Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV 9Cpr/3/2024 6124256381 23. 09. 2026 Mgr. Adam Hradský ECLI:SK:MSBA4:2026:6124256381.2
Uznesenie Mestský súd Bratislava IV, v spore žalobkyne: O.. arch. W. I., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom Q. XXX/XX, R., zastúpenej VIA LEGE, s.r.o., IČO: 36 866 415, so sídlom Veterná 1093, Pata, proti žalovanému: Mesto Pezinok, IČO: 00 305 022, so sídlom Radničné námestie 44/7, Pezinok, zastúpeného ROHUTNÝ&Spol., s.r.o., IČO: 53 360 168, so sídlom Nová 524/37, Viničné, o zaplatenie sumy 5 100,- EUR s príslušenstvom, takto rozhodol: Súd schvaľuje súdny zmier v nasledovnom znení: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 5 100,- EUR, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného.“ odôvodnenie: I. 1. Žalobou zo dňa 25.03.2024 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5 100,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % odo dňa 12.01.2023 do zaplatenia. 2. Žalobkyňa v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že jej pracovný pomer, ktorý pôvodne vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2019 a neskôr sa kreoval na 100 % úväzok na pozícii vedúcej referátu urbanizmu s dojednanou odmenou 1 700,EUR v hrubom podľa dohody o zmene z 31.03.2022, bol riadne ukončený. Strany sporu pristúpili k písomnej dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.11.2022, s účinnosťou k poslednému dňu daného roka. Tento dokument výslovne zakotvoval záväzok žalovaného vyplatiť odstupné vo výške troch základných mesačných platov, čo v prepočte predstavovalo žalovanú sumu. Hoci dotknuté plnenie malo byť zrealizované vo výplate za december, z predloženej výplatnej pásky z 11.01.2023 vyplynulo, že mzda bola poukázaná bez tejto dojednanej čiastky. Samotné skončenie zmluvného vzťahu pritom žiadna zo strán v prekluzívnej lehote žiadnym spôsobom nespochybnila. Žalobkyňa uviedla, že protistrana si svoju povinnosť nesplnila ani dodatočne po doručení písomnej výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 14.02.2023. Následkom tohto protiprávneho stavu zostala bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, pričom ako dokladala oznámením o zaradení do evidencie a následným rozhodnutím o vyradení z úradu práce, ocitla sa v pozícii nezamestnanej osoby trvajúcej od januára až do 16. septembra 2023, kedy nadviazala nový pracovný pomer na príslušnom ministerstve. Žalobkyňa uviedla, že konanie štatutárneho orgánu žalovaného bolo striktne v medziach zákona č. 552/2003 Z.z., ktorý vo svojom § 1 priamo odkazuje na pôsobnosť Zákonníka práce. Pri uzatváraní dohody podľa § 59 s náležitosťami podľa § 60 Zákonníka práce zamestnávateľ plne využil oprávnenie zakotvené v jeho § 76 ods. 7, ktoré umožňuje poskytnúť odstupné aj v iných, než len taxatívne vymedzených prípadoch. Toto ustanovenie v spojení s § 1 ods. 6 Zákonníka práce jasne podľa žalobkyne potvrdzovalo, že úprava výhodnejších podmienok bola právom dovolená, keďže z povahy veci nevyplýval žiaden zákaz a
zmluvné strany realizovali postup, ktorý právny poriadok priamo predpokladá. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v zmysle § 76 ods. 6 Zákonníka práce sa dotknutá suma mala vyplatiť v najbližšom výplatnom termíne, ktorým bol v tomto prípade 11.01.2023. Keďže k tomuto dňu žalovaný platbu nezrealizoval, od nasledujúceho dňa, teda od 12.01.2023, sa dostal do omeškania. Tento stav zakladal jej priamy nárok na úroky z omeškania. Žalobkyňa konštatovala, že v rámci súkromnoprávnych zmluvných vzťahov sa uplatňuje absolútna ochrana princípu zmluvnej voľnosti a záväznosti zmlúv, z čoho podľa nej vyplýva interpretačné pravidlo preferujúce platnosť právneho úkonu pred jeho zneplatnením. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že neplatnosť dohody by mala predstavovať len absolútnu výnimku. Aplikujúc rímsku zásadu pacta sunt servanda, ako najvyššiu prirodzenú právnu normu, a nadväzujúcu rozhodovaciu prax Najvyššieho a Ústavného súdu, zdôraznila prioritu rešpektovania toho, na čom sa strany dohodli. Zároveň uviedla, že žalovaný nevystupoval ako orgán verejnej správy vykonávajúci mocenské rozhodnutia, ale konal ako bežná právnická osoba s rovnocenným postavením riadiaca sa princípmi súkromného práva, pre ktorú extenzívny výklad neplatnosti znamenal nedovolený zásah do ľudskej slobody. Žalobkyňa ďalej uviedla, že podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle predloženého uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp zn. 29Cdo 1816/2011, je oddelenie časti dohody možné len za predpokladu rešpektovania účelu zmluvy. Inštitút odstupného bol v tomto prípade systematicky i obsahovo natoľko prepojený so samotným skončením pracovného pomeru, že nemohol existovať samostatne. Deklarovala, že na zánik svojho miesta by nikdy nepristúpila bez garancie dojednanej peňažnej satisfakcie, čo si uvedomovala aj protistrana. Udržanie platnosti samotného rozviazania zväzku pri súčasnom zneplatnení odmeny popieralo nielen zákonné limity, ale aj dobré mravy, keďže obe zložky mali spoločný a nedeliteľný právny osud. Žalobkyňa ďalej uviedla, že ak mal žalovaný pochybnosti o zákonnosti dohodnutého odstupného, bol povinný túto skutočnosť namietať v rámci striktnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorá je určená na napadnutie platnosti samotného skončenia. Tým, že tento krok zámerne odignoroval a námietky vzniesol až po jej uplynutí, účelovo sledoval stav, v ktorom by dosiahol zánik záväzku bez akýchkoľvek obmedzení, no vyhol by sa platbe. Súdne aprobovanie takéhoto postupu by predstavovalo nebezpečný precedens hraničiaci s podvodom, umožňujúci zamestnávateľom vylákať od podriadených podpisy, vyčkať na uplynutie lehoty a následne odmietnuť plnenie v príkrom rozpore so spravodlivosťou a ochranou slabšieho subjektu. Žalobkyňa bola toho názoru, že prípadné porušenie povinností pri správe majetku zo strany štatutárneho orgánu zakladá výlučne jeho osobnú zodpovednosť, avšak nemá priamy vplyv na platnosť samotného právneho úkonu voči tretím osobám. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že obrana opierajúca sa o ustanovenia zákona č. 523/2004 Z.z. a zákona č. 369/1990 Zb. bola právne irelevantná, keďže dané predpisy nespájali nehospodárnosť s absolútnou neplatnosťou zmluvy. Akékoľvek zlyhanie pri nakladaní s prostriedkami mohlo vyústiť jedine do náhrady škody alebo trestnoprávnej zodpovednosti samotného konajúceho funkcionára. Konštatovala, že prenášanie rizika chybného výberu štatutára priamo na radového zamestnanca s následkom straty jeho legitímnych nárokov by viedlo k hrubému porušovaniu dobrej viery a ústilo by do de facto celospoločenského kolapsu, kde by subjekty plošne odmietali plniť svoje záväzky pod zámienkou vlastnej nekompetentnosti. Žalobkyňa uviedla, že poprela naratív o akomkoľvek poškodzovaní záujmov inštitúcie bývalým štatutárom, pričom poukázala na to, že o údajnom porušení povinností nerozhodol žiadny príslušný orgán. Skutočným motívom podpisu spornej listiny bola pragmatická snaha predísť nejednotnému výkonu agendy, keďže novozvolený vedúci predstaviteľ ešte z pozície poslanca prejavoval voči jej práci a predchádzajúcemu vedeniu silné výhrady. Odchodom spojeným s primeranou kompenzáciou sa tak cielene eliminovali hroziace riziká a uvoľnil sa priestor pre hladkú implementáciu odlišných koncepcií nového vedenia, čo bolo preukázateľne v najlepšom záujme samotnej samosprávy. Žalobkyňa konštatovala, že uplatnenie princípu ochrany slabšej strany pred nesprávnym postupom zamestnávateľa striktne bráni tomu, aby autor vadného právneho úkonu zneužil túto vadu vo svoj vlastný prospech. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce platí zvýšená ochrana, ktorá zakazuje, aby neplatnosť išla na ťarchu zamestnanca, pokiaľ ju sám nevyvolal. V danej veci to bol výlučne samotný zamestnávateľ, kto inkriminovaný dokument s odstupným pripravil a následne jej ho predložil na podpis. Vychádzajúc zo zásady, že iniciátor pochybenia sa ho nemôže následne dovolávať, by akceptácia čiastočnej neplatnosti znamenala priamu nespravodlivú ujmu na jej právach. Zároveň podotkla, že aj v prípade teoretického stotožnenia sa súdu s vadnosťou by jej automaticky vzniklo právo na adekvátnu náhradu škody voči tomu, kto tento defektný stav svojím konaním spôsobil. Žalobkyňa mala za to, že poskytnutie peňažnej satisfakcie po dlhodobom trvaní zmluvného vzťahu nepredstavuje anomáliu, ale štandardný ochranný inštitút potvrdzujúci bežnú a mravne akceptovateľnú aplikačnú prax v obdobných subjektoch. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že samotný pojem dobrých mravov nevyjadruje nedosiahnuteľný ideál, ale odzrkadľuje všeobecne uznávané pravidlá správania. Dohodnutá odmena mala za cieľ plniť rýdzo sociálnu funkciu spočívajúcu
v ochrane pred platobnou neschopnosťou a v zabezpečení plnenia vyživovacích povinností po náhlej strate práce. Po viac ako trojročnom výkone funkcie a následnej osemmesačnej evidencii na úrade práce sa čiastka rovnajúca trom mzdám nedala označiť za neprimeranú. Tento pohľad masívne podporila informáciami získanými na základe infožiadostí od viacerých iných samospráv s porovnateľným rozpočtom, od Bratislavy až po Košice a Poprad, z ktorých vyplynulo, že uzatváranie zmlúv s totožným plnením bolo bežnou praxou. Akcentovala, že logiku o údajnom mrhaní by zamestnávateľ musel následne uplatniť aj na vlastné konanie, kedy si napriek existencii štyroch interných podnikových právnikov platil externé advokátske zastúpenie, čo by podľa jeho vlastných meradiel muselo byť rovnako neplatné. Žalobkyňa mala za to, že vznik nároku vyplývajúceho priamo zo zákona nepodlieha splneniu dodatočných podmienok definovaných v interných predpisoch subjektu, ani existencii špecifických dôvodov nad rámec dojednanej zhody vôlí. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že namietať absenciu vlastnej vnútropodnikovej smernice upravujúcej danú problematiku bolo z hľadiska platnosti irelevantné, keďže na priznanie tohto plnenia plne postačovala legislatívna opora obsiahnutá v príslušných odsekoch Zákonníka práce. Rovnako odmietla aj konštrukciu, podľa ktorej by takýto benefit prináležal iba v prípade výlučnej viny na strane zamestnávateľa, pretože odstupné bolo možné platne dohodnúť aj v listine bez udania akéhokoľvek konkrétneho dôvodu. Dodala, že teoretické úvahy o možnej diskriminácii tretích osôb z prostredia zamestnancov nediskvalifikovali jej vlastný nárok, keďže takéto konanie by nanajvýš zakladalo kompenzačné nároky dotknutých kolegov, no v žiadnom prípade by nemalo za následok zneplatnenie jej riadne nadobudnutého práva. Žalobkyňa uviedla, že tvrdenia o tom, že výdavky neboli zahrnuté v rozpočte mesta pre daný kalendárny rok, nielenže neboli preukázané, ale z hľadiska existencie práva nepredstavovali žiadnu legitímnu obranu, keďže prijímanie a úprava rozpočtových opatrení patrili výlučne do autonómnej kompetencie žalovaného. Nedostatok alokovaných peňazí neospravedlňoval porušenie dojednaných garancií. Výsluch E. označila za zjavne nehospodárny a neprispievajúci k objasneniu veci. Tento postoj odôvodnila faktom, že spomínaná osoba nebola vôbec prítomná pri uzatváraní predmetného právneho úkonu, a z toho dôvodu nemohla poskytnúť žiadne objektívne svedectvo o skutočnej vôli strán v čase podpisu listiny. Žalobkyňa na preukázanie skutkových tvrdení navrhla vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: pracovnú zmluvu zo dňa 30.04.2019, dohodu o zmene pracovnej zmluvy č. 195/2022, dohodu o skončení pracovného pomeru č. 15/2022, výplatnú pásku za mesiac 12/2022, výzvu na zaplatenie zo dňa 14.02.2023, oznámenie o zaradení žalobkyne do evidencie uchádzačov o prácu zo dňa 10.01.2023 s doložkou o autorizácii, rozhodnutie o vyradení žalobkyne z evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 25.09.2023 a odpovede miest a obcí v zmysle infožiadostí žalobkyne. II. 3. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedol, že odstupné je z hľadiska práva časovo napojené na zánik pracovného pomeru z určitých presných dôvodov. Hoci § 76 ods. 7 Zákonníka práce umožňuje poskytnúť tento benefit aj v iných, zákonom priamo nešpecifikovaných prípadoch na základe voľnej úvahy, takéto konanie svojím obsahom a účelom nesmie odporovať zákonu, obchádzať ho, ani sa priečiť dobrým mravom. Hlavným účelom takto vyplácaných prostriedkov je podľa Zákonníka práce, menovite jeho § 76 ods. 1 a 2 v spojení s § 1 ods. 4, poskytnutie určitej satisfakcie zamestnancovi za to, že zmluvný vzťah končí skôr, ako účastníci pôvodne predpokladali, pričom táto skutočnosť nespočíva v osobe pracovníka. Keďže v danom prípade absentoval akýkoľvek dôvod na strane zamestnávateľa, poskytnutie finančného plnenia túto základnú satisfakčnú podstatu úplne ignorovalo. Zmluvná voľnosť účastníkov je totiž obmedzená kogentnou povahou predpisov a autonómna vôľa musí byť vždy v plnom súlade so základnými zásadami pracovného práva i § 34 až 51 Občianskeho zákonníka upravujúcimi platnosť dvojstranných právnych úkonov. Žalovaný uviedol, že protistrana sa po zohľadnení výsledkov komunálnych volieb z októbra 2022 sama dobrovoľne rozhodla rozviazať pracovný pomer dohodou podľa § 60 Zákonníka práce bez udania dôvodu. Podpisu predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru z vonkajšieho hľadiska nepredchádzal žiadny nátlak, pričom žalobkyni objektívne nič nebránilo zotrvať vo svojom zamestnaní aj po prevzatí funkcie novým primátorom. Ak by predsa len prejavila záujem odísť neskôr, mala možnosť nadviazaný vzťah rozviazať po zmene vedenia, a to či už z jej strany, alebo zo strany zamestnávateľa. Skutkový stav však preukazoval, že o skončenie požiadala úplne sama, a to ešte počas výkonu funkcie dosluhujúceho štatutára, z čoho jednoznačne vyplynulo, že nešlo o akýkoľvek nútený krok zameraný na jej osobu. Žalovaný bol toho názoru, že priznanie peňažného benefitu bez existencie relevantného právneho základu v prostredí územnej samosprávy predstavuje nezákonné a nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, čím dochádza k priamemu porušeniu legislatívnych pravidiel i slávnostného sľubu na ochranu jej záujmov. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že bolo nevyhnutné prísne diferencovať
medzi súkromnou a verejnou sférou, keďže veľkorysá možnosť priznania odstupného je na mieste najmä vtedy, ak zamestnávateľ nakladá s financiami, ktoré nemajú verejný charakter. V prostredí samosprávy totiž platí striktná zásada hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti, imperatívne zakotvená v § 19 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z.z. Keďže práva a povinnosti žalovaného určovali zákony č. 523/2004 Z.z. a č. 552/2003 Z.z. a jeho financovanie bolo sčasti naviazané na štátny rozpočet prostredníctvom výnosu z podielových daní, nemohol celkom autonómne využiť oprávnenie subsidiárne poskytnúť plnenie podľa Zákonníka práce. Pri uzavretí spornej dohody sa nakladalo s verejnými peniazmi mimoriadne neefektívne a v príkrom rozpore so záujmami mesta. Bývalý štatutár takýmto úkonom priamo konal v rozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou z § 13 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb., ktorým bol viazaný. Žalovaný mal preto za to, že vyplatenie finančnej kompenzácie je neprípustné a v rozpore s procesmi transparentného riadenia, pokiaľ mu chýba akýkoľvek normatívny základ vo vnútorných predpisoch a nie je preň zabezpečené alokované rozpočtové krytie. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že neexistovala absolútne žiadna právna povinnosť, ktorá by oprávňovala použiť zverené verejné prostriedky na priznanie sporného benefitu. Takýto postup nebol upravený a nemal oporu v žiadnej internej norme žalovaného, či už by išlo o pracovný poriadok, kolektívnu zmluvu, alebo poriadok odmeňovania. K tomuto normatívnemu deficitu sa navyše pridružilo závažné finančné pochybenie spočívajúce v tom, že dotknuté prostriedky nemali schválené rozpočtové začlenenie a neboli vôbec zahrnuté v pláne výdavkov pre rok 2022. Bývalý štatutárny zástupca na zavŕšenie tohto netransparentného procesu neurobil ani žiadne dodatočné opatrenie, aby legitímnym spôsobom vznikla požadovaná rozpočtová položka slúžiaca na poskytnutie úhrady danej položky. Žalovaný uviedol, že výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musel byť plne v súlade s článkom 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, z ktorých vyplýva, že nikto nesmie tieto práva zneužívať na škodu druhého účastníka. Odkazujúc na rozsudky krajských súdov v Košiciach a Nitre i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky definoval dobré mravy ako súhrn etických pravidiel, všeobecne uznávaných zásad a morálnych mantinelov správania. Konštrukciu účelovosti úkonu vystaval najmä na skutočnosti, že k úprave platových podmienok z pôvodnej sumy 1 300,- EUR na 1 700,- EUR mesačne došlo len sedem a pol mesiaca pred podpisom samotnej dohody o ukončení. Z tejto časovej súslednosti dedukoval jasný úmysel, pričom namietal, že odchádzajúca pracovníčka i samotný bývalý primátor si pri bežnej opatrnosti museli byť plne vedomí faktu, že pri takomto ukončení pomeru peniaze neprináležia a takáto dohoda je pre svoj účelový charakter neplatná. Korektív mravnosti tak spôsobil, že aj formálne zákonný úkon sa stal protiprávnym, konfrontujúc etické a spoločenské princípy. Keďže sa podľa § 1 ods. 4 subsidiárne aplikoval Občiansky zákonník, podľa jeho § 39 bolo s poukazom na princíp delenej neplatnosti možné ustanovenie o plnení oddeliť a pre absolútny rozpor zneplatniť. Žalovaný mal za to, že právna ochrana nemôže byť priznaná nárokom, ktorých základ hrubo odporuje inštitútu dobrých mravov, keďže rozhodovacia činnosť súdov musí prísne rešpektovať princíp legality a ústavné mantinely vrátane ochrany morálnych hodnôt spoločnosti. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že akékoľvek súdne konanie vo všetkých svojich fázach bolo plne ovládané zásadou zákonnosti, z čoho nevyhnutne pramenila podmienka, že aplikácia práva musela byť ústavokonformná a opretá o jasný zákonný podklad. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky smeli štátne orgány konať iba na jej základe, pričom dôsledkom týchto pravidiel bola právna istota zahŕňajúca aj legitímne očakávania občanov. Z poukazu na články 1 a 52 Ústavy SR vyplynula previazanosť medzi ochranou dôvery v právny poriadok a zachovávaním dobrých mravov. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie udeliť finančný benefit vnímal ako hlboko diskriminačné a porušujúce elementárne zásady pracovného práva. Argumentáciu staval na preukázanom systéme ukončovania zmlúv v danom povolebnom období, kedy sa výhoda neaplikovala plošne na všetkých odchádzajúcich zamestnancov inštitúcie. Bývalý primátor svojím konaním cielene využil právo na priznanie iného odstupného len pre jasne určenú a obmedzenú skupinu pracovníkov, do ktorej patrila aj žalobkyňa. Tento postup len podčiarkol absolútnu svojvôľu pri zmluvnom nakladaní s majetkom a plne potvrdil netransparentnosť zámerov predchádzajúceho vedenia mesta v čase tesne po voľbách. Žalovaný mal za to, že predkladanie štatistických odpovedí orgánov verejnej správy na abstraktne sformulované otázky postráda akúkoľvek dôkaznú silu, pokiaľ tieto odpovede nezohľadňujú konkrétne skutkové okolnosti a kontext vzniku prejednávaného sporu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že snaha preukázať bežnú prax prideľovania finančných kompenzácií prostredníctvom infožiadostí iným samosprávam bola rýdzo zavádzajúca a výsledné dokumenty nemali žiadnu výpovednú hodnotu. Samotná formulácia otázky, zameraná len na zisťovanie počtu takýchto prípadov, bola podľa neho absolútne nedostačujúca na objektívne posúdenie situácie. Predložené štatistické odpovede od iných miest Slovenskej republiky úplne ignorovali rozhodujúci kontext, obzvlášť špecifiká toho, za akých okolností došlo k zániku vzťahu, o aký druh práce išlo, ako dlho daný zväzok trval, a čo bolo primárnym impulzom, či kto tento krok reálne inicioval. Vzhľadom na to, že oslovené subjekty odpovedali len mechanicky a bez akejkoľvek znalosti konkrétneho skutkového
stavu prejednávanej veci, nebolo možné túto líniu argumentácie nijakým spôsobom úspešne aplikovať. Žalovaný mal za to, že delegovanie odborných činností na externé subjekty je plne štandardným a legitímnym postupom zabezpečujúcim riadny chod inštitúcie, najmä ak skutočné interné personálne kapacity nepostačujú na pokrytie rozsiahlej agendy. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že výčitky smerujúce k nehospodárnosti pri využívaní externého právneho zastúpenia stáli na zjavne nesprávnych informáciách. V priamom rozpore s tvrdeniami protistrany, podľa ktorých disponoval minimálne štyrmi kvalifikovanými expertmi, skutočný personálny stav potvrdzoval, že na jeho internom oddelení pôsobili výlučne dvaja zamestnanci. Využívanie služieb advokáta tak bolo logickým krokom zameraným na nevyhnutné odbremenenie rozsiahlej a širokospektrálnej mestskej agendy. Pre zdôraznenie bežnosti tohto postupu vysvetlil, že delegovanie povinností sa netýkalo len sporovej oblasti, ale celý aparát bežne využíval externých obstarávateľov na procesy verejného obstarávania a obdobný mechanizmus kooperácie fungoval i v rámci technických služieb mesta. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať výlučne štatutára žalovaného D.. S. E.. III. 4. Súd na prejednanie veci nariadil na deň 23.09.2026 pojednávanie, na ktorom (ešte pred jeho otvorením v rámci rokovania o mimosúdnom vyriešení veci) žalovaný navrhol uzavrieť súdny zmier, v zmysle ktorého by súd priznal žalobkyni nárok čo do výšky istiny v sume 5 100,- EUR (t.j. bez uplatnených úrokov z omeškania) a taktiež plnú náhradu trov konania. Žalobkyňa s návrhom žalovaného na uzatvorenie súdneho zmieru vyslovila súhlas, na základe čoho súd tento zmier pred otvorením predmetného pojednávania schválil v znení, v akom ho strany sporu navrhli. IV. 5. Podľa čl. 7 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) základnou povinnosťou súdu je viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu. Podľa § 148 ods. 1 C.s.p. žalobca a žalovaný môžu uzavrieť zmier. O uzavretie zmieru sa má súd vždy pokúsiť. Podľa § 148 ods. 2 C.s.p. súd rozhodne o tom, či uzavretý zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 6. Základnou povinnosťou súdu, vyplývajúcou zo základných princípov Civilného sporového poriadku, je viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu, a teda procesná úprava civilného sporového konania favorizuje zmierlivé vyriešenie sporu pred autoritatívnym zásahom (rozhodnutím) súdu. Súdny zmier predstavuje osobitný spôsob ukončenia sporu a hoci ide o procesný úkon, ako jediný z procesných úkonov okamžite a bezprostredne (po jeho schválení súdom) ovplyvňuje hmotnoprávne postavenie strán sporu. Strany sporu totiž uzatvorením zmieru odstránili predmet sporu, na základe čoho už žalobca netrvá na prejednaní nároku tvrdeného v žalobe (resp. vzdáva sa svojho práva na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva) a žalovaný sa už nechce procesne brániť. Strany sporu sa jednoducho dohodli o spornom nároku/práve, čím predmet súdneho konania odpadol, na základe čoho už ani súd nemôže realizovať svoju povinnosť autoritatívne medzi stranami sporu stanoviť, čo považuje za právo, pretože to strany sporu svojou dispozičnou autonómiou vylúčili. Ako súd vyššie konštatoval, dispozičná autonómia sporových strán má vždy prednosť pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. Ak súd navrhnutý súdny zmier schváli platí, že vec sama bola skonzumovaná súkromnoprávnym úkonom sporových strán. Jedinou povinnosťou súdu pri rozhodovaní o schválení súdneho zmieru je posúdiť, či navrhovaný súdny zmier nie je v rozpore s objektívnym právom. Schválením sa súkromnoprávna dohoda stáva záväzným a prakticky nenapadnuteľným právnym základom úpravy hmotnoprávnych pomerov strán sporu. Zmier je teda súkromnoprávnou dohodou, ktorú sporové strany uzatvárajú počas prebiehajúceho sporu a v súvislosti s ním, pričom jeho hlavným účelom je odstrániť právny konflikt medzi stranami sporu. 7. V danom prípade mal súd za to, že strany sporu sa navrhovaným súdnym zmierom dohodli na všetkých sporných otázkach týkajúcich nároku žalobkyne na zaplatenie odstupného tým, že žalovaný ho uznal v celom rozsahu, čím predmet tohto súdneho sporu odpadol a keďže navrhovaný súdny zmier nebol v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi, súd podľa § 148 ods. 2 C.s.p. navrhovaný súdny zmier schválil v znení, v akom ho strany sporu navrhli (vrátane náhrady trov konania).
Poučenie: Proti rozhodnutiu o schválení súdneho zmieru odvolanie nie je prípustné.