Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1Sžd/32/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7009200822 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7009200822.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci žalobcu: Ing. S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., XXX XX . H., štátny občan Slovenskej republiky, zast. JUDr. Ivanom Vankom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Floriánska č. 17, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (pôv. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát) so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. júna 2012 č. k. 7S/48/2009-33, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. júna 2012 č. k. 7S/48/2009-33 p o t v r d z u j e. Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne 1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu boli vložené nasledujúce nové vety: „Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“ Následne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zrušení rozpočtových organizácií č.p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister vnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený aj žalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa ďalej v rozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t.j. aj procesného charakteru, zrušených rozpočtových organizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. a to, že Najvyšší súd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie citovaných právnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach nastúpilo z titulu zákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Preto bude s týmto procesným nástupcom ďalej konané na strane žalovaného správneho orgánu. Pod všeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán, ako aj jeho procesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka. Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byt účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mat práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. 2. Rozhodnutím o odvolaní Č.p.: KRP-20-4/DI-1-2009 zo 04.03.2009 (č.l. 10) žalovaný podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov zmenil rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trebišove z 09.12.2008 č.p.: ORP-P-986/DI-2008-I (č.l. 6), ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. l písm. k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej na účel tohto rozsudku „zák. č. 372/1990 Zb.“). Podľa § 22 ods. l písm. k) zák. č. 372/1990 Zb. v znení účinnom v čase spáchania tvrdeného skutku priestupku sa dopustí ten, kto iným konaním, než ako je uvedené v písmenách a) až h), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. 3. Uvedeného priestupku sa mal žalobca dopustiť porušením ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov tým, že nerešpektoval svetelné znamenie STOJ, pričom za spáchaný priestupok mu bola uložená pokuta vo výške 2.000,-Sk. Podľa § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 315/1996 Z.z. účinnom v čase spáchania tvrdeného skutku účastník cestnej premávky je ďalej povinný dbať na dopravné značky a dopravné zariadenia. 4. Čo sa týka zmeny výrokovej časť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj jeho odôvodnenia v časti týkajúcej sa špecifikácie miesta spáchania priestupku, bolo vykonané v tom zmysle, že žalobca vedúc predmetné osobné motorové vozidlo po ulici Toryská nerešpektoval svetelný signál S 2a červenej farby označujúci STOP na svetelnej signalizácii umiestnenej pred priechodom pre chodcov pre priamy smer jazdy pri pohotovosti lekárskej služby v smere na ulicu Trieda SNP, a tým ako účastník cestnej premávky nedbal na dopravné značky a na dopravné zariadenia. V ostatnej časti zostalo rozhodnutie nezmenené. 5. V odôvodnení žalovaný uviedol, že správny orgán prvého stupňa zistil, že žalobca dňa 24.10.2008 o 19.40 hod. v meste Košice viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky Škoda Octavia s evidenčným číslom H., pričom nerešpektoval svetelný signál S 2a červenej farby označujúci STOP pre priamy smer jazdy na semafore križovatky ulice Toryskej pri pohotovostnej lekárenskej službe v smere na ulicu Tr. SNP, a tým ako účastník cestnej premávky nedbal na dopravné značky a dopravné zariadenia. 6. Žalovaný odôvodnil zmenu prvostupňového rozhodnutia tým, že prvostupňový správny orgán presne nešpecifikoval miesto spáchania priestupku. Konanie doplnil o záznam o podaní vysvetlenia policajtov - členov hliadky Policajného zboru, ktorí priestupok objasňovali a s takto doplneným dôkazným materiálom bol žalobca oboznámený. 7. K námietkam, najmä k spochybneniu vierohodnosti videozáznamu, žalovaný konštatoval, že vierohodnosť tohto dôkazu bola podporená zhodnou výpoveďou členov hliadky príslušníkov Policajného zboru. 8. Zo záznamov o podaní vysvetlenia spísaných dňa 12.02.2009 s práp. F. N. a dňa 13.02.2009 s práp. T. F. vyplýva, že dňa 14.10.2008 v čase od 18.00 hod. do 06.00 hod. menovaní príslušníci Policajného zboru vykonávali hliadkovú službu. V čase okolo 19.39 hod. vykonávali kontrolu zameranú na dodržiavanie rešpektovania pokynov dopravného zariadenia, konkrétne na ulici Toryskej v Košiciach - svetelný prechod pre chodcov nachádzajúci sa cca 150 m od križovatky ulíc Tr. SNP - Toryská v Košiciach. Kontrolu vykonávali z parkoviska pri budove lekárskej služby prvej pomoci. V čase o 19.40 hod. po uvedenej ulici premávalo vozidlo striebornej farby značky Škoda Octavia smerom od Popradskej ulice k ulici Tr. SNP, pričom uvedené vozidlo nerešpektovalo svetelný signál červené svetlo. Celý tento priestupok je podľa príslušníkov zadokumentovaný na videozázname bez prerušenia videozáznamu, z čoho je jasné, že v tom čase nebolo na mieste žiadne iné vozidlo striebornej farby značky Škoda Octavia, s ktorým by bolo možné vyššie špecifikované vozidlo zameniť. Vozidlo premávalo v ľavom jazdnom pruhu, kde sa aj zaradilo na križovatke Tr. SNP - Toryská. V pravom jazdnom pruhu na križovatke sa nachádzalo vozidlo tmavej farby. Za vozidlom striebornej farby už po uvedenej ulici nepremávalo žiadne iné vozidlo. Počas celej doby uvedené vozidlo členovia policajnej hliadky nestratili z dohľadu a tak je zrejmé, že vozidlo, ktoré prechádzalo na červenú, je vyššie špecifikované motorové vozidlo. 9. Žalovaný tiež poukázal na to, že po spísaní správy o výsledku objasňovania priestupku, podanom poučení a jej prečítaní sa žalobca ako vodič k tejto správe nevyjadril a správu nepodpísal. Preto na základe výpovedí službukonajúcich policajtov v spojení s videozáznamom žalovaný dospel k záveru, že skutok, ako bol vyššie popísaný, sa stal. Tvrdenia a námietky, ktoré žalobca uviedol vo svojom odvolaní, považoval odvolací správny orgán za neopodstatnené a obranu obvineného za účelovú v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. II. Konanie na prvostupňovom súde A) 10. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žalobu zo 04.05.2009 na Krajský súd v Košiciach. Žalobu zhodne s odvolaním proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odôvodnil tým, že správne orgány tak prvého, ako aj druhého stupňa vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzali, je z rozpore s obsahom spisov a že zistenie skutkového stavuje nedostačujúce na posúdenie veci. 11. Najmä zdôraznil, že hoci napadnuté rozhodnutie v odôvodnení poukazuje na výpovede členov hliadky službukonajúcich príslušníkov PZ, tak z vyhotoveného videozáznamu nie je vôbec zrejmé, vodič ktorého vozidla mal predmetný priestupok spáchať. Kardinálnym dôvodom odvolania žalobcu, ako aj žaloby je, že na uvedenej križovatke so svojím vozidlom stál už predtým, ako za ním došla hliadka Policajného zboru, pričom pri prejazde svetelnej signalizácie pri pohotovosti lekárskej pomoci prechádzal jednoznačne na zelený signál. Zdôraznil, že to nebolo jeho vozidlo, ktoré prešlo na červenú. 12. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Sžd/29/2011 zo 14.02.2012 zrušil zamietajúci rozsudok krajského súdu z 23.03.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že pokiaľ krajský súd zamietol žalobu tvrdiac, že postup správneho orgánu je v súlade so zákonom aj napriek tomu, že nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz (prehratie CD nosiča s videozáznamom zo dňa 24.10.2008), potom sa nevysporiadal so žalobnými dôvodmi, a preto jeho záver o neodôvodnenosti žaloby je predčasný. B) 13. Krajský súd v ďalšom konaní postupujúc v intenciách citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a oboznámením dôkazu - prehratím videozáznamu na vytýčenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba dôvodná nie je. 14. Krajský súd najmä k skutkovému stavu uviedol, že k správe o výsledku objasňovania priestupku sa žalobca nevyjadril a túto odmietol podpísať. Pri ústnom prejednaní priestupku uviedol, že predmetný videozáznam považuje za nepoužiteľný pre potreby priestupkového konania, keďže vozidlo, ktoré prechádza na červenú na začiatku videozáznamu je neidentifikovateľné čo do značky, modelu, farby a evidenčného čísla. Je tiež z neho zrejmé, že vozidlá stoja vo viacerých jazdných pruhoch pred červenou na nasledujúcej križovatke, a preto nebolo jednoznačne preukázané, že osobné motorové vozidlo továrenskej značky Škoda Octavia, ktorého bol vodičom, prechádza cez križovatku. 15. Vzhľadom na rozpory v zistenom skutkovom stave krajský súd s odkazom na ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 315/1996 Z.z., § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb., ako aj § 32 ods. 1, § 34 ods. 1, 4 a 5 Správneho poriadku preveroval, či videozáznam zo dňa 24.10.2008 zachytával pohyb predmetného svetlého osobného motorového vozidla po prejdení svetelnej signalizácie v mieste, kde mal byť spáchaný priestupok, vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že vozidlo, ktoré bolo zachytené na videozázname v pohybe premávalo v pravom jazdnom pruhu, v ktorom sa aj zaradilo na nasledujúcej križovatke, a že z jemu neznámych príčin hliadka zamierila kamerou pri dojazde ku tejto križovatke na jeho vozidlo zaradené v ľavom jazdnom pruhu, nie je možné považovať za smerodajné a určujúce. V tejto súvislosti krajský súd vyhodnocoval tiež skutočnosť, že aj keby vozidlo žalobcu išlo v pravom jazdnom pruhu, či toto vzhľadom na nesúvislosť záznamu mohlo zmeniť smer jazdy aj pred križovatkou. 16. Napriek tomu, že na videozázname pohyb sledovaného vozidla na okamih, pri odbočovaní motorového vozidla hliadky vľavo na ul Toryská, zaznamenaný nie je, krajský súd vyslovil skutkový záver, že v danom prípade hliadka vzhľadom na svoju pozíciu mala možnosť vlastnými zmyslami sledovať, a ako to vyplýva z vyjadrenia jednotlivých jej členov, aj sledovala pohyb vozidla po prejdení predmetnej svetelnej signalizácie až po zaradenie sa vozidla na nasledujúcej križovatke plynule. Potom z videozáznamu i z vyjadrenia členov hliadky bolo pre krajský súd zrejmé, že žiadne iné vozidlo v uvedenom čase cez predmetnú svetelnú signalizáciu neprechádzalo. Tvrdenie žalobcu, že k zámene vozidla mohlo dôjsť aj s prihliadnutím na výjazd z pravej strany cesty medzi svetelnou signalizáciou, ktorá bola sledovaná a križovatkou s Tr. SNP, by bolo akceptovateľné v prípade, žeby zároveň tvrdil, že na Toryskú ul. prišiel práve z tohto výjazdu, t.j. že neprešiel sledovanou križovatkou. Sám však výslovne uviedol, že so svojim vozidlom sa v predmetnom čase pohyboval po ul. Toryská smerom ku križovatke s Tr. SNP a nepoprel, žeby prešiel aj sporným úsekom, kde bol spáchaný predmetný priestupok. 17. Na uvedenom skutkovom základe krajský súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a následne žalobu ako nedôvodnú zamietol. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská A) 18. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.08.2012 (č.l. 84) proti rozsudku prvostupňového súdu žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu vyslovil nasledujúcu kombináciu odvolacích dôvodov: rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). 19. Predovšetkým žalobca poukázal na rozpornosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu (najmä str. 8). Na jednej strane krajský súd považuje videozáznam za nesúvislý, avšak na strane druhej z takéhoto „nesúvislého“ záznamu vyvodil, že žiadne iné vozidlo v uvedenom čase cez križovatku neprechádzalo. Naopak žalobca s odkazom na odbornú literatúru konštatoval, že správny orgán dostatočne neuniesol dôkazné bremeno (nenaplnení zásady úplného zistenia, presného zistenia skutkového stavu), aby ho mohol uznať vinným z predmetného priestupku. 20. Ďalej žalobca zdôraznil, že žalovaný v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/10/2011 neodôvodnil použitie správnej úvahy pri vydávaní napadnutých rozhodnutí. V súvislosti s uvedeným spochybnil vierohodnosť výpovedí príslušníkov PZ pre ich - absolútnu totožnosť, - pre tvrdenie vodiča, že ani pri odbočovaní vľavo nestratil vozidlo páchateľa z dohľadu, - pre špatne uvedený dátum spáchania skutku (mylne 14.10.2008), a pre - značný odstup časového okamihu skutku a podania ich vysvetlenia. 21. Hore uvedené nedostatky podľa žalobcu vedú k naplneniu zrušovacích dôvodov: - rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), - zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzali je v rozpore s obsahom spisov (§ 250j ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a - zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 22. Záverom žalobca požadoval zmenu rozsudku krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie spolu s uložením povinnosti zaplatiť žalobcovi vyčíslenú náhradu trov konania. B) 23. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 07.09.2012 (č.l. 94) vyplýva, že žalovaný zotrváva na stanovisku vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí, ako aj na skutočnostiach uvedených krajským dopravným inšpektorátom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach v stanovisku k žalobe. Súčasne vyslovil názor, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tak, ako je to uvedené v rozhodnutí o priestupku č.: ORP-P-986/DI-2008-I zo dňa 09.12.2008. 24. Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny. IV. Právne názory odvolacieho súdu 25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii vyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov. 26. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok krajského súdu o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ako aj stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. 27. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. 28. Súčasne Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobcom. Podľa súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009, či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi. 29. Následne v súvislosti s vyššie položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej otázke. 30. Základným nedostatkom, ktoré žalobca vytýka obidvom správnym orgánom, je nedostatočná zistenie skutkového stavu, resp. skutku, ktorého spáchanie je žalobcovi kladené za vinu. Na prvom mieste žalobca v odvolacích bodoch namietal, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s procesnou situáciou, kedy najmä na základe tvrdenia jednotlivých členov policajnej hliadky, ktorých hodnovernosť žalobca spochybňuje (viď bod č. 8), bol prijatý skutkový záver o spáchaní skutku žalobcom ako páchateľom. Ako protikladný argument žalovaný na podporu hodnovernosti tvrdenia vysloveného príslušníkmi Policajného zboru vyzdvihuje viazanosť týchto osôb služobnou prísahou na dodržiavanie a rešpektovanie právneho poriadku. 31. Najvyšší súd neustále v svojej judikatúre zdôrazňuje viazanosť všeobecných súdov zásadou zákonnosti, ktorá je na jednej strane vymedzená princípom „iura novit curia“ (súd pozná právo) a na strane druhej limitovaná rozhodovacou nezávislosťou „secundum et intra legem“ (podľa, na základe a v medziach zákona). Uvedená zásada zákonnosti je ústavne vymedzená prostredníctvom článku 152 ods. 4, článku 2 ods. 2 a článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. 32. Avšak všeobecný súd musí v tomto rámci aj zohľadňovať ústavnú kolíznu normu (tzn. čl. 7, ako aj čl. 154c ústavy) upravujúcu nielen transpozíciu dokumentu medzinárodného práva verejného do vnútroštátneho práva (viď najmä článok 1 ods. 2 ústavy), ale aj jej hierarchické začlenenie do monistického systému slovenského právneho poriadku. Podľa článku 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 33. Nakoľko Slovenská republika prevzala na seba záväzok z pristúpenia predchádzajúceho štátneho útvaru (1991) k Rade Európy, je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd krytý článkom 154c ods. 1 ústavy. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nepochybne Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), ako aj judikatúra naň sa vzťahujúca predstavuje pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, čím sa normuje rámec, ktorý tieto orgány verejnej moci nemôžu prekročiť. 34. Prostredníctvom článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru sa členské štáty Rady Európy, tzv. aj Slovenská republika, zaviazali zabezpečiť „každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“ Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri aplikácii čl. 6 ods. 1 na skutkové okolnosti vo veci Lauko v. Slovensko, resp. veci Kadubec v. Slovensko (02.09.1998) naznačil, že pojem „trestný čin“ by sa mohol vzťahovať aj na sankcie uložené v procese správneho trestania, napríklad za dopravné priestupky, čo aj Rada Európy presadzuje najmä prostredníctvom Odporúčania (91) 1 Výboru ministrov Rady Európy o správnom trestaní. 35. Na základe uvedeného, t.j. najmä vyššie citovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru spolu s judikatúrou ESĽP je nutné vykladať ako povinnosť všeobecných súdov vykonať prieskum rozhodnutí správnych orgánov, ako aj im predchádzajúcich konaní vo veci uloženia sankcie. Toto sa vzťahuje aj na ich povinnosť riadne zistiť skutkový stav. 36. Žalobca vo svojom odvolaní (str. 87 a bod č. 19) poukazoval na závery komentárovej literatúry, podľa ktorej zo zásady materiálnej pravdy vyplýva pre správny orgán povinnosť zistiť všetky skutočnosti dôležité pre jeho rozhodnutie, a tak doplnil podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Je nepochybné, že zásada materiálnej pravdy prostredníctvom § 51 zák. č. 372/1990 Zb. ovláda aj priestupkové konanie. Podľa § 51 zák. č. 372/1990 Zb. platí, že ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. 37. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd konštatuje, že žalobca v priestupkovom konaní, ako aj v nasledujúcom súdnom prieskume založil na argumentácii, ktorá vychádza iba z negatívneho tvrdenia, že počas „červenej“ na semafore cez križovatku neprešiel a existencia dvoch cestných pruhov za predmetnou križovatkou logicky nevylučuje, že by mohlo dôjsť k zámene vozidiel. Cieľom tejto argumentácie bolo nepochybne znížiť hodnovernosť výpovedí službukonajúcich policajtov. 38. Najvyšší súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti viackrát riešil problematiku procesného vyhodnotenia dôsledkov tvrdení vyslovených účastníkmi v priestupkovom konaní na skutkový stav. Navyše z uvedených podkladov rozhodnutia o spáchaní priestupku vyplýva, že proti sebe stáli dve celkom si odporujúce tvrdenia, tzn. tvrdenie správneho orgánu vychádzajúce z vyjadrení službukonajúcich úradných osôb, že skutok sa stal a že ho spáchal žalobca, a naopak tvrdenie žalobcu, tzn. procesná obrana osoby označenej za páchateľa, že skutok nespáchal. 39. S prihliadnutím na princíp právnej istoty konajúci súd zdôrazňuje kontinuitu právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí. Preto Najvyšší súd sa v tejto veci stotožňuje s právnym názorom vysloveným v obdobnej veci, a to prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 16.10.2012 sp. zn. 1Sžd/26/2012, ktorý (konajúci senát cituje v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre odôvodnenie svojich nižšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku zverejnený na internetovej stránke Najvyššieho súdu) vymedzuje povinnosť priestupkového orgánu nasledovne: „Procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia, tzn. tvrdenie páchateľa o tom, že mu pričítaný skutok nespáchal, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci priestupok, že zisteným spôsobom konal, so sebou v zmysle § 58 ods. 1 zák. č. 372/1991 Zb. prináša správnemu orgánu povinnosť zistiť hodnoverne, že skutok sa stal a že ho zavinil páchateľ priestupku. Práve možnosť osoby označenej za páchateľa od počiatku spochybňovať tvrdenia orgánu zisťujúceho konanie páchateľa je jediným dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje tvrdenie zisťujúceho orgánu, ale aj ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a uviesť dôvody ich irelevantnosti. Iba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k riadnej aplikácii a dodržiavaniu právneho poriadku nie je postačujúca.“ 40. Naopak k otázke súčinnosti osoby vypočutej v súvislosti s objasnením priestupku (§ 56 ods. 2 v spojení s § 60 ods. 1 písm. a/, ako aj § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb.) sa Najvyšší súd vyjadril prostredníctvom rozsudku z 22.03.2011 sp. zn. 1 Sžso/33/2010: „Je celkom logické, že žalobca v súdnom konaní prezentuje svoje subjektívne predstavy, prečo by malo byť rozhodnutie správneho orgánu preňho priaznivé. Toto však na úspech v súdnom prieskume správnych rozhodnutí je nepostačujúce, pokiaľ žalobca okrem svojich predstáv neponúkne právne relevantnú argumentáciu (dôkazné prostriedky) na ich podporu (procesná zásada bremena tvrdenia). “ 41. Z pripojeného administratívneho spisu nepochybne vychádza záver o absolútnej totožnosti záznamov z 12.02.2009 o podaní vysvetlenia podľa § 60 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. (práp. F. N. a T. F.). Uvedená totožnosť obidvoch záznamov ako evidentná vada skutkových zistení sa stala základom argumentácie žalobcu, že skutkový stav v jeho veci nebol zistený v súlade s požiadavkou hodnovernosti, t.j. materiálnej pravdy. 42. K uvedenému musí Najvyšší súd uviesť, že namietaná totožnosť zaznamenaných výpovedí policajtov nevylučuje, resp. nespochybňuje iný dôkazný prostriedok, t.j. videozáznam z priebehu spáchania priestupku. Tak, ako správne krajský súd konštatoval, videozáznam nespochybňuje tvrdenia policajtov, že v danom čase a na danom mieste spozorovali jazdu osobného motorového vozidla cez križovatku, ktoré následne prenasledovali a dostihli. Samotný fakt, že vodič policajného vozidla sa musel pri prejazde križovatkou venovať aj sledovaniu iných vozidiel, neznižuje hodnovernosť ním podanej výpovede. Takisto sa Najvyšší súd stotožňuje so závermi krajského súdu, že - žiadne iné vozidlo v uvedenom čase cez predmetnú svetelnú signalizáciu neprechádzalo, - zámenu vozidla v jazdných pruhoch vylučoval smer (po ul. Toryská smerom ku križovatke s Tr. SNP) a spôsob jazdy žalobcu. 43. K tomu Najvyšší súd dodáva, že tiež odtieň (vozidlo žalobcu je striebornej farby), zadné osvietenie a tvar vozidla, ktoré je v inkriminovanom čase pri prechode križovatkou zachytené na videozázname, sa stotožňuje s továrenským vyhotovením osobného motorového vozidla žalobcu typu Škoda Octavia, ktoré stálo ako posledné vozidlo na ďalšej križovatke v ľavom pruhu. Preto nebola akceptovateľná obrana žalobcu, že naopak posledné vozidlo stojace na križovatke v pravom pruhu prišlo až po ňom na túto križovatku. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) až c) zák. č. 372/1990 Zb. objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia správnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) alebo na základe oznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Podľa § 60 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) sú pri objasňovaní priestupkov oprávnené a) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb, b) vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí, c) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov, d) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu, e) vyžadovať predloženie potrebných podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov. 44. Obdobný právny názor vyjadril Najvyšší súd aj v svojom rozsudku zo dňa 10.09.2013 sp. zn. 1 Sžd/14/2013: „Je nepochybné, že správny orgán má v konaní postupovať tak, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie a tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti. I keď tvrdenia príslušníkov hliadky PZ majú značnú vypovedaciu hodnotu (už aj s poukazom na skutočnosť, že policajti dokumentujúci priestupok nemajú na veci a jej výsledku žiadny záujem a vykonávajú len svoju služobnú povinnosť, pri ktorej sú viazaní prísahou a sú povinní dbať, aby prípadný zásah do práv a slobôd osôb, ktorým by v súvislosti s ich činnosťou mohla vzniknúť ujma a neprekročili mieru nevyhnutnú k dosiahnutiu účelu sledovaného služobným zákrokom alebo výkonom), jeho existencia neznamená, že v prípade spochybnenia iným dôkazom alebo dôkazmi, by správny orgán mal rezignovať na získanie akýchkoľvek iných dôkazov, ktorých vykonanie by sa vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci javili byť vhodné a ktoré si môže pri vynaložení primeraného úsilia zaobstarať.“ 45. Preto v situácii, kde voči sebe sú prezentované protikladné hodnotenia skutkového stavu tak policajtmi ako páchateľom priestupku, je nutné pomeriavať hodnovernosť tvrdení priestupkových orgánov dôkazmi, ktoré sú schopné túto hodnovernosť spochybniť. Pokiaľ je však tvrdenie policajtov podložené dôkazmi, ktoré sú spôsobilé ich obsah potvrdiť, potom sa od páchateľa legitímne očakáva, že navrhne dôkazy vo svoj prospech. Ak tak nevykoná, jeho tvrdenie bude irelevantné. 46. Preto správne krajský súd uzavrel svoje právne názory v tom, že žalobca nepredložil také dôkazy k svojim tvrdeniam, ktoré by spochybnili hodnovernosť videozáznamu. V. 47. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie o uložení sankcie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia nielen v zmysle § 47 Správneho poriadku, ale aj podľa zák. č. 372/1990 Zb. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že a) konanie žalobcu naplnilo všetky znaky skutkovej podstaty priestupku v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. b) výška uloženej pokuty a jej odôvodnenie bolo vykonané v súlade so zákonom, a nič na tomto závere nemení samotná konkrétne uložená výška pokuty. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť. 48. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžd/14/2013, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 49. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania, čo v prejednávanej veci nenastalo. 50. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. 51. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil svoje oprávnenie. Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde. Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyužil, a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).