Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1Sža/16/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201245 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201245.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Jany Henčekovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: A. U., nar. X.X.XXXX, štátny príslušník Afganskej islamskej republiky (ďalej len „Afganistan"), podľa vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom v obci E., okres G., provincia L., Afganistan, aktuálne miesto pobytu G. V. X, R., zastúpený Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-204-21/PO-Ž-2014 zo dňa 16.9.2014, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/38/2014-35 zo dňa 21. januára 2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/38/2014-35 zo dňa 21. januára 2015, p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. PREDMET KONANIA Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-204-21/PO- Ž-2014 zo dňa 16.9.2014 v časti o neudelení azylu. Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa § 13 a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci (keď odporca nevyužil pri posúdení veci príručku UNHCR, týkajúcu sa žiadateľov o azyl z Afganistanu a že sa odporca vôbec nezaoberal príslušnosťou navrhovateľa k tadžickej národnostnej menšine) krajský súd uviedol, že nie je dôvodná. Pokiaľ ide o tadžickú národnosť, navrhovateľ sa ani len v náznakoch nezmienil o tom, že by z dôvodu svojej národnosti mal akékoľvek problémy, preto nebol dôvod k vyhľadaniu informácií týkajúcich sa navrhovateľom uvedenej národnosti. Pokiaľ ide nevyužitia príručky UNHCR, krajský súd poznamenal, že dokazovanie v každom konkrétnom azylovom konaní je determinované dôvodmi prezentovanými konkrétnym žiadateľom o azyl. Okrem dôkazného bremena, znášaného žiadateľom o azyl je na odporcovi, aby pri posúdení konkrétnej žiadosti o azyl zohľadnil aj všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa o azyl. Takými skutočnosťami sú skutočnosti viažuce sa k dôvodom žiadosti o azyl. Zo správneho poriadku a zákona o azyle vyplýva povinnosť odporcu v intenciách žiadateľom o azyl prezentovaných dôvodov žiadosti o azyl vykonať náležité dokazovanie a to aj vyhľadaním informácií o krajine jeho pôvodu, ktoré sa viažu k prezentovaným dôvodom. Odporca, vzhľadom k tomu, že navrhovateľ ako dôvod svojej žiadosti o azyl uviedol skutočnosť, že Afganistan opustil z obavy o svoj život, pretože pôsobil ako tlmočník síl ISAF, vyhľadal a do spisu založil informácie pochádzajúce z rôznych zdrojov, ktoré boli obsahovo zamerané práve na možné ohrozenie civilistov, spolupracujúcich s medzinárodnými silami ISAF. Samotný rozsah vykonaného dokazovania je určovaný stavom aktuálneho konania a potrebou vykonania náležitého dokazovania. Preto ani zákon o azyle, ani správny poriadok, čí priamo aplikovateľná právna norma neukladá povinnosť vykonať dokazovanie konkrétnym spôsobom, ktorého nevykonanie navrhovateľ namietal. Odporca je viazaný v zmysle ust. § 2 správneho poriadku zákonmi. Usmernenia, príručky či odporúčania nemajú silu zákona. Jediným kritériom dostatočne vykonaného dokazovania je také jeho vykonanie, ktoré vzhľadom na zistený stav veci poskytuje dostatok objektívnych poznatkov, na základe ktorých dospel správny orgán k rozhodnutiu. V prejednávanej veci odporca vykonal dokazovanie aj vo vzťahu k navrhovateľom prezentovanému dôvodu jeho žiadosti o azyl a žiadne usmernenie, príručka či odporúčanie mu nemôže ukladať povinnosť rozhodnúť konkrétnych spôsobom. Ani námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nie je podľa názoru krajského súdu dôvodná. Jediným predpokladom udelenia azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle je súčasné naplnenie, existencia a preukázanie opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Pritom musí existovať príčinná aj časová súvislosť medzi predpokladmi ust. § 8 zákona o azyle a odchodom žiadateľa o azyl z krajiny jeho pôvodu. V prejednávanej veci navrhovateľ dôvodil, že v súvislosti s jeho pôsobením ako tlmočníka americkej armády pôsobiacej v Afganistane sa mu jemu známy muž tri razy vyhrážal a to v období februára až marca roku 2012. V dôsledku týchto vyhrážok navrhovateľ v marci 2012 prestal pôsobiť ako tlmočník, odcestoval do Kábulu a následne do obce v ktorej žil. Až do svojho odchodu z Afganistanu v máji 2014 však už nebol objektom akéhokoľvek ataku. Teda časová súvislosť medzi údajným dôvodom jeho odchodu a samotným odchodom neexistuje. Naviac telefonické vyhrážky nie je možné považovať za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. Pokiaľ ide o nočnú streľbu na dom kde žil s rodinou, ide o ničím nepodložené tvrdenie, že k nemu došlo príslušníkmi Talibanu z dôvodu jeho niekdajšieho pôsobenia ako tlmočníka silám ISAF. Teda navrhovateľ v konaní prezentoval iba svoj strach - jeho opodstatnenosť, hrozbu resp. existenciu perzekúcie a ani jej dôvod preukázané neboli. Krajský súd tiež poznamenal, že z výpovede navrhovateľa je zrejmé, že tlmočiť pre sily ISAF začal z ekonomického dôvodu. Nikdy sa nezmienil o tom, že by sa tak stalo preto, že bolo jeho presvedčením takýmto spôsobom sa podieľať na boji proti ozbrojeným protivládnym silám. Pokiaľ navrhovateľ v opravnom prostriedku tvrdil, že príčinou jeho prenasledovania bola jeho príslušnosť k tadžickej národnosti, resp. k určitej sociálnej skupine, tak takéto tvrdenia nemajú základ ani v jeho výpovedi pred odporcom. Nikdy neuviedol, že by bol objektom akýchkoľvek atakov z dôvodu jeho etnického pôvodu. Podľa názoru krajského súdu odporcom zistený stav veci a vykonané dokazovanie bolo dostatočným na posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl. Na záver krajský súd poznamenal, že ak by aj v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ sa stal objektom ohrozenia - vážneho bezprávia v súvislosti s jeho pôsobením ako tlmočníka americkej armády, takéto zistenie stavu veci by mohlo byť dôvodom na poskytnutie doplnkovej ochrany, ako jednej z foriem medzinárodnej ochrany, ktorá bola navrhovateľovi poskytnutá z iného dôvodu. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu z dôvodov, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. K neúplnému zisteniu skutkového stavu veci navrhovateľ uviedol, že prvostupňový súd, tak ako odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci a to v kontexte nevykonania dôkazu: Príručka UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu. V príručke sa konštatuje, že UNHCR považuje osoby s rovnakým profilom ako má navrhovateľ, t. j. spolupracovníkov armády, či medzinárodných síl, výslovne sa hovorí o tlmočníkoch, za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu z dôvodu ich politického presvedčenia. K zohľadneniu týchto správ zaväzuje priamo kvalifikačná smernica. K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci navrhovateľ uviedol, že prvostupňový súd ako odporca pred ním, nesprávne skonštatovali, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu. K forme prenasledovania uviedol, že v prípade návratu má obavy pred prenasledovaním spočívajúcim v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, pričom oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu. Pôvodcom prenasledovania je podľa navrhovateľa neštátny aktér a štát jeho ochranu zabezpečiť nedokáže. K dôvodu prenasledovania navrhovateľ uviedol: 1. Politické presvedčenie - podľa Príručky sú osoby s podobným profilom ako má navrhovateľ spôsobilé na poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu za ich politické presvedčenie. 2. Príslušnosť k národnostnej menšine - navrhovateľovi ako príslušníkovi tadžickej národnostnej menšiny odporúča spomínaná Príručka udeliť azyl. Pokiaľ ide o objektívnosť obáv, tá je preukázaná všeobecnými informáciami o krajine pôvodu, a to tými, ktoré sú zaradené v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o situácii a Príručka. Dostupné správy preukazujú, že je pravdou, že navrhovateľ je ako tlmočník považovaný za spolupracujúceho s medzinárodnými silami, čím je mu prisudzované politické presvedčenie, je pravdou, že osoby sú z tohto dôvodu prenasledované, príslušníci tadžickej národnostnej menšiny sú rovnako prenasledovaní, je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl. Tieto skutkové závery preukazujú, ako mal odporca a prvostupňový súd rozhodnúť a ak tak neurobili, dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu. Rovnako nesúhlasí so závermi prvostupňového súdu týkajúcimi sa nemožnosťou zaradenia osoby navrhovateľa do samostatnej sociálnej skupiny z dôvodu výkonu jeho práce. Záverom odkázal na svoj opravný prostriedok. S ohľadom na uvedené navrhovateľ žiadal odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil a vyčíslil trovy právneho zastúpenia. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa K podanému odvolaniu odporca uviedol, že s právnym názorom súdu sa v plnej miere stotožňuje a v ostatnom sa pridržiava svojho vyjadrenia k opravnému prostriedku. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal skutočnosťou, že navrhovateľ pracoval ako tlmočník. Preskúmal všetky dokumenty predložené navrhovateľom. Dostupné zdroje potvrdzovali jeho výpoveď, a preto ju odporca považoval za vierohodnú. Odporca dospel k záveru, že navrhovateľove problémy, tak ako ich opísal, nemožno subsumovať pod žiaden z taxatívne uvedených dôvodov v § 8 zákona o azyle. Navrhovateľ počas azylového konania neuvádzal, že by dôvodom vyhrážok bola jeho tadžická národnosť. Takisto neuviedol, že by oficiálne zastával určité politické názory, alebo by bol príslušníkom sociálnej skupiny. Svoju žiadosť založil iba na tom, že pracoval ako tlmočník a z toho dôvodu bol údajne terčom vyhrážok. Jeho problémy nemožno považovať za politické, ale osobné, spôsobené výkonom jeho povolania, ktoré si slobodne zvolil v čase, kedy už situácia v krajine bola medzi Talibanom a medzinárodnými ozbrojenými zložkami vyhrotená. Ani prípadné prenasledovanie z dôvodu spolupráce s medzinárodnými bezpečnostnými silami nespĺňa charakteristické znaky v zmysle ustanovení zákona o azyle alebo Ženevského dohovoru. Takisto nemožno súhlasiť ani s názorom, že patrí do ohrozenej sociálnej skupiny tlmočníkov, t. j. že by bol z tohto dôvodu prenasledovaný. Výkon tlmočníckej činnosti nepredstavuje vrodenú charakteristickú črtu, pôvod alebo zdieľané presvedčenie, ktoré by boli závažné pre identitu jednotlivca. Tlmočníci sú osoby, ktoré vykonávajú povolanie ako každé iné, pričom dôvod výkonu tohto povolania je vcelku pragmatický. Odporca nemusel posudzovať navrhovateľovu žiadosť z dôvodu jeho príslušnosti k národnostnej menšine, pretože navrhovateľ sa vo svojej žiadosti ani raz nezmienil, že by bol prenasledovaný z dôvodu jeho príslušnosti k tadžickej národnostnej menšine. Preto sa odporca ani nezaoberal podstavením národnostných menšín. Odporca je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie vydal na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, a má za to, že nie je v rozpore s obsahom azylového spisu. Samotný fakt, že v navrhovateľovom prípade nebol preukázaný objektívny prvok jeho strachu, t. j. že by bol prenasledovaný výlučne z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, nemožno považovať za rozpor s obsahom spisov. V azylovom spise síce sú informácie o zabití niektorých tlmočníkov, ale iba na základe týchto správ nemôže byť navrhovateľovi udelený azyl. Odporca má povinnosť skúmať každú žiadosť individuálne. Je zrejmé, že navrhovateľ pracoval ako tlmočník, ale v krajine pôvodu nikdy neprišiel do priameho kontaktu s pánom, ktorý sa mu vyhrážal alebo Talibanom, ten nemal prvoradý záujem na jeho likvidácii, ale na ukončení jeho tlmočníckej činnosti, ktorú aj ukončil. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ požiadal o azyl po nelegálnom príchode na územie SR, jeho zaistení a umiestnení v ÚPZC Sečovce, z dôvodov obavy o svoj život. Počas vstupného pohovoru uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy členom ani sympatizantom žiadnej politickej strany, organizácie či hnutia. Vyhlásil aj, že nikdy nebol trestne stíhaný a v Afganistane nemal žiadne problémy s bezpečnostnými či inými zložkami štátu. Ďalej uviedol, že od roku 2009 do marca 2012 vykonával prácu tlmočníka pre americké vojenské jednotky. Ako tlmočník pracoval v provincii Logar na základni FOB Shank. Tlmočiť chodil aj do provincie Wardak. Domov, do provincie Kábul, chodieval len na dovolenku. S prácou tlmočníka prestal, lebo sa mu v priebehu februára až marca 2012 asi trikrát vyhrážala osoba z mesta Puli-i-Alam, že ak ho nájde, tak ho zabije pre spoluprácu s Američanmi. Išlo podľa navrhovateľa o vplyvnú osobu, ktorá spolupracuje s mafiou alebo Talibanom. Iným tlmočníkom sa nevyhrážal. Podľa navrhovateľa to bolo preto, že on jediný poskytoval pri návštevách a výjazdoch do rôznych oblastí ľuďom svoje telefónne číslo, aby mu mohli v prípade potreby zatelefonovať. Takto sa mohol dostať k jeho kontaktu aj dotyčný. Po výhražných telefonátoch skončil s prácou tlmočníka. V práci nič neoznámil a svoje telefónne číslo zrušil. Odišiel na dovolenku domov, odkiaľ sa viac nevrátil. Doma sa potom zdržiaval do svojho odchodu z krajiny pôvodu, mája 2014. Ďalej uviedol, že niekedy v polovici marca 2014 v nočných hodinách na rodičovský dom, v ktorom býval, zaútočili Talibanci. On vtedy nebol doma. Jeho otec kontaktoval políciu, ktorá prišla, udalosť zaevidovala a vystavila o tom potvrdenie. Po tomto incidente sa rozhodol odísť do Európy. Myslel si, že streľba na ich dom súvisela s jeho prácou tlmočníka a preto mal obavu o svoj život. Menovaný predložil kartu tlmočníka, osvedčenie o uznaní vydané organizáciou South Carolina Agri- Business Development Team, tlačivo Ministerstva vnútra Afganistanu potvrdzujúce streľbu na rodičovský dom a 3 fotky zobrazujúce steny budovy, na ktorých sú stopy po streľbe. Zo stanoviska navrhovateľa, ktoré bolo podané pred vydaním rozhodnutia vyplýva, že informácie v spisovom materiáli dostatočne poukazujú na nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu menovaného, pričom správy o jej ďalšom vývoji nepoukazujú na jej možné zlepšenie, navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o azyle. V priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žiadateľom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Na základe jeho výpovede ako aj dostupných informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. Nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Z výpovede navrhovateľa je zrejmé, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. Menovaný sám skonštatoval, že so žiadnymi štátnymi autoritami či bezpečnostnými zložkami nemal nikdy v Afganistane žiadne problémy. V krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný. Z uvedeného teda vyplýva, že objektívne nečelil ani prenasledovaniu v zmysle § 8 zákone o azyle, resp. Ženevskej konvencie z roku 1951. Taktiež je z jeho výpovede zrejmé, že v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil žiadnym problémom ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle. Do kontaktu s neštátnymi aktérmi, či s hnutím Taliban nikdy počas svojho pobytu v Afganistane neprišiel. V roku 2012 údajne čelil trom telefonickým vyhrážkam a v marci roku 2014 malo dôjsť k streľbe na jeho rodičovský dom. Pri tomto incidente však sám nebol a dozvedel sa o ňom len od svojho otca. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sám menovaný nečelil žiadnej priamej forme prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. Preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť ani o prenasledovaní v zmysle § 8 zákone o azyle, resp. Ženevskej konvencie z roku 1951 zo strany neštátnych pôvodcov, ktorému by čelil pred opustením Afganistanu, resp. nemožno hovoriť o takom konaní neštátnych aktérov, ktoré by vo vzťahu k jeho osobe korešpondovalo s obsahom definície utečenca v zmysle Ženevskej konvencie a zákona o azyle. Tá v sebe zahŕňa subjektívne aj objektívne prvky. Subjektívne sa týkajú strachu jednotlivca z ujmy v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu. Objektívne sa týkajú odôvodnenosti strachu žiadateľa, čo znamená, že existuje opodstatnená možnosť, že pri návrate by došlo k hroziacej ujme. Odôvodnený strach z prenasledovania sa však musí týkať jednej alebo viacerých príčin uvedených v Ženevskej konvencii z roku 1951 a v § 8 zákone o azyle, t. j. rasy, náboženstva, národnosti, sociálnej skupiny alebo politického názoru. Okrem subjektívneho prvku jeho strachu z prenasledovania, teda obavy či už pred osobou, ktorá sa mu vyhrážala alebo pred hnutím Taliban, chýba v jeho prípade objektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevskej konvencie a zákona o azyle. Ten je pre posúdenie možnosti udelenia azylu najpodstatnejší. Preto odporca jednoznačne skonštatoval, že tieto jeho obavy samy o sebe ako také, nevychádzajú z dôvodov uvedených v Konvencii a ani v zákone o azyle. Menovaný teda objektívne nemal pred opustením krajiny svojho pôvodu žiadne problémy takého charakteru, ktoré by vychádzali z dôvodov uvedených v Konvencii a v zákone o azyle. Nespĺňa preto podmienky pre udelenie azylu. Odporca ďalej uviedol, že sám nikdy do žiadneho osobného a priameho kontaktu s osobou ktorá sa mu vyhrážala a ani s členmi Talibanu neprišiel. Jediné vyhrážky, ktorým údajne čelil, boli telefonického charakteru ešte v roku 2012, od kedy bez akýchkoľvek problémov žil v mieste svojho bydliska. V čase údajnej streľby na rodičovský dom sa v mieste bydliska nenachádzal. V skutočnosti nevie, kto boli údajní útočníci a nepozná ani dôvod, prečo strieľali na rodičovský dom. To, že na dom strieľali Talibanci je len domnienka jeho otca. To, že streľbu menovaný spája so svojou prácou tlmočníka, ktorú prestal vykonávať v marci roku 2012, je taktiež iba jeho ničím nepodložená domnienka. V tejto súvislosti odporca uviedol i to, že otec menovaného by mal pracovať ako policajt, a preto dôvod údajnej streľby môže mať iné príčiny. Navyše možno skonštatovať, že podľa menovaným predloženého tlačiva s hlavičkou Ministerstva vnútra Afganistanu, príslušné zložky incident zaznamenali a začali vo veci konať, t. j. príslušné štátne orgány boli ochotné poskytnúť rodine menovaného náležité vyšetrenie incidentu. Údajné problémy menovaného, resp. spájanie dôvodov jeho žiadosti s výkonom jeho povolania ako tlmočníka do roku 2012, je irelevantné z hľadiska kladného posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Pre prácu tlmočníka sa rozhodol sám, z vlastnej vôle, pričom ho k tomu jednoznačne viedla aj skutočnosť dobrého finančného ohodnotenia za výkon svojho povolania. Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom č. k.: 9Saz/36/2012-37 zo dňa 19.9.2012 v obdobnom prípade skonštatoval, že "... ak by aj (hypoteticky) navrhovateľ pôsobil ako tlmočník v cudzokrajnej firme pôsobiacej v Afganistane a ak by aj bol akýmkoľvek spôsobom z tohto dôvodu atakovaný, takéto konanie tretieho subjektu by nebolo možné kvalifikovať ako perzekúciu z dôvodu navrhovateľovej rasy, národnosti, náboženstva, či zastávania určitých politických názorov, či príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 zákona o azyle)." Uvedené konštatovanie možno teda analogicky uplatniť aj v prípade menovaného, keďže jeho dôvodom, prečo opustil krajinu pôvodu, je obava z možných osobných problémov, ktoré by mu mohol spôsobiť výkon jeho povolania v minulosti. Tieto však nespĺňajú charakteristické znaky definície dôvodov prenasledovania v zmysle ustanovení zákona o azyle, resp. Ženevského dohovoru, t. j. nenapĺňajú jej obsah.. Okrem toho podľa dostupných informácií je zrejmé, že i keď jedinci, ktorí v skutočnosti alebo vnímane spolupracujú s vnútroštátnymi alebo zahraničnými vládami, podnikmi a orgánmi pomoci v Afganistane, vrátane UNHCR, sú vystavení riziku zastrašovania, obťažovania a dokonca aj prenasledovania v dôsledku ich vnímanej spolupráce s cudzincami, vo všeobecnosti ukončenie ich pracovného pomeru alebo premiestnenie sa túto hrozbu zruší, ak neexistujú špecifické faktory, ktoré tomu bránia. V praxi platí, že riziko u osôb spolupracujúcich s medzinárodnými inštitúciami je podstatne väčšie u jedincov mimo Kábulu, resp. u osôb, ktoré spolupracujú s týmito inštitúciami v mieste bydliska. V tejto súvislosti odporca uviedol, že menovaný žije v provincii Kábul, pričom prácu tlmočníka, ktorú ukončil v roku 2012, vykonával mimo svojho trvalého bydliska, konkrétne v provincii Logar, resp. Wardak. Navyše Európsky súdny dvor pre ľudské práva v prípade H. a B. v. Spojené kráľovstvo vo svojom rozsudku z 9. apríla 2013 dospel k záveru, že jedinci, ktorí sú vnímaní ako podpora pre medzinárodné spoločenstvo môžu preukázať skutočné a osobné riziko zo strany Talibanu v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, povahy ich spolupráce s medzinárodným spoločenstvom a ich profilu. Súd však nie je presvedčený, že sa preukázalo, že každý s napojením na OSN alebo americké ozbrojené sily, a to aj v Kábule, môže byť považovaný za osobu, ktorej hrozí reálne nebezpečenstvo zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na profil osoby, alebo aj to, či naďalej pracuje pre medzinárodné spoločenstvo. Fotky, ktoré do konania menovaný predložil a ktoré majú preukázať streľbu na rodičovský dom, nemožno považovať za relevantný dôkaz jeho tvrdení. Z nich nie je totiž žiadnym spôsobom zjavné a preukázateľné, či sa jedná skutočne o stopy streľby, či sú to skutočne fotky jeho rodičovského domu, z akého obdobia fotky pochádzajú. Na základe uvedeného migračný úrad dospel k jednoznačnému záveru, a teda, že menovaný objektívne nečelil v krajine svojho pôvodu žiadnej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, resp. zo Ženevskej konvencie. Preto dôvody jeho žiadosti, tak, ako ich uviedol a zdôvodnil v priebehu konania o azyle, možno považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu na území SR. Čo sa týka udelenia azylu v zmysle § 10 zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, tieto neboli v prípade menovaného splnené z objektívnych dôvodov, keďže menovaný nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. Vzhľadom k tomu, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V súvislosti s vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu odporca uviedol, že bezpečnostná situácia v Afganistane je značne komplikovaná. Jednotlivé členské štáty EÚ pristupujú k definovaniu tejto situácie z hľadiska jej vnímania ako situácie vnútroštátneho konfliktu diferentne. Odhliadnuc od uvedeného odporca skonštatoval, že intenzita a lokalizácia incidentov, ktoré idú na vrub militantných skupín hnutia Taliban sú rôzne. Všeobecne platí, že najhoršie je na tom južná a centrálna oblasť Afganistanu. Čo sa týka konkrétne provincie Kábul, odkiaľ menovaný pochádza, možno uviesť, že tamojšia bezpečnostná situácia je podľa aktuálne dostupných informácií hodnotená ako nepredvídateľná. S konečným prevodom bezpečnostnej zodpovednosti z medzinárodných vojenských síl v júni 2013, afganské národné bezpečnostné sily začali viesť vojenské operácie po celej krajine. Napriek snahe provládnych síl aj naďalej realizovať opatrenia zamerané na zníženie civilných obetí v priebehu roka 2013, Asistenčná misia OSN v Afganistane /UNAMA/ zdokumentovala nárast civilných obetí v priebehu roka 2013 v porovnaní s rokom 2012. V prípade bezpečnostnej situácie v provincii Kábul teda možno v súčasnosti na základe aktuálne dostupných informácií uplatniť rozsudok Európskeho súdneho dvora C-465/07, ktorý relevantné ustanovenia "Smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany" vyložil nasledovne: "Existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu, alebo súdmi členského štátu dosiahne tak vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia. " Okrem toho Súdny dvor v predmetnom rozsudku skonštatoval, že " ... iba samotné objektívne konštatovanie rizika spojeného so všeobecnou situáciou v krajine v zásade nepostačuje na preukázanie, že na strane určitej osoby sú splnené podmienky uvedené v článku 15 písm. c), jeho znenie napriek tomu použitím formulácie "obvykle" vyhradzuje hypotézu výnimočnej situácie, ktorá by bola charakterizovaná takou vysokou úrovňou rizika, že by existovali podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že táto osoba by utrpela individuálne predmetné riziko.: Výnimočná povaha tejto situácie je rovnako potvrdzovaná skutočnosťou, že predmetná ochrana je doplnková, a systematikou článku 15 smernice, keďže formy bezprávia definované uvedeným článkom písm. aj a b) predpokladajú jasnú individualizáciu. Hoci je pravda, že kolektívne prvky majú v uplatňovaní článku 15 písm. c) významnú úlohu v tom zmysle, že dotknutá osoba patrí, ako iné osoby, k okruhu potenciálnych obetí neselektívneho násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, skutočnosťou zostáva, že toto ustanovenie musí byť predmetom systematického výkladu vzhľadom na ďalšie dve situácie, ktoré uvádza predmetný článok 15, a teda musí byť vykladané v tesnej spojitosti s touto individualizáciou." Teda "o čo viac bude prípadne žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu. " Pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania každej jednej žiadosti o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany sa správny orgán prikláňa k záveru, že v prípade návratu osoby menovaného do krajiny jeho pôvodu nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v Afganistane, ako aj v samotnej provincii Kábul, odkiaľ pochádza. Preto sa migračný úrad v súvislosti s informáciami o bezpečnostnej situácii v Afganistane a v provincii Kábul v prípade menovaného prikláňa k potrebe poskytnutia mu doplnkovej formy medzinárodnej ochrany. Na základe uvedeného teda migračný úrad dospel k záveru, že v prípade návratu menovaného do krajiny pôvodu, resp. do provincie Kábul, berúc pri tom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako je to uvedené v § 2 písm. j/ bod 3 zákona o azyle. Preto správny orgán rozhodol, že je potrebné menovanému poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. júna 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (verejne dostupné zdroje, agentúrne a tlačové správy, ako aj materiál "Afganistan/Afghanistan" zo 4.7.2013 vedený v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2014/000065-058). V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatneným námietkam navrhovateľa považuje za dôležité zdôrazniť, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol bez pojednávania v súlade s § 250f OSP a za použitia § 250q ods. 2 OSP dospel k názoru, že napadnutý výrok rozhodnutia o neudelení azylu navrhovateľovi potvrdil ako správny a zákonný. Na podrobné závery krajského súdu o nesplnení podmienok na udelenie azylu odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že dostatočným spôsobom zistil stav veci a pretože v konaní nebola preukázaná odôvodnenosť navrhovateľom vyslovenej obavy, existencia či hrozba jeho prenasledovania a ani je dôvod podľa ust. § 8 zákona o azyle dospel k záveru, že napadnutý výrok o neudelení azylu je potrebné potvrdiť ako správny a zákonný. Odporca sa aj podľa názoru odvolacieho súdu podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady. Odvolacie námietky navrhovateľa, ktorými vyčítal krajskému súdu neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne skutkové zistenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné. Krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd je toho názoru, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyl, ale splnil podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a zákona o azyle. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že navrhovateľ v krajine pôvodu nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, či neštátnych pôvodcov, ktoré by zakladalo dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z jeho výpovedí jednoznačne vyplýva, že sa mu v krajine pôvodu nič nestalo, s nikým neprišiel do žiadneho konfliktu. Po telefonických vyhrážkach ukončil svoju činnosť tlmočníka a následne ešte dosť dlhú dobu /2012 - 2014/ žil v krajine pôvodu v provincii Kábul, bez akýchkoľvek problémov. Údajná streľba na rodičovský dom, navyše v čase, keď sa v ňom navrhovateľ vôbec nenachádzal, takisto nesvedčí o prenasledovaní jeho osoby v zmysle zákona o azyle. Pokiaľ ide o namietanú tadžickú národnosť, odvolací súd súhlasí s konštatovaním krajského súdu, že navrhovateľ nikdy, v žiadnej svojej výpovedi neprezentoval, že by bol objektom akýchkoľvek atakov z dôvodu jeho etnického pôvodu. Zhoršená bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola odporcom vzatá do úvahy, a práve preto mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany, ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Navrhovateľ počas celého správneho konania uvádzal ako dôvody svojej žiadosti obavu o svoj život z dôvodu výkonu práce - tlmočenie pre americké vojenské jednotky, kvôli čomu sa mu vyhrážali príslušníci hnutia Taliban a strieľali na rodičovský dom, kde býval aj navrhovateľ. Odporca vo svojom rozhodnutí riadne a dostatočne zdôvodnil, prečo nie je možné na základe týchto dôvodov navrhovateľovi azyl udeliť a s týmto zdôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje. Z administratívneho spisu je tiež zrejmé, že odporca zistený skutkový stav riadne vyhodnotil a dospel k správnemu právnemu záveru. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. K odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledujúce: Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odporca, resp. krajský súd k niektorým predloženým podkladom neprihliadol. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne zaoberal všetkými námietkami a dospel k správnemu záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. Navrhovateľ neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.