Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1Sža/1/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201430 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201430.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: K. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., mestská štvrť B. E., ulica Q. E. č. XXX, L., štátny príslušník Mongolska, bez cestovných dokladov, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie Slobody 12, 810 00 Bratislava, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-PO9-489-016/2014 zo dňa 13.11.2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. decembra 2014, č. k. 6Sp/58/2014-27, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. decembra 2014, č. k. 6Sp/58/2014-27 potvrdzuje. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-PO9-489-016/2014 zo dňa 13.11.2014, ktorým bol navrhovateľ dňom 13.11.2014 o 21:00 hod. zaistený podľa § 88a ods. l písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.02.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré bez zistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov podaného opravného prostriedku dospel k záveru, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej advokátky, nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po tom, čo prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby uskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do Nemecka a od tohto času sa o výsledok azylového konania nezaujímal. Túto odvolaciu námietku súd preto považoval za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa poukázal na to, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťami uložiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov a jeho neuloženie odôvodnil osobnými a ekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto smere preto krajský súd považoval odvolaciu námietku ohľadom alternatívy zaistenia za nedôvodnú. Pripomenul, že v roku 2013 po podaní žiadosti o azyl bol navrhovateľ umiestnený v pobytovom tábore, teda nebol zaistený, čo využil na nelegálny vstup na územie Nemecka. Navrhovateľ bol prvýkrát zaistený rozhodnutím odporcu č. s. PPZ-HCP-P09-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014 v deň jeho transferu z územia Veľkej Británie. Citované rozhodnutie bolo tunajším súdom potvrdené rozsudkom č. k.: 4Sp/24/2014-38 zo dňa 01.10.2014 a následne potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/42/2014 zo dňa 11.11.2014. Po doručení rozhodnutia Migračného úradu MV SR ČAS: MU-259-16/PO-Ž-2014 zo dňa 24.10.2014, dňa 12.11.2014, navrhovateľ dňa 13.11.2014 opakovane požiadal o azyl s tým, že v azylovom konaní dobre nerozumel anglickému tlmočeniu a niektoré skutočnosti, ktoré chcel uviesť, nevedel v anglickom jazyku vyjadriť. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto odôvodnený záver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je zákonnou podmienkou zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. K námietke, týkajúcej sa doby zaistenia súd uviedol, že jej dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, námietkam navrhovateľa preto nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu v zmysle § 250q ods. 2 OSP ako zákonné potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci . Uviedol, že naďalej sa pridržiava svojich tvrdení a skutočností uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom a má za to, že pozbavenie jeho osobnej slobody na základe rozhodnutia odporcu je nezákonné a neúčelné z dôvodov, ktoré bližšie rozviedol v podanom opravnom prostriedku. Zdôraznil, že opakovane požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu, že v predošlom konaní nemal tlmočníka z mongolského jazyka a pri vyhlásení rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu dňa 12.11.2014 zistil, že niektoré jeho výpovede v konaní boli skreslené v dôsledku nedostatočného tlmočenia a jeho neschopnosti vyjadrovať sa v anglickom jazyku na vysokej úrovni. Preto sa rozhodol opakovane požiadať o azyl na území SR s tým, že v novom konaní trvá na zabezpečení tlmočníka z mongolského jazyka. Nesúhlasil s tvrdením o účelovosti jeho žiadosti o azyl ani so záverom o riziku jeho úteku. Poukázal na to, že medzičasom došlo k totožnej situácii aj v právnej veci manželky navrhovateľa, ktorá avšak nebola opätovne zaistená rozhodnutím odporcu pre účely jej novej žiadosti o azyl, ale bola spolu s deťmi prepustená do zariadenia pre žiadateľov o azyl, čím došlo k rozdeleniu rodiny, čo zle znáša navrhovateľ a obzvlášť jeho manželka. Navrhovateľ preto žiadal, aby odvolací súd na tieto námietky prihliadol a napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a nariadil jeho prepustenie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že zotrváva na vyjadrení k veci tak, ako uviedol v stanovisku pod č. p. PPZ-HCP-P09-489-024/2014 zo dňa 30.11.2014 (toto stanovisko je súčasťou spisového materiálu č. s. PPZ-HCP-PO9-489/2014). Na tomto stanovisku aj naďalej trvá a žiada o jeho akceptáciu pri ďalšom posudzovaní odvolania navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-489-016/2014 zo dňa 13.11.2014 podľa § 88a ods. 1 písm. b) tohto zákona rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 13.11.2014 v čase od 21.00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.02.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a zároveň odporca rozhodol o jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Odporca napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ bol 26.08.2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013/EÚ z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Odporca šetrením zistil, že navrhovateľ spoločne so svojou rodinou v roku 2013 neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky a na území Slovenskej republiky sa týmto zdržiaval bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím zároveň porušil aj ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Dňa 31.05.2013 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, na základe čoho bol odoslaný do Záchytného tábora Humenné, odkiaľ bol následne presunutý do pobytového tábora pre žiadateľov o azyl, odkiaľ následne dňa 13.08.2013 odišiel a konanie o udelenie azylu navrhovateľovi bolo rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu zo dňa 26.08.2013 zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov. Dňa 26.08.2014 bol navrhovateľ vrátený na územie Slovenskej republiky v zmysle dublinského nariadenia a odporca v ten istý deň rozhodol na základe svojho predošlého rozhodnutia pod č. PPZ- HCP-PO9-363-011/2014 o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 24.10.2014 Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad svojím rozhodnutím ČAS:MU-259-16/PO- Ž-2014 zamietlo žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 12.11.2014. Dňa 13.11.2014 začal odporca voči navrhovateľovi konanie o jeho administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- P09-489-009/2014, ktoré bolo prerušené jeho rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-489-014/2014 zo dňa 13.11.2014, nakoľko navrhovateľ požiadal opakovane o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože v predošlom konaní nemal tlmočníka z mongolského jazyka a pri vyhlásení rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu dňa 12.11.2014 zistil, že niektoré jeho výpovede v konaní boli skreslené s najväčšou pravdepodobnosťou v dôsledku nedostatočného tlmočenia a jeho neschopnosti vyjadrovať sa v anglickom jazyku na vysokej úrovni. Navrhovateľ sa preto rozhodol opakovane požiadať o azyl na území SR s tým, že v novom konaní trvá na zabezpečení tlmočníka z mongolského jazyka. Odporca v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ svojou opakovanou žiadosťou o azyl má za cieľ oddialiť vydanie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a dostať sa do azylového tábora s voľnejším režimom, a preto existuje riziko jeho úteku, nakoľko aj v minulosti opustil zariadenie pre žiadateľov o azyl ešte pred vydaním rozhodnutia v konaní o azyle. V ďalšej časti rozhodnutia odporca citoval výpoveď navrhovateľa zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania, spísanej dňa 13.11.2014 pod číslom č. s.: PPZ-HCP-P09-489-009/2014. Odporca poukázal na právnu úpravu - Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu Rady 2003/9/ ES, Smernicu EP a Rady 2013/33/EÚ zo dňa 26.06.2013, čl. 18 Charty základných práv EU, čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, Smernicu EP a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/52/2008. Podkladom pre vydanie rozhodnutia boli informácie o Dublinskom transfere, zápisnica o vyjadrení účastníka, výsledok z lustrácie v IS MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 24.10.2014, z ktorých vyvodil, že u navrhovateľa existuje vysoké riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky, s prihliadnutím na skúsenosti s utečencami po podaní žiadosti o azyl. Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je nevyhnutné, nakoľko je vysoké riziko jeho úteku, a preto rozhodol, vzhľadom na podanú žiadosť o azyl podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Zaistenie určil do 13.02.2015 a odôvodnil lehotami, ktoré sú uvedené v ust. § 20 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a aplikačnou praxou Migračného úradu MV SR. Ďalej poukázal na ust. § 88 ods. 3, 4, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. januára 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 2501 ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 2501 ods. 2 OSP). Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Z obsahu napadnutého rozhodnutia odporcu je zrejmé, že svoj postupu, ktorým rozhodol o zaistení navrhovateľa odôvodnil naplnením zákonných predpokladov pre zaistenie vyplývajúcich z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov potom, čo mal na základe v konaní vykonaného dokazovania za preukázané, že zaistenie navrhovateľa je potrebné na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.02.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho nová žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Z rozhodnutia tiež vyplýva z akých dôkazných prostriedkov odporca pri rozhodovaní vychádzal - z informácií z predošlého konania o udelenie azylu vedeného správnym orgánom pod č. p. PPZ-HCP- PO9-363-011/2014, zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p,:PPZ-HCP-PO9-489-01()/2014, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 24.10.2014, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky ukončené Migračným úradom MV SR v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, a možno z neho ustáliť akými úvahami sa odporca pri ich hodnotení a pri použití právnych predpisov spravoval. Na základe takto v konaní o zaistení zistených skutočností odporca usúdil, že vzhľadom na nové skutočnosti, pre ktoré navrhovateľ podal novú žiadosť o azyl a pre existenciu reálneho rizika úteku navrhovateľa, nakoľko tento už porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky do Nemecka je dôvodné rozhodnúť o zaistení navrhovateľa. Podľa názoru odporcu navrhovateľ svojou novou žiadosťou o azyl na území SR má snahu dostať sa do azylového tábora, kde má voľný režim pohybu žiadateľa o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie podľa odporcu reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelení azylu trvá a existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ sa opäť pokúsi o útek z územia SR. Navrhovateľ v odvolaní nespochybnil, že požiadal opakovane o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, čo zdôvodnil tým, že v predošlom konaní nemal tlmočníka z mongolského jazyka a pri vyhlásení rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu dňa 12.11.2014 zistil, že niektoré jeho výpovede v konaní boli skreslené v dôsledku nedostatočného tlmočenia a jeho neschopnosti vyjadrovať sa v anglickom jazyku na vysokej úrovni a preto v novom konaní bude trvať na zabezpečení tlmočníka z mongolského jazyka. S tvrdením o účelovosti jeho žiadosti o azyl ani so záverom o riziku jeho úteku však nesúhlasil. Okrem tohto tvrdenia navrhovateľ v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, tieto všeobecne formulované námietky však ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom bližšie nekonkretizoval. V tejto súvislosti preto odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ teda krajský súd vychádzal pri rozhodovaní z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť, najmä ak ani odvolanie navrhovateľa neponúka dôkazy, ktoré by viedli lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci resp. by odôvodňovali iné skutkové závery, preto na námietky v tomto smere nebolo možné prihliadnuť. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu" (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku navrhovateľa. V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona. Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11, dostupný na <http://curia.europa.eu>; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení") a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia"). Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika. Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné za zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje) vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.