Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1Sžf/110/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012206985 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1012206985.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd v právnej veci žalobcu: Volkswagen AG, zahraničná právnická osoba so sídlom Berliner Ring č. 2, 384 40 Wolfsburg, Nemecká spolková republika, zast.: PricewaterhouseCoopers Legal, s.r.o., IČO: 47 235 772, advokátske spoločenstvo, so sídlom Námestie 1. mája č. 18, 815 32 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2015 č.k. 5S/1587/2012-171 a o odklade vykonateľnosti, takto r o z h o d o l : I. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie p r e r u š u j e. II. Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predkladá podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nasledujúce prejudiciálne otázky na rozhodnutie : 1. Je potrebné smernicu 2008/9 a právo na vrátenie dane vykladať tak, že na uplatnenie práva na vrátenie DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie dvoch podmienok, ktorými sú i) dodanie tovaru alebo služby a ii) uplatnenie DPH dodávateľom na faktúre? Inými slovami, je možné, aby si o vrátenie dane požiadala zdaniteľná osoba, voči ktorej nebola DPH uplatnená faktúrou? 2. Je v súlade s princípom proporcionality alebo fiškálnej neutrality DPH, ak sa lehota na vrátenie dane počíta od momentu, v ktorom nie sú splnené všetky hmotnoprávne podmienky na uplatnenie práva na vrátenie dane? 3. Vykladajú sa ustanovenia článku 167 a 178(a) DPH smernice vo svetle princípu fiškálnej neutrality tak, že za okolností prípadu ako je vo veci samej a za predpokladu splnenia ostatných hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok potrebných na uplatnenie práva na odpočítanie dane, bránia takému postupu daňových orgánov, ktorým sa zdaniteľnej osobe odmietne právo uplatnené v lehote na vrátenie dane podľa smernice 2008/9, ktorá bola voči nemu uplatnená dodávateľom na faktúre a odvedená dodávateľom pred uplynutím lehoty, ktorá je stanovená národným právom na zánik práva? 4. Prekročili slovenské daňové orgány vo svetle princípu neutrality a princípu proporcionality, ktoré sú základnými princípmi spoločného systému DPH, medze toho, čo je potrebné pre dosiahnutie cieľa definovaného DPH smernicou, ak odmietli právo na vrátenie odvedenej dane zdaniteľnej osobe z dôvodu, že prekluzívna lehota stanovená národným právom na vrátenie dane uplynula, hoci v tejto lehote si zdaniteľná osoba nemohla právo na vrátenie dane uplatniť a hoci daň bola správne vybraná a hrozba krátenia dane alebo neodvedenia dane bola úplne odstránená? 5. Je možné vykladať princíp právnej istoty, princíp legitímnych očakávaní a právo na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 Charty základných práv Európskej únie tak, že bránia takému výkladu predpisov národného práva, podľa ktorého je pre dodržanie lehoty na vrátenie dane rozhodujúci moment rozhodnutia správneho orgánu o vrátení dane a nie moment uplatnenia práva na vrátenie dane zdaniteľnou osobou ? III. Najvyšší súd Slovenskej republiky vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/1131602/2012/5060-r z 22.08.2012 o d k l a d á do ukončenia konania o prejudiciálnej otázke. o d ô v o d n e n i e : 1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) podaný vo veci výkladu článku 41 (právo na dobrú správu vecí verejných) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ako aj ustanovení Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“) a Smernice Rady 2008/9/ES z 12. februára 2008, ktorou sa ustanovujú podrobné pravidlá pre vrátenie dane z pridanej hodnoty ustanovené v smernici 2006/112/ES zdaniteľným osobám, ktoré nie sú usadené v členskom štáte vrátenia dane, ale ktoré sú usadené v inom členskom štáte (ďalej len „smernica 2008/9“) vo svetle nižšie citovanej relevantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). 2. Podkladom pre tento návrh sú účastníkom súdneho konania sformulované otázky v rámci sporu medzi spoločnosťou Volkswagen AG, Wolfsburg, Nemecká spolková republika (ďalej len „zdaniteľná osoba“) a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, Bratislava, Slovenská republika (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo veci čiastočného vrátenia dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v zmysle § 55d zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „DPH zákon“) a zvyšnú sumu dane z dôvodu porušenia § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (ďalej len „zákon o správe daní“), t.j. pre uplynutie premlčacej lehoty zdaniteľnej osobe nevrátil. Právny rámec Právna úprava Únie 3. Článok 41 ods. 1 s nadpisom „Právo na dobrú správu vecí verejných“ v spojení s článkom 51 ods. 1 Charty zakotvuje nasledovný text: „Článok 41 (1) Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Článok 51 (1) Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.“ 4. V článku 178 písm. a) DPH smernice je zakotvená nasledujúca podmienka na uplatnenie práva na odpočet: „Zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane: a) na odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. a), týkajúce sa dodania tovaru alebo poskytnutia služieb, musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s hlavou XI kapitolou 3 oddielmi 3 až 6. [......]“ 5. Podľa čl. 168 písm. a) DPH smernice platí, že: „Pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: a) DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou, [......]“ 6. Podľa čl. 169 písm. a) DPH smernice platí, že: „Okrem odpočítania dane uvedeného v článku 168 má zdaniteľná osoba právo na odpočítanie DPH podľa článku 168 v prípade tovaru a služieb, ktoré sú použité na tieto účely: a) transakcie súvisiace s činnosťami uvedenými v druhom pododseku článku 9 ods. 1 uskutočnenými mimo členského štátu, v ktorom je táto daň splatná alebo zaplatená, pri ktorých by vzniklo právo odpočítať DPH, ak by boli uskutočnené na území tohto členského štátu, [......]“ 7. Podľa čl. 170 písm. a) a b) DPH smernice platí, že: „Každá zdaniteľná osoba, ktorá v zmysle článku 1 smernice Rady 79/1072/EHS, článku 1 smernice Rady 86/560/EHS a článku 171 tejto smernice nie je usadená v členskom štáte, v ktorom nakupuje tovar a služby alebo do ktorého dováža tovar podliehajúci DPH, má právo na vrátenie DPH, pokiaľ sú tovar a služby použité na tieto účely: a) transakcie uvedené v článku 169, b) transakcie, pri ktorých platí daň výhradne odberateľ v súlade s článkami 194,195,196,197 a 199.“ 8. Podľa čl. 178 písm. a) DPH smernice platí, že: „Zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane: a) pre odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. a), týkajúce sa dodania tovaru a poskytovania služieb, musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238,239 a 240, [......]“ 9. Podľa čl. 273 DPH smernice platí, že: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3.“ 10. Podľa čl. 5 písm. a) smernice 2008/9 platí, že: „Každý členský štát vráti každej zdaniteľnej osobe, ktorá nie je usadená v členskom štáte vrátenia dane, DPH uplatnenú na tovar alebo služby, ktoré jej dodali alebo poskytli iné osoby zdaniteľné v tomto členskom štáte, alebo uplatnenú na dovoz tovaru do tohto členského štátu, ak sa tento tovar a služby používajú na účely týchto transakcií: a) transakcií uvedených v článku 169 písm. a) a b) smernice 2006/112/ES; [......]“ 11. Podľa čl. 15 smernice 2008/9 platí, že: „Žiadosť o vrátenie dane sa podáva členskému štátu usadenia najneskôr do 30. septembra kalendárneho roka, ktorý nasleduje po období vrátenia dane. Žiadosť sa považuje za podanú, len ak v nej žiadateľ uviedol všetky informácie požadované podľa článkov 8, 9 a 11.“ Slovenská právna úprava 12. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s nadpisom „Základné ustanovenia“ v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej platí: „(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ 13. Podľa § 55a ods. 4 DPH zákona v citovanom znení platí: „(4) Žiadateľ uplatňuje nárok na vrátenie dane podaním žiadosti o vrátenie dane v elektronickej forme prostredníctvom elektronického portálu v členskom štáte, v ktorom má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo v ktorom sa obvykle zdržiava. Žiadosť o vrátenie dane sa podáva najneskôr do 30. septembra kalendárneho roka, ktorý nasleduje po období, za ktoré sa uplatňuje nárok no vrátenie dane. Daňový úrad Bratislava I bezodkladne elektronickými prostriedkami oznámi žiadateľovi dátum prijatia žiadosti o vrátenie dane.“ 14. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) DPH zákona v citovanom znení: „(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, [......]“ 15. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) DPH zákona v citovanom znení: „(1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, [......]“ 16. Podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) a e) a ods. 2 DPH zákona v citovanom znení platí: „(1) Na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c)vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny. (2) Za faktúru sa považuje aj každý doklad alebo oznámenie, ktoré mení pôvodnú faktúru a osobitne a jednoznačne sa na ňu vzťahuje.“ 17. Podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní platí: „(1) Ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinností podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.“ Spor vo veci samej 18. Spoločnosti: - Hella Leuchten-Systeme GmbH, Paderbor, Nemecká spolková republika, - Hella Slovakia Front Lighting, s.r.o., Kočovce, Slovenská republika a - Hella Slovakia - Signal Lighting, Slovenská republika (ďalej „dodávatelia Hella“) lokálne dodávali v rokoch 2004 až 2010 zdaniteľnej osobe tovar, t.j. formy na výrobu svietidiel pre automobily. Dodávatelia Hella vystavovali zdaniteľnej osobe faktúry za dodanie tovaru bez DPH, nakoľko predmetné dodanie tovaru nepovažovali za dodanie tovaru ale len za finančné vyrovnanie. 19. V priebehu roka 2010 dodávatelia Hella zistili, že tento postup bol nesprávny. Preto si DPH uplatnili voči zdaniteľnej osobe osobitnými faktúrami vystavenými v súlade s § 71 DPH zákona, následne podali dodatočné daňové priznania a vyčíslenú DPH odviedli do štátneho rozpočtu. Zdaniteľná osoba následne s oporou v § 55a a nasl. DPH zákona a v lehote stanovenou smernicou 2008/9 žiadosťou z 01. júla 2011 si u prvostupňového orgánu finančného riaditeľstva (ďalej len „správca dane“) uplatnila odpočet DPH. 20. O žiadosti správca dane rozhodol až 03. apríla 2012 tak, že žiadosti zdaniteľnej osoby vyhovel len čiastočne, t.j. rozhodol o vrátení dane v sume 1.536.622,92 € za obdobie pokryté 5 ročnou lehotou, t.j. len za dodania tovarov v rozmedzí rokov 2007 až 2010. Naopak vo zvyšnej sume dane vo výške 1.354.968,83 € správca dane z dôvodu porušenia § 45 ods. 1 zákona o správe daní, t.j. uvedené uplynutie 5 ročnej prekluzívnej lehoty od dodania tovaru, žiadosti zdaniteľnej osoby nevyhovel. 21. Zdaniteľná osoba sa na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a teraz na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia dôvodiac, že výklad vnútroštátneho práva o počítaní začiatku plynutia prekluzívnej lehoty (§ 45 ods. 1 zákona o správe daní) nie je v súlade s uvedenými úniovými predpismi a ani s judikatúrou Súdneho dvora. V konaní na krajskom súde bola zdaniteľná osoba neúspešná, lebo krajský súd si osvojil argumentáciu finančného riaditeľstva, t.j. že nárok na vrátenie DPH zdaniteľnej osobe vznikol už dodaním tovaru, a teda právo na vrátenie dane za obdobia rokov 2004 až 2006 v čase podania žiadosti o vrátenie dane (t.j. v roku 2011) už neexistovalo. Následne zdaniteľná osoba predložila najvyššiemu súdu návrh prejudiciálnych otázok. K predloženým prejudiciálnym otázkam 22. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právo na odpočítanie dane je základnou zásadou systému DPH a v princípe ho nemožno obmedzovať a je potrebné ho vykonať neodkladne ohľadom všetkých daní uplatnených na transakciách na vstupe. S tým súvisí zásada neutrality DPH, podľa ktorej systém odpočtu je určený na úplné odbremenenie obchodníka od DPH splatnej alebo zaplatenej počas výkonu všetkých jeho ekonomických aktivít. Spoločný systém DPH následne zabezpečuje, že všetku ekonomické aktivitu, bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, ktoré sú zdaniteľné daňou z pridanej hodnoty, sú zdaňované úplne neutrálnym spôsobom (rozsudok Súdneho dvora, C-110/98 až C147/98, Galbafrisa, body 43 a 44). 23. Čo sa týka stanovenia začiatku plynutia prekluzívnej lehoty, Súdny dvor vzhľadom k uvedenej zásade neutrality konštatoval, že zásada neutrality DPH vyžaduje, aby odpočítanie DPH na vstupe bolo priznané, ak sú splnené základné požiadavky, hoci určité formálne požiadavky zdaniteľné osoby opomenuli splniť. Potom článok 179 prvý odsek a články 180 a 273 DPH smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia prekluzívnej lehote ohraničujúcej výkon práva na odpočítanie, ak táto lehota neprimerane nesťažuje alebo prakticky neznemožňuje uplatnenie tohto práva. Pokiaľ v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora je možné nazerať na úplné odmietnutia práva na odpočítanie DPH ako na sankciu, potom zásada daňovej neutralitu bráni sankcii v podobe odmietnutia práva na odpočítanie v prípade oneskoreného zaplatenia DPH (rozsudok Súdneho dvora, C-284/11 EMS-Bulgaria Transport OOD, bod 62, 64 a 78). 24. Ako už hore najvyšší súd naznačil, základom sporu je určenie behu prekluzívnej 5 ročnej lehoty, kedy finančné riaditeľstvo tento začiatok spája v zmysle článku 63 v spojení s čl. 167 DPH smernice so vznikom daňovej povinnosti (a s tým korešpondujúceho práva na odpočet DPH), ktorý je viazaný iba na dodanie tovaru alebo služby. Tento prístup je typický pre vnútroštátne obchodné záväzkové vzťahy, kedy práva a povinnosti jednej strany zo zmluvy vznikajú, ak nie je odkladný účinok, najmä splnením záväzku druhej zmluvnej strany riadne dodať tovar alebo poskytnúť službu. Podľa finančného riaditeľstva (č.l. 131) faktúry vystavené dodávateľmi Hella v roku 2010 neboli vystavené za dodávku tovaru týkajúceho sa obdobia rokov 2004 až 2006. V skutočnosti týmito faktúrami dodávatelia Hella bola doúčtovaná daň k tomuto obdobiu. 25. Navyše podľa finančného riaditeľstva vnútroštátna prekluzívna 5 ročná lehota je dostatočne dlhé časové obdobie na uplatnenie práva na odpočet dane a pokiaľ by nebola stanovená maximálna lehota na uplatnenie práva, mohlo by prísť k chaotickému uplatňovaniu nároku na odpočítanie dane v neúmerných lehotách. Zákonné ustanovenie o prekluzívnej lehote nie je v rozpore s princípom právnej istoty, ani s princípom legitímnych očakávaní a práva na dobrú správu vecí verejných. 26. Naopak zdaniteľná osoba nesúhlasí s týmto záverom a poukazuje na to, že právo na odpočet dane musí byť uplatnené v zdaňovacom období, v ktorom sú kumulatívne splnené nasledujúce podmienky: tovar alebo služby boli dodané a zdaniteľná osoba má k dispozícii faktúru alebo dokument, ktorú v súlade s právom členského štátu, môže byť považovaný za faktúru (rozsudok Súdneho dvora, C-152/02 Terra Baubedarf-Handel). Z uvedeného vyplýva, že zdaniteľná osoba odsúva tradičný súkromne - právny výklad stanovenia začiatku behu lehoty preklúzie práva založený na dohodnutom obsahu zmluvy a osvojuje si naopak finančno-právny výklad, že až riadnym vystavením relevantného dokumentu pre zdaniteľný obchod, t.j. faktúry predovšetkým s uplatnením DPH, ako aj s opisom zdaniteľného obchodu, uvedením identifikačných daňových aj iných znakov, sú naplnené hmotnoprávne podmienky na uplatnenie, t.j. aj na vznik práva na vrátenie (odpočet dane). 26. Okrem uvedeného musí najvyšší súd zdôrazniť, že navyše zdaniteľná osoba prostredníctvom štvrtej prejudiciálnej otázky sa bráni neefektívnemu plynutiu národnej prekluzívnej lehoty konštatovaním, že ak by aj bez ohľadu na hore uvedené argumenty pripustila jej plynutie, tak v tom čase si zdaniteľná osoba nemohla právo na vrátenie dane uplatniť. Najvyšší súd pri relevantnosti tohto jej tvrdenia vychádza zo skutočnosti, že finančné riaditeľstvo postup fakturácie zdaniteľnej osoby bez DPH v rokoch 2004 až 2010 nespochybnilo a ani v súčasnosti k nemu neuviedlo námietky a hoci u zdaniteľnej osoby následne v roku 2011 vykonalo daňovú kontrolu, tak nezistilo žiadne porušenie daňových predpisov. 27. Za tejto situácie sa potom ako vhodná pre konanie vo veci javí pre najvyšší súd kombinácia prejudiciálnych otázok, či na uplatnenie práva na odpočet (vrátenie) DPH je nutné kumulatívne popri dodávke tovaru aj splniť požiadavku uplatnenia DPH, či princíp proporcionality umožňuje beh prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva na odpočet už od okamihu dodania tovaru, v akom vzťahu je princíp neutrality a beh prekluzívnej lehoty ako aj vzťah legitímneho očakávania pre dodržanie lehoty, ktorá je však rozporne vymedzená rozhodnutím správcu dane. 28. Takto opísané výkladové nejasnosti komunitárneho práva viedli najvyšší súd k akceptovaniu zdaniteľnou osobou sformulovaných hore uvedených prejudiciálnych otázok. Odôvodnenie prerušenia národného konania a vykonania odkladu napadnutého rozhodnutia správnych orgánov 29. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku ako aj s prihliadnutím na § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny poriadok: súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Z uvedeného ustanovenia preto najvyššiemu súdu za tejto situácie vyplynula povinnosť konanie prerušiť až do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia Súdneho dvora. 30. Podľa § 250c ods. 2 O.s.p. platí, že: ak bolo konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd vykonateľnosť rozhodnutia odloží uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Podľa § 246c ods. 1 veta posledná O.s.p.: proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný. 31. Toto uznesenie je súdnym rozhodnutím predbežného charakteru a jeho účinky vrátanie zákonného odkladu vykonateľnosti uvedených rozhodnutí správnych orgánov sa viažu na konanie Súdneho dvora o položenej prejudiciálnej otázke. Ukončením uvedeného konania jeho účinky zanikajú. 32. Najvyšší súd záverom zdôrazňuje, že priznaním odkladného účinku sa suspendujú účinky vo výroku uvedených rozhodnutí až do vydania súdneho rozhodnutia v konaní o prejudiciálnych otázkach, pokiaľ súd nerozhodne inak, tzn. že samotné rozhodnutie zostáva naďalej právoplatné, avšak uložené právne povinnosti nie je možné správnymi orgánmi vynucovať, priznané oprávnenia ich adresáti nemôžu realizovať a odňaté alebo obmedzené oprávnenia naopak zostávajú v plnom rozsahu ich nositeľom, a to až do odvolania. Vyriešenie administratívnych, resp. trestnoprávnych dôsledkov možného nerešpektovania súdneho uznesenia o povolení odkladných účinkov je celkom v pôsobnosti žalovaného, resp. jeho prvostupňového orgánu. Ak by správne orgány za tejto situácie zo strany jednotlivcov strpeli ignorovanie právnych účinkov spojených s týmto súdnym uznesením, potom ich postup by bolo nutné kvalifikovať ako rozporný s ústavnou zásadou „iura merae facultatis“ zakotvenej v článku 2 ods. 3 ústavy, čo by nutne mohlo vyvolať nielen administratívnoprávnu alebo trestnoprávnu zodpovednosť dotknutých osôb, ale v širšom kontexte aj zásah do ústavného práva na súdnu a inú ochranu zakotveného najmä v článku 46 ústavy. 33. Na základe hore uvedených skutkových zistení, právnych záverov a citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Iný prístup súdu by odňal žalobcovi právo na súdnu ochranu, ktorá je obsiahnutá v článku 46 ústavy vrátane práva na zákonného sudcu, t.j. Súdneho dvora (viď článok 48 ústavy). 34. S prihliadnutím na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ako aj na ust. § 246c ods. 1 O.s.p., najvyšší súd nepripustil proti svojmu uzneseniu právo na opravné prostriedky, lebo ich aplikácia by spôsobila problémy v komunikácii medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.