Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 6Sžf/13/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201612 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013201612.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: FISTO trade, s.r.o., Drieňová 34, Bratislava, IČO: 44 978 852, právne zast. advokátkou JUDr. Ľubicou Masárovou, PhD., Púchovská 12, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.1100302/1/260915/2013/857 zo dňa 30. mája 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. novembra 2014, č. k. 1S/211/2013-109, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/211/2013-109 zo dňa 6. novembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa §250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/260915/2013/857 zo dňa 30. mája 2013. Žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR) podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok alebo zákon č. 563/2009 Z. z.) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer číslo 9104403/5/886219/2013 zo dňa 07.03.2013, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 daňového poriadku nepriznal platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 161,77 Eur a vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 970 696,59 Eur. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovenia § 29 ods. 1, 2, 4 a 8 zákona č. 563/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov v spojení s § 43 ods. 1, 4 a 5 zákona o DPH, ktorú právnu úpravu citoval, postupom podľa ustanovení piatej časti druhej hlavy O.s.p. Krajský súd v odôvodnení poukázal na to, že mal za preukázané, že správca dane - Daňový úrad Bratislava vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty FISTO trade, s.r.o. (žalobcu) kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9102403/5/365899/2013 zo dňa 29.1.2013. Pri preverovaní zdaniteľných obchodov so spoločnosťou Nedware Europe B.V. správca dane zistil, že žalobca uzatvoril obchod týkajúci sa predaja mobilných telefónov s holandskou spoločnosťou Nedware Europe B.V. na základe e-mailovej komunikácie. Žalobca prijal 21.6.2011 na svojej e-mailovej adrese od spoločnosti Nedware Europe B.V. kontaktné údaje, ako výpis z obchodného registra, potvrdenie IČ DPH a ID konateľa spoločnosti. Po overení si platnosti IČ DPH na stránke www.eceuropa.eu <., kde systém k zadanému IČ DPH priradil jedinú informáciu a to, či číslo je platné, uzatvoril s touto spoločnosťou predmetný kontrakt. Žalobca vystavil za dodávku mobilných telefónov tejto spoločnosti za obdobie júl 2011 faktúru č. 73110116 v hodnote 279.038,- € bez DPH na dodanie 566 ks mobilných telefónov Apple Iphone - 416 GB s poznámkou, že tovar je oslobodený od DPH na základe § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. Podľa predložených dokladov sa preprava mala uskutočniť motorovým vozidlom EČV T.. Na priloženej CMR je pečiatka s názvom spoločnosti Nedware Europe B.V. s dátumom 19.7.2011. Následne však správca dane zistil, že spoločnosť Nedware Europe B.V., ktorá je na faktúre uvedená ako odberateľ, uviedla hneď pri prvej komunikácii so svojim obchodným partnerom (žalobcom) nesprávne identifikačné údaje. Potvrdenie o registrácii, resp. IČ DPH patrilo inej spoločnosti. Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že takéto konanie bolo jednoznačne zavádzajúce, s úmyslom obísť systém fungovania DPH v rámci členských štátov EÚ, čiže konštatoval, že nie sú splnené podmienky pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., nakoľko tovar nebol dodaný osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte a táto je podľa holandskej daňovej správy zmiznutým obchodníkom. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného sú vecne správne, názor v nich vyslovený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotno- právnymi ustanoveniami § 43 ods. 1 zákona o DPH platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne vysporiadal s námietkami žalobcu a v konaní neboli porušené procesné práva účastníka konania. Na námietku žalobcu, že si dostatočným spôsobom overil svojho obchodného partnera, krajský súd uviedol, že s touto nie je možné súhlasiť. Je pravdou, že zákon o DPH ani iný zákon neukladá daňovému subjektu, aby si preveroval svojich obchodných partnerov, tento si však musí byť vedomý následkov svojich obchodných transakcií, pokiaľ tieto nevykazujú znaky a nespĺňajú podmienky v zmysle zákona o DPH, ktorý ma prísne hmotno-právne podmienky na vrátenie, resp. uplatnenie nároku na oslobodenie DPH, vzhľadom k tomu, že ide o verejné prostriedky daňových poplatníkov. Zákon o DPH stanovuje prísne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými náležitosťami, bolo aj materiálne reálne preukázané. V prejednávanom prípade žalobca si nadmerný odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením od platenia dane podľa § 43 zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu bolo aj preukázanie, že tovar nadobudnutý z Holandska bol zdanený, čo sa však nepreukázalo a následne žalobca nepreukázal jeho reálne dodanie na územie ČR. Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane len na základe predloženej faktúry z tovaru, ktorý sa zrejme reálne neuskutočnil. Správca dane na základe preverených dokladov a zistených skutočností, podľa názoru krajského súdu správne dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 43 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. K námietke žalobcu o nesprávnom doručení preskúmavaného rozhodnutia, resp. o nemožnosti aplikovať tzv. fikciu doručenia, krajský súd uviedol, že preskúmavané rozhodnutie žalovaný doručoval splnomocnenej zástupkyni žalobcu Ing. Q. J., so sídlom K.. Ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom na účely správy daní, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi (§ 30 ods. 3 daňového poriadku). Dňa 11.7.2013 žalovaný obdržal predmetnú zásielku späť s poznámkou pošty adresát neznámy a pečiatkou pošty zo dňa 10.7.2013. Vzhľadom k tomu‚ že predmetné uznesenie bolo žalovanému prostredníctvom pošty vrátené s poznámkou adresát neznámy, žalovaný podľa názoru súdu správne vyznačil na predmetnom rozhodnutí deň doručenia, ako deň právoplatnosti predmetného rozhodnutia, t.j. 11.07.2013. Podľa názoru krajského súdu žalovaný správny orgán nemal žiaden zákonný dôvod spochybňovať skutočnosť, že údaj vyznačený poštovým úradom, ako adresát neznámy nie je správny, resp. nie je pravdivý. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si zabezpečil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v tejto súvislosti požiadal o spoluprácu prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií a zistené skutkové okolnosti podľa názoru súdu vyhodnotil správne, a preto krajský súd postupoval podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu vo veci zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd SR zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie alebo, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň rozhodol o trovách konania i o trovách právneho zastúpenia. Žalobca namietal, že krajský súd nedostatočne odôvodnil rozsudok a tým porušil čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Súd vôbec neskúmal splnenie podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia, hoci žalobca predložil konkrétne dôkazy vyvracajúce údaje uvedené na zásielke. Výklad ust. § 31 ods. 4 daňového poriadku, ktorý uplatnil krajský súd, považoval žalobca za absurdný a ústavne nekonformný, aj z dôvodu, že by umožňoval vyvodzovanie negatívnych dôsledkov pre adresáta správneho aktu na základe skutočností a dôvodov, ktoré sú úplne mimo jeho moci, aby ich ovplyvnil, a to pri vynaložení akéhokoľvek úsilia a neodôvodnene poskytoval ochranu štátnemu orgánu a nie adresátovi správneho aktu pri pochybení doručovateľa správneho aktu, ktorého vybral a určil sám správny orgán. Uviedol, že krajský súd sa vôbec nezaoberal námietkami žalobcu spochybňujúcimi závery žalovaného, na základe ktorých nepriznal oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodávke tovaru českému odberateľovi- spoločnosti Davolare Investment s.r.o., ktoré žalobca uviedol, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobca uviedol, že krajský súd dospel k úplne nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu vymedzeniu predmetu sporu. Poukázal na to, že predmetom sporu je nepriznanie práva na oslobodenie od dane pri dodávke do iného čl. štátu a preto mu nebolo zrejmé z akého dôvodu súd argumentoval nepriznaním práva na odpočítanie dane, resp. nepreukázaním splnenia podmienok na odpočítanie dane. Uviedol, že existencia tovaru a jeho nadobudnutie žalobcom boli v daňovom konaní preukázané a daňovým orgánmi neboli spochybnené. Žalobca nerozumie, na základe čoho súd dospel k záveru, že tovar dodaný do ČR bol nadobudnutý z Holandska. Súd nesprávne ustálil skutkový stav tak, že dodanie tovaru holandskému odberateľovi má priamu nadväznosť na dodávky tovaru uskutočnené pre českého odberateľa, čo je však v absolútnom rozpore s realitou, vykonanými dôkazmi a obsahom spisu a takýto záver je nelogický. Z rozsudku súdu je zjavné, že súd vôbec nevychádzal zo skutočností, že tieto dodávky sú od seba úplne nezávislé a nijako spolu nesúvisia. Preto aj keby boli závery súdu vo vzťahu k holandskému odberateľovi správne, uvedené nemá žiaden vplyv na nutnosť vysporiadať sa riadne so žalobnými dôvodmi uvedenými žalobcom vo vzťahu k odberateľovi v ČR. Žalobca uviedol, že súd sa nevysporiadal ani s jednou námietkou uvedenou v bodoch 28 až 40 žaloby, ktorými namietal nesprávne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a závažné procesné pochybenia žalovaného v procese dokazovania a hodnotenia dôkazov vo vzťahu k preverovaniu obchodných transakcií žalobcu s jeho odberateľom v ČR, a tým ho ukrátil aj na možnosť efektívne využiť právo na riadny opravný prostriedok. Žalobca zotrval na žalobných dôvodoch uvedených v bodoch 28 až 40 žaloby. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť nepriznania práva na oslobodenie dodania tovaru holandskému odberateľovi - spoločnosti Nedwarw Europe B.V. Správca dane i žalovaný nepriznali právo na oslobodenie od dane z dôvodu konštatovaného nepreukázania jednej z podmienok upravených v § 43 ods. 1 zákona o DPH, a to podmienky, že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že daňové orgány zistili, že predmetný odberateľ poskytol žalobcovi falošné údaje o svojej registrácii pre DPH v Holandsku. Žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že právna úprava § 43 ods. 1 zákona o DPH musí byť interpretovaná v súlade so Smernicou Rady 2006/112/ES (ďalej len Smernica), a to najmä čl. 138 ods. 1 v spojení s čl. 139 Smernice a teda, že hmotnoprávnou podmienkou priznania oslobodenia od dane pri dodávke do iného čl. štátu nie je, aby odberateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale len to, aby dodanie bolo uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobou alebo nezdaniteľnú právnickú osobu konajúcu ako takú v inom čl. štáte, pričom hmotnoprávne podmienky dodania tovaru v rámci Spoločenstva sú v Smernici uvedené taxatívne a členský štát uvedené podmienky nemôže rozširovať. Zároveň žalobca poukázal na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej pridelenie IČ DPH v štáte nadobudnutia len uľahčuje daňovú kontrolu plnení v rámci Spoločenstva, ide však o formálnu požiadavku, ktorá nemôže spochybniť právo na oslobodenie od DPH, pokiaľ sú hmotnoprávne podmienky dodania tovaru v rámci Spoločenstva splnené. Žalobca v odvolaní i v podanej žalobe ďalej argumentoval tým, že predložil dôkazy požadované § 43 ods. 5 zákona o DPH - CMR potvrdené odberateľom o prevzatí tovaru v Holandsku, doklady preukazujúce prepravu tovaru do Holandska, ako aj úhradu predmetného tovaru bankovým prevodom z účtu tejto spoločnosti v holandskej banke, IMEI dodaných telefónov, rovnako tak dôkazy o tom, že si predmetnú spoločnosť preveroval. Namietal, že uvedené dôkazy, preukazujúce splnenie hmotnoprávnych podmienok upravených v čl. 138 ods. 1 Smernice pre oslobodenie intrakomunitárnej dodávky, správca dane ani žalovaný vôbec nevyhodnotili a ich hodnovernosť v konaní nebola nijako spochybnená, rovnako ako ani skutočnosť, že holandský odberateľ je holandskou obchodnou spoločnosťou. Žalobca v žalobe ďalej poukázal na skutočnosť, že oslobodené v zmysle Smernice je nie len dodanie tovaru zdaniteľnej osobe (a už vôbec nie len osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte) ale dokonca aj nezdaniteľnej právnickej osobe konajúcej ako takej v inom členskom štáte (minimálne túto požiadavku bezpochyby holandská obchodná spoločnosť určite spĺňala, a to bez ohľadu na fakt, či jej bolo alebo nebolo zrušené IČ DPH), a že vzhľadom na výšku obchodnej transakcie je zrejmé, že neprichádza pri dodávke tovaru do Holandska tejto spoločnosti do úvahy aplikácia čl. 139 ods. 1 Smernice, ktorý ako jediný upravuje výnimku z oslobodenia dodania tovaru do iného čl. štátu od dane. Keďže žalovaný svoje rozhodnutie oprel prakticky o jediný dôkaz, ktorým bolo poskytnutie nepravdivého IC odberateľom a potvrdenie holandskej daňovej správy, že odberateľovi žalobcu bola registrácia platiteľa DPH zrušená, a teda nebola splnená podmienka pre uplatnenie oslobodenia dodania tovaru tomuto odberateľovi, uvedená v § 43 ods. 1 zákona o DPH z dôvodu, že tento nie je osobou identifikovanou pre daň v inom čl. štáte, za jeden z argumentov, ktorý mal pre rozhodnutie súdu podstatný význam a vyžadoval riadne odôvodnenie a vysporiadanie sa s argumentáciou a dôkazmi predloženými žalobcom, bol argument aplikácie a správnej interpretácie čl. 138 ods. 1 Smernice o spoločnom systéme DPH, t.j. či možno skutočnosť, že holandský odberateľ nebol osobou identifikovanou k dani bez ďalšieho považovať za dostatočný dôkaz a argument, preukazujúci, bez potreby vyhodnotenia ostatných predložených dôkazov, nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre oslobodenie od dane dodania tovaru tomuto odberateľovi. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku uvedenou námietkou a argumentáciou žalobcu, rovnako ako žalovaný vôbec nezaoberal, neuviedol ani, prečo uvedenú námietku nepovažoval za podstatnú. Súd bez riadneho odôvodnenia, prečo odmietol argumentáciu žalobcu vo vzťahu k aplikácii a interpretácii čl. 138 ods. 1 Smernice, len prevzal záver žalovaného, „že niet pochýb o tom, že v danom prípade musí ísť o dodávateľsko-odberateľský vzťah, v ktorom dodávateľ musí byť identifikovaný pre DPH v krajine dodania a odberateľ v štáte nadobudnutia tovaru, pričom nesmie ísť o fiktívnu firmu.“ Ďalej súd len konštatoval, že v prípade odberateľa ide o spoločnosť, ktorá uviedla falošné údaje o svojej registrácii v Holandsku. Zároveň svoje rozhodnutie súd odôvodnil tiež argumentáciou, že „ .....za splnenia podmienky, že ide o skutočnú firmu a nie o fiktívnu spoločnosť, ako tomu bolo v tomto prípade.“ Uvedený záver súdu však nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch, dokonca ani žalovaný a ani holandská daňová správa existenciu holandskej spoločnosti nespochybnili (to, že ju holandská správa eviduje ako zmiznutého obchodníka ešte nie je dôkazom o tom, že táto spoločnosť neexistuje, nie je skutočná, ale ide o fiktívnu spoločnosť). Zároveň existenciu tejto spoločnosti potvrdzuje aj fakt, že z účtu tejto spoločnosti vedeného bankou, bola poukázaná úhrada za nadobudnutý tovar, pričom je zrejmé, že banky si overujú oprávnenie osôb disponovať účtami spoločnosti, ako aj existenciu spoločností, ktorých účty vedú. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ako vôbec k tomuto svojmu záveru dospel. Krajský súd preto, podľa názoru žalobcu, právne relevantným spôsobom neodôvodnil, prečo sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že podmienkou oslobodenia intrakomunitárnej dodávky od dane je, aby odberateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, rovnako tak právne relevantným spôsobom vychádzajúcim zo zisteného skutkového stavu neodôvodnil, ako dospel k záveru, že v prípade holandského odberateľa žalobcu nešlo o skutočnú, ale fiktívnu spoločnosť. Rozhodnutie súdu je aj z uvedeného dôvodu arbitrárne. Krajský súd bez akéhokoľvek odôvodnenia ďalej len konštatoval, že „dôkazy, ktoré žalobca považuje za preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia (faktúry, CMR) však podľa názoru súdu nespĺňajú atribúty daňových transakcií podľa ust. § 43 ods. 1 zákona o DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu. Žalobca preto podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, nakoľko oslobodenie od DPH pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký, t.j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda daňovú transakciu medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom štáte.“ Žalobca v podanej žalobe o.i. namietal aj skutočnosť, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom, ktorými preukazoval dodanie tovaru holandskému odberateľovi, akými sú napr. preukázanie prepravy (tá napokon vôbec daňovými orgánmi nebola spochybnená), prijatie úhrady od holandského odberateľa a to bankovým prevodom z účtu len od tohto holandského odberateľa žalobcu, potvrdeným CMR o prevzatí tovaru holandskou spoločnosťou, ktorými daňový subjekt preukazoval jednak prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník na odberateľa a jednak prepravu tovaru do iného čl. štátu, teda splnenie oboch hmotnoprávnych podmienok upravených Smernicou, pri splnení ktorých je dodanie tovaru do iného čl. štátu oslobodené od dane. Argumentácia súdu bola pre žalobcu úplne nezrozumiteľná, pretože nerozumie ako majú dôkazy „spĺňať atribúty daňových transakcií.“ Žalobca zároveň namietal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu, v ktorom na str. 13 poukázal na vybrané rozsudky ESD a tiež NSS ČR je v tejto časti nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov. Rozsudok ESD 409/04 TELEOS síce rieši otázku opustenia územia tovarom, avšak vôbec z neho nevyplýva právny názor, že musí byť splnená podmienka preukázania, že „tovar bol zdanený titulom nadobudnutia v inom členskom štáte“, tak ako to uviedol súd. Už vôbec nie je žalobcovi zrejmé, prečo súd poukázal na rozhodnutie ESD C-146/05, ktoré rieši úplne odlišné právne otázky ako sú predmetom v tomto súdnom spore. K argumentácii rozsudkom NSS ČR žalobca uviedol, že z rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré závery z uvádzaných rozsudkov sú pre jeho prípad relevantné a nerozumie teda, prečo Krajský súd v Bratislave argumentoval práve týmito rozsudkami, a to najmä rozsudkom 9 Afs 73/2008, ktorý rieši otázku preukazovania práva na odpočítanie dane, ak je spochybnená osoba dodávateľa tovaru, pričom súd z tohto rozsudku akcentoval práve záver, podľa ktorého „odpočítanie DPH je možné len medzi platiteľmi DPH navzájom, pričom pri zdaniteľných osobách, ktoré nie sú platiteľmi DPH, odpočítanie nie je možné“. Žalobca poukázal na to, že uvedená argumentácia súdu, ktorú uviedol, a zrejme z nej teda vychádzal pri ustálení svojich právnych záverov, len preukázala fakt, že súd úplne nesprávne ustálil skutkový stav, z ktorého vychádzal a čo bolo predmetom sporu, a je teda zrejmé, že ani nemohol dospieť k relevantným a zákonným právnym záverom. Predmetom sporu medzi žalobcom a daňovými orgánmi totiž nebolo a nie je nepriznanie práva na odpočítanie DPH, ale nepriznanie práva na oslobodenie od dane pri dodaní do iného členského štátu. Právo na odpočítanie DPH je upravené v úplne odlišných ustanoveniach zákona o DPH a nijako nesúvisí s aplikáciou § 43 ods. 1 zákona o DPH, resp. s unesením dôkazného bremena žalobcom pri preukazovaní splnenia podmienok pre oslobodenie od dane dodania tovaru do iného čl. štátu. Ide o úplne dva odlišné inštitúty s dvoma rozdielnymi právami vyplývajúcimi platiteľom DPH, pričom právo na odpočítanie dane vôbec nie je predmetom sporu ani konania pred súdom. Krajský súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorou odôvodňoval, že si svojho obchodného partnera preveroval až nad rámec obvyklej obchodnej praxe. Vysporiadaním sa s uvedenou námietkou nemohlo byť len samotné konštatovanie súdu, že s ňou nie je možné súhlasiť. So zásadnou námietkou žalobcu, uvedenou v bode 26 žaloby sa súd vôbec nezaoberal. V nej žalobca namietal, že zdanenie dodania tovaru na území SR odporuje v jeho prípade cieľom sledovaným úpravou zdanenia obchodu v rámci Únie, ktorými je prevod daňového príjmu na členský štát, v ktorom dochádza k spotrebe dodaného tovaru. Žalobca poukázal, že predloženými dôkazmi (CMR, preprava tovaru, úhrada tovaru odberateľom), ktoré neboli v daňovom konaní spochybnené (a ani vôbec vyhodnotené) preukázal, že ku konečnej spotrebe tovaru nedošlo v SR, pričom vzhľadom na objem transakcie nemožno uplatniť výnimku podľa čl. 139 Smernice. Žalobca poukázal na bod 46 rozsudku SD EÚ C-273/11, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že len ak je dotknuté dodanie súčasťou podvodu spáchaného nadobúdateľom a len ak daňový orgán nemá istotu, že tovar skutočne opustil územie členského štátu dodania, treba skúmať, či tento orgán môže následne uložiť predávajúcemu povinnosť uhradiť DPH súvisiacu s týmto dodaním. Žalobca tu poukázal na skutočnosť, že daňové orgány nespochybnili dôkazy žalobcu preukazujúce, že tovar opustil územie SR (dôkazmi predloženými žalobcom sa vôbec nezaoberali, nakoľko k odmietnutiu priznania práva na odpočítanie dane im postačovalo zistenie, že odberateľ nebol osobou identifikovanou pre daň v Holandsku, pričom práve a len o tento záver opreli odôvodnenie svojich rozhodnutí), a preto mal za to, že SR nebola oprávnená uložiť mu povinnosť uhradiť DPH z tejto dodávky. Podľa žalobcu je nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia, ktorým súd bez náležitého odôvodnenia odmietol námietku žalobcu, že konal v dobrej viere pri dodaní tovaru odberateľovi do Holandska, pričom dôvody a dôkazy, ktorými žalobca preukazoval, ako si obchodného partnera preveroval a aké úkony uskutočnil, aby sa uistil, že jeho transakcia nebude dotknutá daňovým podvodom, súd vôbec neposudzoval a neuviedol, prečo sa stotožnil so záverom žalovaného, že uvedený postup žalobcu pri overení obchodného partnera bol nedostatočný. Podľa žalobcu sa súd vôbec nevysporiadal s jeho námietkami, že správca dane ani žalovaný niektoré dôkazy predložené žalobcom vôbec nevyhodnotili (ich hodnotením nie je len ich prípadný opis v rozhodnutí) a nezdôvodnili, prečo predložené dôkazy považujú za nevierohodné. Súd sa vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že nemožno konštatovať neunesenie dôkazného bremena žalobcom, ak žalovaný bez náležitého odôvodnenia nevykonal navrhované dôkazy - výsluchy svedkov, pričom nevykonaním týchto dôkazov zároveň dochádza k porušeniu povinnosti uloženej daňovým orgánom v § 24 ods. 2 daňového poriadku. Rovnako tak sa súd nevysporiadal s namietanou zákonnosťou hodnotenia niektorých dôkazov žalovaným, s časťou žalobných dôvodov vo vzťahu k českému odberateľovi. Súd, rovnako ako žalovaný, niektoré dôkazy tiež iba konštatoval, avšak ich vôbec nevyhodnotil. Záverom žalobca uviedol, že s väčšinou žalobných námietok sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal a zároveň ani neuviedol, prečo tieto námietky považoval za právne irelevantné. Podľa žalobcu nie je napadnutý rozsudok v súlade so zákonom, je arbitrárny, odôvodnenie rozsudku je svojvoľné, nezrozumiteľné a zmätočné, skutkové zistenia, z ktorých súd vychádzal, nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch a zo spisu nevyplývajú, súd vychádzal z právnej argumentácie, ktorá je pre predmetnú vec právne irelevantná. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správne potvrdiť. Nesúhlasil s uvedenými tvrdeniami žalobcu a uviedol nasledovné. Podľa žalovaného nebolo porušené právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pri doručovaní predmetnej zásielky postupoval v dobrej viere a zákonným spôsobom, keď doručoval písomnosť splnomocnenému zástupcovi, t.j. osobe, ktorú si sám daňový subjekt zvolil na takú adresu, aká bola uvedená v splnomocnení a to prostredníctvom zákonného poskytovateľa poštových služieb, Slovenskej pošty, a.s. Odovzdaním zásielky na poštovú prepravu sa táto ocitla mimo moci žalovaného. Rozhodnutie súdu nepovažoval za nezrozumiteľné a arbitrárne. Holandská daňová správa označila spoločnosť Nedware Europe B.V. za nekontaktného zmiznutého obchodníka. Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že konanie odberateľa Nedware Europe B.V. bolo jednoznačne zavádzajúce s úmyslom obísť systém fungovania DPH v rámci členských štátov EÚ a teda neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že nebola splnená hneď základná podmienka pre oslobodenie od dane definovaná v § 43 ods. 1 zák. o DPH s tým, že tovar nebol dodaný osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte. Keďže Smernica neobsahuje konkrétne ustanovenia v súvislosti s dôkazmi, ktoré sú zdaniteľné osoby povinné predložiť, aby im mohlo byť priznané oslobodenie od DPH, prináleží členským štátom v súlade s čl. 131 Smernice stanoviť podmienky, za akých oslobodia od dane dodania v rámci Spoločenstva, s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a zabrániť akémukoľvek podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu. Holandská spoločnosť Nedware Europe B.V. nebola zdaniteľnou osobou, keďže jediné preukázané konanie tejto právnickej osoby v inom členskom štáte, ktorá je zmiznutým obchodníkom, bolo sfalšovanie registračných dokladov a zaslanie týchto na e- mailovú adresu spoločnosti FISTO trade, s.r.o., [email protected] <. a žiadne iné konanie holandskej spoločnosti preukázané nebolo. Smernica v čl. 226 bod 4 dokonca vyžaduje, aby faktúra, ktorá musí byť pri dodaní v rámci Spoločenstva vždy vystavená, povinne obsahovala identifikačné číslo pre DPH nadobúdateľa, pod ktorým mu bol tovar dodaný. V tomto prípade ani táto základná podmienka, ktorú stanovuje Smernica splnená nebola, faktúra obsahovala IČ DPH úplne inej osoby. Podľa žalovaného je neprijateľné tvrdenie, že žalobca si svojho obchodného partnera preveroval dostatočne, dokonca až nad rámec obvyklej obchodnej praxe. Žalobca mohol považovať holandského nadobúdateľa za jedinú zdaniteľnú osobu jedine vtedy, ak získal potvrdenie platnosti identifikačného čísla nadobúdateľa, ako aj mena a adresy, ktoré sa s ním spájajú. Pri využití ľahko dostupných možností by žalobca už pred samotným uzatvorením predmetného obchodu jednoznačne zistil, že odberateľ Nedware Europe B.V. sa dopustil podvodu sfalšovania základných registračných údajov. V tomto prípade bol tovar dodaný spoločnosti Nedware Europe B.V., ktorá v čase prijatia tovaru mala zrušené IČ DPH a teda nemala právo vystupovať v tomto obchodnom vzťahu ako platiteľ dane. Žalovaný poukázal, na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že na získanie oslobodenia od dane znáša dôkazné bremeno dodávateľ tovaru (v tomto prípade žalobca), ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky oslobodenia od dane, vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu, daňovému úniku či prípadnému zneužitiu, boli splnené. Predloženie falošných faktúr alebo falošných dokumentov, ako aj akákoľvek iná manipulácia s dôkazmi môže brániť správnemu vyberaniu dane a následne správnemu fungovaniu spoločného systému DPH (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/09 R.). Ak kúpu tovaru realizuje osoba identifikovaná pre daň z pridanej hodnoty z iného členského štátu, avšak tovar ostane na území Slovenskej republiky, teda nie je prepravený ani odoslaný do iného členského štátu, nie je možné takéto dodanie považovať za dodanie tovaru do iného členského štátu a dodávateľ, žalobca FISTO trade, s.r.o. si nemôže uplatniť oslobodenie od dane. Prepravu tovaru do miesta určenia vykoná odberateľ alebo iná osoba na jeho účet. Aby tento tovar spĺňal podmienky oslobodenia od dane, musí byť odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu, v tomto prípade do Českej republiky. Na faktúrach, ani na CMR, ani na čestnom prehlásení nie je uvedený dátum, kedy bola preprava tovaru skutočne realizovaná. Predložené doklady vypovedajú len o tom, že tovar bol prevzatý prepravcom, ktorý je súčasne odberateľom tovaru, spoločnosťou Davolare Investment, s.r.o. v sklade v Bratislave, ale nemajú žiadnu vypovedaciu schopnosť o tom, či, akým spôsobom a v akých termínoch bol samotný tovar fyzicky prepravený do Českej republiky. Žalovaný sa pri výklade pojmu „odoslaný a prepravovaný“ opieral o rozhodnutie Súdneho dvora v prípade rozsudku ESD C-409/204 TELEOS zo dňa 27.09.2007 a argumentoval, že podmienky oslobodenia v zmysle citovaného judikátu neboli splnené. Žalovaný poukázal na to, že s účinnosťou od 01.01.2014 bol do zákona o DPH, v § 69 odsek 12, zavedený prenos daňovej povinnosti na príjemcu plnenia podľa čl. 199a Smernice o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty pri dodaní konkrétnych druhov poľnohospodárskych plodín, kovov, integrovaných obvodov a tiež mobilných telefónov. K zavedeniu prenosu daňovej povinnosti u týchto komodít prišlo práve z dôvodu prudkého nárastu kolotočových podvodov pri obchodovaní s týmito komoditami, v dôsledku ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.). Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, že žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a z dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná. Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03). Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP). Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca spochybňoval okrem iného závery žalovaného, na základe ktorých mu nepriznal oslobodenie od DPH pri dodávke tovaru českému odberateľovi - spoločnosti Davolare Investment s.r.o. Krajský súd s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v bodoch 28 až 40 žaloby sa vôbec nezaoberal, keď iba uviedol, že žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru na územie ČR, ani neuviedol, prečo uvedené námietky nie sú pre rozhodnutie podstatné. Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.