Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1SZa/17/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201219 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016201219.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: W. A., nar. XY, štátny príslušník Marockého kráľovstva, t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Ándorská č. 34, 929 01 Dunajská Streda, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/33/2016-39 zo 14.07.2016, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/33/2016-39 zo 14.07.2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania 1. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA8-48-003/2016-AV zo dňa 09.06.2016 (ďalej na účely uznesenia len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým tento rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia o 3 mesiace, t.j. do 09.09.2016 podľa ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). 2. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok podľa Tretej hlavy Piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) s tým, že - odporca vec nesprávne právne posúdil a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, - s poukazom na čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd namietal, že každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom, - odporca s navrhovateľom nekonal ako so žiadateľom o azyl, na základe čoho nesprávne interpretoval zákon o pobyte cudzincov v časti týkajúcej sa aplikácie miernejších donucovacích prostriedkov v jeho prípade. 3. Krajský súd po sumarizácii skutkových zistení a právnych záverov vyslovených odporcom v napadnutom rozsudku s poukazom na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov svoje stručné závery prezentoval nasledujúcim spôsobom: „Podľa názoru súdu doba predĺženia lehoty zaistenia účastníka konania so súčasným obmedzením osobnej slobody navrhovateľa bola nevyhnutná z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a právoplatného rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z dôvodu, že napriek vykonaným úkonom možno predpokladať, že sa tento výkon predĺži z dôvodu, že navrhovateľ si nedovážil na základe žiadosti pracovníkov Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov fotokópie dokladov z domovskej krajiny na základe, ktorých by rýchlejšie zastupiteľský úrad vystavil náhradný cestovný doklad a že mu nebol vydaný náhradný cestovný doklad počas doby jeho zaistenia a to v lehote do 09.06.2016 a z dôvodu, že navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu.“ 4. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, bolo plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom, preto rozhodnutie odporcu potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa 5. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávnych skutkových zistení stavu veci a krajský súd vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o otázku jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. S poukazom na znenie ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov uviedol, že ako žiadateľ o azyl je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Bolo povinnosťou odporcu vysporiadať sa s uvedenou informáciou. 6. Ďalej poukázal na povinnosť odporcu posúdiť potrebu jeho ďalšieho ponechania v zaistení ako žiadateľa o azyl, v zmysle ust. § 88a zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko odporca tak neučinil, pričom krajský súd na uvedenú skutočnosť neprihliadal, vychádzal z nesprávnych skutkových zistení. 7. V ďalšej časti navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie otázky aplikácie miernejších donucovacích prostriedkov. Nakoľko navrhovateľ je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky, nebolo potrebné skúmať schopnosť zabezpečiť si ubytovanie, ani finančné krytie ubytovania. Navrhovateľ ako žiadateľ o azyl má nárok na bezplatné ubytovanie v azylovom zariadení, bezplatnú stravu ako aj ďalšie základné potreby. 8. Navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu, ktorý čo do kvality, ako aj rozsahu neposkytuje dostatočné dôvody, na ktorých je výrok založený. Jeho prevažnú časť tvoria iba odkazy na príslušné ustanovenia O.s.p. a zákona o pobyte cudzincov. Z napadnutého rozsudku nevyplýva ako sa krajský súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho opravnom prostriedku. Nakoľko v celom rozsudku absentuje vlastný právny názor krajského súdu, navrhovateľ považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Zároveň požiadal o urýchlené konanie v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 9. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam 10. Odporca sa k odvolacím námietkam navrhovateľa vyjadril v podaní z 02.08.2016. Uviedol, že predĺženie lehoty zaistenia je potrebné z dôvodu, že navrhovateľ je cudzincom, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu, platného víza alebo bez povolenia príslušných orgánov. 11. Podľa názoru odporcu použitie menej prísnych donucovacích prostriedkov podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nebolo možné, nakoľko navrhovateľ nie je schopný zabezpečiť si ubytovanie a finančné krytie jeho pobytu na území Slovenskej republiky, pričom zároveň poukázal na vyjadrenia navrhovateľa v administratívnom spise. Zároveň odporca uviedol, že osobu navrhovateľa vyhodnotil ako nedôveryhodnú, preto ani v prípade splnenia zákonných podmienok podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, neprichádza do úvahy aplikácia menej prísnych donucovacích prostriedkov. 12. Ďalej uviedol, že potreba zaistenia navrhovateľa vyplýva aj z existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ako aj právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn 2T/8/2016, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia na 15 rokov. 13. Na základe vyššie uvedených skutočností odporca preskúmavané rozhodnutie považuje za vecne správne. IV. Právny názor Najvyššieho súdu 14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) postupom podľa § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej na účely rozsudku tiež „S.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.08.2016 o 9.10 hod. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). 15. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v znení relevantnom pre prejednávanú vec „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ 16. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, z dôvodu absencie vlastného právneho názoru krajského súdu. Odvolací súd túto námietku považoval za dôvodnú. Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že tento jasne a zrozumiteľne uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. 17. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol: „Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa osoba využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).“ 18. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu neposkytuje dostatok argumentačných podkladov na posúdenie ako sa vysporiadal s postupom odporcu pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia, akými vlastnými úvahami sa krajský súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom a právnom stave veci a posudzovaní relevancie obsahu právnej argumentácie a námietok navrhovateľa uplatnených v opravnom prostriedku. Krajským súdom v odôvodnení vyslovené strohé konštatovanie o tom, že odporca postupoval správne v súlade s právnymi predpismi a preto napadnuté rozhodnutia ako vecne právne potvrdil, je preto nepresvedčivé a predčasné, a ako také neposkytujúce dostatočne jasný, zrozumiteľný a náležite odôvodnený výsledok svojej rozhodovacej činnosti, tak „aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú”(III. ÚS 311/07) a aby v dôsledku nerešpektovania uvedených požiadaviek, navrhovateľ nemusel v podstatnom obsahu opakovať námietky vznesené už v opravnom prostriedku pred krajským súdom aj v odvolaní proti jeho rozsudku. 19. Za daných okolností je nutné považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky pre konštatovanie, že bol vydaný spôsobom rešpektujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. 20. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nedalo zákonom predvídaným spôsobom odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom, pričom úlohou odvolacieho súdu nie je jeho postupy a hodnotenia nahrádzať, uvedeným postupom sa odňala navrhovateľovi možnosť konať pred súdom v riadnom konaní. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 21. Procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., totiž znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite a skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. 22. Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu, vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Aj keď s ohľadom na túto judikatúru nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky podstatné argumenty prednesené stranami, ktoré uviedli v konaní. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie len odkazovať na právne argumenty a závery správnych orgánov. 23. Z uvedených dôvodov bolo možné dospieť k záveru, že postupom súdu prvého stupňa sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom, preto Najvyšší súd postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré aj náležitým spôsobom odôvodní v zmysle vyššie uvedeného, pričom sa bude zaoberať v opravnom prostriedku navrhovateľom uplatnenými námietkami a naplní tak právo navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu (obdobne aj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 1SZa/1/2013 z 29. januára 2013), nezaoberal sa odvolací súd ďalšími námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní. Podľa § 224 ods. 3 O.s.p ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. 24. Záverom sa musí Najvyšší súd vyjadriť aj k hore uvedenej aplikácii ustanovenia § 492 ods. 1 S.s.p. Je nepochybné, že zákonodarca prostredníctvom základného ustanovenia § 491 ods. 1 v spojení „a contrario“ § 492 ods. 2 S.s.p. jasne vyjadril svoju vôľu, aby konania o práve účastníka spochybniť vydaný rozsudok krajského súdu sa po relevantnom dátume 01. júl 2016 spravovali ustanoveniami Správneho súdneho poriadku, a to bezvýhradne, t.j. aj pre konania podľa Tretej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Avšak zákonodarca súčasne ponúkol súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve, aby vždy pri aplikácii Správneho súdneho poriadku zohľadňovali právo jednotlivcov byť chránení pred procesne nepriaznivejšími účinkami Správneho súdneho poriadku ako by tomu bolo v prípade aplikácie Občianskeho súdneho poriadku. Nakoľko dokončenie odvolacieho konania začatého po 01.07.2016 proti rozhodnutiam krajských súdov vydaným podľa Tretej časti Piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je nutné vyhodnotiť v zmysle § 491 ods. 2 veta druhá S.s.p. tak, že je po procesnej stránke vždy v prospech fyzickej alebo právnickej osoby (najmä princíp legitímneho očakávania, že v ďalšom súdnom prieskume sa bude preverovať riadnosť aplikácie doterajších predpisov), potom tento právny názor predstavuje výnimku z povinnosti Najvyššieho súdu postupovať v konaní o opravnom prostriedku podanom po 01.07.2016 v zmysle príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p. platí, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa § 491 ods. 2 veta druhá S.s.p. platí, že ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.