Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 10Sžo/95/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200317 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8013200317.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., korešpondenčná adresa: L., proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, Hviezdoslavova 3, Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy, odboru priestupkov č.: SVS-OP1-2013/003583/TJM zo dňa 25. februára 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/148/2013-63 zo dňa 11. novembra 2014,v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 5S/148/2013-81 zo dňa 15. januára 2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/148/2013-63 zo dňa 11. novembra 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/148/2013-81 zo dňa 15. januára 2015 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Krajský súd napadnutým rozsudkom s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy, odboru priestupkov č. SVS-OP1-2013/003583/TJM zo dňa 25. februára 2013. Týmto rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Obvodného úradu Nové mesto nad Váhom, odboru všeobecnej vnútornej správy č. Pr-75/2012-MY ObU-NM-OVVS-MY-2012/00188 zo dňa 15.10.2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa“)ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Žalobcovi nárok na náhradu trov nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie v medziach žaloby je v súlade so zákonom a obe rozhodnutia vychádzajú z objektívne zisteného a preukázaného skutkového stavu veci. K hodnoteniu dôkazov uviedol, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. V hodnotiacej činnosti je obmedzený iba pravidlami formálnej logiky, ktorým hodnotiace úsudky nesmú odporovať, skúsenosťami z aplikačnej praxe a povinnosťou hodnotiaci záver v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne odôvodniť. Berúc do úvahy uvedené mal za to, že správny orgán vecne správne a v súlade s pravidlami formálnej logiky vyhodnotil výpovede svedkov. Všetci svedkovia boli poučení o následkoch nepravdivej výpovede, pričom je nevyhnutné poukázať aj na skutočnosť, že v žalobcov neprospech bolo nutné vyhodnotiť nielen výpovede svedkov, i keď rodinných príslušníkov poškodeného, ale tiež zrejmé rozpory vo výpovediach žalobcu a jeho manželky PaedDr. V. G.. Mal za to, že správny orgán rozhodol vecne správne, ak uzavrel, že žalobca bol usvedčený zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu výpoveďami svedkov O. K., S. O. a O. N.. Nie je dôvodné žalobcovo tvrdenie, že správny orgán nebral do úvahy jeho a manželkinu výpoveď, naopak, správny orgán sa s nimi vysporiadal a v napadnutom rozhodnutí aj dostačujúcim spôsobom zdôvodnil, prečo ich nemožno považovať za dôveryhodné. Čo sa týka dokazovania znaleckými posudkami, resp. ohliadkou, je potrebné zdôrazniť, že vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, pričom je na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Jeho povinnosťou je zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pokiaľ teda správny orgán zistí náležite a dostatočne skutočný stav veci a toto následne v rozhodnutí aj odôvodní, nie je povinný vykonávať dôkazy navrhnuté účastníkom konania. Pokiaľ ide o žalobcovu námietku vzhľadom k nahrávaniu výsluchov a ústnych pojednávaní pred správnym orgánom, krajský súd poukázal na ustanovenie § 21 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ktoré stanovuje neverejnosť pojednávaní v správnom konaní. Vzhľadom na tento zákonný princíp potom nemožno ani pripustiť účasť verejnosti na ústnych pojednávaniach, nahrávanie ústnych pojednávaní, resp. analogicky nahrávanie svedeckých výpovedí. Súd len nad rámec uvedeného zdôraznil, že za účelom presného a úplného zaznamenania vykonaného pojednávania, resp. svedeckej výpovede sa spisuje zápisnica, keď svedok alebo prítomný účastník konania jej pravdivosť potvrdzuje svojím podpisom. Z uvedených dôvodov konajúci súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie. Namietal, že je nevinný, pretože nič protizákonné nespravil. Krajský súd sa podľa žalobcu nezaoberal vierohodnosťou tvrdení rodinných príslušníkov K., nebral do úvahy nehodnosť ich tvrdení a rozpory vo výpovediach. Ďalej namietal, že krajský súd nebral do úvahy jednostrannosť, čo sa týka pojednávania pracovníčky žalovaného orgánu, ktorá presadila podľa žalobcu len tvrdenia rodinných príslušníkov rodiny K., a krajský súd sa nezaoberal ani skutočnosťami, ktoré namietal v súvislosti s konaním službukonajúcich policajtov Obvodného oddelenia Policajného zboru v Myjave. Trval na znení žaloby zo dňa 02.04.2013 a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie žalovaného a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 11.03.2015. Uviedol, že vina žalobcu bola preukázaná výpoveďami svedkov O. K., O. N., S. O. a O. N.. Ďalej poznamenal, že všetci svedkovia boli orgánom objasňujúcim priestupok ako aj Okresným úradom Nové mesto nad Váhom riadne poučení o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať, ako aj o následkoch krivej výpovede a nakoľko vypovedali v podstatných skutočnostiach zhodne, nebol dôvod považovať ich výpovede za nepravdivé. Poznamenal, že žalobca mal možnosť pred správnym orgánom 1. stupňa uviesť svoju výpoveď, vyjadriť sa k ostatným výpovediam všetkých svedkov, mohol klásť svedkom otázky, navrhovať dôkazy a ich doplnenie a mal za to, že pracovníčka správneho orgánu 1. stupňa postupovala objektívne a nestranne s cieľom zistiť spoľahlivo stav veci. Tvrdenia v súvislosti s konaním policajtov žalovaný považoval za zavádzajúce, nakoľko v zázname Obvodného oddelenia Policajného zboru Myjava o podaní vysvetlenia žalobca tieto skutočnosti nenamietal. Poukázal na to, že podnet žalovaného bol Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky odložený ako nedôvodný a navrhol, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a aby trovy konania znášal žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.09.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno- právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo 98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou súdneho prieskumu odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bolo rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu o preskúmanie rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy, odboru priestupkov č. SVS-OP1-2013/003583/TJM zo dňa 25. februára 2013. Týmto rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené napadnuté rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákonom č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol s účinnosťou od 01.10.2013 okrem iných zrušený zákon č. 515/2003 Z.z. o krajských a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. S poukazom na znenie § 4 ods. 2 písm. b) a § 9 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z.z o organizácii miestnej štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, odbor všeobecnej vnútornej správy od 01.10.2013 už nie je druhostupňovým správnym orgánom príslušným na konanie v predmetnej veci. Z titulu zákonných zmien sa účastníkom konania na strane žalovaného stal Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, ako vecne príslušný správny orgán. Z obsahu administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že v prvostupňovým rozhodnutím bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa mal žalobca dopustiť úmyselným narušením občianskeho spolunažívania hrubým správaním na tom skutkovom základe, že dňa 17.6.2012 asi o 13.00 hod. v obci Rudník na miestnej komunikácii v časti u Mockov fyzicky napadol O. K. tým spôsobom, že ho uchopil zozadu za plecia a odsotil ho takou intenzitou, že zapríčinil jeho pád na zem. Žalobcovi bola uložená sankcia - pokuta v sume 40,- eur a povinnosť uhradiť štátu trovy konania spojené s prerokovaním priestupku v sume 16,- eur. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky, s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 <. O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Uvedené konštatovanie sa prirodzene vzťahuje aj na rozsiahle a podrobné rozobratie samotného priebehu priestupkového konania, ktoré krajský súd obsiahol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa preto s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, doplnil jeho odôvodnenie o ďalšie, na danú vec vzťahujúce sa, relevantné dôvody. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, zhodne so záverom správnych orgánov, ako aj so záverom krajského súdu, že zo strany žalobcu došlo k spáchaniu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, tak ako bolo zistené správnymi orgánmi oboch stupňov. Správne orgány skúmali vierohodnosť jednotlivých svedeckých výpovedí, ako aj vierohodnosť jednotlivých svedeckých výpovedí vo vzájomných súvislostiach. Svedkovia, výpoveďou ktorých bol žalobca uznaný vinným, vypovedali v podstatných skutočnostiach zhodne, po riadnom poučení aj o následkoch krivej výpovede a preto ani odvolací súd nevidí dôvod na spochybnenie pravdivosti ich výpovedí. Naopak, vo výpovediach žalobcu a jeho manželky sú zrejmé rozpory, čo svedčí o tom, že žalobca svojou výpoveďou zavádzal a preto tieto výpovede boli správne považované za nedôveryhodné. Odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie za správny. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.