Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Banská Bystrica 33Ek/1008/2026 6126282917 05. 06. 2026 JUDr. Eva Bomborová ECLI:SK:OSBB:2026:6126282917.2
Uznesenie Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto IČO: 35 807 598, zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. C., o vymoženie 2.396,56 EUR s príslušenstvom, o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, vydaného vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 33Ek/1008/2026 zo dňa 23.04.2026, takto rozhodol: Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a . odôvodnenie: 1/ Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol exekučnému súdu doručený dňa 14.04.2026, domáhal od povinného vymoženia 2.396,56 EUR s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, sp. zn. SR 01242/15 zo dňa 21.10.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava v konaní pred rozhodcom D. E. F.. 2/ Vyšší súdny úradník vydal dňa 23.04.2026 rozhodnutie, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 53 ods. 1, ods. 3 písm. d/ a ods. 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákonom o spotrebiteľských úveroch“). Právny vzťah, založený zmluvou o úvere uzavretou dňa 18.03.2014 medzi oprávneným a povinným, ktorá bola zabezpečená neúplnou zmenkou (blankozmenkou), posúdil ako spotrebiteľský. Povinný bol v zmluve identifikovaný menom, priezviskom, adresou trvalého bytu, rodným číslom a IČO. Zo zmluvy o úvere ďalej nepochybne vyplýva, že oprávnený mal pri uzatváraní aj plnení zmluvy postavenie dodávateľa, pretože konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane dlžníka vystupoval spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorá neuzatvárala zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že povinný v zmluve vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania. Súdu je totiž z rozhodovacej praxe známe, že oprávnený fakticky poskytoval takéto úvery pravidelne s tým, že spotrebiteľom neumožňoval vzhľadom na formulárový charakter zmluvy a nemožnosť dojednania individuálnych zmluvných podmienok inú možnosť ako prijať finančné prostriedky na „výkon povolania“ s tým, aby právny vzťah vyňal spod pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti vyšší súdny úradník uviedol, že dôkazné bremeno o tom, že právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, zaťažuje veriteľa. V danom prípade oprávnený ničím nepreukázal, že spotrebiteľ skutočne aj mienil použiť finančné prostriedky na tento účel. Vyhlásenie o účele poskytnutia finančných prostriedkov nepreukazuje konanie, že poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníkom skutočne použité na účel, ktorý dlžník pri uzatváraní zmluvy vyhlásil. Záväzok, ktorý by mu toto ukladal ako povinnosť zo zmluvy o úvere
nevyplýva. Pokiaľ nebol preukázaný jednoznačný záver o nespotrebiteľskom charaktere predmetnej zmluvy o úvere, logicky nemožno vyvodiť z uvedeného právneho a skutkového stavu iné závery ako také, že predmetná zmluva má spotrebiteľský charakter alebo ho môže mať. V prípade, ak zmluva má spotrebiteľský charakter je situácia ohľadom aplikácie ustanovení zmluvného spotrebiteľského práva jednoznačná. Vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VOP“), ktoré oprávnený priložil k návrhu na vykonanie exekúcie, je v článku 12 dohoda o vyplnení zmeniek. V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený uviedol, že povinný zabezpečil svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenka) vystavenou dňa 18.3.2014, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Povinný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný v celku dňa 24.9.2015. Oprávnený vyplnil dňa 19.10.2015 zmenku Povinného v zmysle Dohody o vyplnení zmenky na sumu 2396,56 EUR s dátumom začiatku úročenia dňa 24.9.2015 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 26.10.2015.“ 3/ Z predloženého rozhodcovského rozsudku vyšší súdny úradník zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky, pričom poukázal na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou 18.03.2014, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Povinný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku. Oprávnený vyplnil dňa 18.03.2014 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 2.396,56 EUR s dátumom začiatku úročenia 24.09.2015 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie. Po preskúmaní podmienok na vedenie rozhodcovského konania, rozhodcovský súd vyhovel žalobe v plnom rozsahu, pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na základe zmenky vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky. Neúplná zmenka (blankozmenka) bola vystavená dňa 18.03.2014, t. j. v čase, keď v zmysle § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch nebolo možné v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. Preto vyšší súdny úradník súd dospel k záveru, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáha vymoženia plnenia na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na obmedzenie respektíve neprípustnosť použitia zmenky, pričom táto okolnosť má vplyv na vymáhaný nárok. Samotná dohoda o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou VOP je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Túto si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo VOP. Neprijateľná zmluvná podmienka je absolútne neplatná a preto nie je možné domáhať sa plnenia z takej zmluvnej podmienky. Z uvedeného dôvodu návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v súlade s § 53 ods. 3 písm. d/ Exekučného poriadku zamietol. 4/ Proti rozhodnutiu podal oprávnený sťažnosť, ktorou žiadal rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušiť. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ako ,,Občiansky zákonník“), platného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V zmysle rozhodcovskej zmluvy článku II - predmet zmluvy v bode 1 sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Z toho jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a povinný sa mal možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. K tomu poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 14C/214/2014 z 24.09.2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/107/2015 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 12Cb/114/2014 zo dňa 16.03.201. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č.
4, s. 616 a nasl.). Povinný má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom druhej strany. Problémy pri ustanovení rozhodcov vznikajú, ak strany uzavreli len rozhodcovskú doložku, v ktorej riešili okruh majetkových sporov, ktoré sa budú podľa vzájomnej dohody rozhodovať v rozhodcovskom konaní a o otázke ustanovenia rozhodcov neuzavreli žiadnu dohodu. Tomu chcel veriteľ predísť, a preto navrhol rozhodcu, s ktorým mohol a nemusel dlžník súhlasiť. V prípade, že obe strany rozhodcovskú doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojím podpisom vyslovili súhlas s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej doložke/zmluve. Sporová strana mohla už pri podpise rozhodcovskej doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. V takomto prípade potom podľa neho nedošlo k porušeniu zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní pri menovaní osoby rozhodcu, lebo druhá strana sa rozhodla slobodne o podpísaní doložky a mala možnosť vyjadriť nesúhlas s jej menovaním. Ak by mal predsa len odporca, v tomto konaní povinný pochybnosti o stanovenou rozhodcovi a domnieval sa, že ide o sudcu, ktorý rozhoduje zaujato a nespravodlivo, mohol podať námietku predpojatosti podľa § 9 ZoRK. 5/ Oprávnený odmietal akékoľvek argumenty o individuálnom nedojednaní rozhodcovskej zmluvy, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku. Z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/klient (v tomto prípade povinný) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t. j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná). Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva. Po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom, ktorá skutočnosť zakladá prekážku litispendencie pre akékoľvek ďalšie žaloby v tej istej veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Spotrebiteľ mal možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (avšak oprávnený popiera, že by sa v danom prípade jednalo o spotrebiteľa a o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch) vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) pôvodného zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v) zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Medzi oprávneným a povinným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Zároveň oprávnený poukazuje, že povinný svojím podpisom zo dňa 18.03.2014 vyhlásil, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal oprávnený za to, že rozhodcovskou zmluvou bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania má povahu exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť).
6/ Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 7/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú. 8/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 9/ Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. 10/ Podľa § 53 ods. 3 písm. d/ Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi a táto okolnosť má vplyv na vymáhaný nárok. 11/ Podľa § 53 ods. 4 prvá veta Exekučného poriadku súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti. 12/ Podľa § 52 ods. 1 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 13/ Podľa § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvne dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 14/ Podľa § 52 ods. 3 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 15/ Podľa § 52 ods. 4 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 16/ Podľa § 53 ods. 1 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 17/ Podľa § 53 ods. 3 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 18/ Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
19/ Podľa § 53 ods. 5 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 20/ Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere a vyplnení zmenky) v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. 21/ Sťažnosť voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bola podaná včas, no sudca ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka, návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 01242/15 zo dňa 21.10.2016), pripojenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 708100509 zo dňa 18.03.2014, Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 18.03.2014 a Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru, dospel sudca k záveru, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Napriek tomu, na podporu správnosti rozhodnutia dodáva nižšie uvedené. 22/ Vyšší súdny úradník posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľský a aplikoval ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľského práva, pričom oprávnený v sťažnosti posúdenie vzťahu ako spotrebiteľského nenamietal. Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol vyšší súdny úradník z dôvodu, že v rozhodcovskom konaní, v ktorom bol nárok priznaný, nebolo prihliadnuté na neprípustnosť použitia zmenky, pričom táto okolnosť má vplyv na vymáhaný nárok. 23/ Sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je procesnou obranou, v ktorej sťažovateľ namieta vady jeho rozhodnutia, resp. vady konania ktoré mu predchádzalo. Účastník konania má v tomto smere povinnosť napadnúť vady (t. j. i právnu argumentáciu vyššieho súdneho úradníka) s použitím všetkých relevantných dôvodov, pre ktoré sa nevyhovelo jeho návrhu. Oprávnený však v sťažnosti uplatnil obranu týkajúcu sa prípustnosti rozhodovania rozhodcovského súdu z pohľadu platnosti rozhodcovskej doložky/zmluvy, pričom nijako nereflektoval na rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, ktorý návrh na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu neprípustnosti použitia zmenky v spotrebiteľskom spore. Už len z tohto dôvodu bola sťažnosť oprávneného nedôvodná. Sudca sa stotožňuje so záverom vyššieho súdneho úradníka, že v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, nebolo prihliadnuté na neprípustnosť použitia zmenky podľa § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy a v čase vystavenia zmenky. Neprípustnosť použitia zmenky platila bez výnimky a bez ohľadu na to, či bol nárok priznaný v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, pričom rozhodcovský súd, ktorý oprávnenému nárok priznal, tak urobil na podklade predloženej zmenky. Možno dodať, že aj samotná dohoda o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou VOP (bod 12) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Túto zmluvnú podmienku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo VOP. Mohol teda zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, vrátane dohody o vyplnení zmenky. Neprijateľná zmluvná podmienka je absolútne neplatná a preto nie je možné domáhať sa plnenia z takej zmluvnej podmienky. 24/ Hoci oprávnený sťažnosťou nenamietal dôvody, pre ktoré bol jeho návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý, ani jeho sťažnostnú argumentáciu nemožno považovať za dôvodnú. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má síce pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. 5 Cdo 16/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01. 2014 a sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013) vyplýva, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27.01.1997 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011 z 09.02.2012). Uvedený postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si týmto ani neosvojuje postavenie odvolacieho súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 50/2014 zo dňa 25.03.2014). 25/ Z predloženej rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že povinný nemal nijakú možnosť vpisovať do zmluvy svoje prípadné pripomienky alebo si napr. vybrať iný rozhodcovský súd. Pri takto koncipovanej zmluve, ktorá bola vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, nemožno poprieť jej formulárový charakter a považovať ju za individuálne dojednanú. Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi. V danom prípade nemožno poprieť charakter formulárovosti rozhodcovskej zmluvy, ak dohoda o možnosti riešiť spory pred konkrétnym rozhodcovským súdom už bola vopred strojom (resp. elektronickými prostriedkami) uvedená v tlačive pred jej podpisom. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná, ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Podľa názoru sudcu bolo povinnému ako spotrebiteľovi týmto postupom odňaté jeho právo brániť sa a podať žalobu, prípadne akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Argument o tzv. nevýhradnej rozhodcovskej zmluve už súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach označili za nepresvedčivý, keď poukázali na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/326/2010-36 z 09.08.2011, obdobne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 6.08.2015, sp. zn. 10CoE/442/2014). Pokiaľ aj rozhodcovská zmluva zakladá pre žalobcu právo výberu súdu (rozhodcovského alebo všeobecného) a predmetná rozhodcovská zmluva umožňuje, aby sa dlžník v spore s veriteľom obrátil aj na všeobecný súd, nemožno opomenúť, že jeho právo je dané iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Voľba súdu sa tak pre spotrebiteľa stáva iluzórnou, pretože v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý rozhodcovské konanie proti spotrebiteľovi iniciuje. Nakoľko predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, pokiaľ ho dodávateľ vyvolá ako prvý, je tak založená nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/357/2016 z 23.02.2017). Také závery potvrdil i Ústavný súd SR vo svojich nálezoch, napr. sp. zn. IV. ÚS 364/2022 z 09.03.2023, sp. zn. III. ÚS 60/2020, sp. zn. I. ÚS 382/2022, uvádzajúc, že: „Aj zdanlivá možnosť voľby medzi spotrebiteľským rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom môže v konečnom dôsledku znamenať,
že voľba patrí len dodávateľovi, ktorý je spravidla vo väčšine prípadov žalobcom, a iniciovanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretické (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra, samozrejme, nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Ak výber súdu spočíva v konečnom dôsledku absolútne a jedine na výbere strany podávajúcej žalobný návrh (čo je pri spotrebiteľskom úvere pravidelne veriteľ), rozhodcovská zmluva dáva spotrebiteľovi možnosť výberu súdu do rúk iba naoko. Argument súdu o možnosti výberu medzi uzavretím a neuzavretím rozhodcovskej zmluvy nie je ústavne udržateľný, keďže aj pri hlavnej úverovej zmluve spotrebiteľ stojí pred voľbou, či ju ,,uzavrieť alebo neuzavrieť“, no po jej uzavretí napokon niet pochybností o existencii dôvodov na vykonanie ex offo súdnej kontroly. Samotné vecné posúdenie otázky, či uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, spadá do právomoci exekučného súdu.“ Z uvedených dôvodov je tak i judikatúra, na ktorú oprávnený v sťažnosti poukazoval, ktorú nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, bez väčšieho významu pre rozhodnutie v tejto exekučnej veci. Pokiaľ je neprijateľná zmluvná podmienka spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, podľa ustanovenia § 53 ods. 5 OZ sa považuje za absolútne neplatnú. Zároveň tým vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. 26/ Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami. Práve preto, že rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale súkromnoprávny orgán, platia pre nich určité pravidlá. Ich právomoc nie je daná len ustanoveniami zákona, právomoc je odvodená od rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Len tak môže byť právomoc súkromnoprávneho orgánu daná. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 z 5.12.2012). Ak exekučný súd zistí, že rozhodnutie vydal orgán, ktorý nebol oprávnený rozhodovať o otázke týkajúcej sa rozhodnutia, návrh na vykonanie exekúcie zamietne. V prejednávanej veci súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekúcia nemôže byť nariadená, nakoľko sa jej vykonanie navrhuje na základe nespôsobilého exekučného titulu. Predložený rozhodcovský rozsudok, sp. zn. SR 01242/15 zo dňa 21.10.2016, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., rozhodcom D. E. F. nepredstavuje vykonateľný exekučný titul v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Preto musel byť návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý podľa § 53 ods. 3 písm. f/ bod 4 Exekučného poriadku. 27/ Na základe uvedených skutočností a právnych dôvodov sudca podľa ustanovenia § 250 ods. 1 CSP zamietol sťažnosť oprávneného voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 33Ek/1008/2026 zo dňa 23.04.2026 ako nedôvodnú. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné 202 ods. 4 Exekučného poriadku).
(§