Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Lučenec 15Pc/39/2024 6624205243 18. 12. 2024 Mgr. Lenka Ragačová Černíková ECLI:SK:OSLC:2024:6624205243.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Lučenec sudkyňou Mgr. Lenkou Ragačovou Černíkovou v právnej veci navrhovateľa – osoby povinnej platiť výživné: A. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom obec C., XXX XX C. a oprávnenej z výživného: B. B., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, XXX XX B. F. G., o zrušenie vyživovacej povinnosti, takto rozhodol: I. Z r u š u j e sa vyživovacia povinnosť osoby povinnej platiť výživné A. B., narodeného XX.XX.XXXX vo vzťahu k oprávnenej z výživného B. B., narodenej XX.XX.XXXX, ktorá bola určená rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 17C/46/2010-40 zo dňa 15.06.2010, právoplatným a vykonateľným dňa 14.07.2010 vo výške 100,- Eur mesačne, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žiaden z účastníkov n e m á
n á r o k na náhradu trov konania. odôvodnenie:
1. Navrhovateľ v podanom návrhu žiadal o zrušenie vyživovacej povinnosti, ktorú má voči oprávnenej z výživného (dcére), nakoľko oprávnená nepokračuje v príprave na budúce povolanie štúdiom na strednej alebo vysokej škole, a teda mal za to, že oprávnená z výživného nadobudla schopnosť sama sa živiť. 2. Oprávnená z výživného so zrušením vyživovacej povinnosti nesúhlasila, a to z dôvodu prípravy a nástupu na vysokú školu a výkonu práce na dobu určitú v čase plynutia skúšobnej doby. Z týchto dôvodov sa oprávnená z výživného stále považuje za osobu nezaopatrenú, výživou odkázanú na povinného rodiča. 3. Povinný z výživného nesúhlasil s tvrdením oprávnenej, že sa nepokladá za samostatnú. Ďalej nesúhlasil s jej tvrdením, že sa pripravuje na vysokú školu, nepodala prihlášku a sama sa podľa povinného vyjadrila, že na vysokú školu nejde. Podľa informácií povinného, oprávnená pracuje a nie je závislá od pomoci svojej matky. Povinný z výživného naďalej trval na podanom návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti vo vzťahu k oprávnenej z výživného. 2. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni súd zistil, že oprávnená z výživného je od 01.09.2024 zamestnaná u zamestnávateľa H. I. I. - J. K. L., IČO XXXXXXXX, so sídlom M. N. XXXX, XXXXX L. s priemerným príjmom 864,-Eur netto. 4. Na pojednávaní dňa 18.12.2024 bola osobne prítomná len oprávnená z výživného, povinný z výživného sa na pojednávanie nedostavil, doručenie predvolania mal vykázané fikciou dňa 06.12.2024. Svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil. Súd v zmysle § 180 CSP v spojení s § 2ods. 1 CMP nariadil pojednávanie v neprítomnosti povinného z výživného.
5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom prítomnej oprávnenej, prečítaním návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti, rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 17C/46/2010-40 zo dňa 15.06.2010, právoplatného a vykonateľného dňa 14.07.2010, vyjadrenia oprávnenej z výživného, vyjadrenia povinného k vyjadreniu oprávnenej. 6. Oprávnená z výživného na pojednávaní uviedla, že nemala v úmysle ísť na vysokú školu, ale teraz si aktívne hľadá vysokú školu, kde by mohla nastúpiť. Momentálne ešte nevie, na ktorú presne vysokú školu, ale hľadá si školu, na ktorú by som mohla nastúpiť v septembri budúceho roku (pozn. v septembri 2025). Plánuje ísť na psychológiu, uvidí podľa toho, či ju príjmu na predmetnú vysokú školu. Ohľadne výživného, ktoré bolo určené na oprávnenú v sume 100,- Eur mesačne, otec pravidelne toto výživné neplatil, posielal dva – tri mesiace, potom sa odmlčal. Následne ho oprávnená s jej matkou vyzvali, aby výživné poslal. Chvíľu posielal výživné. Keď bol dlhšie v omeškaní, oprávnená sa s matkou obrátili na políciu. 7. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. 8. Podľa § 154 až 156 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“, na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov je miestne príslušný všeobecný súd osoby oprávnenej na výživné. Konanie sa začína len na návrh. Účastníkmi konania vo veciach výživného plnoletých osôb sú osoba oprávnená na výživné a osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné. 9. V zmysle § 9 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z., je nezaopatreným dieťaťom dieťa: a/ do skončenia povinnej školskej dochádzky b/ po skončení povinnej školskej dochádzky, najdlhšie do dovŕšenia 26 rokov veku, ak 1. sústavne sa pripravuje na povolenie 2. pre chorobu a stav, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť podľa prílohy č. 2, sa nemôže sústavne pripravovať na povolanie, alebo nemôže vykonávať zárobkovú činnosť, alebo 3. pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je neschopné sa sústavne pripravovať na povolanie, alebo je neschopné vykonávať zárobkovú činnosť. 10. Podľa § 10 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z., sústavná príprava na povolanie je štúdium na strednej škole po skončení povinnej školskej dochádzky, alebo štúdium na vysokej škole do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. 11. Trvanie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine limitované do času, kedy je dieťa schopné sa samo živiť. Schopnosť dieťaťa samo sa živiť je nutné definovať tak, že touto je pri zohľadnení realizácie práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, t.j. po absolvovaní prípravy na budúce povolanie, nadobudnutie schopnosti dieťaťa vlastnou prácou si zabezpečovať prostriedky na krytie jeho životných potrieb. Časový okamih nadobudnutia schopnosti živiť sa dieťaťom nie je možné spájať s dosiahnutím určitého veku, napr. plnoletosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp.zn. 5Cz 19/67 zo dňa 06.05.1967, publikované pod R 100/67), ani s vekovou hranicou 25 rokov, do kedy môže byť dieťa posudzované ako nezaopatrené dieťa podľa § 3 Zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení Zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, resp. do ktorého veku môže byť dieťa spoločne posudzované s rodičmi pre posúdenie nároku na dávku v hmotnej núdzi podľa Zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (inak by dieťa, ktoré riadne pokračuje v príprave na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole po nadobudnutí veku 25 rokov života nemalo už právo na výživu od rodičov, čo výkladovo nemožno pripustiť). Aj keď teda dosiahne dieťa plnoletosť (či iný vyšší vek), avšak sa ďalej pripravuje na budúce povolanie štúdiom, príp. ďalším štúdiom, nie je zásadne ešte schopné samo sa živiť. Pokiaľ dieťa úspešne ukončí svoju prípravu na budúce povolanie a nepokračuje v tejto ďalším štúdiom, je možné zásadne vychádzať z toho, že týmto získalo aj potenciál (schopnosť) samo sa živiť. Pokiaľ tak zákon o rodine v § 62 ods. 1 hovorí o „schopnosti“ dieťaťa živiť sa samé (a nie o schopnosti a súčasne aj možnosti, ako tieto pojmy kumulatívne používa zákon o rodine v iných ustanoveniach), je možné aj v prípade, že sa dieťaťu nepodarí následne hneď po ukončení štúdia (prípravy na budúce povolanie) zamestnať (či už zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov), vychádzať z toho, že schopnosť samo sa živiť nadobudlo
a vyživovacia povinnosť rodiča k nemu zanikla. Podľa názoru súdu na uvedenom závere nemôže nič meniť ani konkrétne nastavenie systému sociálnych dávok, keďže toto nastavenie schopnosť dieťaťa samo sa živiť, ako bola táto vyššie definovaná, nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť. Teda schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu), sa tradične akceptuje štúdium. Aplikačná prax v súvislosti s touto otázkou vyvodila záver, že pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného štúdia toho istého stupňa (pojem sústavná príprava na povolanie si pre svoje potreby definujú viaceré zákony, čo môže byť pre súd určitým návodom). Vo všeobecnosti sa vychádza z definitívneho získania predpokladov na výkon povolania, pričom vždy je potrebné prihliadnuť na individuálne okolnosti každého prípadu. Na jednej strane treba zohľadniť záujem dieťaťa vo vzťahu k jeho schopnostiam a danostiam, aby získalo vhodné predpoklady na svoje lepšie uplatnenie, na druhej strane je oprávnená požiadavka včasnej realizácie uvedených daností, aby nedochádzalo k zneužívaniu rodičovskej vyživovacej povinnosti len z dôvodu negatívneho postoja dieťaťa k práci. 12. Teleologický výklad § 62 ods. 1 zákona o rodine je zásadne postavený na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia“. Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samé dieťa. Zmyslom a účelom je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samé svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho eventuálnu pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp.zn. I.ÚS 2306/12). 13. Vykonaným dokazovaním má súd za preukázané, že v danom prípade došlo na strane oprávneného plnoletého dieťaťa k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zrušenie vyživovacej povinnosť zo strany povinného z výživného (navrhovateľa). Za podstatnú zmenu pomerov a schopnosti dieťaťa sa živiť v tomto prípade súd vzhliadol ukončenie prípravy na budúce povolanie a zamestnanie sa. Na strane plnoletého dieťaťa neboli preukázané žiadne objektívne okolnosti (choroba, postihnutie, ďalšie intenzívne denné štúdium alebo iné), ktoré by odôvodňovali, aby povinný otec aj naďalej platil výživné. Ak plnoletému dieťaťu rodič aj v období, kedy je schopné sa samé živiť platí výživné, jeho platby sú založené na dobrovoľnosti. V prípade, ak rodič odmieta platiť výživné dobrovoľne, nemožno ho k tomu nútiť, pretože zákon mu takúto povinnosť neukladá. Súd kladie akcent na to, že je na rozhodnutí plnoletého dieťaťa, či bude po skončení štúdia „brigádovať“, bude zamestnané, začne podnikať alebo sa zaeviduje ako nezamestnané, jeho zákonné právo na výživné mu zanikne. Inak povedané, povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá, ak dieťa už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, pričom je na dieťati, či tieto využije alebo nie. Pracovnými príležitosťami nie sú len pracovné ponuky v odbore, ktoré dieťa vyštudovalo, ale akékoľvek pracovné ponuky primerané veku a zdravotnému stavu dieťaťa. Taktiež treba brať do úvahy aj skutočnosť, že do práce môže dieťa aj dochádzať, príp. môže dočasne bývať mimo domova. Pokiaľ ide o podmienky zániku vyživovacej povinnosti povinného vo vzťahu k oprávnenému, ukončenie prípravy na budúce povolenie a schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť je splnením takejto podmienky. 14. Keďže na strane plnoletého dieťaťa (oprávnenej z výživného) došlo k zmene pomerov, nakoľko táto ukončila nateraz prípravu na budúce povolanie, riadne sa zamestnala a má pravidelný mesačný príjem zo zamestnania na úhradu životných nákladov oprávnenej, zanikli hmotnoprávne podmienky pre plnenie vyživovacej povinnosti povinného voči nej v zmysle § 62 Zákona o rodine. Návrh o zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa bol teda podaný dôvodne, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku - zrušil súdom určenú vyživovaciu povinnosť povinného rodiča voči plnoletému dieťaťu. 15. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 16. V mimosporovom konaní, a teda aj v konaní vo veciach výživného plnoletých osôb, súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania iba na návrh, pričom platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania (§ 52 CMP). Nakoľko takýto návrh nebol podaný, súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Lučenec. Odvolanie môže podať účastník, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 358 Civilného sporového poriadku, odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 359 Civilného sporového poriadku, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody ) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ). Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ neboli splnené procesné podmienky, b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne, alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Podľa § 62 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku, odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. Podľa § 63 Civilného mimosporového poriadku, v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy. Podľa § 64 Civilného mimosporového poriadku, zmena návrhu na začatie konania je v odvolacom konaní prípustná. Podľa § 44 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, rozsudky o výživnom sú vykonateľné doručením.
Ak účastník konania nesplní povinnosť, ktorú mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený účastník môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitného predpisu.