Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Liptovský Mikuláš 5C/88/2023 5623215922 14. 06. 2024 Mgr. Robert Droppa ECLI:SK:OSLM:2024:5623215922.6
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Liptovský Mikuláš, samosudcom Mgr. Robertom Droppom, v spore žalobkyne A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D. E., zastúpenej JUDr. Ľubošom Rackom, PhD., LL.M., advokátom so sídlom Štúrova 19, Liptovský Mikuláš, proti žalovanému F. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, D. E., zastúpenému JUDr. Jaroslavom Kokavcom, advokátom so sídlom ul. 1. mája 12, Liptovský Mikuláš, pre zaplatenie 20 000,- eur, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému a štátu súd proti žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Žalobou doručenou 03. 10. 2023 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia 20 000,- eur a náhrady trov konania. Žalovaný je jej synom, ktorému na základe jeho prosby poskytla dňa 01. 06. 2022 finančné prostriedky vo výške 20 000,- eur na jeho účet. Tieto mali podľa vyjadrenia žalovaného slúžiť na finančné vysporiadanie s jeho bývalou manželkou a zároveň na kúpu výrobnej haly. Poskytnutú pôžičku sa dohodli vrátiť, keď sa žalovaný dostane z dlhov. Neskôr sa žalobkyňa dozvedela, že výrobnú halu už mal zakúpenú na firmu pred poskytnutím pôžičky. Potom, ako zomrela bývalá manželka žalovaného, mala žalobkyňa za to, že už majú majetkové vzťahy z titulu zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadané a požiadala žalovaného o vrátenie pôžičky. Po opätovných žiadostiach žalovaný uviedol, že peniaze vracať nebude. Nakoniec sa vzťahy medzi nimi vyhrotili do takej miery, že žalovaný jej začal nadávať, osočovať ju, zastrašovať a správať sa agresívne. Tvrdil, že jej žiadne peniaze nevráti, že to považuje za dar a za výplatok z dedičstva. Žalobkyňa mu však nedala žiadny dôvod na to, aby si myslel, že peniaze vracať nemusí. Mala ich našetrené na to, aby v budúcnosti nebola na obtiaž svojim deťom a aby si ich pomocou dokázala zabezpečiť komfortné dožitie v nejakom zariadení pre dôchodcov. O pôžičke povedala aj druhému synovi, ktorému tiež uviedla, že so žalovaným sa dohodla na vrátení pôžičky potom, ako sa vyporiada s bývalou manželkou. Žalobkyňa sa neúspešne pokúsila o mimosúdnu dohodu prostredníctvom právneho zástupcu ako aj mediátora. Z uvedených dôvodov navrhla, aby súd žalobe vyhovel. 2. Žalovaný vo vyjadrení potvrdil, že mu žalobkyňa na účet previedla sumu 33 000,- eur, z čoho 13 000,- eur predstavovali jeho výlučné finančné prostriedky a suma 20 000,- eur predstavuje dar. Táto suma sa mala v podstatnej časti rozdeliť medzi dve jeho deti, čo žalovaný akceptoval a následne realizoval. Žalovaný poprel, že by žiadal o finančné prostriedky za účelom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva a na kúpu haly, nakoľko tieto záväzky realizoval z úveru. So svojou mamou mal pekný, ničím nerušený vzťah a domnieva sa, že táto jej „aktivita“ je vyvolaná jeho bratom, ktorý po zistení, že mu mama darovala peniaze, ho telefonicky vyzýval, aby jej na darovanú sumu podpísal dlžobný úpis.
3. Žalobkyňa v replike uviedla, že pri dohadovaní o poskytnutí finančných prostriedkov boli so žalovaným sami dvaja bez tretej osoby. Ak nebola pravda, že žalovaný potreboval finančné prostriedky na vyrovnanie sa s bývalou manželkou a na kúpu výrobnej haly, tak ju dostal do omylu. Vnuci žalobkyne nemali o poskytnutí finančných prostriedkov žiadnu vedomosť, nikdy sa s nimi o tomto nebavila. Tvrdenie o darovaní je číre klamstvo a účelové tvrdenie žalovaného. Žalobkyňa má štyri vnúčatá, pokiaľ by sa ich rozhodla obdarovať, každému by darovala rovným dielom. Už v minulosti poskytla žalovanému dva krát pôžičku, ktorú s ťažkosťami a naveľa vrátil. Preto nemala dôvod pochybovať, že jej vráti aj tieto finančné prostriedky. Žalobkyňa má za to, že pri právnom úkone, ktorým poskytla žalovanému finančné prostriedky, chýbajú niektoré podstatné zložky právneho úkonu a to najmä jej vôľa darovať tieto prostriedky žalovanému a taktiež určitosť a zrozumiteľnosť tohto právneho úkonu. 4. Potom ako žalovaný nevyužil právo na podanie dupliky, súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom žalobkyňa zotrvala na podanej žalobe. Žalovaný pred poskytnutím pôžičky vopred overoval, či má peniaze, ktoré by mu mohla požičať. Uviedol jej, že to bude splácať. Na forme splácania sa nedohodli, predpokladala, že to splatí na účet ako predchádzajúce pôžičky. Už pred touto pôžičkou mu požičala 5 000,- eur na založenie firmy a následne aj 3 000,- eur, ktoré jej po naliehaní vrátil. Potom, ako odmietol pôžičku vrátiť, mu zavolal aj mladší brat, ktorý navrhoval mimosúdnu dohodu, konkrétne aby žalovaný vrátil aspoň 10 000,- eur. Žalobkyňa uviedla, že rok pred poskytnutím pôžičku je žalovaný požiadal o otvorenie účtu v banke, v súvislosti s čím jej dal 500,- eur na založenie účtu v H. G., I.. Bolo to v čase, keď bol s manželkou v rozvodovom konaní. Prevodný príkaz v banke na sumu 20 000,- eur urobila žalobkyňa z účtu v J. J., I., pričom netrvala na tom, aby bolo v popise platby uvedené, že ide o pôžičku. Číslo účtu jej dal žalovaný, nevedela, že posiela peniaze na ňou založený účet v H. G., I.. 5. Žalovaný uviedol, že mu je ľúto, že sa to musí riešiť na súde. Trval na tom, že žalobkyňa mu poskytla dar. Následne z týchto peňazí dal po 9 000,- eur svojim dvom deťom, tak ako si to želala žalobkyňa. Pokiaľ ide o predchádzajúce pôžičky od žalobkyne, potvrdil, že prvýkrát mu mama požičala finančné prostriedky na kúpu auta, ktoré následne predal a províziu jej vyplatil. Už vtedy spísala dlžobný úpis. Druhá spomínaná pôžička ani pôžička nebola, žalobkyňa mu poslala peniaze na kúpu solárnych panelov, s ktorými on v tom čase podnikal, ale nakoniec z toho vzišlo a on jej peniaze vrátil. Prvýkrát sa dozvedel o tom, že žalobkyňa mu mala poskytnúť pôžičku, od právnika, ktorý ho kontaktoval pred súdnym konaním. Účet v H. G., I. zriadil z toho dôvodu, že jeho bývalá žena bola asociál. 6. Svedkyňa I. G., vnučka žalobkyne, vypovedala, že na oslave menín žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila, že im daruje peniaze s tým, že časť z nich si rozdelí svedkyňa s bratom, malo ísť o sumu po 9 000,- eur a zostávajúcu časť si ponechá žalovaný. Dar bol poskytnutý na bankový účet žalovaného, ktorý jediný vedel hospodáriť s peniazmi a po častiach darovanú sumu poukazoval svedkyni a jej bratovi. Svedkyňa nezaregistrovala na oslave žiadosť žalobkyne, aby jej žalovaný tie peniaze niekedy vrátil. 7. Svedok K. L. G. uviedol, že potom ako sa o probléme dozvedel, sa snažil žalobkyňu presvedčiť, aby to nejako mimosúdne urovnali. Následne presviedčal aj brata, aby sa skúsil s mamou dohodnúť. O tom, že žalobkyňa poslala žalovanému sumu 20 000,- eur, vedel prakticky od začiatku. Aj sa čudoval, prečo mu poslala toľko peňazí, keď žalovaný určite peniaze mal. Na to mu uviedla, že žalovaný sa potrebuje vyporiadať s bývalou manželkou a potrebu peniaze na chod firmy. Poprel, že by v rámci snahy o mimosúdnu dohodu, uviedol, aby žalovaný vrátil aspoň sumu 10 000,- eur. Žalovaného nepresviedčal, aby spísal dlžobný úpis, len mu navrhol, aby napísal na papier sumu, ktorú je schopný splácať. 8. Podľa § 43 Občianskeho zákonníka, účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. 9. Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. 10. Podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka, darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom nehnuteľnosť a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.
11. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 12. Medzi stranami nebolo sporné to, že žalobkyňa previedla zo svojho bankového účtu vedeného v J. J., I.. dňa 02. 06. 2022 na účet vedený na jej meno v H. G., I. sumu 20 000,- eur, z ktorého účtu bol následne priamo žalobkyňou dňa 08. 06. 2022 urobený prevod sumy 33 000,- eur na účet vedený na meno žalovaného vo F., I.. Strany zhodne tvrdili aj to, že účet v H. G., I. bol založený žalobkyňou na základe žiadosti žalovaného. Spornou a pre rozhodnutie súdu rozhodujúcou skutočnosťou bolo ustálenie, či právnym úkonom strán sporu bola uzatvorená darovacia zmluva alebo zmluva o pôžičke. Pre platnosť obidvoch zmlúv právny poriadok vo všeobecnosti nevyžaduje písomnú formu a obidva typy zmlúv sú vo väčšine prípadov charakteristické práve predmetom spočívajúcim v poskytnutí finančných prostriedkov. Vzhľadom na diametrálne odlišné tvrdenia strán sporu, aký zmluvný typ ústne uzatvorili, súd pri hodnotení dôkazov vychádzal aj z princípu racionálneho správania sa účastníkov toho ktorého zmluvného vzťahu. Pri kolízií tvrdení o ústnom bezodplatnom právnom úkone v podobe darovacej zmluvy a tvrdení o ústnej zmluve o pôžičke, následkom ktorej je pred dlžníka povinnosť vrátiť v dohodnutom čase vec toho istého druhu, ide prakticky vždy o tvrdenie proti tvrdeniu, v dôsledku čoho možno hovoriť o stave dôkaznej núdze na obidvoch stranách. V predmetnom spore bolo preukázané, že žalobkyňa poukázala žalovanému finančné prostriedky, preukázala aj ich reálne odovzdanie, avšak neuniesla dôkazné bremeno ohľadne dojednania o povinnosti žalovaného vrátiť veci rovnakého druhu, to znamená finančné prostriedky vo výške 20 000,- eur. Okrem toho, že zmluva o pôžičke je neformálnou zmluvou, je aj reálnym kontraktom, čo znamená, že k jej uzatvoreniu je nevyhnutné aj reálne odovzdanie peňazí. Od zmluvy o pôžičke sa odlišuje aj stranami spomínaný tzv. dlžobný úpis, práve existencia ktorého uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom smere, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu vo výške uvedenej v úpise, prechádza za veriteľa na dlžníka. V danom prípade by takýto dlžobný úpis zároveň preukazoval uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke. Dôkazné bremeno o tvrdení, že zmluvné strany uzatvorili ústne práve zmluvu o pôžičke spočíva na žalobkyni ako veriteľovi. Nakoľko žalobkyňa nedisponuje písomnou zmluvou o pôžičke, ako ani dlžobným úpisom, pre jej úspech v konaní bolo nevyhnutné poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami. Okrem jej výpovede však žiadny takýto dôkaz z jej strany produkovaný nebol. Ňou navrhovaný svedok nebol pri poskytovaní finančných prostriedkov a o tejto skutočnosti sa dozvedel len sprostredkovane. Z jeho výpovede zároveň vyplynulo, že podľa neho žalovaný v čase poskytnutia sumy 20 000,- eur disponoval s vlastnými finančnými prostriedkami, čo prakticky taktiež, aj keď nepriamo, spochybňuje tvrdenie o potrebe poskytnutia pôžičky. V tomto smere vyznieva aj nerozporované tvrdenie žalovaného o tom, že väčšinu z poskytnutej sumy rozdelil medzi svoje deti. Naopak, svedkyňa I. G., presvedčivo vypovedala o okolnostiach pred poskytnutím finančných prostriedkov na oslave menín žalovaného, kde sa mala žalobkyňa vyjadriť práve v tom zmysle, že mieni poskytnúť dar žalovanému a jeho dvom deťom, vnúčatám žalobkyne. Súd pri rozhodovaní prihliadol aj na to, že pri predchádzajúcom poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 5 000,- eur na kúpu osobného motorového vozidla, žalobkyňa postupovala racionálne a vyžiadala si od žalovaného dlžobný úpis, ktoré tvrdenie žalovaného na pojednávaní konanom dňa 07. 03. 2024 nenamietala, a to ani bezprostredne na pojednávaní, ako ani doposiaľ. Nakoľko išlo o sumu podstatne nižšiu ako je žalovaná istina a v spojení s tvrdeniami žalobkyne, že žalovaný predchádzajúce pôžičky splatil až na jej naliehanie a s odstupom času, je nepochopiteľné, prečo žalobkyňa nepostupovala rovnako aj v prípade poskytnutia pôžičky vo výške 20 000,- eur. Pre úplnosť súd uvádza, že dostačujúcim na preukázanie pôžičky by bolo len samotné označenie právneho úkonu v popise bezhotovostnej platby a to aj bez písomnej zmluvy o pôžičke alebo dlžobného úpisu. V takom prípade by totiž bola preukázaná vôľa žalobkyne finančné prostriedky požičať a nie darovať, pričom tento prejav vôle by bol nespochybniteľne známy aj žalovanému ako prijímateľovi finančných prostriedkov. Zároveň v konaní nebolo tvrdené, a to ani na otázku súdu, po uplynutí akej doby sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný vráti žalobkyni požičané peniaze. Aj keď dojednanie doby splatnosti pôžičky sa nepovažuje za podstatnú náležitosť zmluvy o pôžičke, splatnosť by mala byť napriek tomu nepochybne dohodnutá. Žalobkyňa pritom nevedela uviesť, na akú dobu sa so žalovaným dohodla na požičaní peňazí, vypovedala len, že predpokladala, že peniaze vráti na účet, pričom by súhlasila aj so splátkami. To opäť len odporuje princípu racionálneho správania sa zmluvných strán, lebo je odôvodnené predpokladať, že v prípade poskytnutia finančných prostriedkov vo forme pôžičky si zmluvné strany aspoň ustália jej splatnosť. Zároveň je potrebné uviesť, že dohoda o splatnosti pôžičky do času, keď sa dlžník dostane z dlhov, je neurčitá. Naviac, pokiaľ by aj bola preukázaná existencia zmluvy o pôžičke, žaloba by bola z tohto dôvodu podaná predčasne, nakoľko
žalovaný v konaní preukázal existenciu úverového vzťahu. Pre úplnosť súd uvádza, že vo všeobecnosti zároveň platí, že ak pri žalobe na peňažné plnenie pri tvrdení o zmluve o pôžičke, ktorá nebola splatená, sa existencia takejto zmluvy v konaní nepreukáže, môže ísť aj o bezdôvodné obohatenie na strane prijímateľa finančných prostriedkov, avšak len za predpokladu, že iný dôvod ich poskytnutia nie je tvrdený. Žalovaný pri prijímaní finančných prostriedkov vychádzal z toho, že ide o dar, ktoré tvrdenie potvrdila aj svedkyňa prítomná na oslave menín žalovaného. Zároveň vypovedala, že zo žiadneho vyjadrenia žalobkyne nevyplynulo, že by sa malo ísť o pôžičku. Naopak, uviedla, ako sama mienila naložiť s poskytnutými finančnými prostriedkami, a to spotrebovať ich na nákup osobného motorového vozidla, čo taktiež nasvedčuje tomu, že svedkyňa mala za to, že skutočnou vôľou jej starej mamy je obdarovať ich, k čomu nesporne žalobkyňa pristupovala aj v minulosti. V nadväznosti na záverečný prednes právnej zástupkyne žalobkyne súd súčasne dodáva, že žalobkyňa skutkovo vymedzila žalobu tvrdením o existencii zmluvy o pôžičke, ktorú považovala za platnú a pre zmluvné strany záväznú. V prípade, ak veriteľ požičiava dlžníkovi peniaze na účel uvádzaný dlžníkom a tento účel sa neskôr ukáže ako nepravdivý, nespôsobuje to neplatnosť zmluvy o pôžičke a to ani z dôvodu prípadného omylu podľa ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka, lebo pojmovým znakom zmluvy o pôžičke nie je povinnosť dlžníka vymedziť účel, na ktorý získané peniaze použije. Jedinou povinnosťou dlžníka je vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Na základe vyššie uvedeného súdu predovšetkým potom, ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o existencii zmluvy o pôžičke, nezostávalo nič iné, ako žalobu zamietnuť. 13. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešnej stranne sporu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, lebo dôvody hodné osobitného zreteľa súd v danom spore nevzhliadol a ani neboli tvrdené. V konaní vznikli v súvislosti s dopytom na banky trovy štátu, ktorý má rovnako nárok na ich náhradu. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.