Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Liptovský Mikuláš 21C/13/2024 5624200730 19. 11. 2024 JUDr. Daniel Marcián ECLI:SK:OSLM:2024:5624200730.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobkyne A. B., nar. X. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. A. D. E. XXXX/X, D., zastúpenej spoločnosťou JANČI & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Belopotockého 720/2, Liptovský Mikuláš, IČO : 47258748 proti žalovanému F. B., nar. X. X. XXXX, s trvalým pobytom obec D., zastúpenému Mgr. Monikou Dubskou, advokátkou, so sídlom Šoltésovej 13, Ružomberok, o zrušenie vecného bremena, takto rozhodol: I. Vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania bytu č. 1, nachádzajúceho sa vo vchode G. X, na prízemí v obytnom dome súp. č. XXXX, postavenom na pozemku registra „C“ parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, ktorý byt je zapísaný na čiastočnom výpise z listu vlastníctva č. XXXX, okres Ružomberok, obec D., k. ú. D., ktoré právo je zriadené v prospech žalovaného, z r u š u j e . II. Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu za zrušenie vecného bremena. III. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobou z 15. 2. 2024, doručenou na tunajší súd 16. 2. 2024 sa žalobkyňa domáhala rozhodnutia, ktorým by súd zrušil vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania bytu č. 1, nachádzajúceho sa vo vchode G. X, C. H. obytného domu súp. č. XXXX, postaveného na pozemku registra „C“ parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, ktorý je zapísaný na čiastočnom LV č. XXXX, okres D., obec D., k. ú. D., ktoré bolo zriadené v prospech žalovaného, pričom tiež navrhla, aby žalovanému nebol priznaný nárok na primeranú náhradu za zrušenie vecného bremena. Tento žalobný návrh odôvodnila žalobkyňa tým, žežalobkyňa je výlučným vlastníkom bytu nachádzajúceho sa v obytnom dome so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku registra „C“ parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, zapísaný, na LV č. XXXXX, vobec Ružomberok, k.ú. D.. Byt sa nachádza na vo vchode č. X, H., G. I. X, pričom je zapísaný na LV č. XXXX, obec Ružomberok, k. ú. D.. Žalobkyňa a žalovaný spolu uzavreli manželstvo 16.12.1995. Manželstvo bolo spočiatku harmonické, bez akýchkoľvek problémov. Po narodení druhého syna v roku 1999 začalo manželstvo upadať a manželia sa začali navzájom odcudzovať, na základe čoho došlo k rozdeleniu domácnosti a každý z manželov hospodáril so svojimi prostriedkami sám. Žalovaný podal na príslušný súd 24. 8.2001 návrh na rozvod manželstva z dôvodu citového ochladenia vzťahov medzi manželmi, pričom dôvodom rozvratu vzťahu medzi manželmi bola predovšetkým mimomanželská známosť žalovaného, čo deklaroval aj na pojednávaní týkajúcom sa rozvodu manželstva. Aj napriek rozvodu manželstva, žalobkyňa so žalovaným naďalej zotrvávali v jednej domácnosti, čo malo za následok, že si žalobkyňa a žalovaný našli k sebe opäť cestu a opäť začali spoločne fungovať ako rodina. V roku 2010 sa
žalobkyňa a žalovaný presťahovali do mesta Ružomberok, čoho dôvodom boli finančné problémy žalovaného, pričom presťahovanie sa do iného mesta považovali za začiatok spoločného, lepšieho a kvalitnejšieho života. Žalobkyňa a žalovaný sa presťahovali do bytu, ktorý nadobudla do svojho výlučného vlastníctva žalobkyňa, a to na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 25. 6. 2010. Z dôvodu, že žalobkyňa verila v nápravu a stabilitu vzťahu medzi ňou a žalovaným, zriadila na základe zmluvy o zriadení vecného bremena z 9. 2. 2011 vecné bremeno v prospech žalovaného, v postavení oprávnenej osoby z vecného bremena, a to v podobe práva doživotného užívania predmetného bytu. Vecné bremeno vzniklo vykonaním vkladu do katastra nehnuteľností, pod č. V 207/11. Vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným pretrvával do roku 2013, kedy sa žalobkyňa dozvedela o známosti žalovaného, ktorý toto poprel a žalobkyňa z dôvodu záujmu na zotrvaní vzťahu žalovanému dôverovala. Dňa 5. 1.2023 došlo medzi žalobkyňou a žalovaným k verbálnemu konfliktu. Od uvedeného momentu nezhody medzi stranami pretrvávali. Žalobkyňa považuje za jeden z dôvodov pretrvávajúcich konfliktov medzi ňou a žalovaným aj skutočnosť, že žalovaný začal častejšie požívať alkoholické nápoje vo väčšom množstve, žalobkyňu opakovane urážal a difamoval. Dňa 5. 4. 2023 žalovaný opustil byt, v ktorom žili spolu so žalobkyňou. Žalobkyňa bola v domnienke, že odišiel do zamestnania. Žalovaný sa do bytu už nevrátil, opustil spoločnú domácnosť, keď predmetný stav pretrváva do dnešného dňa. Po odchode zo spoločnej domácnosti žalobkyňa žalovaného nekontaktovala, a to z dôvodu psychického vyčerpania spôsobeného opakujúcimi sa konfliktami medzi ňou a žalovaným. V máji roku 2023 sa žalobkyňa rozhodla, že sa pokúsi konvalidovať vzťah medzi ňou a žalovaným; keď ho pravidelne, a to minimálne v dvojdňových intervaloch, navštevovala v jeho zamestnaní a žiadala ho, aby sa vrátil do spoločnej domácnosti, pričom s rovnakým zámerom ho v zamestnaní navštevovali aj jeho synovia, ktorí pochádzajú z manželstva medzi ním a žalobkyňou. V tom čase žalobkyňa ani jej synovia nemali vedomosť o ďalšej známosti žalovaného. V priebehu mesiaca jún 2023 sa žalovaný dostavil do bytu, pričom medzi ním a žalobkyňou došlo k verbálnemu konfliktu, ktorý vyústil k fyzickému útoku, keď dal žalovaný žalobkyni facku. Žalobkyňa neodkladne kontaktovala synov, ktorým oznámila, že medzi ňou a žalovaným došlo k verbálnemu konfliktu, ktorý vyústil do fyzického napadnutia. Synovia sa snažili so žalovaným telefonicky skontaktovať, ten však nijakým spôsobom nereagoval. Žalovaný kontaktoval v júni roku 2023 syna J. s odkazom, aby si žalobkyňa vymenila zámky na byte. Po výmene zámky na byte, žalobkyňa odviezla žalovanému jeho osobné veci do jeho zamestnania. Kľúče od bytu jej žalovaný vrátil, no kľúče od spoločných častí a zariadení (vchod do bytového domu, kočikáreň, poštová schránka) nevydal. Dňa 18. 7. 2023 zaslala žalobkyňa žalovanému listinu označenú ako „Žiadosť o podpis zmluvy o zrušení vecného bremena“, spolu s prílohami, k čomu však žalovaný nezaujal nijaké stanovisko. Na margo uvedeného zaslala žalobkyňa žalovanému, prostredníctvom svojho právneho zástupcu výzvu z 2. 10. 2023, ktorou bol žalovaný vyzvaný na podpísanie zmluvy o zrušení vecného bremena, ktorá mu bola zaslaná zo strany žalobkyne. K predmetnej výzve žalovaný zaujal stanovisko, a to vo forme listiny označenej ako „Odpoveď na Vašu výzvu prevzatú dňa 30. 10. 2023“, pričom výzvu nerešpektoval a zmluvu o zrušení vecného bremena nepodpísal, na základe čoho predmetné vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania trvá do dnešného dňa. Na základe vyššie uvedených skutočností a z dôvodu, že sa žalovaný svojim konaním voči žalobkyni správal v rozpore s dobrými mravmi a súčasne dlhodobo nevyužíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, žalobkyňa nepovažuje ďalšiu existenciu vecného bremena k bytu, zriadeného v prospech žalovaného, za účelné, a to z dôvodu, že došlo k podstatnej zmene pomerov, keď žalovaný nebýva v spoločnej domácnosti so žalobkyňou a nijakým spôsobom nepretrváva ani vzťah medzi nimi. V súvislosti s vyššie uvedeným je preto ďalšia existencia vecného bremena zriadeného v prospech žalovaného neopodstatnená. S následným poukazom na ust. § 151 p ods. 2 a ods. 3 OZ žalobkyňa uviedla, že nemá záujem o ďalšiu existenciu vecného bremena zriadeného v prospech žalovaného, a to na základe podstatnej zmeny pomerov v podobe opustenia spoločnej domácnosti, a teda neopodstatnenosti ďalšej existencie vecného bremena doživotného užívania, keď žalovaný dlhodobo nevykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu a svojim konaním sa voči žalobkyni dopustil správania sa v rozpore s dobrými mravmi. 2. Dňa 15. 5. 2024 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie k žalobe, v ktorom žalovaný navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu, čo odôvodnil tým, že žalobkyňou uplatnený nárok v plnom rozsahu neuznáva, považuje tento nárok za nezákonný a tvrdenia žalobkyne za účelové a klamlivé. K samotnej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obytnom dome so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku registra C' parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, zapísanom na LV č. XXXXX, obec D., k. ú. D., teda k bytu, ktorý sa nachádza na vo vchode č. X, C. H., G. I. X, pričom je zapísaný na LV č. XXXX, okres Ružomberok, obec D., k. ú. D. uviedol, že 9. 7. 2010 došlo zmluvou o zriadení vecného bremena k bytu k zriadeniu vecného bremena - práva doživotného užívania celého trojizbového bytu č.
1, ako aj práva doživotného užívania spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu súp. č. XXXX, v prospech žalovaného. Žalobkyňa žalovaného dlhodobo, najmenej počas obdobia roka a pol sústavne urážala, ponižovala a slovne napádala vulgarizmami, vyhadzovala ho z bytu a to nielen za triezva, ale aj potom, čo požila alkohol. Týmto chovaním sa snažila o znepríjemnenie podmienok bývania žalovaného, pričom ho doslovne posmeľovala, aby si našiel novú známosť, resp. že obaja si môžu žiť v partnerských veciach slobodne a nebudú si nosiť partnerov do bytu, a to aj vzhľadom na to, že deti sú už odrastené, dospelé. Na takomto spolužití sa ústne dohodli 15. 1. 2023. Časom bolo správanie žalobkyne čoraz agresívnejšie a pre žalobcu neúnosnejšie, a aj z tohto dôvodu sa rozhodol z bytu dočasne odísť. Žalovaný však nikdy neprejavil svoju vôľu sa do bytu nevrátiť. Následne, po upokojení situácie v sa žalovaný chcel vrátiť, ale v tom čase boli jeho osobné veci vyhodené do odpadového kontajnera v blízkosti bytového domu. Dňa 18. 6. 2023 žalobkyňa vyhádzala osobné veci žalovaného z okna bytu na verejné priestranstvo, a v tomto konaní pokračovala 24. 6. 2023 za pomoci synov J. a K., kedy mu zvyšné veci vyhádzali pred vchod bytového domu. Práve vtedy oznámila žalobkyňa žalovanému, že sa nemá do bytu vrátiť, inak žalovaného vyhodia, zavolajú príslušníkov PZ, aj keby si mali vymyslieť dôvod ako krádež a donútili ho odovzdať kľúče od bytu. Žalovaný z dôvodu obavy o svoju vlastnú bezpečnosť a zdravie do bytu nevrátil. K morálnosti a zákonnosti konania voči žalovanému uviedol, že po jeho násilnom vysťahovaní, začali voči žalovanému a jeho priateľke a matke násilné správanie a obťažovanie zo strany žalobkyne, synov K. a J. B., o čom existujú aj záznamy z polície, resp. rozhodnutia z priestupkových konaní vedených na Okresnom úrade Ružomberok, naposledy z dátumu 30. 7. 2023. V súvislosti s incidentom z júna roku 2023 žalovaný uviedol, že žalobkyňa udrela žalovaného do oblasti tváre rukou a jej správanie sa žiadnym spôsobom nezmenilo. Dňa 30. 8. 2023 žalobkyňa prišla do Obchodného domu Verex, na Mostovej ulici v Ružomberku, kedy na verejnosti vykrikovala na žalovaného vulgarizmy a slovne ho ponižovala. Toto správanie žalobkyne pokračovalo aj potom, čo žalovaný vyšiel z budovy, kde pracoval. Od 24. 6. 2023 nebolo žalovanému umožnené využívať vecné bremeno v byte, ktoré mu na základe vyššie uvedenej zmluvy prináleží. Od uvedeného dátumu žalovaný žiadal niekoľkokrát ústne pri osobnom stretnutí so žalobkyňou, aby si mi umožnila do bytu vstúpiť a právo užívania aj skutočne využívať. Na základe vyššie uvedeného žalovaný uviedol, že je to práve žalobkyňa, ktorá sa správa v rozpore s dobrými mravmi voči žalovanému, kedy ho proti jeho vôli a vedomia vysťahovala v júni 2023 z bytu za pomoci synov J. a K.. Týmto konaním vznikla žalovanému škoda minimálne vo výške 10.000 eur na veciach, ktoré týmto konaním nenašiel alebo mu odcudzené ako napr. zberateľské mince. Zároveň bol žalovaný nútený hľadať a zabezpečiť si nové bývanie s neporovnateľne vyššími nákladmi. Žalobkyňa tiež pod psychickým nátlakom donútila žalovaného odovzdať kľúče k bytu, a preto nemohol žalovaný proti svojej vôli byt užívať tak, ako mu to z práva vecného bremena, resp. zmluvy o zriadení vecného bremena z 9. 7. 2010 prináležalo. Do dnešného dňa nebol žalovaný žalobkyňou kompenzovaný za to, že svoje právo využívať nemohol. Uvedená podstatná zmena pomerov bola dosiahnutá vyššie uvedeným nezákonným a neformálnym spôsobom zo strany žalobkyne. Zo správania žalovaného voči žalovanej alebo ich dospelým deťom v celom žalobnom návrhu a jeho prílohách nevyplynula jediná skutočnosť o agresívnom chovaní žalovaného ,morálnych alebo iných dôvodov na zrušenie vecného bremena k bytu, ale naopak poukazuje na to účelovosť a nemorálnosť nárokov zo strany žalobkyne. Dňa 15. 4. 2023 bola žalobkyni doručená písomná výzva od žalovaného, aby mu umožnila využívať svoje právo k bytu, ako aj návrh dohody o urovnaní záväzkov v súvislosti s druhým bytom, ktorý žalobkyňa spomínala vo svojich vyjadreniach, nachádzajúcim sa na ulici E. C. XXXX/X, L. D. evidovanom na LV č. XXXX, okres D., obec D., k. ú. D.. Prevodom vlastníckych práv k bytu č. X na žalovaného alebo matku žalovaného, by žalovaný súhlasil so zrušením vecného bremena k bytu, ktorého sa týka samotná žaloba a to vzhľadom na spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníckych práv k žalobkyňou k bytu č. X. Z kontextu nadobudnutia vlastníckych práv žalobkyňou k obom nehnuteľnostiam a následne aj jej správania k žalovanému a jeho matke a zosnulému otcovi je viac než zrejmé, že tieto vlastnícke práva, osoby ktoré disponujú s právami k týmto bytom a sporných nárokov, žalovaný stále zastáva názor na mimosúdnom vysporiadaní záväzkov. Ak žalobkyňa zotrváva na svojej žalobe a svojich účelových tvrdeniach, trvá na súdnom riešení sporných otázok. Aj v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami súhlasí, aby sa zrušenie vecného bremena posudzovalo len v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne, ktoré bolo účelové, s cieľom odchodu žalovaného z bytu a čo viac, je možné aj jej pôsobenie na synov s cieľom narušiť ich väzby s otcom, o čom by mohli svedčiť skutočnosti vedené v priestupkových spisoch na OÚ Ružomberok. Nepovažoval žalovaný za právne správne uplatňovať skutočnosti uvádzané žalobkyňou § 151p ods. 2 alebo § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že sporné nároky týkajúce sa k vlastníctvu by tu a zároveň s právami viažucimi k nemu súvisia aj s bytom č. X. Súd v súlade s Občianskym zákonníkom môže rozhodnúť o obmedzení alebo zrušení vecného bremena, len ak sú splnené podmienky, ktorými sú zmena pomerov alebo vznik hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného.
Žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil zmenu pomerov ani vznik hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Povinnosťou súdu je podľa žalovaného zisťovať zmenu pomerov a z nej vyplývajúci hrubý nepomer vecného bremena a výhody oprávneného z vecného bremena. Iba po tomto zistení môže rozhodnúť, či sa vecné bremeno obmedzí alebo zruší za primeranú náhradu. Zmena pomerov nie je však viazaná na predpoklad zmeny vzniknutej zavinením. Mal za to, že stav popísaný žalobkyňou v návrhu bol zavinený práve jej konaním. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu. 3. Dňa 8. 7. 2024 bola na tunajší súd doručená replika zo 4. 7. 2024, v ktorej žalobkyňa uviedla, že žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Okresný súd Liptovský Mikuláš vyjadrenie k žalobe o zrušenie vecného bremena z 13. 5. 2024. Žalovaný v rámci obsahu svojho vyjadrenia uviedol, že v plnom rozsahu neuznáva nárok uplatnený žalobkyňou v podanej žalobe, pričom ho považuje za nezákonný a tvrdenia žalobkyne za účelové a klamlivé. K uvedenému tvrdeniu žalobkyňa zastáva záporný postoj, keď nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného uvedenými vo vyjadrení, ako ani s tvrdením, že sa z jej strany jedná o nezákonné, účelové a klamlivé tvrdenia. Žalovaný vo vyjadrení, a to konkrétne v článku II. vyjadrenia uvádza, že bol zo strany žalobkyne sústavne urážaný, ponižovaný a slovne napádaný vulgarizmami, pričom ho žalobkyňa mala z predmetného bytu vyhadzovať. Žalobkyňa popiera uvedený spôsob jej konania voči žalovanému a súčasne poukazuje na skutočnosť definovanú aj v rámci obsahu podanej žaloby, keď žalovaného nikdy nevyhodila z bytu, v ktorom je v prospech žalovaného zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľnosti, keď opätovne poukazuje na skutočnosť, že sa jednalo o slobodné rozhodnutie žalovaného spočívajúce v opustení spoločnej domácnosti zdieľanej so žalobkyňou. žalobkyňa zistila, že žalovaný opustil spoločnú domácnosť po tom, ako sa do nej už nevrátil. Tvrdenie žalovaného založené na skutočnosti, že ho žalobkyňa mala údajne vyhodiť z bytu nie je pravdivé (keď žalobkyňa mala za to, že Žalovaný išiel do práce a po jej skončení sa vráti.) Žalovaný v článku II. vyjadrenia ďalej uvádza, že so žalobkyňou uzavreli ústnu dohodu, ktorá spočívala v tom, že obaja môžu žiť v partnerských veciach slobodne a nebudú si nosiť partnerov do bytu, a to vzhľadom aj na to, že deti sú už odrastené. K tejto dohode malo podľa tvrdenia žalovaného dôjsť dňa 15. 1. 2023. Na margo uvedeného žalobkyňa uvádza, že k ústnej dohode nikdy nedošlo. So žalovaným žila v spoločnej domácnosti z dôvodu, že mala záujem fungovať so žalovaným v partnerskom zväzku, keď by v žiadnom prípade nesúhlasila s inými partnermi, resp. s neverou ktoréhokoľvek z nich. Súčasné tvrdenie, že mala žalovaného posmeľovať v nájdení si novej známosti je vyfabulované a žalobkyňa ho považuje za žalovaným vyvíjanú snahu o vyvinenie. Zároveň žalobkyňa uvádza, že počas spoločného bývania so žalovaným, ten neprispieval na chod spoločnej domácnosti nijakým spôsobom, a teda všetky výdavky týkajúce sa domácnosti hradila Žalobkyňa výlučne zo svojich finančných prostriedkov. V článku II. vyjadrenia žalovaný ďalej opisuje skutočnosť, že z bytu sa rozhodol odísť len dočasne, pričom nikdy neprejavil vôľu sa do bytu nevrátiť. V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že nemala a ani nemohla mať akúkoľvek vedomosť o tom, že žalovaný mal v pláne opustiť byt len dočasne, nakoľko mal v tom čase už novú známosť a do bytu sa nevrátil. Na margo tvrdení zakomponovaných v článku II. vyjadrenia, týkajúcich sa vyhodených osobných vecí Žalovaného pred bytový dom žalobkyňa uvádza, že tvrdenia žalovaného nie sú založené na pravde, keď mu žalobkyňa zbalila osobné veci do kufra a do kartónov mu zbalila hrnce, kuchynské riady a pod., pričom mu tieto veci následne odniesla na dvakrát do antikvariátu, v ktorom sa žalovaný v tom čase zdržiaval. Osobné veci, ktoré mu neodniesla do antikvariátu, mu žalobkyňa zbalila do vriec a pripravila mu ich na odovzdanie v byte, pričom syn K. sa po príchode žalovaného ponúkol, že mu veci vynesie von on. Žalobkyňa súčasne rozporovala ďalšie tvrdenie žalovaného vo vyjadrení, týkajúce sa situácie, kedy ho mala spolu so spoločnými synmi, podľa jeho tvrdenia, donútiť odovzdať kľúče od bytu, keď to bol práve žalovaný, ktorý napísal SMS správu spoločnému synovi J. približne v júni 2023 so znením „mama si už môže vymeniť kľúče od bytu“. Žalovaný súčasne vo vyjadrení tvrdil, že ho žalobkyňa udrela do oblasti tváre. Na margo tohto tvrdenia uviedla žalobkyňa, tak ako je zakotvené aj v podanej žalobe, že to bol práve žalovaný, ktorý sa snažil udrieť žalobkyňu do oblasti tváre, ale vzhľadom na vyššie množstvo požitého alkoholu sa mu to nepodarilo a netrafil sa. Súčasne žalobkyňa poukázala na nevhodné a agresívne správanie sa žalovaného voči jej osobe, keď k fyzickým útokom na jej osobu zo strany žalovaného došlo viackrát aj v minulosti. V článku III. vyjadrenia žalovaný tvrdil, že konaním žalobkyne a ich dvoch spoločných synov mu mala byť spôsobená škoda vo výške 10.000 eur, na veciach ktoré nenašiel alebo mu mali byť odcudzené, pričom ako príklad uviedol zberateľské mince. Toto tvrdenie je podľa žalobkyne spôsobilé difamovať jej osobu, ako aj osoby ich spoločných synov, keď o nijakých zberateľských minciach nemali vedomosť a v byte, ako ani pri balení osobných vecí žalovaného, nijaké zberateľské mince neboli. Žalobkyňa bola tohto názoru, že to bol práve žalovaný, ktorý si údajné mince vzal v
čase, kedy opustil spoločnú domácnosť. V rámci obsahu článku III. žalovaný ďalej uviedol, že v celom žalobnom návrhu a jeho prílohách nevyplynula jediná skutočnosť o agresívnom správaní sa žalovaného, morálnych alebo iných dôvodoch zrušenia vecného bremena. Žalobkyňa s uvedeným nesúhlasila, keď reflektuje na znenie podanej žaloby, kde je explicitne zakotvené, že žalovaný na ňu fyzicky zaútočil, našiel si novú známosť a dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť, do ktorej sa nevrátil. Žalobkyňa súčasne poukázala na situáciu, kedy žalovaný rozniesol listinnú komunikáciu medzi ním a žalobkyňou, týkajúcu sa predmetnej veci, v bytovom dome, v ktorom sa nachádza byt. Žalovaný listinnú komunikáciu poukladal do poštových priečinkov ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome, ako aj v spoločných priestoroch, keď dokumenty uložil na viditeľné miesta. Žalobkyňa má za to, že žalovaný mal takýmto konaním záujem poškodiť osobu žalobkyne a spoločných synov, pričom je pre ňu neprijateľné, aby mali tretie osoby vedomosť o skutočnostiach riešených medzi sporovými stranami a konanie žalovaného považovala za neakceptovateľné. Ako ďalšiu neakceptovateľnú skutočnosť žalobkyňa uvádzala, že jej bola zo strany žalovaného doručená listina označená ako „Darovacia zmluva“, predmetom ktorej je nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, okres D., obec D., k. ú. D., a to byt č. XX nachádzajúci sa na prízemí, vo vchode č. X stavby - obytný dom so súp. č. XXXX, postavenej na pozemku registra „C“ parc. č. 928, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 209 m2, a parc. č. 929, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 133 m2. Žalobkyňa uviedla, že nikdy neprejavila záujem na darovaní špecifikovaného bytu tretej osobe, nemá vedomosť, a teda nepozná osobu označenú v listine ako „obdarovaná“, ako ani osobu splnomocnenú na zastupovanie v konaní pred príslušným Okresným úradom, katastrálnym odborom, uvedenú v článku IV. bod 4.8. listiny. Žalobkyňa považuje uvedenú listinu za prejav nátlaku na jej osobu spočívajúci v donútení žalobkyne darovať vyššie uvedený byt tretej osobe. Žalobkyňa súčasne uviedla, že súhlasí s darovaním bytu, avšak na jedného alebo obidvoch spoločných synov alebo spoločného vnuka, o čom žalovaného informovala podaním zo 17. 5. 2024 označeným ako : „Výzva na dodržiavanie povinností z vecného bremena - odpoveď k bodu 2.“, ktoré bolo žalovanému doručené 3. 6.2024. Žalovaný v článku V. vyjadrenia uviedol, že podľa jeho názoru žalobkyňa neosvedčila žiadnym spôsobom zmenu pomerov ako ani vznik hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. S uvedeným tvrdením žalobkyňa nesúhlasila, keď má za to, že v rámci obsahu podanej žaloby, ako aj vyjadrenia žalobkyne k vyjadreniu žalovaného boli dostatočne uvedené dôvody na zrušenie vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľnosti zo strany žalovaného. Súčasne žalobkyňa poukázala na protichodnosť vyjadrení žalovaného zakotvených vo vyjadrení, keď žalovaný na jednej strane v článku V. vyjadrenia tvrdil, že nie je daná zmena pomerov ani hrubý nepomer a na strane druhej, v rámci článku III. vyjadrenia poukázal na prítomnosť podstatnej zmeny pomerov. Na základe skutočností uvedených v tomto podaní žalobkyňa konštatovala, že uniesla dôkazné bremeno, pričom považuje za preukázané, že došlo k podstatnej zmene pomerov a vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, čo zapríčiňuje oprávnenosť podanej žaloby. Žalovaný si našiel novú známosť, dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť a jeho správanie voči osobe žalobkyne je a bolo neprimerané, a preto akákoľvek forma spolužitia sporových strán je nereálna a ďalšia existencia vecného bremena neodôvodnená. Na základe uvedeného žalobkyňa reflektuje na stav, kedy vyššie uvedený hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného z vecného bremena a podstatná zmena pomerov vznikli z dôvodov na strane žalovaného. Žalobkyňa naďalej preto zotrvala na svojom žalobnom návrhu. 4. Dňa 22. 8. 2024 bola na tunajší súd doručená duplika, v ktorej žalovaný uviedol, že zotrváva na stanovisku, že nárok žalobcu v plnom rozsahu neuznáva, považujeme tento nárok za nezákonný a tvrdenia žalobkyne za účelové a klamlivé. Správanie žalobkyne voči nemu, ako aj jej návrh na zrušenie vecného bremena považuje vzhľadom na spôsob a podmienky nadobudnutia majetkových práv k nehnuteľnostiam, ku ktorým sa viaže vecné bremeno v prospech žalovaného k bytu nachádzajúcom sa vo vchode č. X, C. H., G. I. X, v stavbe obytný dom súp. č. XXXX, postavený na pozemku registra „C“ parc. č. 868, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 438 m2, zapísaný na LV č. XXXX, pre k. ú. D., a bytu č. XX, nachádzajúceho sa v bytovom dome na M. E. C. XXXX/X, L. D., evidovanom na LV č. XXXX, pre k. ú. D. za nemorálny a nezákonný. Žalobkyňa pomerne obšírne opísala slobodné rozhodnutie žalovaného opustiť spoločnú domácnosť. Akékoľvek vulgarizmy, urážania a ponižovanie, voči žalovanému pritom žalobkyňa popierala. Zároveň popierala aj to, že by žalovaného z bytu vyhodila alebo že by došlo k ústnej dohode z 15. 1. 2023 o fungovaní spolužitia so žalobcom. Vyjadrenie žalovanej, že žalovaný opustil spoločnú domácnosť potom, ako sa do nej už nevrátil, treba doplniť aj o časť, kedy žalovaný sa do tejto domácnosti vrátiť nemohol, pretože si svoje veci našiel v odpadkových vreciach porozhadzovaných okolo bytového domu, kde je byt situovaný a kľúče od bytu musel odovzdať proti svojej vôli žalobkyni. Fotografie zo dňa, kedy došlo k násilnému vysťahovaniu žalovaného priložil v prvotnom vyjadrení.
Od tohto momentu, žalovaný nemohol využívať jeho právo z vecného bremena. Žalobkyňa popiera akúkoľvek dohodu so žalovaným ohľadne fungovania ich vzťahu a fungovaniu aj s inými partnermi. Celé vyjadrenie žalobkyne spočíva na vykreslení dokonalej domácnosti a spolužití už spred uzavretia zmluvy o zriadení vecného bremena a následnému priateľskému zbaleniu vecí žalobcu v priebehu jedného dňa a jeho vysťahovaniu. Opustenie spoločnej domácnosti žalovaným nikdy nebolo slobodné, vzhľadom na to, že žalovaný chodil do práce, kde sa snažil zarobiť na potreby domácnosti, pričom po príchode domov bol dennodenne vystavovaný slovným útokom zo strany jeho bývalej manželky a časom aj synov. Čo sa týka popierania prispievania žalobcu na výdavky domácnosti uviedol, že tieto tvrdenia sú ničím nepodložené, pričom žalobkyňa nemala v skutočnosti príjem v takej výške, kedy by si mohla dovoliť komfort a životnú úroveň, ktorú má. Žalovaný aktívne prispieval na domácnosť. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uvádzala lekársku správu z roku 2002, odkedy prešlo 22 rokov, a napriek tejto udalosti tvorila so žalovaným spoločnú domácnosť. Listinná komunikácia v spoločných priestoroch bytového domu, ani veľmi staré lekárskej správy (objektívnosť vzniku zranení, nevedel posúdiť) nie sú dôvodmi vzniku hrubých nepomerov medzi vznikom vecného bremena a výhodou oprávneného. K uvedenému žalovaný podotkol, že 9. 7. 2010 došlo zmluvou o zriadení vecného bremena k bytu k zriadeniu vecného bremena - práva doživotného užívania celého trojizbového bytu č. 1, ako aj práva doživotného užívania spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu súp. číslo XXXX, v prospech žalovaného, resp. 8 rokov potom, čo boli lekárske správy vyhotovené. Podľa rozsudku Krajského súdu Nitra pod sp. zn. : 9Co/29/2013, aj keby došlo k hrubému nepomeru medzi vznikom vecného bremena a výhodou oprávneného, keď k zmene pomerov došlo, a je daný i hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, nie sú dané podmienky pre zrušenie vecného bremena, pokiaľ tento hrubý nepomer existoval už pred zmenou pomerov, podľa vyjadrenia žalobkyne už pred rokom 2002. Napriek tomu, že si žalovaný a žalobkyňa nie vždy spolu rozumeli, žalovaný svoje právo vyplývajúce z vecného bremena využíval a využívať aj naďalej chce, pričom mu v tom žalobkyňa zabraňuje. Slobodné rozhodnutie, ktoré by spočívalo v prijatí rozhodnutia sa odsťahovať, na základe toho si zbaliť v pokoji veci a presťahovať sa do novej nehnuteľnosti, sa nikdy zo strany žalovaného neudiali. Sama žalobkyňa vo svojom poslednom písomnom vyjadrení priznala, že 27. 6. 2023 žalovanému zbalili veci z bytu do vriec, a tie mu následne aj povynášali pred bytovku. Nebolo to však s vedomím a za prítomnosti žalovaného tak, ako uvádza v poslednom vyjadrení. Keď sa žalovaný vrátil z práce, našiel svoje veci porozhadzované pred bytovým domom, pod oknami na chodníku, pričom množstvo veci mu chýbalo. Nikto mu nepomohol jeho osobné veci preniesť (v domácnosti sa nachádzali jeho mladí synovia K. a J., žalobkyňa) alebo zabezpečiť proti krádeží. K morálnosti celého konania uviedol, že žalovaný prišiel o množstvo osobných vecí, ako aj zberateľské mince a knihy, ktoré boli jeho koníčkom a zároveň aj obživou s nemalou zberateľskou hodnotou. Za amorálne považoval, že žalovaná v spolupráci so synmi dokázali naplánovať jeho vysťahovanie, počas toho ako bol žalovaný v práci, bez toho aby ho o tom upovedomili alebo mu veci zaniesli. Práve z dôvodu, že sa žalovaný chcel vyhnúť akýmkoľvek ďalším ústnym alebo fyzickým útokom zo strany žalovanej alebo ich synov kľúče od bytu odovzdal. V uvedenej časti vyjadrenie žalobkyne opätovne zavádza, v prvotnom a opätovnom popretí vedomosti o zberateľských minciach žalobcu. Následne, však mala vedomosť práve o tom, že tieto mince si mal žalovaný vziať so sebou v čase, keď opustil spoločnú domácnosť. Tým sa malo zrejme na mysli, práve zbalenie jeho osobných vecí a vysťahovanie pred bytový dom, bez toho aby mal o tom vedomosť. Čo sa týka samotného sporu medzi žalobkyňou a žalobcom, žalovaný vyjadril súhlas so zrušením vecného bremena k bytu, ktorého sa týka samotná žaloba a to vzhľadom na spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníckych práv žalobkyňou k bytu č. 2. K tomuto bodu priložil žalovaný aj vyjadrenie matky žalovaného, ktorá sama uviedla, že nehnuteľnosti, v ktorých je žalobkyňa vedená ako vlastník bytu a bytu č. 2, ktoré boli na ňu prevedené v dobrej viere za finančnej pomoci od rodiny žalobcu. Žalovaný nepovažoval za právne správne, uplatňovať skutočnosti uvádzané žalobkyňou v § 151p ods. 2 alebo § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že sporné nároky týkajúce sa k vlastníctvu bytu a zároveň s právami viažucimi k nemu súvisia aj s bytom č. 2. Do dnešného dňa nebol žalovaný žalobkyňou kompenzovaný za to, že svoje právo využívať nemohol. Žalovaný opakovane ústne aj písomne vyzval žalobkyňu, aby mu umožnila využívať v jeho prospech zriadené vecné bremeno. Žalovaný sa stále pokúšal o pokojné a spravodlivé riešenie veci mimosúdne, a to aj napriek tomu, že vyššie opísaným protiprávnym konaním žalobkyne mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podľa § 218 ods.1, ods.3 písm. a), písm. b) v spojení s § 138 písm. b), a § 139 ods. 1, písm. c) Trestného zákona, ktorý znie : “Kto protiprávne obsadí alebo užíva dom alebo byt iného alebo kto oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu neoprávnené bráni, pričom uvedený čin spáchal po dlhší čas a na blízkej osobe, potrestá sa…” Žalovaný opakovane tvrdil, že nemá záujem o konflikty so žalobkyňou. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. : 4Tdo609/2021, ktorý
hovorí že : „pre posúdenie viny a naplnene skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru nie je rozhodné, či existuje iný, aj obmedzený prístup na pozemky poškodených oprávnených z vecného bremena, ale stav zapísaný v katastri nehnuteľností v čase spáchania trestného činu. Ak vecné bremeno v čase spáchania trestného činu bolo zapísané v katastri nehnuteľností, každý, vrátane dovolateľky musel tento zápis rešpektovať.” Inými slovami vlastník nehnuteľnosti nesmie narušovať výkon vlastníckeho práva oprávnených z vecného bremena, ktorým svojím konaním obmedzovala výkon vlastníckych práv a ochrana zásady materiálnej publicity. „Hrubý nepomer medzi zriadeným vecným bremenom a výhodou oprávneného” ktorý napádala žalobkyňa, existoval aj v čase vzniku vecného bremena a nedošlo k zmene pomerov medzi žalobcom a žalobkyňou ani po spísaní samotnej zmluvy o zriadení vecného bremena a táto zmenia nie je v príčinnej súvislosti. Judikatúra Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. : 22Cdo 1665/99 uvádza : „ I keď k zmene pomerov došlo a je daný i hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, nie sú dané podmienky pre zrušenie vecného bremena, pokiaľ tento hrubý nepomer existoval už pred zmenou pomerov.” V samotnom žalobnom návrhu sa neuvádzala ani výška kompenzácie za zrušenie vecného bremena, pričom súd nemá povinnosť skúmať výšku náhrady za zrušenie vecného bremena, preto aj v tejto časti je samotný žalobný návrh neúplný a nezrozumiteľný. Žalovaný sa chce do uvedeného bytu vrátiť, na čo má zákonné právo a toto právo chce naďalej využívať. Zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 22 Cdo 555/2004, kedy aj v prípade, že právo využívať vecné bremeno by mala aj manželka alebo priateľka žalovaného. „Právo zodpovedajúce vecnému bremenu je spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patrí určitej osobe. V prípade, ak patrí určitej osobe, vecné bremeno sleduje osobu, ktorej patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a preto oprávnenie neprechádza na jej právneho nástupcu a nemožno ho ani vykonávať ani za pomoci inej osoby. Oprávnený z vecného bremena môže užívať zaťaženú vec len pre seba a nesmie k užívaniu pribrať iného. Súdna prax nevylučuje v niektorých prípadoch odvodený právny dôvod užívania zaťaženej veci aj ďalším osobám ako napr. manžel oprávneného” po prípade analogicky súčasný partner. Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhol žalovaný, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu. 5. Na pojednávaní 19. 11. 2024 žalobkyňa uviedla, že trvá na podanom návrhu v celom rozsahu a súčasne sa pridržiava všetkých doterajších písomných vyjadrení, keď poukazovala na skutočnosť, že žalobkyňa zriadila vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech žalovaného, práve z dôvodu vďačnosti za nový život, ktorý započali v Ružomberku, aj napriek rozvodu manželstva, a to teda za obnovenie partnerského spolužitia. Postupom času medzi stranami však začalo dochádzať k rôznym konfliktom, ktoré vyústili až do situácie, kedy si žalovaný našiel novú známosť a opustil spoločnú domácnosť. Tiež svojim konaním zmaril účel, pre ktorý bolo vecné bremeno spočívajúce v práve jeho doživotného užívania nehnuteľnosti zriadené, a to z vďačnosti za nový život. Súčasne poukázala na to, že vecné bremeno bolo zriadené bezodplatne, kedy náklady na spoločnú domácnosť znášala výlučne žalobkyňa z vlastných finančných prostriedkov. Na základe týchto skutočností mala za to, že v danom prípade je daná podstatná zmena pomerov, keď zanikol účel, pre ktorý bolo vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania zriadené. Súčasne poukázala na stav, kedy nie je v záujme žalobkyne akýmkoľvek spôsobom sťažovať bytovú otázku žalovaného, nakoľko žalovaný má zriadené vecné bremeno spočívajúce v jeho práve doživotného užívania aj v inej nehnuteľnosti, pričom žalobkyňa má záujem, samozrejme toto právo doživotného užívania žalovanému v druhej nehnuteľnosti ponechať, a zároveň predložila súdu na preukázanie skutočností, že hradila náklady na spoločnú domácnosť z vlastných finančných prostriedkov, výpisy z bankového účtu za obdobie rokov, kedy spolu so žalovaným žili v jednej domácnosti, ktoré preukazujú, že hradila náklady na spoločnosť z vlastných prostriedkov. Skutočnosť, kedy žiadala nepriznať žalovanému nárok na primeranú náhradu odôvodnila skutočnosťami hodnými osobitného zreteľa, keď v prípade, ak bolo vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania zriadené pre ochotu alebo z dobrej vôle, čo je v tomto prípade naplnené, vzhľadom na dôvod vďačnosti za nový život, je možné nepriznať túto náhradu, nakoľko jej poskytnutie v takomto prípade nie je namieste. A to aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný má zriadené právo doživotného užívania v ďalšom byte, keď toto právo môže slobodne využívať. Žalobkyňa sa stotožnila s právnym názorom súdu, že medzi stranami došlo k vzniku hrubého nepomeru z dôvodu mimoriadne konfliktných vzťahov, pričom prihliada na objektívne okolnosti, kedy sa neskúma zavinenie ani jednej zo sporových strán, a súčasne súhlasila so súdom, v časti týkajúcej nesporných nárokov, a teda, že predmetný byt je vo vlastníctve žalobkyne na základe kúpnej zmluvy a žalobkyňa zriadila zmluvou o zriadenie vecného bremena právo doživotného užívania hnuteľnosti v prospech žalovaného. Rovnako ako súd mala za nesporné, že zhoršením vzťahov došlo aj k zmene pomerov medzi stranami, a teda k hrubému nepomeru medzi výhodou oprávneného a nevýhodou
povinného z vecného bremena. Je evidentná podstatná zmena pomerov majúca za následok dôvodnosť podanej žaloby, pričom samotná žalobkyňa zriadila toto vecné bremeno bezodplatne, a vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania manželov je zriadené aj v inej nehnuteľnosti žalovanej, ktoré právo doživotného užívania chce žalobkyňa žalovanému ponechať, a to z dôvodu, že mu nechce nejakým spôsobom sťažovať bytovú otázku, ale považuje za potrebné poukázať na stav, kedy zanikol účel, pre ktorý bolo vecné bremeno zriadené, a to práve z dôvodu rozvratu vzťahov medzi stranami sporu. Žalobkyňa tak trvala na podanej žalobe a navrhla súdu žalobe v plnom rozsahu vyhovieť, a teda zrušiť vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania žalovaného v predmetnom byte, a súčasne nepriznať žalovanému nárok na primeranú náhradu z dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď žalovaný má možnosť doživotne užívať, vykonávať svoje právo v inej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, a súčasne aj z dôvodu, že vecné bremeno bolo zriadené práve z dobrej vôle a ochoty žalobkyne. 6. Na pojednávaní 19. 11. 2024 žalovaný (prostredníctvom svojej zástupkyne) uviedol, že zotrváva na svojich doterajších písomných podaniach. Mal za to, že tento návrh je absolútne nedôvodný, žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Z doterajších vyjadrení žalobcu nevyplýva dôvod, prečo by vecné bremeno zriadené v prospech žalovaného malo byť zrušené. Čo sa týka primeranej výšky primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena v tomto viac menej by sme navrhoval vykonať dôkaz zistením v rámci realitných kancelárií, že koľko by bola výška nájomného v obdobne veľkom byte, v obdobnej lokalite v meste Ružomberok. Čo sa týka predbežného právneho posúdenia, súd mal za to, že je tu dôvod na zrušenie toho vecného bremena, ale zákon v tomto prípade predpokladá zrušenie vecného bremena za primeranú náhradu, nakoľko nie je možné preukázať, aká by mala byť výška takejto náhrady, ale viac menej toto by ponechal na voľnú úvahu súdu s tým, že obdobné byty sa v Ružomberku prenajímajú za 500 až 600 eur za mesiac podľa jeho vedomostí. Čo sa týka predbežného posúdenia, súd považoval za nesporné nadobudnutie bytu podľa kúpnej zmluvy z 25. 6. 2010, a že tento byt nadobudla žalobkyňa, pričom 9. 2. 2011 malo byť zriadené právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu v prospech žalovaného, z nejakej vďačnosti, v tomto poukázal, že toto nesporné nie je, je to sporné nakoľko, on poukazuje na vyjadreniesvojej matky K. B., nar. XX. X. XXXX, ktoré priložil k svojmu vyjadreniu z 12. 8. 2024, kde vo svojom vyjadrení uviedla, že B. svokrovci zaplatili dva byty, čiže ono to vlastne poukazuje na tú skutočnosť, že byty hoci boli písané na žalobkyňu, v skutočnosti boli financované z peňazí B.. Tieto byty boli písané na žalobkyňu z toho dôvodu, že v tom čase boli vedené exekučné konania voči žalovanému, čiže viac menej z dôvodu ochrany rodiny boli tie byty písané na pani žalobkyňu. V skutočnosti boli vyplácané z prostriedkov rodiny B., a teda z prostriedkov rodiny žalovaného. O tom svedčí aj vecné bremeno, ktoré je zriadené na byte, ktoré uvádzal žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, kde vecné bremeno, právo bezodplatného doživotného bývania, má nielen žalovaný, ale aj A. K. B., na M. E. C. XXXX/X, čiže mal za to, že pokiaľ by súd mal pristúpil k zrušeniu vecného bremena, tak len za náhradu, v opačnom prípade navrhol, aby súd návrh v plnom rozsahu zamietol. 7. Súd mal za nesporné (pre účinné nepopretie protistranou podľa § 151 CSP, resp. pre výslovnú zhodnosť skutkových tvrdení strán sporu podľa § 186 ods. 2 CSP) nasledovné (relevantné) skutkové tvrdenia strán sporu. 8. Na základe kúpnej zmluvy z 25. 6. 2010 nadobudla žalobkyňa byt uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Zmluvou o zriadení vecného bremena z 9. 2. 2011 uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k zriadeniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve doživotného bývania v tomto byte v prospech žalovaného, a to bezodplatne, nakoľko žalobkyňa v tom čase (po zlepšení predchádzajúcich zlých vzťahov medzi stranami) začala veriť v stabilitu ich budúceho vzťahu. Neskôr však došlo k výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným, čo viedlo k tomu, že žalovaný prestal vykonávať toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu, teda že prestal užívať predmetný byt. 9. Uvedené skutkové tvrdenia sa ako nesporné v súlade so zásadou hospodárnosti konania (v zmysle čl. 17 základných princípov CSP) nedokazovali a súd si ich osvojil ako zistený skutkový stav. 10. Za jedinú spornú (relevantnú) skutkovú okolnosť považoval súd len otázku výšky primeranej náhrady za zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (v zmysle § 151p ods. 3 OZ.) Spornosť tejto okolnosti spočívala v tom, že kým žalobkyňa tvrdila, že výška peňažnej náhrady má predstavovať 0 eur, pretože podľa nej nemala byť žalovanému za zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vyplatená žiadna náhrada, tak žalovaný tvrdil, že má nárok na primeranú náhradu za zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorú nedokázal vyčísliť a (na pojednávaní) navrhol v tomto smere vykonať dôkaz dopytom na realitné kancelárie. 11. Súd vo vzťahu k tomuto dôkaznému návrhu uplatnenému prvýkrát až na pojednávaní uplatnil sudcovskú koncentráciu, pretože v tomto návrhu išlo o prostriedok procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený včas (v lehotách vyplývajúcich z ustanovení § 167 CSP), a súčasne by prihliadnutie na takýto oneskorený dôkazný návrh by vyžadovalo odročenie pojednávania, ako aj vykonanie následných úkonov súdu, čo by bolo v rozpore s § 153 ods. 2 CSP. Súd navyše (v zásade) nemôže v civilnom procese obstarávať dôkazy ex offo (§ 185 CSP.) Súd už v civilnom procese nezisťuje objektívnu (materiálnu) pravdu, ale skutkový stav vyplývajúci z včas a riadne uplatnených prostriedkov procesného útoku a obrany. 12. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu súd aplikoval najmä nasledovné hmotnoprávne ustanovenia. 13. Podľa § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka - zákona č. 40/1964 Zb v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) vecné bremeno zanikne, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká. 14. Podľa § 151p ods. 3 OZ ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie. 15. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami. 16. Žalobkyňa sa domáhala uplatneného nároku s poukazom na § 151p ods. 2 OZ, ako aj § 151p ods. 3 OZ. 17. Vo všeobecnosti platí, že zmena pomerov na strane oprávneného alebo povinného z vecného bremena, ktorá má za následok, že právo z vecného bremena nie je vykonávané len zo subjektívnych dôvodov, ale objektívne jeho výkonu nič nebráni, nespôsobuje zánik vecného bremena podľa § 151p ods. 2 OZ. (viď aj rozsudok Krajského súdu v Českých Budejoviciach sp. zn. : 25Co 733/2007, na ktoré výslovne poukazuje aj komentár k slovenskému OZ I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450, str. 1410, C.H.BECK, 2019, autori : Baricová a kolektív.) 18. Súd mal z uvedených nesporných skutkových tvrdení za zistené, že v tejto veci došlo k nevykonávaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, spočívajúceho v užívaní predmetného bytu žalovaným, výlučne zo subjektívnych dôvodov (pre objektívne zhoršené osobné vzťahy medzi účastníkmi právneho vzťahu z vecného bremena, a v tejto súvislosti nebolo podstatné, kto z nich a v akom rozsahu sa na vzniku týchto zhoršených vzťahoch podieľal), teda že k nevykonávaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nedošlo preto, že by to z objektívnych dôvodov nebolo možné (objektívne žalovaný mohol užívať byt, tento bol spôsobilý na užívanie), a preto nebolo možné uvažovať o zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 151p ods. 2 OZ (ako sa nesprávne domnievala žalobkyňa.) 19. Na túto vec však bolo možné aplikovať § 151p ods. 3 OZ (ako na to aj alternatívne poukazovala žalobkyňa), pretože tu došlo k takej zmene pomerov (keď vzťahy medzi účastníkmi právneho vzťahu z vecného bremena sa stali v porovnaní s časom jeho zriadenia mimoriadne konfliktnými), ktorá spôsobila (príčinná súvislosť) hrubý nepomer medzi vecným bremenom (povinnosťou) povinného a výhodou (právom) oprávneného, pretože práve pre toto závažné zhoršenie vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným, ktoré tu nebolo v čase zriadenia vecného bremena, došlo (objektívne) k tomu, že oprávnený z vecného bremena prestal realizovať svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prestal užívať byt (viď v tomto smere obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 22 Cdo 82/2008, resp. tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Co 2284/98.)
20. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že pri aplikácii § 151p ods. 3 OZ je povinný zisťovať len zmenu pomerov, a z nej vzniknutý hrubý nepomer medzi vecným bremenom povinného a výhodou oprávneného z vecného bremena. Zavinenie tejto zmeny pomerov pritom nie je vôbec relevantné (viď aj R 27/1978), a pre rozhodnutie súdu o zrušení vecného bremena nie je tiež relevantné, či taký hrubý nepomer vznikol zavinením niektorého z účastníkov právneho vzťahu (viď aj komentár k OZ, I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450, str. 1412, C.H.BECK, 2019, autori : Baricová a kolektív.) 21. Súd preto považoval za irelevantné pre toto konanie vyjadrenia oboch strán, ktoré súviseli s tým, kto mal zaviniť zhoršenie vzťahov medzi stranami, vrátane súvisiacej argumentácie o porušovaní dobrých mravov. 22. Majúc tak preukázané všetky predpoklady pre zrušenie vecného bremena podľa § 151p ods. 3 OZ (zmenu pomerov, hrubý nepomer medzi výhodou oprávneného a vecným bremenom povinného, ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi) sa súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne v tej časti, kde dospela k záveru o potrebe zrušenia vecného bremena podľa § 151p ods. 3 OZ. 23. Z ustanovenia § 151p ods. 3 OZ však vyplýva, že v prípade zrušenia vecného bremena má byť (v zásade) poskytnutá primeraná náhrada (a to, či už v peňažnej alebo naturálnej forme) v prospech osoby, ktorej právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa zrušuje. 24. Pri určovaní výšky tejto primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena, ktorému zodpovedá právo bezplatného doživotného bývania k nehnuteľnosti je (vo všeobecnosti) významné zistenie, aký je majetkový prospech vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti (napr. aké nájomné by mohol získať pri prenájme tohto bytu inej osobe), a tiež aký je majetkový dôsledok na strane oprávneného, vychádzajúc z toho, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočíva v bezplatnom doživotnom bývaní nehnuteľnosti (napr. koľko by musel zaplatiť na nájomnom za užívanie podobnej nehnuteľnosti), a v tejto súvislosti je jedno, či oprávnený má inak, kde bývať alebo nie, pretože v tomto ide len o kritéria pre určenie výšky náhrady (k tomu viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 1 Cdo 192/2006.) 25. (Ako už bolo uvedené) zo zákona (z § 151p ods. 3 OZ) vyplýva, že pravidlom je, že za zrušenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu treba oprávnenému poskytnúť primeranú náhradu, a iba výnimočne, v odôvodnených prípadoch je možné rozhodnúť aj tak, že súd primeranú náhradu takejto osobe vôbec neprizná. Za také výnimky možno považovať prípad, keď poskytnutie primeranej náhrady nie je namieste pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ (napr. ak by povinný zriadil vecné bremeno len z púhej ochoty, bez toho, aby tým kompenzoval výhodu, ktorú mu oprávnený poskytol v inom právnom vzťahu), resp. prípad premlčania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 22 Cdo 1330/2011, na ktoré odkazuje v rámci aplikovateľnej judikatúry aj slovenský komentár k OZ I. diel, 2. vydanie, § 1 - 450, str. 1413, C.H.BECK, 2019, autori : Baricová a kolektív.) 26. Žalobkyňa svoj návrh na nepriznanie náhrady za zrušenie vecného bremena žalovanému (teda inými slovami tvrdenie, že výška náhrady má predstavovať 0 eur) odôvodnila aj tvrdením, že k zriadeniu vecného bremena v prospech žalovaného k predmetnému bytu došlo výlučne z ochoty žalobkyne, z dôvodu vďačnosti za pozitívne sa vyvíjajúci partnerský vzťah s tým, že išlo o bezodplatné zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, čím tak zjavne smerovala k vyššie uvedenej výnimočnej okolnosti, pre ktoré by nebolo možné nepriznať oprávnenému žiadnu náhradu. A v tejto súvislosti žalovaný (s poukazom na čestné prehlásenie svojej matky z č.l. 88 a nasl. spisu) zase tvrdil skutkové okolnosti, ktoré mali tieto výnimočné okolnosti tvrdené žalobkyňou spochybniť. 27. Súd však (z dôvodu hospodárnosti konania - čl. 17 CSP) už nezisťoval to, či tu sú dané žalobkyňou popisované výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie peňažnej náhrady, pretože ak by aj vykonaným dokazovaním bolo zistené, že tu takéto okolnosti nie sú, teda ak by aj boli preukázané skutkové tvrdenia žalovaného vylučujúce jej nepriznanie, nebolo by aj tak možné priznať žalovanému náhradu za zrušenie vecného bremena, pretože (pri uplatnení sudcovskej koncentrácie podľa § 153 ods. 2 CSP k dôkaznému návrhu žalovaného na dopyt na realitné kancelárie za účelom zistenia výšky peňažnej náhrady - je tiež otázne, či by toto bol spôsobilý dôkaz) by ešte nebolo možné dospieť ku skutkovému zisteniu ohľadne výšky tejto peňažnej náhrady (alebo rozsahu iného vecného plnenia, ktoré
by malo predstavovať túto náhradu), keďže súd by nemal k dispozícii žiaden dôkaz, o ktorý by sa mohol pri určení výšky, resp. rozsahu tejto náhrady oprieť (bol by preukázaný len základ nároku na náhradu.) 28. A pokiaľ v tejto súvislosti žalovaný argumentoval, že súd by mal sám, na základe vlastnej úvahy určiť za takejto situácie výšku peňažnej náhrady, tak k tomu súd uvádza, že v súčasnosti účinný civilný procesný kódex (Civilný sporový poriadok) na rozdiel od predchodcu (Občianskeho súdneho poriadku), ktorý vo svojom ustanovení § 136 určoval, že ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy, už neobsahuje takéto pravidlo, v časti týkajúce sa dokazovania, ale len v časti týkajúcej sa trov konania (§ 264 CSP.) Teda CSP už neobsahuje priamu úpravu možnosti súdu určiť pri rozhodovaní vo veci samej výšku žalovaného nároku úvahou, odhadom súdu, pričom úprava v § 264 ods. 1 a ods. 2 CSP sa týka výlučne výpočtu výšky súdneho poplatku, teda trov konania (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 5 Obdo 14/2020 z 23. 6. 2020, R 52/2020.) Z uvedeného teda vyplýva, že § 264 CSP sa na rozhodovanie (vo veci samej) nedá použiť, a že iná úprava, ktorá by sa na rozhodovanie vo veci samej dala priamo použiť v CSP tiež absentuje. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí však nielenže nepripustil priamu aplikáciu ustanovenia § 264 CSP, ale dokonca ani jeho nepriamu aplikáciu (per analogiam), keďže argumentoval, že v civilnom sporovom procese, vychádzajúcom z princípu kontradiktórnosti (č.l. 9 CSP) a koncentrácie konania (č.l. 8 CSP), má v konaní vo veci samej v zásade a bezvýnimočne prioritu preukázanie tvrdení o výške nároku stranou, ktorá ho uplatňuje, v na to určenom štádiu konania. 29. Tunajší súd sa stotožnil s týmto názorom najvyššieho súdu, a navyše dodáva, že (ani v zmysle už zrušeného ustanovenia § 136 OSP) by v tomto prípade nešlo o situáciu, kedy by výšku nároku vo veci samej nebolo možno zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami, keďže dokazovanie za účelom zistenia výšky primeranej náhrady pri zrušení vecného bremena býva bežne predmetom dokazovania (spravidla formou znaleckého posudku), ale v tejto veci dôkaz o výške peňažnej náhrady absentoval výlučne z dôvodu, že príslušný prostriedok procesnej obrany (dôkazný návrh na dopyt na realitné kancelárie) nebol uplatnený včas a súčasne jeho akceptácia by viedla k nutnosti odročiť pojednávanie, a ďalších úkonov súdu, z ktorého dôvodu bola voči nemu uplatnená sudcovská koncentrácia podľa § 153 ods. 2 CSP, teda tu nebola naplnená hypotéza ani tejto (už) zrušenej normy (§ 136 OSP.) Výšku nároku na peňažnú náhradu je možné dokázať, a takisto nejde o prípad neprimeraných ťažkostí (ak by náklady spojené s dokazovaním boli neúmerné výške uplatneného nároku.) 30. Inštitút predbežného právneho posúdenia realizovaný súdom na hlavnom pojednávaní nemôže slúžiť k tomu, aby poskytol strane postupujúcej v právnom omyle príležitosť na nápravu svojej chyby, a to na úkor druhej strany sporu, pretože by tak súd porušil zásadu rovnosti strán. Súd v tejto súvislosti tiež upozorňuje na ust. § 179 ods. 1 CSP, že pojednávanie je povinný viesť tak, aby mohol rozhodnúť vec, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona. 31. Súd tu upozorňuje aj na to, že žalovaný v podstate ani len nepredniesol skutkové tvrdenie o výške peňažnej náhrady, ktoré by malo byť následne predmetom navrhnutého dokazovania, a teda neuniesol ani len bremeno tvrdenia o výške peňažnej náhrady, resp. o rozsahu a povahe naturálnej náhrady (podľa § 150 ods. 1 CSP), a to dokonca, napriek predchádzajúcej výzve súdu podľa § 150 ods. 2 CSP (výnimočného materiálneho korektívu) realizovanej na pojednávaní na doplnenie tohto chýbajúceho skutkové tvrdenia (žalovaný odkázal na výsledky navrhnutého dokazovania dopytom na realitné kancelárie.) 32. Vzhľadom na uvedené súd musel žalobu zamietnuť. 33. Porovnajúc žalobou uplatnený nárok s výrokom tohto rozsudku, súd dospel k záveru o plnej úspešnosti žalobkyne, a preto jej podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaného v rozsahu 100 %, pričom súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.