Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/2/2024 z 18. 3. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Liptovský Mikuláš 21C/2/2024 5624200067 18. 03. 2025 JUDr. Daniel Marcián ECLI:SK:OSLM:2025:5624200067.8

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu A. B., nar. 24. 4. 1970, bytom C. XXX/XX, D., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., so sídlom Dončova 1451/21, Ružomberok, IČO: 36 862 304 proti žalovanej Slovenskej sporiteľni, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO : 00151653, o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, takto rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Dňa 3. 1. 2024 bola na tunajší súd doručená žaloba z 3. 1. 2024, v rámci ktorej sa žalobca domáhal rozhodnutia, ktorým by súd určil, že nehnuteľnosti – pozemky registra C, s parcelným číslom 823/6, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 4 m2, parcelné číslo 824, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 200 m2, parcelné číslo 825, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 33 m2, parcelné číslo 835/2, záhrada, o výmere 42 m2, a stavba rodinného domu so súpisným číslom XXX, postavená na pozemku registra C, parcelné číslo 824 a 823/6, všetky zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, katastrálne územie E., obec Ružomberok, okres Ružomberok, v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1, ako aj pozemok registra C, parcelné číslo 823/5, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 191 m2, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, katastrálne územie E., obec Ružomberok, okres Ružomberok, v spoluvlastníckom podiele 1/2, nie sú zaťažené záložným právom pôvodne zriadeným na základe Záložnej zmluvy zo 6. 3. 2015, uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou ako záložným veriteľom, vklad ktorej bol do katastra nehnuteľností povolený rozhodnutím č. V 459/15 zo 7. 4. 2015. Tento žalobný návrh odôvodnil žalobca tým, že je výlučným vlastníkom, respektíve podielovým spoluvlastníkom uvedených nehnuteľností, pričom žalobca ako záložca a žalovaná ako záložný veriteľ uzatvorili 6. 3. 2015 záložnú zmluvu k týmto nehnuteľnostiam, na základe ktorej došlo k zdedeniu záložného práva k nim v prospech žalovanej, za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovanej zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5066910819 zo 6. 3. 2015, uzatvorenej medzi žalovanou ako veriteľom a F. G. ako dlžníkom, pričom vklad uvedenej záložnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok, katastrálneho odboru, sp. zn. V 49/15 zo 7. 4. 2015. Žalovaná listom z 5. 11. 2019 oznámila začatie výkonu uvedeného záložného práva formou dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z.z. - o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov. Žalovaná listom zo 17. 12. 2019 oznámila dlžníkovi, že pohľadávka zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5066910819 zo 6. 3. 2015 je splatná a dlžník je v omeškaní so splácaním viac ako 3 mesiace. Žalovaná v závere roku 2022 predložila dlžníkovi ňou spracovaný návrh dohody o uznaní dlhu a vyhlásenie o splácaní dlhu,

z ktorého vyplýva, že sama žalovaná navrhovala, aby súčasťou uznania bolo jej, aj prehlásenie dlžníka, že dlh je premlčaný. Dlžník uvedený návrh neakceptoval a oznámil žalovanej, že vznáša námietku premlčania pohľadávky žalovanej. Dražobník vyzval žalobcu listami z 23. 11. 2022 a 15. 6. 2023 na poskytnutie súčinnosti pri ohliadke predmetu držby. Žalobca písomnými podaniami z 12. 12. 2022, z 22. 6. 20023 a z 26. 7. 2023 oznámil žalovanej, ako aj dražobníkovi, že vznáša námietku premlčania ako pohľadávky, tak aj záložného práva vrátane práva výkonu záložného práva k uvedeným nehnuteľnostiam, a súčasne sa domáhal, aby bolo upustené od pokračovania v úkonoch smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby uvedených nehnuteľností. Týmito podaniami boli žalovaná a dražobník tiež vyzvaní k oznámeniu o výške vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva, avšak na tieto žiadosti doteraz nijako nereagovali. Dražobník vyhlásil konanie dražby aj vyššie uvedených nehnuteľností Oznámením o dražbe č. D 401422 zo 14. 12. 2023, pričom určil ako čas konania dražby 26. 1. 2024 v sídle dražobníka, s najnižším podaním 239.000 eur v zmysle znaleckého posudku č. 134/2023 vyhotovenom H. I. J. z 24. 10. 2023, pričom termíny ohliadky predmetov dražby boli stanované na 9. 1. 2024 a 17. 1. 2024. Pred spracovaním tohto znaleckého posudku dražobník mienil vykonať dražbu na podklade žalobcom namietnutého predchádzajúceho znaleckého posudku č. 54/2023 vyhotoveného H. K. C., v zmysle ktorého bola hodnota nehnuteľností určená na sumu 207.177,86 eur. Znaleckým posudkom č. 226/2023 vyhotoveným H. J. C. 11. 12. 2023, bola hodnota týchto nehnuteľností určená v sume 342.427 eur s tým, že hodnota prístrešku na parkovanie bola určená v sume 23.779,26 eur, teda spolu vo výške 366.206,42 eur. Postup žalovanej ako dražobníka pri výkone uvedeného záložného práva a organizácie dražby nehnuteľností patriacich žalobcovi je nesprávny a odporujúci nielen kogentným ustanoveniam zákona č. 527/2022 Z.z., ale je aj takým, ktorý smeruje k závažnému poškodeniu žalobcu a k vzniku závažnej ujmy na jeho právach, osobitne na práve pokojného a nerušeného užívania majetku a obydlia. Postup, ktorý zvolili žalovaná s dražobníkom majú známky pokusu o podpultový predaj nehnuteľností záložcu za nereálne nízku cenu a v procese organizovania dražby už teraz dochádza k zásadnému nerešpektovaniu zákona. Je v rozpore aj s ústavnými princípmi. Žalovaná nie je oprávnená organizovať dražbu prostredníctvom dražobníka, a ani vykonávať záložné právo inou formou, pretože pohľadávka žalovanej voči dlžníkovi je premlčaná a premlčaný je aj výkon záložného práva k daným nehnuteľnostiam, respektíve záložné právo. Žalobca opakovane vzniesol námietku premlčania záložného práva k uvedeným nehnuteľnostiam, ktorá vznikla na základe Záložnej zmluvy zo 6. 3. 2015. Žalobca ďalej argumentoval, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo 2185/2009, podľa ktorého záložné právo je právom, ktoré podlieha premlčaniu, lebo nejde o majetkové právo (na rozdiel od vlastníckeho práva), ktoré by bolo z premlčania vylúčené, aj keď má takisto vecno-právnu povahu. Poukazoval tiež na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 250/2011, podľa ktorého vznesenie námietky premlčania je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia so zálohou a túto námietku môže vzniesť iba záložca a prvý raz tak môže úspešne urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj zabezpečenej pohľadávky, nielen trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. Právo na uspokojenie zo zálohu vzniká dňom, kedy je záložný veriteľ oprávnený požadovať, aby zaistená pohľadávka bola uhradená z výťažku získaného speňažením zálohu a tento okamih nastáva v momente splatnosti danej pohľadávky. Premlčacia doba je trojročná, beží odo dňa, keď toto právo mohlo byť vykonané prvýkrát, teda, kedy vzniklo právo na uspokojenie záložnej pohľadávky zo zálohu. V danej veci momentom splatnosti pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere zo 6. 3. 2015 začala plynúť aj všeobecná premlčacia doba uvedeného záložného práva, nakoľko toto bolo možné začať vykonávať hneď v prvý deň po splatnosti pohľadávky a jej predčasnom zosplatnení. Z listu žalovanej zo 17. 12. 2019, adresovaného dlžníkovi je zrejmé, že spoplatnila predčasne daný úver najmenej 3 mesiace pred 17. 12. 2019, teda najneskôr 17. 9. 2019, teda už 17. 9. 2019 bola najneskôr žalovaná oprávnená uplatniť svoj nárok na zaplatenie pohľadávky a realizovať výkon záložného práva za účelom jej vymoženia. Žalovaná sama uznala, že vymáhaná pohľadávka je voči dlžníčke premlčaná, čo sa snažila skonvalidovať predložením návrhu dohody o uznaní dlhu, kde by dlžníčka uznala aj tento už premlčaný dlh, čo však ale dlžníčka neurobila. Z uvedeného je však zrejmé, že premlčané je aj záložné právo, aj jeho výkon, pretože doteraz nebola uskutočnená žiadna dražba, táto sa má prvýkrát konať až 26. 1. 2023. Všeobecná premlčacia doba záložného práva preto v danom prípade uplynula najneskôr 17. 9. 2022. Doteraz tiež nenastala žiadna skutočnosť, ktorá by mala za následok prerušenie plynutia premlčacej doby záložného práva, pretože konanie dobrovoľnej dražby nie je uplatnením práva na súde, a ani uplatnením práva u iného príslušného orgánu. Dražobník je totiž obyčajnou súkromnou právnickou osobou, ktorá nemá postavenie iného príslušného orgánu a nejde o orgán verejnej moci. Navyše vykonávateľom záložného práva nie je dražobník, ale stále iba záložný veriteľ (žalovaná) a dražobník de iure len koná v mene navrhovateľa dražby (záložného veriteľa). Navyše, žalovaná v rámci výkonu

záložného práva nepokračovala riadne, pretože, hoci predčasnou splatnosťou pohľadávky vznikol stav, keď žalovaná bola oprávnená už od 17. 9. 2019 iniciovať dražbu, táto doteraz vykonaná nebola, pričom prvý reálny úkon vykonal dražobník voči žalobcovi až podaním dražobníka z 23. 11. 2022, ktoré bolo doručené žalobcovi v decembri 2022, a teda až po márnom uplynutí premlčacej doby troch rokov. Z uvedeného vyplýva, že záložné právo je premlčané, čo bráni jeho realizácii v rámci pripravovanej dražby k 26. 1. 2024. Nakoľko premlčané právo nie je možné vykonať, pretože bola vznesená námietka premlčania, ktorá vytvorila prekážku jeho realizácie, bolo na mieste domáhať sa ochrany práv žalobcu cestou vyslovenia jeho neexistencie. Záložné právo je totiž aj v súčasnosti po vznesení námietky premlčania zapísané v katastri nehnuteľností a jediným nástrojom žalobcu, ako sa domáhať ochrany pred dôsledkami tejto situácie, je domáhať sa vyslovenia jeho neexistencie v tomto žalobou. Naliehavosť tejto požiadavky je daná aj tým, že uvedené nehnuteľnosti sú bydliskom žalobcu a miestom jeho trvalého pobytu, pričom spolu s ním využívajú nehnuteľnosti aj jeho maloleté deti. Možnosť dovolávať sa ochrany v prípade premlčania záložného práva proti záložnému veriteľovi nielen prostredníctvom námietky premlčania, ale aj prostredníctvom žaloby o určenie, že tu záložné právo nie je, je podľa žalobcu daná aj rozsudkom Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. : 21Cdo 2185/2009, alebo sp. zn. : 21Cdo 810/2013. Aj keď premlčané právo pretrváva ako naturálna obligácia, nemožno takýto záver bez ďalšieho uplatniť aj na záložné právo. Po namietnutí premlčania záložného práva teda nemožno úspešne dovodzovať naturálnu obligáciu spočívajúcu v možnosti uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženého zálohu, pretože dobrovoľné splnenie práva na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku zálohu záložným dlžníkom nie je pojmovo možné, k prijatiu premlčaného dlhu tak v tomto prípade, na rozdiel od iných záväzkovo právnych vzťahov, už z povahy veci nemôže dôjsť. Nemožno preto zamietnuť žalobu o určenie, že tu premlčané záložné právo nie je len s poukazom na to, že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva, a že premlčané záložné právo ani po zamietajúcom právoplatnom rozhodnutí súdu nezaniká a je iba oslabené o tzv. nárok a jedná sa o naturálne právo. Stav ohrozenia práv žalobcu alebo neistoty v jeho právnom postavení možno preto odstrániť len určením, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom. V praxi ide o to, či možno premlčané záložné právo vymazať z príslušného registra záložných práv. Premlčané záložné právo síce po právnej stránke existuje, avšak po vznesení námietky premlčania už nemá žiadny praktický význam. Teda žalobca ako záložca má naliehavý právny záujem na tom, aby súd v sporovom konaní určil, že premlčané záložné právo nie je vykonateľné vzhľadom na dovolanie sa premlčania záložcom. Takýto určujúci rozsudok je podkladom na výmaz záložného práva z príslušného registra záložných práv, a to napriek tomu, že záložné právo vo svojej naturálnej podobe de iure trvá. Ako dlžník, zo Zmluvy o splátkovom úvere zo 6. 3. 2015, tak aj žalobca majú vo vzťahu k žalovanej a dražobníkovi postavenie spotrebiteľov, a teda patrí im ochrana spotrebiteľa. Následne žalobca poukázal na to, že zmluvné dojednanie premietajúce sa do znenia čl. III. ods. 5 Záložnej zmluvy zo 6. 3. 2015 je neplatné, respektíve ide o nekalé podmienky v spotrebiteľskej zmluve, na ktoré nie je možné prihliadať, pretože toto dojednanie zbavuje osobu žalobcu súdnej ochrany a zhmotňuje prítomnosť hrozby vzniku ujmy, pričom odkázanie žalobcu ako spotrebiteľa len na následnú súdnu ochranu cez podávanie žalôb o neplatnosť dražieb, by pri naplňovaní čl. 6 smernice Rady 93/13 ES - o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, odporovalo únijnému princípu efektivity. Je legitímne považovať za neprijateľnú nielen zmluvnú podmienku o neprijateľnom plnení, ale aj podmienku, ktorá za nedostatočne transparentných podmienok takéto plnenie umožní vymôcť. A touto podmienkou je práve klauzula o spôsobe mimosúdneho procesu výkonu záložného práva. Uvedená podmienka teda odporuje smernici Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. 5. 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu. Realizácia práv na základe danej nekalej podmienky odporuje základným zásadám výkonu občianskoprávnych vzťahov a nemôže požívať právnu ochranu. Navyše, v tejto veci bol negovaný význam a obsah ustanovenia § 12 zákona č. 527/2022 Z.z. V danej veci sa má konať dražba bez toho, aby bol k predmetom pripravovanej dražby zabezpečený znalecký posudok, ktorý by určoval hodnotu predmetov dražby objektívne a nezaujato. Znalecké posudky zabezpečené žalovanou sú totiž neobjektívne a neposkytujú dostatočný základ pre vykonanie dražby a určenie sumy najnižšieho podania. Závery znaleckého posudku č. 54/2023 vyhotovené H. K. C., ktorým bola hodnota uvedených nehnuteľností určená v sume 207.177,86 eur, respektíve znaleckého posudku č. 134/2023 vyhotoveného H. I. J., ktorou bola hodnota nehnuteľností určená v sume 239.000 eur sú nesprávne, čoho dôkazom je znalecký posudok č. XXX/XXXX H. J. C., ktorý určil hodnotu týchto nehnuteľností na sumu 342.327 eur s tým, že hodnota prístrešku na parkovanie bola určená v sume 23.779,26 eur, spolu teda vo výške 366.206,42 eur. Dražobník pri určení sumy nižšieho podania z toho dôvodu určil sumu najnižšieho podania nižšiu o cca 102.000 eur oproti pravidlám na určenie sumy najnižšieho podania. Toto podhodnotenie predmetov dražby vytvára základ pre netransparentný a podpultový predaj predmetov dražby na škodu žalobcu. V danom prípade záver

o hodnote predmetov záložného práva umožňuje tiež prijať záver o zásadnom nepomere medzi výškou zabezpečovanej pohľadávky a hodnotou zálohu, ktorá odporuje dobrým mravom a z tohto pohľadu je daná záložná zmluva neplatná od začiatku. Hodnota zálohu je totižto takmer trikrát väčšia, ako nominálna hodnota sumy pôvodne poskytovaného úveru, čo nepožíva právnu ochranu a vytvára značnú nerovnováhu v postavení záložného veriteľa a záložcu. Tiež nemožno opomenúť, že z oznámenia o dražbe vyplýva, že predmetom pripravovanej dražby má byť aj prístrešok na parkovanie na parcele registra C, parcelné číslo 824 a 825, k. ú. E., v ktorom sa jedná o samostatnú stavbu pevne spojenú so zemou základom a s izoláciou proti zemnej vlhkosti a s murovanými nosnými konštrukciami a betónovým stropom, ďalej klampiarskymi konštrukciami s rozvodom elektrickej energie. Táto stavba, ako vyplýva zo Záložnej zmluvy zo 6. 3. 2015, pritom vôbec nebola predmetom zriadenia záložného práva a nie je ani zapísaná v katastri nehnuteľností, a preto ani vklad záložného práva do katastra nehnuteľností v prospech žalovanej k tejto stavbe nikdy nebol povolený. Napriek tomu, ako to vyplýva z oznámenia o dražbe, má byť aj táto nehnuteľnosť predmetom zálohu a tvoriť predmet pripravovanej dražby, čo je v rozpore so zákonom, pretože to, čo nikdy nebolo zálohom, nemôže byť predmetom výkonu záložného práva. Miestom konania dražby 26. 1. 2024 má byť sídlo dražobníka v Žiline, avšak nakoľko predmety dražby sú umiestnené v Ružomberku, tak potom takto určené miesto konania dražby odporuje požiadavkám § 11 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách, pričom takto určené miesto má za cieľ obmedzenie možnosti účasti na dražbe potenciálnych záujemcov, teda obmedzenie súťaže dražiteľov znížením ich počtu. Hoci oznámenie o dražbe musí byť podpísané navrhovateľom dražby, v danej veci nie je podpísané štatutárnymi zástupcami navrhovateľa dražby, a preto nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu navrhovateľa dražby. K oznámeniu tiež nie je pripojená žiadna plná moc iným osobám, ktorá by ich zmocňovala takýto úkon za navrhovateľa urobiť, a preto v tomto smere nebol dodržaný postup podľa § 17 ods. 8 Zákona o dobrovoľných dražbách. Podľa § 8 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách je dražobník povinný umožniť nazretie do písomností súvisiacich s dražbou navrhovateľovi dražby, vlastníkovi predmetov dražby, ako aj dlžníkovi, avšak toto právo bolo žalobcovi ako záložcovi zo strany dražobníka upreté. Zástupca žalobcu o nazretie do spisu požiadal dokonca dvakrát, načo dražobník vôbec nereagoval. Takýto postup je protiprávny, nakoľko nahliadnutím do spisu dlžník, či záložca realizuje svoje právo poznať skutočnosti významné z pohľadu jeho ochrany proti konaniu dražby. Žalobca tiež opakovane žiadal ako dražobníka tak aj žalovanú, aby mu oznámili výšku pohľadávky s vyčísleným príslušenstvom a nákladmi dražby podľa § 17 ods. 9 Zákona o dobrovoľných dražbách, avšak na túto žiadosť nikto z nich nereagoval, a teda požadované údaje mu neoznámili. S uvedenou žalobou spojil žalobca tiež návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by sa žalovanej až do právoplatného skončenia konania vo veci samej uložila povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva formou predaja zálohu na dražbe podľa Zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré záložné právo bolo zriadené na základe Záložnej zmluvy zo 6. 3. 2015, uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou ako záložným veriteľom, a predmetom ktorej boli vyššie uvedené nehnuteľnosti, respektíve spoluvlastnícke podiely na nich, ako aj uloženia povinnosti zdržať sa realizácie iného spôsobu výkonu uvedeného záložného práva k týmto nehnuteľnostiam. Tento návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca odôvodnil tým, že v záujme ochrany bezprostredne ohrozených práv žalobcu, ako aj s poukazom na vyššie opísané skutočnosti, je namieste vydanie týchto neodkladných opatrení, nakoľko v prípade ich nevydania hrozí žalobcovi závažná ujma a je aj ohrozený priebeh tohto súdneho konania a zásah do práva žalobcu vlastniť majetok a nerušene užívať obydlie. Žalobca zdôraznil, že uvedené navrhované neodkladné opatrenie je nevyhnutné vydať jednak vo vzťahu k žalovanej, a jednak aj vo vzťahu k dražobníkovi, ktorého považoval v tejto časti konania (o neodkladnom opatrení) žalobca za žalovaného v 2. rade. Naliehavosť požadovaného vydania neodkladného opatrenia odôvodnil aj s poukazom na postup dražobníka, ktorý nielenže naplánoval deň konania dražby za vyššie uvedených podmienok, zakladajúcich zásadné porušenie práva žalobcu, ale navyše určil termín ohliadky predmetov dražby na 9. 1. 2024 a 17. 1. 2024. Za týchto okolností tak bolo podľa žalobcu na mieste bezodkladne upraviť pomery medzi žalobcom a týmito žalovanými. Neodkladné opatrenie je potrebné vydať na dobu určitú, do času právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom sledovaný účel navrhovaného neodkladného opatrenia nie je možné dosiahnuť vydaním zabezpečovacieho opatrenia. 2. Uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 21C/2/2024 z 24. 4. 2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. 2. 2024 a vykonateľnosť 25. 1. 2024, súd rozhodol tak, že : I. N a r i a ď u j e neodkladné opatrenie tohto znenia :

Záložnému veriteľovi sa u k l a d á zdržať sa výkonu záložného práva formou predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktoré záložné právo bolo zriadené na základe záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi navrhovateľom ako záložcom a záložným veriteľom 6. 3. 2015, a ktorého záložného práva predmetom je spoluvlastnícky podiel navrhovateľa vo veľkosti 1 k celku na pozemku registra „C“ parc. č. 823/5, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 191 m2, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. E., obec Ružomberok, okres Ružomberok, ako aj ktorého predmetom je stavba rodinného domu súp. č. XXX, vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa, ktorá je postavená na pozemku registra „C“ parc. č. 824, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 200 m2, k. ú. E., obec Ružomberok, okres Ružomberok a súčasne aj na pozemku registra „C“ parc. č. 823/6, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 4 m2, k. ú. E., obec Ružomberok, okres D., a ktorá stavba rodinného domu je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. E., obec Ružomberok, okres Ružomberok, a tiež ktorého predmetom sú nasledovné pozemky registra „C“, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa, a ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. E., obec Ružomberok, okres Ružomberok : - parc. č. 823/6, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 4 m2, - parc. č. 824, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 200 m2, - parc. č. 825, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 33 m2, - parc. č. 835/2, záhrada, o výmere 42 m2, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej - konania o žalobe navrhovateľa z 3. 1. 2023 vo veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. : 21C/2/2024, ktorou sa navrhovateľ domáha určenia, že uvedený spoluvlastnícky podiel a uvedené nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom zriadeným na základe záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam uzavretej 6. 3. 2015 medzi navrhovateľom ako záložcom a záložným veriteľom, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím č. V 459/15 zo 7. 4. 2015. II. Z a m i e t a návrh navrhovateľa z 3. 1. 2024 na uloženie povinnosti záložnému veriteľovi zdržať sa realizácie iného spôsobu výkonu záložného práva uvedeného vo výroku I. tohto uznesenia k spoluvlastníckemu podielu a nehnuteľnostiam navrhovateľa uvedeným vo výroku I. tohto uznesenia až do právoplatného skončenia konania vo veci samej uvedeného v výroku I. tohto uznesenia. III. Z a m i e t a návrh navrhovateľa z 3. 1. 2024 na uloženie povinnosti dražobníkovi zdržať sa uskutočňovania úkonov podľa zákona č. 527/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby k spoluvlastníckemu podielu a nehnuteľnostiam navrhovateľa uvedeným vo výroku I. tohto uznesenia, ako aj na uloženia povinnosti s týmto spoluvlastníckym podielom a nehnuteľnosťami nenakladať ako s predmetom dražby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej uvedeného v výroku I. tohto uznesenia. 3. Dňa 12. 3. 2024 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovanej k žalobe z 11. 3. 2024, v ktorom uviedla, že neuznáva uplatnený žalobný návrh a dodala, že na jednej strane síce nesúhlasí so zásahom do jej legitímneho výkonu záložného práva slúžiaceho na uspokojenie dlhodobo omeškanej pohľadávky, keďže k nariadeniu neodkladného opatrenia došlo na základe neúplných a žalobcom zámerne zamlčaných a prekrútených skutkových tvrdení, avšak zároveň rešpektujú, že posúdenie skutkových a právnych okolností vo veci samej presahuje štandardný rámec úvodnej fázy konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a zistenie rozhodujúcich skutočností by malo byť v tomto prípade vyhradené až v ďalšej časti konania vo veci samej. Z uvedeného dôvodu sa rozhodli nepodať voči tomuto uzneseniu o nariadenie neodkladného opatrenia opravný prostriedok. Vo veci samej, vo vzťahu k žalobnému návrhu v prvom rade namietli nesplnenie procesných povinností tvrdenia a dôkazných povinností. V sporovom konaní, ako je konanie vo veci samej, platia zásady dispozičná a prejednacia, v zmysle ktorej je vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Túto povinnosť nemôže za žalobcu splniť nikto iný ako žalobca a jeho pasivita nemôže byť korigovaná ani zásahom súdu. Nesplnenie procesnej povinnosti tvrdenia je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Rozsah povinnosti tvrdenia je určený skutkovou podstatou (hypotézou) relevantnej hmotnoprávnej normy, t. j. právnej normy, ktorá má byť aplikovaná na právne posúdenie žaloby. V uvedených súvislostiach poukázala žalovaná na to, že žalobca sa podanou žalobou domáha určenia, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom a takto vymedzeným žalobným návrhom je konajúci súd v zmysle § 216 ods. 1 CSP viazaný.

Žaloba však pritom neobsahuje žiadne tvrdenia, ktoré by boli relevantné vo vzťahu k príslušnému žalobnému návrhu, t. j. žalobnému návrhu na určenie neexistencie záložného práva. Žalobca netvrdí, a ani nepreukazuje žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala, v súlade s obsahom platných a účinných právnych noriem, záver zodpovedajúci požadovanému určeniu, že záložné právo neexistuje, t. j. žiadnu skutočnosť, ktorá by po vzniku záložného práva v prospech ich banky, mala spôsobiť jeho následný zánik. Žalovaná poukázala na ustanovenie § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý pojednáva o prípadoch, kedy zaniká záložné právo. Následne dodala, že v žalobe nie je pritom uvedené žiadne skutkové tvrdenie, ktoré by zodpovedalo ktorémukoľvek z uvedených zákonom ustanovených dôvodov zániku záložného práva, naopak, žalobcom uvádzané skutočnosti nemôžu ani len hypoteticky privodiť zánik platne zriadeného a vzniknutého záložného práva. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu, týkajúcimi sa údajného premlčania záložného práva, najprv žalovaná poukázala na právne názory v slovenskej právnej vedy, ktoré principiálne nepripúšťajú, aby záložné právo mohlo podliehať premlčaniu, v zmysle ktorých, vzhľadom na akcesorickú povahu záložného práva, je premlčanie tohto práva pojmovo nemysliteľné, alebo názor, podľa ktorého napriek absentujúcej formulácii o nepremlčateľnosti určitých práv v Obchodnom zákonníku, sa nepremlčujú vzhľadom na ich charakter právo vlastnícke, práva obdobné k právu vlastníckemu, záložné právo a právo veriteľa voči ručiteľovi. Zásadný význam má podľa žalovanej takisto ustanovenie § 583, podľa ktorého k zániku práva, pretože nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákone, pričom na zánik súd prihliadne, aj keď to dlžník nenamietne a uplynutie času teda môže rezultovať do zániku práva výlučne v prípade, ak je s jeho uplynutím spojený takýto účinok na základe výslovného ustanovenia zákona. Ako však žalovaná uviedla, z ustanovenia § 151md ods. 1 OZ, ani zo žiadneho iného ustanovenia platného práva nevyplýva, že premlčanie záložného práva spôsobuje jeho zánik. Vzhľadom na dikciu citovanej normy (len v prípadoch ustanovených v zákone) neprichádza do úvahy ani analogia legis a navyše, ani v prípade iných práv premlčanie nemá za následok ich zánik, ale iba oslabenie. Žalobcove tvrdenia, ktoré údajné premlčanie ich záložného práva spájajú s údajným premlčaním úverovej pohľadávky, sú takisto bez akejkoľvek právnej relevancie, pričom žalovaná poukázala na § 151j ods. 2 OZ, podľa ktorého, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a v včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Už prostý gramatický výklad tohto ustanovenia nepripúšťa žiadne pochybnosti, že ani prípadné premlčanie zabezpečenej pohľadávky nie je prekážkou výkonu záložného práva, pretože ten je možný nezávisle od stavu premlčania zabezpečenej pohľadávky. Ustanovenie § 151j ods. 2 OZ teda dovoľuje uskutočniť výkon záložného práva aj v prípade, ak je zabezpečená pohľadávka premlčaná, pričom rozumie sa tým situácia, kedy je premlčaná pohľadávka, avšak záložné právo premlčané nie je, v takom prípade nemá námietka premlčania vplyv na výkon záložného práva. Žalovaná tiež poukázala na ustanovenie § 54a OZ, ktoré nadobudlo účinnosť 5. 12. 2018, a podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať, a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Aj zákonodarca v jednej zo svojich noviel OZ explicitne ponechal zachované pravidlo vyjadrené v ustanovení § 151j ods. 2, a teda možnosť výkonu záložného práva na premlčanú zabezpečenú pohľadávku. Uvedené potvrdzuje aj dôvodová správa k predmetnej novelizácii, podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle navrhovanej právnej úpravy nemožno platne zabezpečiť, čo však nemá vplyv na výkon zabezpečenia v prípade, ak bolo právo zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečené pred uplynutím premlčacej doby. A v tejto súvislosti právna úprava výslovne uvádza, že premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy nebráni uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj v prípade, ak ide o premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy. Následok v podobe zániku záložného práva pritom nie sú podľa žalovanej spôsobilé privodiť ani ďalšie žalobné dôvody – údajné podhodnotenie predmetu dražby, údajne neprípustný rozsah dražby, údajne nesprávne určenie miesta konania dražby, údajná absencia podpisov oprávnených osôb na oznámení o dražbe a údajné odopretie výkonu nahliadacieho oprávnenia. Žaloba teda neobsahuje žiadne tvrdenie relevantných skutočností, t. j. skutočností významných z hľadiska tých hmotnoprávnych noriem, aplikácie ktorých sa žalobca dovoláva uplatneným žalobným návrhom. Vzhľadom na uvedené navrhla žalovaná zamietnuť žalobný návrh. Súčasne navrhla, aby súd zaviazal žalobcu na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Dňa 10. 4. 2024 bola na tunajší súd doručená replika žalobcu z 15. 4. 2024, v ktorej uviedol, že sa nestotožňuje s obsahom vyjadrenia žalovanej k žalobe a popiera skutkové tvrdenia, ako aj právne závery v ňom obsiahnuté, považuje ich za účelové a nereagujúce na vlastný obsah žaloby. Žalovaná opomína, že má vo vzťahu k dlžníkovi, a aj k záložcovi postavenie dominantného dodávateľa finančných služieb, a že žalobca je v pozícii spotrebiteľa požívajúceho zvýšenú ochranu. Žalobca trvá na podanej

žalobe a z dôvodu hospodárnosti konania na svoje pôvodné tvrdenia odkazuje. Následne sa žalobca vyjadroval k vydanému neodkladnému opatreniu, ktorá argumentácia nie je pre toto konanie vo veci samej vôbec relevantná, a preto ju súd neopakoval. V žalobe uviedol, že si splnil všetky povinnosti žalobcu, ako povinnosť tvrdenia, tak aj dôkaznú povinnosť a žalobca tiež označil dôkazy, ktorými nedisponuje a navrhol ich vykonať v konaní. Teoretické východiská uvedené vo vyjadrení žalovaných nie sú aplikovateľné na daný prípad. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovanej, že záložné právo je nepremlčateľné, toto tvrdenie nemá oporu v platnom právnom poriadku, osobitne v § 100 ods. 2 OZ, ktorý dokonca vyslovene konštatuje, že aj záložné právo sa premlčuje, ako každé iné právo, s výnimkou vlastníckeho práva. V danom prípade je však premlčaná aj samotná pohľadávka zabezpečená záložným právom, a preto nie je tu žiadna prekážka, aby nemohlo byť premlčané aj záložné právo. K výkonu záložného práva bola žalovaná oprávnená pristúpiť už prvý deň po zosplatnení úveru, čo bolo ešte pred 17. 9. 2019. Nakoľko záložné právo žalovanej do 17. 9. 2022, teda v trojročnej premlčacej lehote nebolo vykonané, stalo sa márnym uplynutím tejto lehoty premlčané. Žalobca sa počudoval nad tým, prečo žalovaná argumentuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, ak v danej veci ide o vzťah spotrebiteľa a dodávateľa. Pokiaľ ide o premlčateľnosť záložného práva majetku spotrebiteľa, súdna prax sa s tou otázkou už vysporiadala a dnes panuje zhoda v tom, že záložné právo ako právo sui generis premlčaniu podlieha, ako každé iné právo. Premlčanie záložného práva ma de iure identické právne dôsledky ako zánik záložného práva, a preto premlčané záložné právo možno považovať za zaniknuté záložné právo, respektíve je na mieste naň takto nahliadať. Nakoľko sa žalobca domáhal ochrany svojich práv vznesením námietky premlčania, avšak žalovaná na námietku premlčania nereflektovala, jedinou možnosťou pre neho bolo domáhať sa ochrany podaním žaloby o určenie, že nehnuteľnosti žalobcu nie sú zaťažené záložným právom tak, ako túto otázku uzatvorila súdna prax. Jedine na základe takéhoto rozhodnutia totiž je možné dosiahnuť výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností a zabezpečiť ochranu práv záložcu. To, že zákon vyslovene nerieši ako nahliadať na premlčané záložné právo, respektíve ako nahliadať na premlčané záložné právo v katastri nehnuteľností zapísané, ak teda, ktoré nie je možné zo strany záložného veriteľa reálne uskutočniť, nie je okolnosťou, ktorá by bránila vydanie navrhnutého rozsudku, ktorý je podľa súdnej praxe jediným spôsobom ochrany záložcu v takýchto prípadoch. Žalobca poukázal na základnú povinnosť súdu zjednať spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi dvoma sporiacimi stranami, vymedzenú v čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP. Ďalšou okolnosťou opodstatňujúcou podanie žaloby je znenie § 54a OZ, podľa ktorého žiadne premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nie je možné vymáhať, teda ani premlčanú pohľadávku, a ani premlčané záložné právo, nakoľko aj záložné právo pochádza zo spotrebiteľskej zmluvy, ak jej účastníkom je spotrebiteľ a dodávateľ, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Potrebu vydania meritórneho rozhodnutia v tejto veci opodstatňuje nielen zápis v katastri nehnuteľnosti, informujúci o zaťažení nehnuteľností záložným právom žalovanej, ale aj realizovaným procesom dražby, respektíve údajom o tom, že neodkladné opatrenie neznamená len jej odloženie do budúcna. Ustanovenie § 151j ods. 2 OZ je na daný prípad neaplikovateľné, aj keď sa žalovaný naň odvoláva v podstate uznáva, že pohľadávka zabezpečená záložným právom je tiež premlčaná. Nebolo by spravodlivé poskytovať ochranu záložným veriteľom, ktorí sú nedostatočne bdelí, ktorí pri výkone záložného práva nepostupujú plynule, ale svojvoľne a spôsobom, ktorý vrhá spotrebiteľa do pozície právnej neistoty. Len včasný, plynulý a riadny výkon práva by mohol založiť prerušenie plynutia premlčacej doby, čo sa v danej veci nestalo. Nie je možné, aby bola poskytovaná právna ochrana takému veriteľovi, ktorý nekoná vo veci svojho práva plynule a bez prieťahov. Realizácia úkon dražobníka pred samotným konaním dražby nie je konaním pred iným príslušným orgánom, nakoľko dražobník v danom prípade je len obyčajnou súkromnou obchodnou akciovou spoločnosťou, ktorej nie je možné priznať postavenie príslušného orgánu v zmysle § 112 OZ. Navyše, bola tu preukázaná zjavná viac ako trojročná nečinnosť dražobníka od oznámenia o začatí výkonu záložného práva, teda od 5. 11. 2019 do momentu prvej výzvy na poskytnutie súčinnosti, teda do 23. 12. 2022, čo už samo o sebe indikuje uplynutie všeobecnej premlčacej doby výkonu záložného práva bez ďalšieho. Po prijatí zákona č. 527/2002 Z.z. neboli zmenené ustanovenia o premlčaní, z čoho nie je zrejmé, že realizácia výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou nezakladá a nemôže v zmysle zámeru zákonodarcov založiť prerušenie plynutia premlčacej doby. Je vecou podnikateľského rizika záložného veriteľa, akú formu výkonu záložného práva zvolí, pričom zákon nefavorizuje dobrovoľnú dražbu na úkor iných alternatív výkonu záložného práva. 5. Dňa 29. 4. 2024 doručil žalobca (z vlastnej iniciatívy) doplnenie repliky, a to v podaní z 29. 4. 2024, v ktorom uviedol, že aj keď sa v minulosti súdna prax v danej otázke rozchádzala, v súčasnosti, aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. 10. 2022, si osvojil závery o premlčaní záložného práva a práve záložcu domáhať sa ochrany proti záložnému veriteľovi určovacou žalobou, aká

bola podaná aj v tejto veci. Tento rozsudok bol pritom publikovaný v Zbierke pod označením R 70/2023 s nasledujúcou právnou vetou: „Naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom v dôsledku premlčania jeho výkonu, je daný.“ Následne bol tento rozsudok podrobený aj ústavnoprávnemu prieskumu v prospech vecnej správnosti dovolacieho rozhodnutia (viď aj uznesenie ÚS SR z 5. 9. 2023, sp. zn. IV. ÚS 427/2023). Uvedená právna veta legitimizuje procesný postup záložcu, ktorý sa v dôsledku dôvodnej námietky premlčania záložného práva žalobou domáha určenia, že záloh nie je zaťažený záložným právom. Z uvedeného tak vyplýva možnosť výmazu záložného práva nad rozsah hypotézy § 151md ods. 2 OZ a napriek absencii zákonných podmienok zániku záložného práva podľa § 151md ods. 1 OZ. Súčasne potvrdzuje, že ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, a to, že záložca má na takom určení naliehavý právny záujem. Právoplatný rozsudok, ktorým by bolo takejto žalobe vyhovené, by bol verejnou listinou, na základe ktorej sa vykoná výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností alebo z iného verejného registra, čo Najvyšší súd SR osobitne zdôrazňuje v odstavci 11 odôvodnenia rozhodnutia R 70/2023. Z odôvodnenia citovaného judikátu vyplývajú aj významné závery vo vzťahu k sudcovskému dotváraniu práva v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, keď Najvyšší súd zdôraznil, že pri mlčaní hmotnoprávneho predpisu dospel k takému riešeniu, ktoré spočíva v povinnosti vyplniť medzeru pomocou sudcovskej tvorby práva. Pokiaľ právna reglementácia v určitej oblasti spoločenských vzťahov nie je dostatočná, tak zamietnutie návrhu z dôvodu, že právny predpis mlčí, by bolo nespravodlivé. Konajúci súd je v tomto prípade nútený uvažovať a predpokladať, že ak by vec posudzoval zákonodarca právnou normou aplikovateľnou na danú skutkovú podstatu by prijal, keďže sudca nemôže v zmysle princípov ovládajúcich konanie pred ním odmietnuť spravodlivosť, ale je povinný vziať na seba Ad hoc úlohu zákonodarcu a právnu normu dotvoriť. Na tento judikát nadväzuje aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 3. 2023, sp. zn. 1Cdo/249/2021, ktorý potvrdzuje závery o procesnej prípustnosti takejto žaloby a o naliehavom právnom záujme žalobcu na takomto určení. 6. Dňa 1. 10. 2024 bola na tunajší súd doručená duplika žalovanej z 1. 10. 2024, v ktorej táto uviedla, že naďalej zotrváva na všetkých svojich námietkach a argumentoch a pripomenula žalobcovi, že sám označil svoj úvodný procesný úkon ako žalobu „o určenie neexistencie záložného práva“, pričom v neskorších vyjadreniach už lavíruje a usiluje sa uplatnenému určovaciemu návrhu prisúdiť iný hmotnoprávny význam. Ak však nemá ísť o žalobu o určenie neexistencie záložného práva (t. j. o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP), môže potom byť podriadená len režimu ustanovenia § 137 písm. d) CSP (žaloba o určenie právnej skutočnosti). Základným predpokladom takéhoto typu žaloby je však to, aby existovalo ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré explicitne umožňuje jej podanie. Vzhľadom na to, že v platnom práve nemožno nájsť žiadne ustanovenie, ktoré by umožňovalo podanie žaloby o určenie, že určitá vec alebo majetková hodnota nie je zaťažená záložným právom (žalobca ani takéto ustanovenie neoznačuje), tak vzhľadom na to, pre uplatnený určovací návrh neexistuje zákonná opora v zmysle § 137 písm. d) CSP. Navyše, žalobný návrh na určenie, že nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu nie sú zaťažené záložným právom, nezodpovedajú ani len jeho vlastnému skutkovému tvrdeniu o premlčaní záložného práva. Dôsledkom prípadného premlčania by totiž nebolo, že záloh prestáva byť zaťažený záložným právom, ale výlučne to, že ho nemožno vykonať, a to napriek tomu, že záložné právo vo svojej naturálnej podobe de iure trvá. V súvislosti s tvrdením žalobcu o údajnom premlčaní jej záložného práva žalovaná naďalej namietala nesplnenie základných procesných povinností, najmä to, že žalobca neprodukoval úplné a presné tvrdenia o tom, kedy mala premlčacia doba záložného práva začať plynúť, ako prebiehala a kedy mala skončiť a takisto to, či mala žalovaná počas nej objektívnu možnosť výkonu záložného práva, pričom ani tu podľa nej odborná literatúra nepripúšťa žiadne pochybnosti, pretože na podanie ktorým strana sporu vznáša hmotnoprávnu námietku, sa vzťahujú obdobné obsahové požiadavky ako na žalobu. Rovnako ako žalovaný nárok, aj hmotnoprávna námietka musí byť vymedzená opisom rozhodujúcich skutočností (skutkovými tvrdeniami). Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby, žalobca predniesol výlučne tvrdenia týkajúce sa údajného premlčania zabezpečenej úverovej pohľadávky, a aj to nesprávne. Pohľadávka, pre ktorú žalovaná vedie výkon záložného práva, však vyplýva z osobitného právneho úkonu – z oznámenia z 12. 9. 2019 o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere č. 5066910819, ktorú zmluvu uzatvorili 6. 3. 2015 s dlžníčkou F. G., nar. X. X. XXXX, trvale bytom: E. L. XX. Toto oznámenie bolo dlžníčke doručené 18. 9. 2019, pričom v ňom bola určená lehota 15 dní na zaplatenie zosplatnenej pohľadávky, ktorá márne uplynula 3. 10. 2019. Najskôr nasledujúceho dňa 4. 10. 2019, teda žalovaná prvýkrát mohla prikročiť k výkonu ich záložného práva. Vo vzťahu k ďalšiemu priebehu premlčacej doby žalobca netvrdil už žiadne skutočnosti, a to zrejme v kontexte ním vysloveného právneho názoru, že začatie dražobného procesu nemá žiadne účinky na jej plynutie, respektíve spočívanie. Tento názor je však evidentne nesprávny, pretože, ak záložné

právo, napriek jeho zákonnej povahe práva s mimosúdnym výkonom vôbec podlieha premlčaniu, musí zároveň nevyhnutne platiť, že záložný veriteľ musí mať možnosť svojím úkonom privodiť rovnaké účinky, aké sú spojené s uplatnením práva v súdnom konaní podaním žaloby. V tomto duchu sa vyslovil jednoznačne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 5Cdo/220/2018 z 31. 5. 2021, keď uviedol, že: „Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že uplatnenie si práva u dražobníka nespôsobuje spočívanie premlčacej doby, spochybňuje to celý mechanizmus výkonu záložného práva prostredníctvom platného a účinného Zákona o dobrovoľných dražbách. Ak by, ako to tvrdia dovolatelia, bolo nevyhnutné‚ z opatrnosti podávať riadnu žalobu na plnenie, stal by sa celý inštitút zbytočným, keďže by sa bolo treba aj tak obrátiť na súd. Toto ale určite nebolo zámerom zákonodarcu, čo možno predpokladať, už len zo skutočnosti, že Zákon o dobrovoľných dražbách je stále súčasťou právneho poriadku. Účelom tohto zákona je práve odbremenenie súdov a poskytnutie možnosti záložným veriteľom domôcť sa vymáhanej pohľadávky zabezpečenej záložným právom zriadeným so súhlasom dlžníka efektívne priamym výkonom práva.“ Tieto závery majú v súčasnosti už kvalitu ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, a to vzhľadom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/64/2020 z 30. 11. 2022, zverejnený v Zbierke pod číslom R 27/2023, v zmysle ktorého platí, dražobník dobrovoľnej dražby je iným príslušným orgánom v zmysle § 112 OZ, pričom počas dražobného konania neplynie doba, v ktorej sa premlčuje záložné právo. Taktiež sa v tomto rozhodnutí uvádza, že pokiaľ k realizácii dražby teda nedošlo v dôsledku zásahu súdu autoritatívnym rozhodnutím, ktoré záložný veriteľ iba rešpektoval, tak z uvedeného potom vyplýva, že zákaz výkonu záložného práva uložený neodkladným opatrením nemožno vykladať na ťarchu záložného veriteľa v tom zmysle, že tento riadne (v zmysle § 112 OZ) nepokračoval v začatom dražobnom konaní. Z uvedeného judikátu R 27/2023 vyplývajú podľa žalovanej vo vzťahu k prejednávanej veci dva zásadné závery. Za prvé, začatie dražobného procesu má na plynutie premlčacej doby záložného práva rovnaký účinok, aký by malo podanie žaloby na plynutie premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky, teda že dôjde k spočívaniu premlčania. Doterajšie podanie žalobcu však napriek tomu nijako nekonkretizuje okamih začatia dražobného procesu, hoci žalobca ako vlastník predmetu dražby má neobmedzený prístup do dražobného spisu v zmysle § 8 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách a teda mohol bez ťažkostí získať a predniesť potrebné informácie a dôkazné prostriedky. Dražba bola iniciovaná žalovanou, a to ich vyhlásením ako navrhovateľa dražby z 22. 11. 2022. Za druhé, žalobca zamlčiava aj ďalšie významné skutočnosti, ku ktorým došlo v období medzi doručením oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a spustením dražobného procesu. Postup žalovanej pri výkone záložného práva bol predovšetkým poznačený celosvetovou ochorenia COVID-19, keď boli zavedené viaceré legislatívne opatrenia priamo znemožňujúce či výrazne obmedzujúce možnosť konania dražieb. V určitých časových obdobiach bolo konanie dražieb explicitne zakázané, jednak v období od 27. 3. 2020 do 31. 5. 2020 (podľa § 7 Zákona č. 62/2020 Z.z. - o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a následne aj v období od 19. 1. 2021 do 28. 2. 2021 (v zmysle § 10 tohto zákona). Zároveň bol na území Slovenskej republiky opakovane vyhlasovaný a predlžovaný núdzový stav (uznesenie vlády SR č. 587 z 30. 9. 2020, uznesenie vlády SR č. 695 z 24. 11. 2021), v rámci ktorého sa uplatňovali významné obmedzenia týkajúce sa okrem iného aj zhromažďovania väčšieho počtu osôb alebo konania hromadných podujatí. Prinajmenšom však vo vyššie špecifikovanom období (od 27. 3. 2020 do 31. 5. 2020 a potom od 19. 1. 2021 do 28. 2. 2021) tak existovala právna prekážka konania dražieb, ktoré je čo do svojich účinkov rovnocenná účinkom vyplývajúcim napr. z neodkladného opatrenia ukladajúceho povinnosť zdržať sa dražobného výkonu záložného práva, a preto rešpektovanie týchto zákonných obmedzení nemôže byť vyhodnotené na ujmu záložného veriteľa, a teda na príslušné časové obdobia je potrebné hľadieť tak, že počas nich premlčacia nemohla plynúť. Vzhľadom na uvedené nemôže obstáť, že dražobné kroky by boli začaté až po uplynutí akejkoľvek premlčacej doby, ktorá by v danej súvislosti sa mala uplatňovať na premlčanie jej záložného práva. Žalovaná preto naďalej navrhuje, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanej v rozsahu. 7. Na pojednávaní 8. 10. 2024 žalobca uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu a domáha sa ňou určenia, že jemu patriace nehnuteľnosti uvedené v žalobe nie sú predmetom záložného práva, ktoré bolo v minulosti zriadené v prospech žalovanej, pričom v celom rozsahu trvá na prednesených argumentoch odôvodňujúcich jeho záver, že predmetné nehnuteľnosti nie sú predmetom zálohu. Najspornejšou otázkou tohto konania je otázka premlčania záložného práva, pričom žalobca mal za to, že argumenty žalovanej uvedené v jej dovtedy poslednom podaní, boli prednesené oneskorene, a to takmer 8 mesiacov po začatí konania vo veci samej a pozastavil sa nad tým, či nie je namieste uplatniť koncentračnú zásadu vo vzťahu k tomuto poslednému podaniu žalovaného, keďže tam uvádza niektoré

nové skutočnosti, ktoré doteraz neprodukoval vo svojich podaniach. Vo vzťahu k tejto argumentácii pritom žalobca ďalej dodal, že tieto argumenty žalovanej nie sú relevantné, a to preto, že základnou otázkou, ktorú je potrebné riešiť je to, či v tomto prípade došlo alebo nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby v zmysle § 112 OZ z tých dôvodov, na ktoré poukazuje žalovaná, a tak žalobca má za to, že tieto argumenty nie sú dôvodné. A to preto, že konanie pred dražobníkom nie je konanie pred iným príslušným orgánom, keďže dražobník ako taký je len právnická osoba súkromného charakteru, čo konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 416/2022, kedy odkazoval na rozsudok súdneho dvora EÚ z 10. 9. 2014 vo veci C 34/13, kde sa konštatuje, že záložné právo sa podľa slovenských predpisov vykonáva bez účasti súdu a súdnej či inej objektívnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, pričom celý proces od určenia výšky dlhu až po dražbu vykonávajú súkromné osoby. Žalovaná síce odkazuje na nejaké rozhodnutie Najvyššieho súdu, ale toto rozhodnutie považuje žalobca za odporujúce týmto záverom vyššej súdnej autority, a súčasne ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré nemá povahu rozhodnutia veľkého senátu, a ktoré je navyše absolútne nekomplexné a akoby nechcelo vidieť túto realitu, ktorá vyplýva priamo zo zákona č. 527/2002. Ak sa hovorí o dražbe, tak túto definuje v § 2 písm. a) Zákona o dobrovoľných dražbách zákonodarca tak, že ide o verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva k predmetu dražby. Konané je na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najbližšiu ponuku prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby alebo verejné konanie, ktoré bolo licitátorom ukončené z dôvodu, že nebolo urobené ani najnižšie podanie. Ak mala dobrovoľná dražba spôsobovať prerušenie plynutia premlčacej doby, tak potom dražbou sú len tieto úkony, to znamená, dražba by bola predstavovaná len úkonmi, ktoré sa mali konať 26. 1. 2024, kedy bol určený termín konania dražby. Ostatné úkony, ktoré predchádzajú tomuto procesu, teda dražbe ako takej, nie sú dražbou ani dražobným konaním a už vôbec nie konaním pred iným príslušným orgánom. V tomto smere žalobca poukázal aj na zákonnú systematiku, a to dobu, kedy bol prijatý Občiansky zákonník a ustanovenie § 112 a komparáciu so Zákonom o dobrovoľných dražbách, na základe čoho usúdil, že v čase, keď bolo vytvorené ustanovenie § 112 OZ, tak proces dobrovoľných dražieb nebol ani zákonom upravený, ani nemohol byť realizovaný, to znamená, že zákonodarca, keď vytváral toto ustanovenie nemohol ani myslieť na to a nemohol pod pojem iný príslušný orgán podriadiť aj dražobníka. Dražobník je len subjekt, splnomocnený veriteľom, de facto ide o predĺženú ruku veriteľa. V tomto zmysle je potom potrebné vnímať aj úkony realizované dražobníkom ako len úkony veriteľa, ktoré sami o sebe, aj s poukazom na princíp ochrany spotrebiteľských práv, nemôžu bez ďalšieho zakladať prerušenie plynutia premlčacej doby. Ustanovenie § 112 navyše hovorí o dvoch prípadoch, kedy sa premlčacia doba len prerušuje, to znamená nezačína plynúť odznova, ale od podania napríklad žaloby na súd plynie a následne spočíva s tým, že v prípade ukončenia súdneho konania pokračuje ďalej. Podmienkou na to, aby mohlo dôjsť k spočívaniu plynutia premlčacej doby je nielen podanie návrhu, ale zákon vyžaduje kumulatívne splnenie aj ďalšej podmienky, a to je podmienka, že sa v začatom konaní riadne pokračuje. V tomto prípade však termín konania dražby mal byť vytýčený až na 26. 1. 2024, a podľa žalobcu dovtedy nerušene plynula poukazujúce na lex corona, ktoré predĺžili plynutie premlčacej doby, čo je spolu podľa žalobcu 2 mesiace a 3 dni a potom jeden mesiac a 10 dní, teda dokopy 3 mesiace a 13 dní, tak to čo sa dialo pred 26. 1. 2024 nebolo konanie dražby, to bolo to len zhromažďovanie podkladov pre prípravu vykonania dražby, pričom tieto úkony neboli vykonávané riadne a už vôbec nie plynule. Návrh na vykonanie dražby mal byť prvýkrát podaný 22. 11. 2022, avšak dražobník 23. 11. 2022 učinil len jeden úkon, a to že vyzval žalobcu na poskytnutie súčinnosti. Od 23. 11. 2022 do 15. 6. 2023 sa v danej veci nič nekonalo. To znamená, že nebola vykonaná žiadna aktivita zo strany veriteľa, a ani žiadna aktivita zo strany dražobníka, a preto, ak by sa išlo striktne podľa § 112 OZ, a to aj za predpokladu osvojenia si záveru, že už predtým začalo nejaké konanie pred dražobníkom, ako i iným príslušným orgánom, tak by sa muselo dôjsť k záveru, že v tomto časovom úseku, teda od 23. 11. 2022 do 15. 6. 2023, teda po dobu 6,5 mesiaca, bola zjavná nečinnosť v danej veci čo znamená, že premlčacia doba v tomto čase by plynula nerušene ďalej a tento čas by sa pripočitoval k dobe, ktorá uplynula pred podaním návrhu na začatie výkonu dobrovoľnej dražby. Navyše však vo vzťahu k výzve z 15. 6. 2023 išlo o absolútne neúčelnú výzvu, pretože Zákon o dobrovoľných dražbách ani nepozná pojem opakovanej výzvy na súčinnosť a v podstate táto opakovaná výzva dokazuje len to, že 15. 6. ako keby sa nič nestalo, a toto si uvedomoval aj dražobník, aj žalovaný a de facto začali ten proces vykonávania a organizovania a zhromažďovania podkladov pre výkon dražby odznova, a to od 15. 6. 2023. Následne 17. 7. 2023 bol obstaraný znalecký posudok, a potom opäť bolo publikované oznámenie o vykonaní dražby až 14. 12. 2023, teda, kde následne šlo znovu o 5 mesačnú nečinnosť zo strany dražobníka. Preto, aj pri zohľadnení uvedených 3 mesiacov a 10 dní v dôsledku lex corona je evidentné, že lehota premlčania v danom prípade márne uplynula a záložné

právo je premlčané. Jediným nástrojom, akým je možné domáhať sa ochrany práv žalobcu ako vlastníka daných nehnuteľností, ktoré podľa zápisu na liste vlastníctva sú zaťažené záložným právom, je tento druh žaloby. Za moment, ktorý žalobca považuje za taký, ktorý by bol spôsobilý vyvolať spočívanie premlčacej doby vo vzťahu k záložnému právu, je podľa žalobcu jedine moment podania návrhu na vykonanie exekúcie predajom zálohu, respektíve moment začatia dražobného konania, za ktorý považuje moment začatia dražby. Žalobca ďalej uviedol, že čo sa týka vymedzenia námietky premlčania, tak z jeho pohľadu je úplná, a tiež je termínová tou skutočnosťou, že žiadali od dražobníka špecifikáciu aj pohľadávky, aj uvedenie lehoty jej splatnosti a predloženie celého dražobného spisu, a to dokonca trikrát a doteraz mu nebolo vyhovené. Pokiaľ by sa tak stalo, možno by viac upresnili ich námietku premlčania, pričom poukázal na to, že nie je dlžníkom, je len záložca. Záložca má trošku iné postavenie ako dlžník. V súvislosti s premlčaním doplnil, že z vyjadrenia 12. 9. 2019 vyplýva, že samotná banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť 11. 9. 2019, a to že vyzvala dlžníka, aby uhradil do 15 dní dlžnú sumu od doručenia výzvy tam nie je uvedené. Podstatné je pritom to, že dôsledkom tejto vyhlásenej mimoriadnej splatnosti bolo, že dlžník meškal so splácaním pohľadávky viac ako 3 mesiace, to znamená, že už 11. 6. 2019 bol v omeškaní so splnením nejakého svojho záväzku, keďže všetky záväzky dlžníka voči banke z úverovej zmluvy boli zabezpečené týmto záložným právom, a preto možno ustáliť, že ustáliť, že už od 11. 9. 2019 bolo možné iniciovať výkon záložného práva čo i len časti pohľadávky, to znamená, že pokiaľ ide o toto záložné právo, od 11. 6. 2019 začala plynúť premlčacia doba. Pokiaľ ide o formuláciu žaloby, formátu žalobného petitu, tak žalobca poukázal na to, že pokiaľ zo žaloby je dostatočne jasné a zrozumiteľné čoho sa domáha, nie je možné mu uprieť právo na spravodlivé rozhodnutie len z dôvodu formulácie petitu a nebráni sa preformulovaniu žalobného petitu, lebo ide len o gramatickú úpravu, ktorá nič nemení na podstate toho, čoho sa žalobca v danej veci domáha. Pri formulácii svojho žalobného petitu vychádzal z rozhodnutia, ktoré citoval, teda, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, ktoré žalobné petity boli potvrdzované aj najvyššími súdnymi autoritami, avšak nebráni sa žiadnej úprave formulácie žalobného petitu, ktorá sa súdu bude javiť ako vhodnejšia. Teda, aj úprave v zmysle, že záložné právo nie je možné vykonať vo vzťahu k uvedeným nehnuteľnostiam. 8. Žalovaná na pojednávaní 8. 10. 2024 uviedla, že je prekvapená, že zástupca žalobcu poukazuje na súdne rozhodnutie C 34/13, čo je známy prípad vo veci Kušionová, ktorý práve dal jednoznačnú odpoveď na pokus Krajského súdu v Prešove spochybniť zákonné ustanovenia o dobrovoľných dražbách, že výkon záložného práva a mimosúdne uspokojovanie pohľadávok na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ dobrovoľne poskytol na zabezpečenie svojej pohľadávky, nie je v žiadnom zmysle v rozpore so smernicou 93/13. Dnes už neexistuje žiadna pochybnosť o ústavnej a komunitárnej konformite Zákona o dobrovoľných dražbách. Ďalej sa žalovaná ohradila voči argumentácii žalobcu, že by tu mala prichádzať do úvahy nejaká koncentrácia, pretože naopak ona od počiatku už od vyjadrenia k žalobe namietala, že absentuje unesenia základných procesných bremien, a to tvrdenia a dokazovania zo strany žalujúcej strany, čo potvrdil aj súd pri vydávaní neodkladného opatrenia, a tiež žalovaná poukázala na to, že nestačí vzniesť námietku premlčania, ale žalujúca strana by mala podrobne vysvetliť od akého momentu začalo plynúť premlčanie, kedy a prečo podľa nej premlčacia doba uplynula a podobne. V tomto smere žalobca zásadne zlyháva, pretože týmto okolnostiam sa bližšie nevenuje. Poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej bolo ustálené, že sa nesprávne v minulosti vykladal zákon, keď boli veritelia penalizovaní za to tým, že by začatie premlčania malo plynúť od splatnosti splátky, u ktorej došlo k omeškaniu a následnému zosplatneniu vzhľadom na špeciálnu povahu § 53 ods. 9 OZ. Čiže, premlčacia doba v prípade zosplatnenia začne plynúť 1. deň nasledujúci po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so splnením splátky. Žalovaná tiež nemohla súhlasiť s opakovaným tvrdením žalobcu, že by sa mal za moment, kedy začne spočívať premlčacia doba považovať deň realizácie dražby pri mimosúdnom výkone záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Poukázala na to, že ak by nedošlo k dražbe, tak by v zmysle tohto názoru vlastne nikdy k spočívaniu premlčania záložného práva nedošlo. Obdobným aplikovaním tohto názoru na inú situáciu by znamenalo, že napríklad podanie žaloby by nikdy nemohlo viesť k spočívaniu, ale až napríklad vytýčením pojednávania by mohlo dôjsť k tomuto momentu. A tvrdiť, že veriteľ nič nerobí po iniciovaní dražobného procesu by bolo to isté ako povedať, že po podaní žaloby do vytýčenia pojednávania žalobca nič nerobí. Po iniciovaní dražobného procesu nemôže sa dražba uskutočniť za deň, týždeň, alebo za mesiac, sú tam stanovené presné úkony doručovania, plynutia lehôt, možnosti podania námietok a podobne, čiže lehota, kedy je prvá dražba reálne vytýčená o 6 mesiacov, sú viac ako štandardné, avšak to nie je dôležité, podstatné je to, že dražobný proces bol následne tiež neodkladným opatrením. Proces ovplyvnila aj celosvetová pandémia, ktorá našla svoj odraz aj v právnych normách, ktorá bola objektívnou prekážkou, pre ktorú proste možnosť veriteľa postupovať voči dlžníkom bola obmedzená. Tiež tu bol neustály núdzový stav a tlak

na bankové subjekty, aby zohľadnili situáciu, ktorú pandémia spôsobila, a ktorá bola bezprecedentná. Boli to zákazy zhromažďovania, nebolo možné vykonávať dražby, a aj tie dražby, ktoré sa vykonávali zase čelili námietkam, že tam nebol dostatok verejnosti, a že tým dražba nemala objektívne trhový charakter a podobne, čiže nech urobil veriteľ v tom období čokoľvek, vždy mu to bolo kladené na vinu. Všetci tápali, nikto nevedel čo bude. Žalovaná poukázala na to, že aj z morálneho hľadiska považuje za smutné a povážlivé, ak žalobca zamlčal skutočnosť, že bol v rokovaní so sociálnou bankou, čo je produkt žalovanej, ktorý umožňuje ľuďom vyriešiť situáciu po tom čo nesplácajú svoje dlhy, a kedy im je ponúkaná znovu ďalšia a ďalšia možnosť ako to vyriešiť, čo bolo aj v tomto prípade, pričom pripomenula, že dlžník si požičal 130.000 eur a z pripojených dokumentov je zrejmé, že vrátil minimálnu časť, ani nie 10 %, a v tomto kontexte považuje veľmi tvrdé slová žalobcu v žalobe na účet žalovanej ako obohacovanie a podobne za povážlivé. Rozhodnutie, ktoré povie, že dlžník, ktorý skonzumoval 130.000 eur ich nemusí za takýchto okolností vrátiť s tým, že sa budeme všetci tváriť, že nebolo voči nemu konané dosť rýchlo, lebo teraz sa niečo také vytýka žalovanej, že banka mala nemilosrdne ihneď konať a nemala si dovoliť vytvoriť mu priestor, nemala rešpektovať pandémiu, nemala zohľadňovať všetky tie okolnosti uvedenej doby, tak to by asi v očiach verejnosti ťažko mohlo obstáť. Poukázala tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. : 9Co/18/2024, kde sa riešila obdobná situácia a kde súd potvrdil, právnu argumentáciu žalovanej, sa nestotožňuje s právnym názorom, že k začatiu spočívania premlčacej lehoty môže dôjsť iba počas konania dražby, ktorý moment je vyvrcholením dražobného procesu. Lebo potom by bola na mieste otázka, ako by to v praxi malo vyzerať, ak by napríklad druhá dražba nebola úspešná, od druhej by muselo byť upustené z rôznych zákonných dôvodov, tretia by bola znovu neúspešná a bola úspešná až štvrtá, čo by v dražobnej praxi bežne trvalo rok a viac. Potom by premlčacia doba plynula ďalej, a preto to nie je správny výklad. Pre zabezpečenie cieľa, ktorý má inštitút spočívania zabezpečiť je potrebné vychádzať z toho, že musí o orgán, ktorý je kompetentný uplatnené právo realizovať, či už vydaním exekučného titulu, vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu alebo speňažovaním zálohu na dobrovoľnej dražbe. Iným príslušným orgánom v zmysle § 112 OZ je aj dražobník, ako osoba, ktorá zabezpečuje organizáciu a vykonanie dražby, to znamená, že veriteľ sa na neho obráti za účelom uspokojenia svojho práva výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou. K spočívaniu premlčacej doby dochádza uplatnením si tohto práva u dražobníka a tento deň nie je dňom dražby, respektíve dňom výkonu samotnej dražby. Uplatnením práva u dražobníka začína tzv. dražobný proces, ktorý si on riadi, organizuje a smeruje k samotnej dražbe, a ktorý veriteľ už následne nevie ovplyvniť, a preto mu ani nemôže byť na ťarchu, že jeho premlčanie naďalej plynie. Dražobný proces pozostáva z viacerých úkonov a končí sa zápisnicou o dražbe. 9. Dňa 16. 10. 2024 bolo na tunajší súd doručené podanie žalovanej z 15. 10. 2024, v ktorom žalovaná uviedla, že požiadavkám spravodlivého procesu zodpovedá len taký postup súdu, ktorý je plne v súlade so zákonom. Princíp právnej istoty, ktorého komponentom je predvídateľnosť práva, ako aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom ustanovenými požiadavkami. Ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne, ako akékoľvek iné inštitúty. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s Ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom. Nie je žiaden podklad pre súdny prieskum takých skutočností, ktoré nie sú predmetom sporu alebo skutočností, ktoré predmet sporu nemôžu nijako ovplyvniť a nemajú vo vzťahu k nemu žiadnu relevanciu. Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci. V danej veci sa žalobca domáha súdneho určenia, že záložné právo neexistuje, a preto tu môžu byť prejednávané iba také skutočnosti a vykonávané iba také dôkazy, ktoré sú priamo relevantné pre posúdenie existencie či neexistencie napadnutého práva. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na predloženie úplnej komunikácie medzi žalovanou a dlžníčkou, z ktorej bude zrejmé, ako sa úver splácal, ktoré splátky dlžník uhradil a s uhradením ktorých splátok sa mal dlžník dostať do omeškania, kedy žalovaná vyhlásila predčasnú splatnosť úveru, kedy a ako doručila oznámenie o predčasnej splatnosti úveru dlžníkovi a podobne, tak v tejto súvislosti poznamenala, že ak aj hypoteticky bolo predčasné zosplatnenie úveru neplatné (čo súčasne poprela), aj tak by bola žaloba nedôvodná. Pretože, ak by k platnému zosplatneniu úveru nedošlo, úverový vzťah by naďalej existoval v pôvodnej splátkovej podobe, keďže v Zmluve o splátkovom úvere zo 6. 3. 2015 bola dohodnutá konečná splatnosť úveru pripadajúca na deň 1. 4. 2033, a teda záložné právo by sa nijako nemohlo premlčať, vzhľadom na jednoznačné zákonné pravidlo, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka § 100 ods. 2 OZ. Postupom súdu nesmie dôjsť k nepriepustnému prenášaniu povinnosti tvrdenia a dôkazu na žalovanú sporovú stranu, ak nie je naplnený žiaden z predpokladov tzv. informačného deficitu alebo dôkaznej núdze, ktorý by teoreticky odôvodňoval prenos alebo obrátenie dôkazného bremena. Kľúčovým pre uvedenú vec je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, publikované pod

číslom R 27/2023 (rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/64/2020 z 30. 11. 2022), v ktorom sa zaoberala najvyššia súdna autorita otázkami, či začatie dražobného konania u dražobníka je uplatnením práva v zmysle § 112 OZ, ktorý spôsobuje spočívanie premlčacej doby vo vzťahu k záložnému právu a tým, či neodkladné opatrenie dočasne zakazujúce výkon záložného práva možno považovať za skutočnosť, ktorú možno pripísať na ťarchu záložného veriteľa. Vo vzťahu k prvej otázke Najvyšší súd uzavrel, že v zmysle právnej úpravy dobrovoľnú dražbu vykonáva dražobník na návrh záložného veriteľa, v ktorom tento vyhlasuje, že má splatnú pohľadávku zabezpečenú záložným právom v určitej výške. Toto korešponduje aj so znením Zákona o dobrovoľných dražbách, v zmysle ktorého je navrhovateľ povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť, a ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva. Dražba je konanie, ktorá sa uskutočňuje na základe návrhu navrhovateľa. Najvyšší súd zároveň uviedol, že § 112 OZ upravuje spočívanie premlčacej doby, ktorého podstata spočíva v tom, že okamihom vzniku právnej skutočnosti premlčacia doba prestáva plynúť a po odpadnutí zákonnej prekážky jej plynutia pokračuje v plynutí. Inštitútom spočívania premlčacej doby sa zabezpečuje nemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu svojho práva domáha na súde alebo u iného orgánu. Právnym dôvodom spočívania premlčania je uplatnenia práva veriteľom na súde alebo inom príslušnom orgáne. Zákon pre iný príslušný orgán nestanovuje žiadne podmienky. Najvyšší súd uzavrel, že dražobník ako osoba zabezpečujúca organizáciu a vykonanie dražby, ktorá musí spĺňať viaceré zákonné podmienky, ale nesie aj zodpovednosť za vykonávanie činností na viacerých úrovniach, je subjekt, ktorému zákon zveruje oprávnenie zrealizovať právo záložného veriteľa a výkon záložného práva, ktorým je zabezpečená pohľadávka záložného veriteľa, preto ho možno považovať za iný príslušný orgán v zmysle § 112 OZ. V nadväznosti na uvedené potom začatie dražobného konania spôsobuje, že premlčacia doba vo vzťahu k záložnému právu neplynie. Na základe uvedeného žalovaná uzavrela, že dražobník patrí medzi iné orgány podľa § 112 OZ, pričom spočívanie premlčania je viazané výlučne na úkon uplatnenia práva, teda prvotného prejavu jeho nositeľa, aby príslušný orgán začal konať, teda realizovať jemu zverené oprávnenia, ktorými nositeľ práva nedisponuje. Následne priebeh takéhoto konania nemá už na spočívanie premlčania žiaden dopad s jedinou výnimkou, ak navrhovateľ v konaní riadne nepokračuje, t. j. ak vlastným aktívnym konaním prejaví vôľu v konaní nepokračovať alebo mu aktívne bráni. Zo žiadnej právnej normy, ani z rozhodovacej praxe súdov nevyplýva, aby pri určitom type konania, alebo pri konaní pred niektorým z orgánov podľa § 112 OZ, bolo pre posúdenie spočívania premlčacej lehoty dôležité dosiahnutie určitého štádia v začatom konaní a nie moment úkonu oprávnenej osoby, ktorým takéto konanie iniciuje. Takýto výklad by odňal nositeľovi práva možnosť efektívnej realizácie alebo ochrany práva, keďže plynutie premlčania by sa stalo závislým od skutočnosti, ktorú nedokáže ovplyvniť, čo úplne popiera samotnú podstatu inštitútu premlčania, a to odvrátenie nepriaznivých dôsledkov ktorého musí byť plne v moci subjektu, ktorého právo sa premlčiava. Je úplne evidentné, že dražobné konanie začína pred samotným aktom dražby, inak by nebolo čo zastavovať zásahom súdu. Ďalej poukazovala žalovaná na to, že zákaz výkonu záložného práva uložený neodkladným opatrením nemožno vykladať na ťarchu záložného veriteľa v tom zmysle, že tento riadne nepokračoval v začatom dražobnom konaní. Záložný veriteľ musí výkon záložného práva uplatniť úkonom obsahujúcim striktne predpísané informácie o zálohu a pohľadávke, ktorá sa má týmto výkonom uspokojiť. Vyhlásenie navrhovateľa dražby zo dňa 22. 11. 2022 bolo riadne podpísané tak žalovanou, ako aj dražobníkom, má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje výslovné vyhlásenie dražobníka, že návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby na predmet dražby prijíma. Vzhľadom na uvedené zotrváva žalovaná na svojom návrhu na zamietnutie žaloby v celom rozsahu a priznaní nároku na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. 10. Na pojednávaní 18. 3. 2025 žalobca uviedol, že súd zaujal nesprávne predbežné právne posúdenie veci, a to hneď z viacerých dôvodov. Po prvé, dražobný spis v plnej nahote odhalil jednu základnú skutočnosť, že celé „dražobné konanie“ je neplatné, a to z dôvodu, že pokiaľ ide o dražbu a proces dražby, tento je limitovaný spôsobom vymedzeným v z. č. 527/2002, a rovnako tak pokiaľ ide o náhľad na osobu záložného veriteľa, navrhovateľa dražby a dražobníka je potrebné určité pojmy vykladať aj v kontexte s ust. § 151m Občianskeho zákonníka, predovšetkým ide o prísne formalistické konanie, konanie dražby v rámci zákona č. 527 začína prvotným úkonom, ktorým je návrh na vykonanie dražby. To, že takýto úkon musí byť uskutočnený a bez formálneho splnenia tejto podmienky konania dražby nie je možné platne dražbu uskutočniť vyplýva priamo z textu ust. § 2 písm. a) z. 527/2002, kde sa hovorí, že dražbou je verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva k predmetu dražby na základe návrhu navrhovateľa to znamená, že tam je jasne definované, ako podmienka konania dražby návrh navrhovateľa dražby. Pokiaľ ide o kontext poukázal žalobca tiež na to, že už samotné označenie

osoby, ktorá iniciuje realizáciu dražby - navrhovateľ dražby, znamená, že navrhuje vykonanie dražby. V tomto smere pokiaľ súd odkázal na to, že podľa jeho názoru návrh na vykonanie dražby bol podaný v danej veci, tak sa mýlil, pretože ak chcem označiť listinu, ktorá tvorí súčasť, resp. ktorá začína celý dražobný spis, tak táto listina návrhom na vykonanie dražby nie je. A nie je návrhom na vykonanie dražby preto, že táto listina - vyhlásenie navrhovateľa dražby je v podstate prílohou zmluvy o vykonaní dražby. Ide o listinu vyhotovenú v zmysle § 16 ods. 2, ktorý odkazuje na § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, a ktorá musí obsahovať predpísané náležitosti a byť prílohou zmluvy o vykonaní dražby. Ak sa oboznámil celý komplet dražobný spis, tak ako to dražobník uviedol, tak keď sa nalistuje časť so zmluvou o vykonaní dražby, tak sa zistí, že nemá prílohu. Nemá prílohu preto, že táto prvá listina, ktorá sa nachádza v spise je práve len prílohou zmluvy o vykonaní dražby, ale táto listina, ktorá je prílohou zmluvy o vykonaní dražby nie je návrhom na vykonanie dražby. Nie je návrhom na vykonanie dražby preto, že celý proces, ktorý sa v danej veci uskutočňuje je od začiatku nezákonný, pretože neboli splnené formálne podmienky na to, aby dražobník mohol konať. Pokiaľ ide o výklad pojmu dražobné konanie, tak je to patvar, ktorý tu používajú niektoré súdy, ktoré asi nepoznajú zákon č. 527, pretože žalobca prečítal § 2 ods. 2, pričom v minulosti vlastnil (zástupca žalobcu) dražobnú spoločnosť a vykonal 30 až 40 dražieb a niečo o tom vie. A dražbou podľa zákona, za dražbu sa nepovažuje celé konanie v rámci prípravy dražby, ale dražbou je len ten moment, keď sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných, na vopred určenom mieste, s výzvou na podávanie ponúk, to je dražba. Ostatné úkony ako ohliadka nehnuteľnosti, zabezpečenie znaleckého posudku, kontrolného posudku, to sú úkony, ktoré smerujú k príprave dražby, a ako také nie sú dražbou, a ani dražobným konaním. Pokiaľ ide o otázku, či došlo alebo nedošlo k premlčaniu, vzhľadom k tomu, že nebol podaný návrh, konanie dražobníka je nezákonné, nemá podklad dražobník na to, aby mohol konať, pretože nemá kvalifikovaný návrh na vykonanie dražby, a tak všetky úkony nemajú žiadny právny účinok a nemôžu zasahovať do plynutia premlčacej doby vo vzťahu k danému záložnému právu. Námietka vo vzťahu k záložnému právu je absolútne korektná, spĺňa všetky náležitosti, pretože je namietnuté premlčanie a je označené právo, ktorého premlčanie sa namieta, namietol ho záložca, namietol ho aj záložný dlžník. Takže z tohto pohľadu sú splnené podmienky pre vyslovenie jeho premlčania, a to aj v kontexte s ďalšími skutočnosťami. Súd v podstate povedal, že bude vykladať vyhlásenie navrhovateľa dražby za návrh na vykonanie dražby, čo je podľa žalobcu nesprávne, pretože tento úkon nie je označený ako návrh na vykonanie dražby, je to príloha zmluvy o realizácii dražby, a to je iný právny úkon, a navyše keď z obsah dražobného spisu vyplýva, že táto listina - vyhlásenie navrhovateľa dražby mala byť podpísaná 24. alebo 25. 11., ale nejaké úkony dražobník mal vykonávať už predtým 22. 11., a ako je to možné. Položil si otázkz žalobca v tejto súvislosti. A následne si odpovedal, že je to možné tak, že tieto úkony sú rovnako tak neplatné, pretože dražobník nemá návrh na vykonanie dražby a všetky úkony, ktoré dražobník v danej akoby dražbe vykonal, nemajú žiadny právny následok v smere prerušenia premlčacej doby. Jediný moment, ktorý by mohol prerušiť dražbu by bol moment 24. 1., keď sa mala konať dražba, a to je deň, ktorý keby sa dražba konala, tak vtedy by došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, a to aj v prípade, že by návrh bol podaný. Pokiaľ ide o otázku, či konanie dražobníka je konaním pred štátnym orgánom, žalobca pozná to rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré vyvoláva viac otáznikov, ako dáva odpovedí, a najvyšší súd ako keby ani nerozlišoval, čo je to výkon záložného práva, čo je to dražobník a čo záložný veriteľ, pretože ak by sa touto otázkou zaoberal, tak by musel akcentovať na nasledujúce. Predovšetkým § 112 Občianskeho zákonníka tu bol asi od roku 1964 ako vznikol Občiansky zákonník, to znamená, že v čase, keď boli implikované ustanovenia o prerušení plynutia premlčacej doby, inštitút výkonu záložného práva neexistoval v kontexte z. č. 527 z roku 2002, t.z. prijatím zákona č. 527 z roku 2002, kedy sa novelizovali aj ustanovenia o záložnom práve o možnosti vykonať záložného práva, sa zakotvil do nášho právneho poriadku nový inštitút, a teda možnosť záložné právo vykonať dobrovoľnou dražbou. Žalobca si položil otázku, či sa zmenilo ust. § 112, resp. iné ustanovenia o premlčaní, prijatím tejto právnej normy do nášho právneho poriadku, a odpovedal si, že nie. To podľa neho znamenalo, že zákonodarca nemal v úmysle meniť nastavené parametre plynutia premlčacej doby prijatím tejto právnej normy. Niekto sa tu snažil podsúvať, že dražobník, teda súkromná spoločnosť má mať postavenie súdu dokonca, resp. postavenie iného príslušného orgánu, ktorý by bol postavený na roveň súdu. To je ale brutálny omyl, ktorý vychádza z toho, že niekto nepochopil vôbec, čo to je výkon záložného práva, pretože keď sa oboznámi s § 151m, tak zistí, že dražobník nie je nič iné len splnomocnenec záložného veriteľa a koná v jeho mene. Pretože právo predať predmet zálohu na dražbe má záložný veriteľ, a to že realizuje toto právo prostredníctvom tretej osoby nič neznamená, stále je to jeho konanie, a dokonca aj v prípade, že sa dražba uskutoční, tak záložný veriteľ je povinný vydať výťažok záložcovi bez odkladu, ktorý sa zvýši po uspokojení jeho pohľadávky. To znamená, že dražobník je len predĺžená ruka a v podstate splnomocnenec záložného veriteľa. Takže vo svojom dôsledku ak konanie v zmysle zákona č. 527 má za následok prerušenie

plynutia premlčacej doby, tak za žiadnym okolností nemožno priznať súkromnej právnickej osobe, ktorá je v podstate len veriteľom a jeho predĺženou rukou, postavenie iného orgánu, lebo potom by v podstate dodávateľ určoval ako bude plynúť premlčacia doba, nejakým súkromnoprávnym aktom medzi dvoma samostatnými subjektami súkromného práva a úkony medzi nimi budú mať dôsledok na plynutie premlčacej doby. To je neprípustné už z povahy postavenia dražobníka, ktorý je súkromnou právnickou osobou, ktorá len organizuje nejaké úkony v procese vykonania dražby, a je vylúčené aby sa takémuto subjektu priznávalo postavenie iného štátneho orgánu a konanie pred ním by bolo postavené na roveň súdnemu konaniu. Týmto výkladom sa dostáva potom ten spotrebiteľ do absolútnej nevýhody, pretože konanie dvoch súkromných osôb medzi sebou, ktoré nepodlieha žiadnej súdnej kontrole a oni si môžu antidatovať akúkoľvek listinu a vznikne tak právny stav, že zrazu tu bude nejaká súkromná, listina, ktorá bude prerušovať plynutie premlčacej doby. Takýto stav v konečnom dôsledku poškodzuje spotrebiteľa. Takže z tohto pohľadu tomu rozhodnutiu najvyššieho súdu chýba podrobné vysvetlenie, ale vo svojom dôsledku, ak by sa súd držal § 2 písm. a), tak by zistil, že len samotný proces dražby prerušuje konanie. Otázka výkonu záložného práva tak ako je konštituovaný v § 151a a nasl., znamená v podstate, že záložný veriteľ má dve možnosti, resp. viac, pokiaľ si ich dohodne v záložnej zmluve, ale v zásade dve. Môže iniciovať dobrovoľnú dražbu, alebo môže sa domáhať predaja zálohu aj podľa exekučného poriadku, takže takisto môže svoju pohľadávku žalovať, t.z. že záložný veriteľ si môže vybrať, či ide do procesu dobrovoľnej dražby, ktorá nezakladá prerušenie premlčania alebo pôjde na istotu a bude iniciovať iné druhy konaní, ktoré prerušenie plynutia premlčacej doby založia. V danom prípade riziko tohto rozhodnutia nesie záložný veriteľ. Z toho pohľadu mal žalobca za to, a dávali tomu podľa neho aj za pravdu rozdielne názory súdov, pričom aj v žalobe citoval rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. : 13Co 136/2019, že konanie dobrovoľnej dražby nie je uplatnením práva na súde, a poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 416/2022 z 13. 7. 2023, kde sa konštatuje, že celý proces určenia výšky dlhu až po dražbu vykonávajú súkromné osoby, t. z. že aj ústavný súd v aktuálnej judikatúre si je vedomý toho, že ide o súkromnú osobu, a nie žiadny štátny orgán, ani súd, ani orgán, ktorý by bol postavený na úroveň súdu, a toto nedokonalé rozhodnutie, ktoré bolo vydané na tieto skutočnosti vôbec nereflektuje. Ďalšia otázka je prerušenie plynutia premlčacej doby, pretože ust. § 112 (keby sa aj pripustilo, že návrhom sa prerušuje), tak je tu podmienka, že v začatom konaní je potrebné plynulo pokračovať, resp. riadne pokračovať. V danom prípade však nie je možné oddeľovať dražobníka od záložného veriteľa, oni totiž tvoria jeden celok a konanie dražobníka je konaním záložného veriteľa, tak je nastavený výkon záložného práva, pretože držiteľom záložného práva nie je dražobník, ale záložného práva, on má to právo, a on je oprávnený ho vykonať. On ho vykonáva s pomocou dražobníka a za prieťahy v konaní dražobníka je zodpovedný priamo on, a z dražobného spisu vyplýva minimálne, že od 25., kedy malo byť podpísané to čestné prehlásenie, ktoré bolo prílohou zmluvy o vykonaní dražby. Ak by sa hodnotilo písomné vyhlásenie navrhovateľa dražby, že predmet dražby je možné dražiť ako návrh, tak potom by nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o konaní dražba a aj tak by bol celý ten proces neplatný, takže výsledok je ten, že tu absentuje splnenie základných predpokladov na to, aby dražobník vôbec mohol organizovať tú dražbu, a čo sa týka plynulého pokračovania v tom procese, keby sa aj označilo, že začatím toho procesu sa niečo prerušilo, tak potom sa musí dospieť k záveru, že ak sa nekoná, tak počas lehoty nekonania pokračuje plynúť premlčacia doba, tá nemusí plynúť odznova, a chýba tam 10 dní a až niekedy koncom roka 2023, niekedy v októbri sa začal vyhotovovať nejaký znalecký posudok, t.z., že od novembra 2022 do novembra 2023 nebolo vykonané v danej veci nič. A aby sa táto dobu mohla hodnotiť za plynulé pokračovanie v organizácii dražby, tak s tým sa žalobca nestotožnil. Z tohto pohľadu, tých 10 dní sa tam určite nájdem, a následne, keď už uvidel tie vady dražby, pochopil žalobca, prečo mu dražobník neodovzdal listiny, ktoré od neho žiadal, pretože keby ich poznal, tak možno by zvolil úplne iný procesný postup, úplne inú žalobu, pretože keby aj dražba bola vykonaná 24. 1., tak by bola určite neplatná, tam absentuje návrh alebo absentuje príloha zmluvy o vykonaní dražby, to sú dve základné náležitosti, ktoré nie sú splnené, a pri rozhodovaní súdov o platnosti, či neplatnosti dražby sa uplatňuje pomerne prísny meter a dodržiavajú sa procesné pravidlá, ktoré predpisuje z. č. 527, ktorý je síce zložitý, kostrbatý, ale tieto dve náležitosti tam vyšpecifikované sú, a keď nie sú splnené, nemožno hovoriť o tom, že sa pokračuje plynulo, že sa vôbec koná vo veci výkonu dražby, resp. organizácii dražby a dražba ako taká je len v ten deň, keď licitátor vyzve niekoho na podávanie návrhov a udelí niekomu príklep. Všetko čo je predtým nemá žiadny právny význam a aj takto sa dá vykladať to posledné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré sa citovalo na minulom pojednávaní, a aj na dnešnom. Ak má niečo spôsobovať prerušenie plynutia premlčacej doby vo vzťahu k výkonu záložného práva, tak je to len tá dražba a dražba je až to vyvrcholenie, to všetko predtým je irelevantné, to sú súkromné úkony súkromných subjektov a je neprijateľné, aby do princípu právnej istoty zasahovalo to, že niekto s niekým si pokútne v kuchyni podpíše nejakú listinku a tou sa bude prezentovať pred

súdom, že toto prerušilo plynutie premlčacej doby. A to, že potom rok nič neurobili to už nevadí, veď už bol začatý proces, ale proces bol začatý, keď vôbec nepokračoval, požil si otázku žalobca. Pretože nikto nič nerobil až do konca roka 2023, keď sa urobil prvý znalecký posudok a potom kontrolný. Takže z tohto pohľadu tú dobu jednoznačne treba pripočítať, a chýba tu 10 dní, ak by súd vychádzal zo splatnosti 5. 10. Podľa žalobcu je potrebné vychádzať z tej listiny, ktorú predložila zástupkyňa žalovanej ako prílohu toho jej vyjadrenia, kde je jednoznačne uvedený termín dátum splatnosti pohľadávky 11. 9. 2019, žalobca ho nerozporoval, a pre súd je tento termín záväzný v rámci tohto konania, iný termín nie je relevantný. V pochybnostiach je potrebné v zmysle § 54 ods. 2, 3 OZ (aj na daný prípad) uplatňovať výklad, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa, a teda že záložné právo premlčané je. 11. Na pojednávaní 18. 3. 2025 žalovaná uviedla, že žalobca to zjavne vníma tak, že ustálená judikatúra je nesprávna a znenie zákona a možnosť dobrovoľnej dražby nie je vhodná, pričom prednáša nejaké vízie de lege ferenda. Ide o jeho názory, ktoré nekorešpondujú zneniu právnych noriem, ani judikatúry, ktorou je tunajší súd viazaný, ak totiž žalujúca strana by chcela po tomto súde, aby nerešpektoval závery najvyšších súdnych autorít, ktoré správne v rámci upraveného predbežného právneho posúdenia súd identifikoval a z nich aj vychádzal, a to je v prvom rade zbierkové rozhodnutie, na ktoré žalovaná mnohokrát poukazovala, z roku 2023, ako sa má správne postupovať pri zodpovedaní otázky kedy začína a spočíva premlčanie výkonu záložného práva, ale taktiež aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.: 4Cdo 41/2021, kde je zodpovedaná otázka, čo by malo a mohlo byť považované za riadne nepokračovanie vo výkone, to znamená keby veriteľ aktívne svojim konaním dražobnému procesu nejako robil prieky alebo by robil úkony, z ktorých by bolo zrejmé, že tento proces ide oddaľovať, spomaľovať alebo ho komplikovať. Toto sú skutočnosti, ku ktorým žalujúca strana neuviedla žiadne skutkové ani právne vyjadrenia, a iba existencia ktorých by umožňovala súdu odkloniť sa od rozhodovacej praxe, čiže súd nemôže zmeniť svoje právne posúdenie bez toho, aby tu boli takéto osobité skutočnosti - skutkové a právne odlišnosti prípadu. Pokiaľ ide o výhrady žalujúcej strany, že vyzývali dražobníka, aby im predložil spis a ten im ho nezaslal, čoho si však žalovaná nebola vedomá, že by z akéhokoľvek zákona to vyplývalo, už len preto, že by to malo vyzerať tak, že niekto príde na súd a povie, že zašlite mi súdny spis, zašlite mi dražobný spis, zašlite mi exekučný spis, tak túto povinnosť nemá, bez povinnosti úhrady vecných nákladov, dokonca žiaden štátny orgán, a vo vzťahu k dražobníkovi je to riešené v § 8 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách kde sa uvádza, že dražobník je povinný umožniť nazretie do písomností súvisiacich s dražbou, navrhovateľovi dražobníkovi, vlastníkovi predmetu dražby, takže ak žalujúca strana tvrdí, že dnes sa tu dostala k písomnostiam, ktoré by nejakým spôsobom mali zvrátiť jej právnu argumentáciu, tak to by musela tvrdiť a preukázať, že sa dostavila k dražobníkovi, požiadala o nahliadnutie do spisu a toto jej bolo odmietnuté. Ak by táto skutočnosť nastala, žalujúca strana by mala mnoho príležitostí voči dražobníkovi, ktorý je prísne kontrolovanou osobou a zodpovedá správnym, trestnoprávnym a iným spôsobom, teda z pohľadu mnohých právnych noriem, teda by žalobca musel preukázať porušenie takejto povinnosti a nie vymyslenej požiadavky na zaslanie dražobného spisu. Takže aj preto nepovažovali za opodstatnené to, že súd vyžiadal dražobný spis, pretože žalobca sa k nemu nevedel dostať, to nie je pravda. Nosnou argumentáciou žalobcu zostala snaha presvedčiť súd, že dražobný proces má začínať na návrh, ktorý tu údajne absentuje a že písomné vyhlásenie veriteľa, v ktorom je jasne v závere deklarované, že dražobník ho prijal a začína dražobný proces nemá postačovať. Avšak § 7 zákona o dobrovoľných dražbách v ods. 1 síce hovorí, že dražobné konanie sa začína na návrh, ale v žiadnom ustanovení zákona následne nie je kogentná právna norma, ktorá by stanovovala nejaké prísnejšie formálne náležitosti daného návrhu. Naopak náležitosti, ktoré zákon považuje za prísne, upravuje a dáva im formu aj obsah, a sú v tomto zákone jasne definované, a to je práve ods. 2 § 7, ktorý nadväzuje na všeobecnú informáciu, že navrhovateľom dražby je ten kto požiadal, aby bola vykonaná dražba. Navrhovateľ dražby musí písomne vyhlásiť určité skutočnosti, a tu zákon hovorí, že musí písomne niečo vyhlásiť a následne pokračuje v ďalšom odseku, že musí predložiť list vlastníctva. A tu bolo preukázané, že navrhovateľ dražby všetky zákonné kogentné normy splnil, a argument, že najprv je návrh na začatie dražby, ktorým je to písomné vyhlásenie, a písomné vyhlásenie je potom aj prílohou zmluvy o vykonaní dražby, je predsa pochopiteľné, pretože nič nesvedčí opaku, že daná listina jednoznačne začala dražobný proces a logickým spôsobom sa stala aj prílohou zmluvy o dražbe, ktorá sa podpisuje potom, čo dražobníkovi je návrh doručený, čo nevyvracia správne predbežné právne posúdenie súdu, preto tu nemôže byť absolútna neplatnosť dražobného procesu, pre ten chýbajúci pomyslený návrh na vykonanie dražby. To nekorešponduje so skutkovým stavom a nekorešponduje ani právnymi predpismi v danej oblasti, pretože žiadne nedefinujú také povinnosti, ktoré by tu neboli splnené, z ktorých by mohlo byť vyvodené, že tu akýkoľvek úkon nenastal. K argumentácii, že dražobník je súkromnou osobou, to žalovaná akceptovala, ale rovnako tak

už aj na ostatnom pojednávaní poukázala na to, že jednak sú tu rozhodnutia súdneho dvoru a rozsiahle stanovisko ústavného súdu, kde je široko a detailne vysvetlené prečo mimosúdny výkon záložného práva tak ako je nastavený v právnych normách SR je únijne akceptovateľný,a aj ústavnoprávne, a je to proste inštitút, ktorý tu je, a nie je dôvod naďalej viesť polemiky o tom, či je správny a zákonný. A napokon aj rozhodcovský súd je v takejto logike súkromnou osobou a nie je to súd ustanovený verejnou mocou, čiže dražobník ako taký v zmysle právneho poriadku SR nie je jedinou súkromnou osobou. Dražobný proces je nejaké konanie a dražba je jeho vyvrcholením, ale aby bola samotná dražba ten dražobný proces, to by bolo pritiahnuté za vlasy, pretože potom by aj súdny proces bol vlastne len rozsudok. 12. K zisteniu relevantného skutkového stavu súd dospel na základe nasledovného vykonaného dokazovania. 13. Zo Záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi žalovanou a žalobcom 6. 3. 2015 (č. l. 18 – 19) vyplynulo, že uvedeného dňa žalovaná ako banka a žalobca ako záložca uzatvorili zmluvu, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva, teda k nehnuteľnostiam uvedeným v žalobnom petite vo vlastníctve žalobcu v prospech banky ako záložného veriteľa, na zabezpečenie pohľadávky žalovanej vyplývajúcej zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5066910819 zo 6. 3. 2015, na základe ktorej banka poskytla dlžníkovi úver vo výške 130.000 eur s tým, že bolo dojednané, že záložné právo zabezpečuje pohľadávku banky z úverovej zmluvy, pohľadávku na uhradenie nákladov podľa tejto zmluvy o zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj pohľadávku a jej príslušenstvo, ktorá vznikla alebo vznikne v dôsledku alebo v súvislosti so zmenou právneho vzťahu, alebo záväzku založeného úverovou zmluvou, nahradením záväzku z úverovej zmluvy novým záväzkom, plnením dlžníkovi z neplatnej úverovej zmluvy, alebo plnením bez právneho dôvodu, alebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol, alebo odstúpením, alebo vypovedaním od úverovej zmluvy, ďalej len „Pohľadávka“. Zálohom boli teda vyššie uvedené nehnuteľnosti, pričom ďalej v tejto zmluve bolo dojednané, že ak vyššie špecifikovaná pohľadávka nebude riadne a včas splácaná, môže sa banka v rámci výkonu záložného práva uspokojiť s predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom podľa osobitných zákonov. 14. Zo Zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi žalovanou ako bankou a F. G., bytom E. L. XX, nar. X. X. XXXX, ako dlžníkom, zo 6. 3. 2015, (čl. 20 – 21 spisu) súd zistil, že tieto dve zmluvné strany si dojednali, že banka sa zaväzuje poskytnúť dlžníčke splátkový úver č. 5066910819 a dlžníčka sa zaväzuje poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky za podmienok dohodnutých v zmluve. Výška úveru bola dojednaná v sume 130.000 eur, išlo o úver na bývanie, respektíve iný účel v súvislosti s nehnuteľnosťou, za dojednania fixnej úrokovej sadzby na dobu 10 rokov vo výške 3,40 % ročne, za výslednej výšky úrokovej sadzby po zohľadnení zľavy v sadzbe 2,90 % ročne. Poskytnutie úveru bolo dojednané jednorazovo na účel uvedený v doklade, ktorý dlžník predloží banke pred poskytnutím úveru. Výška splátky bola dojednaná na sume 777,63 eur mesačne, vždy k 1. dňu v kalendárnom mesiaci s tým, že splatnosť prvej splátky bola dojednaná k 1. 5. 2016 a splatnosť úrokov a poplatkov vždy mesačne ku splatnosti splátky v kalendárnom mesiaci. Počet splátok bol určený v počte 216 a konečná splatnosť bola dojednaná k 1. 4. 2023 za rovnomerného splácania odpísaním z účtu pre splácanie na účet banky s tým, že dlžník sa zaviazal banke platiť poplatky uvedené v zmluve a podľa sadzobníka. 15. Zo znaleckého posudku č. 226/2023 vyhotoveného znalcom H. J. C., M. XXXX/XX N. B., vyplynulo, že tento znalec ku dátumu 7. 1. 2023, ako dátumu, ku ktorému sa nehnuteľnosti explicitne podľa tohto znaleckého posudku ohodnocovali, určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností uvedených v žalobnom petite spolu so stavbou prístrešok na parkovanie v hodnote 366.206,42 eur (všeobecná hodnota prístrešku na parkovanie bola určená v sume 23.779,26 eur). Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 12. 9. 2019, spísaného žalovanou a adresovaného dlžníčke (F. G.) na č. l. 130, v spojení s doručenkou na č. l. 131 vyplynulo, že žalovaná spísala oznámenie, v ktorom dlžníčke 18. 9. 2019, kedy táto prevzala toto oznámenie, oznámila, že vzhľadom na prípad porušenia bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery M. M. I., účinné od 1. 1. 2015 – pre omeškanie dlžníka so splácaním pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace, banka vyhlásila ku 11. 9. 2019 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy (číslo úveru 5066910819, uzatvorenej 6. 3. 2015) s tým, že vyzvala dlžníčku banka, aby pohľadávku zo zmluvy vo výške 112.096,67 eur uhradila do 15 dní na uvedené číslo účtu. Toto oznámenie tiež obsahovalo upozornenie, že pohľadávka je v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok ďalej úročená.

16. Z oboznámenej fotokópie úplného dražobného spisu (vydaného podľa § 189 CSP dražobníkom – spoločnosťou LICITOR group, a.s., Sládkovičova 6, Žilina ako treťou osobou) vyplynulo, že dňa 22. 11. 2022 spísal záložný veriteľ (žalovaná) právny úkon – Vyhlásenie navrhovateľa dražby (č. l. 183 – 184 spisu) o spôsobilosti predmetu dražby a pravosti a sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon dražby v zmysle § 7 ods. 2 a nasl. Zákona č. 527/2002 Z.z. - o dobrovoľných dražbách, adresované dražobníkovi spoločnosti LICITOR group a.s., so sídlom Sládkovičova 6, Žilina, IČO: 36421561, ďalej že bola ako dlžníčka identifikovaná F. J., bytom D. XXXX/X, D., nar. X. X. XXXX, určenie predmetu dražby, ktorými sú nehnuteľnosti uvedené v žalobnom petite, určenie vlastníckeho vzťahu k týmto nehnuteľnostiam, určenie pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva v podobe určenia Zmluvy o splátkovom úvere č. 5066910819 zo 6. 3. 2015, z ktorej vyplýva, s určením dátumu splatnosti pohľadávky k 11. 9. 2019 a určením výšky pohľadávky ku 22. 11. 2022 v sume 130.544,67 eur. Tento návrh bol podpísaný aj zástupcom dražobníka, pričom v závere tohto právneho úkonu – uvedeného vyhlásenia je tiež veta, že dražobník predložený návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby na predmet dražby prijíma. Z uvedeného dražobného spisu ďalej vyplynulo, že Zmluva o realizácii dražby medzi navrhovateľom dražby – záložným veriteľom (žalovanou) a uvedeným dražobníkom, bola uzatvorená 24. 11. 2022. Objednávka na vypracovanie znaleckého posudku dražobníkom adresovaná H. K. C., znalcovi pre odhad hodnoty nehnuteľností, bola spísaná 23. 11. 2022 (č. l. 189 spisu). Ďalej sa nachádza v dražobnom spise výzva na poskytnutie súčinnosti pri ohliadke predmetu záložného práva, určenej na dátum 15. 12. 2022, ktorá výzva bola datovaná dátum 23. 11. 2022. Ďalej sa v dražobnom spise nachádza Znalecký posudok č. 130/2022 vyhotovený znalcom H. K. C., J. O. XX, P. P., ktorý explicitne uvádza, že k dátumu, ku ktorému sa nehnuteľnosti ohodnocujú (19. 12. 2022) určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností uvedených v žalobnom petite v sume 220.645,02 eur. Uvedený znalecký posudok je z 19. 12. 2022. Išlo o znalca z odboru stavebníctvo, pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností. V uvedenom dražobnom spise sa ďalej nachádza námietka premlčania záložného práva a výzva na upustenie od konania dražby od zástupcu žalobcu z 12. 12. 2022 a následne je 15. 6. 2023 vyhotovená žiadosť o poskytnutie súčinnosti adresovaná dražobníkom Mestskému úradu Ružomberok, a to v súvislosti s poskytnutím podkladov k vyhotoveniu znaleckého posudku spočívajúcich v kolaudačnom rozhodnutí týkajúcim sa rodinného domu. Ďalej sa v dražobnom spise nachádza nová objednávka na vypracovanie znaleckého posudku adresovaná H. K. C., znalcovi predtým uvedenému, avšak datovaná dátumom 15. 6. 2023 a následne výzva na poskytnutie súčinnosti pri ohliadke predmetu záložného práva, ktorá ohliadka bola podľa tejto výzvy určená na dátum 11. 7. 2023, ktorá výzva je z 15. 6. 2023. Následne sa v dražobnom spise nachádza odpoveď mesta Ružomberok na predchádzajúcu žiadosť o súčinnosť od dražobníka datovaná dátumom 27. 6. 2023. Ďalej je tam Znalecký posudok č. 54/2023 H. K. C., vyššie uvedeného znalca, ktorý ako dátum, ku ktorému ohodnocuje nehnuteľnosti explicitne ustanovil 17. 7. 2023, pričom v tomto Znaleckom posudku zo dňa 17. 7. 2023 určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností uvedených v žalobe tento znalec v sume 207.117,86 eur. Ďalej sa v dražobnom spise nachádza námietka premlčania záložného práva a výzva na upustenie od konania dražby vypracovaná zástupcom žalobcu 22. 6. 2023 a ďalej je tam objednávka dražobníka adresovaná H. I. J., znalkyni pre odhad hodnoty nehnuteľností, z 11. 8. 2023, na vypracovanie znaleckého posudku a následne aj výzva na poskytnutie súčinnosti pri ohliadke predmetu záložného práva s určeným termínom ohliadky predmetu dražby 11. 9. 2023, ktorá výzva bola vyhotovená dražobníkom 11. 8. 2023. Následne sa v spise nachádza podanie označené ako „Námietky proti ohodnoteniu predmetu dražby“ a opakovaná výzva na upustenie od konania dražby spísaná zástupcom žalobcu 26. 7. 2023. Na tieto námietky odpovedal dražobník listom z 11. 8. 2023 adresovanom zástupcovi žalobcu. Následne sa v dražobnom spise nachádza znalecký posudok č. 134/2023, vyhotovený znalkyňou H. I. J., evidenčné číslo znalca 913954, ktorá s explicitným uvedeným dátumu, ku ktorému nehnuteľnosti ohodnocuje (24. 10. 2023), v tomto znaleckom posudku zo dňa 24. 10. 2023 určila všeobecnú hodnotu nehnuteľností uvedených v žalobe, spolu aj s prístreškom na parkovanie, v úhrnnej všeobecnej hodnote 239.417,49 eur (z toho všeobecná hodnota uvedeného prístrešku predstavovala sumu 16.187,06 eur). Uvedený znalecký posudok bol vypracovaný 24. 10. 2023. Ďalej sa v spise nachádza oznámenie o dobrovoľnej dražbe, kde sa určuje ako čas konania dražby 26. 1. 2024 a miesto konania dražby sídlo dražobníka – Sládkovičova 181/6, Žilina, ktoré oznámenie je vyhotovené 14. 12. 2023 a nasleduje jeho žiadosť o vyvesenie oznámenia o dražbe, adresovaná dražobníkom Mestskému úradu Ružomberok z 13. 12. 2023 a výzvu na poskytnutie súčinnosti pri ohliadke predmetu dražby vyhotovených dražobníkom s určením dátumov ohliadky na 9. 1. a 17. 1. 2024. V spise sa nachádza tiež námietka premlčania a výzva na upustenie od konania dražby spísaná žalobcom a dlžníčkou J. F. J. 1. 1. 2024 a následne je tam uznesenie tunajšieho súdu vydané v tejto veci, ktorým bolo vo výroku I. nariadené neodkladné opatrenie zákazu zdržať sa výkonu záložného práva formou predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe, ktoré záložné

právo bolo zriadené na základe Záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam, uzatvorené medzi navrhovateľom ako záložcom a záložným veriteľom 6. 3. 2015 a predmetom ktorého záložného práva sú vlastnícke, resp. spoluvlastnícke práva k nehnuteľnostiam uvedeným v žalobe. Uvedené uznesenie je zo dňa 24. 1. 2024. 17. Súd mal za nesporné pre nepopretie protistranou podľa § 151 CSP v spojení s § 300 CSP, respektíve pre výslovnú zhodnosť skutkových tvrdení strán sporu podľa § 186 ods. 2 CSP, že žalobca je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom (s určeným podielom) nehnuteľností uvedených v žalobnom petite. 18. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu súd aplikoval najmä nasledovné hmotnoprávne ustanovenia. 19. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka – zákona č. 40/1964 Z.z. v znení neskorších predpisov, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 20. Podľa § 100 ods. 2 OZ Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než je zabezpečená pohľadávka. 21. Podľa § 101 OZ Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 22. Podľa § 112 OZ Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. 23. Podľa § 54a OZ Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. 24. § 151a OZ Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. 25. Podľa § 151j ods. 1 OZ Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. 26. Podľa § 151j ods. 2 OZ Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. 26. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami. 27. Záložné právo sa tak ako každé majetkové právo (okrem vlastníckeho práva) podľa § 100 ods. 2 OZ premlčuje, a to v (podľa § 101 OZ – keďže vo vzťahu k záložnému právu nie je ďalej v OZ ustanovené inak) všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá (podľa § 101 OZ) plynie odo dňa, keď sa záložné právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. (podľa § 151a OZ), odvtedy čo zabezpečená pohľadávka nebola riadne a včas splnená. Záložné právo sa však podľa § 100 ods. 2 OZ nepremlčí skôr, než zabezpečená pohľadávka (vyššie uvedené závery vyplývajú aj z komentára k Občianskemu zákonníku I C. H. BECK, 2019, str. 1309 a 1318, autori Števček a kol., alebo aj z ods. 19 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/41/2021). Z uvedeného vyplýva, že právne názory o nepremlčateľnosti záložného práva sa už považujú za prekonané.

28. K výkonu záložného práva môže dôjsť (okrem iného) aj predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe (podľa Zákona č. 527/2002 Z. z. – o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov), pričom pri tomto spôsobe výkonu záložného práva dochádza k začatiu spočívania premlčacej doby v zmysle § 112 OZ v tom okamihu, ako sa uplatnilo právo na výkon záložného práva u dražobníka, ako tzv. iného príslušného orgánu (v zmysle § 112 OZ). Dražobník je teda (napriek tomu, že nejde o orgán verejnej moci) subjekt, ktorému Zákon o dobrovoľných dražbách zveruje oprávnenie zrealizovať právo záložného veriteľa na výkon záložného práva, ktorým je zabezpečená pohľadávka záložného veriteľa, a možno ho považovať za iný príslušný orgán v zmysle § 112 OZ (viď aj ods. 11.3 rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. 11. 2022, sp. zn. 5Cdo/64/2020, ktorý bol zverejnený aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, pod číslom 27, č. 3/2023). Za moment, kedy začne spočívať premlčacia doba v zmysle § 112 OZ je teda potrebné považovať okamih, keď veriteľ uplatnil svoje právo na výkon záložného práva u dražobníka, pričom za takýto okamih nie je možné (tak, ako sa toho dožadoval žalobca) považovať moment začatia dražby, ale (ako to uvádzala žalovaná) okamih, keď došlo zo strany záložného veriteľa k vykonaniu prvého právneho úkonu vo vzťahu k dražobníkovi, z ktorého obsahovo vyplynulo, že od dražobníka žiada, aby zrealizoval výkon jeho záložného práva formou dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. Tento záver súdu potvrdzuje aj vyššie uvedený judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/64/2020, v ods. 11.3, kde uvádza, že začatie dražobného konania spôsobuje, že premlčacia doba vo vzťahu k záložnému právu neplynie, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/41/2021 z 27. 2. 2023, ktorý vo svojich odsekoch 16.2, a aj v odseku 25. za tento okamih považuje moment podania návrhu na vykonanie dražby záložným veriteľom u dražobníka, pričom závery tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu boli odobrené aj uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS 447/2023 z 20. 9. 2023 v jeho odseku 20. odôvodnenia. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca namietal, že dražobný spis neobsahuje formalizovaný právny úkon – návrh na vykonanie dražby, ktorý by bol podaný záložným veriteľom u dražobníka (spoločnosti LICITOR group, a.s., so sídlom Sládkovičova 6, Žilina, IČO : 36421561), tak súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na právny úkon označený ako : „Vyhlásenie navrhovateľa dražby o spôsobilosti predmetu dražby a pravosti a sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon dražby, z 22. 11. 2022 (č. l. 183 – 184 spisu v tejto civilnej veci), ktorý sa nachádza na začiatku uvedeného dražobného spisu, a v ktorom právnom úkone (v jeho závere) sa uvádza, že dražobník predložený návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby na predmet dražby prijíma, z čoho vyplýva, že dražobník spolu so záložným veriteľom tento právny úkon (z obsahového hľadiska) súčasne poňali aj ako návrh na vykonanie dražby, a keďže zákon č. 527/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov neobsahuje osobitnú úpravu formalizovaného právneho úkonu – návrhu na vykonanie dražby (tak, ako to upravuje napríklad vo vzťahu k právnemu úkonu vyhlásenia navrhovateľa dražby o spôsobilosti k predmetu dražby a pravosti a sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon dražby, či pri právnom úkone zmluvy o realizácii dražby) a s pojmom návrhu na vykonanie dražby pracuje len okrajovo, všeobecne a bez definovania jeho obsahových náležitostí či formy, bolo možné sa tak stotožniť s právnym záverom žalovanej, že v tomto prípade formalizovaný (v zákone o dobrovoľných dražbách) osobitne upravený právny úkon - Vyhlásenie navrhovateľa dražby o spôsobilosti predmetu dražby a pravosti a sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon dražby z 22. 11. 2022 (aj vzhľadom na výslovne prejavenú vôľu záložného veriteľa a dražobníka v tomto právnom úkone o tom, že tento právny úkon sa súčasne považuje za návrh na vykonanie dražby) je potrebné súčasne považovať aj za úkon, ktorým záložný veriteľ navrhol dražobníkovi vykonať dražbu (v tomto prípade.) Vzhľadom na uvedené okolnosti by tak bolo prepiatym formalizmom, ktorý by nemal oporu v ústavnom princípe materiálneho právneho štátu, ak by súd s poukazom na to, že dražobný spis neobsahuje osobitný, na samostatnej listine formulovaný právny úkon, označený ako Návrh na vykonanie dražby, dospel k záveru, že k začatiu spočívania premlčacej doby v tomto prípade nedošlo. Vzhľadom na to, že uvedený právny úkon - Vyhlásenie navrhovateľa dražby o spôsobilosti predmetu dražby a pravosti a sume a splatnosti pohľadávky, ktorý bol z obsahového hľadiska súčasne aj návrhom na vykonanie dobrovoľnej dražby, bol k dátumu jeho spísania 22. 11. 2022 (okrem žalovanej) podpísaný aj dražobníkom, bolo tak možné mať za to, že k uplatneniu práva na výkon záložného práva v zmysle § 112 OZ, zo strany záložného veriteľa u dražobníka ako u tzv. iného príslušného orgánu v zmysle § 112 OZ došlo k dátumu 22. 11. 2022. Dňa 22. 11. 2022, teda premlčacia doba vo vzťahu k záložnému právu prestala plynúť a začala spočívať v zmysle § 112 OZ. 29. Pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy v tomto prípade došlo k začatiu plynutia premlčacej doby ohľadne záložného práva vyplývajúceho zo Záložnej zmluvy zo 6. 3. 2015, tak (ako už bolo vo všeobecnosti vyššie uvedené) všeobecná trojročná premlčacia doba určená na premlčanie záložného práva tu začala plynúť od okamihu, kedy mohlo byť záložné právo zo strany záložného veriteľa vykonané po

prvý raz (§ 101 OZ), t.j. odkedy zabezpečená pohľadávka nebola riadne a včas splnená (151a OZ). Z oznámenia žalovanej o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 12. 9. 2019 vyplynulo, že v ňom žalovaná oznámila dlžníčke, že vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky z úverovej zmluvy ku 11. 9. 2019, a keďže súčasne v tomto oznámení žalovaná vyzvala dlžníčku na úhradu tejto zosplatnenej pohľadávky z úverovej zmluvy v lehote 15 dní, teda od doručenia tohto oznámenia dlžníčke, bolo potom možné mať za to, že k účinnosti mimoriadneho zosplatnenia mohlo dôjsť až uplynutím lehoty 15 dní od doručenia tohto oznámenia dlžníčke, k čomu podľa doručenky z č. l. 131 spisu došlo 18. 9. 2019, a teda, že k účinnosti mimoriadneho zosplatnenia došlo k 4. 10. 2019, a teda až od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba ohľadne záložného práva, keďže zabezpečená zosplatnená pohľadávka z úverovej zmluvy k tomuto dňu nebola riadne a včas uspokojená. A pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na ustanovenie § 103 OZ, podľa ktorého, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, má začať plynúť premlčacia doba uvedená v zročnosti nesplnenej splátky (pre ktorej nesplnenie došlo k zosplatneniu celej pohľadávky), pričom poukazovala na to, že vzhľadom na dátum, ku ktorému došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti (19. 9. 2019) a dôvod vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, teda že dlžníčka meškala so splácaním konkrétnej splátky, pri ktorej k zosplatneniu viac ako 3 mesiace, a teda, že už najneskôr 11. 6. 2019 bola dlžníčka v omeškaní so splnením tejto splátky, a že teda už od 11. 6. 2019 v zmysle § 104, druhá veta OZ, začala plynúť premlčacia doba (aj ohľadne záložného práva), tak k tomuto súd uvádza, že (stotožňujúc sa s právnou argumentáciou žalovanej) aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 OZ v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka, a teda, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, tak pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky, pri strate výhody splátok (podľa § 565 OZ), sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením § 101 OZ (viď aj ods. 26 uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15. 12. 2022), kde sa aj v ods. 27 poukazuje na to, že už ide o otázku, ktorou sa zaoberal aj v rozhodnutiach z 29. 11 2022, sp. zn. Cdo/268/2020 a z 30. 11. 2022, sp. zn. 5Cdo/224/2021, na ktoré v tejto súvislosti tiež najvyšší súd poukázal. 30. V tejto súvislosti, pokiaľ žalobca navrhoval, aby súd od žalovanej zabezpečil všetku komunikáciu medzi žalovanou a dlžníčkou ohľadne splácania, ako aj zosplatnenia, vrátane predloženia výzvy pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti, s odôvodnením, že on ako záložca nemal k týmto listinám týkajúcim sa komunikácie medzi žalovanou a dlžníčkou objektívne prístup, súd uvádza, že ani v prípade spotrebiteľského sporu nemohol súd uplatniť vo vzťahu k žalovanej ustanovenia § 189 CSP o edičnej povinnosti, teda nemohol jej uložiť povinnosť vydať túto listinnú dokumentáciu, pokiaľ ju táto odmietala vydať, a ktorá by mohla byť potenciálne v jej neprospech, pretože podkladom pre odstránenie informačného deficitu (o aký objektívne v tomto prípade na strane záložcu išlo) nemôže byť len dohad alebo názor (v tomto prípade žalobkyne ako záložcu a navrhovateľa tohto dôkazu), že v určitých listinách, ktoré by mala protistrana poskytnúť, budú potrebné informácie. Podkladom pre uloženie takejto edičnej povinnosti protistrany by mal byť až preukázateľný a pravdepodobný úsudok o dôvodnosti a oprávnenosti uloženia takejto povinnosti protistrane, keďže účelom tohto inštitútu je získať dôkaz za účelom podpory už vybudovanej právnej argumentácie, a nemalo by tak ísť o pátranie po neznámych dôkazoch neurčitého rozsahu za účelom vybudovania prípadu (viď aj komentár k CSP 2016, C. H. BECK, autori Števček a kol., str. 699). Z uvedeného vyplýva, že je potrebné striktne rozlišovať medzi uložením edičnej povinnosti tretej osobe a protistrane v civilnom sporovom konaní (a to aj v spotrebiteľskom sporovom konaní). V tejto súvislosti súd len dodáva, že nemohol ani ex offo obstáť tento dôkaz od dlžníčky (ako v tomto prípade tretej osoby, ex offo, keďže žalobca nenavrhol túto dokumentáciu obstarať od dlžníčky, ale výlučne od žalovanej), teda v zmysle § 295 CSP, a to preto, že v týchto skutkových okolnostiach, ktorých sa mala týkať žalobcom požadovaná komunikácia medzi žalovanou a dlžníčkou (osobitne, pokiaľ ide o úkony súvisiace s vyhlásením mimoriadnej splatnosti, teda najmä obsah výzvy predchádzajúcej zosplatneniu), nešlo o skutkové okolnosti, ktoré by súviseli, respektíve, ktoré by sa týkali neprijateľných či nekalých zmluvných dojednaní k spotrebiteľskej zmluve, na ktorých by bol založený uplatnený žalobný nárok, a ani o okolnosti súvisiacich s uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy, teda skutkové okolnosti, ku ktorým by došlo v dobe uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, ale išlo tu o skutkové okolnosti, ktoré mohli nastať až po uzatvorení spotrebiteľskej zmluvy v priebehu jej plnenia (viď aj komentár k CSP, 2016, C. H. BECK, str. 1030, autori Števček a kol.). 31. Tu je však potrebné dodať tiež, že (ako správne poznamenala žalovaná) ak by aj hypoteticky bolo predčasné zosplatnenie úveru neplatné, k čomu žalobca pri tomto dôkaznom návrhu zjavne smeroval, a čo žalovaná vyslovene odmietala, tak táto skutočnosť by len potvrdzoval nedôvodnosť

žaloby o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, respektíve že právo na výkon záložného práva zanikol, pretože ak by k platnému zosplatneniu úveru nedošlo, úverový vzťah by tak existoval ďalej v pôvodnej splátkovej podobe, keď zo Zmluvy o splátkovom úvere zo 6. 3. 2015 vyplýva, že bola dohodnutá konečná splatnosť úveru až ku dňu 1. 4. 2033, a teda nebolo by možné, aby sa záložné právo premlčalo už len preto, že podľa § 100 ods. 2 záložné práva sa nepremlčia skôr, než zabezpečená pohľadávka. 32. Z vyššie uvedeného odôvodnenia tak vyplýva, že premlčacia doba ohľadne záložného práva v tejto veci začala plynúť 4. 10. 2019 a mala by tak uplynúť 4. 10. 2022, avšak, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že táto premlčacia doba záložného práva neplynula po dobu od 25. 3. 2020 do 30. 4. 2020 (v zmysle § 1 písm. a) Zákona č. 62/2020 Z.z. v znení neskorších predpisov), a tiež po dobu od 14. 1. 2021 do 28. 2. 2021 (v zmysle § 8 písm. a) Zákona č. 62/2020 Z.z. v znení neskorších predpisov), a teda že o tieto doby sa trojročná premlčacia doba plynúca od 4. 10. 2019 predlžovala, to znamená, že sa predĺžila až o 81 dní, t. j. do 20. 12. 2022. 33. Účinky spočívania premlčacej doby v zmysle § 112 OZ, ktoré nastanú momentom uplatnenia práva na súde alebo u iného príslušného orgánu, sa však udržiavajú len za predpokladu (ako je uvedené v § 112 OZ), ak v takto začatom konaní veriteľ riadne pokračuje. Premlčacia doba potom spočíva po celú dobu konania pred orgánom príslušným podľa § 112 OZ, pričom predpoklad, že veriteľ (záložný veriteľ) v začatom konaní riadne pokračuje, znamená, že nebráni svojimi procesnými úkonmi v jeho náležitom priebehu tak, aby toto konanie mohlo skončiť meritórnym rozhodnutím (viď aj ods. 18 odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/41/2021 z 27. 2. 2023, ktorého závery boli odobrené aj uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 447/2023 z 20. 9. 2023, v odseku 20 jeho odôvodnenia). Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že od 22. 11. 2022 a potom v priebehu nasledujúceho roka 2023, až do dátumu 26. 1. 2024, kedy sa mal realizovať prvý termín dražby, ku ktorého realizácii nedošlo z dôvodu uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, ktorý realizáciu tejto dražby zakazoval, treba najprv povedať, že. Pokiaľ ide o obdobie od vydania neodkladného opatrenia, respektíve od jeho vykonateľnosti nasledujúceho dňa, ktorým uznesením z 24. 1. 2024, v jeho výroku I. bolo žalovanej (záložnému veriteľovi) uložené zdržať sa výkonu záložného práva formou predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe podľa Zákona o dobrovoľných dražbách v súvislosti s vyššie popísaným záložným právom k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, tak takýto zákaz nepochybne nemožno vykladať na ťarchu záložného veriteľa (žalovanej) v tom zmysle, že od vykonateľnosti tohto neodkladného opatrenia sa riadne nepokračovalo vo výkone záložného práva, keďže inak by záložný veriteľ porušil zákaz uložený súdom, z toho vyplývajúcimi následkami, a teda išlo o objektívnu prekážku, ktorá vylučovala záver o tom, že záložný veriteľ v takto začatom konaní pred dražobníkom riadne nepokračoval. Pokiaľ ide o namietané obdobie od 22. 11. 2022, kedy bolo spísané a podpísané záložným veriteľom, ako aj dražobníkom vyššie uvedené vyhlásenie, až do obdobia vykonateľnosti nariadeného neodkladného opatrenia 25. 1. 2024, tak súd (vzhľadom na vyššie uvedený právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/41/2021, vyjadrený v ods. 18 jeho odôvodnenia) poukazuje predovšetkým na to, že potom ako záložný veriteľ uplatnil právo na výkon záložného práva v zmysle § 112 u iného príslušného orgánu – dražobníka, by bolo potrebné na to, aby bol tento predpoklad, že v začatom konaní záložný veriteľ riadne nepokračoval, aby tento záložný veriteľ svojimi aktívnymi procesnými úkonmi bránil jeho náležitému priebehu tak, aby mohlo skončiť meritórnym rozhodnutím, čo v danom prípade konštatovať nemožno, a ak by aj vôbec bolo možné konštatovať, že v dražobnom konaní nebolo riadne pokračované, bolo by to možné výlučne pričítať inému príslušnému orgánu – dražobníkovi, nie však záložnému veriteľovi v zmysle § 112 OZ. Ide o situáciu obdobnú, ak žalobca podá žalobu na súd a súd by riadne nepokračoval, respektíve by konal s prieťahmi, tak takýto postup nie je možné pričítať žalobcovi, pokiaľ sám svojimi aktívnymi procesnými úkonmi k tomuto postupu súdu neprispel. Žiadne takéto procesné úkony záložného veriteľa v konaní pred dražobníkom však neboli preukázané, pričom súd mal k dispozícii celý dražobný spis vyžiadaný od dražobníka (na základe uloženej edičnej povinnosti podľa § 189 CSP.) Z obsahu dražobného spisu však tiež vyplýva, že dražobník v priebehu dražobného konania, teda od uplatnenia práva na výkon záložného práva, vo vyhlásení z 22. 11. 2022, ktorý bol dražobníkovi doručený toho istého dňa a ktorý obsahoval tiež návrh na vykonanie dražby, vykonával do konca roka 2022 úkony, teda nie je pravda, že by tam nebol žiaden úkon v roku 2022 od 22. 11. 2022 a takisto boli prakticky každý mesiac vykonávané úkony od 15. 6. 2023 až do vykonateľnosti nariadeného neodkladného opatrenia 25. 1. 2024. Jediné obdobie nečinnosti je možné konštatovať v postupe dražobníka v období od 1. 1. 2023 do 15. 6. 2023, teda v období asi päť a pol mesiacov, avšak aj vo vzťahu k tomuto obdobiu päť a pol mesačnej nečinnosti dražobníka, by súd takéto jeho

konanie nemohol vyhodnotiť, v tom zmysle, že nepokračuje riadne, pretože ani použijúc analógiu vo vzťahu k súdnym konaniam by nečinnosť v súdnom konaní v trvaní päť a pol mesiaca ešte neznamenala konštatovanie zbytočných prieťahov vzhľadom na obvyklú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorá za takú dobu považuje až obdobie 6 mesiacov v civilných veciach. Navyše, treba poukázať na to, že v období roku 2023 už prakticky neplatili žiadne obmedzenia vyvolané pandémiou COVID-19 (určite nie v oblasti výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou), a nemožno tiež však prehliadnuť súvislosť, že tomuto roku 2023 predchádzali roky 2020 až 2022, v rámci ktorých, či už výslovne alebo fakticky pre prebiehajúcu celosvetovú pandémiu ochorenia COVID-19 nebolo minimálne po určitú (nezanedbateľnú) dobu vylúčené alebo prakticky výrazne obmedzená možnosť výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorá okolnosť objektívne prispela k nahromadeniu úloh dražobníka, ktorá sa potom musela premietnuť aj do nasledujúceho obdobia v roku 2023, a spôsobiť tak určité spomalenie v činnosti. Súd však v tomto smere neakceptoval argumentáciu žalovanej o činnosti tzv. sociálnej banky, ktorá z obsahového hľadiska sa skôr musela týkať obdobia medzi rokmi 2019 a 2022, a nie problematického obdobia roku 2023. 34. Pokiaľ ide o samotnú zabezpečenú pohľadávku (z Úverovej zmluvy zo 6. 3. 2015), tak súd dospel k záveru, že táto je premlčaná (čo je jeden z predpokladov v zmysle § 100 ods. 2 OZ pre potenciálny záver o premlčaní záložného práva), a to preto, že (obdobne, ako už súd uviedol v súvislosti s úvahami o premlčaní, resp. nepremlčaní záložného práva) z oznámenia žalovanej o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 12. 9. 2019 vyplynulo, že v ňom bola vyhlásená mimoriadna splatnosť pohľadávky z úverovej zmluvy ku 11. 9. 2019, a keďže v tomto oznámení žalovaná súčasne vyzvala dlžníčku na úhradu zosplatnenej pohľadávky z úverovej zmluvy v lehote 15 dní (od doručenia tohto oznámenia), bolo tak možné mať za to, že k účinnosti mimoriadneho zosplatnenia došlo až uplynutím tejto 15 dňovej lehoty, plynúcej od doručenia tohto oznámenia dlžníčky, k čomu podľa doručenky z č. l. 131 došlo 18. 9. 2019, a teda že (uplynutím lehoty 15 dní) došlo k účinnosti takto vyhláseného zosplatnenia k 4. 10. 2019, a že až od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba ohľadne pohľadávky žalovanej voči dlžníčke z úverovej zmluvy (aj so započítaním eventuálneho spočívania premlčacej doby kvôli ochoreniu COVID-19 v zmysle vyššie uvedeného zákona), keďže doteraz plynutie premlčacej doby ohľadne zabezpečenia pohľadávky nebolo narušené uplatnením tejto pohľadávky (žalovanou ako veriteľkou) voči dlžníčke na súde alebo inom príslušnom orgáne v zmysle § 112 OZ. V tejto súvislosti súd len poznamenáva, že iným príslušným orgánom v zmysle § 112, pokiaľ ide o uplatnenie zabezpečenej pohľadávky z úverovej zmluvy, mohol byť prakticky len rozhodcovský orgán a nie aj dražobník, ako v prípade záložného práva (k tomu viď aj odseky 12.3 a 13. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/64/2020 z 30. 11. 2022.) 35. Súd len na okraj považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke žalovanej, týkajúcej sa absencie kvalifikovanej námietky premlčania zo strany žalobcu, ktorá by tak vylučovala nástup účinkov premlčania vo vzťahu ako k premlčaniu záložného práva, tak aj k premlčaniu zabezpečenej pohľadávky. K záveru o premlčaní určitého práva (vrátane záložného práva) totiž môže dôjsť (na základe § 100, prvej vety OZ) už vtedy, ak uplynula premlčacia doba bez toho, aby oprávnená osoba v tejto dobe vykonala toto právo, a až vznesením (kvalifikovanej) námietky premlčania zo strany povinnej osoby, teda dovolaním sa premlčania, sa podľa § 100, tretej vety OZ dosiahne stav, keď veriteľ je povinný upustiť od výkonu záložného práva, vrátane výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby (viď aj komentár k CSP C. H. BECK, Občiansky zákonník I, 2019, autori Števček a kol., str. 1309). Je preto možné súhlasiť, že námietka premlčania vo všeobecnosti musí byť dostatočne určito skutkovo odôvodnená, avšak v tomto prípade záložca (žalobca), bez ohľadu na to či trpel v dôsledku informačného deficitu nemožnosťou dostatočnej konkretizácie skutkových tvrdení odôvodňujúcich námietku premlčania záložného práva a zabezpečenej pohľadávky, nakoniec ani nemusel vôbec námietku premlčania, či už záložného práva alebo zabezpečenia pohľadávky vzniesť, pretože premlčané právo (taktiež aj záložné právo) zo spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je aj záložná zmluva) podľa § 54a OZ nemožno vymáhať, na čo musí príslušný konajúci orgán (v tomto prípade súd rozhodujúci o žalobe o tom, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom) prihliadať aj bez námietky, t. j ex offo (k tomu viď aj komentár k Občianskemu zákonníku I, C. H. BECK, 2019, str. 736, autori Števček a kol.). Preto táto argumentácia žalovanej, že žalobca mal v rámci vznesenej námietky premlčania záložného práva kvalitnejšie uniesť povinnosť tvrdenia, teda uviesť tvrdenia o tom, kedy presne premlčacia doba záložného práva začala plynúť, ako plynula, kedy skončila, a či záložný veriteľ mal aj objektívnu možnosť výkonu záložného práva, je podľa názoru súdu nedôvodná. A to aj za prihliadnutia na to, že objektívne záložca mal určitý informačný deficit tým, že mal prirodzene obmedzený prístup k určitým údajom a listinám, ku ktorým

mal prístup dlžník a v osobe dlžníčky išlo o bývalú partnerku záložcu, s ktorým mal záložca problém s komunikáciou. V tejto súvislosti súd na okraj len poznamenáva, že na to, aby záložný veriteľ bol povinný upustiť od výkonu záložné práva by postačovalo, aj ak by vzniesol námietku premlčania záložca len voči záložnému právu a nie aj námietku voči premlčaniu zabezpečenej pohľadávky (čo vyplýva aj z ods. 32.2 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/169/2022). 36. Taktiež len na okraj, keďže súd nepovažoval záložné právo za premlčané uvádza, že premlčané záložné právo síce vo svojej naturálnej podobe existuje, avšak po vznesení námietky premlčania, resp. v prípade spotrebiteľských vzťahov, aj bez takejto námietky, už nemá žiaden praktický význam a záložca tak má potom daný naliehavý právny záujem na určenie (formou súdneho rozhodnutia), že toto premlčané záložné právo nie je vykonateľné a je potom prijateľná interpretácia, že takýto určujúci rozsudok je podkladom na výmaz záložného práva z príslušného registra záložných práv (t. j. aj v katastri nehnuteľností), čo vyplýva aj z komentára k Občianskemu zákonníku I, C. H. BECK, 2019, str. 1309). Avšak, vyplýva to aj z ods. 29, 29. 1., 29.3 a 30. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. 10. 2022. A pokiaľ v tejto súvislosti žalovaná riešila, prečo podľa nej záložné právo nezaniklo, tak k tomuto súd uvádza, že z jeho pohľadu išlo o zbytočnú argumentáciu, pretože súd netvrdí, že záložné právo zaniklo, len že (napriek tomu, že existuje) ho nemožno vykonať. A pokiaľ táto argumentácia žalovanej smerovala k vyjadreniam žalobcu, ktorý okrem tvrdení, že sa domáhal určenia, že záložné právo nezaťažuje predmetné nehnuteľnosti, tiež na iných miestach svojich písomných podaní sa domáhal určenia, že záložné právo neexistuje, teda, že zaniklo, tak k tomuto súd uvádza, že pokiaľ by sa aj objektívne líšila formulácia žalobného petitu v týchto podaniach žalobcu od objektívne (podľa názoru súdu) správnej formulácie výroku rozsudku, respektíve žalobného petitu, k čomu aj došlo, pretože by súd považoval za správnu formuláciu, v ktorej by sa žalobca domáhal určenia, že premlčané záložné právo nie je vykonateľné, a neakceptoval by ani formuláciu, že záložné právo nezaťažuje nehnuteľnosti, a ani, že záložné právo neexistuje, tak by tu v podstate išlo len o otázku formulácie petitu, ktorou súd nie je viazaný a výrok si môže preformulovať po svojom, pretože súd je viazaný obsahom žaloby, ak z obsahu žaloby (napriek nesprávnej formulácii žalobného petitu) je zrejmé, že čoho sa žalobca v skutočnosti domáha, čo sleduje svojou žalobou, v danom prípade výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností, a je potom možné, aby petit v jemu vyhovujúcom zmysle preformuloval (k tomu viď aj komentár CSP, C. H. BECK, 2016, autori Števček a kol., str. 505). 37. Tiež (vzhľadom na zamietavý výrok tohto rozsudku) len na okraj súd poznamenáva, že pokiaľ sa medzi stranami riešila otázka procesnej prípustnosti podanej žaloby, teda s tým súvisiaca otázka, či ide o žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP alebo 137 písm. d) CSP, tak tu súd uvádza, že v prípade žaloby o určenie, že záložné právo (premlčané) nie je vykonateľné (ktorú formuláciu súd považoval za správnu), ide o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, teda žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, kde je podmienkou jej procesnej prípustnosti existencia naliehavého právneho záujmu žalobcu (čo nepriamo vyplýva aj z komentára k Občianskemu zákonníku I, C. H. BECK, 2019, autori Števček a kol., str. 1309, kde sa hovorí o podmienke naliehavého právneho záujmu), a že teda nejde o žalobu podľa § 137 písm. d) CSP (o určenie právnej skutočnosti), kde je podmienkou jej procesnej prípustnosti to, že takúto žalobu osobitný predpis vyslovene pripúšťa, a to preto, že v podstate by sa dala táto žaloba (o určenie, že záložné právo nie je vykonateľné) preformulovať na obsahovo totožný žalobný petit (hoci neprirodzenejšie znejúci, ktorý by však doslovne vyhovoval zneniu ustanovenia § 137 písm. c) CSP, v znení, že tu právo záložného veriteľa na výkon záložného práva k nehnuteľnostiam nie je), s ktorou formuláciou sa súd práve pre jej neprirodzené vyznenie nestotožňuje. Naliehavý právny záujem žalobcu pritom by súd (ak by nedošlo k záveru, že záložné právo nie je premlčané) videl v tom, že žalobca sleduje výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností vo vzťahu k svojim nehnuteľnostiam. Preto by sa súd tiež nestotožnil s formuláciou, že záložné právo neexistuje. 38. Pokiaľ žalovaná poukazovala na § 151j ods. 2 OZ, podľa ktorého, ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť, respektíve domáhať sa uspokojenia so zálohou, aj keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná, súd uvádza, že touto situáciou sa rozumie prípad, keď je premlčaná zabezpečená pohľadávka, avšak záložné právo premlčané nie je (viď aj komentár v Občianskom zákonníku I, C. H. BECK, 2019, str. 1308 – 1309). A toto ustanovenie by nebolo dôvodné, ak by záložné právo bolo premlčané. 39. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu týkajúcu sa výšky sumy, ohodnotenia dražených nehnuteľností, a teda aj súvisiacu námietku dražby za nereálne nízku cenu (podpultovú cenu), tak táto otázka nemohla byť

relevantná, vzhľadom na predmet tohto konania, pretože toto konanie je len o tom, či je záložné právo vykonateľné, resp. či zaťažuje nehnuteľnosti a nejde tu o konanie o neplatnosť dražby, kam táto námietka obsahovo patrí, vrátane súvisiacej námietky žalobcu ohľadne nezaujatého a objektívneho znaleckého posudku. Rovnako tak treba posudzovať námietku žalobcu týkajúcu sa veku maloletých detí žijúcich v spoločnej domácnosti so žalobcom. Táto námietka nemôže zohrávať rolu z hľadiska predmetu tohto konania, ktorým je určenie, či záložné právo zaťažuje nehnuteľnosti, respektíve, či je záložné právo vykonateľné. 40. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že čl. III. ods. 5 Záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam zo 6. 3. 2015 je neplatný, pretože ide o nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, na ktorú nie je možné prihliadať, a to preto, že toto dojednanie zbavuje žalobcu súdnej ochrany, pričom podľa žalobcu jeho odkázanie ako spotrebiteľa len na následnú súdnu ochranu cez podanie žaloby o neplatnosť dražby, by odporovala únijnému princípu efektivity, a tiež že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku z toho dôvodu, že umožňuje vymôcť plnenie za nedostatočne transparentných podmienok formou mimosúdneho procesu výkonu záložného práva, tak k tomuto súd uvádza, že prípustnosť inštitútu dobrovoľnej dražby v zmysle vyššie uvedeného zákona vyplýva z § 151a a nasl. OZ, pričom doteraz nebola spochybnená ani judikatúrou najvyšších súdnych autorít SR a zákonnosť výkonu záložného práva podlieha súdnej kontrole, a to v konaní o žalobe o neplatnosť dražby (podľa § 22 Zákona o dobrovoľných dražbách). V dobrovoľných dražbách ide o štandardný a všeobecne akceptovaný prostriedok zabezpečenia záväzku, ktorý výslovne pripúšťa § 151a a nasl. OZ. Táto právna úprava pritom nie je ani v rozpore s ochranou spotrebiteľa vyplývajúcou z únijného práva (viď k tomu aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ – Kušionová proti SMART CAPITAL a.s., C-34/13). 41. Pokiaľ žalobca namietal nepomer medzi výškou zabezpečenej pohľadávky a hodnotou zálohu (vzhľadom na to, že podľa žalobcu hodnota zálohu je trikrát väčšia ako suma pôvodného poskytnutého úveru), čo je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je záložná zmluva z tohto dôvodu absolútne neplatná (v zmysle § 39 OZ v spojení s § 3 ods. 1 OZ), tak k tomuto súd uvádza, že za absolútne neplatnú (podľa § 39 OZ) by bolo možné mať záložnú zmluvu len vtedy, ak by hodnota nehnuteľností, ku ktorým je zriadené záložné právo, niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu zabezpečenej pohľadávky (nestačí len púhe prevýšenie, lebo nemožno žiadať od záložného veriteľa, aby si zabezpečoval pohľadávku zálohom nižšej hodnoty, čo by bolo aj v rozpore so zmyslom inštitútu záložného práva), avšak v tejto veci nebolo stanovené ohodnotenie predmetných nehnuteľností k dátumu uzatvorenia záložnej zmluvy (6. 3. 2015), a ani tu nebolo v tomto smere uvedené žiadne skutkové tvrdenie žalobcu (výška zabezpečenej pohľadávky, ktorá je uvedená v záložnej zmluve predstavovala sumu 130.000 eur istina plus príslušenstvo). Všetky zabezpečené znalecké posudky, či už v rámci dražobného procesu, na ktorý sa odvolávala žalovaná alebo znalecký posudok z roku 2023 zabezpečený žalobkyňou, sa týkali obdobia o niekoľko rokov neskôr po uzatvorení záložnej zmluvy. Pričom je všeobecne známa skutočnosť, že v období od roku 2015, kedy došlo k uzatvoreniu záložnej zmluvy, do času, ku ktorým (v zmysle výslovného ustanovenia v úvodných častiach všetkých vyššie spomenutých znaleckých posudkov) boli nehnuteľnosti ohodnocované, došlo k prudkému nárastu cien nehnuteľností, a teda možno mať za to, že vo vzťahu k tejto námietke žalobca dostatočne neuniesol ani len povinnosť tvrdenia a následne tým ani príslušné dôkazné bremeno. 42. Pokiaľ išlo o ďalšie námietky žalobcu v zmysle, že prístrešok na parkovanie predstavuje samostatnú stavbu, ktorá nebola predmetom zriadeného záložného práva v záložnej zmluve, a ani nebola zapísaná v katastri nehnuteľností, a napriek tomu bola uvedená v oznámení o dražbe, ako aj pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa miesta dražby, ktorým bolo sídlo dražobníka, a nie miesta, kde boli nehnuteľnosti, čím tak malo dôjsť k obmedzeniu účasti potenciálnych záujemcov, či námietku týkajúcu sa nepodpísania oznámenia o dražbe štatutárnym zástupcom navrhovateľa dražby, a tým nesplnenia náležitosti tohto právneho úkonu, respektíve námietku o neumožnení dražobníkom nazrieť do písomností súvisiacich s dražbou žalobcovi, alebo námietku, že dražobník ani záložný veriteľ neoznámili žalobcovi na požiadanie výšku pohľadávky s príslušenstvom, súd uvádza, že všetky tieto námietky nemôžu byť predmetom posudzovania v tomto konaní, keďže sa týkajú procesu zákonnosti dražobného konania, od momentu po uplatnení práva záložného veriteľa vykonať záložné právo u dražobníka, a teda obsahovo patria do konania o žalobe o určenie neplatnosti dražby, a preto, z dôvodu hospodárnosti, súd tieto námietky neposudzoval. Osobitne len k poslednej uvedenej námietke, ktorá sa týkala toho, že záložný veriteľ ani dražobník záložnému veriteľovi neoznámili výšku pohľadávky s príslušenstvom a nákladmi dražby súd poukazuje na to, že vo vyššie uvedenom vyhlásení záložného veriteľa z 22. 11. 2022 je bod,

v ktorom sa uvádza identifikácia pohľadávky, kde je uvedený právny titul, dátum splatnosti pohľadávky a výška pohľadávky ku 22. 11. 2022, teda k spísaniu tohto vyhlásenia, vo výške 130.544,67 eur, pričom toto vyhlásenie bolo minimálne v priebehu tohto súdneho konania pripojené žalovanou k duplike, a teda minimálne od tohto okamihu mal žalobca vedomosť o výške pohľadávky k uvedenému dátumu. 43. Pokiaľ išlo o námietku žalobkyne týkajúcu sa potreby uplatnenia sudcovskej koncentrácie vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam alebo návrhom dôkazov priloženým k duplike žalovanej, teda ešte pred prvým pojednávaním v tejto veci, ktoré sa konalo 8. 10. 2024, súd uvádza, že sudcovskú koncentráciu nie je v žiadnom prípade možné uplatniť pred uplynutím lehôt vyplývajúcich z § 167 CSP, vrátane § 167 ods. 4 CSP, teda žalovaná mala nepochybne právo najneskôr k času podania dupliky uplatňovať nové prostriedky procesnej obrany. Navyše, súd by nemohol uplatniť sudcovskú koncentráciu z zmysle § 153 CSP ani v tom prípade, ak by s týmto listinným dôkazom (vyhlásením záložného veriteľa z 22. 11. 2024), respektíve s novými skutkovými tvrdeniami, prišla žalovaná aj na poslednom pojednávaní z 18. 3. 2025, pretože súd musí prihliadnuť aj na oneskorené prostriedky procesnej obrany, respektíve procesného útoku, teda prostriedky predložené po uplynutí zákonných lehôt v zmysle § 167 CSP, pokiaľ prihliadnutie na ne by nevyžadovalo odročenie pojednávania. Uvedené závery potvrdzuje niekedy aj ešte extenzívnejšie vykladá aj tunajšieho odvolacieho súdu. 44. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu zamietol. 45. Porovnajúc žalobný petit s výrokom rozsudku súd dospel k záveru o tom, že plne úspešnou stranou v tomto spore bola žalovaná, a preto jej proti žalobkyni priznal podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení v § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia podaním doručeným na Okresný súd Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach. O odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.