Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Námestovo 4T/12/2025 5825010076 26. 06. 2025 Mgr. Vanda Mikulášová ECLI:SK:OSNO:2025:5825010076.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Námestovo, samosudkyňou Mgr. Vandou Mikulášovou, v trestnej veci proti obžalovanému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. j/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26.06.2025 v Námestove, takto rozhodol: Obžalovaný A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., adresa na doručovanie C. X, B. – D., slobodný, na slobode, sa
uznáva
za
v i n n é h o, ž e
ako rodič v B. a všade tam, kde sa zdržiaval, v období od mesiaca november 2023 do súčasnosti napriek zákonom stanovenej povinnosti vyživovať svoje dieťa, ktorá mu ako rodičovi vyplýva priamo zo Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v platnom znení a ktorej rozsah bol upravený rozsudkom Okresného súdu Námestovo spisová značka 12P/2/2023-57 zo dňa 15.08.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.10.2023 a vykonateľnosť dňa 25.10.2023, na základe ktorého je povinný prispievať na výživu maloletej E. r. 2013 sumou 90,- €/mesačne, maloletého F. r. 2017 sumou 70,- €/mesačne a maloletého A. A. 2020 sumou 70,- €/mesačne vždy do každého 25. dňa v mesiaci, tak túto svoju vyživovaciu povinnosť si neplní ani v minimálnej výške s výnimkou mesiaca december 2023, kedy uhradil sumu 2.230,- €, február 2024, kedy uhradil sumu 230,- €, júl 2024, kedy uhradil sumu 140,- €, február 2025, kedy uhradil sumu 240,- € a takto konal aj napriek tomu, že v skúmanom období nebol poberateľom dávky v hmotnej núdzi ani ako poberateľ štátnych sociálnych dávok, bol vedený ako uchádzač o zamestnanie až od 26.02.2024 a od 03.03.2025 je zamestnaný v spoločnosti G. H. - H., pričom v skúmanom období nevyvinul dostatočné úsilie na získanie si vhodného zamestnania a s tým spojeného finančného ohodnotenia, ktoré by mu umožnilo pravidelné plnenie si vyživovacej povinnosti, čím mu takto vznikol dlh na výživnom voči oprávnenej B. I. r. 1993 vo výške 1.760,- € a takto konal na viacerých osobách, teda najmenej dva mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, a čin spáchal závažnejším spôsobom konania (na viacerých osobách), tým
spáchal
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. j/ Trestného zákona.
Za
to
sa
odsudzuje
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon trestu podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. odôvodnenie: Prokurátorka Okresnej prokuratúry Námestovo podala dňa 19.02.2025 na A. A. obžalobu pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, s poukazom na ustanovenie § 138 písm. j/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je vyššie uvedené. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní nechcel s prokurátorom uzavrieť dohodu o vine a treste a po poučení podľa § 257 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku po osobitnom poučení, že vyhlásenie o vine je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku. Samosudkyňa vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného postupovala podľa § 333 ods. 3 písm. c, d, f, g, h/ Trestného poriadku a obžalovanému postupne všetky ustanovenia, na ktoré musí odpovedať, prečítala. § 333 ods. 3 písm. c/ Trestného poriadku: Či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Obžalovaný uviedol, že porozumel čo tvorí podstatu skutku, ktorý mu je kladený za vinu. § 333 ods. 3 písm. d/ Trestného poriadku: Či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby. Obžalovaný uviedol, že áno. § 333 ods. 3 písm. f/ Trestného poriadku: Či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu. Obžalovaný uviedol - áno. § 333 ods. 3 písm. g/ Trestného poriadku: Či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný/e čin/y jemu kladený/é za vinu. Obžalovaný uviedol – áno. § 333 ods. 3 písm. h/ Trestného poriadku: Či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. j/ Trestného zákona. Obžalovaný uviedol – uznal som vinu za spáchaný skutok. Vzhľadom na to, že prokurátor nemal pripomienky, aby súd vyhlásenie obžalovaného prijal, súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného o tom, že nepopiera spáchanie skutku, kladeného mu za vinu v obžalobe Okresného prokurátora zo dňa 18.02.2025 č. Pv 465/24, ktorý sa kvalifikuje ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. j/ Trestného zákona a podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku súd vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný nepoprel spáchanie skutku sa nevykoná a vykonajú sa dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Obžalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že je slobodný. Má 3 vyživovacie povinnosti. Spolu s mamou býva na ubytovni. Od marca 2025 je zamestnaný ako údržbár. Mesačne si zarobí okolo 240,- Eur, nakoľko pracuje len 40 hodín mesačne. Do marca robil na fuškách. Nevedel, koľko mesačne zarobil, ale bolo to málo. Má exekúciu na výživnom a zablokovaný účet. Nikdy nebol súdom trestaný, ani priestupkovo riešený. Od roku 2019 pracoval v spoločnosti J., avšak v roku 2020 utrpel úraz a bol až do novembra 2023 práceneschopný. Potom bol až do marca 2025 vedený na úrade práce. Zamestnanie si nemohol nájsť kvôli zrasteným prstom na rukách. Návrh na zníženie výživného si nepodal, lebo nevedel, kde sa to podáva. Uviedol, že za ubytovňu platia 200,- Eur. Mama príjem nemá. Pomáha im sestra. Okrem ubytovania majú s mamou výdavky iba na jedlo. Matke maloletých detí poslal dvakrát
50 alebo 60,- Eur. Posielal to poštou. Uviedol, že pracuje v spoločnosti H., ktorej majiteľkou je I. H.. S ekonómkou v spoločnosti sa dohodol, že mu budú mesačne strhávať 130,- Eur. Svedkyňa B. I. na hlavnom pojednávaní uviedla, že jej obžalovaný vo februári 2025 zaplatil 240,- Eur a odvtedy nezaplatil nič. Uviedla, že býva v K. v 3-izbovom byte, poberá náhradné výživné vo výške 230,Eur a prídavky na 3 deti vo výške 180,- Eur. Minulý rok obžalovaný doniesol deťom darčeky na Mikuláša a na Vianoce. S deťmi sa nestýka, pretože k nemu nechcú ísť. Staršie dve deti, od minulého roka ako tam boli naposledy, k nemu nechcú ísť. Najmladší ho ani nepozná. Uviedla, že je doma na predlženom rodičovskom príspevku a býva v spoločnej domácnosti s priateľom, ktorý jej pomáha s výživou detí, ktoré v dôsledku neplatenia výživného netrpeli núdzou. Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním a oboznámením listinných dôkazov a to listinných podklady k platbám výživného, výpisu z REGOB, potvrdenia o návšteve školy, správy Okresného súdu Námestovo s prílohami, správy Sociálnej poisťovne, správy ÚPSVaR B., správy ÚPSVaR L., správy Okresného úradu B., odbor živnostenského podnikania, správy Centrálneho registra exekúcií, lustrácie kataster, lustrácie zbraní, správy Okresného riaditeľstva PZ Dolný Kubín, správy mesta B., správy mobilných operátorov, správy B. M., psychiatrická ambulancia, správy J., C., správy H. – I. H., aktuálneho odpisu RT a aktuálneho výpisu z registra priestupkov. Prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. j/ Trestného zákona, sa dopustí ten, kto najmenej dva mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, a čin spáchal závažnejším spôsobom konania (na viacerých osobách). S poukazom na vyhlásenie obžalovaného v rámci ktorého nepoprel spáchanie skutku, ako aj vzhľadom na výpoveď svedkyne B. I. nemal súd pochybnosti o vine obžalovaného a preto po doplnení skutku o platbe z februára 2025 vo výške 240,- Eur a úprave dlhu na výživnom na sumu 1.760,- Eur, ho uznal za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. j/ Trestného zákona. Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa.
Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania, indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste. Súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho výmery následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného, ktorý nebol doteraz súdom trestaný, čo súd vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j/
Trestného zákona. Ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l/ Trestného zákona, súd vyhodnotil aj vyhlásenie obžalovaného o tom, že nepopiera spáchanie skutku. Priťažujúce okolnosti v zmysle § 37 Trestného zákona zistené neboli. V danom prípade vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že na nápravu páchateľa, je primeraným trestom trest vo výmere 12 mesiacov, s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby na 24 mesiacov, ktorý podľa názoru súdu v plnej miere zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov vzhľadom na vyššie uvedené a to aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajší súd do 15 dní od oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok. ( § 306/2 Tr. por. ) Odvolanie môžu podať: - prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. por.) a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. por.). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308/2 Tr. por.) - obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b Tr. por.) a to len vo svoj prospech (§ 308/2 Tr. por.) - príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. por.) - zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti jeho vôli (§ 308/2 Tr. por.) - štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. por.) - poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c Tr. por.), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. por.) - zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. por.), (§ 45/1 Tr.por.) Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.