Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Prievidza 14C/67/2024 3824205594 28. 01. 2025 Mgr. Štefan Fedor ECLI:SK:OSPD:2025:3824205594.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prievidza sudcom Mgr. Štefanom Fedorom v spore žalobcov: v 1. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., v 2. rade: E. B., narodený X.XX.XXXX, bytom E. E. XXX/X, F., v 3. rade: A. G., narodená XX.X.XXXX, bytom H. XX, D. a vo 4. rade C. I., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., všetci právne zastúpení JUDr. Jánom Kokindom, advokátom so sídlom M. Mišíka č. I. 780/19A, Prievidza, proti žalovanému: Mesto Handlová, IČO: 00 318 094, so sídlom J. K. X, D., právne zastúpený JUDr. Dašou Taschovou, advokátkou so sídlom M. Mišíka I.2752/4A, Prievidza, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, takto rozhodol: I. Určuje, že nehnuteľnosť zapísaná v Katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor, na Liste vlastníctva číslo X pre Katastrálne územie C., Obec D., Okres F., a to: pozemok parcelné číslo C-KN 84 o výmere 535 m2, druh pozemku: Záhrada, patrí do dedičstva po nebohej E. B., L. M., narodenej XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX. II. Žalobcom nepriznáva nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 18.10.2024 sa žalobkyňa v 1. rade domáhala, aby súd určil, že nehnuteľnosť zapísaná na Liste vlastníctva číslo X pre Katastrálne územie C. - pozemok parcelné číslo C-KN 84 o výmere 535 m2, záhrada patrí do dedičstva po nebohej E. B., L. M., narodenej XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX. 2. Žalobu odôvodnila žalobkyňa tým, že je užívateľkou uvedenej nehnuteľnosti. Táto nehnuteľnosť bola zameraná dňa 10.12.1947 úradne oprávneným zememeračom a jednalo sa o časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely zapísanej vo vložke č. 98 parc. č. 86/1 záhrada o výmere 6319 m2 vo vlastníctve F. N. C. ako parcela č. 86/4 stavebný pozemok o výmere 533 m2. Táto nehnuteľnosť podľa snímky z katastrálnej mapy je totožná s parcelou č. C KN 84 v Katastrálnom území C.. Uvedenú nehnuteľnosť pre stavebné účely získali nebohí svokrovci žalobkyne v 1. rade a to E. B. a jeho manželka E. B., rodená M.. Dňa 9.9.1947 bola prejednaná žiadosť svokra žalobkyne v 1. rade na zasadnutí C. J. B. B. C. o nadobudnutie stavebného pozemku o výmere 494 m2 pod podmienkou, že do 3 dní do pokladnice MNV v C. vyplatí 8,- Kčs za 1 m2. Uvedenú sumu svokor žalobkyne vo výške 3.978,- Kčs aj riadne zaplatil, a to spolu za 497 m2. Vyplýva to z potvrdenia. Po splnení tejto podmienky bola nehnuteľnosť zameraná, pričom jej výmera bola ustálená na 533 m2. Vzhľadom na túto skutočnosť svokor žalobkyne v 1. rade dňa 31.12.1947 za tento stavebný pozemok doplatil ešte 288,- Kčs, keďže sa pozemok zväčšil oproti pôvodnej výmere o 36 m2. Od uvedeného obdobia nehnuteľnosť užívali nebohí svokrovci žalobkyne v 1. rade ako svoju vlastnú. Čo sa týka výstavby rodinného domu, stihli postaviť len pivnicu, ktorá sa na nehnuteľnosti doteraz nachádza, avšak rodinný dom na tomto pozemku postaviť nemohli, nakoľko došlo v uvedenej oblasti k zosuvu a stavať tam nebolo možné. Nehnuteľnosť užívali ako záhradu a to spolu
až do smrti E. B., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Prebehlo po ňom dedičské konanie, vedené pod sp.zn. D/139/56 a majetok, ktorý bol predmetom dedičského konania dedili jeho pozostalá manželka E. B., L. M. a jeho vtedy maloleté deti, synovia E. a E.. V držbe nehnuteľností po smrti E. B. pokračovala naďalej jeho pozostalá manželka E., rodená M.. Po dovŕšení plnoletosti detí spolu s matkou zostal gazdovať syn E., ktorý sa neskôr stal manželom žalobkyne v 1. rade. Spoločne užívali uvedenú záhradu so svokrou E., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX. Počas celej doby, od roku 1947 neboli žiadne pochybnosti o tom, že by táto nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve svokrovcov žalobkyne v 1. rade a za celé obdobie až do roku 2021 za túto nehnuteľnosť riadne platili daň z nehnuteľnosti. Dobromyseľná držba začala ešte v roku 1947 a to nebohým E. B. s manželkou E. a od roku 1956 naďalej v tejto držbe po smrti manžela pokračovala jeho manželka. Po jej smrti túto nehnuteľnosť užívala pokojne a nerušene žalobkyňa v 1. rade so svojim manželom. V roku 2021 boli žalobkyňa v 1. rade a jej manžel vyzvaní C. D. k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnej nehnuteľnosti. Až na základe tejto výzvy zistili, že nehnuteľnosť nie je vo vlastníctve manžela žalobkyne v 1. rade ani jeho predchodcov. Manžel žalobkyne v 1. rade E. B. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Jeho dedičmi zo zákona sú žalobkyňa v 1. rade ako pozostalá manželka a dve spoločné deti: A. G., nar. XX.XX.XXXX a C. I., nar. XX.XX.XXXX. 3. Súd doručil žalovanému žalobu do vlastných rúk. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že nespochybňuje žalobcom predložené listinné dôkazy. Je pravdou, že žalobkyňa v 1. rade a žalovaný uskutočnili vzájomné rokovania, avšak nebolo, ani nie je v právomoci žalovaného aby posúdil splnenie podmienok vydržania. Splnenie podmienok vydržania, je potrebné posúdiť súdom ako predbežnú otázku pred rozhodnutím o podanej žalobe. Je potrebné posúdiť či držiteľ, právny predchodca žalobkyne v 1. rade mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol a či jeho právny omyl (neregistrovanie vlastníckeho práva v tom čase planom registri) je ospravedlniteľný. Žalovaný má za to, že je potrebné dať do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym – vlastníckym. 4. Dňa 13.1.2025 bol súdu doručený návrh žalobkyne na vstup E. B., A. G. a C. I. do konania na strane žalobcov. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že uvedené osoby sú všetci aktívne legitimovanými v konaní, pretože sú dedičmi po poručiteľke E. B.. Noví žalobcovia súhlasili so svojim vstupom do konania. Súd vzhľadom na uvedené okolnosti pripustil vstup E. B., A. G. a C. I. ako žalobcov v 2. až. 4 rade do konania. 5. Súd vo veci nariadil pojednávania, na ktorých vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne v 1. rade a listinnými dôkazmi. 6. Žalobkyňa v 1. rade na pojednávaní zotrvala na podanej žalobe a uviedla, že sa vydala do C. v roku 1973. Už vtedy jej svokra užívala predmetný pozemok. Svokra jej vtedy hovorila, že si ho odkúpili od obce. Odvtedy sa to užíva nepretržite. Do roku 2021 z pozemku platili aj dane. Od roku 2021 to majú v nájme. Svokrovci chceli na tomto pozemku pôvodne stavať dom, avšak tam bol zosuv, preto je postavená iba pivnica. Vždy to užívali s tým, že je to ich. To, že zapísaným vlastníkom nehnuteľnosti je C. D. sa žalobkyňa v 1. rade dozvedela až v roku 2021. Na uvedenom pozemku je len pivnica, trávnatý porast a stromy. 7. Súd ďalej vykonal dokazovanie nasledovnými listinami: výpis z Listu vlastníctva číslo X-XXXXXXXXX pre katastrálne územie D., plánik z aplikácie mapka č.l. 6, snímka z katastrálnej mapy č.l. 7, výpis zo zasadnutia MNV v C. zo dňa 9.9.1947, potvrdenie zo dňa 9.9.1947, potvrdenie zo dňa 31.12.1947, uznesenie Ľudového súdu zo dňa 14.2.1959, uznesenie o dedičstve č.k. D/1239/94-6 zo dňa 16.12.1994, uznesenie č.k. 7D/168/2021-23 zo dňa 19.4.2022, nájomná zmluva zo dňa 28.9.2021, čestné vyhlásenie žalobcu v 2. rade osvedčené 9.6.2022. 8. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964 vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. 9. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964 kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu.
10. Podľa § 145 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964 ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. 11. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964 v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 12. Podľa § 566 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964 lehota, ktorá začala bežať pred 1.januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. 13. Podľa § 566 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964 to isté platí o vydržacej a premlčacej dobe. 14. Žalobcovia sa domáhali aby súd určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnej predchodkyni E. B., L. M.. Išlo o tzv. určovaciu žalobu v zmysle ustanovenia § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku. V takomto prípade sa súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou, či žalobkyňa má na tomto určení naliehavý právny záujem. Podľa názoru súdu, pri určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. v prípade už mŕtveho vlastníka a žaloby podávanej jeho nástupcami o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po vlastníkovi, je naliehavý právny záujem žalobcu daný vždy. Zo zápisu vo verejnom registri (ktorým je aj kataster nehnuteľností) totiž vyplýva, že tvrdené právo, v tomto prípade vlastnícke právo, patrí žalovanému, čo objektívne spôsobuje stav naliehavej právnej neistoty a ten je možné odstrániť len určovacou žalobou. 15. Zapísaným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností je v súčasnosti Mesto D.. Žalobcovia však tvrdili, že ich právna predchodkyňa nadobudla predmetnú nehnuteľnosť vydržaním. Preto aby súd mohol dospieť k záveru, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, musel si ako predbežnú otázku najprv vyriešiť to, či E. B., L. M. boli splnené všetky podmienky aby vydržala predmetnú nehnuteľnosť. 16. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) musí byť daná so zreteľom na všetky okolnosti. Vydržanie tak hojí najmä nedostatok nadobúdacieho titulu alebo jeho vady. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne nadobúdací titul vôbec nie je, no nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu takýto titul je, stane sa nadobúdateľ oprávneným držiteľom veci a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. 17. Zo skutočností tvrdených žalobcom musí vyplývať, že sú splnené všetky štyri zákonom vyžadované predpoklady vydržania. V prvom rade je to spôsobilý predmet držby, t.j. predovšetkým vec v zmysle Občianskeho zákonníka. Druhým predpokladom je oprávnená držba. K tejto musí žalobca uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju dobromyseľnosť. Dobromyseľnosť sa hodnotí objektívne. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, že je jej vlastníkom. Dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré u neho objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ môže v tomto prípade byť naďalej subjektívne v dobrej viere. Predmetom dokazovania nemôže byť dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie subjektu, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno odvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí. Tretím predpokladom je dĺžka doby držby stanovená zákonom, ktorá musí korešpondovať s nadobúdacím titulom, od ktorého držiteľ veci odvodzuje svoju dobromyseľnosť. Posledným (štvrtým) predpokladom je nepretržitosť držby, čo znamená, že počas celej doby držby muselo byť presvedčenie držiteľa o jeho dobromyseľnosti dôvodné. Z hmotnoprávneho hľadiska je však dôležité skúmať to, či držiteľ neprestal byť dobromyseľným, teda či nezistil neexistenciu právneho dôvodu alebo jeho neplatnosť.
18. Z dokazovania vyplynulo, že E. B. a jej manžel E. B. na základe uznesenia C. J. B. C. zo dňa 16.9.1947 získali do vlastníctva nehnuteľnosť, ktorá tvorila časť pôvodnej pozemno-knižnej parcely zapísanej vo vložke č. 98 parc. č. 86/1 záhrada o výmere 6319 m2 vo vlastníctve F. N. C. ako parcela č. 86/4 stavebný pozemok o výmere 533 m2. Pozemok bol v tom čase riadne zameraný. Táto nehnuteľnosť je totožná s aktuálne zapísanou parcelou č. C-KN 84 v katastrálnom území C.. Nehnuteľnosť mala slúžiť ako stavebný pozemok. Za uvedenú nehnuteľnosť zaplatili manželia náhradu určenú uznesením MNV spolu 4.266 Kčs (8 Kčs za 1m2) v dňoch 9.9.1947 a 31.12.1947. Od uvedeného obdobia užívali E. B. a jej manžel E. B. túto nehnuteľnosť ako svoju vlastnú. Na nehnuteľnosti nakoniec nepostavili dom, iba pivnicu, pretože došlo k zosuvu pôdy. E. B. zomrel dňa XX.X.XXXX. Predmetnú nehnuteľnosť ďalej užívala E. B., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX. Žalobcovia sú potomkovia E. B.. Žalobkyňa v 1. rade je jej nevesta (manželka syna E. B. E.), žalobca v 2. rade je druhým synom E. B. a žalované v rade 3. a 4. sú dcéry žalobkyne v 1. rade a syna E. B. E., t.j. vnučky poručiteľky. 19. Súd konštatuje, že mal za preukázaný splnenie prvého predpokladu vydržania. Predmetná nehnuteľnosť – pozemok je vo všeobecnosti spôsobilým premetom vydržania. 20. V poradí druhým z vyššie spomenutých predpokladov vydržania je oprávnená držba. Oprávnená držba znamená, že držiteľ nemá žiadne pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Tento omyl má podobu presvedčenia držiteľa, že mu svedčí právny titul na základe, ktorého je vlastníkom veci. Ako podmienka vydržania však nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby bol držiteľ v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti“. Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i na právny dôvod (nadobúdací „titul“), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. To neznamená, že taký titul musí byť daný; postačí, že je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Pre naplnenie dobrej viery nestačí, keď navrhovateľom tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti jeho výkonu inou osobou bránil, prípadne, že bolo vykonávané „od nepamäti“ napr. aj inými obyvateľmi obce a pod. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, že nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim na toto presvedčenie, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivom nadobudnutí. Nadobúdateľ teda musí byť presvedčený o tom, že on alebo jeho právny predchodca nadobudol v minulosti vec právne aprobovaným spôsobom, t.j. najmä kúpou alebo darovaním. 21. Ako už súd uviedol, presvedčenie nadobúdateľov o existencii nadobúdacieho titulu bolo oprávnené. E. B. a jej manžel E. uhradili stanovenú náhradu a pozemok im bol riadne zameraný a odovzdaný. Uvedená okolnosť však nebola zapísaná v pozemkovej knihe. Držbu predmetnej nehnuteľnosti právnou predchodkyňou žalobcov od roku 1947 považoval súd za dobromyseľnú a poctivú, a to aj napriek uplatňovaniu tzv. intabulačného princípu podľa uhorského obyčajového práva (konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy), keď nedostatok tejto podmienky ešte bez ďalšieho neznamená, že nemohli sporný pozemok držať dobromyseľne (sama skutočnosť, že držiteľ nie je v evidencii nehnuteľností zapísaný ako vlastník ešte neznamená nedostatok jeho dobromyseľnosti). Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu, rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13. mája 2024. V zmysle citovaného rozhodnutia je právny titul len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. Súd teda vzhľadom na uvedené okolnosti považoval za splnený aj druhý predpoklad vydržania, ktorým je oprávnená držba veci. 22. Tretím predpokladom vydržania je uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby, počas ktorej má nadobúdateľ vec v dobromyseľnej držbe. K uchopeniu držby predmetnej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov došlo v roku 1947, teda v období platnosti uhorského obyčajového práva
na Slovensku do 31. decembra 1950 a následne počas platnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (tzv. „stredný Občiansky zákonník“) v období od 1. januára 1951 do 31. marca 1964. Obe citované právne úpravy vydržanie pripúšťali. Nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním teda bolo možné aj počas účinnosti stredného Občianskeho zákonníka. Oprávnená držba nehnuteľnosti nadobúdateľom musela trvať najmenej desať rokov. Pokiaľ sa takáto lehota začala ešte pred účinnosťou stredného Občianskeho zákonníka, v zmysle prechodného ustanovenia v § 566 sa mohla skončiť až uplynutím desiatich rokov. Podľa názoru súdu právna predchodkyňa žalobcov nadobudla predmetný pozemok vydržaním najneskôr k 31.12.1957, a to podľa ustanovenia § 566 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník. 23. Z dokazovania vyplynulo, že E. B. ako právna predchodkyňa žalobcov bola oprávnenou držiteľkou predmetnej nehnuteľnosti počas celého uvedeného obdobia. Preto bol splanený aj tretí predpoklad vydržania. 24. Štvrtým predpokladom je nepretržitosť držby predmetnej nehnuteľnosti ako predmetu vydržania. Aj s ohľadom na to, čo už súd uviedol, súd konštatuje, že právny predchodcovia žalobcov a aj žalobcovia sú držiteľmi predmetnej nehnuteľnosti nepretržite od roku 1947 až dodnes. 25. Súd preto konštatuje splnenie všetkých predpokladov vydržania u zosnulej právnej predchodkyne žalobcov. Preto súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a vo výroku rozsudku konštatoval, že uvedená nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohej E. B., L. M.. 26. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 27. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 28. Súd žalobe vyhovel a žalobcovia tak boli v spore plne úspešní. Preto by mali nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. Keďže na pojednávaní uviedli, že si trovy neuplatňujú, súd im náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Prievidza v troch vyhotoveniach. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Trenčíne. Podľa § 393 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.