Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Prešov 7Cpr/8/2024 8722202391 27. 11. 2024 JUDr. Dana Farkášová ECLI:SK:OSPO:2024:8722202391.7
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 7Cpr/8/2024 Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danou Farkášovou v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., právne zastúpená: Mgr. Peter Troščák, advokát so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, IČO: 50 003 500 proti žalovanému Mesto Prešov, so sídlom Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 00 327 646, právne zastúpenému: JUDr. Martin Staroň, advokát so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, IČO: 42 083 541, v spore o náhradu mzdy, takto rozhodol: 7Cpr/8/2024
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 24.977 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.596 eur odo dňa 14.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.02.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.03.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.04.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.05.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.07.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur odo dňa 14.08.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.431 eur odo dňa 14.09.2022 do zaplatenia, to všetko do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobkyne z a m i et a. III. Žiadna zo strán sporu n e m á na náhradu trov konania právo. odôvodnenie: 7Cpr/8/2024
1. Rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/19/2020-259 zo dňa 27.08.2021 súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného dané listom žalovaného z 11.09.2020 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného založený pracovnou zmluvou z 15.07.2015 trvá, nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie a zároveň priznal žalobkyni vo vzťahu k
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd bol toho názoru, že písomná žiadosť žalovaného o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z 09.09.2020 neobsahuje náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Je čisto formálna, neobsahuje označenie dotknutého zamestnanca, nie je uvedený navrhovaný spôsob skončenia pracovného pomeru, či už výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, neobsahuje skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru neobsahuje žiadne prílohy, ktoré by obsahovali uvedené náležitosti. Na uvedenom právnom posúdení nič nemení ani okolnosť, že z pracovného stretnutia zástupcov zamestnancov je k dispozícii zápisnica z 10.09.2020, z ktorej vyplývajú prítomní, neprítomní a priebeh stretnutia. Žalovaný pred okamžitým skončením pracovného pomeru 11.09.2020 nemal k dispozícii stanovisko zástupcov zamestnancov, pretože v tomto smere nepredložil dôkazy a neuniesol dôkazné bremeno. Súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto bez dokazovania k ďalšiemu namietanému hmotnoprávnemu nedostatku okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd žalobe vyhovel majúc na zreteli zásadu procesnej ekonómie. Tento rozsudok bol potvrdený Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 20CoPr/1/2022-356 zo dňa 31.05.2022 v ktorom odvolací súd uviedol, že uzná to aj sám žalovaný, že jeho žiadosť ako zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zjavne nespĺňala požiadavku určitosti a nezameniteľnosti podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Samotná žalobkyňa už v žalobe avizovala dôvod prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce s tým, že jej chýbala vedomosť o tom, keďže nikým informovaná nebola, z čoho odvodzovala, že k prerokovaniu nedošlo 2. Rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/14/2022-209 zo dňa 16.06.2023 eur, súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 50.338,66 eur brutto s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 585,33 eur od 14. 10. 2020 do zaplatenia, zo sumy 2 195 eur od 14.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.08.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.09.2021 do zaplatenia, zo sumy 2..195 eur od 14.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.02.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.03.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.4.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.05.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.07.2022 do zaplatenia, zo sumy 2.195 eur od 14.08.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.463,33 eur od 14.09.2022 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznáva žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu o výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti rozsudku. 3. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5CoPr/4/2023-275 zo dňa 31.05.2024 súd zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad a v rozsahu zrušenia zároveň vec vrátil Okresnému súdu Prešov. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove nadobudlo právoplatnosť dňa 20.08.2024. Odvolací súd uviedol, že vzhľadom na to, že zákonom sa zmenila kauzálna príslušnosť súdu v pracovnoprávnych sporoch, zmenil sa aj sudca a zákonným sudcom sa stáva sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na kauzálne príslušnom súde a je určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej pracovnoprávnej veci. Kľúčovým v prejednávanej veci je to, že Okresný súd Prešov rozhodol napadnutým rozsudkom dňa 16.06.2023 napriek tomu, že právna úprava účinná od 01.06.2023 upravovala kauzálnu príslušnosť prejednávanej veci podľa § 24 písm. e) CSP už pre Okresný súd Prešov pre obvod Krajského súdu v Prešove. Inak povedané, Okresný súd Poprad pre okamžitú aplikabilitu v čase rozhodovania dňa 16.06.2023 neexistoval ako kauzálne príslušný súd pre individuálne pracovnoprávne spory. Pre naplnenie článku 6 Dohovoru a v záujme zabezpečenia, aby danú vec prejednal zákonný súd, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako rozsudok zrušiť a vec vrátiť už kauzálne príslušnému Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a zistil tento skutkový stav :
5. Rozsudkom Okresný súdu Poprad sp. zn. 17Cpr/19/2020 zo dňa 27.08.2021 súd rozhodol: „Určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného listom žalovaného z 11.09.2020 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného založený pracovnou zmluvou z 15.07.2015 trvá. Nárok na náhradu mzdy vylučuje na samostatné konanie. Priznáva žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného listom zo dňa 11.09.2020 za neplatné z formálnych dôvodov a to, neprerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Je zrejmé, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného bolo dané 11.09.2020, ktoré jej bolo doručené 14.09.2020. Dňa 23.09.2020 žalobkyňa doručila žalovanému podanie, ktorým oznámila, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby bola naďalej zamestnávaná a bola jej prideľovaná práca. Listom z 01.10.2020 žalovaný oznámil, že trvá na okamžitom skončení pracovného pomeru, považuje ho za platné. V predmetnom konaní po vylúčení na samostatné konanie žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy. Z pracovnej zmluvy zo dňa 30.03.2020 vyplýva, že žalobkyňa sa zamestnala v Zariadení sociálnych služieb Senica n.o. od 01.04.2022 na dobu neurčitú, ako riaditeľka neziskovej organizácie s dojednanou mzdou 1.600 eur brutto. Výzvou zo dňa 09.09.2022 adresovanou právnemu zástupcovi žalobkyne, žalovaný vyzýval žalobkyňu na nástup do práce. Následne emailom dňa 12.09.2022 žalovaný vyzýval žalobkyňu na opätovný nástup do práce. Zo správy Sociálnej poisťovne pobočka Prešov vyplýva, že žalobkyňa mala v období od 01.09.2021 do 31.03.2022 vyplatenú dávky v nezamestnanosti a to spolu vo výške 6.742,40 eur. Zo správy Sociálnej poisťovne pobočka Prešov vyplýva, že žalobkyni za obdobie od 14.09.2020 do 08.09.2021 boli vyplatené nemocenské dávky spolu vo výške 13.152,30 eur. 6. Právny zástupca žalobkyne vo svojich písomných podaniach, ako aj v prednesoch na pojednávaní bol toho názoru, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy aj za obdobie práceneschopnosti. Pokiaľ ide o práceneschopnosť žalobkyne bol toho názoru, že ani tá nie je prekážkou pre prácu, pretože ak by žalovaný ako zamestnávateľ umožnil žalobkyni ďalej pracovať, tak žalobkyňa mohla kedykoľvek ukončiť práceneschopnosť a pracovať, pretože osoba nemá povinnosť byť práceneschopná a to aj tým, že by podpísala prípadný reverz. Podstata je v teda v tom, či zamestnávateľ umožnil alebo neumožnil pracovať a až v prípade, ak by umožnil pracovať, by bolo možné nepriznať náhradu mzdy za obdobie, kedy by zamestnanec bol práceneschopný. Žalovaný na svoju obranu neuviedol nič ohľadom toho, prečo žalobkyni neumožnil pracovať, a teda nebolo zistené, aby na strane žalovaného nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby žalobkyni umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Žiaden právny predpis osobám, ktoré boli uznané za dočasne práceneschopné nezakazuje požiadať o ukončenie práceneschopnosti. Teda to znamená, že taká situácia je dovolená, no o ukončení práceneschopnosti nerozhoduje pacient, ale samotný lekár. Ak pacient sa chce vrátiť do práce, tak môže požiadať ošetrujúceho lekára, aby mu práceneschopnosť predčasne ukončil. Ošetrujúci lekár potom dôsledne posúdi, či je predčasné ukončenie práceneschopnosti v súlade so zdravotným stavom pacienta. Žalobkyňa vo svojej argumentácii zároveň poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre 8CoPr/4/2020 zo dňa 22.04.2021, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave 10CoPr/4/2020 zo dňa 28.10.2020, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 6CoPr/4/2016 zo dňa 11.10.2016. 7. Právny zástupca žalovaného bol toho názoru, že od požadovanej náhrady mzdy zo strany žalobkyne je potrebné odpočítať dávky v nezamestnanosti, jej hrubý príjem dosahovaný v novom zamestnaní a v neposlednom rade aj nemocenské dávky. Bol toho názoru, že platí v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by boli žalobkyni vyplatené nemocenské dávky a dávky v nezamestnanosti a naviac by jej bola vyplatená celá náhrada mzdy za žalované obdobie, tak by sa žalobkyňa bezdôvodne obohatila práve o vyplatené nemocenské dávky alebo dávky v nezamestnanosti. Rovnako bol toho názoru, že nemožno v tomto prípade aplikovať judikatúru predloženú žalobkyňou o tom, že náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru má povahu sankcie, nakoľko sa jedná o bezdôvodné obohatenie na strane žalobkyne a sankciou pre zamestnávateľa nemôže byť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca. Právny zástupca žalovaného bol tak toho názoru, že od náhrady mzdy, ktorú požadovala žalobkyňa vo výške 50.338,66 eur, je potrebné odpočítať nemocenské dávky 13.152,30 eur, sumu 6.742,40 eur titulom dávok v nezamestnanosti a sumu 8.000 eur, výsledná suma náhrady mzdy by predstavovala sumu 27.443,96 eur brutto. Žalovaný uviedol, že je potrebné priznať žalobkyni náhradu mzdy len za prvých 12 mesiacov, čo predstavuje sumu 24.730,33 eur. Od tejto sumy je potrebné odpočítať nemocenské dávky v sume 13.152,30 eur a výsledná suma by tak predstavovala
11.578,03 eur brutto. Rovnako má byť žalobkyni priznaná náhrada mzdy iba do 01.04.2022, keď si žalobkyňa našla novú prácu a následne mal súd prvej inštancie priznať žalobkyni náhradu mzdy len za 17 mesiacov. Celková suma tak predstavuje 37.900,33 eur, od čoho bolo potrebné odpočítať vyplatené nemocenské dávky, dávky v nezamestnanosti v celkovej sume 19.894,70 eur a výsledná suma by predstavovala 18.005,63 eur brutto od 01.04.2022 za obdobie po 01.04.2022, keď už žalobkyňa pracovala u nového zamestnávateľa, nemal jej súd prvej inštancie priznať náhradu mzdy vôbec. 8. Na základe takto zisteného skutkového stavu, súd právne uzatvára: Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. 9. V konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod spisovou značkou 17Cpr/19/2020 súd právoplatne rozhodol o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného z 11.09.2020 je neplatné. Žalobkyňa si v písomných podaniach v zmysle § 79 Zákonníka práce uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie od 23.09.2020 do 20.08.2022 spolu vo výške 50.338,66 eur brutto. Spornou skutočnosťou nebolo, že dňa 23.09.2020 bolo žalovanému doručené oznámenie žalobkyne z 18.09.2020 o tom, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával. Dňa 20.08.2022 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 17Cpr/19/2022 zo dňa 27.08.2021, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Spornou skutočnosťou v tomto spore nebola ani výška funkčného platu žalobkyne dosahovanej u žalovaného vo výške 2.195 eur mesačne.
Zo správy Sociálnej poisťovne pobočka Prešov vyplynulo, že žalobkyňa mala v období od 01.09.2021 do 31.03.2022 vyplatené dávky v nezamestnanosti vo výške 6.742,40 eur a rovnako zo správy Sociálnej poisťovne pobočka Prešov vyplýva, že žalobkyni za obdobie od 14.09.2020 do 08.09.2021 boli vyplatené nemocenské dávky spolu vo výške 13.152,30 eur. Rovnako sa počnúc od 01.04.2022 žalobkyňa zamestnala v zariadení Sociálnych služieb Senica n.o. na dobu neurčitú so mzdou 1.600 eur na mesiac, čo v rozhodnom období brutto predstavovalo sumu 8.000 eur. Žalovaný počas priebehu celého súdneho sporu namietal a bol toho názoru, že počas obdobia práceneschopnosti žalobkyne, t.j. za obdobie 14.09.2020 do 08.09.2021 jej nárok na náhradu mzdy neprislúcha s poukazom na to, že poberala nemocenské dávky v celkovej výške 13.152 eur. Žalovaný ďalej rozporoval to, že ani za obdobie od 01.09.2021 do 31.03.2022, kedy žalobkyňa poberala dávky v nezamestnanosti v sume 6.742,40 eur, jej nemožno priznať náhradu mzdy a už vôbec nie od 01.04.2022, keď sa zamestnala u nového zamestnávateľa v zariadení Sociálnych služieb Senica n.o. na dobu neurčitú so mzdou 1.600 eur brutto. Žalobkyňa si uplatňuje náhradu mzdy za obdobie od 23.09.2020, keď oznámila písomne zamestnávateľovi, že žiada prideľovať prácu do dňa 20.08.2022, keď rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, nadobudol právoplatnosť. Pokiaľ by mal súd sa vyjadriť k jednotlivým námietkam žalovaného, ktoré sporuje a to či za obdobie od 14.09.2020 do 08.09.2021, kedy žalobkyňa bola práceneschopná a poberala nemocenské dávky v sume 13.152 eur, či zadané obdobie jej prislúcha nárok na náhradu mzdy, súd je toho názoru a v celom rozsahu sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že za toto obdobie jej neprislúcha nárok na náhradu mzdy. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky spisová značka 21Cdo/2982/2020 zo dňa 16.03.2021, z ktorého vyplýva: „K strate príjmu následkom neplnenia povinností zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca súčasne dôjsť vtedy, ak sám je pripravený, ochotný a schopný konať prácu podľa pracovnej zmluvy. Nemôže konať prácu zamestnanec podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, materskej alebo rodičovskej dovolenky alebo pre inú prekážku v práci, pre ktorú mu v tomto prípade neprislúcha od zamestnávateľa náhrada mzdy alebo plat vyplatiť, nemá ani právo na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 69 ods. 1 Zákonníka práce.“ Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 5Cdo/225/2018 zo dňa 27.01.2022 ako najvyššej súdnej autority: „Ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku práceneschopnosti, nemá nárok na náhradu mzdy.“ Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo/3573/2012 z 08.01.2024: „Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru zamestnávateľ podľa Zákonníka práce má charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ neumožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal v pracovnej zmluve a ktorú bol pripravený, schopný a ochotný pre zamestnávateľa konať. Ak zamestnanec nie je pripravený a schopný túto prácu konať, nie je možné mu za toto obdobie túto náhradu mzdy priznať, nakoľko nespĺňa podmienky pre výkon tejto práce.“ Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo/331/2012 zo dňa 26.11.2013, ak je zamestnanec dočasne pracovne neschopný a nie je zo zdravotných dôvodov schopný vykonávať dojednanú prácu, nemôže mu zamestnávateľ dohodnutú prácu prideľovať. Obdobne súd poukazuje na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/977/2011 zo dňa 14.06.2012: „Ak je zamestnanec uznaný dočasne neschopným práce, je zamestnávateľ povinný ospravedlniť jeho neprítomnosť v práci po dobu pracovnej neschopnosti. Vlastnou podstatou prekážky v práci pritom je, že predstavuje právom uznanú dočasnú nemožnosť splnenia základných pracovnoprávnych povinností a vzhľadom k tomu aj splnenie pracovnoprávneho záväzku. Zamestnanec po túto dobu nie je povinný vykazovať prácu podľa pracovnej zmluvy a zamestnávateľ nie je povinný mu prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a platiť mu za vykonanú prácu mzdu, pričom hmotné zabezpečenie zamestnanca je zabezpečené iným spôsobom.“ 10. Za obdobie práceneschopnosti boli žalobkyni vyplatené nemocenské dávky v celkovej sume 13.152,30 eur. Citujúc stanoviska najvyšších súdnych autorít je súd toho názoru, že za prvých 12 mesiacov nebolo možné priznať žalobkyni náhradu mzdy, nakoľko nebola objektívne schopná vykonávať prácu pre chorobu, respektíve zlý zdravotný stav. Za toto obdobie práceneschopnosti žalobkyňa nemohla vykonávať prácu, nakoľko bola zdravotne nespôsobilá na výkon práce. Práve z tohto dôvodu jej žalovaný podľa názoru súdu ani nemohol prideľovať prácu a to ani po doručení oznámenia o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko bola práceneschopná a nepreukázala samotná žalobkyňa zamestnávateľovi ukončenie práceneschopnosti ku dňu doručenia oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní a ani na jej samotnú pripravenosť na prácu. Zamestnávateľovi oznámila nástup, že je spôsobilá vykonávať prácu 18.09.2020, čo medzi stranami sporu nebolo sporné, pričom bola sama od 14.09.2020 práceneschopná. Svoju práceneschopnosť podľa názoru súdu mala a bola povinná
žalobkyňa priamo oznámiť aj samotnému žalovanému, čo neurobila. Takáto konštrukcia, že by počas tohto obdobia, kedy bola práceneschopná, jej mala byť priznaná náhrada mzdy, by bola podľa názoru súdu pre žalobkyňu de facto výhodná, nakoľko nemusela chodiť do práce, súd by jej priznal celú náhradu mzdy aj za takéto obdobie a k tomu by jej ešte boli vyplatené nemocenské dávky v sume 13.152 eur. Takáto konštrukcia je podľa názoru súdu neprípustná. 11. Pokiaľ ide o samotnú žalobkyňu, ktorá poukazovala na rozhodnutia Krajského súdu Trnava spisová značka 10CoPr/4/2020 zo dňa 28.10.2020, práve z uvedeného rozhodnutia vyplýva: „K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca dôjsť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak pracovník nie je schopný napríklad pre práceneschopnosť vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (porovnaj rozhodnutie R 90/1970, stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky CPJN 4/2004).“ Pokiaľ ide zo strany žalobkyne o predložené rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Cpr/4/2020 zo dňa 22.04.2021, ide o skutkovo odlišný prípad, keď v tomto spore žalovaný argumentoval tým, že žalobcovi nepatrí náhrada mzdy, pretože za určité obdobie poberal podporu v nezamestnanosti, prípadne dávku v hmotnej núdzi, keďže išlo o dávku sociálneho charakteru, ktorá nemala charakter náhrady mzdy. Pokiaľ ide o posledné rozhodnutie Krajského súdu Prešov 6CoPr/4/2016 zo dňa 11.10.2016, uvedené rovnako nezohľadňuje argumentáciu žalobkyne, keďže sa jednalo o prácu žalobkyne ako obchodného zástupcu, ktorá argumentovala tým, že ako obchodný zástupca má aj v čase práceneschopnosti vychádzky a môže sa s ľuďmi stretávať, a teda môže uzatvárať aj zmluvy. Odvolací súd sa s týmto stotožnil, nakoľko je všeobecne známe, že takýto díler sa prispôsobuje pracovnému režimu svojich klientov a často je jeho pracovný čas mimo rámca štandardného pracovného času od 08:00 do 16:00 hodiny. Zároveň odvolací súd uviedol, že žalobkyňa ako obchodný zástupca a jej mzdový proces funguje na províznom systéme. Má zaručenú minimálnu mzdu a províznu odmenu závislú od uhradeného poistného. Zamestnanci sú odmeňovaní podľa provízií, a teda aj v období jej práceneschopnosti, by bola žalobkyni vyplatená provízia, ktorá závisí od toho kedy bolo zaplatené poistné. Výška príjmu dílera podľa vyjadrenia samotného žalobcu je v rozhodujúcej miere závislé len od jeho obchodných zručností a nie až tak od práceneschopnosti. Z uvedeného dôvodu ani tento záver nebolo možné na tento prípad aplikovať. Súd tak uzatvára, že za obdobie od 14.09.2020 do 08.09.2021, kedy žalobkyňa bola práceneschopná a poberala nemocenské dávky, čo mal súd za preukázané z potvrdenia Sociálnej poisťovne vo výške 13.152 eur, jej nárok na náhradu mzdy nepatrí. 12. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu žalovaného, že tento nárok na náhradu mzdy žalobkyni nepatrí ani za obdobie od 01.09.2021 do 31.03.2022, keď bola nezamestnaná a poberala dávky v nezamestnanosti v celkovej výške 6.742,40 eur a rovnako v čase, keď sa zamestnala od 01.04.2022 a poberala hrubú mzdu vo výške 1.600 eur na mesiac, celkovo vo výške 8.000 eur a ani za toto obdobie jej neprislúcha nárok na náhradu mzdy, súd s touto argumentáciou žalovaného v celom rozsahu nesúhlasí. V tejto súvislosti súd poukazuje na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 9Cdo/127/2022 zo dňa 22.06.2023: „Skutočnosť, že zamestnanec v období, počas ktorého si uplatňuje náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, má dohodnutý iný pracovný pomer, sama o sebe nespôsobuje prekážku na strane zamestnanca, pre ktorú zamestnancovi nemožno priznať náhradu mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Rozhodujúce totiž je, či zamestnávateľ vyzval zamestnanca na opätovný nástup do práce a či je zamestnanec pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Teda rozhodujúca je tá skutočnosť, kedy zamestnávateľ vyzval zamestnanca na opätovný nástup do práce a či bol zamestnanec schopný, ochotný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.“ Žalovaný z listín, ktoré sú súčasťou súdneho spisu umožnil žalobkyni vykonávať prácu až od 02.09.2022. Za uvedené obdobie podľa názoru súdu žalobkyni prislúcha nárok na náhradu mzdy. Žalobkyni nemožno vytknúť poberanie podpory v nezamestnanosti a rovnako zamestnanie sa u druhého zamestnávateľa najmä s poukazom na jej výpoveď pred Okresným súdom Poprad, kde jednoznačne uviedla, že v tom čase bola samoživiteľka s dvoma deťmi. Rovnako sa musela presťahovať do úplne iného prostredia, nájsť si prácu a zabezpečiť tak plnenie základných životných potrieb nielen sebe, ale aj svojich detí. Za uvedené obdobie jej tak prislúcha nárok na náhradu mzdy. 13. K samotnej výške priznanej náhrady mzdy, súd uvádza rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo/4553/2018 zo dňa 20.02.2019 podľa ktorého náhrada mzdy sa počíta ako násobok priemerného hodinového zárobku a počtu hodín, keď zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
pokračovať v práci. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo/2569/2005: „V prípade, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, patrí mu náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní až do dňa právoplatnosti rozsudku súdu o neplatnom rozviazaní pracovného pomeru.“ Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 331/2019 povinnosť vyplatiť náhradu mzdy alebo odstupné je zmluvným záväzkom, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok. 14. Práceneschopnosť žalobkyne bola ukončená dňa 08.09.2021. Ako súd konštatoval za obdobie 14.09.2020 do 08.09.2021 súd žalobkyni náhradu mzdy nepriznal, nakoľko v tom čase bola práceneschopná, podľa judikatúry súdov jej nárok na náhradu mzdy neprislúcha a poberala navyše nemocenské dávky v sume 13.152 eur. Pokiaľ ide o obdobie od 09.09.2021, t.j. do ukončenia práceneschopnosti až do obdobia 30.09.2021, žalobkyňa poberala funkčný plat na mesiac 2.195 eur. Za obdobie september 2021, t.j. za obdobie od 09.09.2021 do 30.09.2021 bol počet pracovných hodín v mesiaci 165 eur, hodinový zárobok tak predstavuje sumu 13,30 eur (2.195 : 165). September 2021 mal celkovo 20 dní a 2 platené sviatky. Za obdobie od 09.09.2021 do 30.09.2021 u žalobkyne tak malo byť zaplatených 16 pracovných dní násobených počtom 7,5 hodín, spolu mala mať zaplatenú náhradu mzdy za 120 hodín pri hodinovej mzde 13,30 eur, jej náhrada mzdy za toto obdobie predstavuje 1.596 eur. Za ďalšie obdobie od 01.10.2021 do 31.07.2022 má žalobkyňa nárok na funkčný plat v sume 2.195 eur celkovo za 10 mesiacov, spolu vo výške 21.950 eur. Čo sa týka obdobia od 01.08.2022 do 20.08.2022 celkový počet pracovných hodín v tomto mesiaci august 2022 predstavoval 172,5 hodín pri počte pracovných dní 23, t.j. 22 pracovných dní a 1 preplatený sviatok. Za obdobie od 01.08.2022 do 19.08.2022 vychádza 15 dní pri 7,5 hodinovom pracovnom dni spolu 112,5 hodín. Hodinová mzda u žalobkyne predstavuje 12,72 eur na hodinu (2.195 : 172,5 hodín). Za 112,5 hodín pri hodinovom plate 12,72 eur má žalobkyňa nárok na náhradu mzdy v sume 1.431 eur. Celková náhrada mzdy tak už žalobkyne za obdobie od 09.09.2021 do 20.08.2022 predstavuje sumu 24.977 eur (1.596 + 21.950 + 1.431 eur). Citujúc nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 331/2019 súd priznal žalobkyni z jednotlivej náhrady mzdy aj úrok z omeškania, keďže zamestnávateľ sa dostal do omeškania s výplatou dlžných súm. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 15.07.2015 uzatvorenej medzi zamestnávateľom - žalovaným a žalobkyňou ako zamestnancom bol výplatný termín stanovený v článku 1 bod 8 k 13. kalendárnemu dňu v mesiaci. Z tohto dôvodu deň nasledujúci, t.j. od 14. dňa toho-ktorého mesiaca sa zamestnávateľ dostal do omeškania s výplatou dlžnej sumy. 15. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie súdu, bol žalobný návrh žalobkyne v prevyšujúcej časti ako nedôvodný zamietnutý. V súlade s § 232 ods. 3 C.s.p. na návrh žalobkyne súd určil žalovanému s poukazom na výšku priznanej sumy dlhšiu lehotu na plnenie. 16. Zároveň bol súd toho názoru, že nie sú žiadne relevantné okolnosti, pre ktoré by súd mal vyhovieť návrhu žalovaného a znížiť náhradu mzdy, pre ktorú by súd znížil povinnosť žalovaného platiť žalobkyni náhradu mzdy. Bol to práve žalovaný, ktorý vo vzťahu k žalobkyni vykonal úkon, a to využil najskôr okamžité skončenie pracovného pomeru ako výnimočný inštitút a navyše nedodržal podmienky preto, aby došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru. Zároveň je potrebné zohľadniť aj právny názor súdu vyjadrený v tomto rozsudku, ktorým za obdobie skoro jedného roka nepriznal nárok na náhradu mzdy žalobkyni z dôvodu, že bola práceneschopná. Preto súd tejto požiadavke žalovaného nevyhovel. 17. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP. Žalobkyňa požadovala nárok na náhradu mzdy vo výške 50.338,66 eur, súd jej priznal 24.977 eur. Zohľadňujúc pomer úspechu a neúspechu žalobkyňa mala úspech 49,62%, jej neúspech predstavoval 50,38%. Súd tak hodnotí, že pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán bol približne rovnaký, preto súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. Poučenie: 7Cpr/8/2024 Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach.
V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.