18Csp/69/2024 – Rozsudok Okresného súdu Prešov z 8. 1. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Prešov 18Csp/69/2024 8124207340 08. 01. 2025 JUDr. Dominika Vitteková PhD. ECLI:SK:OSPO:2025:8124207340.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dominikou Vittekovou PhD. v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., zast. Mgr. Matúš Macko, advokát so sídlom Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575.951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, o určenie, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 471,12 eur s prísl. a o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, takto rozhodol: I. Určuje, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, je bezúročný a bez poplatkov. II. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 471,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 471,12 eur od 12.9.2024 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 1. Úver a Účel, v bode 1.2. Základné podmienky, v znení: „Poplatok za poskytnutie Úveru 93,00 EUR a Poplatok za upomienku za neuhradenie splátky 15,00 EUR.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IV. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.3., v znení: „Klient vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke (v prípade nepravdivosti tohto vyhlásenia bude banka postupovať podľa článku 17 VOP).“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.6., v znení: „Ak klient poruší akúkoľvek povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy, banka je oprávnená požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200,00 EUR, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. Nárok na náhradu škody týmto nie je dotknutý.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VI. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.8., v znení: „Klient vyhlasuje, že: - prevzal a oboznámil sa pred uzavretím tejto zmluvy s jej súčasťami: formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere; OP; VOP; Sadzobník.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VII. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom – Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.7 Povinnosti klienta, v znení: „Počas celej doby trvania úveru musí klient plniť nasledovné povinnosti: (b) písomne oznámiť banke všetky zmeny svojich identifikačných

a kontaktných údajov vrátane telefonického kontaktu, ako aj iné skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť plnenie jeho záväzkov podľa zmluvy o úvere (napr. začatie trestného stíhania, nariadenie výkonu trestu, začatie exekučného konania), ihneď ako nastali, resp. sa o nich dozvie;“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VIII. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom – Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.9. Omeškanie dlžníka, v časti 2.9.3 Postup pri omeškaní klienta, odsek 2 a odsek 3, v znení: „Banka môže za účelom úhrady svojej pohľadávky uplatniť právo započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke klienta na výplatu zostatku z ktoréhokoľvek bežného účtu vedeného bankou pre klienta, a z takéhoto účtu odpísať čiastku potrebnú na vyrovnanie pohľadávky banky. Ak je tento účet vedený v cudzej mene, vykoná banka pred odpísaním čiastky z účtu konverziu kurzom devíza nákup v súlade so svojim kurzovým lístkom. ... Banka môže ďalej odmietnuť ďalšie čerpanie úveru. Aj bez predchádzajúceho písomného oznámenia môže tiež zablokovať všetky účty klienta vedené bankou. Počas trvania blokácie účtov môže klient so zablokovanými peňažnými prostriedkami na účtoch nakladať iba so súhlasom banky.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IX. Určuje, že časť zmluvnej podmienky uvedenej vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 21. Započítanie, v znení: „Banka môže započítať aj také vzájomné pohľadávky, z ktorých niektorá ešte nie je splatná, alebo je premlčaná, ako aj pohľadávky, ktoré nemožno uplatniť na súde a pohľadávky, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia alebo exekúciou. Započítateľné sú aj pohľadávky znejúce na rôzne meny, a to aj v prípade, že tieto meny nie sú voľne zameniteľné. Za oznámenie o započítaní sa považuje aj informácia obsiahnutá vo výpise z účtu.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. X. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že jej poskytnutý uver na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202 zo dňa 29.5.2015 (ďalej tiež „Zmluva“) je bezúročný a bezpoplatkový dôvodiac to absenciou obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f, g, k zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). Tiež sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 471,12 eur. Rovnako tak sa domáhala určenia neprijateľných zmluvných podmienok uvedených vo výroku rozsudku. 2. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril s tým, že žalobu považuje za nedôvodnú a zjavne šikanóznu. Žalobkyňa dobrovoľne a predčasne splatil celý poskytnutý úver dňa 9.3.2016. Z uvedenej informácie vyplýva, že žaloba bola podaná po takmer ôsmich rokoch od zániku dlhu. Je potrebné skúmať motív podania určovacej žaloby. Osobitne so zreteľom na okolnosti prípadu žiadal, aby súd komplexne posúdil konanie žalobkyne aj cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 OZ). Zo žaloby rovnako plynie, že žalobkyňa úver nepreplatila. Podľa Zmluvy mala uhradiť 5274,96 eur, ale reálne zaplatila iba sumu 3478,12 eur, t.j. 1796,84 eur menej. Skartovanie celej úverovej dokumentácie po uplynutí 5-ročnej doby (§ 48 ods. 1 zákona č. 483/2001 z.z. o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“) nemôže byť na ťarchu žalovaného, preto sa nemôže procesne brániť. V ďalšom žalovaný uvádza cit.: „Žalovaný trvá na tom, že pri poskytovaní úveru postupoval s odbornou starostlivosťou a pred uzavretím zmluvy o úvere (ako aj po uzavretí zmluvy o úvere) si splnil všetky zákonné povinnosti, ktoré mu ukladá zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“) a súvisiace právne predpisy (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákon o bankách a pod.). Žalobca tendenčne namieta, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, a to z nasledujúcich dôvodov: absencia doby trvania zmluvy, nesprávny údaj o celkovej výške úveru, absencia predpokladov použitých na výpočet RPMN. Sub a) Doba trvania zmluvy

Zo zmluvy o úvere vyplýva, že bola uzavretá na dobu určitú (do splatenia všetkých záväzkov, ktoré z nej vyplývajú), a to na obdobie 84 mesiacov (7 rokov), čo korešponduje aj so žiadosťou o úver a so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere. Pri riadnom plnení všetkých zmluvných povinností to znamená, že doba trvania zmluvy o úvere je ohraničená dňom konečnej splatnosti úveru. Ako už bolo spomenuté, neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere (v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej ) bola aj ďalšia úverová dokumentácia. Žalobkyňa bola dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne informovaná o dĺžke trvania zmluvného vzťahu so žalovaným. Dátum 1. splátky bol stanovený na deň 23.6.2015.“ Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 21.4.2022 sp. zn. 7Cdo/277/2021, uznesenie NS SR zo dňa 27.4.2022 sp. zn. 1Cdo/167/2021, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2019 sp. zn. 14Co/189/2019. „Sub b) Nesprávny údaj o výške úveru V deň poskytnutia úveru žalovaný zúčtoval aj poplatok za jeho poskytnutie vo výške 93,- EUR. Žalobcovi tak bola na základe úverovej zmluvy údajne poskytnutá iba čiastka 3.007,- EUR. Tým, že žalovaný „nesprávne“ zahrnul poplatok za poskytnutie úveru do celkovej výšky spotrebiteľského úveru, došlo podľa súdu k určeniu nesprávnej celkovej výšky úveru, čo sa malo následne negatívne premietnuť aj do výpočtu RPMN (jej podhodnoteniu). Uvedené malo mať vplyv aj na iné náležitosti zmluvy (úroková sadzba, výška, počet a termíny splátok). Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na znenie čl. 3.5 Obchodných podmienok pre úvery občanom (ďalej len ako „OP“)1 v zmysle ktorého bol poplatok za poskytnutie úveru účtovaný hneď na to, ako bol úver poskytnutý, a zvyšok bol žalobcovi vyplatený na ním určený účet. Týmto vopred dohodnutým postupom nebol žalobca ukrátený a na svojich právach a právom chránených záujmoch. Inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver slovenský právny poriadok vyslovene predpokladá (§ 499 ObZ). Legitimita poplatku rezonuje aj v rozhodovacej praxi súdov, vrátane Súdnehodvora EÚ (rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/294/2019 a 4Cdo/292/2021; rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 3.10.2019 vo veci Gyula Kiss proti CIB Bank Zrt. a spol., C-621/17). Možno konštatovať, že pokiaľ sú na úhradu poplatku použité peňažné prostriedky z poskytnutého spotrebiteľského úveru, musí byť celková výška úveru vždy znížená o sumu tohto poplatku. Nie je však ničím výnimočným, že spotrebiteľ nedisponuje inými peňažnými prostriedkami a peniaze, ktoré inkasoval z banky, by použil na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, aby sa vyhol eventuálnemu omeškaniu a následkom predpokladaným v zmluve o úvere. Ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, je účelné a vzájomne výhodné, ak bude tento poplatok zúčtovaný z poskytnutého úveru. Nemusí to byť iba otázka nedostatku financií, ale aj výsledok konsenzu medzi kontrahentmi, ako u žalobkyne a žalovaného. Aj pri tejto námietke zdôrazňujeme, že OP tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. CSACH, K.: O prílohách zmluvy. Súkromné právo č. 6/2021: „Slovenské súkromné právo neobmedzuje obsah prílohy zmluvy ani inej nepriamej súčasti zmluvy. Príloha zmluvy môže obsahovať aj cenu či predmet zmluvy, teda to, čo zvykneme označovať ako podstatné náležitosti zmluvy, a to dokonca aj v spotrebiteľskom práve (pozn. žalovaného - autor článku priamo v poznámke odkazuje na uznesenie NS SR zo dňa 27.5.2020 sp. zn. 4 Cdo 9/2019). Nie je vylúčená ani samotná identifikácia strán v prílohe zmluvy. V našich končinách sa tak nepresadila línia rozhodovania českého ústavného súdu, podľa ktorého mohli byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách len určité nepodstatné a technické otázky. Prílohy ako súčasť právneho úkonu musia spĺňať náležitosti jeho formy. Avšak ak ide o nepriame súčasti zmluvy a tieto sú riadne inkorporované, nemusia byť podpísané (pozn. žalovaného – autor článku opätovne odkazuje na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4 Cdo 9/2019, vrátane právnej doktríny v SR).“ (str. 207).“ Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 27.5.2020 sp. zn. 4 Cdo 9/2019, analogicky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.5.2020 sp. zn. 16Co/113/2019 a rozsudok NS SR zo dňa 28.2.2022 sp. zn. 7Cdo/294/2019. „Domnievame sa, že prezentované závery sú plne aplikovateľné aj v tomto. Žalobca vopred vedel, že musí zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru, poznal jeho výšku a rovnako spôsob jeho zúčtovania. Ak napriek tomu zmluvu o úvere uzavrel (čím nepochybne vyjadril svoj súhlas aj s poplatkom, jeho výškou a spôsobom úhrady), poplatok za poskytnutie úveru nielenže nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale nemožno ani uvažovať o ňom ako o náklade, ktorý by mal byť v rozpore so zákonom zahrnutý do celkovej výšky úveru. Určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru predstavuje preto pre žalovaného neprimerane tvrdú sankciu. Sub c) Absencia predpokladov použitých na výpočet RPMN Pokiaľ ide o použité predpoklady na výpočet RPMN, tie boli prehľadne uvedené v zmluve o úvere: výška mesačnej splátky (61,69 EUR). Do výpočtu RPMN vstupoval dátum čerpania, dátum prvej splátky 23.6.2015, doba trvania zmluvy (84 mesiacov), úroková sadzba (15,9 % p.a.). RPMN 18,63 % p.a je

zaokrúhlená na jedno desatinné miesto vo výstupe. Nemožno opomenúť, že aj aktuálna rozhodovacia prax rešpektuje, že veritelia mali až do momentu prijatia opatrenia Národnej banky Slovenska č. 5/2020 nezjednotené postupy pri výpočte RPMN, čo nemôže ísť na ťarchu žalovaného: „V tejto súvislosti odvolací súd opakovane poukazuje na nezjednotené postupy pri výpočte RPMN , keď Národná banka Slovenska prijatím opatrenia č. 5/2020 „spresnila a vysvetlila“ postup pri výpočte RPMN a aj z tohto precizovania jednoznačne vyplýva, že postup žalovaného pri poskytnutí predmetného spotrebiteľského úveru nemal žiadny vplyv na výslednú hodnotu RPMN, pričom v konaní nebol (ohľadne spôsobu jej výpočtu, resp. výslednej hodnoty) preukázaný opak.“ (ods. 16 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo da 31.5.2022 sp. zn. 11CoCsp/38/2021). Žalobca nepreukázal a ani v konaní netvrdí, aká by mala byť podľa neho výška RPMN. V tejto súvislosti vopred uvádzame, že v obdobných súdnych konaniach nemožno zjednodušene akceptovať výsledok z interaktívnej kalkulačky MF SR, ktorá je jednak nastavená podľa novoprijatých pravidiel NBS, a ktorá má minimum vstupných údajov pre výpočet RPMN. Napokon, identifikovaná kalkulačka nie je právne záväzná, ale naopak iba informatívna pre spotrebiteľov. Žalobca v tomto smere poukazuje na právne záväzny rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 19.12.2019 vo veci C-290/19 (RN c/a Home Credit Slovakia a.s.), v zmysle ktorého, ak veriteľ uvedie v zmluve o úvere presnú výšku RPMN (nie ako rozpätie hodnôt), splnil si voči spotrebiteľovi svoju informačnú povinnosť podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere: Ods. 30 a 33 odôvodnenia: „Z tohto hľadiska informačná povinnosť uvedená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48, podľa ktorej zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza RPMN, prispieva k dosiahnutiu cieľov sledovaných touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, Pohotovosť, C-331/18, EU:C:2019:665, bod 42 citovanú judikatúru), najmä cieľa vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa. (...) Smernica 2008/48 totiž v časti II prílohy I upravuje dodatočné predpoklady určené na uľahčenie výpočtu RPMN v prípade, že nie sú známe určité skutočnosti, alebo ak ich nie je možné určiť z iných dôvodov.“ Výrok rozsudku: „Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, zmenenej smernicou Komisie 2011/90/EÚ zo 14. novembra 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola RPMN vyjadrená nie ako jedna konkrétna hodnota, ale ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu a najvyššiu hodnotu.“. V zmluve o úvere je výška RPMN uvedená priamo v čl. 1.2 zmluvy o úvere. K tomu analogicky poukazujeme aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2021 sp. zn. 7Cdo/183/2020, publikované pod R 86/2021 (právna veta): „Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet.“. R 86/2021 (z odôvodnenia): „Dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií, zastáva názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia. (...) V posudzovanom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne neuvádza uviesť v zmluve i matematický výpočet výšky ročnej percentuálnej miery nákladov, ako to vyplýva z dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ by takúto požiadavku mal zákonodarca v úmysle, nič mu nebránilo uviesť ju v danej právnej norme.“ (ods. 12 a ods. 12.2). V prípade pretrvávajúcej spornosti ohľadom výpočtu RPMN žalovaný zároveň navrhuje, aby súd postupom podľa § 189 CSP, § 190 CSP a § 206 CSP a) požiadal Národnú banku Slovenska (NBS), aby sa (i) vyjadrila k RPMN, (ii) konkretizovala, či existovalo v čase uzavretia spornej zmluvy o úvere opatrenie alebo iný vnútorný predpis NBS, na základe ktorého mali veritelia postupovať pri výpočte RPMN; b) vyžiadal od Národnej banky Slovenska, aby predložila do konania odborné vyjadrenie k tomu, (i) k akému výpočtu RPMN na základe poskytnutých údajov dospela NBS (ii) či možno považovať výpočet žalovaného za správny, (iii) v akom rozsahu je prípadná matematická odchýlka vo výpočte RPMN (spravidla spôsobená rozdielnym zaokrúhlením) prípustná z pohľadu NBS. V dobrej viere osobitne poukazujeme na elementárne právne princípy a zásady, platiace aj v spotrebiteľských sporoch: nevyvrátiteľnú právnu domnienku - ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) vyjadrenú v § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinnom od 1.1.2016): „O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.“, ktorá vždy platila pre každého (vrátane spotrebiteľov) aj za účinnosti pôvodného znenia § 2 zákona NR

SR č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, účinného od 1.1.1993 do 31.12.2015: „O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.“. vedomosť o vlastnom (vnútroštatnom) spotrebiteľskom práve, ktorá vyplýva aj zo smernice č. 93/13/EHS (prijatej pred takmer tridsiatimi rokmi), kde sa v úvode deklaruje: „RADA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (...) keďže vo všeobecnosti spotrebitelia nepoznajú právne pravidlá, podľa ktorých sa v členských štátoch iných, než je ich vlastný, riadia zmluvy na predaj tovarov alebo služieb; keďže tento nedostatok znalostí im môže brániť v priamych transakciách pri kúpe tovarov alebo služieb v inom členskom štáte (...) PRIJALA TÚTO SMERNICU; skutočnosť, že nedostatky v zmluve sú spotrebiteľovi známe už v čase uzavretia zmluvy; predpokladá sa, že spotrebiteľ zmluvu (v danom prípade v rozsahu troch A4) pred podpísaním čítal a jej eventuálne neprečítanie nemôže byť v jeho prospech.“ K neprijateľným podmienkam uviedol nasledovné cit.: „ AD 1) Poplatok za poskytnutie úveru a poplatok za upomienku Žalovaný opakovane poukazuje na to, že slovenský právny poriadok vyslovene predpokladá dojednanie odplaty za poskytnutý úver [§ 499 ObZ v spojení s § 2 písm. l) ZoSÚ]. Poplatok za poskytnutie úveru je legitímny, čo rezonuje v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít súdov [napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 294/2019 (R 12/2022) a 4 Cdo 292/2021; rozsudok SD EÚ zo dňa 3.10.2019 vo veci Gyula Kiss proti CIB Bank Zrt. a spol., C-621/17]. Opodstatnenosť primeraného poplatku alebo provízie, ktoré sa platia jednorazovo a obvykle pri uzavretí zmluvy, akcentuje SD EÚ aj v recentnom rozsudku zo dňa 16.3.2023 vo veci Caixabank SA proti XA, C-565/21 s poukazom na oddiel 4 prílohy II časti B k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo dňa 4.2.2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010: „V oddiele týkajúcom sa ‚ďalších zložiek [ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN)]’ sa uvedú všetky ostatné náklady zahrnuté v [TAEG] vrátane jednorazových nákladov, ako sú administratívne poplatky, a pravidelných nákladov, ako je ročný poplatok za vedenie úveru.“ (ods. 6). Pre úplnosť uvádzame, že spomínaná kompenzácia nákladov na strane banky pri tomto druhu (v bankovej praxi štandardného) poplatku spočíva najmä v tom, že banka ešte pred definitívnym poskytnutím úveru (k čomu reálne ani nemusí dôjsť, ak sa klient rozhodne úver nečerpať) bezodplatne posudzuje žiadosť klienta o úver, vykonáva rozsiahle lustračné úkony v rôznych registroch a databázach v zmysle § 7 ods. 1 a nasl. ZoSÚ za účelom overenia tzv. bonity klienta, fyzicky poskytuje klientovi úverovú dokumentáciu a prostredníctvom príslušného špecializovaného zamestnanca mu poskytuje bankové poradenstvo a osobitné poučenia k jednotlivým zmluvným podmienkam, vrátane pomoci s ďalšími právnymi alebo technickými úkonmi (napr. zriadenie účtu, nastavenie príkazov a pod.). Nárok na inkasovanie poplatku za poskytnutie úveru teda vzniká banke až vtedy, keď: a) dôjde k platnému uzavretiu zmluvy o úvere a b) k skutočnému poskytnutiu celej dohodnutej výšky spotrebiteľského úveru na bankový účet klienta (je úplne irelevantné, či ide o úverový alebo osobný účet). Poplatky za upomienky s vopred stanovenou sumou preventívne pôsobia na úverového dlžníka, aby ten splácal riadne a včas mesačné splátky podľa určeného rozpisu a dodržiaval zásadu pacta sunt servanda. V prípade, že si dlžník plní svoje povinností v súlade s úverovou zmluvou, k vyrubeniu poplatkov za upomienky nikdy nedôjde. Procesný útok žalobcu je z uvedeného zjavne účelový, s cieľom sa nedôvodne domôcť plnenia, ktoré žalovaný nikdy voči nemu neuplatnil. Žalovaný v žiadnom prípade tak nemohol konať v rozpore s dobrými mravmi, ako sa žalobca mylne domnieva. Akcentujeme, že v danom prípade nejde o žiadne „skryté“ poplatky. Poplatok za vystavenie upomienky je v bankovej praxi bežne účtovaným poplatkom. Účtuje ho nielen žalobca, ale aj iné banky pôsobiace na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti uvádzame, že Národná banka Slovenska v rámci dohľadu na činnosťou bánk doposiaľ vo vzťahu k žiadnej banke pôsobiacej na území Slovenskej republiky nenamietla neprimeranosť výšky vyrubovaných poplatkov. Pri posúdení výšky poplatku za upomienku pritom nemožno vychádzať iba z reálnych nákladov spojených s daným úkonom (napr. zaslanie upomienky prostredníctvom pošty). Nemožno pritom opomenúť aj ďalšie aspekty, ktoré sa vo všeobecnosti s vyrubovaním poplatkov za upomienky v bežných spoločenských vzťahoch spájajú. Upomienka bez súčasného postihu v podobe poplatku za jej vystavenie by nemala požadovaný efekt. Prejavuje sa tým predovšetkým jej preventívna funkcia, ktorá má odrádzať od porušovania dohodnutých povinností. Jej úlohou je zabezpečiť, aby bol dlžník motivovaný splniť konkrétny záväzok riadne a včas, t.j. aby omeškanie so zaplatením dohodnutej splátky úveru bolo pre neho ekonomicky nevýhodné. Opačný názor, ktorý vedie k absolútnemu odbremeneniu spotrebiteľa od úhrady poplatku za upomienku je neprijateľný a znamená spochybnenie funkcií, ktoré má takýto druh poplatku plniť. Obdobné právne závery vyplývajú aj z rozsudku Krajského

súdu v Plzni zo dňa 12.6.2013, sp. zn. 25Co/60/2013: „Nicméně odvolací soud neshledal důvodnou námitku neplatnosti ujednání o placení poplatků za zasílané upomínky. Pokud jde o upomínky, je situace poněkud odlišná, a to zejména v tom, že dlužník může předejít nutnosti platit za zasílané upomínky včasným placením. Nejde o poplatky, které by tedy bylo nutné platit vždy.“. Odhliadnuc od uvedeného, pri posúdení primeranosti poplatku za konkrétne úkony veriteľa je nerozhodné, či veriteľ poskytol dlžníkovi určité protiplnenie alebo či predmetný poplatok pokrýva aj náklady na vnútornú činnosť veriteľa. Poplatky súvisiace so spotrebiteľským úverom predstavujú bežnú časť ceny úveru, na ktorú sa v súlade s § 53 ods. 1 i.f. OZ nevzťahuje súdny prieskum jej primeranosti [nález Ústavného súdu ČR zo dňa 10.4.2014, sp. zn. III. ÚS 3725/2013 (publikovaný v Sbírke nálezů a usnesení ÚS pod č. 73/2014)]. Právna ochrana spotrebiteľa musí mať „zdravé“ a racionálne limity, a to najmä s prihliadnutím na nevyhnutné rešpektovanie princípu pacta sunt servanda a zásady zmluvnej voľnosti. Deklarovaná autonómia vôle môže byť v materiálnom právnom štáte obmedzovaná iba tam, kde je to v súlade so zákonom a pri sledovaní legitímneho cieľa nutné (zásah výlučne v čo najmenšej miere). Predmetný poplatok účtuje žalovaný dlžníkom iba v prípade omeškania so splácaním úveru, t.j. iba v prípade ich vlastného delikventného správania (!), ktoré je pre veriteľa neakceptovateľné. AD 2) Osobitný vzťah klienta k banke a povinnosť klienta oznámiť všetky skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť splnenie jeho záväzku (napr. začatie trestného, či exekučného konania a pod.) Namietané zmluvné ustanovenia sú plne v súlade so zákonom o bankách a nespôsobujú u žalobcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Samotný zákon o bankách vo vyššie citovanom ustanovení definuje osoby, ktoré majú osobitný vzťah k banke a súčasne stanovuje klientom banky povinnosť poskytnúť doklady a údaje preukazujúce a dokladujúce schopnosť klienta splniť si záväzky z obchodu, ak o to banka požiada. Banka je povinná zisťovať bonitu klienta, a to nielen pred uzatvorením zmluvy o úvere, ale aj počas jej trvania. Je preto dôležité, aby v prípade zahájenia trestného, konkurzného alebo exekučného konania týkajúceho sa majetku klienta, oznámil klient túto skutočnosť banke, z dôvodu prípadného negatívneho dopadu na splácanie jeho zmluvného záväzku. Navyše oznámenie zahájenia konkurzného alebo exekučného konania je pre banku dôležité aj z hľadiska možnosti požadovať predčasné splatenie pohľadávky. Námietka žalobcu je v tomto ohľade zjavne účelová a špekulatívna, bez akéhokoľvek vecného súvisu s právnym dôvodom a výškou uplatnených peňažných nárokov. Žalovaný sa zo žaloby nedozvedel, z akého dôvodu majú byť predmetné ustanovenie neprijateľnými zmluvnými podmienkami, v čom má spočívať značná nerovnováha v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Všeobecné poukazovanie na neskoršie stanovisko Komisie zo dňa 24.1.2017, ktoré bolo prijaté až po zániku dlhu žalobcu, nemôže v danom prípade obstáť. Vecná argumentácia k vágnym tvrdenia žalobcu je preto objektívne nemožná. AD 3) Zmluvná pokuta Podľa čl. 2.3. zmluvy o úvere v spojení s čl. 2.9 písm. (c), (d), (k) a (o) OP môže (nemusí) žalovaný požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200,- EUR, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti, ak: i. (nedodržanie účelu) klient bez predchádzajúceho súhlasu banky použil poskytnuté peňažné prostriedky v rozpore so zmluvou o úvere na iný ako dohodnutý účel; ii. (nevypovedanie, nezrušenie refinancovaného úveru) klient úverom splatí povolené prečerpanie alebo obdobný kontokorentný úver (vrátane úveru formou kreditnej karty) avšak nevypovie jeho ďalšie poskytnutie alebo ho inak nezruší; iii. (nepravdivosť vyhlásení a údajov, falošné doklady, zatajenie informácie) ktorékoľvek z vyhlásení klienta obsiahnutých v zmluve o úvere alebo akákoľvek podstatná informácia týkajúca sa úveru poskytnutá klientom banke sa ukážu ako nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce alebo akýkoľvek doklad predložený klientom banke sa ukáže ako falošný; iv. (opakované neplnenie) klient napriek upozorneniu opakovane poruší ktorúkoľvek povinnosť zo zmluvy o úvere alebo porušenie bez zbytočného odkladu neodstráni ani po výzve. S poukazom na charakter úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere (bezúčelový úver) sú minimálne prípady porušenia pod bodmi i. a ii. vo vzťahu k žalobkyni úplne bez právneho významu. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie, že zmluvná podmienka nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi, ktoré spotrebiteľ nezavinil. Ak z dohody nevyplýva niečo iné, dlžník nie je povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil (§ 545 ods. 3 OZ). Žalovaný a žalobca sa nedohodol inak, a teda pri nezavinenom porušení povinností nie je povinnosťou žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu. Nehovoriac o tom, že banka môže požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty. K uplatneniu zmluvnej pokuty tak vôbec nemusí dôjsť. AD 4) Vyhlásenie klienta, že si prevzal a oboznámil s Úverovou dokumentáciou

Identifikovaná námietka je absolútne neodôvodnená zo strany žalobcu a neobstojí vo vzťahu k aktuálnej rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ (C-42/15), Najvyššieho súdu SR (4 Cdo 9/2019), ako aj právnej doktríny (CSACH, K.: O prílohách zmluvy. Súkromné právo č. 6/2021). O to viac, ak toto ustanovenie žalobca namieta 8 rokov po splatení úveru. AD 5) K zmluvným podmienkam, týkajúcim sa započítaniu pohľadávok Argumentácia žalobcu ohľadom údajného nezákonného započítavania platieb dlžníkov je príliš všeobecná a bez akejkoľvek konkretizácie toho, v čom by mala spočívať údajná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podotýkame, že banka v danom prípade neuplatnila voči žalobcovi namietané zmluvné podmienky (dohodnuté medzi stranami v roku 2015) a je absurdné namietať ich neprijateľnosť pre domnelé rozpor s § 54a OZ, ktorý nadobudol účinnosť až dňa 5.12.2018. Žalobca odkazuje na závery Komisie na posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 24.1.2017, v ktorých nebolo posudzované ustanovenie zmluvy, ale ustanovenie Obchodných podmienok (samostatného dokumentu, pri ktorom spotrebiteľ nepotvrdzuje oboznámenie sa s ním vlastnoručným podpisom ako pri zmluve o úvere). Navyše, závery Komisie nie sú pre súd právne záväzné (majú iba odporúčací charakter), nevzťahujú sa na Všeobecné obchodné podmienky účinné v čase uzavretia úverovej zmluvy a nezohľadňujú neskôr vydané uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.5.2020 sp. zn. 4 Cdo 9/2019. Akcentujeme, že Ministerstvo spravodlivosti SR (MS SR), nie je orgánom oprávneným rozhodnúť o subjektívnych právach a právom chránených záujmoch v občianskoprávnych veciach: rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2017 sp. zn. 4Cob/235/2015 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.4.2018 sp. zn. 27Co/221/2017. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uvádzajúc cit.: „Žalovaný trvá na tom, že úver nemožno určiť za bezúročný a bez poplatkov, keďže spĺňa všetky zákonné náležitosti. Napriek tomu žalovaný vznáša aj námietku premlčania, keďže nárok uplatnený žalobou je zjavne premlčaný v dvojročnej subjektívnej lehote ako aj v trojročnej objektívnej premlčacej lehote, ktorá v danom prípade začala plynúť od momentu splatenia úveru (9.3.2016). Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je určujúcim moment, keď sa oprávnený dozvie o skutočnostiach, na základe ktorých môže uplatniť nárok na súde, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Okamih, v ktorom spotrebiteľ zistí, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností, nie je pri posudzovaní začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty relevantný (rozsudok NS SR zo dňa 1.5.2013 sp. zn. 1 Cdo 67/2011, publikované v časopise ZSP pod č. 22/2013; totožne aj NS ČR: rozsudok zo dňa 27.9.2000 sp. zn. 20 Cdo 927/98, uznesenie zo dňa 27.11.2013 sp. zn. 28 Cdo 3914/2012, rozsudok zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 33 Cdo 2225/2012 a mnohé iné). Vedomosť osoby o určitých skutočnostiach je vnútorným psychickým stavom a preto nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť iba skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa tento vnútorný psychický stav subjektu prejavuje navonok, a teda okolnosti, z ktorých možno existenciu vedomosti vyvodiť (m.m. R 45/1986, 2 Cdo 109/2007, 3 Cdo 224/2017, 5 Cdo 64/2018, 4 Cdo 120/2019, 1 VObdo 2/2020 a mnohé iné). Aplikujúc tieto závery na daný prípad: Pri úverových vzťahoch má dlžník vedomosť o tom, komu plní, bezprostredne po uzavretí zmluvy. Dlžník uzavrel zmluvu o úvere so žalovaným dňa 29.5.2015; počas celého trvania úverového vzťahu vedel, že plní v prospech žalovaného; Rozsah bezdôvodného obohatenia je spotrebiteľovi zrejmý najneskôr pri splatení úveru, resp. pri realizácii poslednej splátky (v danom prípade 9.3.2016). Vtedy nepochybne vie určiť, akú celkovú čiastku veriteľovi uhradil. V období od 29.5.2015 až do 9.3.2016 žalobca objektívne vedel komu plní. Tieto znalosti mu nepochybne stačia na iniciovanie súdneho konania o vydanie bezdôvodného obohatenia. Či ide skutočne o bezdôvodné obohatenie alebo nie, určí záväzne až súd. Preto nemožno počítať začiatok subjektívnej premlčacej lehoty od momentu, keď spotrebiteľovi niekto údajne poskytol právne posúdenie veci. Ani prípadná porada s advokátom nemôže určovať plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, keďže by tiež išlo iba o právne posúdenie veci a nie o oznámenie rozhodujúcich skutočností, ktoré sú už spotrebiteľovi (aj tak) známe. Akceptácia tohto „potvrdenia“, ako jediného dôkazu o vedomosti spotrebiteľa, ponecháva plynutie premlčacej lehoty v jeho absolútnej dispozícii. Spotrebiteľ, motivovaný procesným úspechom v spore, môže požiadať združenie, aby mu vydalo potvrdenie o poskytnutí informácie s dátumom, ktorý bude dlžníkovi vyhovovať pre zachovanie subjektívnej premlčacej lehoty. Preto nejde o objektívny dôkaz, ale iba o účelovo vykonštruované potvrdenie. Preukazovanie vedomosti žalobcu oznámením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS bolo rázne odmietnuté Okresným súdom Prešov vo veci vedenej pod sp. zn. 11Csp/133/2019. V rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 18.10.2019 č.k. 11Csp/133/2019–46 sa uvádza, že: „Súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedela v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné, aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby až od

času, kedy sa žalobkyňa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka by totiž stratilo svoje opodstatnenie, keďže každý oprávnený subjekt by si počiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti právnych predpisov upravenú v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR, podľa ktorého o všetko čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Napokon samotná výpoveď žalobkyne preukazuje „fabrikovanie“ prehlásení Združenia HOOS tak, aby spotrebiteľ bol v lehote pri podávaní takýchto žalôb, keďže sama uviedla, že o preplatení úveru, a teda bezdôvodnom obohatení žalovaného sa dozvedela pred niekoľkými rokmi, čo opäť vedie k záveru o uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty.“ (ods. 62 a 63 rozsudku). Tento rozsudok bol potvrdený aj odvolacím súdom v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.9.2020 č. k. 9Co/128/2019-151 (priložený k vyjadreniu). Osobitne upozorňujeme, že predložené Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 26.8.2022 nie je podpísané žalobcom, v dôsledku čoho je nehodnoverné, a teda právne bezvýznamné. Objektívna premlčacia lehota sa neodvíja od subjektívnych okolností (vedomosť oprávneného). Pre jej začiatok je naopak určujúce, kedy došlo k vzniku danej právnej skutočnosti. Uplynutím tejto lehoty dochádza k definitívnemu premlčaniu nároku. Ide o nástroj absolútneho vymedzenia časových horizontov na uplatňovanie práv. Eliminuje sa tým tiež špekulatívne konanie, smerujúce k účelovému predlžovaniu subjektívne premlčacej lehoty. Ak by sa teda v tomto prípade použila trojročná premlčacia lehota, nárok žalobcu by bol ku dňu podania žaloby taktiež premlčaný. Pri objektívnej premlčacej lehote je nutné sa vysporiadať aj so závermi rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa zo dňa 22.4.2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o., C-485/19 (na ktorý poukazuje aj žalobca). Z tohto rozhodnutia vyplýva, že nie je v súlade so zásadou efektivity, aby sa pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila trojročná objektívna premlčacia lehota, ktorá začne plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. To však neznamená, že by sa objektívna premlčacia lehota nemala uplatniť vôbec. Súdny dvor EÚ totiž vychádzal z predpokladu, že pri dlhodobých úverových vzťahoch, môže táto lehota uplynúť ešte predtým, ako dôjde k ukončeniu zmluvy. To však v tejto veci neplatí. Žalobca uhradil posledné čiastočné plnenie v roku 2016. Za daných skutkových okolností nie je dôvodné vylúčiť uplatnenie objektívnej premlčacej lehoty. Dlžník by mal v takom prípade priestor svojvoľne disponovať so subjektívnou lehotou bez možnosti definitívneho uplynutia objektívnej premlčacej lehoty. Z týchto dôvodov žalovaný vznáša námietku premlčania. Podotýkame, že Súdny dvor EÚ vo vzťahu k premlčaniu spotrebiteľských nárokov prijal vo svojej rozhodovacej činnosti aj závery2, že: a) stanovenie primeraných lehôt spotrebiteľom na podanie žaloby pod hrozbou premlčania v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Európskej únie. To sa týka aj pravidla umožňujúceho vzniesť námietku premlčania proti žalobám podaným spotrebiteľom aj pri žalobách o uplatnenie reštitučných účinkov vyplývajúcich z určenia bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru; b) ak je premlčacia lehota stanovená v zákone a je vopred známa, ide o dostatočné opatrenie na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy. Dĺžka premlčacej lehoty tak sama osebe nie je nezlučiteľná so zásadou efektivity. Analogicky poukazujeme na aktuálne uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.5.2023 sp. zn. II. ÚS 249/2023: „Začiatok plynutia premlčacej doby vo všeobecnosti nemôže byť závislý od vôle subjektu. Musí byť určiteľný na základe objektívneho kritéria, ktorým v okolnostiach veci je vznik objektívnej možnosti zabezpečiť dôkazy alebo určiť rozsah škody, teda nie až momentom vyhotovenia dôkazu (posudku) o ňom. Preto, ak neexistovala objektívna prekážka vyhotovenia dôkazu o rozsahu škody, nie je možné považovať za ústavne nesúladný záver, že okamih začiatku plynutia premlčacej doby bol určený na základe tejto úvahy.“. Tieto závery musia platiť aj v tomto spore, kedy nemôže byť začiatok plynutia premlčania viazaný na moment porady spotrebiteľa s advokátom (alebo so spotrebiteľským združením), ktorý možno jednoducho „antedatovať“ s cieľom jej predĺženia. Okresný súd Prešov sa v rozsudku zo dňa 18.10.2019 č. k. 11Csp/133/2019 konštatoval: „(...) pre súd je nemysliteľné, aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby až od času, kedy sa žalobkyňa údajne dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka by totiž stratilo svoje opodstatnenie, keďže každý oprávnený subjekt by si počiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti právnych predpisov upravenú v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR, podľa ktorého o všetkom čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných

právnych predpisov je nevyvrátiteľná.“ (ods. 62). Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.9.2020 č. k. 9Co/128/2019-151. Rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 23.11.2023 č. k. 8Csp/43/2023-113: „Z listinného dokladu označeného ako aktuálny stav úveru (č. l. 17) má súd preukázané, že žalobcovia poslednú splátku zo zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 11.1.2013 vykonali dňa 20.09.2013 v sume 8.481,33 Eur, t. j. v sume prevyšujúcej žiadané bezdôvodného obohatenie ( 1161,54 eur). Keďže v danom prípade bolo dohodnuté plnenie v splátkach, každá splátka sa premlčuje samostatne. Objektívna premlčacia doba 3 rokov pri poslednej uhradenej splátke začala plynúť 20.09.2013 a uplynula dňa 20.09.2016. Z listinného dokladu označeného ako aktuálny stav úveru (č. l. 15) má súd preukázané, že žalobcovia poslednú splátku zo zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 17.06.2014 vykonali dňa 31.10.2014 v sume 16.205,73 Eur, t. j. v sume prevyšujúcej žiadané bezdôvodného obohatenie ( 594,69 eur). Keďže v danom prípade bolo dohodnuté plnenie v splátkach, každá splátka sa premlčuje samostatne. Objektívna premlčacia doba 3 rokov pri poslednej uhradenej splátke začala plynúť 31.10.2014 a uplynula dňa 31.10.2017. Z listinného dokladu označeného ako aktuálny stav úveru (č. l. 12) má súd preukázané, že žalobcovia poslednú splátku zo zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 31.10.2014 vykonali dňa 20.10.2015 v sume 23.651,17Eur, t. j. v sume prevyšujúcej žiadané bezdôvodného obohatenie ( 3583,17 eur). Keďže v danom prípade bolo dohodnuté plnenie v splátkach, každá splátka sa premlčuje samostatne. Objektívna premlčacia doba 3 rokov pri poslednej uhradenej splátke začala plynúť 20.10.2015 a uplynula dňa 20.10.2018. Ak bola žaloba podaná na súd až 04.05.2023 bola podaná po uplynutí 3 – ročnej objektívnej doby pri všetkých troch zmluvách. Vzhľadom k tomu, že subjektívna lehota musí uplynúť v rámci objektívnej lehoty a keďže objektívna lehota uplynula ešte pred podaním žaloby, nebolo potrebné podrobnejšie sa zaoberať momentom, kedy sa žalobcovia dozvedeli o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto zaň zodpovedá. V tomto prípade je potom už nepodstatné tvrdenie žalobcov, že moment ich subjektívneho dozvedenia sa mal byť až 14.03.2023, od ich právneho zástupcu, ktorému predložili k nahliadnutiu predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu s listinnými dokumentmi. V tomto prípade nie je možné aplikovať ani rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C -485/19 z 22.04.2021, keďže žalobcovia po tom, ako dňa 20.9.2013, 31.10.2014 a 20.10.2015 uhradili už poslednú splátku (mimoriadnu až v sume 8.481,33 eur, 16.205,73 eur a 23.651,17 eur ) ktorá je/sú práve splátkou prevyšujúcou poskytnuté plnenie zo strany žalovaného žalobcom a po vykonaní ktorej/ktorých úhrady už nevykonávali žiadne ďalšie splátky. (...).“.“ 3. Aplikujúc sudcovskú koncentráciu súd neprihliadal na skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v replike, ktorá bola súdu zaslaná pár hodín pred nariadeným pojednávaním, teda oneskorene. 4. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav: 5. Z výsluchu žalobkyne plynie, že v roku 2005 na brala úver od žalovaného. V roku 2022 jej kamarátka zo združenia povedala, že sa môže stretnúť s pani D., že sú tam nečestné podmienky. Úver vzala 3100 eur a vyplatil jej 3007 eur. Žalovaného žaluje preto, aby sa jej vrátili úroky, čo jej stiahli za nečestné podmienky. Chce, aby to bolo bezúročné. Najprv si vzala prvý úver, potom jej ponúkli druhý úver. Zamestnankyňa banky jej volala, nepamätala si, aký tam bol zostatok, možno 1500 eur s tým, že ho vedia splatiť a poskytnúť jej druhý úver. Je vdovou, 1 dcéra jej zomrela, ďalšie 2 deti študovali na školách, preto si tento druhý úver vzala. So zmluvnými podmienkami asi súhlasila, keď to podpísala, ale všetko si to tam nepozerala, nie je právnik. Až potom jej povedali, že sú nečestné. K časovému horizontu podpisovania prvej úverovej zmluvy uviedla, že to mohlo byť tak hodinu, možno ani nie toľko. V tomto smere však zo strany žalovaného na ňu nebol vyvíjaný žiaden tlak. K sume, aká by bola za celkový úver, ak by tento nesplácala predčasne, sa vyjadriť nevedela, nepamätala si to. Ku kontraktačné mu procesu uviedla, že prišla tam, dala občiansky preukaz, zamestnankyňa niečo dala do počítača a potom len podpísala papiere. Žalovaný dal podmienky a takto to bolo. Zmluvné podmienky nečítala, ale túto možnosť mala tak doma, ako aj pred uzavretím zmluvy. 6. Žalobkyňa so žalovaným uzavreli Zmluvu, z ktorej je zrejmé, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 31000 eur, s dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 93 eur, s dohodnutou mesačnou splátkou vo výške 61,69 eur, s počtom splátok 84, ročnou úrokovou sadzbou 15,9% a RPMN 18,63%. Celkovú čiastku úveru činí 5274,96 eur. 7. Z výpisu z účtu plynie, že čerpanie úveru bolo dňa 29.6.2005 vo výške 3007 eur.

8. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 1. Úver a Účel, v bode 1.2. Základné podmienky znie: „Poplatok za poskytnutie Úveru 93,00 EUR a Poplatok za upomienku za neuhradenie splátky 15,00 EUR.“. 9. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.3 znie: „Klient vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke (v prípade nepravdivosti tohto vyhlásenia bude banka postupovať podľa článku 17 VOP).“. 10. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.6. znie: „Ak klient poruší akúkoľvek povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy, banka je oprávnená požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200,00 EUR, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. Nárok na náhradu škody týmto nie je dotknutý.“. 11. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.8. znie: „Klient vyhlasuje, že: - prevzal a oboznámil sa pred uzavretím tejto zmluvy s jej súčasťami: formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere; OP; VOP; Sadzobník.“ 12. Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom – Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.7 Povinnosti klienta, znie: „Počas celej doby trvania úveru musí klient plniť nasledovné povinnosti: (b) písomne oznámiť banke všetky zmeny svojich identifikačných a kontaktných údajov vrátane telefonického kontaktu, ako aj iné skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť plnenie jeho záväzkov podľa zmluvy o úvere (napr. začatie trestného stíhania, nariadenie výkonu trestu, začatie exekučného konania), ihneď ako nastali, resp. sa o nich dozvie;“ 13. Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom – Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.9. Omeškanie dlžníka, v časti 2.9.3 Postup pri omeškaní klienta, odsek 2 a odsek 3, znie: „Banka môže za účelom úhrady svojej pohľadávky uplatniť právo započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke klienta na výplatu zostatku z ktoréhokoľvek bežného účtu vedeného bankou pre klienta, a z takéhoto účtu odpísať čiastku potrebnú na vyrovnanie pohľadávky banky. Ak je tento účet vedený v cudzej mene, vykoná banka pred odpísaním čiastky z účtu konverziu kurzom devíza nákup v súlade so svojim kurzovým lístkom. ... Banka môže ďalej odmietnuť ďalšie čerpanie úveru. Aj bez predchádzajúceho písomného oznámenia môže tiež zablokovať všetky účty klienta vedené bankou. Počas trvania blokácie účtov môže klient so zablokovanými peňažnými prostriedkami na účtoch nakladať iba so súhlasom banky.“ 14. Zmluvná podmienka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 21. Započítanie, v znení: „Banka môže započítať aj také vzájomné pohľadávky, z ktorých niektorá ešte nie je splatná, alebo je premlčaná, ako aj pohľadávky, ktoré nemožno uplatniť na súde a pohľadávky, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia alebo exekúciou. Započítateľné sú aj pohľadávky znejúce na rôzne meny, a to aj v prípade, že tieto meny nie sú voľne zameniteľné. Za oznámenie o započítaní sa považuje aj informácia obsiahnutá vo výpise z účtu.“ 15. Dňa 9.3.2016 strany sporu uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000290604 – Pôžička s dohodnutým účelom – refinancovanie iných úverov s výškou úveru 3000 eur. 16. Z prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 26.8.2022 plynie, že žalobkyňa im dňa 17.8.2022 predložila Zmluvu. Bola informovaná o tom, že Zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a že ak jej veriteľ poskytol 3007 eur napriek schválenému úveru vo výške 3100 eur a uhradila 3528,12 eur, čiže vyššiu sumu, pravdepodobne došlo k bezdôvodnému obohateniu, o čom je oprávnený rozhodnúť súd. Odporučilo jej obrátiť sa na advokáta. 17. Zistený skutkový stav takto právne posúdil

Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 29.5.2015 (ďalej len „ZoSÚ“) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm. a) ZoSÚ, spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,5a. Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Podľa § 2 písm. g) ZoSÚ, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Podľa § 2 písm. g) ZoSÚ, ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) odplatu podľa osobitných predpisov,18aa) k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23, z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom dňa 29.5.2015 (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 2, ods. 3 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť

ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa ustanovenia § 53 odsek 4 OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví, d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia, k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana, m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi, n) spôsobujú, že platnosť zmluvy uzatvorenej na dobu určitú sa po uplynutí obdobia, na ktorú bola zmluva uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu s predĺžením platnosti zmluvy, o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi, p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme, q) umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom, r) požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa, s) požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, t) požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase, u) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie, Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 551 ods. 1 až 3 OZ, uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy; zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia. Proti platiteľovi mzdy nadobúda veriteľ právo na výplatu zrážok okamihom, keď sa platiteľovi dohoda predložila. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia aj pre iné príjmy, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou. Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom dňa 29.5.2015, banka a pobočka zahraničnej banky nesmú vykonávať s osobami, ktoré k nim majú osobitný vzťah, obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by sa nevykonali s ostatnými klientmi. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pred uzavretím a vykonaním takého obchodu preveriť, či osoba, s ktorou takýto obchod vykonávajú, k nim nemá osobitný vzťah; táto osoba je povinná poskytnúť banke a pobočke zahraničnej banky pravdivé informácie, ktoré banka a pobočka zahraničnej banky potrebujú na účel tohto preverenia. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pravdivosť poskytnutých údajov písomne zabezpečiť v zmluve o nimi poskytnutej záruke alebo o vklade podľa § 5 písm. a) sankciou neplatnosti uzavretia tejto zmluvy a v zmluve o úvere podľa § 5 písm. b) sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy ku dňu, keď sa banka alebo pobočka zahraničnej banky dozvedela o nepravdivosti týchto údajov, vrátane splatnosti úrokov za celú dohodnutú dobu úveru. 18. Právny vzťah medzi účastníkmi konania bolo potrebné posúdiť podľa ZoSÚ. Zároveň však nepochybne zmluvný vzťah je potrebné považovať aj za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. OZ, keďže žalobkyňa vystupuje v pozícii spotrebiteľa a žalovaný v pozícii dodávateľa. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru 19. Žalobkyňa podanou žalobou namieta absenciu obligatórnych náležitostí v Zmluve, a to v zmysle ust. § 9 ods. 2 píms. f, g, k) ZoSÚ. 20. Z právnej úpravy účinnej v čase uzavretia Zmluvy je zrejmé, že absencia čo i len jednej v ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ uvedenej náležitosti spôsobuje záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 21. Je nepochybné, že žalobkyňa uzavrela Zmluvu, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť jej úver vo výške 3100 eur. Niet pochybností ani v tom, že žalobkyni na účet bolo poskytnutých 3007 eur s poznámkou čerpanie úveru. 22. V prípade úveru poskytnutého vo výške 3100 eur, suma 93 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru, ktorá bola uhradená postupom vyplývajúcim z článku 3.5 OP, v zmysle ktorého mal byť z poskytnutých prostriedkov zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru. 23. Ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru. Žalobkyni nebol poskytnutý úver v skutočnosti vo výške 3100 eur, ale vo výške 3007 eur. 24. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že článok3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ je vymedzený v článku 3 písm. h) Smernice 2008/48 ako „ súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo

súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. 25. Pokiaľ sa žalovaný bráni tým, že uvedený postup je výsledkom konsenzu medzi zmluvnými stranami, súd poznamenáva, že uvedené je súčasťou OP. Ustanovenia o zinkasovaný poplatku z poskytnutých prostriedkov v OP tvorili predtlač k Zmluve bez možnosti voľby ich prijatia alebo odmietnutia. Vzhľadom na charakter dojednania a jeho začlenenia v texte OP - Čerpanie, nemôžu byť žiadne pochybnosti, že tento postup nebol dojednaný individuálne. O takéto individuálne ustanovenie by sa jednalo vtedy, keď by práve takáto časť dohody bola výsledkom dojednania zmluvných strán. O individuálnom dojednaní však nemožno hovoriť v prípade, keď si zákazník zvolí určitú formu záväzku (jednu z ponúkaných možností), avšak musí prijať celý súbor opatrení a dojednaní ustanovených v Zmluve a OP, minimálne ich nemôže vylúčiť (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp 53/2021). 26. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má nepochybne vplyv aj na ďalšiu náležitosť zmluvy o úvere vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Ročnou percentuálnou mierou nákladov v súlade s ust. § 2 písm. i) zákona ZoSÚ sa rozumeli celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od výšky úveru. S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského úveru, za čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške, rovnako s uvedením nesprávnej ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa, je v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) a písm. d) ZSoSÚ spojená sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 27. S poukazom na uvedený záver o absencii obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, ktorého dôsledkom je posúdenie úveru ako bezúročného a bezpoplatkového, považoval súd za nehospodárne a neúčelné vykonávať dokazovanie vo vzťahu k správnemu výpočtu RPMN (ako ďalšej namietanej obligatórnej náležitosti spôsobujúcej tej istý právny dôsledok vo forme posúdenia úveru ako bezúročného a bezpoplatkového) a návrh na vykonanie dôkazov smerujúcich na Národnú banku Slovenska (odborné vyjadrenie, stanovisko k existencii opatrenia resp. vnútorného predpisu týkajúceho sa spôsobu výpočtu RPMN) zamietol. Bezdôvodné obohatenie 28. Niet sporu v otázke, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu vo výške 3478,12 eur. 29. Keďže súd posúdil úver ako bezúročný a bezpoplatkový, žalobkyňa bola povinný vrátiť iba istinu (3007 eur). Plnenie nad rámec uvedeného je plnením bez právneho dôvodu a predstavuje bezdôvodné obohatenie. 30. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí (v predmetnom spore žalovaný), toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (v predmetnom spore žalobkyňa). Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia.) 31. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku, súd posudzoval jej dôvodnosť a dospel k záveru, že nárok z bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný. 32. V otázke premlčania je pri spotrebiteľských úveroch potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 2 OZ). Nárok z bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje (§ 100 ods. 1, 2 OZ). Keďže medzi účastníkmi v dôsledku poskytnutého plnenie bez právneho dôvodu, nastal režim vyporiadania nárokov z bezdôvodného obohatenia, bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1, 2 OZ. 33. Subjektívna premlčacia doba je 2-ročná a objektívna premlčacia doba je 3-ročná. Subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dovodila, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik bezdôvodného obohatenia (k tomu porovnaj R 25/1986). 34. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby. V tomto smere súd túto otázku posudzoval v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2021, sp. zn. 5 Cdo 29/2021 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 2/2022 cit: „Podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/121/2009). V prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ak o bezdôvodného obohatenia).“ 35. S poukazom na uvedené má za to, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení na svoj úkor dozvedela od Občianskeho združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to 26.8.2022, čo plynie z dôkazu predloženého v tomto spise. Keďže žaloba bola podaná 19.8.2024, bola podaná v rámci 2ročnej subjektívnej doby. 36. Pokiaľ ide o posúdenie objektívne premlčacej doby, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2022, sp. zn. 7Cdo 268/2021 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 2/2022, v zmysle ktorého analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. 37. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote, kedy je potrebné (nevyhnutné) na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez skúmania zavinenia. Vo vzťahu k aplikácii 10 ročnej alebo 3 ročnej objektívnej premlčacej lehoty je potrebné preto vychádzať zo záverov Písomných pripomienok európskej komisie vo veci C485/19 zo dňa 7.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky, má pre uplatnenie 10 ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. 38. Akékoľvek plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu je od tohto okamihu bezdôvodným obohatením, a týmto okamihom tiež začína plynúť objektívna lehota pre jeho vydanie.

39. Vzhľadom na uvedené, žaloba bola podaná aj v rámci 10 ročnej premlčacej doby, keďže žalobkyňa plnila žalovanému počnúc júnom 2015 (23.6.2015 prvá splátka úveru). 40. Vznesenú námietku premlčania považoval súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti za nedôvodnú, preto žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel. Neprijateľné zmluvné podmienky 41. Podanou žalobou sa žalobca môže domáhať určenia neprijateľných zmluvných podmienok zo Zmluvy, a to bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu. V zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu. Týmto osobitným predpisom je zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktorý v ust. § 3 ods. 5 umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonmi domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 27/2018). 42. V súvislosti argumentáciou žalovaného o procesnej neprípustnosti žaloby súd považujúc túto za nedôvodnú poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 6Cdo 127/2017, v zmysle ktorého cit.: „Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu (nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie predmetná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením (prípadne aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani na ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že nárok uplatnili žalobou po zániku záväzkového právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a teda majú v predmetnom spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).“ 43. Súdny dvor Európskej únie v tomto smere uviedol v bode 38 rozsudku C-776/19 až C-782/19 cit.: „Z tohto hľadiska treba usúdiť, že najmä na účely zabezpečenia účinnej ochrany práv, ktoré spotrebiteľovi vyplývajú zo smernice 93/13, musí mať spotrebiteľ možnosť kedykoľvek namietať nekalú povahu zmluvnej podmienky nielen ako prostriedok obrany, ale aj na účely určenia nekalej povahy zmluvnej podmienky súdom, takže návrh podaný spotrebiteľom na účely konštatovania nekalej povahy podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom nemôže podliehať nijakej premlčacej lehote.“ Námietky sú preto v tomto smere (aj vo vzťahu k potrebe skúmania motívu podania žaloby) nedôvodné. 44. Predtým, ako súd môže pristúpiť k preskúmaniu nekalosti zmluvnej podmienky, musí dospieť k záveru, či nejde o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 45. Zmluvné podmienky sa netýkajú hlavného predmetu plnenia. 46. Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti zmluvných dojednaní je kľúčom k pochopeniu individuálneho zmluvného dojednania práve možnosť spotrebiteľa svojou vlastnou aktivitou a konaním ovplyvniť obsah a podstatu zmluvnej podmienky. Takáto možnosť je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka sústredená výhradne v úprave procesu rokovania o zmluve, ktoré predstavuje jediné štádium kedy môže spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy a jej podmienok. Preto aj odsek 2 (pozn. súdu § 53 ods. 2 OZ) je potrebné vykladať v intenciách vzniku spotrebiteľskej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu pri dojednávaní ktorého adresát ponuky alebo návrhu tento akceptuje, pričom predtým sa s ním mal

možnosť oboznámiť a návrh modifikovať. Ak nebudú dané podmienky a možnosť spotrebiteľa zmeniť návrh zmluvnej podmienky, t. j. zmeniť jej obsah, a tým v parciálnej časti predložiť dodávateľovi nový návrh, nebude možné za žiadnych okolností hovoriť o priestore na vznik individuálnych dojednaní. Iba dôsledné garantovanie a vykonávanie práv spotrebiteľa v predzmluvnej fáze a pri dojednávaní zmluvy s dosahom na reálne zmeny ich podmienok bude vytvárať relevantný priestor vzniku individuálneho zmluvného dojednania. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 574). Zmluvné podmienky v Zmluve sú predtlačené na formulári, vopred pripravené, teda o ich individuálnom dojednaní nemôže byť ani reč. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že zmluvné podmienky boli vopred dané a nebola dopytovaná, či by niečo v Zmluve chcela meniť. 47. Súd teda v ďalšom skúmal, či napadnuté zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). 48. „Článok 3 smernice len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nekalý charakter, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice, obsahuje len indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé, a že podľa článku 4 smernice sa má nekalý charakter zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) 49. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia). 50. OZ obsahoval v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania štandardnej formulárovej zmluvy, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako spotrebiteľka a ako slabšia strana sporu, nemala možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9C oCsp 19/2021). 51. „Čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia „značnej nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky zmluvy.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12, Constructora Principado) 52. „Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality, ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so stavom absolútnej - teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá umožniť vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam. Z praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná filozofia smernice Rady 93/13/EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom

štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu prospechu jednej strany na úkor strany druhej. E., ktorú naznačujeme, dlhodobo potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod. Z uvedeného plynie, že vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť prvotnú prezumpciu založenú na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných strán. Z tohto dôvodu je zrejmé, že test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie spotrebiteľa. V poradí druhým významným bodom z pohľadu koncepcie odseku 1 je už spomenutá implicitná legálna definícia neprijateľnej zmluvnej podmienky s poukazom na materiálne kritériá spôsobovania značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. .... v prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky je potrebné vykonať kumulatívnu analýzu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, ktorej predmetom je zameranie a účinok privedený zmluvnou podmienkou.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 562). 53. „Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi: a) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej klauzuly založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia, ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Ako príklad možno uviesť úpravu zmluvnej podmienky zľavy dojednávanej so spotrebiteľom v prípade alternatívneho dodávateľa energií, ktorú identifikovala Komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len „Spotrebiteľská komisia“): Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností. Uvedené atribúty bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými podmienkami nevykonateľná a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností v spotrebiteľskom záväzku. Ako príklad možno uviesť ustanovenie nevykonateľnej zmluvnej povinnosti spotrebiteľa, ktoré by sa viazalo na zmluvné podmienky, ktoré by neboli súčasťou zmluvy alebo zmluvných podmienok. V poradí ďalším príkladom nevykonateľnej zmluvnej podmienky bude garancia práva vypovedať spotrebiteľskú zmluvu v lehote 10 dní od doručenia oznámenia o jednostrannej zmene podmienok, ak súčasne iná zmluvná podmienka veriteľovi umožní spotrebiteľa s takouto zmenou oboznámiť aj dodatočne, t. j. po jej vykonaní; b) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej klauzuly založená aj vtedy, ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ratio legis zmluvného ustanovenia, hoci aj dispozitívnej povahy vychádzajúc pritom z jednostrannej kogentnosti všetkých ustanovení zákona regulujúcich spotrebiteľské zmluvy. V tomto prípade ide o identifikáciu takých zmluvných podmienok, ktoré spochybnia garanciu zákonného režimu a účelu právnej úpravy v neprospech spotrebiteľa, sa od zákona odchýlia. Práve uvedené odchýlenie sa od ratio legis zákona v neprospech spotrebiteľa zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Judikatúra takýto prípad stotožňuje napríklad so zmluvnou podmienkou, podľa ktorej má dodávateľ nárok na náhradu škody aj popri paušalizovanej náhrade škody v podobe zmluvnej pokuty. Normy Občianskeho zákonníka ustanovujú, že nárok na náhradu škody v tomto prípade zo zákona poškodenému nepatrí a možno sa na ňom nad rámec zákona dohodnúť. V tejto situácii práve táto zákonná odchylná dohoda predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku zakladajúcu nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ako príklad možno uviesť dohodu o tom, že aj po zániku záväzku medzi dodávateľom a spotrebiteľom zostane dodávateľovi zachovaný nárok zo zmluvnej pokuty. V tomto prípade je ratio legis vyjadrené v § 48 ods. 2 v spojení s § 52a ods. 2 OZ, ktoré na prospech spotrebiteľa prezumujú, že odstúpením od zmluvy sa od začiatku zrušujú uzavreté zmluvy, a to aj vzájomne závislé. V tomto zmysle akákoľvek dohoda, ktorá bude v rozpore s ratio legis zákonnej úpravy na škodu spotrebiteľa, bude predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Možno uviesť aj

obdobný príklad, kedy konajúce súdy odklon od úrokov z omeškania ustanovených vykonávacím právnym predpisom vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku založenú na odchýlke od ratio legis právnej úpravy.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 564 - 565). 54. V rozhodnutí Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006, č. k. 7 U 17/06, sa aplikoval výklad, podľa ktorého by zmluvná podmienka, ktorá je predmetom posúdenia, mala byť podrobená možnému najneprijateľnejšiemu výkladu, ktorý sa s ňou spája a aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy. 55. Majúc na zreteli vyššie uvedené východiská súd dospel k záveru, že napadnuté zmluvné ustanovenia sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to z nasledovných dôvodov. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 1. Úver a Účel, v bode 1.2. Základné podmienky, v znení: „Poplatok za poskytnutie Úveru 93,00 EUR a Poplatok za upomienku za neuhradenie splátky 15,00 EUR.“ 56. Žalovaný poukazuje na zbierkové rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 294/2019 (R 12/2022), tiež sp. zn. 4Cdo 292/2021 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-621/17. 57. V súvislosti s namietaním nemožnosti súdnemu prieskumu napadnutých zmluvných podmienok súd poukazuje body 59-63 odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora C-714/22, v zmysle ktorého cit: „ 59V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje výnimku z mechanizmu vecného preskúmania nekalých podmienok, ako je upravený v rámci systému ochrany spotrebiteľov zavedeného touto smernicou, a že toto ustanovenie sa preto má vykladať reštriktívne (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C-186/16, EU:C:2017:703, bod 34, ako aj citovaná judikatúra). 60 Pokiaľ ide o kategóriu zmluvných podmienok vzťahujúcich sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle uvedeného ustanovenia, Súdny dvor rozhodol, že tieto podmienky sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. Naopak, na podmienky, ktoré majú doplnkovú povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa tento pojem nemal vzťahovať (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C-186/16, EU:C:2017:703, body 35 a 36, ako aj citovaná judikatúra). 61 Základné plnenia vyplývajúce zo zmluvy o úvere spočívajú v tom, že veriteľ sa predovšetkým zaväzuje poskytnúť dlžníkovi určitú sumu peňazí, pričom dlžník sa zase zaväzuje predovšetkým splatiť túto sumu, v zásade aj s úrokmi, podľa stanoveného splátkového kalendára [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2023, Caixabank (Provízia za poskytnutie úveru),C-565/21, EU:C:2023:212, bod 18 a citovanú judikatúru]. 62 Vzhľadom na povinnosť vykladať článok 4 ods. 2 smernice 93/13 reštriktívne, Súdny dvor rozhodol, že povinnosť odmeniť služby spojené s preskúmaním, poskytnutím a spracovaním úveru alebo iné podobné služby, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou činnosti veriteľa v súvislosti s poskytnutím úveru, nemožno považovať za povinnosť patriacu medzi základné plnenia vyplývajúce zo zmluvy o úvere a uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku [rozsudok zo 16. marca 2023, Caixabank (Provízia za poskytnutie úveru),C-565/21, EU:C:2023:212, bod, body 22 a 23]. 63 Treba tiež pripomenúť, že zmluvné podmienky, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje, sú vyňaté z posúdenia ich nekalej povahy len v prípade, že sa príslušný vnútroštátny súd na základe preskúmania v každom jednotlivom prípade domnieva, že boli predajcom alebo dodávateľom formulované jasne a zrozumiteľne (rozsudok z 5. júna 2019, GT, C-38/17, EU:C:2019:461, bod 31 a citovaná judikatúra).“ 58. Z vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je nepochybné, že tak poplatok za upomienku, ako aj poplatok za poskytnutie úveru podliehajú súdnemu prieskumu neprijateľnosti.

59. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí judikatúra Súdneho dvora Európskej únie pri výklade smernice 93/13/EHS umožnila preskúmať zmluvné podmienky (vrátane napadnutých) aj z ďalších hľadísk. 60. Z rozsudku Súdneho dvora Euróspkej únie C – 565/21 z 16.03.2023 plynie cit.: „Vzhľadom na povinnosť vykladať článok 4 ods. 2 smernice 93/13 striktne nemožno povinnosť odplaty za takéto služby považovať za súčasť hlavných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, tak ako ich identifikovala judikatúra pripomenutá v bode 18 tohto rozsudku, teda na jednej strane poskytnutie peňažnej sumy veriteľom a na druhej strane vrátenie tejto sumy, vo všeobecnosti aj s úrokmi, podľa stanoveného splátkového kalendára. Bolo by totiž v rozpore s touto povinnosťou striktného výkladu zahrnúť pod pojem „hlavný predmet zmluvy“ všetky služby, ktoré sú jednoducho spojené so samotným hlavným predmetom a ktoré preto majú vedľajšiu povahu v zmysle judikatúry spomenutej v bode 17 tohto rozsudku. Súdny dvor zdôraznil, že požiadavka transparentnosti uvedená v článku 5 smernice 93/13 by nemala byť obmedzená len na zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska týchto zmluvných podmienok, ale naopak, vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený touto smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka jasného a zrozumiteľného vypracovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená uvedenou smernicou, sa musí chápať široko. Uvedenú požiadavku je teda potrebné chápať tak, že neukladá len povinnosť, aby bola dotknutá zmluvná podmienka pre spotrebiteľa formulovaná z gramatického hľadiska zrozumiteľne, ale aj to, aby zmluva transparentným spôsobom vyjadrovala konkrétne fungovanie mechanizmu, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj prípadne vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami, aby bol spotrebiteľ schopný na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. Je pravda, že z tejto judikatúry nevyplýva, že veriteľ je povinný v dotknutej zmluve podrobne špecifikovať povahu všetkých služieb, ktoré poskytuje ako protihodnotu poplatkov stanovených v jednej alebo viacerých zmluvných podmienkach. Vzhľadom na ochranu, ktorú má smernica 93/13 poskytovať spotrebiteľovi z dôvodu, že sa nachádza v znevýhodnenom postavení voči predajcovi alebo dodávateľovi, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, je však dôležité, aby povaha skutočne poskytnutých služieb mohla byť rozumne pochopená alebo vyvodená zo zmluvy posudzovanej ako celok. Okrem toho spotrebiteľ musí byť schopný overiť, že sa rôzne poplatky alebo služby, za ktoré sa poplatky platia, neprekrývajú. V bode 69 rozsudku zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria (C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578), Súdny dvor rozhodol, že požiadavka transparentnosti vyplývajúca tak z článku 4 ods. 2 smernice 93/13, ako aj z jej článku 5, bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej sa zmluvná podmienka sama osebe považuje za transparentnú bez toho, aby príslušný súd musel vykonať preskúmanie, aké je opísané v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku. Pokiaľ ide o posúdenie jasnosti a zrozumiteľnosti takejto podmienky, z judikatúry pripomenutej v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku vyplýva, že príslušný súd je povinný, vzhľadom na všetky relevantné skutkové okolnosti, overiť, či bol dlžník schopný posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré mu z toho vyplývajú, pochopiť povahu služieb, ktoré poskytuje ako protihodnotu poplatkov stanovených v uvedenej podmienke, a overiť, že sa rôzne poplatky stanovené v zmluve alebo služby, za ktoré sa poplatky platia, neprekrývajú. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o skutočnosti uvedené v druhej otázke, treba po prvé konštatovať, že rozšírená znalosť podmienky stanovujúcej províziu za poskytnutie úveru medzi spotrebiteľmi je nezávislá od spôsobu, akým je takáto podmienka formulovaná v rámci konkrétnej zmluvy, o ktorú ide v spore vo veci samej. Všeobecná známosť takejto podmienky preto nie je faktorom, ktorý by sa mohol brať do úvahy v rámci posúdenia jej jasnej a zrozumiteľnej povahy. Pokiaľ ide o preskúmanie existencie prípadnej značnej nerovnováhy, toto preskúmanie sa nemôže obmedzovať na kvantitatívne ekonomické posúdenie spočívajúce v porovnaní jednak celkovej hodnoty transakcie, ktorá je predmetom zmluvy, a jednak nákladov, ktoré na základe tejto podmienky znáša spotrebiteľ. Značná nerovnováha totiž môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa spotrebiteľ ako strana predmetnej zmluvy nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone, alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa.“ 61. Nadväzujúc na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C – 229/19, C – 776/19, C – 212/20, C – 405/21, C – 321/23) plynú tieto závery:

- je nepodstatné, že sa zmluvná podmienka týka nízkej sumy a to 1,66 Eur. Značná nerovnováha totiž môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa spotrebiteľ ako strana predmetnej zmluvy nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone, alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, - s cieľom určiť, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami v tomto zmysle, - dodržanie zásady efektivity a dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou 93/13 nemožno zabezpečiť, ak by dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním jasnej a zrozumiteľnej povahy zmluvnej podmienky v zmysle článku 4 ods. 2 tejto smernice niesol spotrebiteľ, - aj keď zmluva nemusí obsahovať vyčerpávajúci výpočet služieb poskytovaných za jednotlivé poplatky vyberané veriteľom, vždy musí obsahovať ako celok také skutočnosti, z ktorých bude zrejmé za čo sa poplatok účtuje a že služby poskytované za tento poplatok sa neúčtujú duplicitne napr. formou iného poplatku, - všeobecná známosť podmienky nie je faktorom, ktorý by sa mohol brať do úvahy v rámci posúdenia jej jasnej a zrozumiteľnej povahy, - požiadavka transparentnosti uvedená v článku 5 smernice 93/13 by nemala byť obmedzená len na zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska týchto zmluvných podmienok, - vzhľadom na povinnosť vykladať článok 4 ods. 2 smernice 93/13 striktne, nemožno povinnosť odplaty za takúto službu považovať za súčasť hlavných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere (porov. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9CSp 74/2022 z 6.5.2024) 62. Predmetná zmluvná podmienka je podľa názoru súdu netransparentná, nakoľko zo Zmluvy nie je možné ustáliť, aké činnosti sú v tomto poplatku zahrnuté. 63. Žalovaný nazýva tento poplatok „štandardný v bankovej praxi“, čo v zmysle judikatúry samo o sebe nemôže vyvodzovať jeho prijateľnosť, keď ako uviedol Súdny dvor EÚ, všeobecná známosť takejto podmienky nie je faktorom, ktorý by sa mohol brať do úvahy v rámci posúdenia jej jasnej a zrozumiteľnej povahy. 64. Pokiaľ na tento účel žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, že tento poplatok pokrýva najmä úkony pred definitívnym poskytnutí úveru bezodplatne, potom súdu (nie to spotrebiteľovi) o to viac nie je zrejmé, čo daný poplatok potom má zahŕňať, keďže banka poskytuje tieto činnosti bezodplatne. Ak sú tieto úkony bezodplatné, na základe čoho si ich banka potom kompenzuje?, resp. možno uviesť, že reálna bezodplatnosť nikdy nenastala. Tiež pokiaľ žalovaný uvádza, že nárok na poplatok vznikne, ak dôjde k uzavretiu zmluvy a skutočnému poskytnutiu úveru, potom nie je súdu zrejmé, z akého dôvodu za tieto úkony nie je účtovaný poplatok spotrebiteľom, ktorým úver napr. v konečnej fáze poskytnutý nebol, resp. z akéhokoľvek dôvodu k uzavretiu zmluvy o úvere nedošlo oproti spotrebiteľom, ktorí zmluvu o úvere podpísali a úver im bol poskytnutí. 65. K neprijateľnej zmluvnej podmienke – poplatok za upomienku - sa rovnako vyjadrili súdy a súd nevidí dôvod na odklon od vysloveného právneho záveru cit.: „38. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke v zmluve o úvere, v Sadzobníku poplatkov – účinného od16.05.2011, a to v časti Úvery pre obyvateľstvo, Pôžička na bývanie, v znení: „Zasielanie upomienok: 6.1. upomienka po omeškaní splátky 9,96 € 7. 2. upomienka po omeškaní splátky 24,90 €.“ odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ich výška prevyšuje náklady na ich vyhotovenie a zaslanie a že svojou povahou ide o skryté sankcie predstavujúce zmluvnú pokutu, ktorá podľa odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) OZ. Takéto poplatky majú jednoznačne sankčný charakter, nie je za ne ani poskytované protiplnenie, čo treba považovať za neprijateľné (tzv. teória skutočného plnenia). V tomto smere je irelevantné, či žalovaný vystavil, alebo nevystavil žalovanej upomienky, a či za ne účtoval v zmluve o úvere uvedené poplatky; relevantné pre súdne rozhodnutie je to, že takéto podmienky vo formulárovej, žalovaným pripravenej zmluve zakotvené boli. Je neprijateľné, aby spotrebiteľ znášal akékoľvek výdavky dodávateľa, ktoré mu môžu vzniknúť s vymáhaním pohľadávky, ktoré si v zmluve vopred sám určil pevnou sumou, jedná o zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,

pričom poplatok umožňuje získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech nad rámec skutočných a účelných výdavkov. Zmyslom upomienky je upozornenie a súčasne výzva pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní (por. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/137/2016 z 03.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15CoCsp/23/2020z 11.02.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 22CoCsp/18/2021 z 29.06.2021, či rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18CoCsp/36/2020 z 28.09.2021).“ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoCsp 16/2024 z 19.9.2024). Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.3., v znení: „Klient vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke (v prípade nepravdivosti tohto vyhlásenia bude banka postupovať podľa článku 17 VOP).“ 66. Podľa názoru súdu je v predmetnom zmluvnom ustanovení značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa založená, nakoľko je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej zmluvnej podmienke spočívajú v používaní komplikovaných a sofistikovaných termínov, ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa, a to pod sankciou okamžitého zosplatnenia úveru. 67. Na právnom posúdení súdu nemení nič zákonný odkaz zákon o bankách, pretože existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ z dôvodu svojej nevedomosti netuší, čo má chápať pod termínom osobitný vzťah k banke. (pozri v tomto zmysle v súvislosti so smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), rozsudok Mostaza Claro, C 168/05, EU:C:2006:675, bod 28 a citovanú judikatúru, ako aj v súvislosti so smernicou Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 1987, s. 48; Mim. vyd. 15/001, s. 326), rozsudok Rampion a Godard, C 429/05, EU:C:2007:575, bod 65). 68. Rovnako súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp 74/2022 z 24.10.2022, s ktorého dôvodmi sa v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na ne cit.: „68. Zároveň z ods. 1 uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka nemôže vykonáva s osobami, ktoré k nim majú osobitný vzťah obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by nevykonali s ostatnými klientami. Banka je povinná pred uzavretím a vykonaním takéhoto obchodu preveriť, či osoba, s ktorou takýto obchod vykonáva k nim nemá osobitný vzťah a táto osoba je povinná poskytnúť banke pravdivé informácie. Banka je povinná pravdivosť poskytnutých údajov písomne zabezpečiť v zmluve o nimi poskytnutej záruke alebo vklade sankciou neplatnosti uzavretia tejto zmluvy a v zmluve o úvere sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy ku dňu, keď sa banka alebo pobočka zahraničnej banky dozvedela o nepravdivosti týchto údajov. 69. Súd I. inštancie sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu o neprijateľnosti uvedeného zmluvného dojednania, ktoré umožňuje banke kedykoľvek vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade zistenia nepravdivosti údajov o existencii osobitného vzťahu k banke. 70. Uvedené zmluvné dojednanie však odporuje zákonnej úprave § 35 ods. 1 Zákona o bankách, v zmysle ktorého banka, resp. pobočka zahraničnej banky nemôže s takýmito osobami uzatvárať iba tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by nevykonali s ostatnými klientami. Uvedené zmluvné dojednanie však umožňuje banke v prípade zistenia existencie osobitného vzťahu klienta k bankovému subjektu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť každého úverového vzťahu, teda nie len toho rizikového. Zároveň v uvedenom zmluvnom dojednaní absentuje akékoľvek vysvetlenie pojmu osobitného vzťahu, z ktorého by bolo zrejmé aj z perspektívy priemerného spotrebiteľa, čo uvedený pojem znamená minimálne odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie zákona o bankách, ktoré uvedený pojem upravuje.“ 69. Rovnako súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp 17/2023 z 4.4.2024, ktorý k zmluvnej podmienky v obdobnom znení uviedol cit.: „25. K zmluvnej podmienke v čl. VII. Porušenie zmluvných povinností bod 6. odvolací súd stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie na podporu argumentácie poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 15.06.2023 sp. zn. III. ÚS 111/2023, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, cit.: „21. ....Pokiaľ ide o požiadavku transparentnosti zmluvných podmienok, ako vyplýva z čl. 4 ods. 2 smernice 93/13, Súdny dvor zdôraznil, že táto požiadavka, uvedená aj v čl. 5 tejto smernice by nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak, ,,... požiadavka jasného a zrozumiteľného formulovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená rovnakou

smernicou, sa musí chápať široko“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. 4. 2014, Kásler a Káslerné Rábai, C-26/13, EU:C:2014:282, body 71 a 72, ako aj z 9. 7. 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený, EU:C:2015:447, bod 52). 22. Ku konfrontácii inštitútov neurčitosti a neprijateľnosti treba poznamenať, že podľa všeobecných súdov bola neurčitosť zmluvnej podmienky nie prekážkou, ale naopak, dôvodom vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti spotrebiteľa. Najčastejšie prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia, ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J. a kolektív. Občiansky zákonník I. Druhé vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, 564 s.)......24. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „... informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch tohto uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím zmluvy majú pre spotrebiteľa zásadný význam. Najmä na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré predajca alebo dodávateľ vopred vypracoval“ (rozsudky z 21. 3. 2013, RWE Vertrieb, C-92/11, EU:C:2013:180, bod 44, ako aj z 21. 12. 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C-154/15, C-307/15 a C-308/15, EU:C:2016:980, bod 50). Súdny dvor tiež rozhodol, že „v každom prípade je súd členského štátu povinný preskúmať, či zmluvná podmienka týkajúca sa hlavného predmetu zmluvy bola formulovaná jasne a zrozumiteľne“ (rozsudok C-224/19, b. 71; týka sa provízie za poskytnutie úveru, tiež rozsudok z 21. 12. 2016 v spojených veciach C-154/15, C-307/15, C-308/15, F.:F.:G.:XXXX:XXX).“ 70. Zmluvné ustanovenie je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle generálnej klauzuly ust.§ 53 ods. 1 OZ. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.6., v znení: „Ak klient poruší akúkoľvek povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy, banka je oprávnená požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200,00 EUR, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. Nárok na náhradu škody týmto nie je dotknutý. 71. Predmetné zmluvná podmienka je rovnako netransparentná, nakoľko jej aplikácia pripadá do úvahy pri akomkoľvek porušení povinnosti zo Zmluvy. 72. Ustanovenie § 544 OZ umožňuje účastníkom pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti dojednať si zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta je zabezpečovacím prostriedkom a vyjadruje peňažnú sumu, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute je určenie jej výšky alebo spôsobu jej určenia. Výška zmluvnej pokuty nie je zákonom limitovaná. 73. Žalovaný určil paušálnu zmluvnú pokuta za každé porušenie povinnosti nezohľadňujúc intenzitu a význam toho ktorého porušenia ustanovenia Zmluvy. Banke ako obchodníkovi naopak umožňuje pri akomkoľvek i menej významnom porušení povinnosti uplatniť si voči spotrebiteľovi zmluvnú pokutu v plnej výške Rovnako nezohľadňuje prípad, ak by spotrebiteľ porušil svoju povinnosť uhradiť 0,1 eur zo splátky. Zmluvné ustanovenia by aj v tomto prípade umožňovalo uplatniť si voči spotrebiteľovi zmluvnú pokutu vo výške 200 eur. 74. Občiansky zákonník za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. k) považuje aj dojednanie vyžadujúce od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, čo je podľa názoru súdu daný prípad. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.8., v znení: „Klient vyhlasuje, že: - prevzal a oboznámil sa pred uzavretím tejto zmluvy s jej súčasťami: formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere; OP; VOP; Sadzobník.“

75. Táto zmluvná podmienka bola posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. l) OZ a súd nevidí dôvod na odklon od uvedených rozhodnutí. „28. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu Zmluvy o úvere zo dňa 04.12.2007, žalobca v tomto právnom úkone potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami, súhlasil s ich obsahom, prijal návrhy v nich predložené a potvrdil ich prevzatie. Týmto dojednaním sa žalovaný bez akýchkoľvek pochybností snažil preniesť dôkazné bremeno oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy na spotrebiteľa. Navyše v tomto ustanovení úverovej zmluvy žalobca prijal bližšie nešpecifikované návrhy v nich predložené a zároveň potvrdil ich prevzatie. Takéto skryté prenesenie dôkazného bremena má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu k potencionálnemu uplatneniu jeho práva na súde a u iných štátnych orgánov, nakoľko spotrebiteľ už len v dôsledku takejto zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. Existuje preto nezanedbateľné nebezpečenstvo, že dojednaná zmluvná podmienka ovplyvní spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv, resp. môže u spotrebiteľa vyvolať dojem, že sa nemôže dovolávať súdnej ochrany, keďže platí domnienka, že si zmluvné podmienky prečítal a porozumel im, a to aj vo vzťahu k prijatiu bližšie nešpecifikovaných návrhov a vyslovil s nimi súhlas, v dôsledku čoho spotrebiteľ už len z tohto dôvodu môže byť odradený od prípadného podania žalôb, podnetov alebo návrhov súdom či štátnym orgánom. Takáto zmluvná podmienka je tak neprijateľná podľa generálnej klauzuly vyplývajúcej z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 29. Okrem toho, Občiansky zákonník účinný od 01.01.2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. l) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považoval i ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosť niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana. Na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 46/2021 z 13.12.2021). Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom – Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.7 Povinnosti klienta, v znení: „Počas celej doby trvania úveru musí klient plniť nasledovné povinnosti: (b) písomne oznámiť banke všetky zmeny svojich identifikačných a kontaktných údajov vrátane telefonického kontaktu, ako aj iné skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť plnenie jeho záväzkov podľa zmluvy o úvere (napr. začatie trestného stíhania, nariadenie výkonu trestu, začatie exekučného konania), ihneď ako nastali, resp. sa o nich dozvie; 76. Ako bolo vyššie poukázané na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12 Constructora Principado, existencia „značnej nerovnováhy“ môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa. 77. S poukazom na uvedené sa súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 115/2016 z 29.6.2016, v zmysle ktorého cit.: „V danom prípade napadnuté zmluvné podmienky jednoznačne nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nepredstavujú ani hlavný predmet zmluvy a ani netýkajú sa primeranosti ceny. Keďže sú súčasťou obchodných podmienok žalovaného, ktoré sú vopred stanovené, rozhodne nie sú individuálne vyjednané medzi účastníkmi. Úspešnosť žaloby tak závisela na posúdení toho, či v nich ide o hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Sporné zmluvné podmienky podľa súdu nie sú formulované určito a zrozumiteľne, ostáva totiž len na posúdení banky, ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu považuje za relevantné, ktoré by mal žalobca oznámiť. Navyše samotný vznik nejakej skutočnosti ohrozujúcej pohľadávku banky neznamená, že žalobca by sa nedokázal s ňou vyporiadať. Zanedbateľné nie je ani to, že súd postráda praktický význam splnenia tejto povinnosti, ktorá nemôže ovplyvniť už daný záväzok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy. Nemožno

súhlasiť s tým, že by sporné zmluvné podmienky boli v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, uvedený zákon vo vzťahu k fyzickej osobe, čo nepochybne je aj spotrebiteľ, žiadne podobné povinnosti neukladá. Preverovanie bonity spotrebiteľa sa vyžaduje pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v § 7 ods. 1 alebo § 11 ods. 2. Nemá teda žiadne právne a ani faktické opodstatnenie preskúmavať bonitu spotrebiteľa po uzavretí úverovej zmluvy...“. 78. Dodávateľ teda uložil povinnosti spotrebiteľovi nad rámec zákonnej úpravy (preverenie bonity za trvania zmluvného vzťahu). 79. Zmluvné ustanovenie je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle generálnej klauzuly ust.§ 53 ods. 1 OZ. Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom – Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.9. Omeškanie dlžníka, v časti 2.9.3 Postup pri omeškaní klienta, odsek 2 a odsek 3, v znení: „Banka môže za účelom úhrady svojej pohľadávky uplatniť právo započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke klienta na výplatu zostatku z ktoréhokoľvek bežného účtu vedeného bankou pre klienta, a z takéhoto účtu odpísať čiastku potrebnú na vyrovnanie pohľadávky banky. Ak je tento účet vedený v cudzej mene, vykoná banka pred odpísaním čiastky z účtu konverziu kurzom devíza nákup v súlade so svojim kurzovým lístkom. ... Banka môže ďalej odmietnuť ďalšie čerpanie úveru. Aj bez predchádzajúceho písomného oznámenia môže tiež zablokovať všetky účty klienta vedené bankou. Počas trvania blokácie účtov môže klient so zablokovanými peňažnými prostriedkami na účtoch nakladať iba so súhlasom banky.“ Časť zmluvnej podmienky uvedenej vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000215202, zo dňa 29.05.2015, v článku 21. Započítanie, v znení: „Banka môže započítať aj také vzájomné pohľadávky, z ktorých niektorá ešte nie je splatná, alebo je premlčaná, ako aj pohľadávky, ktoré nemožno uplatniť na súde a pohľadávky, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia alebo exekúciou. Započítateľné sú aj pohľadávky znejúce na rôzne meny, a to aj v prípade, že tieto meny nie sú voľne zameniteľné. Za oznámenie o započítaní sa považuje aj informácia obsiahnutá vo výpise z účtu.“, 80. Jednotiacim dôvodom neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok je rozpor so zákonom, a to ust. § 580 OZ. 81. Súd nevidí dôvod na odklon od záverov rozsudkov v obdobných veciach a v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia cit.: „34. K záveru o neprijateľnosti zmluvných podmienok zmluvy o úvere, uvedených v obchodných podmienkach pre úver – pôžička na bývanie, účinných od 01.08.2011, v článku 7 – Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bode 7.1., v znení: „[ii] započítaním pohľadávky z ktoréhokoľvek Účtu Dlžníka vedeného Bankou voči Pohľadávke Banky vzniknutej na základe ZoÚ. Za postačujúci prejav započítania sa pritom považuje následné doručenie výpisu, z ktorého bude zrejmý deň a rozsah započítania.“, a v bode 7.3., v znení: „Platby od Dlžníka sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, úrok z omeškania, úrok z úveru, splátka istiny úveru. V prípade viacerých Pohľadávok banky voči Dlžníkovi sa platby Dlžníka započítavajú najskôr na Pohľadávku banky skôr splatnú podľa uvedeného poradia. Ak je Dlžník Majiteľom účtu, príp. spoludisponentom Účtu vedeného Bankou, podpisom Návrhu udeľuje výslovný a neodvolateľný súhlas s inkasom peňažných prostriedkov z tohto Účtu na účely splácania svojich peňažných záväzkov zo ZoÚ. Banka je oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči Dlžníkovi bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Dlžníka voči Banke. Banka je z tohto dôvodu zároveň oprávnená nevykonať akýkoľvek príkaz Dlžníka vo vzťahu k týmto prostriedkom, či inak neumožniť Dlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek Účte Dlžníka na čo ju Dlžník týmto splnomocňuje.“, s ktorým sa odvolací súd taktiež stotožňuje, je potrebné doplniť, že prvá z citovaných zmluvných podmienok umožňuje započítanie pohľadávok žalovaného ako dodávateľa bez jeho výslovnej notifikácie, čo je skutočne nutné považovať za rozporné s právnou úpravou zakotvenou v § 580 OZ, vyžadujúcou právny úkon smerujúci k započítaniu voči druhému účastníkovi právneho vzťahu, ktorým nemôže byť s časovým odstupom

doručený výpis z účtu, z ktorého by bol spotrebiteľ nútený takéto započítanie dešifrovať. Druhá z citovaných zmluvných podmienok zase jednostranne odoberá spotrebiteľovi ako dlžníkovi právo na určenie pohľadávok, na ktoré majú byť jednotlivé platby dlžníka započítané (por. slová cit.: „bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná“), zjavne za účelom úročenia dlžnej istiny, ktorá má byť splácaná až ako posledná. Uvedenou zmluvnou podmienkou je ešte pred vznikom konkrétnej pohľadávky vnútený spotrebiteľovi odklon od dispozitívneho ustanovenia upravujúceho takúto situáciu (§ 566 OZ). Preto obidve tieto zmluvné podmienky zavedené do obchodných podmienok pre úver – pôžička na bývanie nepochybne spôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a sú v rozpore s § 53 ods. 1 OZ. V kontexte odvolacej argumentácie žalovaného odvolací súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III.ÚS 307/2020 z 15.04.2021 sa síce dotkol otázky posudzovania výhodnosti/nevýhodnosti právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku v spotrebiteľských právnych vzťahoch, avšak v okolnostiach označeného prípadu nie v súvislosti s prednostným započítavaním úhrad spotrebiteľa na príslušenstvo, ale v otázke použitia ustanovení o odstúpení od zmluvy v spotrebiteľských právnych vzťahoch a následkoch s nim spojených. Preto táto odvolacia argumentácia nie je spôsobilá zvrátiť správnosť právneho posúdenia realizovaného súdom prvej inštancie vo vzťahu k vyššie citovaným zmluvným podmienkam. Na podporu vecnej správnosti záveru o neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok odvolací súd poukazuje rozsudok č.k. 9Csp/74/2022 - 224 zo dňa 28.11.2022, rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoCsp/53/2020 zodňa 25.3.2021 a rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/6/2020 z 29.06.2020 a sp. zn.5CoCsp/46/2020 zo dňa 26.08.2021.“ 82. Predmetné zmluvné ustanovenie považuje súd za neprijateľné podľa § 53 ods. 1 OZ, nakoľko zakladá nevyvážený vzťah medzi spotrebiteľmi a žalovaným a poskytuje žalovanému ako dodávateľovi úveru možnosť postupovať v tomto smere nepredvídateľne a započítanie pohľadávky sa tak stáva pre spotrebiteľov netransparentné. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ). 83. Naviac zmluvná podmienka umožňuje dodávateľovi započítanie pohľadávky spotrebiteľa voči svojej nesplatnej pohľadávke, napriek tomu, že takýto postup explicitne zakazuje ust. § 581 ods. 2 veta druhá OZ (cit. „Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.“), resp. ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia alebo exekúciou (§ 581 ods. 1 OZ). 84. Majúc na zreteli uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 85. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, preto neúspešnému žalovanému súd uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.

Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 18Csp/69/2024 z 8. 1. 2025

Text rozhodnutia

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 111/2023 z 15. 6. 2023

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2023 z 10. 5. 2023

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/2020 z 19. 8. 2020

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013 z 3. 9. 2013

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/167/2021 z 27. 4. 2022

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/277/2021 z 21. 4. 2022

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 z 28. 2. 2022

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/294/2019 z 28. 2. 2022

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 29. 1. 2019

Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6CoCsp/16/2024 z 30. 4. 2025

Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoCsp/17/2023 z 20. 3. 2024

Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9CoCsp/53/2021 z 15. 3. 2022

Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7CoCsp/46/2021 z 13. 12. 2021

Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11CoCsp/38/2021 z 28. 10. 2021

Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18CoCsp/36/2020 z 27. 9. 2021

Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22CoCsp/18/2021 z 28. 6. 2021

Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoCsp/53/2020 z 24. 3. 2021

Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoCsp/23/2020 z 27. 5. 2020

Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/128/2019 z 20. 5. 2020

Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/113/2019 z 13. 5. 2020

Priebeh sporuIdentifikačné číslo spisu 8124207340