Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 19C/38/2022 z 13. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Poprad 19C/38/2022 8722201494 13. 11. 2024 JUDr. Iveta Jenčová ECLI:SK:OSPP:2024:8722201494.9

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 19C/38/2022

Okresný súd Poprad - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., občan SR, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., IČO: 47 234 466, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovaným: 1) B. E. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom D. XX/XX, XXX XX A. B., občan SR, 2) F. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom D. XX/ XX, XXX XX A. B., občan SR, obaja právne zastúpení: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 44 250 029, so sídlom Námestie svätého Egídia č. XX/XX, XXX XX D., X) D. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. XXX, XXX XX G., občan SR, v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva s prísl. takto rozhodol: 19C/38/2022 I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovaní 1/ až 3/ m á j ú voči žalobcovi n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľke H. B., I. J., nar.XX.XX.XXXX, zomrelej 26.3.2016,patrí spoluvlastnícky podiel 1/2 k nehnuteľnostiam: - pozemok KNC parc. č. 18/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 113 m2, zapísaný na LV č. XXXX Obec a k.ú. K., Okres D. - pozemok KNC parc. č. 18/3 - záhrada o výmere 575 m2, zapísaný na LV č. XXXX Obec a k.ú. K., Okres D. - pozemok KNC parc. č. 18/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 174 m2, zapísaný na LV č. XXXX Obec a k.ú. K., Okres D. - stavba rodinný dom s.č. XXX postavená na pozemku KNC parc. č. 18/2 zapísaná na LV č. XXXX Obec a k.ú. K., Okres D.. Uviedol, že žalovaný v l. rade nadobudol spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice N 72/2014, NZ 9992/2014, NCR1s 10177/2014 dňa 14.3.2014 na notárskom úrade F. L. D. v Poprade, ktorej vklad bol povolený na Okresnom úrade Poprad, katastrálny odbor pod V 982/2014. Túto kúpnu zmluvu uzavrel žalovaný v l. rade s predávajúcou H. B., nar. XX.XX.XXXX (matka žalobcu), pričom kúpna cena bola zmluvnými stranami dohodnutá vo výške 8.000,- €. V Čl. III predmetnej kúpnej zmluvy je uvedené, že dohodnutá kúpna cena bola vyplatená pred podpísaním tejto kúpnej zmluvy. Následne však H. B. vrátila túto kúpnu cenu 8.000,- € žalovanému v l.

rade, ako to potvrdzuje výpoveď žalovanej v 2. rade v trestnom konaní vedenom na ORPZ Poprad pod ČVS: ORP-31/3-VYS-PP-2017 zo dňa 19.01.2017. Vrátenie kúpnej ceny potvrdil aj žalovaný v l. rade vo svojej výpovedi v tom istom trestnom konaní zo dňa 19.01.2017. Podľa žalobcu z uvedených skutočností je zrejmé, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom ide o absolútne neplatnosť právneho úkonu, keďže táto kúpna zmluva nebola urobená určite a zrozumiteľne a svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Nie je zrejmé, či účastníci chceli reálne uzatvoriť darovaciu alebo kúpnu zmluvu, avšak formálno-právne uzavreli zmluvu kúpnu s tým, že došlo aj k vyplateniu kúpnej ceny 8.000,- €, avšak táto kúpna cena bola bezprostredne po podpise kúpnej zmluvy vrátená predávajúcou kupujúcemu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2147/1999 z 2.4.2001, kde sa okrem iného uvádza: „Právny úkon je treba vykladať tak, aby bola rešpektovaná prejavená vôľa účastníkov, ak takýto postup neodporuje zákonu, alebo ak nie je v rozpore s ochranou práv tretích osôb“. Žalobca mal za to, že následné konanie účastníkov zmluvy v podobe vrátenia kúpnej ceny je treba vykladať tak, že nie je zrejmé, k čomu smerovala od začiatku vôľa účastníkov zmluvy, a to či k uzavretiu bezodplatnej darovacej zmluvy alebo odplatnej kúpnej zmluvy. V tomto smere je dôležitý právny názor vyslovený judikáte Najvyššieho súdu ČR 20Cdo 2900 /1999 z 31.10.2001: „Vôľa vtelená do zmluvy je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je objektívne pochopiteľná výkladom; na pochopenie jej obsahu môže pritom slúžiť širší kontext konania účastníkov, prípadne ich následné konania, ak z neho následne usudzovať na obsah vôle, včítane jej interpretácie účastníkmi právneho úkonu“. Žalobca podporil svoj právny názor aj judikátom NS ČR 21 Cdo1567/2008 zo dňa 3.6.2009. Uvedené judikáty zdôrazňujú povinnosť súdu skúmať pri platnosti určitého právneho úkonu širší kontext uzavretia zmluvy a konania účastníkov a aj ich následné konanie. Tu je však zjavný rozpor medzi prejavom vôle v písomnom právnom úkone - kúpnej zmluve, v ktorej účastníci deklarovali vôľu previesť vlastnícke právo na žalovaného v l. rade kúpnou zmluvou, avšak ich následné konanie takýto prejav vôle spochybňuje, keď toto konanie preukazuje skôr vôľu účastníkov uzatvoriť darovaciu zmluvu. Je zrejmé, že dobrovoľné vrátenie celej kúpnej ceny zo strany predávajúceho je mimoriadne neobvyklý a v praxi absolútne výnimočný zjav. Ak účastníci právneho úkonu o scudzení nehnuteľnosti uzavrú kúpnu zmluvu, dohodnú kúpnu cenu a platobné podmienky, nie je podľa názoru žalobcu možné, aby bolo bez právnych následkov následné konanie účastníkov konania spočívajúce v vrátení celej kúpnej ceny zo strany predávajúceho na kupujúceho bezprostredne po uzavretí kúpnej zmluvy a to zvýraznené ešte tým, že kupujúci túto vrátenú kúpnu cenu prijal. Poukázal na rozdiely medzi kúpnou a darovacou zmluvou, na skutočnosť, že pri darovacej zmluve je zákonom stanovené oprávnenie darcu žiadať vrátenie daru späť v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, teda pokiaľ by sa obdarovaný správal k darcovi alebo členom jeho rodiny v rozpore s dobrými mravmi. Členom rodiny darcu je aj žalobca, ktorého vzťahy so žalovaným v l. a žalovaným v 2. rade neboli už v čase uzavretia zmluvy v roku 2014 dobré a dalo sa predpokladať, že vyeskalujú do konfliktu, ktorý by bol dôvodom na vrátenie daru (existuje silný predpoklad, že vzťahy medzi žalovaným v l. rade a žalobcom mohli viesť k takému konaniu žalovaného v l. rade voči žalobcovi, ktorý by bol v hrubom rozpore s dobrými mravmi, čo by bol dôvod, aby darca H. B. mohla žiadať vrátenie daru späť). Žalobca videl neplatnosť právneho úkonu aj pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Kúpnu cenu 8.000,€ mal odovzdať žalovaný v l. rade H. B. pred notárkou JUDr. Piskoríkovou pri podpise predmetnej kúpnej zmluvy, avšak následne pravdepodobne hneď' v ten istý deň H. B. celú kúpnu cenu žalovanému v l. rade vrátila. Je nanajvýš pravdepodobné, že odovzdanie peňazí pri podpise kúpnej zmluvy bolo zinscenované, a že H. B. bola zo strany žalovaného v l. rade a žalovanej v 2. rade inštruovaná tak, aby túto kúpnu cenu naoko prijala, avšak hneď' ako vyšli z notárskeho úradu, resp. keď' prišli do Hranovnice, tak celú túto kúpnu cenu vrátila. V každom prípade je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalovaný v l. rade len takzvane naoko odovzdal H. B. 8.000,- € a táto mu ich bezprostredne po podpise kúpnej zmluvy vrátila, najmä keď' uvážime vek 80 rokov, ktorý v tom čase H. B. mala, bola ľahko manipulovateľná zo strany žalovanej v 2. rade, čo koniec koncov nepriamo priznal aj žalovaný v l. rade pri svojom výsluchu dňa 19.1.2017 keď' uviedol, že H. B. od neho nechcela žiadne peniaze, nakoľko sa o ňu žalovaný v l. rade a žalovaný v 2. rade starali. Pokiaľ by aj súd na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že predmetná kúpna zmluva je platný právny úkon, tak následné konanie účastníkov konania je potrebné hodnotiť ako prejav vôle smerujúci k zrušeniu takejto zmluvy. Pokiaľ H. B. vrátila žalovanému v l. rade celú kúpnu cenu a tento túto kúpnu cenu prijal a nevrátil späť H. B., prejavili účastníci právneho úkonu vôľu zrušiť v celom rozsahu túto kúpnu zmluvu. Toto tvrdenie podporuje aj § 457 Občianskeho zákonníka. H. B. a žalovaný v l. rade svojím konaním konkludentné prejavili vôľu zrušiť uvedenú kúpnu zmluvu, aj keď' tento svoj prejav vôle nevtelili do písomnej dohody o zrušení kúpnej zmluvy. H. B. v tom

čase mala 80 rokov, bola osobou bez základných znalostí v oblasti práva a neuvedomovala si dôsledky svojho konania v tom smere, že pokiaľ jej prejav vôle smeroval k zrušeniu kúpnej zmluvy, mala byt' táto skutočnosť premietnutá aj do písomnej dohody o zrušení zmluvy. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemohol žalovaný v l. rade nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu takejto kúpnej zmluvy, a teda vlastnícke právo predávajúceho H. B. zostalo zachované. Taký istý dôsledok má aj to, ak súd zistí, že kúpna zmluva je síce platný právny úkon, avšak následne bola zrušená prejavom vôle tak H. B. ako aj žalovaného v l. rade. H. B. zomrela dňa XX.XX.XXXX a prebehlo o jej majetku dedičské konanie 17D/52/2016, pričom spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX Obec a k.ú. K. predmetom dedičstva nebol a podľa súčasného zápisu v katastrálnom operáte je žalovaný v l. rade výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1/1. Dedičmi po poručiteľovi H. B. sú žalobca v l. rade, žalovaná v 2. rade a žalovaný v 3. rade. Žalobca je synom poručiteľky, žalovaná v 2. rade je jej dcérou a žalovaný v 3. rade jej vnukom, synom poručiteľkinho syna M. B., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. H. B. zomrela ako vdova bez zanechania závetu a listiny, takže dedičmi sú len zákonní dedičia. Naliehavý právny záujem určovacej žaloby na žalobcom žiadanom petite v zmysle § 137 písm. c) CSP je daný tým, že bez takéhoto určenia je právne postavenie žalobcu neisté a len takéto určenie umožní zosúladenie nároku žalobcu ako dediča po poručiteľke H. B. nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX Obec a k.ú. K., a to v zákonných dedičských podieloch. Vlastnícke právo je chránené Ústavou SR a Občianskym zákonníkom v § 126, a teda každý vlastník sa môže domáhať, aby súd určovacou žalobou určil, kto je vlastníkom určitej veci, resp., že určitá vec patrí do dedičstva. Takúto ochranu žalobcu možno zabezpečiť len určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Naliehavý právny záujem žalobca teda odôvodňuje tým, že v katastri nehnuteľností sú predmetné nehnuteľnosti evidované v prospech žalovaného v l. rade napriek tomu, že žalovanému v l. rade toto vlastnícke právo nesvedčí, avšak zo skutočností uvedených v tejto žalobe vyplýva, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po H. B. a bez určenia, že tieto veci patri do dedičstva v zmysle žalobného petitu by sa žalobca nemohol domáhať iným spôsobom svojho vlastníckeho práva. Žalobca uviedol, že súd musí v tomto konaní vyhodnotiť prejav vôle H. B. a žalovaného v l. rade pri uzavretí kúpnej zmluvy N 72/2014, NZ 9992/2014, NCR1s 10177/2014 zo dňa 14.03.2014 a takisto najmä vyhodnotiť následné konanie účastníkov právneho úkonu v podobe vrátenia celej kúpnej ceny. 2. Žalovaný v 1.rade sa k žalobe písomne vyjadril tak, že dňa 14.03.2014 spísali na Notárskom úrade v kancelárii notárky F. L. D. notársku zápisnicu N 72/2014 Nz 9992/2014 ohľadom kúpy nehnuteľnosti s predávajúcou H. B. - jeho babkou. V kúpnej zmluve sú uvedené všetky potrebné náležitosti. Dohodnutá kúpna cena bola vyplatená pred podpísaním kúpnej zmluvy a jej prevzatie bolo potvrdené predávajúcou podpisom na zmluve. Notárska zápisnica bola účastníkom prečítaná, vysvetlená a podpísaná za prítomnosti predávajúcej, kupujúceho a p. notárky Mgr. Oľgy Piskoríkovej. 3. Žalovaná v 2.rade vo vyjadrení k žalobe uviedla, že dedičské konanie po neb. mamke H. B. bolo v r. 2016. Majetok, ktorý neb. mamka vlastnila bol v uznesení 17D/52/2016 Dnot 54/2016 uvedený. Všetko nadobudol žalobca, bez povinnosti vyplácať ustupujúcich dedičov. Ona nenadobudla žiaden majetok a ešte je aj žalovaná. Časť rodinného domu nemohla byť v dedičskom konaní, nakoľko mamka v r. 2014 kúpnou zmluvou svoj podiel predala. Zmluva bola napísaná u notára, účastníkom prečítaná, vysvetlená, nimi schválená a podpísaná. Rešpektuje ich rozhodnutie. Mamka, aj ona, boli viac krát k žalobám žalobcu v r. 2010-2015 vypovedať na odbore kriminálnej polície v Poprade. Doklady neeviduje, nakoľko im neboli doručené. Od r. 2010 je pod psychickým tlakom žalobcu. 4. Žalovaný v 3.rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žaloba voči nemu je nezmysel. Dedičstva po babke H. B. sa vzdal v prospech žalobcu. Nefiguruje na kúpnej zmluve spomínanej v žalobe a ani nie je vlastníkom nehnuteľností uvedených v žalobe. 5. Právny zástupca žalovaných v 1. a 2. rade v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že v súvislosti s argumentáciou žalobcu, že Kúpna zmluva zo dňa 14.03.2014 bola zo strany neb. H. B. a žalovaného v 1. rade mienená ako zmluva darovacia, a teda má ísť o simulovaný právny úkon, a že dôkazom toho má byť cena, ktorá nezodpovedá trhovej cene nehnuteľností v danom mieste a čase, a následne darovanie kúpnej ceny žalovanému v 2. rade, poukázal na to, že o simulovaný právny úkon môže ísť výlučne vtedy, ak je úkon predstieraný všetkými jeho účastníkmi. Opačne, o simulovaný úkon nemôže ísť vtedy, ak jeden jeho účastník nemohol mať vedomosť o úmysle druhého účastníka zastierať iný právny úkon. Dôkazom toho, že zmluva je riadnou Kúpnou zmluvou je:

a) Jazykové a obsahové vyjadrenie právneho úkonu obsahujúceho všetky obligatórne náležitosti kúpnej zmluvy b) Primeranosť kúpnej ceny vzhľadom na to, že išlo o právny úkon medzi blízkymi príbuznými a starostlivosť žalovaných o nebohú c) Zaplatenie kúpnej ceny Uviedol, že kúpnu zmluvu by (za splnenia ostatných podmienok simulácie) bolo možné považovať za zastreté darovanie, len ak by kúpna cena bola symbolická (napr. 1,- Sk) alebo kúpna cena nebola zaplatená a nebol nikdy úmysel ju zaplatiť. Nakoľko sa však kúpna cena dostala do priamej dispozície predávajúcej a až potom s ňou predávajúca naložila tak, že ju darovala žalovanému v 2. rade, ide už o ďalšie nakladanie s jej majetkom. O neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle zmluvných strán pre simuláciu právneho úkonu, ako uviedol právny zástupca, je možné uvažovať len v prípade, ak žiadna zo zmluvných strán nemá vôľu uzavrieť simulovanú zmluvu. (NS ČR: sp. zn.: 22Cdo/290/2003). Žalovaný v 1. rade uzatvoril ako kupujúci s neb. H. B. ako predávajúcou kúpnu zmluvu a za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti riadne zaplatil kúpnu cenu. V danom prípade nemohlo ísť o simulovaným právny úkon práve z dôvodu, že k zaplateniu kúpnej ceny v dohodnutej výške došlo poskytnutím finančných prostriedkov priamo nebohej. Vo vzťahu k údajne nízkej kúpnej cene, ktorá má byť dôkazom simulácie poukázal na to, že neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by neumožňoval predaj veci za cenu nižšiu, než je cena v čase a mieste obvyklá. Jediným takým predpisom je Zákon o cenách, ktorý však v časti o regulácii cien neuvádza predaj nehnuteľností, navyše spravidla ide o určenie hornej a nie spodnej hranice ceny. V tejto oblasti existuje početnú judikatúra, napríklad: Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30 Cdo 1776/2007, podľa ktorého: „Mohou si tak sjednat i cenu, která se odchyluje od ceny obvyklé (tržní), zejména, jde-li o cenu podstatně nižší. Platné právo nemá žádné ustanovení o sjednání příliš nízké kupní ceny (laesio enormis), pokud taková cena není v rozporu s cenovými předpisy.“ alebo rozhodnutie Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30 Cdo 1653/2009-154, podľa ktorého: „Platné právo neobsahuje právní institut neúměrného zkrácení (laesio enormis) řešící případy, kdy došlo ke sjednání příliš nízké kupní ceny, pokud taková cena není v rozporu s cenovými předpisy. Nelze ovšem vyloučit, že okolnost hrubého nepoměru plnění jedné ze stran k tomu, co poskytla druhá strana, může ve spojitosti s dalšími okolnostmi daného případu (nikoliv však sama o sobě) již naplňovat znaky jednání kolidujícího s dobrými mravy.“ „Nízká kupní cena, pokud byla výsledkem smluvního ujednání účastníků, aniž by uzavření právního úkonu doprovázela (doprovázely), resp. na uzavření smlouvy měla (měly) vliv i okolnost (okolnosti), v jejímž (jejichž) důsledku by takové jednání se příčilo dobrým mravům, pochopitelně nesleduje nemravný cíl ani nemá nemravný důsledek. Stejně tak uzavření více kupních smluv mezi stejnými účastníky (byť) s (výrazně) odlišnými kupními cenami nepředstavuje okolnost, která by mohla zakládat úvahy o absolutní neplatnosti tohoto kterého právního úkonu z důvodu, že se příčí dobrým mravům (§ 39 obč. zák.).“ Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn. 3 Cdo 244/2018, podľa ktorého „Neprieči sa zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“.“ V každom prípade je vylúčené považovať kúpnu cenu 8.000 € za rodinný dom v Hranovnici (v roku 2014) za symbolickú kúpnu cenu. Túto cenu je možné považovať za cenu nižšiu než cenu trhovú. Táto cena zodpovedá dvom podstatným okolnostiam: - okolnosti, že išlo o predaj domu blízkym osobám, teda vnukovi a - okolnosti výučnej starostlivosti žalovaných v 1. a 2. rade o predávajúcu. V ďalšom právny zástupca žalovaných v 1. a v 2. rade uviedol, že nikto nemôže nikomu zakázať predať vec blízkej osobe za cenu výrazne nižšiu než je cena trhová. Opačne, ide o konanie obvyklé. Pri predaji veci blízkej osobe spravidla neprevažuje ekonomický záujem. Z hľadiska skúmania úmyslu zmluvných strán je dôležitá ešte jedna vec. Ak mal byť skutočne prevod bezodplatný, nebol žiadny dôvod neuzavrieť rovno darovaciu zmluvu. Nebol žiadny dôvod na simuláciu kúpy. Poplatková povinnosť za vkladové konanie je pri oboch úkonoch rovnaká, daň z prevodu nehnuteľností aj daň z darovania bola zrušené už v roku 2004, teda dávno pred uzavretím zmluvy. K tvrdeniam žalobcu o tom, že dôvodom dojednania Kúpnej zmluvy bol aj úmysel žalovaného v 2. rade obísť ustanovenia zákona o dani z príjmov, sú účelové a ničím nepodložené. Samotná skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nepristúpil k následnému predaju nehnuteľnosti, sama o sebe vyvracia tvrdenia žalobcu.

6. Na základe takto zistené skutkového stavu súd rozsudkom sp. zn. 19C/38/2022-95 zo dňa 23.01.2023 súd žalobu zamietol. Žalovaným v 1. až 3. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré trovy budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne. Prvoinštančný súd nedostatočne zistil skutkový stav, svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a tak akékoľvek právne závery v prejednávanej veci sú zatiaľ predčasné. Uznesením sp. zn. 17Co/39/2023 - 146 zo dňa 18.01.2024 zrušil rozsudok a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. Vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd k samotnému meritu veci uviedol, že z obsahového hľadiska uplatnený nárok v žalobe indikuje, že ide o žalobu podľa § 137 písm. c/ CSP, žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, preto uvedená okolnosť pre ďalšie prejednanie žaloby má zásadný význam. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku sa otázkou naliehavého právneho záujmu zaoberal vyslovene okrajovo, keď mal za to, že u žalobcu nie je daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Príslušný procesný predpis, ani skutkové okolnosti tejto podmienky konania zistené neboli. Až po tom, čo prvoinštančný súd bude mať jednoznačne zistené, či právne postavenie žalobcu sa môže vyhovujúcim výrokom o uplatnenom nároku zmeniť (zlepšiť) a jeho záujem na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke H. B. je daný (vrátane určitej miery intenzity), môže prvoinštančný súd pristúpiť k meritórnemu prejednaniu veci. Odvolací súd tiež konštatoval, že z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by, vzhľadom na predmet sporu tak, ako ho špecifikoval žalobca v žalobe, kde tvrdí svoje skutkové okolnosti odôvodňujúce žalovaný nárok, prvoinštančným súdom skutkový stav vôbec nebol zistený. Nepostačuje na posúdenie platnosti právneho úkonu len zistenie, že k uzatvoreniu právneho úkonu došlo. Táto okolnosť je nesporná, vyplýva z notárskej zápisnice, ale z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, či právny úkon je alebo nie je absolútne neplatný. Žalobca v žalobe tvrdil, že právny úkon je neurčitý, nezrozumiteľný, odporuje zákonu, obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom a bližšie sa k jednotlivým argumentom vyjadril. Uviedol, že vôľa účastníkov zmluvy nebola uzatvoriť kúpnopredajnú zmluvu, hoci kúpnopredajná zmluva bola uzatvorená, kúpna cena vyplatená, ale následné správanie zmluvných strán svedčí o tom, že ich cieľom bolo uzatvoriť darovaciu zmluvu. Otázka, či vôľa zmluvných strán bola uzatvoriť darovaciu zmluvu alebo kúpnopredajnú zmluvu, resp. otázka určitosti, zrozumiteľnosti zmluvy, otázka, či zmluva odporuje zákonu, obchádza zákona alebo sa prieči dobrým mravom je otázka skutková a ako skutková otázka prvoinštančným súdom vôbec nebola zistená. Len na základe skutkových zistení týkajúcich sa namietaných dôvodov platnosti kúpnopredajnej zmluvy je možné vyhodnotiť pomer vôle strán zmluvy a ich prejavu, právne posúdiť, či išlo len o nevedomú nezhodu, ktorá spočíva v omyle v prejave, alebo išlo o vedomú nezhodu, ktorá môže spočívať v simulácii. Bez toho, aby boli skutkové okolnosti dôsledne zistené, resp. z vykonaného dokazovania pred prvoinštančným súdom v napadnutom rozhodnutí uvedené, nie je možné vec právne posúdiť. Pri posudzovaní pomeru vôle a prejavu je významná aj tvrdená okolnosť žalobcom, že strany zmluvy si následne vrátili kúpnopredajnú cenu a žalovaný v 1/ rade ju prijal. Rozhodnutie prvoinštančného súdu nemôže vychádzať z presvedčenia súdu, pokiaľ toto presvedčenie nemá odraz v skutkových zisteniach a v právnom posúdení súdu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie úlohu v ďalšom konaní konať tak, aby stranám sporu neboli odňaté ich garantované práva a povinnosti vyplývajúce z procesného predpisu, zistiť, či v danej veci na strane žalobcu pre určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho nebohej matke je daný naliehavý právny záujem. V prípade, pokiaľ naliehavý právny záujem je daný, bude sa prvoinštančný súd podrobne zaoberať dôvodmi, pre ktoré žiada žalobca určiť absolútnu neplatnosť kúpnopredajnej zmluvy, ktorú uzatvorili žalovaní v 1/ rade a neb. H. B. a bude sa zaoberať všetkými žalobcom tvrdenými okolnosťami neplatnosti kúpnej zmluvy. 9. Na súdnych pojednávaniach po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie strany sporu zotrvali na svojich predchádzajúcich stanoviskách. Súd doplnil dokazovanie v zmysle návrhov strán sporu a pri svojom rozhodovaní sa riadil úlohami uloženými mu odvolacím súdom a jeho právnym názorom, ktorým je súd prvej inštancie viazaný. 10. Žalovaný v 1.rade, vnuk neb. p. H. B., v rámci svojho výsluchu odpovedal na otázky právnych zástupcov. Uviedol, že návrh na uzavretie kúpnej zmluvy prišiel od starej mamy, ktorá chodila za notárkou, p. D.. Priebeh bol taký, že ráno išli so starou mamou do Popradu k notárke, tá ich poučila, ako

to bude prebiehať, boli poučení o všetkých veciach a podpisom to spečatili. Peniaze, ktoré mal požičané od matky na kúpu, keďže vtedy bol študentom, riadne starej mame odovzdal. Kúpnu cenu navrhla babka a dohodli sa tak s tým, že do domu ešte bude treba investovať. Po podpise zmluvy si babka prevzala peniaze, dala si ich do kabelky a odišli. Večer pri spoločnej večeri, kde bol on, mamka, brat, oco a stará mama, im babka dala peniaze nazad, povedala, že ich nepotrebuje a dala ich na stôl. Povedala, že ona ich už nevyužije, má svoj vek, a že jemu sa zídu na prerábku domu. On ich odovzdal mamke, splatil pôžičku. Stará mama ho nikdy nežiadala vrátiť tú polovicu domu. Pokiaľ by sa mu rozhodla stará mama darovať dom, nemal by voči tomu námietky. Rozhodla sa ako sa rozhodla zrejme aj preto, lebo bol jej najstarší vnuk, často tam chodil, obľúbil si Hranovnicu. Ak mal vysloviť názor, prečo bola kúpna cena nižšia, ako všeobecná cena takej nehnuteľnosti v tom čase, tak žalovaný uviedol, že stará mama mala záujem, aby on v tom dome býval, aby ho zveľaďoval a aby bol zachovaný. Investoval do jeho rekonštrukcie 110.000,- €. Riešil to hypotékou, od r. 2015 pracoval a od strednej školy brigádoval, vedel si niečo privyrobiť. Náklady na vklad a daň platila jeho mamka, ale z jeho peňazí. 11. Žalovaná v 2.rade, matka žalovaného v 1.rade, dcéra neb. H. B. a sestra žalobcu na otázky právnych zástupcov vypovedala, že o výške kúpnej ceny rozhodla jej mamka, ako aj o samotnom predaji. Každý týždeň chodila ku kamarátke do D. a chodila sa radiť ku pani notárke. Chcela dať do poriadku veci, nakoľko v K. vlastnili ešte jeden dom, ktorý žalovaná zdedila v r.2001. Zdedila polovicu maminho domu a druhý dom celý. Ten vedľajší dom, ktorý zdedila celý, darovala žalobcovi. Asi o 3 roky im prišli dražobné listy a zistili, že ide do dražby. So žalobcom sa dohodli, že ho odkúpi od neho. Mamka bývala u nich a do domu sa chodili o všetko starať. Ohľadom predaja sa rozhodovala už aj viac ako rok dopredu, chodila ku pani D., dala im vedieť 2 dni predtým, že sa ide ku notárovi. Večer v deň podpisu zmluvy si spoločne sadli na večeru a mamka sa rozhodla, že z vďaky, že sa o ňu starajú, im tie peniaze dá. Dala obálku na stôl, žalovaná ju asi zobrala, nevedela už. Nepočítala s tým, že im ich dá. Nevie, ako reagovala, možno mala slzy v očiach. K samotnej kúpe pristúpili, lebo mamka chcela, aby sa dom opravil, aby sa nedostal do dražby, aby sa nepredal. Všetko okolo predaja bolo rozhodnutie jej mamy. Vrátenie peňazí od syna neriešila, sú to jej deti a nebude im predsa splátkový kalendár vystavovať. Chodil na vysokú školu, brigádoval, odkladal si peniaze. Od strednej školy brigádoval vo firme, kde aj teraz pracuje. Mama u nich bývala asi od r. 2008, každý deň ráno chodilo auto pre ňu z Červeného kríža, ktoré ju odviezlo do stacionára a o 15. hod. chodila domov. Žalovaná je navarila, upratala, odvážala ju do Popradu, doprevádzala na púte do Levoče atď., aj syn jej pomáhal, keď trebalo. Keby sa mamka rozhodla podiel na dome synovi darovať, nemala by žiadne výhrady, bolo by to jej rozhodnutie. O úmysle mamy, predať dom jej synovi mala vedomosť teta K., ale aj sestry F. N. a O. F. a ešte mala mamka jednu sestru, ale s tou nebola veľmi v kontakte a tá sa volala F. I., M. J. brat, ktorý zomrel a sestra N. B., ktorá tiež zomrela. 12. Svedkyňa O. F., sestra nebohej p. H. B. vypovedala, že sestra sa rozhodla, že keďže vnúčik jej všetko robil, pomáhal, že mu dom predá či daruje, proste dá vnukovi. Nechápala, prečo sa brat súdi, veď sestra dobre urobila. Pani B. aj s vnukom sa starali o ňu, keby nemala ich, určite by bola bezdomovkyňa. O tom, že chce dať dom vnukovi jej povedala sestra H. B., často sa navštevovali. Keď mala 80-tku, tak im to povedala, že tak urobila, len tak, aby bolo dobre. Bolo to sestrine prianie, vždy sa o tom rozprávali. Keď bola sestra H. B. po havárii, syn (žalobca) ju neprišiel pozrieť, ona vtedy ani nechodila a starala sa o ňu dcéra, vnuk a zať. Mala tam samostatnú izbu, mali s ňou veľa roboty, vždy boli k nej milí a starostlivo sa o ňu starali. Svedkyninu písomnú výpoveď písala jej dcéra P. Q., svedkyňa jej rozprávala, čo má písať. Sestra sa chodila radiť k JUDr. Piskoríkovej, ona jej zrejme poradila, že to bude lepšie, ak ho predá vnukovi. Dosť nad tým veľa rozmýšľala. Dobre urobila, lebo vnuk dal všetko do poriadku. O type zmluvy sestra rozprávala, ale bolo to dávno, nepamätala si to už svedkyňa. Nikdy nepočítali s tým, že žalobca si bude, nevedela kvôli čomu, nárokovať. Posledný mesiac pred smrťou bola sestra v nemocnici. Stanislav ju nechodil navštevovať, vždy tam bola na návšteve iba dcéra, zať a vnuk. Vnuk bol veľmi starostlivý, sestra sa videla v ňom. Svedkyňa vedela, že za prevod vnuk sestre H. zaplatil, sestra to hovorila. Oni jej dali návrh, aby peniaze dala dcére, že si ich do hrobu nezoberie, bolo to niekedy pred jej 80-tkou. Mala 82 rokov keď zomrela. Sestra potom darovala peniaze dcére, sama jej to povedala. U nej bývala, lebo nemohla okolo seba robiť sama, ani nechodila, mala veľké problémy po havárii. Na tohto vnuka sa rozhodla dom previesť, lebo ten chlapec jej chodil pomáhať od 12-tich rokov na záhradku, chodil tam na bicykli, vždy sa pýtal, čo treba pomôcť porobiť. On jej isto vo všetkom veľmi pomáhal, preto vždy chcela len jemu to dať, pretože on si to zaslúži. Jej najstarší už vtedy nežil, ostal len A. a dcéra. A. sa k nej správal zle, preto to chcela dať vnukovi a dcére. Oni (ostatná rodina) ju v tom podporovali. Žalobca veľmi ubližoval mame po smrti otca.

13. Svedkyňa F. N., sestra nebohej p. H. B. vypovedala, že sa spolu dosť často stretávali, aj keď ona menej, ako setra O., lebo mala viac detí a nemala na to čas. Sestra s manželom mali dva domy, jeden dom bol Milkinho (p. H. B.) manžela, zdedil ho po svojich rodičoch a po smrti manžela dom zdedila v polovici dcéra F. a vlastníčkou druhej polovice bola F.. Dom, ktorý bol vo výlučnom vlastníctve jej manžela prepísali na Stanislava, ten mal nejaké problémy exekučného charakteru, preto v dražbe o dom prišiel. Dcéra aj s vnukom sa o Milku vždy pekne starali a na jej 80-tich narodeninách im povedala, že dala, predala, dom vnukovi E.. Svedkyňa sa písomnú výpoveď rozhodla urobiť preto, lebo F. (žalovaná v 2.rade) je veľmi dobrá osoba, aj F. bola dobrá osoba a A. do nich stále vŕta. Sestra K. povedala, že dajú písomnú výpoveď. Písala ju P., svedkyňa jej to diktovala. Že sestra Emília previedla tú polovicu domu sa svedkyňa dozvedela, keď bola na návšteve, rozprávali sa pri stretnutiach. Dozvedela sa to od sestry Milky, povedala jej, že druhú polovičku predá E., nie dá. Zmluvu svedkyňa nevidela, len čo sestra rozprávala, čo hovorí, je pravda. Keď boli na oslave F. XX-XXX, tam sa o tom rozprávalo, tam povedala všetkým sestrám čo tam boli, že teraz už predáva tú polovičku domu E., aby mal, a že aby bolo o dom pekne postarané, že vie, že kto tam bude bývať po jej smrti. Svedkyňa vedela, že peniaze, ktoré mala F. od E. dala dcére, ale na iné skutočnosti si už nepamätala. Ak mala svedkyňa uviesť, prečo sestra previedla tú polovicu domu na E., tak uviedla, že ten chlapec jej stále chodil pomáhať, prišiel zo školy a chodil ku babičke a jej veľa pomáhal. Ona ho mala veľmi rada, tak zato mu to dala, predala, lebo jej veľa pomáhal. 14. Po vykonanom dokazovaní právny zástupca žalobcu v záverečnej reči zhrnul, že sa domnieva, že vykonané dokazovanie neprinieslo závery o tom, že predmetná kúpna zmluva (ďalej len „KZ“), je platným právnym úkonom. Na základe vykonaného dokazovania nie je sporné, že neb. H. B. chcela previesť polovicu domu v K. na vnuka, žalovaného 1/. Nebolo však preukázané, že tak chcela urobiť právnym úkonom, ktorým je predaj eventuálne kúpa danej nehnuteľnosti žalovaným 1/. Zmluvné strany len simulovali uzatvorenie KZ, pričom reálne mali vôľu uzatvoriť darovaciu zmluvu eventuálne zrušili KZ, odstúpili od nej vrátením kúpnej ceny a jej prijatím žalovaným 1/. O uvedenom svedčí časová súvislosť. K vráteniu finančných prostriedkov malo dôjsť bezprostredne po odchode z notárskeho úradu, pričom žalovaní žiadnym relevantným a priamym dôkazom nepreukázali, že by reálne došlo k odovzdaniu finančnej hotovosti, pričom tak mohli urobiť minimálne návrhom na vykonanie výsluchu predmetnej notárky, či iným dôkazom. V čase, kedy malo dôjsť reálne k prevodu vlastníckeho práva je zjavné, že strany nemali vôľu predmetnú nehnuteľnosť predať a kúpiť, ale darovať, nakoľko k samotnému podaniu návrhu na vklad (18.03.2014) došlo až niekoľko dní po podpise a údajnom odovzdaní finančných hotovosti a údajnom vrátení tejto finančnej hotovosti. V čase podania návrhu, ktorý ako tvrdia, podali žalovaní 1/ a 2/ na kataster, chýbalo naplnenie obligatórnych náležitosti KZ, a to odplatnosť a žalovaní nepreukázali opak. Právny zástupca poukázal na § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona č. 162/1995, na základe ktorého aj orgán katastra postupuje pri vkladovom konaní podľa skutočností daných v čase samotného návrhu na vklad. Chýbala samotná odplatnosť prevodu ako obligatórny znak nutný pre platnosť KZ ako právneho úkonu a ak predmetným úkonom malo dôjsť k darovaniu, neboli dodržané náležitosti písomného prejavu vôle. Z uvedeného dôvodu je predmetná notárska zápisnica absolútne neplatným právnym úkonom, na podklade ktorého nemohlo platne dôjsť k prevodu vlastníckeho práva. Poukázal aj na vecnú súvislosť, nakoľko neb. H. B. mala vrátiť presne rovnakú sumu, akú mala údajne dostať za prevod. Žalovaný 1/ ju dobrovoľne prijal, čo indikuje, že darovanie akceptoval, a teda, že obe strany mali vôľu, aby predmetná nehnuteľnosť bola v skutočnosti darovaná. Cena uvedená v notárskej zápisnici je tiež neprimeraná k reálnej trhovej hodnote danej nehnuteľnosti, ktorá bola násobne vyššia, čo taktiež indikuje, že kúpa bola iba fingovaná. Svedkyne vypočuté na pojednávaní neboli pri podpise zmluvy, túto nevideli, nevedeli, akým právny úkonom došlo k prevodu. Žalovaný 1/ uviedol vo svojej výpovedi pred OR PZ v Poprade: “Stará mama mu chcela nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v k. ú. K. najprv darovať, teda jej podiel na týchto nehnuteľnostiach“, ide o citáciu z uznesenia OR PZ ČVS: ORP-31/3-VYS-PP-2017 zo dňa 02.07.2017 v súdnom spise. Vo výpovediach v tomto trestnom konaní žalovaný 1/ tvrdil: „po príchode domov mi tieto peniaze vrátila, že ona nechce žiadne peniaze“. V tomto súdnom konaní, v zápisnici z 09.01.2023 na str. 2, uviedol na otázku, čo bolo s kúpnou cenou, že stará mama mu ju následne darovala, a v zápisnici zo dňa 16.09.2024 zase tvrdil: „následne nám babka dala peniaze nazad“, čo indikuje zas, že tie peniaze vrátila. Žalovaná 2/ vo výpovedi v trestnom konaní uviedla na jednom mieste: „Potom ako došli domov, mamka jej tieto peniaze vrátila“ a na inom mieste rozporne: „Tieto fin. prostriedky vrátila jej synovi.“ V súdnom konaní opätovne rozporne tvrdila vo svojom písomnom prejave: „Uvedenú kúpnu sumu nám mamka potom darovala“ a na pojednávaní 09.01.2023 uviedla: „Mamka nám tu kúpnu cenu vrátila.“ Samotní žalovaní 1/ a 2/ teda na viacerých miestach a vo

viacerých svojich výpovediach uviedli, že im finančné prostriedky boli vrátené, nie darované. Rozporné boli tiež tvrdenia žalovaných ohľadom toho, či stará mama im dala peniaze v rovnakej výške, ako mali zaplatiť kúpnu cenu, keď žalovaný v 1.rade tvrdil aj to, že si ich neprerátaval. Právny zástupca poukázal aj na ďalšie rozpory vo výpovediach žalovaných. Odvolací súd konštatoval, že na posúdenie platnosti KZ nepostačuje len zistenie, že k uzatvoreniu právneho úkonu došlo, ale bolo nutné preukázať zo strany žalovaných, že mali vôľu uzatvoriť reálne, určito a zrozumiteľne práve KZ a nie darovaciu zmluvu. 15. Právny zástupca žalovaných v 1. a 2.rade v záverečnej reči uviedol, že prejudiciálnou otázkou v tomto konaní je platnosť KZ. Žalobca opakovane tvrdí, že v skutočnosti nemalo ísť o KZ, ale zmluvu darovaciu. Pokiaľ by tomu tak bolo, nespôsobovalo by to neplatnosť takejto zmluvy a zmenilo by sa len to, že na daný právny úkon by sa hľadelo ako na darovaciu zmluvu a tento úkon by v žiadnom prípade nebol neplatný. Žalobca veľmi podrobne na viacerých miestach v tomto konaní argumentuje a preukazuje, že skutočnou vôľou oboch strán bolo uzavrieť darovaciu zmluvu. Zabúda však na právny následok takého svojho tvrdenia, nakoľko týmto právnym následkom nemôže byť neplatnosť. Z daného pohľadu je potom úplne jedno, či súd vyhodnotí predmetnú zmluvu ako kúpnu alebo darovaciu, lebo aj v jednom aj v druhom prípad by išlo o platný úkon, ktorým poručiteľka scudzila svoj majetok v prospech svojho vnuka a ku dňu smrti teda nebola jeho vlastníkom a súd by nemohol určiť, že tento podiel patrí do dedičstva. K porušovaniu dobrých mravov v žiadnom prípade nemohlo dôjsť, ani v prípade darovania, ani v prípade predaja. Poručiteľka si mohla robiť so svojim majetkom čo chcela, navyše v konaní bolo preukázané, že so svojim synom, teda žalobcom, nemala dobré vzťahy, nakoľko tento už predtým exekučne ohrozil iný dom a opačne so svojou dcérou a jej synom mala dobré vzťahy, nakoľko sa o ňu obaja dlhodobo starali. Čo sa týka obchádzania zákona, je potrebné si uvedomiť, že ani v jednom ani v druhom prípade, by nedošlo k porušeniu právneho predpisu. Ani v jednom prípade by poručiteľka nemusela platiť žiadnu daň, nakoľko bola od dane oslobodená. Žalobca v žalobe špekuluje, že v prípade darovania, by mal žalovaný 1/ vyššiu daňovú povinnosť, ak by tento podiel chcel následne do piatich rokov predať, no takéto tvrdenie nebolo preukázané, navyše je úplne nezmyselné, lebo žalovaný 1/ vlastní len polovicu domu a dom si chcel zveľadiť pre seba, k čomu aj došlo. Čo sa týka nezrozumiteľnosti zmluvy, žalobca si evidentne mýli nedostatok vôle s nezrozumiteľnosťou zmluvy. V každom prípade v tomto konaní nebolo ani len tvrdené, že by samotný text zmluvy bol akýmkoľvek spôsobom nezrozumiteľný, čo sa týka jej predmetu. V konaní nebol preukázaný žiaden reálny dôvod, pre ktorý by účastníci zmluvy mali motív simulovať darovaciu zmluvu pomocou KZ. Ak by sa poručiteľka rozhodla podiel darovať, mohla ho bez problémov darovať. Čo sa týka samotnej vôle účastníkov a najmä poručiteľky, poukázal na výpovede žalovaných, ale predovšetkým na výsluchy oboch sestier poručiteľky. Obe aj napriek pokročilému veku jednoznačne a zrozumiteľne uviedli, že ich sestra mala vôľu tento dom svojmu vnukovi predať a uviedli aj to, že kúpnu cenu sa následne rozhodla darovať. Svedkyne podrobne uviedli z akých dôvodov k tomu došlo a súčasne sa jasne vyjadrili k duševnému stavu ich sestry v čase úkonu až do dňa jej smrti. Čo sa týka údajných rozporov, ktoré žalobca menuje ohľadom jednotlivých vyjadrení, či došlo k vráteniu peňazí, k darovaniu a pod., tu uviedol právny zástupca, že nie je možné od laikov požadovať, aby správne kvalifikovali určité právne úkony. Je potrebné si uvedomiť, že v konečnom dôsledku žalovaný získal podiel na dome a nemusel za neho zaplatiť, nakoľko kúpna cena, na zaplatenie ktorej si požičal od svojej matky, im bola obratom vrátená na základe následného rozhodnutia poručiteľky. Z laického pohľadu tak skutočne dostal podiel na dome zadarmo. Tak isto na vec hľadela aj žalovaná 2/. Z právneho hľadiska však ide jednoznačne o dva právne úkony, kde jeden úkon je KZ so zaplatením kúpnej ceny a následný úkon je darovanie tejto kúpnej ceny zo strany predávajúceho. Tieto peniaze poručiteľka nedala vnukovi, ale dala ich svojej dcére, nakoľko sa rozhodla, že tieto peniaze nepotrebuje, nakoľko sa o ňu jej dcéra v tom čase už celodenne starala. Z právneho hľadiska išlo v podstate o tri úkony, nakoľko žalovaný 1/ si na zaplatenie kúpnej ceny požičal peniaze od svoje matky. Tým, že poručiteľka tieto peniaze darovala svojej dcére odpadla povinnosť žalovaného 1/ ich svojej matke vrátiť. Žalobca v žalobe dokonca tvrdí, že malo ísť o vrátenie kúpnej ceny a konkludentné odstúpenie od KZ, čo sa však úplne vylučuje s tvrdením žalobcu o neplatnosti zmluvy. Navyše poručiteľka zomrela dva roky po uzavretí tejto KZ a nikdy sa počas života nedomáhala vrátenia podielu k domu. Navyše tento podiel ani nepotrebovala, nakoľko v tom dome nebývala a bola jej poskytovaná starostlivosť jej dcérou. Ani poručiteľka, ani obaja žalovaní neurobili nič, čo by bolo v rozpore so zákonom, ani v rozpore s dobrými mravmi a išlo výlučne o plnú majetkovú dispozíciu poručiteľky, ako vo vzťahu k podielu na dome, tak aj vo vzťahu k tomu, ako naložila so zaplatenou kúpnou cenou. Čo sa týka údajne nízkej hodnoty kúpnej ceny, toto tvrdenie je zase v rozpore s tým, že žalobca tvrdí, že malo ísť o simuláciu. Na jednej strane teda malo ísť o dar a na druhej strane mala byť dohodnutá nízka kúpna cena. Pri darovaní však žiadna kúpna cena nie je. V danom prípade celkom určite nešlo o cenu symbolickú, ale súčasne ani nie trhovú, čo v plnom rozsahu zodpovedá blízkemu vzťahu medzi predávajúcou a kupujúcim. V konaní bolo jednoznačne preukázané,

že to, čo poručiteľka skutočne chcela, bolo to, aby podiel na dome nedostal jej syn A., nakoľko v tomto čase k nemu nemala absolútne žiadnu dôveru, preto chcela dať veci tzv. na poriadok ešte za svojho života, aby sa nezopakovala situácia, ktorá sa udiala po smrti jej manžela s jeho rodičovským majetkom. 16. Z výsledkov vykonaného dokazovania, z vyjadrení strán sporu, z výsluchu svedkýň a ich písomných výpovedí, z vyšetrovacieho spisu OR PZ OKP Poprad, z fotodokumentácie, z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre Okres D., L. K., Katastrálne územie K., z Notárskej zápisnice N 72/2014, NZ 9992/2014, NCR1s 10177/2014 zo dňa 14.03.2014, spísanej u notárky F. L. D., z dedičského uznesenia Okresného súdu Poprad sp. zn. 17D/52/2016 zo dňa 29.12.2016 v dedičskej veci po poručiteľke neb. H. B., nar. XX.X.XXXX, zom. XX.X.XXXX, zo zápisníc o výsluchu žalovaných v 1. a v 2. rade zo dňa 19.1.2017 v rámci trestného konania, ako aj z ďalších listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že žalovaný v 1. rade je v liste vlastníctva č.XXXX pre Okres D., L. K., J. územie K. vedený ako vlastník nehnuteľností parc. č. 18/2 o výmere 113 m2 – zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 18/3 o výmere 575 m2 – záhrada, parc. č. 18/4 o výmere 174 m2, rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parc. č. 18/2, a to v podiele 1/1.Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam žalovaným v 1. rade bola Kúpna zmluva N 72/2014 podľa V – 982/2014, vklad povolený dňa 24.3.2014–VZ 84/2014 a Kúpna zmluva V–2262/2019 zo dňa 19.6.2019–číslo zmeny-358/2019. 17. Žalovaný v 1.rade predmetné nehnuteľnosti v podiele 1 nadobudol na základe kúpnej zmluvy N 72/2014 podľa V – 982/2014 od svojej starej mamy, p. H. B.. Kúpna zmluva bola spísaná formou notárskej zápisnice N 72/2014, NZ 9992/2014, NCR1s 10177/2014 dňa 14.03.2014 v Notárskom úrade notárky F. L. D. so sídlom v Poprade, Štefánikova 96/63. Predávajúca H. B., I. J., nar. XX.X.XXXX prehlásila, že je podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiele 1 v pomere k celku, a že svoj spoluvlastnícky podiel k nim odpredáva kupujúcemu E. B., nar. X.X.XXXX za kúpnu cenu 8.000,- €. Obaja účastníci kúpnej zmluvy prehlásili, že kúpna cena bola vyplatená a predávajúcou prevzatá pred podpisom kúpnej zmluvy. Na základe tejto kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 24.3.2014 pod VZ 84/2014, sa žalovaný v 1. rade stal podielovým spoluvlastníkom uvádzaných nehnuteľností v podiele 1 a na základe Kúpnej zmluvy V-2262/2019 zo dňa 19.6.2019 nadobudol do svojho vlastníctva ich druhú polovicu. 18. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. 19. Žalobou sa žalobca domáhal toho, aby súd určil, že predmetné nehnuteľnosti v podiele 1, ktoré žalovaný v 1.rade nadobudol od p. H. B., patria do dedičstva po neb. H. B.. 20. Keďže sa jedná o určovaciu žalobu, súd sa predovšetkým zaoberal tým, či je možné požadovaný, žalobcom sledovaný zámer, riešiť na základe určovacej žaloby, a či táto je prípustná, či je u žalobcu daný naliehavý právny záujem na takomto určení a dospel k záveru, že určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku je v tomto prípade prípustná a je tu daný aj naliehavý právny záujem žalobcu na takom určení, čiže podmienky tvoriacej „conditio sine qua non“ určovacej žaloby. 21. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 22. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je z hľadiska procesného základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie skutočnosť, že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať žalobca, pričom naliehavý právny záujem musí existovať (byť preukázaný) nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený (§ 217 CSP). Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je dôvodom k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite (tento nedostatok bráni zaoberať sa vecou z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku). 23. Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo kde by bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu neistým, pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na

splnenie povinnosti ( § 137 CSP). Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení môže byť daná aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo (prípadne nepriaznivo) ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému. Toto priaznivé (nepriaznivé) ovplyvnenie môže spočívať nielen v odstránení spornosti, či neistoty žalobcovho právneho postavenia voči žalovanému (samozrejme vo vzťahu k predmetu sporu), ale aj v založení možnosti uplatnenia (voči žalovanému) vlastného (zo zákona, prípadne zo záväzkového vzťahu) vynútiteľného práva k predmetu určenia. 24. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Taká žaloba má preventívny charakter, ktorý sa pri určovacej žalobe vyžaduje a úspešnosť žalobcovho určovacieho žalobného návrhu odstraňuje právnu neistotu v jeho postavení, pretože znamená vyriešenie obsahu spornosti právneho vzťahu alebo práva medzi sporovými stranami, predtým účastníkmi ako celku. K otázke existencie naliehavého právneho záujmu na určení práv sa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo všeobecnosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, kedy uviedol, že naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým ( R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Súdna prax sa ustálila aj na názore, že určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, najmä ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. V predmetnej veci je naliehavý právny záujem daný spôsobilosťou rozhodnutia vydaného v tomto konaní byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu, čo v zmysle ustálenej judikatúry je vždy naliehavým právnym záujmom. 25. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) nehnuteľnosti vždy vtedy, ak žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník, lebo rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v katastri nehnuteľnosti (nepublikovaný rozsudok uverejnený v ZSP 4/2003). 26. V tomto prípade poukazuje súd aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 6 Cdo 179/2010, podľa ktorého : „Žaloba o určenie vlastníckeho práva a o vydanie veci, resp. o vypratanie nehnuteľnosti (aj bytu), je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva. Základnými predpokladmi úspešnosti takejto žaloby sú preukázanie vlastníckeho práva žalobcu a skutočnosť, že žalovaný vec neprávom zadržuje, a pri určovacej žalobe aj preukázanie naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. V predmetnej veci bol naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu.“ 27. „Naléhavý právní zájem je dán tam, kde by bez uvedeného určení bylo vlastnické právo žalobce ohroženo nebo se jeho právní postavení stalo nejistým“ - rozsudok Nejvyššího soudu ČSR ze dne 24. 2. 1971, sp. zn. 2 Cz 8/71 ( uverejnený pod č. 17/1972 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek), nález Ústavního soudu zo dňa 20. 6. 1995, sp. zn. III. ÚS 17/95. 28. Cieľom určovacej žaloby je teda vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje žalobcovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Zákon pre procesnú prípustnosť určovacej žaloby teda predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten – ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je možné odstrániť navrhovaným výrokom rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na tom ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným inštrumentom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného

hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne) určenie z hľadiska potrieb žalobcu ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej legitimácie. 29. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde tu o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza (4 Cdo 105/2013 ). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba ( rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). 30. Určovacia žaloba predpokladaná uvedeným ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 111/2008, zo dňa 30. júna 2009). 31. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5 Cdo 60/98, publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R č. 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. 32. Naliehavý právny záujem je napr. tiež daný predovšetkým tiež tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu (R 17/1972), pričom naliehavý záujem na požadovanom určení zakladá aj púha vyhrážka neoprávneným zásahom do práva, tiež aj tam, kde by sa bez tohto určenia žalobcovo právne postavenie stalo neistým – už uvádzané R 17/1972. Neistotu v právnom postavení subjektu zakladá tiež popieranie práva, a to aj v prípade, že objektívne je toto popieranie práva nedôvodné (rozsudok NS ČR 22 Cdo XXXX/XX -A. 5/2001). Tiež naliehavý právny záujem je daný aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo (prípadne nepriaznivo) ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému .Toto priaznivé ovplyvnenie môže spočívať napr. v založení možnosti uplatnenia vlastného (zo zákona, prípadne zo záväzkového vzťahu) vynútiteľného práva k predmetu určenia (rozsudok NS SR 1 Cdo 69/2003). V takomto prípade je naliehavý právny záujem na určovacej žalobe daný vtedy, a/ ak sa ňou vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a tým sa predíde prípadným ďalším žalobám na plnenie (ZSP 40/96 z.4), či ak určovacia žaloba účinnejšie, než iné právne prostriedky, vystihuje obsah a povahu riešeného právneho vzťahu (ZSP 3/98 z.1).

33. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle (vtedy platného) § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) preventívnu. 34. O naliehavom právnom záujme žalobkyne, v zmysle vyššie uvedeného, súd v tomto prejednávanom prípade vôbec nepochyboval, a tento je nepochybne daný. Naliehavý právny záujem žalobkyne preukazuje aj to, keďže boli porušené jej práva a zákon, prvotne aj samotným znením čl. 2 ods. 1, čl. 5 Základných zásad CSP, ďalej tiež nevyriešením jej právneho postavenia, ktoré je neisté. Len takouto žalobou sa žalobkyňa podľa súdu môže domôcť svojich práv uplatnených žalobou, teda určenia vlastníctva v prislúchajúcom podiele k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých ako vlastník je v liste vlastníctva zapísaný t. č. žalovaný v 2.rade. Jedine takouto žalobou môžu dosiahnuť zosúladenie skutočného právneho stavu so zapísaným právnym stavom. A jedine na základe rozsudku súdu môžu tento opodstatnený zámer dosiahnuť. Žalobkyňa spôsobom zodpovedajúcim zákonu zadefinovala relevantnú zásadnú právnu otázku (otázka naliehavého právneho záujmu žalobkyne). 35. Súd v tomto podporne poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 35/2019. Súd v ňom argumentoval, že predmetom civilného procesu je procesný nárok, ktorý je tvorený predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne významné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh. Účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály. Sudca by sa vždy mal v prvom rade zaoberať materiálnym predmetom sporu, lebo len preto sa vec dostala na súd, aby sa rozhodlo o hmotnom práve. Aj Európsky súd pre ľudské práva zo zásady iura novit curia vyvodzuje, že táto zásada neslúži na odôvodnenie príčin brániacich mu zaoberať sa meritom veci, ale oprávnenie prekvalifikovať predloženú sťažnosť (návrh) tak, aby ju vecne preskúmal aj vtedy, ak by ho úzkoprsé a formalistické ponímanie sťažnosti malo priviesť k jej odmietnutiu z formálnych príčin pre nedostatky sťažnosti; označuje sa totiž za pána právnej charakteristiky faktov sporu, a preto môže sám od seba rozhodnúť tak, že meritórne preskúma sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 8 dohovoru (Solomakhin c. Ukrajina z 15. marca 2012, sťažnosť č. 24429/03). 36. Všeobecný súd by mal vychádzať zo Základných princípov CSP vyjadrených v čl. 2 a 3, a teda dbať najmä na to, aby ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Tieto princípy nadviazali na úpravu OSP, v zmysle ktorých súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( § 1 OSP účinného do 30. júna 2016). Občianske súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie ( § 3 OSP účinného do 30. júna 2016). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)."( NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021 ). 37. Pritom aj ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rovnako uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a

bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná. 38. Orgány verejnej moci, čiže aj súdy, nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. 39. Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. (nález Ústavného súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12). 40. Následne súd, aj s poukazom na vyššie uvedené zásady a judikatúru súdnych autorít pristúpil k riešeniu merita veci, teda k tomu, či medzi poručiteľkou a žalovaným v 1.rade bola uzatvorená darovacia alebo kúpna zmluva, či uzavretie kúpnej zmluvy len simulovali, či je kúpna zmluva určitá, zrozumiteľná, či odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, či sa jedná o absolútne neplatnú zmluvu, resp. či vrátením kúpnej ceny a jej prijatím došlo ku konkludentnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy, či nehnuteľnosti patria alebo nepatria do dedičstva po neb. H. B., teda či je žaloba opodstatnená alebo nie je. 41. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. 42. Súd má za to, že medzi predávajúcou, neb. p. H. B. a kupujúcim, E. B., žalovaným v 1. rade, bola uzavretá riadna kúpna zmluva, ako dvojstranný právny úkon pozostávajúci z návrhu (oferty) a prijatia návrhu (akceptácie), spočívajúci vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle oboch zmluvných strán, a že táto kúpna zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti, vrátane písomnej formy, keďže jej predmetom bol prevod nehnuteľností z predávajúcej na kupujúceho. Zmluvné strany sa zhodli (dosiahli konsenzus) o predmete kúpy a kúpnej cene a túto zhodu prejavili navonok uzavretím kúpnej zmluvy formou notárskej zápisnice. Nesporný bol predmet kúpy, cena, zmluvné strany. O žiadnej nejasnosti, či nezrozumiteľnosti zmluvy teda nie je možné uvažovať. V konečnom dôsledku zo strany žalobcu ani nebolo tvrdené, v čom by nezrozumiteľnosť mala spočívať, len to bolo konštatované. A žalovaný v 1.rade by akceptoval a prijal od svojej starej mamy aj dar, keby sa tak bola jeho stará mama rozhodla, ale ona sa rozhodla pre kúpnu zmluvu zrejme na radu notárky, s ktorou sa chodila opakovane radiť. 43. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov ( § 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá. 44. Vzhľadom na vyššie uvedené v kontexte s citovaným zákonnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka má súd za to, že kúpna zmluva bola uzavretá platne, v súlade so zákonom a nevidí dôvod, prečo by mala byť v rozpore s dobrými mravmi. D. H. B. prejavila slobodne, vážne a zrozumiteľne svoju vôľu previesť nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve na blízku osobu, svojho vnuka, účastníci zmluvy sa dohodli na všetkých zákonných náležitostiach zmluvy, vrátane ceny a platne formou notárskej zápisnice takúto zmluvu uzavreli, ich prejavy smerujúce k tomuto úkonu boli určité a zrozumiteľné. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že to, čo poručiteľka skutočne chcela, bolo to, aby podiel na dome nedostal jej syn A., nakoľko v tomto čase k nemu nemala absolútne žiadnu dôveru, preto chcela dať veci tzv. na poriadok ešte za svojho života, aby sa nezopakovala situácia, ktorá sa udiala po smrti jej manžela s jeho rodičovským majetkom. D. B. nebola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, nič také v konaní preukázané nebolo, ani nikým tvrdené, a to, že mala v čase uzavretia zmluvy vek 80 rokov ju nijakým spôsobom neobmedzovalo v nakladaní so svojím majetkom, či už v prevádzaní nehnuteľností, ktorých bola spoluvlastníčkou, alebo v následnom nakladaní s kúpnou cenou, ktorá bola tiež jej vlastníctvom. O žiadnom porušovaní dobrých mravov nie je možné hovoriť (ani keby išlo o darovanie) a súdu ani nie je zrejmé (z vyjadrení žalobcu to nevyplýva, len to tvrdí), v čom by porušovanie dobrých mravov v danom prípade malo spočívať. Skôr, tak ako bolo v konaní prezentované správanie sa žalobcu k svojej matke, možno hovoriť v tomto smere o porušovaní dobrých mravov zo strany žalobcu voči poručiteľke. V konaní bolo preukázané, že so svojim synom, teda žalobcom, nemala dobré vzťahy, nakoľko tento už predtým exekučne ohrozil iný dom a opačne, so svojou dcérou a jej synom mala skutočne výborné vzťahy, nakoľko sa o ňu obaja dlhodobo starali, vo všetkom jej pomáhali. 45. V zmysle doplneného dokazovania po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom, boli závery súdu už v skoršom rozsudku v prejednávanej veci, len potvrdené. Vypočuté svedkyne, sestry poručiteľky p. H. B., aj napriek pokročilému veku a zdravotnému stavu (kedy sa museli zúčastniť pojednávania osobne a nestačila ich písomná výpoveď, pretože na tom žalobca trval) jednoznačne a zrozumiteľne uviedli, že ich sestra mala vôľu nehnuteľnosti svojmu vnukovi, žalovanému v 1.rade predať a uviedli, že kúpnu cenu sa sestra následne rozhodla darovať. Svedkyne podrobne uviedli, z akých dôvodov k tomu došlo a súčasne sa jasne vyjadrili k duševnému stavu ich sestry v čase úkonu, až do dňa jej smrti. Popísali, ako sa vnuk aj so svojou matkou o ich sestru celé roky starali, aký s nimi mala krásny vzťah, ako jej pomáhali, a že jej vôľou bolo, aby sa vlastníkom jej podielu na dome stal práve z uvedených dôvodov vnuk. Chcela, aby sa dom zveľadil, nie aby sa stal predmetom exekúcie tak, ako dom, ktorý bol vlastníctvom jej nebohého manžela, a ktorého vlastníkom sa po jeho smrti stal žalobca. Svoj úmysel previezť dom na svojho najstaršieho vnuka, s ktorým mala krásny vzťah mala dlho pred realizáciou samotnej zmluvy, chodila sa do Popradu radiť s notárkou p. D., u ktorej aj bola spísaná notárska zápisnica obsahujúca predmetnú kúpnu zmluvu. Sestry poručiteľky jednoznačne potvrdili jej vďačnosť dcére F. a vnukovi E. za starostlivosť a láskavosť a naopak, nie dobré vzťahy so synom A. B., ako už súd aj vyššie uviedol.

46. Pokiaľ ide o údajné rozpory, ktoré žalobca uvádzal ohľadom jednotlivých vyjadrení žalovaných, či došlo k vráteniu peňazí, k darovaniu a pod., tu súd uvádza, že nie je možné od laikov požadovať, aby správne kvalifikovali určité právne úkony. Žalovaný v konečnom dôsledku získal podiel na dome a nemusel za neho zaplatiť, nakoľko kúpna cena, na zaplatenie ktorej si požičal od svojej matky, im bola obratom vrátená na základe následného rozhodnutia poručiteľky. Z laického pohľadu tak skutočne dostal podiel na dome zadarmo. Z právneho hľadiska ale ide jednoznačne o dva právne úkony, kde jeden úkon je zaplatenie kúpnej ceny a následný úkon je darovanie tejto kúpnej ceny zo strany predávajúceho. Tieto peniaze poručiteľka nedala vnukovi, ale dala ich svojej dcére, nakoľko sa rozhodla, že tieto peniaze nepotrebuje a dcéra sa o ňu v tom čase už celodenne starala. Aj svedkyne uvádzané skutočnosti potvrdili, a tiež uviedli, že to sestre aj navrhovali, veď dcére sa peniaze zídu a ona (p. H. B.) si ich predsa do hrobu nezoberie. Z právneho hľadiska išlo v podstate o tri úkony, nakoľko žalovaný 1/ si na zaplatenie kúpnej ceny požičal peniaze od svoje matky, následne zaplatil kúpnu cenu a potom predávajúca peniaze darovala svojej dcére. Tým, že poručiteľka tieto peniaze darovala svojej dcére odpadla povinnosť žalovaného 1/ ich svojej matke vrátiť. Tvrdenie o konkludentnom odstúpení od KZ je v úplnom rozpore s tvrdením žalobcu o neplatnosti zmluvy. Navyše poručiteľka zomrela dva roky po uzavretí KZ a nikdy sa počas života nedomáhala vrátenia podielu k domu. Ani ho nepotrebovala, nakoľko v tom dome nebývala a bola jej poskytovaná starostlivosť jej dcérou. Ani poručiteľka, ani žalovaní neurobili nič, čo by bolo v rozpore so zákonom, či v rozpore s dobrými mravmi a išlo výlučne o plnú majetkovú dispozíciu poručiteľky, ako vo vzťahu k podielu na dome, tak aj vo vzťahu k tomu, ako naložila so zaplatenou kúpnou cenou. 47. Čo sa týka údajne nízkej výšky kúpnej ceny, toto tvrdenie je zase v rozpore s tým, že žalobca tvrdí, že malo ísť o simuláciu. Na jednej strane teda malo ísť o dar a na druhej strane mala byť dohodnutá nízka kúpna cena. Pri darovaní sa žiadna kúpna cena neplatí. V danom prípade celkom určite nešlo o cenu symbolickú, ale súčasne ani nie trhovú, čo v plnom rozsahu zodpovedá blízkemu vzťahu medzi predávajúcou a kupujúcim s tým, že do domu bolo potrebné aj investovať, čo následne žalovaný v 1.rade aj za pomoci úveru urobil. 48. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. 49. Súd sa nestotožňuje už aj vzhľadom na vyššie uvedené (zákonné náležitosti kúpnej zmluvy), že by medzi účastníkmi zmluvy išlo o simulovaný právny úkon, a že by v skutočnosti chceli uzavrieť darovaciu zmluvu. Muselo by ísť o spoločnú vedomú nezhodu vôle a prejavu, ktorá spočíva v tom, že v dvojstrannom právnom úkone - zmluve obe strany po vzájomnej dohode zhodne prejavujú niečo iné, než v skutočnosti chcú, musí byť teda daná totožná vôľa účastníkov predstieraného (simulovaného) a zastretého (disimulovaného) právneho úkonu. Simulovaný právny úkon je v takomto prípade vadný pre nedostatok vážnosti vôle v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť. Súd zhodne so žalovanými zastúpenými právnym zástupcom poukazuje na ustálenú judikatúru NS ČR, vychádzajúcu z identickej právnej úpravy, podľa ktorej jednostranná simulácia právneho úkonu je zahrnutá pod tzv. mentálnu rezerváciu, teda ak jedna strana zmluvy chce uzatvoriť zmluvu a chce ňou byť viazaná, zatiaľ čo druhá strana koná iba „na oko“, teda svoju vôľu uzatvoriť zmluvu iba predstiera, zatiaľ čo druhej zmluvnej strane to nemusí byť zrejmé, ide u zmluvnej strany konajúcej nevážne iba o mentálnu rezerváciu (výhradu), ktorá však nemá vplyv na platnosť právneho úkonu. Takýto úkon nie je simuláciou v zmysle zákona. Ale v každom prípade súd opakovane uvádza, že z vykonaného dokazovania má za to, že účastníci zmluvy platne, v súlade so zákonom a so všetkými zákonnými náležitosťami uzavreli kúpnu, nie darovaciu zmluvu. 50. Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa § 49 Občianskeho zákonníka účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.

Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. 51. Vôľa predávajúcej, p. H. B. bola zrejmá (previesť svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam na vnuka). Toto sa nezmenilo ani počas dvoch rokov od uzavretia kúpnej zmluvy (14.3.2014) až do doby, kedy p. H. B. zomrela (26.3.2016). Úvahy žalobcu, že mohla v budúcnosti (ak by išlo o darovaciu zmluvu) z dôvodu zlého správania sa žalovaného v 1. rade voči žalobcovi, žiadať vrátenie daru, sú len ničím nepodložené a irelevantné úvahy žalobcu. A to tak, ako aj ďalšie ním uvádza „pravdepodobné“ scenáre. Zlé vzťahy boli medzi žalobcom a poručiteľkou. Ten sa o ňu nezaujímal, nenavštevoval ju ani v chorobe, v nemocnici.. Súd má teda za to, že bola uzavretá platná kúpna zmluva a ničím nepodložené je aj tvrdenie žalobcu, že tým, že p. H. B. vrátila kúpnu cenu, bol tento prejav jej úmyslom zrušiť zmluvu, a že konkludentne tak účastníci zmluvy urobili, keď ona peniaze vrátila a kupujúci (žalovaný v 1. rade) peniaze prijal. Takýto konkludentný prejav týkajúci sa nehnuteľností by ani nebol platný a v súlade s právnou úpravou, avšak súd má za to, že nič také ani úmyslom zmluvných strán nebolo. Kúpna cena bola vlastníctvom p. H. B. a bolo len na jej vôli, ak s ňou bude ďalej nakladať. Dôvod, prečo ju vrátila, je už vyššie popísaný. 52. Súd teda kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností z predávajúcej, p. H. B. na kupujúceho, p. E. B. (žalovaný v 1. rade), nepovažuje za simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie. Uzavretá kúpna zmluva obsahuje podstatné náležitosti (dohoda o predmete kúpy a dohoda o kúpnej cene) a naopak, nemá náležitosti darovacej zmluvy, keďže v nej bola dohodnutá kúpna cena a podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy je bezodplatnosť. Ani následné vrátenie kúpnej ceny predávajúcou súd nehodnotí (pre absenciu dôvodov na takýto postup a nesplnenie zákonných predpokladov) za prejav smerujúci k zrušeniu kúpnej zmluvy s tým, že uveril tvrdeniam žalovaných v 1. a v 2. rade, že pri tomto úkone predávajúcej bola zohľadnená výlučná obetavá starostlivosť žalovaných v 1. a v 2. rade o p. H. B. (čo nebolo v konaní spochybnené), čo je v súlade s dobrými mravmi a predmetnú kúpnu zmluvu preto nie je možné považovať za bezodplatný právny úkon, ani vrátenie kúpnej ceny za konkludentný prejav k jej zrušeniu. Bolo len na vôli p. H. B., ako so svojím vlastníctvom (kúpnou cenou) ďalej naloží. Na záver súd poukazuje ešte na Uznesenie Okresného súdu Poprad, ktoré bolo vydané v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 17D/52/2016 po neb. p. H. B., ktorým bola schválená dohoda dedičov, podľa ktorej dedičstvo nadobudol Stanislav Braxator (žalobca) v celosti, bez povinnosti vyplácať ustupujúcich dedičov F. B. (žalovaná v 2. rade) a D. B. (žalovaný v 3. rade), ktorý na to vo svojej výpovedi aj poukázal. Súd nemá vedomosť o tom, že by v tom čase (keď bol vymedzený majetok poručiteľky patriaci do dedičstva a celý ho nadobudol do vlastníctva žalobca), bol žalobca namietal, že by do dedičstva mali patriť aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania. Ak by tomu tak bolo, dedičské konanie by bolo zrejme prerušené a A. B. by bol odkázaný na podanie žaloby, ktorú podal po viac ako 5.rokov od nadobudnutia právoplatnosti dedičského uznesenia (právoplatné dňa 3.2.2017, žaloba podaná dňa 25.5.2022). 53. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). 54. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). 55. Daným odôvodnením poskytol rozsudok súdu odpovede na všetky okolnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam a na ktoré poukazoval aj žalobca, aj žalovaní. Jasne vyložil aj svoj myšlienkový postup, pričom svoje závery skutkové aj právne vrátane úvah primerane zdôvodnil v požadovanom rozsahu. V odôvodnení tohto rozsudku súd zdôvodnil svoje rozhodnutie náležitým spôsobom, dal odpoveď na všetky relevantné námietky strán, pričom vykonal všetky navrhované dôkazy.

56. Pod č. R 36/2015 ,publikovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 1/2010 sa uvádza , že: " v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu." 57. Súd má aj za to, že jeho výkladom na vec sa vzťahujúcich právnych noriem nedošlo ani k svojvoľnému porušeniu niektorej z týchto noriem, či k extrémnemu rozporu s princípmi spravodlivosti, za použitia v podstate sofistikovaného odôvodňovania zjavnej nespravodlivosti a teda k porušeniu základného práva a slobody občana. Súd považuje rozhodnutie za spravodlivé a zákonné. 58. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vykonané dokazovanie a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniam súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Má teda zato, že neb. D. H. B. previedla kúpnou zmluvou predmetné nehnuteľnosti na svojho vnuka, E. B.. Zmluva má všetky zákonom predpísané náležitosti, išlo o odplatný prevod. Súd nezastáva názor, že došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy vrátením kúpnej ceny, ktorá bola pred podpisom kúpnej zmluvy predávajúcej, p. H. B. odovzdaná, čo zmluvné strany svojím podpisom na zmluve potvrdili. V konaní podľa názoru súdu bolo preukázané, že vrátenie (darovanie) kúpnej ceny bola vďačnosť p. H. B. za starostlivosť o jej osobu. V konaní nebol preukázaný žiaden relevantný dôvod, motív, na simulovanie právneho úkonu (teda že v skutočnosti by malo ísť o darovaciu, nie kúpnu zmluvu). Naopak, bola preukázaná vôľa neb. D. H. B., a teda vôľa predať nehnuteľnosť vnukovi, boli preukázané aj motívy a pohnútky, ktoré ju k tomu viedli, a ktoré sa odrazili aj v zníženej kúpnej cene. Bolo len na vôli p. H. B., ako za svojho života naloží so svojím majetkom. 59. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 60. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, teda úspešným žalovaným priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove. Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).