Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 17Co/19/2025 8722201494 09. 04. 2026 JUDr. Jana Burešová ECLI:SK:KSPO:2026:8722201494.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., IČO: 47 234 466, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovaným: 1) B. E. B., nar. X.X.XXXX, bytom D. XX/XX, XXX XX A. B., 2) F. B., nar. X.X.XXXX, bytom D. XX/XX, XXX XX A. B., obaja právne zastúpení: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 44 250 029, Námestie svätého Egídia č. XX/XX, XXX XX D., X) D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., o určenie, že vec patrí do dedičstva s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 19C/38/2022-219 zo dňa 13.11.2024 takto rozhodol: Potvrdzuje rozsudok. Priznáva žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Žalovaným v 1. až 3. rade priznal voči žalobcovi nárok na 100 % náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k.ú. H., a to pozemok parcela č. XX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 113 m2, parcela č. XX/X – záhrada o výmere 575 m2, parcela č. XX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 174 m2, stavba – rodinný dom, súp. č. XXX, postavená na parcele č. XX/X patria v polovici do dedičstva po neb. I. B., J. K., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX. 3. Prvoinštančný súd prvým rozsudkom vo veci č.k. 19C/38/2022-95 zo dňa 23.1.2023 žalobu zamietol a priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania. Po podaní odvolania žalobcom odvolací Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 17Co/39/2023-146 zo dňa 18.1.2024 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. V poradí druhým rozsudom č.k. 19C/38/2022-219 prvoinštančný súd vychádzal zo žaloby, kde žalobca tvrdil, že žalovaný v 1. rade nadobudol spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu na základe kúpnej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice na Notárskom úrade F. L. D. dňa 14.3.2014, ktorej vklad bol povolený pod V982/2014 Okresným úradom v Poprade, katastrálnym
odborom. Kúpnu zmluvu uzavrel žalovaný v 1. rade s predávajúcou I. B., ktorá je matkou žalobcu a kúpna cena bola dohodnutá vo výške 8.000 eur. V kúpnej zmluve je uvedené, že kúpna cena bola vyplatená pred podpísaním tejto zmluvy. Následne I. B. vrátila kúpnu cenu 8.000 eur žalovanému v 1. rade, čo vyplýva z výpovede žalovanej v 2. rade v trestnom konaní. Vrátenie kúpnej ceny potvrdil aj žalovaný v 1. rade v konaní vedenom na ORPZ Poprad. Podľa žalobcu je zrejmé, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 OZ a podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, keďže táto kúpna zmluva nebola urobená určite a zrozumiteľne a svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Nie je zrejmé, či účastníci chceli reálne uzatvoriť darovaciu, alebo kúpnu zmluvu, avšak formálno-právne uzavreli zmluvu kúpnu s tým, že došlo aj k vyplateniu kúpnej ceny 8.000 eur, avšak táto kúpna cena bola bezprostredne po podpise kúpnej zmluvy vrátená predávajúcou kupujúcemu. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2147/1999, kedy žalobca mal za to, že následné konanie účastníkov zmluvy v podobe vrátenia kúpnej ceny je treba vykladať tak, že nie je zrejmé, k čomu smerovala od začiatku vôľa účastníkov zmluvy, a to či k uzatvoreniu bezodplatnej darovacej zmluvy, alebo odplatnej kúpnej zmluvy, kde opäť v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR 20Cdo/2900/1999 je potrebné zohľadniť v tom smere, ako bola uzatvorená kúpna zmluva, ale aj ako sa následne strany zmluvy správajú. V kúpnej zmluve v prejednávanej veci strany sporu deklarovali previesť vlastnícke právo na žalovaného v 1. rade, avšak následné konanie takýto prejav vôle spochybňuje, keď preukazuje skôr vôľu účastníkov uzatvoriť darovaciu zmluvu. Žalobca videl neplatnosť právneho úkonu aj v rozpore s dobrými mravmi, keď kúpna cena podľa žalobcu bola pravdepodobne ihneď po uzavretí kúpnej zmluvy vrátená žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade, a tak podľa žalobcu odovzdanie kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy bolo zinscenované. Podľa žalobcu vrátenie kúpnej ceny predstavovalo konkludentný prejav smerujúci k zrušeniu kúpnej zmluvy podľa § 457 OZ. 5. Prvoinštančný súd po zrušení veci odvolacím súdom doplnil dokazovanie a to výsluchom žalovaných v 1. a 2. rade, ako aj výsluchom svedkýň M. F. a F. N., sestier neb. I. B. a zistil tak, ako to opisoval žalobca, uzatvorenie kúpnopredajnej zmluvy medzi neb. I. B. a žalovaným v 1. rade vo forme notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade F. L. D. v Poprade, kde I. B. predala svojmu vnukovi svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, k.ú. H. v rozsahu 1/2 za 8.000 eur svojmu vnukovi. Kúpna cena mala byť podľa prehlásenia v kúpnej zmluve vyplatená pred podpisom zmluvy. Prvoinštančný súd prioritne, vzhľadom na to, že išlo o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, skúmal naliehavý právny záujem na strane žalobcu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. S poukazom na bohatú rozhodovaciu a už ustálenú súdnu prax dospel k záveru, že na strane žalobcu je daný naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, patrí do dedičstva po poručiteľke, pretože len takouto žalobou sa žalobca môže domôcť svojich práv voči žalovaným. Následne sa prvoinštančný súd zaoberal namietanými okolnosťami neplatnosti zmluvy špecifikovanými žalobcom v žalobe. Vychádzal pritom jednak z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a z ust. § 123, § 132 ods. 1, 2 a § 588 OZ. Medzi predávajúcou neb. I. B. a kupujúcim E. B., žalovaným v 1. rade, bola uzavretá riadna kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon pozostávajúci z návrhu a prijatia návrhu, spočívajúci vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle oboch zmluvných strán. Kúpna zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti, vrátane písomnej formy, keďže jej predmetom bol prevod nehnuteľnosti z predávajúcej na kupujúceho. Zmluvné strany sa zhodli a dosiahli konsenzus o predmete kúpy, o kúpnej cene a túto zhodu prejavili navonok uzavretím kúpnej zmluvy formou notárskej zápisnice. Nesporný bol predmet kúpy, cena a zmluvné strany. O žiadnej nejasnosti a nezrozumiteľnosti nie je možné uvažovať. V konečnom dôsledku zo strany žalobcu uvedené ani nebolo tvrdené. Nezrozumiteľnosť žalobca nekonkretizoval, len ju tvrdil. Žalovaný v 1. rade prijal a akceptoval od svojej starej mamy nehnuteľnosť vo forme kúpnej zmluvy a prijal by nehnuteľnosť aj vo forme daru. Prvoinštančný súd skúmal následne platnosť (či neplatnosť) uvedeného právneho úkonu, vychádzal pritom z ust. § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, 2, § 40a Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že kúpna zmluva bola uzatvorená platne a v súlade so zákonom. Nie je daný dôvod na rozpor s dobrými mravmi. Pani I. B. prejavila slobodne, vážne a zrozumiteľne svoju vôľu previesť nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve na blízku osobu, svojho vnuka. Účastníci zmluvy sa dohodli na všetkých zákonných náležitostiach zmluvy, vrátane ceny a platne, formou notárskej zápisnice, takúto zmluvu uzavreli. Ich prejavy smerujúce k tomuto úkonu boli určité a zrozumiteľné. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že to, čo poručiteľka skutočne chcela, bolo, aby podiel na dome nedostal jej syn A., nakoľko v tom čase
k nemu nemala absolútne žiadnu dôveru. D. B. nebola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony. Nie je možné hovoriť o porušovaní dobrých mravov, pretože nebolo zistené, v čom mali byť uzatvorením kúpnej zmluvy dobré mravy porušené. Vypočuté svedkyne, sestry poručiteľky I. B. napriek pokročilému veku a zdravotnému stavu, na pojednávaní jednoznačne a zrozumiteľne uviedli, že ich sestra mala vôľu nehnuteľnosť svojmu vnukovi, žalovanému v 1. rade, predať a uviedli, že kúpnu cenu sa sestra následne rozhodla darovať. Svedkyne podrobne uviedli, z akých dôvodov k tomu došlo a súčasne sa vyjadrili k duševnému stavu ich sestry v čase úkonu, až do dňa jej smrti. Sestry zhodne uviedli, že poručiteľka chcela, aby sa dom zveľadil a nie, aby sa stal predmetom exekúcie tak, ako sa to stalo v prípade jej neb. manžela, ktorého vlastníkom nehnuteľnosti sa po jeho smrti stal žalobca. Sestry potvrdili vďačnosť I. B. voči dcére, F. a vnukovi E. za starostlivosť a láskavosť pri jej opatere. Vo vzťahu k vráteniu kúpnej ceny prvoinštančný súd zistil, že ide o dva samostatné právne úkony, jeden úkon je zaplatenie kúpnej ceny žalovaným v 1. rade poručiteľke a následne je úkon darovania kúpnej ceny predávajúcou – poručiteľkou I. B. svojej dcére. Pokiaľ sa týka výšky kúpnej ceny, podľa prvoinštančného súdu išlo síce o cenu symbolickú, nie trhovú, avšak zodpovedala blízkemu vzťahu medzi predávajúcou a kupujúcim s tým, že do domu bolo potrebné aj investovať. Prvoinštančný súd následne vec vyhodnotil aj z pohľadu ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy vychádzajúc aj z ust. § 46 ods. 1, § 48 ods. 1, 2, § 49 a § 116 OZ dospel k záveru, že vôľa I. B. bola zrejmá, a to previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na vnuka. Toto sa nezmenilo ani počas dvoch rokov od uzavretia kúpnej zmluvy (dňa 14.3.2014) do doby, kedy p. I. B. zomrela dňa XX.X.XXXX. Úvahy žalobcu o tom, že v budúcnosti mohla p. B. v dôsledku zlého správania sa žalovaného v 1. rade žiadať o vrátenie daru sú len nepodložené a irelevantné úvahy žalobcu. Ide len o pravdepodobné scenáre. Zmluva podľa prvoinštančného súdu bola platne uzatvorená. Pani I. B. nemala v úmysle zrušiť kúpnu zmluvu, a to ani vrátením kúpnej ceny. Kúpna cena bola darovaná dcére na základe vôle poručiteľky. Prvoinštančný súd kúpnu zmluvu nepovažuje za simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie. Uzavretá kúpna zmluva obsahuje podstatné náležitosti: dohoda o predmete kúpy a dohoda o kúpnej cene, nemá náležitosti darovacej zmluvy. Ani následné vrátenie kúpnej ceny nespôsobilo zánik, resp. zrušenie kúpnej zmluvy. Prvoinštančný súd poukázal na judikatúru v obdobných veciach. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Úspešným žalovaným súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. 6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žalobca ako odvolací dôvod uviedol dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žalobca sa nestotožňuje s argumentami prvoinštančného súdu k okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy. Žalobca argumentoval tým, že vzhľadom na skutkové a právne okolnosti nebolo preukázané, že sporná kúpna zmluva je platným právnym úkonom. Namietal neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu kúpnej zmluvy, nakoľko nemožno vylúčiť, že účastníci zmluvy v skutočnosti chceli uzatvoriť darovaciu zmluvu a fingovali uzatvorenie kúpnej zmluvy, ich prejav vôle bol v nezhode s ich skutočnou vôľou. Uvedené bolo potrebné posúdiť v kontexte s ich následným správaním, kedy po podpise kúpnej zmluvy malo dôjsť k vráteniu finančných prostriedkov, ktorých odovzdanie ani nebolo preukázané. Žalobca mal za to, že následné konanie účastníkov zmluvy v podobe vrátenia kúpnej ceny je treba vykladať tak, že nie je zrejmé, k čomu smerovala od začiatku vôľa účastníkov zmluvy, a to či k uzatvoreniu bezplatnej darovacej zmluvy, alebo odplatnej kúpnej zmluvy. To zakladá neurčitosť takejto zmluvy, pričom žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 20Cdo/2900/1999, podľa ktorého je dôležité pri výklade vôle následné konanie účastníkov zmluvy. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal s rozpornosťou vyjadrení žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade v ich výpovediach v prejednávanej veci a v ich výpovediach z uznesenia ORPZ ČVS:ORP-31/3-VYS-PP-2017. Súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie oddeleného výsluchu žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade k procesu uzatvárania spornej kúpnej zmluvy. V priebehu konania nebolo preukázané, že by vôbec zo strany žalovaného v 1. rade boli neb. I. B. vyplatené finančné prostriedky za kúpu nehnuteľnosti. Nebolo preukázané a samotná žalovaná v 2. rade jednoznačne netvrdila, že jej finančné prostriedky následne zo strany žalovanej boli darované, eventuálne, že by boli darované výlučne žalovanej v 2. rade. Žalobca namietal dôveryhodnosť výpovedí svedkýň F. N. a M. F., ktoré nepoznali skutočnú vôľu nebohej smerujúcu k prevodu spornej nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplynulo, že by nebohá mala vôľu nehnuteľnosť predať a rovnako, že by mal žalovaný v 1. rade vôľu skutočne nehnuteľnosť odkúpiť. Nebolo preukázané, že by obaja mali vôľu práve právnym úkonom, ktorým bola
kúpna zmluva, previesť nehnuteľnosť. Vykonané dokazovanie svedčí v prospech darovania, ktorému však chýba platná písomná forma so všetkými obligatórnymi náležitosťami. Správanie žalovaných, resp. účastníkov zmluvy následne po podpise zmluvy je dôkazom skôr o zastieraní skutočného uzatvorenia kúpnej zmluvy, namiesto darovacej zmluvy. Následné konanie účastníkov zmluvy v podobe vrátenia kúpnej ceny je možné vykladať aj tak, že prejavenému právnemu úkonu chýbala vážnosť, určitosť a zrozumiteľnosť, eventuálne že právnym úkonom dochádzalo k obchádzaniu zákona a konanie zmluvných strán mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 20Cdo/2900/1999 z 31.10.2001, podľa ktorého vôľa vtelená do zmluvy, je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je objektívne pochopiteľná výkladom; na pochopenie jej obsahu môže pritom slúžiť širší kontext konania účastníkov, prípadne ich následné konanie, ak z neho následne usudzovať na obsah vôle, čítanie jej interpretácie účastníkmi právneho úkonu. Tento názor bol podporený aj judikátom Najvyššieho súdu ČR 21Cdo/1567/2008. Žalobca ďalej namietal, že súd pri hodnotení dôkazov neposúdil a nezohľadnil všetky skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci a favorizoval záver smerom k platnosti právneho úkonu a následnému darovaniu finančných prostriedkov zo strany nebohej žalovanej v 2. rade, keď toto jednoznačne netvrdila ani samotná údajná obdarovaná, žalovaná v 2. rade. Žalobca trvá na absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy ako celku, prípadne aj zastretej darovacej zmluvy. Trval na tom, že žaloba je dôvodná. Ďalej uviedol, že v otázke preukázania platnosti kúpnej zmluvy zaťažovalo bremeno dôkazu žalovaného v 1. rade, ktorý z platnosti odvodzoval pre seba priaznivé právne následky. Bremeno dôkazu preto nemožno preniesť na žalobcu, ktorý existenciu platnej kúpnej zmluvy popiera. V prejednávanej veci sa preto má uplatniť negatívna dôkazná teória a žalovaná strana, osobitne žalovaný v 1. rade, neuniesol bremeno dôkazu. Jeho vlastné vyjadrenia boli rozporné. Žalobca namietal aj výrok o trovách konania a navrhol, aby odvolací súd zmenil prvoinštančný rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 7. K odvolaniu zaujali písomné stanovisko žalovaní v 1. a 2. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade považujú rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Nie je podstatné, na základe akého právneho titulu došlo k prevodu nehnuteľnosti, teda či by sa jednalo o kúpnu alebo darovaciu zmluvu. V oboch prípadoch by išlo o platný právny úkon. Podstatná je vôľa poručiteľky, ktorá mala záujem scudziť svoj majetok v prospech žalovaného v 1. rade, čo sa aj stalo. Nie je podstatné, či poručiteľka mala pred uzatvorením kúpnej zmluvy záujem nehnuteľnosť žalovanému v 1. rade darovať a následne sa rozhodla mu nehnuteľnosť predať. Išlo o prejav slobodnej vôle. V odvolaní žalobca účelovo vyberá časti výpovedí svedkov, ktoré majú poukazovať na jeho argumentáciu vzťahujúcu sa k simulácii právneho úkonu. Názory žalobcu však nie je možné považovať za správne. Z výpovede svedkýň je viac ako zrejmý úmysel nebohej nehnuteľnosť v prospech vnuka scudziť. K uvedenému kroku dospela nebohá z viacerých dôvodov, ktoré boli v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané. Jednalo sa najmä o dlhodobú starostlivosť žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade o nebohú, ktorí jej poskytovali starostlivosť v starobe a po dopravnej nehode. Tiež boli preukázané dôvody, pre ktoré nebohá nechcela, aby nehnuteľnosť nadobudol žalobca. Medzi nebohou a žalovaným v 1. rade bola uzatvorená kúpna zmluva, na základe ktorej žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť do svojho vlastníctva. Žalovaný v 1. rade si na kúpu nehnuteľnosti požičal finančné prostriedky od svojej matky. Medzi žalovanými v 1. a 2. rade bola uzatvorená zmluva o pôžičke. Išlo o reálny kontrakt, nevyžadovala si písomnú formu. Kúpna zmluva bola uzatvorená následne, po odovzdaní finančných prostriedkov nebohej. Kúpna cena bola následne nebohou odovzdaná žalovanej v 2. rade. Ani v jednom prípade sa nejednalo o neplatný či simulovaný právny úkon. Keďže predmetom konania nie je neplatnosť všetkých právnych úkonov, ku ktorým došlo, ale iba tvrdená neplatnosť kúpnej zmluvy, žalovaní prízvukovali, že došlo k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy v súlade so zákonom vo forme notárskej zápisnice, ktorá obsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti. Kúpna zmluva bola uzatvorená slobodne, vážne, zrozumiteľne, vyjadrovala vôľu, predmet kúpy, odplatne previesť, čo potvrdili zmluvné strany, a to nielen podpismi na kúpnej zmluve, ale aj odovzdaním a prevzatím kúpnej ceny. Výška kúpnej ceny bola ponechaná na slobodnej vôli zmluvných strán, na jej výšku mala vplyv okolnosť, ktorá bola preukázaná pred prvoinštančným súdom, a to dlhodobá starostlivosť a pomoc v prospech nebohej zo strany žalovaného v 1. rade. Dojednanie nižšej kúpnej ceny, než je cena obvyklá, nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom. Vo vzťahu k údajnej simulácii právneho úkonu žalovaní poukazujú na ustálenú súdnu prax a právnu teóriu, podľa ktorej je v prípade simulácie potrebná spoločná vedomá nezhoda vôle a prejavu. Žalovaný v 1. rade však tak, ako nebohá mala záujem uzavrieť kúpnu zmluvu, a nie zmluvu darovaciu, uzatvoril s nebohou kúpnu zmluvu, čo bolo výsledkom ich spoločnej vôle. Kúpna zmluva obsahovala všetky požadované náležitosti. Okolnosti vrátenia daru, prípadne uzatvorenia zmluvy v rozpore s dobrými
mravmi sú žalobcom vyfabulované. Preto žalovaní v 1. a 2. rade navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania. 8. Žalobca k vyjadreniu žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že s ich argumentáciou nesúhlasí, zotrváva na podanom odvolaní. Navrhol, aby odvolací súd žalobe vyhovel. 9. Žalovaní v 1. a 2. rade v reakcii na toto vyjadrenie zotrvali na svojich ústnych, písomných podaniach a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Uplatnili si nárok na náhradu trov konania. 10. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym rozhodnutím prvoinštančného súdu v celom rozsahu, na správne skutkové a právne závery prvoinštančného súdu poukazuje, s týmito sa stotožňuje a len pre ozrejmenie odvolacích námietok žalobcu k veci uvádza: 11. Žalobca v odvolaní argumentuje odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žalobca jednotlivé dôvody v odvolaní špeciálne nekonkretizuje, avšak z obsahu odvolania vyplýva, že nesúhlasí ani so skutkovými, ale ani s právnymi závermi prvoinštančného súdu. Najmä poukazuje na okolnosť, že dôkazné bremeno v prejednávanej veci zaťažovalo žalovaného v 1. rade, aby preukázal platnosť uzatvorenej zmluvy, v opačnom prípade je možné považovať zmluvu uzatvorenú s neb. I. B. za absolútne neplatný právny úkon. 12. Posúdenie dôkazného bremena v prejednávanej veci závisí od priebehu konania. V zásade platí, že žalobca musí v žalobe podľa § 132 ods. 1 CSP pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie. Žalobca v žalobe uviedol rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých žiada určiť, že nehnuteľnosti v rozsahu 1/2 zapísané na LV XXXX, k.ú. H., patria do dedičstva po neb. I. B., pričom tvrdí, že kúpna zmluva, ktorú uzatvorili zmluvné strany, a to žalovaný v 1. rade a nebohá poručiteľka, je neplatný právny úkon, pretože nebola určitá a zrozumiteľná, pretože vôľa na uzavretie zmluvy nebola na uzavretie kúpnej zmluvy, ale darovacej zmluvy, ďalej že odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom, pretože peniaze za kúpnu cenu boli odovzdané len naoko a vrátením kúpnej ceny sa kúpna zmluva zrušuje, resp. vôľou strán kúpnej zmluvy bolo kúpnu zmluvu zrušiť. Preto žalovaný v 1. rade nemohol nadobudnúť vlastnícke práva k prevádzanej nehnuteľnosti. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení ako dôkaz žiadal vykonať dôkaz notárskou zápisnicou o kúpnej zmluve, zápisnicou vo vyšetrovacom konaní o výsluchu F. B. a E. B., úmrtným listom poručiteľky a žiadal vo veci vykonať výsluch strán sporu. Tieto dôkazy mali svedčiť o vôli strán zmluvy, o spôsobe scudzenia nehnuteľnosti z poručiteľky na žalovaného v 1. rade. Ako to vyplýva z princípu procesnej zodpovednosti strán sporu za výsledok v spore, žalobca bol povinný v žalobe nielen tvrdiť, ale aj označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré zodpovedajú nároku požadovanom v žalobnom petite. V priebehu prvoinštančného konania boli vypočutí aj svedkovia, ktorých na preukázanie svojich tvrdení navrhol žalobca. Na strane žalobcu bolo dôkazné bremeno na preukázanie vôle nebohej poručiteľky a žalovaného v 1. rade, či poručiteľka mala v úmysle žalovanému v 1. rade nehnuteľnosti predať, resp. darovať a či kúpna zmluva uzatvorená notárskou zápisnicou v notárskej zápisnici, ktorú predložil k žalobe, je platná alebo neplatná, v závislosti od vôle strán tejto kúpnej zmluvy. Pokiaľ žalobca v prejednávanej veci preukáže vôľu strán zmluvy uzatvoriť inú, než kúpnu zmluvu, dôkazné bremeno na preukázanie opaku sa prenáša na žalovaných. Negatívne skutočnosti sa nedokazujú, dokazujú sa pozitívne skutočnosti, ktoré musí preukázať strana sporu, ktorá túto pozitívnu skutočnosť tvrdí. 13. V prejednávanej veci negatívne skutočnosti preukazované neboli, žalobca tvrdil, že vôľou poručiteľky bolo uzatvoriť inú, než kúpnopredajnú zmluvu, a to konkrétne zmluvu darovaciu. Z uvedeného preto vyplýva, že bolo na žalobcovi preukázať jednoznačne svoje tvrdenia, čo sa však v prejednávanej veci nestalo.
Poručiteľka mala v úmysle nehnuteľnosť previesť, teda scudziť. Jej cieľom bolo, aby nehnuteľnosť prešla do vlastníctva žalovaného v 1. rade. Obsahom jej vôle bolo zabezpečiť, aby nehnuteľnosť prešla do vlastníctva žalovaného v 1. rade, pričom žalovaný v 1. rade bol ochotný takúto nehnuteľnosť do svojho vlastníctva prijať. Navonok poručiteľka vôľu a ochotu previesť vlastnícke právo na žalovaného v 1. rade zrealizovala kúpnou zmluvou vo forme notárskej zápisnice. Tak, ako správne argumentovali žalovaní, tento právny úkon prevodu nehnuteľnosti z poručiteľky na žalovaného v 1. rade je potrebné odčleniť od ďalších právnych úkonov, ktoré súviseli s uzavretou kúpnou zmluvou, a to jednak pôžičkou finančných prostriedkov žalovaného v 1. rade od svojej matky, ktorá taktiež nebola spochybnená a následne aj právny úkon, ktorým poručiteľka darovala, resp. poskytla žalovanej v 2. rade finančné prostriedky získané z kúpnej ceny. Ani jeden z týchto právnych úkonov nesvedčí o tom, že by sa zmenila vôľa poručiteľky predať nehnuteľnosť žalovanému v 1. rade za dohodnutú kúpnu cenu. Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s obsahom kúpnopredajnej zmluvy, kde táto zmluva obsahuje všetky zákonom predpokladané náležitosti a výška kúpnej ceny nemôže spôsobovať neplatnosť kúpnej zmluvy ako celku. Žalobca nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil vôľu poručiteľky uzavrieť kúpnu zmluvu a uzavrieť zmluvu darovaciu. 14. Žalobca namietal, že tým, že poručiteľka poskytla peniaze získané z kúpnej ceny za nehnuteľnosť žalovanej v 2. rade, došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že ust. § 48 OZ presne stanovuje podmienky odstúpenia od zmluvy. Ak by aj boli všetky zákonom stanovené podmienky splnené, odstúpenie od zmluvy sa realizuje medzi zmluvnými stranami, nie medzi zmluvnou stranou a treťou osobou, pretože z dokazovania vyplýva, že poručiteľka peniaze z kúpnej ceny neodovzdávala žalovanému v 1. rade. 15. Notárska zápisnica, ktorú spísala poručiteľka spoločne so žalovaným v 1. rade na notárskom úrade a obsahuje kúpnu zmluvu, je prejavom, ktorý nie je potrebné vykladať podľa výkladových pravidiel podľa § 35 Občianskeho zákonníka, pretože táto vôľa je jednoznačne nezameniteľne a jasne uvedená v tejto notárskej zápisnici. Iba v prípade, pokiaľ by tento právny úkon bol vykonaný spôsobom, že jeho obsah je nejasný, keď nie je zachytený písomne, nie je jednoznačne formulovaný, bolo by potrebné pristúpiť k výkladu tohto právneho úkonu. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť aj okolnosti, ktoré nastali pred alebo aj po uzatvorení tejto zmluvy. Na základe aj uvedeného kontextu by mohlo sa dať vyvodiť, aký obsahovo konkrétny právny úkon mali zmluvné strany v záujme uzatvoriť. V prejednávanej veci však právny úkon je jednoznačný, spísaný vo forme notárskej zápisnice v predpísanej forme, bez akýchkoľvek sporných okolností obsahujúcich právny úkon. V takom prípade výkladové pravidlá na zistenie nejasného obsahu prejavenej vôle nie je potrebné aplikovať. Preto aj uvedená odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná. Pokiaľ sa týka simulácie, resp. disimulácie uvedeného právneho úkonu, je potrebné stotožniť sa s názorom prvoinštančného súdu, kde bolo zistené, že cieľom strán zmluvy, a to poručiteľky a žalovaného v 1. rade nebolo uzatvoriť darovaciu zmluvu. Cieľom bolo zabezpečiť prevod nehnuteľnosti. Poručiteľka mala záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu, s ktorým návrhom žalovaný v 1. rade súhlasil a za nehnuteľnosť poručiteľke riadne zaplatil. Nebolo zo strany žalobcu preukázané, že skutočná vôľa poručiteľky bola výlučne nehnuteľnosť darovať. Spochybňovanie alebo subjektívny pocit žalobcu o vôli poručiteľky a žalovaného v 1. rade nemôže byť zamieňaný za jednoznačné preukázanie okolností uzatvorenia simulovaného právneho úkonu (kúpna zmluva), ktorým mal byť disimulovaný úkon (darovacia zmluva) prekrytý. Uzatvorenie disimulovaného právneho úkonu nebolo vôľou zmluvných strán kúpnej zmluvy. Vôľou žalovaného v 1. rade bolo akokoľvek získať do vlastníctva nehnuteľnosť buď darovaním alebo kúpnou zmluvou. Pokiaľ poručiteľka prišla s návrhom na uzatvorenie kúpnej zmluvy za dohodnutú kúpnu cenu, žalovaný v 1. rade s týmto súhlasil, takže právny úkon bol uzatvorený platne. Dôkazné bremeno žalobca neuniesol. 17. Základný princíp výkladu právnych úkonov je preferencia výkladu, ktorý vedie k jeho platnosti, teda taký výklad, ktorý nevedie k neplatnosti právneho úkonu, keď prichádzajú do úvahy obidva spôsoby výkladu. Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou a v slovenskom právnom poriadku principiálne platí taký výklad právneho úkonu, ktorý je v prospech zachovania jeho platnosti. Strany zmluvy v prejednávanej veci si upravili vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom, pričom výklad jednoznačných právnych úkonov by mal byť čo najmenej nahradzovaný výkladom autoritatívnym.
Preto skutkové závery prvoinštnačného súdu pri vyhodnotení dôkaznej situácie sú správne, v súlade s pravidlami formálnej logiky. Správne zistené skutkové okolnosti zodpovedajú aj správnemu právnemu posúdeniu veci. 18. Odvolací súd nezistil žiadne ďalšie pochybenia zo strany prvoinštančného súdu vytýkané žalobcom v odvolaní, pričom rozpornosť skutkových zistení prvoinštančného súdu nesvedčí v nesprávne zistenia prvoinštančného súdu, ale svedčí v nepreukázaní tvrdených skutkových okolností žalobcom v žalobe. Spôsob vykonania dokazovania pred prvoinštančným súdom riadia procesné pravidlá, kde súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Akým spôsobom súd vykoná dokazovanie, závisí o toho, o aký dôkaz ide. Pokiaľ ide o namietaný dôkaz výsluchu strán sporu, pokiaľ žalobca namietal, že nebol tento dôkaz vykonaný každým žalovaným samostatne, je potrebné uviesť, že takýto dôkaz žalobca nemôže žiadať vykonať spôsobom, ktorý považuje sám za vhodný pre preukázanie tvrdených okolností, ale je potrebné postupovať podľa zákonných pravidiel a princípov, podľa ktorých účastník, resp. strana sporu má právo byť prítomná na pojednávaní bez ohľadu na to, či dôkaz, ktorý vo veci sa vykonáva, je dôkazom jeho výsluchu, resp. výsluchu ďalšej zúčastnenej strany sporu. Má právo byť na pojednávaní a samotný výsluch strany nie je procesne upravený, postup súdu pri vykonávaní tohto dôkazu závisí od úvahy súdu. Pokiaľ v prejednávanej veci na základe úvahy súdu bol vykonaný výsluch strany sporu za prítomnosti ostatných strán sporu, tento postup nie je možné považovať za nezákonný. Preto uvedená odvolacia námietka je považovaná za nedôvodnú. 19. Odvolací súd preskúmal výrok o trovách konania, kde prvoinštančný súd vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania zo zásady úspechu v prejednávanej veci. Táto zásada je všeobecne platná, niet dôvodu pre zmenu tohto zákonného princípu, a preto aj v tomto rozsahu považuje odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu za správne. 20. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako správny potvrdil. 21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnou stranou sporu boli žalovaní, ktorým vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaní v 1. a 2. rade boli v odvolacom konaní zastúpení právnym zástupcom, ktorý vykonával v ich mene právne úkony, vznikli im trovy konania, preto v súlade s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP im nárok na náhradu týchto trov priznal voči žalobcovi v plnom rozsahu. O ich výške rozhodne prvoinštančný súd. 22. Žalovaný v 3. rade v odvolacom konaní aktívny nebol. V odvolacom konaní právne zastúpený nebol, žiadne právne úkony nevykonal, a preto v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal voči žalobcovi. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).