Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Poprad 23Csp/18/2024 8724200694 12. 07. 2024 JUDr. Juraj Šteffel ECLI:SK:OSPP:2024:8724200694.7
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: UBC 2020, k.s., so sídlom Tamaškovičova 2742/17, 917 01 Trnava, IČO: 53 151 135, ako správcu úpadcu obchodnej spoločnosti Silverside, a. s. v konkurze, so sídlom Plynárenská 7/B, 821 09 Bratislava, IČO: 50 052 560, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou VIVID LEGAL, s. r. o., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 807 915, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX C., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, za účasti osobitného subjektu OMBUDSPOT, Združenia na ochranu práv spotrebiteľov, so sídlom Šrobárova 2676/30, 058 01 Poprad, IČO: 37 872 117, o zaplatenie 1.761,43 eur s príslušenstvom a zmluvnej pokuty vo výške 289,06 eur, takto rozhodol: I. Žaloba sa
zamieta.
II. Konanie v časti zaplatenia sumy vo výške 200 eur sa III. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k IV. Osobitný subjekt
zastavuje.
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie:
1. Žalobou z 15.02.2024 sa žalobca na žalovanej (ďalej žalovanom) domáhal zaplatenia istiny vo výške uvedenej v záhlaví rozsudku s príslušenstvom a náhrady trov konania. Dôvodom bolo nesplnenie dlhu zo Zmluvy o úvere uzavretej medzi pôvodným veriteľom (obchodnou spoločnosťou Silverside, a. s.) a žalovaným v právnom postavení dlžníka – spotrebiteľa. Žalobca tvrdil, že pôvodný veriteľ poskytol žalovanému úver. Žalovaný sa ho zaviazal splácať prostredníctvom pravidelných mesačných splátok vo výške 77,80 eur. Žalobca poukázal na ust. § 46 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné, ak tento zákon neustanovuje inak; to platí rovnako pre podmienené pohľadávky, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou. Pohľadávky úpadcu spojené so záväzkom podriadenosti podľa osobitného predpisu,1a) ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa na účely konkurzu považujú za splatné až odo dňa ukončenia prevádzkovania úpadcovho podniku správcom po vyhlásení konkurzu“, v zmysle ktorého došlo dňom vyhlásenia konkurzu k splatnosti všetkých nesplatných pohľadávok a záväzkov úpadcu.
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že nakoľko bolo Uznesenie o vyhlásení konkurzu zverejnené v Obchodnom vestníku SR dňa 29.09.2022, účinok zosplatnenia nastal dňa 30.09.2022 ex lege. Nakoľko sa Žalovaný dostal do omeškania so splácaním Úveru, žalobca má právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10 % p. a. z dlžnej sumy nezaplatenej splátky Úveru od prvého dňa omeškania (článok IX. Zmluvy), na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % p. a. z dlžnej sumy nezaplatenej splátky Úveru od prvého dňa omeškania (článok II. Zmluvy), na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % p. a. z dlžnej sumy zosplatneného Úveru od prvého dňa omeškania (článok II. Zmluvy). Nakoľko sa Žalovaný dostal do omeškania s úhradou mesačných nákladov spojených s poistením, žalobca má právo i na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % p. a. z dlžnej sumy neuhradených súm mesačných nákladov spojených s poistením, a to od prvého dňa omeškania. Na základe uvedených skutočností tak žalobca na žalovanom požadoval zaplatenie istiny v celkovej výške 1.761,43 eur, zmluvných úrokov vo výške 18,99 % ročne (v žalobe vyčíslených vo výške 436,81 eur a zmluvnej pokuty vo výške 10 % ročne zo sumy 1.556,93 eur od 01.10.2022 do dňa podania žaloby. 2. Do podania žaloby žalovaný na svoj dlh zaplatil sumu v celkovej výške, ktorú žalobca opomenul uviesť v prostriedkoch procesného útoku v žalobe. Vychádzajúc z obsahu zmluvy (výška úveru 3.000 eur) a tvrdenia žalobcu, že dlh na istine ku dňu podania žaloby predstavuje na istine 1.761,43 eur tak možno uzavrieť, že žalovaný na dlh z titulu istiny zaplatil 1.238,57 eur. 3. Žalovaný dlh nezaplatil včas a riadne, a preto k zosplatneniu došlo tak ako je uvedené vyššie. 4. Do podania žaloby žalovaný dlh, ktorý je predmetom sporu nezaplatil. 5. Žalovaný právo na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany neuplatnil. Vyslovil však súhlas s pribratím osobitného subjektu do konania. 6. Ten v rámci procesnej obrany o. i. namietol neplatnosť zmluvy a v tejto súvislosti namietol premlčanie nároku uplatneného žalobou. V ďalšom namietol, že úver poskytnutý na základe kritickej zmluvy je potrebné považovať za úver bezúročný a bez poplatkov ako právny následok porušenia právnej povinnosti pôvodného veriteľa pohľadávky skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver tak ako mu táto povinnosť vyplýva z ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy. 7. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení k žalobe zo 04.04.2024 namietol: 1. neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, 2. premlčanie uplatneného nároku a 3. namietol, že poskytnutý úver je potrebné kvalifikovať ako úver bezúročný a bezpoplatkový, 4. neprijateľnosť dojednania zmluvnej pokuty podľa ust. § 53 ods. 4 a 5 Občianskeho zákonníka, 5. posúdenie právneho úkonu žalovaného z 01.03.2024 (uznanie dlhu) ako právneho úkonu neplatného pre nedostatok zákonných náležitostí (uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky). 8. V prejednávanom spore sú predmetom konania peňažné prostriedky v celkovej výške 2.059,06 eur (istina a zmluvná pokuta ako samostatne uplatnený nárok). 9. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, prehľadu splátok a úhrad a oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru bol zistený tento skutkový stav: 10. Úpadca uzavrel so žalovaným 06.11.2019 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Jej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 3.000 eur. 11. Ročná úroková sadzba bola stranami dohodnutá na úrovni 18,99 % ročne. 12. Dlh sa žalovaný zaviazal splatiť 60 mesačnými splátkami vo výške 77,80 eur. 13. Prvá splátka bola splatná 26.12.2019, posledná 26.11.2024.
14. Celkové náklady žalovaného v postavení spotrebiteľa v zmluve uvedené neboli. Žalovaný mal na dlh zaplatiť sumu v celkovej výške 4.668 eur. 15. RPMN v zmluve bola dojednaná na úrovni 20,16 %. 16. Z prehľadu splátok a úhrad súd zistil, že žalovaný mal žalobcovi zaplatiť istinu vo výške 3.000 eur. Na dlh zaplatil 1.238,57 eur. Dlh vo výške žalovanej sumy nezaplatil. 17. Na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním súd dospel k nasledovným právnym záverom. 18. Právne vzťahy sporových strán sa riadia ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 19. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje (ust. § 1 ods. 2 Zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 20. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom (ust. § 2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch). 21. Prvoradou povinnosťou súdu bolo preskúmať, či veriteľ pohľadávky s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver, keďže články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23 (Rozhodnutie SD EÚ C–679/18). 22. Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru (ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z.). 23. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom (ust. § 7 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z.). 24. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ust. § 11 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z.). 25. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca na preukázanie splnenia povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. nenavrhol žiaden dôkaz ani skutkové tvrdenie. 26. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, v ktorej v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama osebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. 27. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať. 28. Podľa bodu 26. preambuly vyššie citovanej Smernice členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. 29. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého zmluvného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti. 30. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. 31. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej). 32. V tejto súvislosti sa poukazuje na Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 18.12.2014, CA Consumer Finance SA, C-449/13, podľa ktorého Článok 8 ods. 1 Smernice č. 2008/48, sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby sa ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnilo len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným
vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak veriteľovi neukladá povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom. 33. V prejednávanom spore žalobca v žalobe ani netvrdil, žeby veriteľ posúdil schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver. 34. V žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh (ust. § 132 ods. 1Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“)). 35. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (ust. § 132 ods. 2 C. s. p.). 36. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca už v žalobe neúplne opísal rozhodujúcu skutočnosť týkajúcu sa posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver s odbornou starostlivosťou. Na preukázanie splnenia esenciálnej zákonnej povinnosti neuplatnil v uvedenom štádiu konania žiaden prostriedok procesného útoku. 37. Podľa ust. § 149 C. s. p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 38. Podľa ust. § 150 ods. 1 C. s. p. strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Žalobca v žalobe nesplnil základnú povinnosť pravdivo a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu tak ako mu to ukladá ust. § 150 ods. 1 C. s. p. 39. Subjektívne dôkazné bremeno určuje, ktorá procesná strana si má aktívne počínať pri preukázaní určitej skutočnosti (znaku skutkovej podstaty normy práva), t. j. kto má navrhnúť dôkaz na jej preukázanie. Preto je toto bremeno označované i ako bremeno vedenia dôkazu. 40. Rozdelenie bremena vedenia dôkazu medzi sporové strany zásadne vyplýva z pravidiel delenia objektívneho dôkazného bremena (pozri Štajgr, F. Dôkazné bremeno v civilnom súdnom spore. Praha: Knihovna sborníku věd právních a státních, 1931, s. 89). Je totiž zrejmé, že navrhovať dôkazy má ten, kto je ohrozený stratou sporu v prípade, že rozhodujúca skutočnosť nebude preukázaná. 41. Subjektívne bremeno tvrdenia vyjadruje, aké skutkové tvrdenie musí jedna alebo druhá sporová strana uviesť, aby v spore uspela. 42. Ktorá strana má určité skutočnosti tvrdiť, aby odvrátila nepriaznivý následok, vyplýva z objektívneho dôkazného bremena: subjektívne bremeno tvrdenia nesie strana, ktorá je zaťažená objektívnym dôkazným bremenom. 43. Aké konkrétne skutkové prednesy má jedna alebo druhá strana učiniť, vyplýva z pravidiel o delení objektívneho dôkazného bremena. 44. Určité skutočnosti nie sú pre tú ktorú stranu priaznivé len preto, že ich strana tvrdí, ale preto, že s nimi spája priaznivý následok norma práva. Z toho je nepochybné, že rozdelenie dôkazného bremena nie je určené tvrdením strán, ale naopak z toho, ako je medzi strany rozdelené objektívne dôkazné bremeno, možno zároveň identifikovať, aký skutkový prednes má strana sporu urobiť. 45. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je žalobca povinný v priebehu konania tvrdiť skutočnosti zodpovedajúce všetkým znakom skutkovej podstaty normy práva zakladajúcej ním uplatnené právo (pozri napr. NS ČR 22Cdo 3108/2010, 21Cdo 2682/2013, 21Cdo 3989/2011, obdobne II. ÚS ČR 385/2015). Ak tak neurobí, súd musí v zásade žalobu bez ďalšieho zamietnuť. 46. Tvrdenia žalobcu o splnení povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v žalobe absentovali. Bolo jeho procesnou povinnosťou skutkové tvrdenia
a dôkazné návrhy vo vzťahu k uvedenej zákonnej povinnosti podrobnejšie rozviesť. Túto procesnú povinnosť splnil v replike z 24.06.2024. 47. Jeho prostriedky procesného útoku v tejto časti účinne poprel žalovaný v duplike z 03.07.2024, ktorý upozornil na skutočnosť, že pôvodný veriteľ nepostupoval v súlade s ust. § 7 ods. 1, ods. 28, § 11 ods. 2. V prejednávanom spore tak, podľa právneho názoru žalovaného nemožno prijať právny záver, podľa ktorého by bolo možné konštatovať konanie dodávateľa/pôvodného veriteľa ako súladné s jeho právnou povinnosťou konať vo vzťahu k žalovanému v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou. Preto zotrval na právnom názore, podľa ktorého je úver poskytnutý na základe kritickej zmluvy bezúročný a bez poplatkov. 48. Dostatočnými informáciami dokladujúcimi schopnosť spotrebiteľa splácať nie sú považované informácie získané výlučne od spotrebiteľa. Odborná starostlivosť predpokladá údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, overiť, resp. objektívne preukázať minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka zdroj jeho príjmu (v danom prípade žalobca v konaní nepredložil ani len tvrdenie o takejto skutočnosti). Kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie akými sú napríklad štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime, priemerných výdavkoch obyvateľstva a pod. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie len tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (pozri Rozsudok NS ČR z 25.07.2018, sp. zn. 33Cdo 2178/2018). 49. S ohľadom na uvádzané skutočnosti je preto zrejmé, že žalobca dostatočným spôsobom neskúmal schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Možno tak uzavrieť, že veriteľ pohľadávky nesplnil povinnosť podľa ust. § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z., a preto z tohto dôvodu nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (ust. § 11 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z.). 50. V prostriedkoch procesnej obrany vo vyjadrení k žalobe žalovaný i osobitný subjekt namietli neplatnosť kritickej zmluvy o úvere a v jej dôsledku premlčanie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. 51. Argumentoval, že úverovú zmluvu nie je možné považovať za platne uzavretú, a to najmä preto, že žalovaný ju mal uzatvárať prostredníctvom svojho zástupcu, teda nie priamo svojimi štatutármi. Ak ju uzatváral za žalobcu jeho zástupca a nie jeho vlastný štatutárny orgán, konajúci zástupca mal k takejto zmluve na preukázanie svojho oprávnenia pripojiť i dohodu o plnomocenstve, na podklade ktorej je oprávnený i na tento právny úkon. 52. Takáto dohoda o plnomocenstve však nebola súčasťou zmluvnej dokumentácie od uzavretia zmluvy, na základe čoho úverovú zmluvu nemožno považovať za platne uzavretú, resp. za podpísanú oprávnenou – konajúcou osobou. Uvedené závery potvrdzuje i rozhodovacia prax odvolacieho súdu, z ktorej osobitný subjekt poukázal na Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 28.03.2019, sp. zn.: 2CoE/6/2019 – 118, v ktorom v odôvodnení odvolací súd uviedol nasledovné: „V danom prípade z predloženej rozhodcovskej zmluvy, ktorá je súčasťou spisu, vyplýva, že bola podpísaná 4. januára 2013 povinným ako dlžníkom a mandatárom oprávneného na strane veriteľa. Predmetnú rozhodcovskú zmluvu teda neuzatváral štatutárny zástupca oprávneného, ale oprávnený ju podpísal prostredníctvom mandatára, a teda prostredníctvom priameho zastúpenia. Ak má byť uzatvorenie predmetnej rozhodcovskej zmluvy vyhodnotené ako platný právny úkon, musí byť zrejmé, že osoba vystupujúca ako zástupca oprávneného (mandatár) bola skutočne oprávnená na jeho vykonanie. V prípade zastúpenia nepostačuje len uvedenie skutočnosti, že podpisujúca osoba koná v mene mandanta ako mandatár, ale musí byť zrejmé, že osoba konajúca ako mandatár (splnomocnenec) je aj skutočne oprávnená vykonať v mene a na účet mandanta (splnomocniteľa) predmetný právny úkon – uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve. Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o plnej moci. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi. Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o plnej moci uzatvorenej medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Ak k písomnému právnemu úkonu, ktorým je uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, nie je pripojená písomná dohoda o plnomocenstve (mandátna
zmluva), nie je možné prijať záver, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená platne, keďže nie je zrejmé, či osoba konajúca za zastúpeného (oprávnený) je aj skutočne oprávnená vykonať daný právny úkon – uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy.“ Osobitný subjekt poznameal, že aj napriek tomu, že citované rozhodnutie pojednáva o uzatváraní rozhodcovskej zmluvy, výklad použitý konajúcim súdom je analogicky potrebné aplikovať aj na prejednávaný prípad. 53. Vzhľadom na to, že kritickú úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú (z dôvodov uvedených vyššie), ak na jej základe žalovaný prijal od žalobcu istinu úveru, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa žalobca mohol domáhať v objektívnej trojročnej premlčacej dobe. 54. K čerpaniu istiny úveru zo strany žalovaného došlo 06.11.2019, a preto v tento deň došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. 55. Od nasledujúceho dňa si žalobca mohol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde. K podaniu žaloby došlo až 15.02.2024, teda po viac ako troch rokoch odo dňa čerpania úveru, na základe čoho je tak zrejmé, že predmetný nárok žalobcu je potrebné považovať za premlčaný v celom rozsahu, keďže objektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku žalobcovi uplynula najneskôr uplynutím dňa 06.11.2022. 56. V súvislosti s uvádzanými tvrdeniami žalobca namietol, že úverová zmluva bola za veriteľa (za žalobcu) uzatváraná p. D. D., ktorá pri uzatváraní tejto úverovej zmluvy mala vystupovať ako podriadený finančný agent samostatného finančného agenta, ktorým bola spoločnosť Silverside Financial Services, s. r. o. Na preukázanie uvádzanej skutočnosti žalobca splnomocnenie udelené spoločnosťou Silverside Financial Services, s. r. o. splnomocnencovi D. D. nepredložil. Podľa jeho názoru vysloveného na pojednávaní zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, žeby malo byť splnomocnenie na uzavretie zmluvy pevne spojené s príslušnou zmluvou a nie je potrebné ani to, aby bol podriadený finančný agent označený v úverovej zmluve. 57. V tejto súvislosti však žalovaný upozornil, že predmetné splnomocnenie preukazuje iba oprávnenie D. D. konať v mene a na účet spoločnosti Silverside Financial Services, s. r. o., avšak nepreukazuje oprávnenie spoločnosti Silverside Financial Services, s. r. o. konať v mene a na účet samotného veriteľa - spoločnosti Silverside, a. s. v konkurze. Preto nemožno považovať za preukázané oprávnenie samostatného finančného agenta uzatvárať úverovú zmluvu za veriteľa. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. 58. Podľa citovaného ustanovenia zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať i obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu (pozn. súdu). 59. Pokiaľ tiež žalobca v podanom vyjadrení namietol skutočnosť, že žiaden právny predpis neukladá povinnosť, aby samotný právny úkon bol pevne spojený s udeleným splnomocnením, je treba podľa žalovaného takéto tvrdenia žalobcu považovať za irelevantné a zavádzajúce. 60. Žalovaný túto skutočnosť ani netvrdil, iba poukázal na to, že doposiaľ nebolo ku zmluvnej dokumentácii pripojené akékoľvek splnomocnenie preukazujúce oprávnenie samostatného finančného agenta uzatvárať úverové zmluvy v mene a na účet žalobcu. Podstatným je, že zo strany žalovaného došlo k napádaniu nedostatku oprávnenia samostatného finančného agenta uzatvárať úverovú zmluvu v mene a na účet žalobcu, pričom takéto oprávnenie nebolo zo strany žalobcu preukázané. 61. Vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo zo strany žalobcu k preukázaniu oprávnenia samostatného finančného agenta uzatvárať obdobné úverové zmluvy v mene a na účet pôvodného žalobcu, takýmto spôsobom uzavretú úverovú zmluvu je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nebol urobený oprávnenou osobou.
62. V intenciách vyššie uvádzaných skutočností je potom potrebné posudzovať aj vznesenú námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. 63. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 64. Podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 65. Podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 66. Ako vyplýva z právnej argumentácie žalovanej i osobitného subjektu na kritickú úverovú zmluvu je potrebné hľadieť ako na absolútne neplatný právny úkon (pričom opak nebol zo strany žalobcu preukázaný). 67. Keďže na podklade takéhoto absolútne neplatného právneho úkonu žalovaný prijal finančné prostriedky vo výške 3.000 eur, podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka došlo v tomto rozsahu na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, ktoré bol žalovaný povinný podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka žalobcovi vydať. 68. Vydania uvedeného bezdôvodného obohatenia sa žalobca mohol domáhať v objektívnej trojročnej premlčacej dobe, a to tak, ako to predpokladá ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže k danému bezdôvodnému obohateniu došlo 06.11.2019 a k podaniu žaloby na súd došlo až 15.02.2024, je zrejmé, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné považovať v celom rozsahu za premlčaný. 69. Z uvádzaných skutočností je tak zrejmé, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné považovať v celom rozsahu za premlčaný. 70. Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel (ust. § 54a Občianskeho zákonníka). 71. Vzhľadom na posledne uvedené zákonné ustanovenie tak súd prisvedčil právnemu názoru žalovaného a osobitného subjektu vyslovenému v prostriedkoch procesnej obrany, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (výrok I). 72. V priebehu konania vzal žalobca žalobu späť v časti zaplatenia sumy vo výške 200 eur, a preto bolo konanie v tejto časti zastavené (ust. § 145 ods. 2 C. s. p.). 73. Podľa § 255 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 74. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa posledne citovaného zákonného ustanovenia, aplikujúc zásadu úspechu v konaní. Žalovaný bol v konaní úspešný, a preto mu bol voči žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (Výrok III). 75. Plne úspešný bol i osobitný subjekt, a preto mu bol voči žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (Výrok IV) (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.09.2015 sp. zn. 4MCdo 16/2014, Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp 41/2020– 205 z 26.01.2021). 76. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.