Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Poprad 25Csp/43/2024 8724201599 11. 09. 2024 JUDr. Lucia Baštová ECLI:SK:OSPP:2024:8724201599.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Luciou Baštovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom Urbánkova 1562/6, 040 01 Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000,- eur s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1.000,- eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. II.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 10.04.2024 žiadala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.000,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia a na náhradu trov konania. 2. 1 Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad, pod sp. zn. KK-2Csp/29/2022 o zaplatenie sumy 4.163,72 eur bola úspešná, pretože rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. KK-2Csp/29/2022 zo dňa 12.09.2023 súd žalobu zamietol a jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoCsp/4/2024 zo dňa 22.02.2024. Tvrdila, že so žalovaným uzatvorila zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXXX dňa 20.07.2016, podľa ktorej do zmluvného vzťahu vstupovala ako podnikajúca fyzická osoba. Súd posúdil zmluvný vzťah medzi ňou a žalovaným ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, keďže zo žiadosti o poskytnutie úveru ani zo samotnej zmluvy jednoznačne nevyplývalo, že bola s ňou uzavretá ako s podnikateľkou a nevyplývalo z nej ani to, že úver bol čerpaný v rámci predmetu jej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti tak, ako to predpokladá ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Jej dlh bol splatný dňom 13.01.2019. Trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom 14.01.2019 a uplynula dňa 14.01.2022. Žalovaný podal žalobu až dňa 15.02.2022, teda v čase, kedy bol už jeho nárok nepochybne premlčaný. Vzhľadom k posúdeniu zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd aplikoval na premlčanie ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka, kedy by nárok nebol premlčaný v štvorročnej premlčacej dobe. 2.2 Poukazujúc na § 3 ods. 5, tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv,
ktoré bola nútená brániť v pôvodnom konaní, keď v dôsledku procesnej obrany v konaní vedenom pod sp. zn. KK-2Csp/29/2022 bola žaloba žalovaného zamietnutá. Zdôraznila, že primerané finančné zadosťučinenie má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Nakoľko jej hrozila finančná ujma, musela vyhľadať pomoc advokáta a aktívne sa v predmetnom konaní brániť. Znášala stav právnej neistoty tým, že žalovaný si voči nej uplatňoval nedôvodný nárok, čím bola vystavená psychickému vypätiu. Výška finančného zadosťučinenia musí byť proporcionálna k zistenému porušeniu povinnosti dodávateľa, pričom mala za to, že práve suma 2.000,- eur predstavujúca necelých 50 % zo žalovanej sumy istiny v spore sp. zn. KK-2Csp/29/2022, bude mať pre ňu dostatočný satisfakčný charakter a pre žalovaného dostatočne sankčný, a to v zmysle individuálnej aj generálnej prevencie. 3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa označila a predložila rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. KK-2Csp/29/2022-103 zo dňa 12.09.2023 a rozsudok Krajského súdu Prešov č. k. 10CoCsp/4/2024-138 zo dňa 22.02.2024. 4. 1 Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.05.2024 namietal, že táto bola podaná neoprávnenou osobou, pretože predložené splnomocnenie je neplatným právnym úkonom, keďže podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva jeho rozsah a vôľa plnomocenstvo splnomocnencom prijať, inak je plnomocenstvo neplatné (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14.04. 2014, sp. zn. 7MCdo/6/2013). Podľa neho v plnomocenstve predloženom právnym zástupcom absentuje prejav vôle právneho zástupcu žalobkyne (advokáta) ako splnomocnenca vôbec prijať plnomocenstvo udelené žalobkyňou ako splnomocniteľom. Takáto vôľa splnomocnenca sa prejavuje jeho vlastnoručným podpisom, čo v prípade splnomocnenia udeleného žalobkyňou absentuje. 4.2 Ďalej popieral nárok žalobkyne čo do základu aj výšky a uviedol, že vznáša námietku premlčania, bez bližšieho zdôvodnenia. Podľa neho podanie žaloby na súd nie je porušením zákona. Žalovaný (v postavení žalobcu) pri podaní žaloby v konaní sp. zn. 2Cdp/49/2022 (správne má byť 2Csp/29/2022) vychádzal zo skutočností plynúcich z listinných dôkazov vyjadrujúcich vôľu žalobcu (ako dlžníka) a žalovaného (ako veriteľa) uzavrieť zmluvu o úvere pre podnikateľské účely, údaje o splatnosti pohľadávky a toho, v akom rozsahu a kedy sa nároky stali splatné a kedy uplatnil nárok na zaplatenie na súde. Práve zo skutočnosti, kedy sporová strana nie je povinná uplatňovaný nárok právne kvalifikovať (pretože to je vecou súdu) nie je možné predpokladať, že iné právne posúdenie a z toho rezultujúce posúdenie nároku v inom právnom režime ako premlčaného, nepredstavuje judikatórny záver o tom, že došlo k porušeniu práva žalobcu ako spotrebiteľa. Zmena právneho posúdenia skutočností uvedených v žalobe, ktoré nastalo po podaní žaloby oproti tomu, čo bolo do daného momentu nesporné, nie je porušenie práva určeného na ochranu spotrebiteľa a rozsudok sp. zn. KK – 2Csp/29/2022 nepreukazuje splnenie podmienok pre uplatňovanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobkyňa navyše ničím nepreukázala v čom je suma 2.000,- eur primeranou požiadavkou ako suma predstavujúca 50% zo sumy žalovanej v konaní sp. zn. KK – 2Csp/29/2022. Nevymedzila za čo konkrétne by sa satisfakcia mala priznať, čo by malo vyplývať z individuálnych skutkových zistení. Rovnako zo žaloby nevyplývajú ani skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, či je splnená podmienka primeranosti, pretože sa v nej neuvádza v čom by prvok primeranosti mal byť splnený, hoci okolnosti preukazujúce primeranosť požiadavky má vymedziť a preukazovať žalujúca sporová strana. Navrhol preto žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. 5.1 Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného nesúhlasila s argumentom žalovaného týkajúceho sa predloženého plnomocenstva, pretože podľa nej je potrebné rozlišovať dohodu o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon medzi splnomocniteľom a splnomocnencom, ktorá môže byť uzavretá podľa ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo je na rozdiel od dohody o plnomocenstve jednostranný právny úkon splnomocniteľa voči tretím osobám. Účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť. Splnomocnenie advokátky žalobkyne výslovne uvádza, že žalobkyňa advokátku splnomocňuje, aby ju táto obhajovala, resp. vo všetkých veciach zastupovala, aby vykonávala všetky úkony a to najmä prijímala doručované písomnosti, podávala návrhy a žiadosti, uzatvárala zmier a narovnania, uznávala uplatnené nároky, vzdávala sa ich, vymáhala nároky, plnenie nárokov prijímala, ich plnenie potvrdzovala, dedičstvo odmietla alebo neodmietla, a to všetko aj vtedy, keď je podľa platných
predpisov potrebné osobitné splnomocnenie. Žalobkyňa teda udelila advokátke generálnu plnú moc, ktorej udelenie nevyžaduje podpis advokáta. 5.2 K argumentom žalovaného týkajúcim sa veci samej uviedla, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť nielen funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Zároveň to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov. Zdôraznila, že stačí ak ujma tu je a je bez právneho významu, či spotrebiteľovi reálne aj vznikla. Práve v dôsledku jej procesnej obrany bola žaloba zamietnutá, keďže úspešne uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských práv. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/68/2022 zo dňa 30.03.2023, ktorý v odôvodnení naznačil, že uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je viazané na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo iného inštitútu majetkového charakteru, pretože jedinou podmienkou jeho uplatniteľnosti je splnenie podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., a to úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo nereálne, keďže pokiaľ ide o rozsah primeraného finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri určení jeho výšky zohľadniť. 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 13.06.2024 zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení a neuviedol v ňom žiadne nové skutočnosti. 7. V spore bolo nariadené pojednávanie na deň 11.09.2024, na ktoré sa nedostavil žalovaný ani jeho právny zástupca, ktorí neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlnili s odvolaním sa na zásadu hospodárnosti a súhlasili s tým, aby súd pojednával v ich neprítomnosti. Neúčasť žalobkyne na pojednávaní ospravedlnila jej právna zástupkyňa. Nakoľko nebol podaný návrh na odročenie pojednávania ani dôvody jeho odročenia, súd v súlade s § 180 Civilného sporového poriadku pojednával v neprítomnosti žalobkyne, žalovaného a jeho právneho zástupcu. 8. Žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na pojednávaní súdu zotrvala na podanej žalobe a vyjadreniach. Zdôraznila, že žaloba v spore vedenom na tomto súde pod sp. zn. KK-2Csp/29/2022 bola zamietnutá z dôvodu vznesenej námietky premlčania, avšak súd sa musel v prvom rade vysporiadať s charakterom zmluvy o úvere, aby následne po posúdení jej spotrebiteľského charakteru, aplikoval trojročnú premlčaciu dobu. V opačnom prípade by nárok premlčaný nebol. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že v pôvodnom konaní jej hrozila majetková ujma vo výške 4.163,72 eur, úver preplatila o sumu 3.957,- eur a navyše žalovaný voči nej uplatnil nekalú obchodnú praktiku pri uzatváraní zmluvy, keď sa snažil obísť spotrebiteľský charakter zmluvy, a preto je podľa nej suma požadovaná vo výške 2.000,- eur primeraná. 9. Súd po oboznámení sa s obsahom žaloby a na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou, nakoľko vykonanie žiadneho z nich nebolo stranami namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a žalovaný žiadne dôkazy nepredložil, zistil nasledovný skutkový stav: 10. Žalobkyňa poukazujúc na pôvodné súdne konanie, rozhodnutia v ňom vydané a tvrdiac, že v predmetnom konaní úspešne na súde uplatnila porušenie svojho práva má za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom výšku požadovaného zadosťučinenia vyvodzuje z hrozby majetkovej ujmy v pôvodnom konaní, preplatenia úveru a uplatnenia nekalej obchodnej praktiky žalovaným ako dodávateľom a požaduje ju v sume 2.000,- eur. 11. Z rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. KK-2Csp/29/2022 zo dňa 12.09.2023 súd zistil, že žalovaný sa žalobou podanou na Okresnom súde Kežmarok dňa 15.02.2022 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 4.163,72 eur spolu so zmluvnou pokutou, úrokom z omeškania a náhradou trov konania z titulu plnenia z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a žalobkyňou. Súd v bode 31. rozsudku posúdil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský s tým, že medzi stranami sporu ide
o spotrebiteľskú zmluvu. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že premlčacia doba práva žalobcu (tu žalovaného) uplatneného žalobou začala plynúť dňom 14.1.2019 a uplynula dňa 14.1.2022. Svoje právo na zaplatenie zosplatneného dlhu z úveru si žalobca (tu žalovaný) uplatnil až žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.2.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej doby, a preto mu premlčané právo nepriznal. 12. Po podaní odvolania žalobcom (tu žalovaným) Krajský súd Prešov rozsudkom č. k. 10CoCsp/4/2024-138 zo dňa 22.02.2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom v odôvodnení uviedol, cit.: „19. Odvolací súd konštatuje, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že prvoinštančný súd sa nevenoval vyhodnoteniu predmetnej žiadosti o úver. Práve naopak, prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal i z tohto dôkazného prostriedku a aj na základe neho konštatoval, že v prípade predmetnej zmluvy ide o zmluvu spotrebiteľskú. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné a náležité odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu uvedené v bode 31.,s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.“ 20. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že s ohľadom na uvedený skutkový stav, ako bol v spore zistený vykonaným dokazovaním, premlčacia doba práva žalobcu uplatneného žalobou začala plynúť dňom 14.1.2019 a uplynula dňa 14.1.2022. Svoje právo na zaplatenie zosplatneného dlhu z úveru si žalobca uplatnil až žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.2.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej doby a súd prvej inštancie preto správne žalobcovi premlčané právo nepriznal.“ Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.04.2024. 13. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 14. Podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka 15. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 16. Nakoľko žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.05.2024 vzniesol námietku premlčania bez bližšieho zdôvodnenia, súd sa pre úplnosť v prvom rade vysporiadať so vznesenou námietkou, pričom dospel k záveru, že právo žalobkyne domáhať sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie nie je premlčané. 17. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie tohto ustanovenia ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo
povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. 18. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej. 19. V spore vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. KK-2Csp/29/2022 bola žalobkyňa ako žalovaná v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku úspešná, keď žaloba voči nej bola zamietnutá z dôvodu vznesenej námietky premlčania, avšak zdôrazňujúc, že súd sa musel v prvom rade vysporiadať s charakterom zmluvy o úvere, aby následne po posúdení spotrebiteľského charakteru aplikoval trojročnú premlčaciu dobu na nárok uplatnený žalobcom (tu žalovaným). Rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10CoCsp/4/2024-138 zo dňa 22.02.2024, právoplatným dňa 18.04.2024 bolo jej obrane vyhovené, a preto je nepochybné, že žalobkyňa mala v konaní plný úspech. Bol tak naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie. Žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola podaná na súde dňa 10.04.2024, teda v čase, keď ešte neuplynula (ani len nezačala plynúť) všeobecná trojročná premlčacia doba vyplývajúca z ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pretože premlčacia doba začala plynúť až právoplatnosťou skončenia tohto konania (obdobne pozri rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/34/2018 zo dňa 26.06.2018, sp. zn. 2Co/137/2016 zo dňa 24.05.2017, sp. zn. 8CoCsp/46/2021 zo dňa 23.03.2022 a pod.) 20. Súd v rámci obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku poukazuje na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 3CoCsp/28/2023 zo dňa 13.09.2023, z ktorého cit.: „Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa sa v základnom konaní úspešne bránila, a to tým, že vzniesla námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalobkyne v základnom konaní nešlo len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že žalobca podal žalobu o zaplatenie 2.399,67 eur s príslušenstvom, hoci žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku v takej výške, keďže úverový vzťah medzi pôvodným veriteľom a žalovaným nebol ukončený. Tým žalobca v pôvodnom konaní nepreukázal splnenie procesnej podmienky aktívnu legitimáciu na podanie žaloby tak, ako to vyžaduje zákon. Žalobkyňa ako dlžníčka bola vystavená nároku zo strany žalovaného na zaplatenie toho, čo podľa zákona by žalovanému neprislúchalo. Žalobkyňa ako dlžníčka teda úspešne uplatnila svoju obranu, preukázala, že žalovaný nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu, a preto dôvodne si žalobkyňa v predmetnom konaní uplatnila satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv.“ 21. Obdobne aj v tomto konkrétnom prípade posúdením zmluvného vzťahu medzi stranami sporu ako spotrebiteľského a následným vznesením námietky premlčania v základnom konaní sa žalobkyňa úspešne bránila nároku, ktorý si uplatnil žalovaný napriek tomu, že tento jeho nárok bol premlčaný, čím je nepochybne daný základ nároku žalobkyne na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to aj s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 a sp. zn. 9Cdo/68/2022 zo dňa 30.03.2023, podľa ktorého, cit.: „Uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa žalobkyne nie je viazané na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo iného inštitútu majetkového charakteru, ale jedinou podmienkou jeho uplatniteľnosti je splnenie podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., a to úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinností.“ 22. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaného na to, že podanie žaloby na súd nie je porušením zákona, a že zmena právneho posúdenia skutočností uvedených v žalobe, ktoré nastalo oproti tomu, čo bolo do daného momentu nesporné, nie je porušenie práva určeného na ochranu spotrebiteľa. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný sa voči žalobkyni dopustil v súvislosti s uzatvorenou zmluvou a označením žalobkyne ako podnikateľky a účelu úveru ako podnikateľského,
celkom vedome a cielene konania v rozpore s dobrými mravmi založeného na klamlivom, nepoctivom obchodnom konaní, ktoré je zákonom zakázané (§ 4, § 7 zákona č. 250/2007 Z. z.) v snahe vyhnúť sa uplatňovaniu právnej úpravy vzťahujúcej sa na spotrebiteľa (§ 54 Občianskeho zákonníka a 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z.). Ak spotrebiteľ v čase vzniku zmluvného vzťahu ako osoba neznalá práva, nemá ani vedomosť o tom, že veriteľ ako dodávateľ sa voči nemu dopustil takéhoto konania a túto vedomosť nadobúda postupne, nie je vylúčené, aby po získaní takejto vedomosti sa bránil v konaní, ktoré je voči nemu vedené a následne v prípade úspešnej obrany si uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie. 23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a predložené dôkazy má súd za to, že žaloba žalobkyne bola podaná v rámci premlčacej doby a je v celom rozsahu dôvodná čo do základu, nie však do uplatnenej výšky. Žalobkyni vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré jej súd priznal v primeranej výške. 24. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety tohto ustanovenia, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Predpokladmi pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a zároveň úspešný uplatnený nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nielen podľa zákona č. 250/2007 Z. z., ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a prípade iných predpisov. 25. Predloženým rozsudkom Okresného súdu Poprad v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov žalobkyňa preukázala, že v pôvodnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. KK-2Csp/29/2022 bola úspešná v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku, keď preukázala, že žalovaný, ktorý si svoj nárok voči nej uplatnil, bol v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad neúspešný, pretože jeho žalobe nebolo z dôvodu posúdenia úveru ako spotrebiteľského a vznesenej námietky premlčania vyhovené a táto bola v celom rozsahu zamietnutá. Konanie žalovaného bolo nepochybne spôsobilé privodiť žalobkyni ako spotrebiteľke ujmu. Uvedené porušenie práv a povinností žalovaným vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona o ochrane spotrebiteľa, navyše v takej výraznej intenzite a závažnosti, súd s poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešnou obranou voči takýmto nedôvodným nárokom v pôvodnom konaní na súde úspešne uplatnila svoje práva. 26. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14.09.2016 konštatoval, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/118/2017 zo dňa 18. 04. 2018 bod 9. odôvodnenia, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20co/280/2016 zo dňa 30. 11. 2017 bod 10. odôvodnenia). 27. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Ak teda tvrdil a v zmluve uvádzal, že žalobkyni poskytol úver na podnikateľské účely, jeho povinnosťou bolo označiť žalobkyňu ako dlžníka – fyzickú osobu- podnikateľa tomu zodpovedajúcim spôsobom. Tým, že boli v zmluve uvedené údaje o dlžníkovi jednak ako o fyzickej osobe podnikateľovi s poukazom na to, že žalobkyňu ako podnikateľa mali označovať údaje, ktoré sú v zmluve uvedené v nemeckom jazyku, bez ich zaradenia pod príslušnú rubriku či označenú kolónku v úverovej zmluve, ale aj ako fyzickej osobe označením mena, bydliska, rodným číslom, bez označenie obchodným menom či IČOm podnikateľa, súd predmetnú zmluvu majúcu povahu jednostrannej adhéznej zmluvy, obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, vyhodnotil v prospech žalovanej ako dlžníka- spotrebiteľa. Žalovaný mal vedieť, že v prípade pochybností o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Celkom vedome a cielene sa tak dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi založeného na klamlivom, nepoctivom obchodnom konaní, ktoré je zákonom zakázané, v snahe vyhnúť sa uplatňovaniu právnej úpravy vzťahujúcej sa na spotrebiteľa (§ 54 Občianskeho zákonníka a 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z.). Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch práve zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží predpísanú formu a náležitosti zmluvy zaväzujúcej v konečnom dôsledku spotrebiteľa na plnenie, ktoré je právom nedovolené, odporuje dobrým mravom a vedie k zamietnutiu žaloby v dôsledku posúdenia úveru ako spotrebiteľského a úspešne vznesenej námietky premlčania jeho nároku, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť, aby žalovaný nemal vedomosť o tom, čo môže spôsobiť uzavretím zmluvy, v rámci ktorej neboli dodržané ustanovenia spotrebiteľského práva a bol zastieraný jej skutočný účel a to bez toho, aby boli dodržané úplne základné zákonom vyžadované náležitostí pre takú zmluvu a že by pre prípad, že sa tak stane, nebol s tým uzrozumený. Je úplne samozrejmé predpokladať dokonalú znalosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ich charakter, účel a náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch (ktoré sú v danom zákone úplne jasne a prehľadne uvedené) u žalovaného ako profesionála, subjektu, ktorý ich poskytuje dlhodobo a vo veľkom množstve. 28. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované, nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá. Základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Pokiaľ ide o dôvodnosť poskytnutia tohto zadosťučinenia, bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, nakoľko postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Je pritom treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií, a to satisfakčnú, sankčnú, odradzujúcu a odmeňujúcu. Pri určení jeho výšky súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe. 29. Žalobkyňa výšku primeraného finančného zadosťučinenia odvodila od hrozby majetkovej ujmy v pôvodnom konaní, v ktorom sa žalovaný domáhal zaplatenia istiny 4.163,72 eur s príslušenstvom, preplatenia úveru až do výšky 3.957,- eur a uplatnenia nekalej obchodnej praktiky žalovaným ako dodávateľom, keď uzavretím zmluvy na účely výkonu podnikateľskej činnosti chcel obísť jej spotrebiteľský charakter. Súdu je známe aj z jeho činnosti, že žalovaný sa takejto nekalej obchodnej praktiky nedopustil prvýkrát a je preto nepochybné, že z jeho strany ide o opakovanú recidívu. Požadovanie primeraného finančného zadosťučinenia z tohto dôvodu má svoju logiku, opodstatnenie a zodpovedá preventívnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia. Odradiť dodávateľa od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že opakovaným uzatváraním zmlúv obchádzajúcich ochranu spotrebiteľa, sa aj ďalší spotrebitelia budú domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré im bude musieť v prípade úspešného uplatnenia ochrany následne poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby bol dodržiavaný charakter zmlúv a ich náležitosti a aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na spotrebiteľoch nedôvodných plnení, je práve v takom prípade naplnený. 30. Pri sankčnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia v danej výške, súd zohľadnil nielen už vyššie popísanú intenzitu zásahu a porušenia zo strany žalovaného ako dodávateľa, ale aj skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad, kedy si žalovaný uplatňoval od spotrebiteľa nedôvodné nároky, dopustil sa konania v rozpore s dobrými mravmi založeného na klamlivom, nepoctivom obchodnom konaní, ktoré je zákonom zakázané, v snahe vyhnúť sa uplatňovaniu právnej úpravy vzťahujúcej sa na spotrebiteľa (viď napr. rozsudky Krajského súdu Košice, sp. zn. 2Co/10/2019 zo dňa 09.05.2019, sp. zn. 2CoCsp/6/2021 zo dňa 22.07.2021 a pod.) Preto súd pri prisúdení primeraného finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších takýchto postupov. Je preto plne namieste sankcionovať žalovaného
prostredníctvom priznania primeraného finančného zadosťučinenie žalobkyňou ako spotrebiteľom, avšak nie v ňou požadovanej výške. 31. A napokon čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, niet pochýb o tom, že uplatňovanie nedôvodných (premlčaných) nárokov od spotrebiteľa, konanie v rozpore s dobrými mravmi založené na klamlivom, nepoctivom obchodnom konaní, v snahe vyhnúť sa uplatňovaniu právnej úpravy vzťahujúcej sa na spotrebiteľa, logicky znamená obmedzenie komfortu spotrebiteľa, berie mu čas a kľud. Žalobkyňa sa tu musela brániť nedôvodným nárokom, vyhľadať advokáta, ktorý ju v spore o zaplatenie sumy 4.163,72 eur s príslušenstvom zastupoval, bola vystavená riziku absolútne neprimeraného peňažného plnenia. Samotné pôvodné konanie pritom trvalo od 15.02.2022 kedy bola podaná žaloba a právoplatne skončilo 18.04.2024, čo predstavuje viac ako dva roky. Podľa názoru súdu bolo nevyhnutne potrebné prihliadnuť aj na to, že žalobkyňa dobrovoľne uzatvorila so žalovaným zmluvu o úvere, hoci mala možnosť túto zmluvu nepodpísať, resp. robiť úkony k tomu, aby ochránila svoje práva. Nemožno jej dať na ťarchu, že v čase vzniku zmluvného vzťahu ako osoba neznalá práva, nemala ani vedomosť o tom, že veriteľ ako dodávateľ sa voči nej dopustil takéhoto konania a túto vedomosť nadobudla až potom, čo si vyhľadala právnu pomoc. Zo súdneho registra mal súd preukázané, že žalobkyňa doposiaľ, okrem tohto úverového vzťahu, nevystupuje ako strana sporu v inom konaní, a teda ujma jej vznikla len poskytnutím tohto úveru, a preto jej súd neprikladal zavinenie na vyvolávaní sporov, čo zohľadnil pri svojom rozhodnutí. 32. Súd má za to, že zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného zadosťučineniam je priniesť poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov. Dodávateľ, ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, že by sa nedomohol toho, na čo má sám nárok, alebo že by dokonca ešte musel plniť primerané finančné zadosťučinenie. Ak ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie, tak jeho obrana je potom nerelevantná. Vzhľadom k všetkým uvedeným okolnostiam súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur, pri ktorom určení vychádzal z toho, že žalovaný sa už obohatil pri uplatnení nekalej obchodnej praktiky na úkor žalobkyne o sumu 3.957,- eur, pričom žalovaná si v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom na tomto súde pod sp. zn. KK-6Csp/38/2023 uplatnila len sumu 600,- eur (ako sumu splátok, ktoré v čase podania žaloby neboli premlčané), ktorú jej súd zatiaľ neprávoplatne priznal. 33. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, nie je totiž vylúčené, aby výška nemateriálnej ujmy, ak jej mantinely nie sú zákonom stanovené, bola obdobná, zhodná, vyššia alebo nižšia ako ujma, ktorá oprávnenej osobe hrozila v majetkovej sfére. Krajský súd Prešov k výške primeraného finančného zadosťučinenia uviedol v rozhodnutí sp. zn. 17Co/17/2018 nasledovné: „Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.“ Podľa názoru súdu pri opodstatnených nárokoch spotrebiteľov nestačí len, že na základe úspešnej obrany žalobkyne bola žaloba voči nej zamietnutá, ale je potrebné tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom. Súd po zvážení všetkých okolností vyhovel žalobe a I. výrokom zaviazal žalovaného na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni vo výške 1.000,eur, pretože žalovaný sa na jej úkor obohatil o sumu 3.957,- eur a chcel od nej zaplatenie sumy 4.163,72 eur s príslušenstvom. Takto priznaná konkrétna výška finančného zadosťučinenia zohľadňuje skutkové okolnosti, a to aj s ohľadom na aktívnu obranu žalobkyne v pôvodnom konaní, dĺžku trvania súdneho konania viac ako dva roky, počas ktorých bola vystavená psychickému vypätiu z výsledku súdneho konania, ako aj s ohľadom na nekalé praktiky žalovaného, ktorý zneužil svoje postavenie dodávateľa, nevedomosť a neskúsenosť žalobkyne v oblasti uzatvárania zmlúv (obdobne viď napr. rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20CoCsp/36/2022 zo dňa 27.10.2022). II. výrokom súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. 34. Čo sa týka námietky žalovaného, že podanie žaloby bolo realizované neoprávnenou osobou, pretože predložené splnomocnenie je neplatným právnym úkonom, keďže podľa judikatúry Najvyššieho
súdu SR je nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva jeho rozsah a vôľa plnomocenstvo splnomocnencom prijať, inak je plnomocenstvo neplatné (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14.04.2014, sp. zn. 7MCdo/6/2013), pričom takáto vôľa splnomocnenca sa prejavuje jeho vlastnoručným podpisom, čo v prípade splnomocnenia udeleného žalobkyňou absentuje, túto námietku považuje súd za nedôvodnú a v plnom rozsahu sa stotožňuje s vyjadrením žalobkyne. Je potrebné rozlišovať dohodu o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon medzi splnomocniteľom a splnomocnencom, ktorá môže byť uzavretá podľa ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka a plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon splnomocniteľa voči tretím osobám. Účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo také splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana. Advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje. 35. Predmetné splnomocnenie právneho zástupcu žalobkyne výslovne uvádza, že žalobkyňa advokátku splnomocňuje, aby ju táto obhajovala, resp. vo všetkých veciach zastupovala, aby vykonávala všetky úkony, a to najmä prijímala doručované písomnosti, podávala návrhy a žiadosti, uzatvárala zmier a narovnania, uznávala uplatnené nároky, vzdávala sa ich, vymáhala nároky, plnenie nárokov prijímala, ich plnenie potvrdzovala, dedičstvo odmietla alebo neodmietla, a to všetko aj vtedy, keď je podľa platných predpisov potrebné osobitné splnomocnenie. Je preto možné konštatovať, že udelené splnomocnenie je v súlade s ustanoveniami § 89 a nasl. Civilného sporového poriadku, vrátane ustanovenia § 92, preto nie je možné uzavrieť, že by bola žaloba podaná neoprávnenou osobou. Pokiaľ žalovaný poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14.04. 2014, sp. zn. 7MCdo/6/2013 tak je potrebné uviesť, že toto vychádza z iných skutkových okolností a navyše podporuje správnosť posúdenia plnomocenstva v tomto konaní ako platného právneho úkonu. 36. O trovách konania súd rozhodol III. výrokom podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku). 37. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná a rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. Obdobne viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017 kde pri priznaní len 50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad v tejto prejednávanej veci. Súd je toho názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne sa neuplatňuje žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. Úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, tak aj v súčasnosti podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia (zo sumy 1.000,- eur). 38. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Poprad. V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.