Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Poprad 4T/59/2019 8719010490 25. 11. 2025 JUDr. Richard Bureš ECLI:SK:OSPP:2025:8719010490.16
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Poprad, samosudca JUDr. Richard Bureš, v trestnej veci obžalovaného A. B. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného od 6.8.2024, na hlavnom pojednávaní konanom 25. novembra 2025 takto rozhodol: Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v Poprade, trvale bytom C., D. E. XXX/XX, F. G., je vinný, že presne nezisteného dňa v máji 2015 vylákal od poškodenej H. I. zo Svitu pôžičku vo výške 35.000,- €, ktorú sa na základe Zmluvy s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky podpísanej dňa 04.06.2015 vo Svite, okres G., zaviazal splatiť v sume 45.000,- €, a to najneskôr ku dňu 04.11.2016, pričom v predmetnej zmluve deklaroval, že je jediným budúcim vlastníkom domu číslo XXX na parcele č. 664/1, č. 664/2, zapísanej Katastrálnym úradom v Liptovskom Mikuláši, kde tento dom dal predmetnou zmluvou do zálohu na zaistenie pohľadávky voči H. I., a to v hodnote, ktorá mala byť stanovená na základe znaleckého posudku súdneho znalca Ing. Pavla Schreibera zo dňa 23.04.2015 na sumu 83.900,- €, avšak požičané peniaze v dohodnutej lehote, ani doposiaľ nevrátil, uvedenú nehnuteľnosť nikdy nevlastnil, predmetný znalecký posudok nikdy k zmluve nedoložil a J. G. C. figuroval v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR ako znalec v odbore Geodézia a kartografia len do 01.09.2004 a nebol zapísaný v odbore Stavebníctvo, teda obvinený A. B. uviedol poškodenej H. I. nepravdivé skutočnosti za účelom vylákať od nej pôžičku, pričom už v tom čase vedel, že tú pôžičku nikdy nevráti, čím týmto svojim konaním spôsobil poškodenej H. I. škodu vo výške 32.250,€, teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, čím spáchal prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného od 6.8.2024 a za to mu u k l a d á : Podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona účinného od 6.8.2024 s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určuje skúšobnú dobu v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zároveň ukladá obžalovanému uhradiť poškodenej H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., K. XXX/XXX škodu vo výške 32.250,-- eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodenú H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., K. XXX/XXX odkazuje so zvyškom jej nároku na civilný proces. odôvodnenie: Prokurátor Okresnej prokuratúry v Poprade podal na obžalovaného A. B. obžalobu pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že presne nezisteného dňa v máji 2015 vylákal od poškodenej H. I. zo Svitu pôžičku vo výške 35.000,- €, ktorú sa na základe Zmluvy s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky, podpísanej dňa 04.06.2015 vo Svite, okres G., zaviazal splatiť v sume 45.000,- €, a to najneskôr ku dňu 04.11.2016, pričom v predmetnej zmluve deklaroval, že je jediným budúcim vlastníkom domu číslo XXX na parcele č. 664/1, č. 664/2, zapísanej Katastrálnym úradom v Liptovskom Mikuláši, kde tento dom dal predmetnou zmluvou do zálohu na zaistenie pohľadávky voči H. I., a to v hodnote, ktorá mala byť stanovená na základe znaleckého posudku súdneho znalca Ing. Pavla Schreibera zo dňa 23.04.2015 na sumu 83.900,€, avšak požičané peniaze v dohodnutej lehote, ani doposiaľ nevrátil, uvedenú nehnuteľnosť nikdy nevlastnil, predmetný znalecký posudok nikdy k zmluve nedoložil a J. G. C. figuroval v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR ako znalec v odbore Geodézia a kartografia len do 01.09.2004 a nebol zapísaný v odbore Stavebníctvo, teda obvinený A. B. uviedol poškodenej H. I. nepravdivé skutočnosti za účelom vylákať od nej pôžičku, pričom už v tom čase vedel, že tú pôžičku nikdy nevráti, čím týmto svojim konaním spôsobil poškodeným manželom H. a L. I. škodu vo výške 35.000,- €. V tejto trestnej veci už bolo rozsudkom Okresného súdu Poprad pod č. k. 4T/59/2019-545 dňa 20.6.2023 meritórne rozhodnuté tak, že obžalovaný A. B. bol pre skutok v súlade so skutkovou vetou uvedenou v obžalobe uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. e) Trestného zákona, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku mu uložil povinnosť zaplatiť poškodenej H. I., nar. XX.X.XXXX, bytom C., K. XXX/XXX a J. L. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., K. XXX/XXX škodu vo výške 35 000,- eur. Na podklade podaného odvolania obžalovaným bol uvedený rozsudok uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4To/7/2024-564 dňa 5.3.2024 podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku zrušený v celom rozsahu a zároveň podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku bola vec vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Uvedeným rozsudkom došlo k podstatným chybám konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali. Odvolací súd počas preskúmavania spisového materiálu zistil, že samotný obžalovaný sa k súhlasu, resp. nesúhlasu so zmenou samosudcu nevyjadril, z čoho vyplynul záver, ktorý je nutné rešpektovať, podľa ktorého nie je zrejmé, ktoré dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní po podaní obžaloby je možné považovať za dôkazy vykonané zákonným spôsobom. Zo spisového materiálu je zrejmé, že vo veci postupne konali až traja zákonní sudcovia v pozícii samosudcu. Prvotne bola vec v súlade s vtedy platným Rozvrhom práce Okresného súdu Poprad elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne dňa 1.8.2019 pridelená do senátu sudcovi JUDr. Vladimírovi Hricovi a viedla sa a dodnes sa vedie pod spisovou značkou 4T/59/2019. Uvedený sudca po postupe podľa § 240 Trestného poriadku vykonal vo veci hlavné pojednávanie dňa 12.10.2021 na ktorom vypočul obžalovaného. Na ďalšom hlavnom pojednávaní konanom dňa 26.11.2021 bola vypočutá svedkyňa-poškodená H. I. a svedok H. I.. Dňa 6.10.2022 bol na hlavnom pojednávaní vypočutý svedok J. L. I. a napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28.3.2023 bol vypočutý svedok Ing. Štefan Pastierovič a svedok J. I.. Ďalšie hlavné pojednávanie bolo odročené na
deň 20.6.2023, pričom zákonnému sudcovi zanikla funkcia sudcu k 1.5.2023. Predseda Okresného súdu v súlade s dodatkom č. 5 k rozvrhu práce Okresného súdu Poprad na rok 2023 vydal opatrenie, na základe ktorého bola vec elektronicky pridelená do senátu JUDr. Márie Petruškovej. Z uvedeného vyplýva, že dňa 20.6.2023 bola vec už novou zákonnou sudkyňou na hlavnom pojednávaní meritórne rozhodnutá a odvolacím súdom pre dôvod vyššie označený zrušená a vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Zákonná sudkyňa vrátenú vec rozhodnúť nestihla nakoľko jej ku dňa 31.12.2024 zanikla sudcovská funkcia a na základe dodatku č. 1 k rozvrhu práce Okresného súdu Poprad na rok 2025 bola vec elektronicky pridelená do senátu sudcu JUDr. Richarda Bureša, ktorý vo veci konal a odsudzujúcim rozsudkom rozhodol dňa 25.11.2025. Podobne ako predchádzajúca zákonná sudkyňa sudca postupoval tak, že si od strán trestného konania vyžiadal vyjadrenie súhlasu alebo nesúhlasu so zmenou samosudcu. Keďže obžalovaný a ďalšie strany trestného konania vyjadrili písomne svoj súhlas so zmenou samosudcu nebolo potrebné hlavné pojednávanie vykonať znova tak, ako to upravuje ust. § 277a ods. 1 Trestného poriadku. Osobitne takýto súhlas vyjadril obžalovaný, takýto súhlas sa v spise nachádza opakovane. Na základe uvedeného nebránilo novému zákonnému sudcovi na novom hlavnom pojednávaní po zrušení veci nič podstatné, aby nemohol prečítať zápisnice z hlavných pojednávaní, ktoré sú označené vyššie a najmä vykonané výsluchy obžalovaného, vtedy svedkov–poškodených a ďalších svedkov. Súd teda pri rozhodovaní vzal do úvahy výpovede potrebných osôb, ktoré vykonal na hlavných pojednávaniach ešte prvotný zákonný sudca. Preto do úvahy vzal výpoveď obžalovaného A. B., ktorý na hlavnom pojednávaní nemal záujem rovnako ako prokurátor uzavrieť dohodu o vine a treste a ktorý vyhlásil v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný a ďalej uviedol, že s H. I. – synom poškodených manželov H. a L. I. sa rozhodli spoločne podnikať v takej činnosti, v ktorej by mohli niečo zarobiť, ale v tom čase nemal peniaze a preto sa rozhodol o finančnú pôžičku požiadať poškodených H. a L. I., ktorí s pôžičkou súhlasili, rovnako tak ako s predmetnou zmluvou s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky, ktorú následne vyhotovil. Obžalovaný súčasne uvádzal, že finančná pôžička mala slúžiť pre rodinu I., ktorá ho vo veci „vybavenia“ pôžičky oslovila, resp. pre J. I., ktorého poznal a s ktorým bol v minulosti v kontakte a preto vedel, že tento bude mať možnosť požičané peniaze vrátiť, k čomu však nedošlo, pretože v nejakom inom trestnom konaní J. I. „nebol oslobodený“. Z výpovede obžalovaného vyplynulo aj to, že peniaze od poškodených síce prevzal on, ale výšku pôžičky určila a potom pôžičku aj prevzala rodina I.. Obžalovaný však už nevedel uviesť komu presne z rodiny I. tieto peniaze odovzdal. Obžalovaný tvrdil i to, že časť pôžičky poškodeným splácal podľa ich dohody - mesačne po 550,- eur, resp. po 555,- eur, aj keď súčasne uvádzal, že nevie uviesť celkovú sumu vrátenej pôžičky. Obžalovaný priznal i to, že návrh na vklad do katastra nehnuteľností vo vzťahu k zmluve s právom na nehnuteľnosť podával on i to, že v návrhu na vklad do katastra nehnuteľností uviedol svoje meno i údaje vyplývajúce zo znaleckého posudku Ing. Pavla Schreibera. Obžalovaný tak potvrdil, že návrh mal slúžiť na záložné právo k nehnuteľnosti B. I., k čomu však v konečnom dôsledku nedošlo. Obžalovaný nevedel uviesť kto a z akého dôvodu dal vypracovať znalecký posudok J. G. C. a tvrdil len to, že tzv. plomba na predmetnú nehnuteľnosť B. I. mala slúžiť na zabezpečenie vrátenia peňazí rodinou I. a že v prípade ich nevrátenia sa mal stať jediným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Obžalovaný ako uviedol, čakal, že rodina I. zaplatí poskytnutú pôžičku, k tomu však nedošlo, rodina Filipských podala na neho trestné oznámenie a preto s nimi prestal komunikovať. Prestal s nimi komunikovať aj preto, že rodina Filipských posielala za ním ľudí v záujme, aby dostali späť peniaze. Poškodená H. I., v konaní pred súdom k podstatným okolnostiam žalovaného skutku a konania obžalovaného uviedla, že obžalovaný niekedy v roku 2015 požiadal jej syna H. o poskytnutie pôžičky vo výške 35 000,- eur s tým, že poskytnutie pôžičky obžalovanému bolo zabezpečené predmetnou zmluvou s právom na nehnuteľnosť – rodinným domom v okrese Liptovský Mikuláš, ktorú vyhotovil obžalovaný a ktorý mal mať podľa znaleckého posudku hodnotu cca 83 000,- eur, čo prevyšovalo hodnotu obžalovanému poskytnutej pôžičky, hoci svedkyňa samotný znalecký posudok nevidela. Z výpovede svedkyne vyplývalo aj to, že peniaze boli obžalovanému odovzdané prostredníctvom jej syna H. I. asi 3 dni pred podpísaním predmetnej zmluvy s právom na nehnuteľnosť zo dňa 4.6.2015 a že
obžalovaný mal pôžičku spolu s úrokom vo výške 10 000,- eur vrátiť do 4.11.2016, k čomu však nedošlo a obžalovaný v priebehu nasledujúceho polroka uhradil z poskytnutej pôžičky len čiastku 2 750,- eur, napriek tomu, že ho opakovane telefonicky a prostredníctvom SMS i osobne vo veci vrátenia pôžičky kontaktovala, obžalovaný sa jej však vyhýbal a vyhováral pod rôznymi zámienkami, dokonca si ju neskôr v telefóne aj zablokoval. Svedkyňa H. I. súčasne uvádzala, že obžalovaného sa na účel pôžičky nepýtala, ale predpokladala, že mu budú slúžiť na podnikateľskú činnosť, ktorú v tom čase vykonával i to, že obžalovaný ju ubezpečoval o tom, že pri nejakých problémoch s vrátením pôžičky predá svoj dom i to, že obžalovaný jej o účele pôžičky v prospech nejakej inej – tretej osoby v čase pôžičky nepovedal a ak by pôžička mala byť poskytnutá takejto osobe, s pôžičkou by svedkyňa nesúhlasila. Poškodený J. L. I. v konaní pred súdom uviedol, že na základe dobrých vzťahov obžalovaného a jeho syna H. I., poskytli obžalovanému na jeho žiadosť pôžičku vo výške 35 000,- eur, spolu s úrokmi, ktoré mal obžalovaný splácať v mesačných splátkach, k čomu však neskôr nedošlo a obžalovaný po úhrade časti poskytnutej pôžičky prestal s nimi komunikovať, odsťahoval sa zo Svitu do Bratislavy, čím prišli o možnosť ďalších kontaktov s obžalovaným vo veci vrátenia poskytnutej pôžičky. Svedok sa nevedel vyjadriť k účelu pôžičky a uvádzal len to, že obžalovaný garantoval jej vrátenie zábezpekou nejakej jeho nehnuteľnosti, mimo mesta Svit. Svedok síce v konaní pred súdom uvádzal, že bol osobne prítomný pri odovzdávaní peňazí, ale pri odstraňovaní predmetného rozporu potvrdil, že fyzicky síce nebol prítomný pri odovzdaní peňazí, ale v čase ich odovzdania bol doma. Hoci svedok v konaní pred súdom neuvádzal účel použitia poskytnutých peňazí, ale pri odstraňovaní tohto rozporu trval na tom, že v čase pôžičky mu tento účel nebol známy a že až po podaní trestného oznámenia vo veci a vykonaní jednotlivých procesných úkonov a výsluchov sa domnieval, že obžalovaný poskytnutú pôžičku použil na „svoje roztrepané auto“. Svedok H. I. v konaní pred súdom k podstatným okolnostiam žalovaného skutku a konania obžalovaného uvádzal, že predmetná pôžička bola zo strany jeho rodičov obžalovanému poskytnutá na základe ich dobrých vzťahov a na základe toho, že v predchádzajúcich dvoch prípadoch obžalovaný poskytnuté finančné prostriedky jeho rodičom vrátil. Z výpovede svedka vyplynulo aj to, že predmetnú zmluvu s právom na nehnuteľnosť vypracoval obžalovaný na žiadosť jeho rodičov, ktorí si týmto spôsobom chceli zabezpečiť vrátenie pôžičky s tým, že v zmluve bolo uvedené záložné právo k nehnuteľnosti – rodinnému domu, oceneného podľa obžalovaným údajne doloženého znaleckého posudku na hodnotu 83 000,- eur a že obžalovaný tvrdil, že k predmetnej nehnuteľnosti má záložné právo i to, že v prípade nevrátenia pôžičky predá rodinný dom vo Svite na ul. K., vyplatí úver a poskytnutú pôžičku vráti. Aj z výpovede tohto svedka vyplývalo, že vo veci vrátenia poskytnutej pôžičky obžalovaného opakovane telefonicky i osobne kontaktoval, ale obžalovaný sa zatajoval, nereagoval a že z pôžičky vrátil len istú časť buď jemu alebo jeho matke – poškodenej H. I.. Svedok síce v prípravnom konaní uvádzal, že obžalovaný mu pri ich rozhovoroch pred poskytnutím pôžičky potvrdil určité problémy „s cigánmi“, ale v konaní pred súdom pri odstraňovaní rozporu tvrdil, že nevedel, či problémy obžalovaného súviseli s jeho podnikaním alebo s tým, že „cigánom“ mal odovzdať alebo aj v skutočnosti odovzdal nejaké peniaze i to, že ak by pôžička mala byť poskytnutá „cigánom“, nesúhlasil by s tým. Svedok J. I. v konaní pred súdom uviedol, že s obžalovaným mal asi 10 rokov dobrý vzťah a že po jeho vzatí do väzby mu obžalovaný poskytol „pomocnú ruku“ tak, že jeho matka B. I. dala rodinný dom do zálohy a vybrala nejaké peniaze na to, aby „sa dostal na slobodu“. Svedok potvrdil, že obžalovaný si od niekoho požičal peniaze, aby mu pomohol i to, že jeho matka B. I. chcela jej rodinný dom založiť v prospech obžalovaného, k čomu však z jemu neznámych dôvodov nedošlo. Z výpovede svedka vyplývalo i to, že svedok i jeho matka B. I. si od obžalovaného v minulosti opakovane požičiavali finančné prostriedky i to, že obžalovanému boli tieto prostriedky vrátené aj ním aj jeho matkou, ktorá si na účely ich vrátenia, v presne svedkom neuvedenej sume dokonca vybavila i úver v banke, kým bol svedok vo výkone trestu, resp. vo výkone väzby v inej trestnej veci podvodu, pre ktorý bol odsúdený Okresným súdom Ružomberok, o čom mal mať vedomosť aj obžalovaný. Svedkyňa B. I. – matka J. I. v prípravnom konaní využila svoje právo a nevypovedala a počas konania vo veci zomrela.
Svedok J. M. G. v konaní pred súdom uviedol, že znalecký posudok č. 73/2015 vypracoval na základe požiadania vlastníčky predmetného rodinného domu B. I. a že znalecký posudok mal slúžiť na vybavenie hypotekárneho úveru a na účely záložného práva, čo potvrdzovali aj listinné dôkazy v podobe fotokópie faktúry zo dňa 23.4.2015, z ktorej vyplýva, že B. I. bola zadávateľom predmetného znaleckého posudku vypracovaného Ing. Štefanom Pastierovičom na účely stanovenia všeobecnej hodnoty rodinného domu č. XXX v k. ú. B.. Svedok potvrdil, že osobu obžalovaného nepozná i to, že vo veci vypracovania predmetného znaleckého posudku nebol ním nijakým spôsobom kontaktovaný. Výpovede vyššie uvedených svedkov H. I., J. L. I., H. I. a E. D. korešpondovali aj so skutočnosťami, ktoré vyplynuli zo zápisníc o konfrontáciách, ktoré v súlade s pokynom odvolacieho súdu sú súhlasom procesných strán medzi poškodenou H. I. a svedkom H. I. boli prečítané, a súčasne aj s listinnými dôkazmi v podobe fotokópií SMS komunikácie medzi obžalovaným a poškodenou H. I., ktoré objektívne potvrdzovali, že poškodená obžalovaného opakovane urgovala vo veci vrátenia poskytnutej pôžičky a na druhej strane i správanie sa a reakcie obžalovaného na jej urgencie, čo opäť korešpondovalo so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z výpovedí vyššie uvedených svedkov. Súd postupoval aj v zmysle § 277 a ods. 5 Trestného poriadku, keď trval na predvolaní a vypočutí svedkyne Nikoly Klimovej-bývalej priateľky svedka H. I. k čomu aj na návrh obhajoby došlo. Okrem toho dopočul poškodených H. I. a J. L. I. a svedka H. I. a dospel k záveru, že bude potrebné konfrontovať poškodenú H. I. so svedkom H. I., jej synom. Na základe pokynu nadriadeného súdu sa súd prvého stupňa zaoberal tým, či poškodení vedeli, resp. nevedeli, na aký účel mali byť finančné prostriedky obžalovanému poskytnuté, keď svedkovia o uvedenom vypovedali odlišne, s tým, že bolo potrebné skúmať a ustáliť kedy boli finančné prostriedky poskytnuté, akým spôsobom, kto každý pri tom bol prítomný a čo každý zo zúčastnených osôb pri tom uvádzal. Svedkyňa E. D. ako uviedla, s H. I. tvorila pár, pán B. bol jeho dlhoročný kamarát. Pamätala si, že pán B. potreboval požičať peniaze a za tým účelom kontaktoval H. I., či by bola taká možnosť. Potom odišli za H. mamou, ktorá nemala problém peniaze požičať, poznala ho od malička, lebo sa tak stalo už predtým, keď pôžičky vo výške 15.000 eur a 7.000 euro vrátil. Je jej známe, že sa dohodli na úroku 10.000 eur, čiže B. mal zaplatiť naspäť 45.000 eur. Základná suma pôžičky bola 35.000 eur. Podľa nej sa odovzdali peniaze p. B. začiatkom júna 2015, vtedy boli prítomní ona H. I. a pán B.. Peniaze sa odovzdávali v byte, kde vtedy pán B. býval. Pani I. trvala na tom, že by bolo fajn spísať o tom nejakú zmluvu. Pán B. povedal, že on dôjde so zmluvou, tak aj bolo a udialo sa to doma u I., asi 3 dni po odovzdaní peňazí. Vtedy tam bola ona, H. I. a manželia Filipskí. Potom sa snažili s p. B. skontaktovať, pretože zaplatil iba 5 splátok z úrokov asi po 550 eur a tam jeho splácanie skončilo. Kontaktovali sa telefonicky, na správy neodpovedal, kontaktovať sa chceli aj osobne ale nikto neotváral. Mala pocit, že sa pred nimi skrýval. Neskôr sa dozvedeli, že si vzal do prenájmu nejaký byt v Bratislave, nejaké fitnescentrum, chodil po dovolenkách, nákupoch. Pani I. nezaplatil ani istinu, ani úrok. Pôžičku potreboval, ako tvrdil, na prelízingovanie auta. Pani I. mu podľa nej slepo verila, ubezpečil ju, že jej peniaze vráti, aj keby mal predať vlastný dom. Pýtala sa na účel pôžičky a aj jej povedal ten istý dôvod. Pri sprostredkovaní pôžičky pán B. udával, že potrebuje pomoc pri podnikaní. Hovoril, že je ochotný ručiť aj nejakým Rómskym domom, a to pri odovzdávaní peňazí. Bližšie uviedla, že spomínal nejaký dom Rómov, ktorý mal byť zábezpekou pôžičky, alebo ako je už uvedené na vyrovnanie dlhu by predal svoj dom. Pri odstraňovaní rozporov vo výpovediach trvala svedkyňa na tom, že je pravda, že obžalovaný spomínal nejakých Rómov, ktorí majú problém, ale trvala naďalej na tom, že účelom pôžičky malo byť prelizovanie auta. Skutočnosť, že peniaze požičiava vlastne Rómom povedal p. B., keď sa o pôžičke bavili prvýkrát. Súd na hlavnom pojednávaní podrobne vypočul svedkyňu-poškodenú H. I. aj v kontexte záväzného pokynu odvolacieho súdu. V pozícii poškodenej si uplatnila škodu 35.000 eur, pôvodný prísľub bol vrátiť 45.000 eur z toho 2.750 eur splatil. V pozícii svedkyne uviedla, že v plnom rozsahu trvá na svojej výpovedi, pamätá si to v hrubých črtách si to pamätá a jediné, čo by chcela zdôrazniť, že všetky skutočnosti, ktoré jej boli uvedené pod podpisom zmluvy a ktoré ju vlastne uviedli do omylu a pred odovzdaním peňazí, boli uvedené pred tým všetkým, čiže podľa jej názoru a presvedčenia obžalovaný konal vedome a dopredu vedel, že ju zavádza. Ručil a garantoval jej splatenie pôžičky niečím, čo nebola pravda. V zmluve o pôžičke ako
zálohu v prípade nesplatenia uviedol, že má v zálohe rodinný dom, ktorý mal prepadnúť v jeho prospech v prípade nesplatenia pôžičky. On mal záložné právo na nehnuteľnosť, čo jej tvrdil pri podpise zmluvy. Mal to ohodnotené znaleckým posudkom, ktorý jej mal predložiť pri podpise zmluvy, čo sa nestalo. Ona súhlasila, lebo mali nejakú históriu ako rodinní známi, predtým si záväzky v menšom rozsahu plnil a podpísali zmluvu o pôžičke, a to mala byť iba ako príloha k zmluve. Ona sa opakovane domáhala tej prílohy o záložnom práve. Keď prestal splácať, tak sa snažili dopátrať, či tá listina existuje a až neskôr sa dopátrali k posudku a zistilo sa, že znalec ani nepracoval v danej oblasti a posudok ku ktorému sa dopátrali bol vlastne sfalšovaný. G. B. peniaze míňal, peniaze mal a prisľúbil, že ak by všetky tieto veci zlyhali, tak vlastnil dom, ktorý by v prípade problému odpredal, vyplatil banku, ju a ešte by mu zvýšilo, to jej povedal. Z toho všetko sa udialo len to, že dom predal, ale jej nedal nič. Pri podpise zmluvy bola ona, jej syn H. I., jej manžel L. I. a E. D., ktorá bola v tom čase priateľka jej syna, ale nebola si istá či tam bola aj ona, stalo sa to na ich domácej adrese Mierová 155 vo Svite. K tomu boli aj sms správy, čo dokladali. Často ho kontaktovali, hľadali na domácej adrese, písali mu, aj bol doma a zatajil sa, mali aj telefonický kontakt, písal nepríjemné správy, telefón nedvíhal. Na začiatku sľuboval, že sa všetko vyrieši. On peniaze mal, aj ich investoval, zriadil si fitnescentrum v Bratislave, kúpil si vodný skúter, chodil na dovolenky, netajil sa tým, prezentoval to na sociálnych sieťach. Na otázku, či vedela alebo nevedela na aký účel mali byť finančné prostriedky obžalovanému poskytnuté svedkyňa uviedla, že konkrétny účel nebol uvedený. Predchádzajúce menšie pôžičky používal na prelízovanie áut, pretože vlastnil autobazár. Ona vychádzala z toho a mala za to, že je to na ten istý účel. Na otázku, či sa ho pýtala na čo potrebuje peniaze, uviedla nie. Ani to sám nepovedal. Prišiel opätovne, že by si potreboval požičať, a to s tým, že to riadne spíšeme, pretože sa jednalo o vyššiu sumu. Finančné prostriedky boli poskytnuté krátko po podpise zmluvy, boli mu odovzdané osobne jej synom a manželom vo Svite na Mierovej alebo Kpt. Nálepku v dome, ktorý v tom čase B. obýval. Peniaze ona odovzdala synovi. Ona ich postupne vyberala z účtu a odovzdala ich synovi v hotovosti a ten ich odovzdal. Doklad o prevzatí neexistuje, ale podotkla, že to p. B. sám nepoprel. Uviedla, že si myslí, že pri odovzdávaní peňazí bola aj slečna D.. Je to už 10 rokov. Na otázku, či si pamätá bližšie na skutočnosti, ktoré sa udiali pri podpise zmluvy, aby to popísala, svedkyňa uviedla, že keď ju požiadal o pôžičku prebehla komunikácia o tom, že je to potrebné spísať, tak sa dohodli, že príde k nej domov aj so zmluvou. Stretli sa v konkrétnom termíne na Mierovej 155 vo Svite. Všetci boli doma, normálne sa zdržiavali doma na tejto adrese v tom čase aj tá synova priateľka chodievala bežne k nim. Bolo to 4.6.2015, prišiel k nim domov, on prišiel s tou zmluvou, nevedela, kto mu ju spísal. Ona konala v dobrej viere, zmluvu si nedala posúdiť. Ona si ju prečítala podrobne, bola to jednoduchá krátka zmluva. Bolo tam uvedené, že nehnuteľnosť má hodnotu podľa ZP 83.000 eur. Ona nie je právnik, jednala v dobrej viere, poznala celý jeho život od dieťaťa. Tých garancií bolo ako keby viac, keď sa dožadovala tej prílohy, teda posudku, tak k tomu sa nevedela dostať. Pri podpise jej povedal, že to zabudol doma, že to doručí obratom. To sa už neudialo. Následne zistili, že ten znalec p. M. nepôsobil v oblasti oceňovania nehnuteľností. Na otázku, či rodinní príslušníci počúvali túto konverzáciu uviedla, že áno, boli v jednej miestnosti, aj s ním komunikovali. Prebiehali aj slovné ubezpečenia, že sa nemusí obávať, všetko vráti. Uviedla, že asi tam dali ročnú lehotu s tým, že to mal splácať postupne. Splátky, ktoré priniesol boli okolo 500 eur. Oni si nedohodli konkrétne splátky, povedal, že sa bude snažiť to splatiť čo najskôr, teda aj pred ročnou lehotou. Splátky boli raz mesačne, nevedela či prebehli 2, 3 alebo 4, bolo to okolo 500 eur. Tieto jej doručoval osobne na jej domácej adrese. Zo začiatku mala ten pocit, že sa ten záväzok splní. Stále ju o tom uisťoval. Po tých 4 splátkach sa začal odmlčiavať. Keď sa náhodou stretli, vždy ju uisťoval, že sa to vyrieši. Tie prvé splátky boli ako keby úroky. Istina mala byť vrátená hneď ako bude mať peniaze. Keďže mal vrátiť 45.000 a istina bola 35.000, tých 10.000 eur boli akože úroky s čím on súhlasil, bolo to takto aj v zmluve podpísané. Ona nemala dosah na to ako sa on snaží získať peniaze, ktorými by jej splatil dlh. ona stále žila v tom, že keby prelízingoval tie vozidlá, tak by sa dostal k sume a zaplatil by jej to v celosti. Keď nič neprebiehalo po určitej dobe, nehnuteľnosť bola predaná a peniaze jej neboli poukázané, tak tá komunikácia z jeho strany už začala byť nepríjemná. Stretli sa aj náhodne tak vždy sľuboval, že to dá do poriadku. Ona ho vídala na drahých vozidlách, oženil sa, má rodinu, žije v Poprade alebo Svite, na seba nič nemá napísané. Na otázky prokurátora akým spôsobom ju požiadal obžalovaný o poskytnutie pôžičky svedkyňa uviedla, že jednak to preberal s jej synom, ktorý jej to predostrel a potom následne u nich doma keď prišiel, mala s ním kontakt aj telefonicky. Ona s ním hovorila, povedala, že musia mať zmluvu a on prišiel s tou zmluvou aj s tými zárukami. Jej syn prišiel za ňou, že B. chce požičať 35.000 eur, nepovedal na čo. Nepovedal jej na čo potrebuje peniaze. Skôr bola podpísaná zmluva. Pri podpise zmluvy peniaze odovzdané neboli. Tiež tam nepadol dôvod, na čo tie peniaze potrebuje. Pokiaľ by vedela, že peniaze
potrebuje pre tretiu osobu, osobu rómskeho etnika, ktorý má problémy zo zákonom, tak by mu žiadne peniaze nepožičala. Pokiaľ sa mala vyjadriť ku svojej výpovedi z hlavného pojednávania z 26.11.2021 kde uvádzala, že peniaze boli odovzdané prostredníctvom jej syna H. asi 3 dni pred podpísaním zmluvy a táto bola podpísaná 4.6.2015, vyjadrila sa k tomu tak, že takto si to pamätala a ak to bolo inak, podľa nej to na veci nič nemení. Presne si už nepamätá, či boli peniaze odovzdané pred, alebo po podpise zmluvy, ale dodala, že je pravdepodobné, že si to pamätala lepšie pred štyrmi rokmi. Pripustila, že sa peniaze odovzdávali aj 3 dni pred podpísaním zmluvy. Išlo o jej peniaze, manžel o pôžičke vedel. K tvrdeniu svedkyne D. z jej výpovede z 11.1.2019, že sa pán B. vyjadril, že potrebuje pomôcť nejakým Rómom, niečo v tom zmysle, že nejaký Róm má problém so zákonom a potrebuje niečo vyplatiť sa vyjadriť svedkyňa nevedela. Znovu zopakovala, že keby tam bola nejaká pôžička voči tretej osobe, tak by ju neposkytla. Podľa nej išlo o jednoduchú zmluvu s overeným podpisom. Vnímala ju ako pôžička so zabezpečením. Ona právnické vzdelanie nemá. Svedok-poškodený J. L. I. sa k okolnostiam podpisu zmluvy vyjadril, že o tom vie iba okrajovo, všetko dohadovala manželka so synom. Bol síce pri podpise zmluvy, ale nebol do toho zasvätený. Vedel, že už predtým boli nejaké pôžičky poskytnuté. V tomto prípade Valašek zrejme požiadal syna, aby požiadal svoju mamu o pôžičku 35.000 eur. Pri objednávaní pôžičky nebol. Peniaze podľa svedka odovzdával jeho syn po podpise zmluvy. Určite neboli odovzdané pri podpise zmluvy, ani pred jej podpisom. Peniaze patrili manželke. Svedok potvrdil, že okrem neho sa pri podpise v byte nachádzala jeho manželka syn a asi aj pani D.. Peniaze boli zabezpečené iba tou zmluvou. Zmluvu nečítal, mala byť jej obsahom nejaká záložná zmluva na dom, k čomu mal byť vypracovaný znalecký posudok. Účel pôžičky svedok uviesť nevedel. Neskôr sa dozvedel, že posudok bol falošný a záložné právo nebolo realizované. Svedok nevedel, či mali byť peniaze vrátené s nejakým ziskom. Prokurátor zistil rozpor v tvrdeniach svedka, keď vo svojej výpovedi zo 17.12.2018 uvádzal, že pri odovzdávaní peňazí obžalovanému u nich doma boli prítomný on, jeho manželka, syn a jeho priateľka D., a obžalovaný prevzal peniaze v hotovosti. K tomu sa svedok vyjadril, že je pravda, čo vypovedal vtedy. Je to už desať rokov, presne si to už nepamätá. Keď to vtedy tak povedal, asi to bolo tak. Pri ďalšom rozpore trval svedok na tom, že čo sa týka účelu pôžičky, niekomu mal tie peniaze B. požičať. Trval aj na tom, že obžalovaný zaplatil dohodnuté splátky, asi 6 po 350 eur. Svedok H. I. na otázku či vedel o účele pôžičky uviedol, že v prvej verzii malo ísť o nákup vozidla, potom mali byť peniaze prelizované a vozidlo malo byť jeho alebo autobazáru a peniaze mal im vrátiť. To sa zmenilo v rámci dvoch dní a v druhej verzii im doniesol podpísanú overenú zmluvu, kde bola pôžička na 1 rok + úrok 10.000 eur sa splácaním počas jedného roka. Úrok mal splácať priebežne počas roka, nejaké 2 alebo 3 splátky zaplatil. Účel pôžičky mu nie je známy. On obžalovanému dôveroval. Najprv bola pôžička 15.000 na týždeň, ktorú vrátil v dohodnutom termíne, potom 18.000 eur, ktorú včas v plnej výške splatil a asi po mesiaci na sumu 35.000 eur. Svedok to vidí tak, že tie peniaze si požičal predtým dvakrát a vrátil, aby si získal ich dôveru a mohol získať vyššiu pôžičku, ktorú už nevrátil. Svedok nevie, ako obžalovaný naložil s peniazmi. K odovzdaniu peňazí uviedol, že presný dátum nevie, ale bola podpísaná zmluva a požičané peniaze. Zmluvu podpísali na ich domácej adrese a asi o 2 – 3 dni peniaze odovzdal na jeho bývalej domácej adrese. Peniaze mu dala mama v hotovosti. Myslí si, že boli v obálke. Čakali splátky úroku, bol s tým problém, asi 2 – 3 splátky sa podarilo od neho dostať. Následne sa odmlčal, prestal dvíhať telefóny, reagovať na správy, výzvy. Skrýval sa pri osobných návštevách, zatajoval, či už v autobazáre alebo domácej adrese. On ho počul ako bol doma, utišoval psa, niečo sa mu varilo za oknom a on neotváral, nereagoval ani na zvonček. Po čase sa odsťahoval do Bratislavy, kde si prenajal byt na meno svojej mamy. Vie, že sa tam pokúsil otvoriť nejaké fitnes štúdio a investoval tam značnú časť peňazí. Nevie, či ho uviedol do prevádzky. Z počutia vie, že v tom čase užíval nad mieru alkohol a iné látky a myslí, že mu bol v tom čase aj zadržaný vodičský preukaz. Peniaze mal vrátiť do 1 roka od podpisu zmluvy. Pri poslednej splátke úroku mal zaplatiť celú istinu, t. j. 35.000 eur a ten úrok mal byť splácaný priebežne počas roka. Následne keď prestal splácať úroky, bolo cítiť, že dochádza k väčšiemu problému, tak trvali už iba na splatení istiny. Pri získavaní peňazí späť bol činný, vnímal to ako svoju zodpovednosť, činná bola aj jeho vtedajšia priateľka E. D., aj ona s ním komunikovala kvôli vráteniu peňazí. Bola prítomná pri podpise zmluvy a odovzdávaní peňazí. Pri podpise zmluvy sa táto prezrela, mala všetky náležitosti, navyše obžalovaný uviedol nejaké záložné právo, čo malo slúžiť na zabezpečenie pôžičky a tiež uviedol, že má dom vo vlastníctve na Mierovej ulici vo Svite, a ak by sa niečo stalo so záložným právom alebo peniazmi, tak on túto nehnuteľnosť predá a uspokojí aj banku aj ich. Pri odstraňovaní rozporov trval
svedok na tom, že keď priniesol zmluvu tak už v nej nebola doba vrátenia jeden rok, ale rok a pol, čo odôvodnil tým, že musí mať nejakú poistku, ale že peniaze vyplatí od jedného roka v súlade s pôvodným dohovorom. Na otázky prokurátora odpovedal, že on bol sprostredkovateľom pôžičky, keďže išlo o vyššiu sumu, tak sa uzavrela zmluva. So zábezpekou prišiel obžalovaný, oni ju nepožadovali. Vedeli, že má kopu áut v bazáre, nehnuteľný majetok, boli rodinní známi. Svedok nevie, či jeho mama bola pri dohadovaní zmluvy. Pri podpise zmluvy bola, vyjadrila sa, že verí, že bude všetko v poriadku, pohrozila mu tak materinsky. Nepamätá si, či pri podpise zmluvy sa obžalovaný vyjadroval na čo potrebuje peniaze. Jemu povedal, že ich potrebuje na prelizovanie áut. Mal nejaké problémy, ale nevie, čoho sa to týkalo. Pokiaľ by im bolo známe, že by mal iné dlhy, alebo že peniaze potrebuje pri niekoho iného, tak by mu ich jeho mama nepožičala. Svoju mamu považuje v týchto veciach za dostatočne opatrnú. Oni sa aj viackrát dožadovali listín, ktoré mali byť zálohou za túto pôžičku. Pri podpise zmluvy povedal, že to doloží. Počas odstraňovania rozporov medzi tým, čo uvádzal na hlavnom pojednávaní a vo svojej výpovedi z prípravného konania z 23.3.2018 uviedol, že pokiaľ mal povedať že má problémy s nejakými cigánmi, ktorých on nikdy osobne nevidel, tak sa musel pomýliť a nie je si vedomý, že mal také niečo pred vyšetrovateľom povedať. Podobne sa mal vyjadriť pri svojom výsluchu z 11.1.2019, že má problémy s nejakými cigánmi, čo konkrétne nešpecifikoval. K tomu uviedol, že vôbec nešlo o to dať peniaze nejakým „cigánom“, nepamätá si, že by s tým súvisela ich pôžička. Nakoniec pripustil, že o 2-3dni prišiel B. s tým, že peniaze potrebuje na 1 rok, že má problémy s cigánmi. Trval však na tom, že peniaze boli odovzdané tri dni po podpise zmluvy, čo vzápätí spochybnil po prečítaní časti konfrontácie medzi ním a poškodenou H. I., keď trval na tom, že peniaze odovzdal osobne pred podpisom zmluvy na adrese jeho trvalého bydliska a to C. K. XXX, E. K. XXX ako uvádzal predtým. To uviedla na konfrontácii v prípravnom konaní aj poškodená. Svedok ešte dodal, že peniaze boli odovzdané a ešte bolo potrebné overiť podpis na zmluve, jemu tie peniaze ponáhľali, preto boli odovzdané pred podpisom zmluvy. Prvý základný účel bol nákup vozidla, lízing a sľub peniaze vrátiť do týždňa. Súd vykonal na hlavnom pojednávaní novú konfrontáciu medzi svedkyňou poškodenou H. I. a svedkom H. I.. Svedok trval na tom, že prvé boli odovzdané peniaze 35.000 eur na domácej adrese pána B. na ulici Mierová č. 113, potom bola podpísaná zmluva na ich domácej adrese, ktorú pripravil a doniesol pán B.. K tomu uviedla poškodená, že k podpisu zmluvy skutočne došlo na ich domácej adrese ale nevedela sa presne rozpamätať, či to bolo 3 dni pred, alebo po a to kvôli časovému horizontu 10 rokov. Ale je pravda, že peniaze boli odovzdané pred podpisom zmluvy. Súd znovu oboznámil listinné dôkazy v spise obsiahnuté. Obžalovaný je vedený v Sociálnej poisťovni pobočka Poprad ako samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa zmluvy s právom na nehnuteľnosť- dom č. 316 je obžalovaný jediným budúcim vlastníkom, v prípade nesplatenia pohľadávky zo dňa 4.6.2015 uzatvorenej medzi poškodenou H. I. ako veriteľom a obžalovaným ako dlžníkom. Podľa čl. 1 tejto zmluvy s právom na nehnuteľnosť sa obžalovaný mal stať vlastníkom danej nehnuteľnosti na základe záložnej zmluvy zo dňa 2.6.2015 (vklad záložného práva na vlastníka na dom č. 316 na parcele č. 664/1 a 664, 2, zapísanej Katastrálnym úradom v Liptovskom Mikuláši. Podľa čl. 2 predmetnej zmluvy s právom na nehnuteľnosť poškodená H. I. uzavrela s obžalovaným zmluvu o pôžičke na čiastku 35 000,- eur a obžalovaný sa zaviazal vrátiť pôžičku už vo výške 45 000,- eur, najneskôr do 4.11.2016 a podľa čl. 3 obžalovaný ako dlžník dal súčasne do zálohy (zaistenie pohľadávky) dom č. 316 s tým, že podľa čl. 4 tento dom mal v dobe uzatvorenia záložnej zmluvy hodnotu 83 900,- eur (podľa znaleckého posudku znalca Ing. Pavla Schreibera zo dňa 23.4.2015), ktorý však podľa výpisu zo živnostenského registra ukončil činnosť znalca ešte dňom 9.3.2010. Z listinného dôkazu v podobe správy Okresného úradu Liptovský Mikuláš – katastrálny odbor vyplýva, že obžalovaný k 16.6.2017 nebol vlastníkom alebo spoluvlastníkom žiadnej nehnuteľností v obvode okresu Liptovský Mikuláš a že od 1.1.2015 nepredal ani nedaroval žiadnu nehnuteľnosť v obvode okresu Liptovský Mikuláš. Ďalšia časť listinných dôkazov v podobe rozhodnutí Okresného úradu Poprad, katastrálny odbor a výpisu z listu vlastníctva, spolu s kúpnou zmluvou zo dňa 24.2.2017 a jej dodatkom zo dňa 27.4.2017 sa vzťahovala na úkony spojené s kúpou a predajom bytu č. X nachádzajúceho sa v bytovom dome na N. K. O. XXX, spolu s ďalšími nehnuteľnosťami (pozemok a garáž), ktorých vlastníkom bol obžalovaný
a ktoré na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.2.2017, spolu s jej dodatkom zo dňa 5.5.2017 predal ďalším osobám. Z obsahu ďalších listinných dôkazov v podobe správy Okresného súdu Poprad zo dňa 17.7.2017 vyplýva, že v rozhodujúcom období rokov 2016-2017 boli voči obžalovanému vedené viaceré exekučné konania na viacerých exekútorských úradoch pre pohľadávky vo vzťahu k rôznym subjektom, vrátane Sociálnej poisťovne a príslušných zdravotných poisťovní, čo korešpondovalo aj s výpisom z Centrálneho výpisu exekúcií. Z obsahu konajúcim súdom vyžiadaného spisu Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor vyplýva, že rozhodnutím Okresného úradu Liptovský Mikuláš č. V 2698/2015 zo dňa 14.8.2015, právoplatného dňom 8.9.2015 bolo rozhodnuté o zastavení konania pre neodstránenie nedostatkov návrhu na vklad do katastra nehnuteľností, o ktorý dňa 5.6.2015 (podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia), resp. dňa 12.8.2015 (podľa dátumu pečiatky na návrhu na vklad vlastníckeho práva spolu s nižšie uvedeným dodatkom č. 1 k predmetnej záložnej zmluve) požiadal obžalovaný ako účastník konania na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti – domu č. XXX na parcele č. 664/1 a č. 664/2, LV XXX, k. ú. B., ktorú uzatvoril s B. I. a na ktoré bol obžalovaný vyzvaný Okresným úradom Liptovský Mikuláš s tým, že na odstránenie nedostatkov návrhu bola účastníkom tohto konania, t. j. obžalovanému a B. I. určená 30-dňová lehota, počas ktorej bolo rozhodnutím Okresného úradu Liptovský Mikuláš č. V 2698/2015 zo dňa 3.7.2015 konanie prerušené. Súčasťou tohto spisu bola aj predmetná záložná zmluva na pohľadávku, ktorú dňa 4.6.2015 uzatvoril obžalovaný v postavení záložného veriteľa s B. I. ako záložcom – výlučným vlastníkom tejto nehnuteľnosti a z ktorej súčasne vyplýva, že obžalovaný ako záložný veriteľ s B. I. ako záložcom uzatvoril zmluvu o pôžičke s tým, že obžalovaný požičal B. I. čiastku 20 000,- eur na vyplatenie právnych úkonov s tým, že B. I. ako záložca sa zaviazala predmetnú pôžičku obžalovanému vrátiť do 4.11.2016 a vo výške 40 000,- eur a že na zaistenie tejto pohľadávky – pôžičky sa zriadilo záložné právo k tejto nehnuteľnosti v prospech obžalovaného ako záložného veriteľa. Podľa čl. 4 tejto zmluvy záloha (dom č. 316) v dobe uzatvorenia tejto záložnej zmluvy mala mať podľa znaleckého posudku znalca Ing. Pavla Schreibera zo dňa 23.4.2015 hodnotu 83 900,- eur a podľa čl. 6 toto záložné právo malo vzniknúť vkladom do katastra nehnuteľností na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš. Súčasťou tohto spisu bol aj dodatok č. 1 k zmluve o zriadení záložného práva zo dňa 5.8.2015 (č. V 2698/2015), podľa ktorého obžalovaný ako záložný veriteľ uzavrel so záložcom – B. I. týmto dňom ďalšiu zmluvu o pôžičke s tým, že obžalovaný mal B. I. požičať ďalšiu čiastku vo výške 10 000,- eur na vyplatenie právnych úkonov s tým, že i táto pôžička mala byť záložcom – B. I. podľa čl. 2 predmetného dodatku vrátená do 4.11.2016. Súd potom vyhodnotil dôkazy vykonané zákonným spôsobom na hlavných pojednávaniach pred zrušením rozsudku, v zmysle pokynu odvolacieho súd vykonal ďalšie dôkazy vypočul svedkyňu E. D. a dospel k nepochybnému záveru, že vyššie uvedenými dôkazmi bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a že hodnotené dôkazy boli získané a zabezpečené zákonným spôsobom a zároveň i k záveru, že žalovaný skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný A. B. na tom skutkovom základe, že presne nezisteného dňa v máji 2015 vylákal od poškodenej H. I. zo Svitu pôžičku vo výške 35.000,- €, ktorú sa na základe Zmluvy s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky, podpísanej dňa 04.06.2015 vo Svite, okres G., zaviazal splatiť v sume 45.000,- €, a to najneskôr ku dňu 04.11.2016, pričom v predmetnej zmluve deklaroval, že je jediným budúcim vlastníkom domu číslo XXX na parcele č. 664/1, č. 664/2, zapísanej Katastrálnym úradom v Liptovskom Mikuláši, kde tento dom dal predmetnou zmluvou do zálohu na zaistenie pohľadávky voči H. I., a to v hodnote, ktorá mala byť stanovená na základe znaleckého posudku súdneho znalca Ing. Pavla Schreibera zo dňa 23.04.2015 na sumu 83.900,- €, avšak požičané peniaze v dohodnutej lehote, ani doposiaľ nevrátil, uvedenú nehnuteľnosť nikdy nevlastnil, predmetný znalecký posudok nikdy k zmluve nedoložil a J. G. C. figuroval v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR ako znalec v odbore Geodézia a kartografia len do 01.09.2004 a nebol zapísaný v odbore Stavebníctvo, teda obvinený A. B. uviedol poškodenej H. I. nepravdivé skutočnosti za účelom vylákať od nej pôžičku, pričom už v tom čase vedel, že tú pôžičku nikdy nevráti, čím týmto svojim konaním spôsobil poškodeným manželom H. a L. I. škodu vo výške 35.000,- €. Ide o skutkový stav zistený v čase podania obžaloby.
Obžalovaný A. B. v podstate spáchanie predmetného skutku a žalované konanie ani nepopieral i keď uvádzal rôzne dôvody, pre ktoré poškodených požiadal o poskytnutie pôžičky vo výške 35 000,eur. Obžalovaný raz tvrdil, že pôžička mala slúžiť na spoločné podnikanie so synom poškodených a druhýkrát, že pôžička mala byť použitá rodinou I.. Na základe výsluchu svedka J. I. a predloženého spisu Okresného úradu Liptovský Mikuláš katastrálny odbor možno uzavrieť, aj z časového hľadiska, že obžalovaný A. B. poskytnuté peniaze od poškodenej bez jej vedomia a súhlasu poskytol rodine I. na úhradu dlhov a zmluvu o zriadení záložného práva na túto pohľadávku nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností, čo muselo byť obžalovanému známe. Z oboznámeného rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 1T/20/20166 z 27. 4. 2016 je zrejmé, že v tomto konaní odsúdený J. I. mal v preukázateľne v období, ktoré je predmetom tohto skutku finančné problémy a bol aj obmedzený na svojej slobode. Doplneným dokazovaním vyššie uvedené závery relevantným spôsobom spochybnené neboli. Možno skonštatovať, že svedkovia sa v podstate zhodli, že obžalovaný si predmetnú pôžičku mal vybavovať pre účely svojho podnikania v autobazáre. Každému z nich bolo zrejmé, že obžalovaný dobrovoľne bez vyzvania ponúkol určitú formu zábezpeky pôžičky, vedeli o akú sumu pôžičky sa jedná. Vedeli o tom, že časť pôžičky, resp. dohodnutého úroku obžalovaný v menších čiastkach sprvoti splácal. Na druhej strane nebola zistená zhoda v tom, že obžalovaný mal žiadať pôžičku pre nejakého P., ktorý mal mať problémy, ak to svedkovia pripustili, tak len počas odstraňovania rozporov v ich výpovediach. Taktiež nie je do dôsledkov preukázané, kedy v skutočnosti bola pôžička poskytnutá, či to bolo pred, alebo po podpise zmluvy, či naraz, či po častiach. Svoje stanovisko zmenil svedok H. I. v čase výsluchu pred súdom. V tomto prípade treba brať na zreteľ, že svedkovia boli opätovne súdom vypočúvaní v podstate po 10 rokoch, kedy mal byť skutok spáchaný, a určite si súvislosti, ktoré nemuseli považovať za dôležité pamätali lepšie počas prípravného konania, resp. zo začiatku prejednávania veci pred súdom. Zhoda medzi svedkami nastala po tom, keď obžalovaný si svoj záväzok prestal plniť a začal sa zatajovať a prestal s nimi komunikovať. Na základe vyššie uvedených skutkových zistení súd kvalifikoval konanie obžalovaného prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného od 6.8.2024, pretože na škode cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, ktorou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 20 000 eur (§ 125 ods. 1 Trestného zákona). Objektívna stránka trestného činu vo všeobecnosti je obligatórnym znakom každej skutkovej podstaty trestného činu, pričom pozostáva z konania (protiprávneho konania páchateľa), následku – napr. vo forme škody a z príčinného vzťahu medzi konaním a následkom. Objektívna stránka pri trestnom čine podvodu zahŕňa: páchateľ uvedie niekoho do omylu, alebo využije niečí omyl (konanie), táto osoba v dôsledku svojho omylu vykoná majetkovú dispozíciu (príčinná súvislosť medzi konaním a následkom), touto dispozíciou vznikne na cudzom majetku škoda a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí (následok vo forme obohatenia). Konanie, ktoré má znaky trestného činu, je nevyhnutným predpokladom vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti, pričom podstata protiprávneho konania musí spočívať práve vo vôli páchateľa a v jeho prejave navonok. Ak absentuje vôľa, nie je možné konanie pričítať subjektu, ktorý konal. Možno uzavrieť, že na trestnoprávne relevantné konanie sa vyžaduje, aby konanie vôľovo patrilo páchateľovi, nie inej osobe a aby ho tento subjekt aj prejavil. Zároveň je nevyhnutným, aby tento prejav vôle napĺňal znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. Základná skutková podstata trestného činu podvodu má dve formy protiprávneho konania, a to uvedenie iného do omylu (aktívne konanie vo vzťahu k mýliacej sa osobe; páchateľ sám uvádza inej osobe nepravdivé skutočnosti alebo zatajuje pravdivé skutočnosti) a využitie omylu iného (pasívne konanie vo vzťahu k mýliacej sa osobe; keď páchateľ sám k omylu inej osoby svojím konaním neprispel, jej omyl však rozpoznal a koná tak, aby sa na škode na cudzom majetku obohatil on alebo iná osoba. Omyl je neúmyselné vykonanie niečoho nesprávneho, nesprávny názor, nesprávny úsudok, pomýlenie sa, ide o rozpor predstavy so skutočnosťou. Platí názor, že podvodné konanie páchateľa je prostriedkom k tomu, aby na škode na cudzom majetku obohatil seba alebo iného. To znamená, že z hľadiska naplnenia znakov trestného činu je relevantné len také konanie páchateľa, ktoré prechádza transferu majetkovej hodnoty z dispozície poškodeného do dispozície páchateľa alebo niekoho iného. Len také konanie môže byť v príčinnej súvislosti s následkom – úbytkom majetku na strane poškodeného. Uvedením do omylu sa rozumie aktívne konanie páchateľa, ktorý koná tak, aby vyvolal v inej osobe určitý stav, ktorý sa však nezhoduje s objektívnou realitou. Podvod je majetkovým trestným činom, uvádzanie niekoho do omylu je len prostriedkom k tomu, aby došlo k neoprávnenému presunu majetku z jednej osoby (vznik škody) na osobu inú (vznik obohatenia). Konanie páchateľa je sledované majetkovým účelom.
Aby bolo možné rozhodnúť o trestnom čine (právne ho kvalifikovať), musí sa najskôr zistiť, či sa skutok stal, t. j. musí sa zistiť príčinný vzťah medzi konaním (činnosťou) páchateľa a následkom a až následne možno posudzovať otázku zavinenia. Za trestný čin podvodu je možné považovať len také protiprávne konanie, ktorým bol tento následok na majetku spôsobený práve v dôsledku uvedenia do omylu. Aby mohlo ísť o naplnenie všetkých znakov trestného činu podvodu je nevyhnutným, aby škoda na cudzom majetku a obohatenie iného mali základ (príčinnú súvislosť) práve v „podvodnom konaní“ páchateľa, t. j. konaním, ktorým páchateľ iného uvádza do omylu alebo využíva omyl iného. K uvedenému možno dodať, že príčinný vzťah musí byť nielen medzi konaním a následkom, ale aj medzi konaním a účinkom (napr. medzi konaním a spôsobením malej škody). Príčinný vzťah musí byť tiež medzi konaním a takým následkom, ktorý je okolnosťou podmieňujúcou vyššiu trestnú sadzbu (napr. spôsobenie značnej škody). Pri trestnom čine podvodu je najpodstatnejšie, že práve dobrovoľné vykonanie dispozície s majetkovými hodnotami v omyle je základnou charakteristikou trestného činu podvodu. Práve povahou tejto majetkovej dispozície, nie vznikom škody na majetku určitej osoby na jednej strane a obohatením sa inej osoby na druhej strane, sa tento trestný čin líši od ostatných majetkových trestných činov. Druhým znakom, ktorý vyjadruje podstatu trestného činu podvodu a odlišuje ho od ostatných majetkových trestných činov, je úmysel páchateľa. Páchateľ musí mať podvodný úmysel, t. j. úmysel uviesť niekoho do omylu alebo využiť niečí omyl a spôsobiť tak na cudzom majetku škodu, a seba alebo iného obohatiť, teda už v čase, keď uvádza inú osobu do omylu a keď dochádza k jeho obohateniu alebo k obohateniu inej osoby. Pritom skutočnosť, že na trestnom čine podvodu môže byť zainteresovaných viacero skupín osôb, s tým, že obohatenie aj inej osoby môže byť v príčinnej súvislosti s konaním páchateľa, pretože páchateľ trestného činu podvodu, t. j. ten, kto uvádza do omylu alebo využíva niečí omyl, nemusí byť totožný s obohatenou osobou vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.5.2005, sp. zn. 1 Tzo V 1/2005. K tomu treba dodať, že poškodená dodržala určitú nevyhnutnú mieru opatrnosti, žiadala uzavrieť písomnú zmluvu a privítala a prijala konanie obžalovaného ktorý do zmluvy dobrovoľne zakomponoval určitú zábezpeku, súhlasila s tým, že obžalovaný ponúkol niekoľko alternatív súvisiacich so zabezpečením svojej pohľadávky. V čase spisovania zmluvy nemohla vedieť a ani tušiť, že formy zabezpečenia záväzku boli zo strany obžalovaného fiktívne. Úlohou tohto súdu nebolo zisťovať či je zmluva o pôžičke platná, nikto jej platnosť ani nenamietal, pre účely tohto dokazovania treba zmluvu považovať za platnú a zo strany poškodenej možno dôvodne považovať jej plnenie. Na spisovanie podobných zmlúv o pôžičke nie je potrebné mať právnické vzdelanie. Vyššie citované právne úvahy sa vo svojich podrobnostiach plne vzťahujú na prejednávanú trestnú vec. Bolo zároveň preukázané, že z hľadiska príjmov je obžalovaný osobou z nízkymi príjmami a musel vedieť, že nemá reálne možnosti túto pôžičku vrátiť. S peniazmi nakladal spôsobom, z ktorého mu muselo byť taktiež zrejmé, že mu nebudú vrátené, a že on ich reálne v budúcnosti taktiež vrátiť nebude môcť. Vrátenie peňazí nemohla relevantným spôsobom zabezpečiť dubiózna( pochybná zmluva ), ktorá nemohla byť na príslušnom úrade zavkladovaná z formálnych dôvodov. Tieto dve skutočnosti mu boli preukázateľne známe v čase prevzatia finančných prostriedkov patriacich poškodenej H. I.. V súlade s pokynom nadriadeného súdu bola upravená aj skutková veta rozsudku v časti spôsobenej škody, keď sa preukázalo, že došlo k vráteniu finančných prostriedkov v celkovej výške 2.500 eur, a preto bola spôsobená škoda ustálená na sumu 32.250 eur. Obžalovaný A. B. bol v minulosti dvakrát odsúdený avšak s účinkami zahladenia v evidencii priestupkov má 8 záznamov najmä za porušenie dopravných predpisov a v databáze súdov viacero civilných sporov a na ne nadväzujúcich exekučných konaní. Pokiaľ súd uznal vinu obžalovaného je potrebné rozhodnúť aj o treste. V súvislosti s tým bral súd do úvahy zákonné kritéria uvedené v ustanovení § 34 ods. 1, 2, 3 a 4 Trestného zákona. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. V súlade s uvedenou zákonnou úpravou súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby s podmienečným odkladom výkonu trestu na primeranú skúšobnú dobu. Súd nevidel dôvody na akúkoľvek možnosť mimoriadneho zníženia trestu, nakoľko zo spisu je zrejmé, že po nápade veci na súd dňa 1. 8. 2019 mohol prvýkrát a nie svojou vinou vykonať prvé hlavné pojednávanie až 12. 10. 2021. Určite je však potrebné prihliadať na dĺžku konania, ktorá musí byť v súlade s Dohovorom o ľudských právach a Ústavou Slovenskej republiky. Uvedená skutočnosť sa odrazila pri výške uloženého trestu v súlade s vyššie uvedenou povinnosťou dbať pri uložení trestu na dobu, ktorá uplynula od spáchania činu. Súd rozhodoval aj o náhrade škody. Musel vziať do úvahy, že pôžičku vo výške 35.000 eur poskytla obžalovanému poškodená H. I., a to nie z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto nemohol byť do adhézneho konania pojatý svedok J. L. I. a poškodenou stranou v tomto konaní je výlučne H. I., ktorej súd priznal ustálenú výšku škody. Poškodená si uplatnila aj ďalší nárok, ktorého dokazovanie by presiahlo potreby trestného stíhania a preto bola v zmysle § 288 ods. 2 Trestného poriadku so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaná na civilný proces. na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie, a to do 15 dní od jeho oznámenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.