Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Poprad 25Csp/1/2023 8723209828 07. 04. 2025 JUDr. Lucia Baštová ECLI:SK:OSPP:2025:8723209828.7
Uznesenie Okresný súd Poprad v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B., právne zastúpeného Mgr. Stanislavom Feketem, advokátom, so sídlom Nám. sv. Egídia 26/69, 058 01 Poprad, IČO: 37 789 414, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a. s., so sídlom Evropská 810/136, 160 00 Praha 6, Česká republika, IČO: 492 40 480, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky UNIQA pojišťovna, a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Krasovského 3986/15, 851 01 Bratislava, IČO: 53 812 948, právne zastúpenému PRK Partners s. r. o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava- mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 978 643, o zaplatenie 18.000,- eur s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Konanie z a s t a v u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Poprad dňa 07.06.2023 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 18.000,- eur s príslušenstvom z titulu plnenia z poistnej zmluvy po vzniku poistnej udalosti a na náhradu trov konania. 2.1 Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 20.10.2022 poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX, produkt Poistenie vozidiel – „Auto & pohoda“, na základe ktorej poistil svoje motorové vozidlo B. C., EČV: D., VIN: E., na poistnú sumu 23.000,- eur, pričom začiatok poistenia bol od 20.10.2022. Od 25.12.2022 mal jeho motorové vozidlo požičané F. G., ktorý ho dňa 28.12.2022 viedol po ceste III. triedy XX/XX medzi obcami H. I. J. B., pričom pri odbáčaní vľavo nezvládol riadenie vozidla a prednou ľavou časťou narazil do vozidla Jaguar XJ s evidenčným číslom G., ktoré viedol K. H.. Účastníci nehody privolali políciu a bol spísaný aj záznam o preverení oznámenia škodovej udalosti, kde popísali priebeh a následky nehody. F. G. uznal svoju zodpovednosť za priestupok, za čo mu bola uložená bloková pokuta vo výške 150,- eur, ktorú bez výhrad zaplatil na mieste. Dychové skúšky oboch vodičov boli negatívne. Účastníci nehody sa dohodli na zavinení, že zodpovedným vodičom bol p. G., ktorý viedol jeho motorové vozidlo. Žalobca následne škodovú udalosť oznámil poisťovni prostredníctvom na to určeného dotazníka, kde opísal všetky potrebné skutočnosti. 2.2 Žalovaný mu dňa 06.02.2023 oznámil, že škoda na poškodenom vozidle bude likvidovaná ako totálna škoda a nesúhlasil s opravou poškodeného vozidla. Následne mu dňa 27.02.2023 oznámil, že si nechal vypracovať znalecký posudok a o ďalších krokoch ho bude informovať po obdržaní posudku. Oznámením zo dňa 06.04.2023 mu oznámil, že uzavrel škodovú udalosť bez poskytnutia poistného plnenia z dôvodu, že rozsah a charakter poškodenia vozidla nezodpovedá popísanému nehodovému deju. Vychádzal pritom zo záverov znaleckého posudku. Podľa neho bolo konštatovanie žalovaného o neposkytnutí poistného plnenia všeobecné, neurčité a hypotetické na to, aby ako spotrebiteľ poznal
dôvody pre odmietnutie poistného plnenia. Dôvodiac, že škoda na jeho motorovom vozidle bola posúdená ako totálna škoda, vychádzajúc z hodnoty vozidla v čase poistnej udalosti vo výške 15.600,eur a hodnoty použiteľných zvyškov v sume 5.000,- eur si uplatnil od žalovaného nárok na poistné plnenie vo výške 18.000,- eur (10.070,- eur z primárneho poistenia a 7.930,- eur z pripoistenia GAP). Nakoľko mu žalovaný doposiaľ škodu neuhradil, žiadal, aby súd jeho žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na požadované plnenie spolu s úrokmi z omeškania. 3. Žalovaný v priebehu sporu nesúhlasil s nárokom žalobcu, pretože podľa neho škoda nevznikla v priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Aj z vypracovaného znaleckého posudku súdneho znalca L. B. G. M. XX/XXXX vyplýva, že je síce technický prijateľné, že došlo ku zrážke motorových vozidiel tak, ako to opísali vodiči, avšak z technického hľadiska je možné konštatovať, že neboli naplnené podmienky technickej plauzability ako neplánovaného alebo dopravne vynúteného následku opísanej poistnej udalosti účastníkmi. Okrem toho znalec poukázal aj na technický stav motorového vozidla, ku ktorému uviedol, že podľa databázy CEBIA a Kontroly originality bolo manipulované s odometrom vozidla, t. j. boli stočené kilometre. Žalovaný tvrdil aj to, že poistná suma, za ktorú bolo motorové vozidlo poistené nezodpovedala jeho hodnote v dobe uzatvorenia poistnej zmluvy, pretože z kúpnej zmluvy vyplýva, že žalobca kúpil vozidlo za cenu 16.500,- eur. Zároveň uviedol, že má vedomosť o tom, že voči žalobcovi je vedené trestné konanie za trestný čin podvodu týkajúce sa predmetnej poistnej zmluvy. 4. Súd na návrh žalovaného a plniac si povinnosť podľa § 190 Civilného sporového poriadku žiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru D. a následne Okresné riaditeľstvo Policajného zboru N. B. o oznámenie stavu trestného konania vo veci poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona voči osobe A. A. a zároveň, keďže mal za to, že vedené vyšetrovanie úzko súvisí s predmetným súdnym konaním, požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru N. B. o predloženie rovnopisu vyšetrovacieho spisu v konaní vedenom pod M.: O./X-XXX-XX-XXXX. 5. Súd po oboznámení sa s predloženým rovnopisom vyšetrovacieho spisu vyzval žalobcu výzvou zo dňa 13.01.2025, či trvá na podanej žalobe z dôvodov, že z obsahu vyšetrovacieho spisu (listinných dôkazov nachádzajúcich sa v ňom) doposiaľ nepochybne vyplýva, že skutočnosti tvrdené v podanej žalobe a vyjadreniach ako aj dôkazy k nim priložené nie sú pravdivé, a to z dôvodov, že v základnom technickom opise jednotlivo dovezeného vozidla, vystavenom dňa 13.10.2022 Okresným úradom D. pod č. k. O./ XXXXXX, konkrétne v časti ďalšie úradné záznamy bolo uvedené, že vozidlo je jednotlivo dovezené z K., kde dňa 23.5.2022 malo na počítadle prejdenej vzdialenosti (odometri) zaznamenané 268 231 km. V rámci konania o jednotlivo dovezenom vozidle bola zistená manipulácia s odometrom, kedy bolo dňa 27.9.2022 zistené 91 192 km. Z obsahu spisu ďalej vyplývalo, že kontrola originality bola vykonávaná na Stanici technickej kontroly v G., I. XXX, XXX XX G., pričom táto bola ukončená dňa 27.9.2022 a podľa odborného posudku o kontrole originality motorového vozidla B. C. C., E., EČ: D. je v ňom uvedené, že stav počítadla prejdenej vzdialenosti je 91 192 km. Súčasťou spisu bola taktiež zmluva o kúpe predmetného motorového vozidla v nemeckom jazyku zo dňa 10.06.2022 a jej preklad, ktorý vykonala F. P. F., zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov pod evidenčným číslom XXXXXX. Predmetom tejto zmluvy bolo motorové vozidlo značky B. C. C., VIN: E., kde na strane predávajúceho vystupoval N. J., E. XXX, XXXXX G. a na strane kupujúceho vystupoval A. A., B. XX, XXX XX D.. Cena za predmetné motorové vozidlo bola v zmluve stanovená na sumu vo výške 2.500,- eur s DPH. V zmluve bolo ďalej okrem iného uvedené, že vozidlo bolo komerčne využívané a vykazuje veľmi vysoký stav km, bolo odovzdané so všetkými dokladmi spolu s technickým preukazom dňa 10.06.2022, nie je bez nehody, filter pevných častíc je plný, len podmienečne pripravený na jazdu. V zmluve bola uvedená poznámka: „Kúpené v stave akom je, po skúšobnej jazde. Stav km podľa predchádzajúceho majiteľa cca 270 000 km.“ Zmluva bola podpísaná osobou Q. D. s odtlačkom firemnej pečiatky predávajúceho N. J. a kupujúcim A. A.. 6. Na základe predmetnej výzvy podaním doručeným súdu dňa 20.02.2025 žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Zároveň navrhol, aby súd rozhodol o trovách konania podľa § 257 Civilného sporového poriadku a nepriznal náhradu trov konania ani jednému z účastníkov. Poukázal na to, že v priebehu konania sa mu zmenila nielen životná, ale aj ekonomická situácia. Rozviedol sa, prišiel o prácu a aj keď sa zaregistroval ako živnostník, jeho príjem sotva postačuje na úhradu súdom určeného výživného na jeho deti spolu vo výške 350,- eur mesačne a na úhradu jeho životných potrieb. Nebol preto schopný uhrádzať ani úkony právnej služby predchádzajúcemu právnemu zástupcovi, v dôsledku čoho došlo k ukončeniu jeho právneho zastupovania. V prípade, ak by ho súd zavial na úhradu trov konania, znamenalo by to pre neho existenčný problém. Zároveň ako dôkazy
predložil súdu rozsudok Okresného súdu F. č. k. 16P/64/2023-56, č. k. 16Pc/7/2024-16 a osvedčenie o živnostenskom oprávnení zo dňa 22.02.2024. 7.1 Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 28.03.2025 súhlasil so zastavením konania, avšak navrhol, aby súd o trovách konania rozhodol postupom podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznal mu plnú náhradu trov konania, nakoľko podľa neho tu neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 100/2020, podľa ktorého cit.: „Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.“ Ďalej uviedol, že žalobca reálne nepreukázal svoje majetkové pomery, pretože skutočnosť, že sa rozviedol a súd mu určil výšku výživného na jeho deti ešte neznamená, že je nemajetný, resp. že (v skutočnosti) nemá dostatočný príjem na úhradu trov konania. Nepreukázal ani dôvod, pre ktorý mal prísť o prácu (napr. či nešlo o jeho dobrovoľné rozhodnutie) a ani výšku jeho príjmov zo živnosti. Avšak ani samotná nepriaznivá finančná situácia žalobcu (ktorá ani nebola riadne preukázaná) neznamená, že súd by ho z tohto dôvodu nemohol zaviazať na náhradu trov konania v jeho prospech. 7.2 Okrem nepreukázanej majetkovej situácie žalobcu poukázal na zásadnú a podstatnú skutočnosť, a to, že žalobca už v žalobe svoj nárok na poistné plnenie založil na základe tvrdení a dôkazov, ktoré sa ukázali byť nepravdivé. Zdôraznil, že žalobca je vyšetrovaný pre zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, keďže na jeho vozidle B. C. mal byť po jeho dovoze do Slovenskej republiky stočený odometer o približne 180 tisíc kilometrov a zároveň z vyšetrovacieho spisu malo vyplynúť, že ho mal kúpiť za 2.500,- eur, ale poistil ho na poistnú sumu 23.000,- eur, pričom žalovanému pri dojednávaní poistenia predložil falošnú kúpnu zmluvu. Následne v krátkom čase po uzatvorení poistnej zmluvy malo dôjsť k údajnej dopravnej nehode a žalobca si tak v súvislosti s vozidlom, ktoré kúpil za 2.500,- eur uplatňoval poistné plnenie vo výške 18.000,- eur. 7.3 Zo všetkých týchto skutočností vyplýva podľa neho nepoctivý zámer žalobcu, ktorý sa snažil uviesť žalovaného do omylu, aby od neho získal poistné plnenie, pretože na základe nepravdivých tvrdení inicioval súdny spor, v súvislosti s ktorým žalovanému vznikli náklady. Po tom, ako žalovaný navrhol vykonať dokazovanie, ktorým bolo preukázané, že ním tvrdené skutočnosti nie sú pravdivé (naopak ide o vec poisťovacieho podvodu), vzal žalobu späť. Z uvedeného vyplýva, že naopak existujú výnimočné okolnosti na strane žalovaného v prospech záveru, že súd by mu mal právo na náhradu trov konania priznať. Bolo by totižto zásadne nespravodlivé, aby súd vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu neuložil žalobcovi povinnosť znášať trovy konania, ktoré vznikli žalovanému v súvislosti so sporom, ktorý bezdôvodne a nepoctivo vyvolal žalobca. Zavinenie za zastavení súdneho konania je výlučne na strane žalobcu. Keďže riadnym spôsobom neboli preukázané celkové majetkové pomery žalobcu a zároveň úplne absentujú také výnimočné okolnosti, na základe ktorých by rozhodnutie súdu o tom, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania, predstavovalo neprimerane tvrdé alebo nespravodlivé rozhodnutie, žiadal, aby mu súd priznal plnú náhradu trov konania. 8. Podľa § 144 zákona 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť. 9. Podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. 10. Podľa §146 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 11. Vzhľadom k tomu, že žalobca vzal svoju žalobu späť a žalovaný s jej späťvzatím súhlasil, súd postupujúc podľa citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku I. výrokom konanie zastavil.
12. Podľa § 256 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. 13. Podľa § 257 Civilného sporového poriadku výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 14. Súd zastavil konanie vzhľadom na dispozičný úkon žalobcu, ktorý ako dominus litis je oprávnený disponovať s predmetom sporu. Všeobecná právna úprava platná pre rozhodovanie o náhrade trov konania v prípade zastavenia konania je ustanovená v § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom vychádza zo zásady procesného zavinenia strany na zastavení konania. 15. Integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj právo strany, ktorá v konaní (v spore) uspela, vo všeobecnosti na to, aby jej boli nahradené všetky trovy, ktoré vo vecnej súvislosti s uplatnením svojho práva vynaložila. V prípade úvahy súdu o odchýlení sa od tohto generálneho pravidla, je súd povinný takýto odklon náležite odôvodniť, v opačnom prípade by sa dopustil porušenia základného práva na súdnu ochranu dotknutej strany. 16. Podľa pravidla vyjadreného v § 252 CSP, každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nebude spor skončený. Ide do určitej miery o výchovný účel tohto pravidla, ktorý vychádza z premisy, že strany sporu, ktoré iniciujú a vedú spor, tak konajú na vlastné riziko spočívajúc v zodpovednosti za výsledok sporu. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je vyjadrená v ustanovení § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. 17. Pri použití § 256 ods. 1 prvej vety CSP treba otázku, či účastník konania (strana sporu) zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu (žaloby), možno strane sporu uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jej správanie bol vzatý späť návrh (žaloba), ktorý bol podaný dôvodne. 18. Pojem procesné zavinenie použitý v § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Konanie môže byť zastavené z rôznych procesných dôvodov, najčastejšie dochádza k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby (celkom alebo sčasti) alebo v dôsledku nedostatku procesných podmienok. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesno-právny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Zavinenie môže existovať tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, ktorou príčinou je správanie sa strany sporu, t. j. aj jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby a dôsledkom je vznik trov protistrany (sp. zn. I. ÚS 469/04). Pojem procesné zavinenie je tak potrebné vykladať komplexne a extenzívne, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre, t. j. nie v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie strany sporu. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov (strán) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. septembra 2011 sp. zn. 7M Cdo 4/2010). 19. Súd konštatuje, že v prípade, ak k zastaveniu konania došlo na základe späťvzatia žaloby, v zásade platí, že zodpovednosť na zastavení konania nesie žalobca, ktorý je tak povinný nahradiť trovy konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP protistrane. Uvedené neplatí v situácii, ak bolo preukázané, že dôvod odpadnutia predmetu sporu, pre ktorý žalobca dôvodne zobral žalobu späť, spočíval v zavinenom správaní žalovaného (napr. splnenie žalovanej povinnosti po podaní žaloby). Od uvedeného je však potrebné odlišovať aj situáciu, ak dôvod odpadnutia predmetu sporu, pre ktorý žalobca dôvodne zobral žalobu späť, spočíval buď v zavinenom správaní sa oboch strán sporu alebo v objektívnej skutočnosti,
ktoré strany sporu nemohli ovplyvniť. V takomto prípade súd rozhodne, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko nemožno pričítať jednoznačne zodpovednosť na zastavení konania ani jednej strane. V uvedených prípadoch, kedy nastala situácia, že by niektorej zo strán sporu vzniklo právo na náhradu trov konania, možno ešte pristúpiť k skúmaniu, či na danú situáciu možno aplikovať výnimku podľa § 257 CSP, ktorá je vyjadrením toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom a moderovať tak mieru priznaného nároku náhrady trov konania. 20. Vzhľadom k uvedenému súd poukazuje, že už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.07.2017 uviedol, že aplikácia citovaného ustanovenia však musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok; dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010 či 3MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie, ale i okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 292/07, sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 727/2000). 21. V predmetnom konaní nie je sporné, že žalobca vzal žalobu späť, a teda zavinil zastavenie konania. Vychádzajúc len z tejto premisy, by mal žalobca znášať zodpovednosť na zastavení konania. Súd však v zmysle vyššie uvedeného posudzoval individuálnu povahu tohto konania a prihliadal na dôvody žalobcu, pre ktoré zobral žalobu v celom rozsahu späť. 22. V tejto súvislosti súd konštatuje, že z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v predmetnom súdnom konaní žalobca už v podanej žalobe svoj nárok na poistné plnenie založil na základe tvrdení a dôkazov, ktoré sa po oboznámení súdu s vyšetrovacím spisom O. N. B. pod M.: O./X-XXX-XX-XXXX ukázali ako nepravdivé. Niet pochybností, že žalobca je vyšetrovaný pre zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, keďže motorové vozidlo kúpil za 2.500,- eur (kúpna zmluva vo vyšetrovacom spise) namiesto ním tvrdených 15.600,- eur, neskôr ďalšou kúpnou zmluvou v súdnom spise preukázaných 16.500,- eur a poistil ho dňa 20.10.2022 na sumu 23.000,- eur, ktorú uviedol ako kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy pri poisťovaní motorového vozidla (čl. 336 súdneho spisu). Taktiež niet pochýb o tom, že na jeho vozidle bol po jeho dovoze do Slovenskej republiky stočený odometer z 268.231 km na 91.192 km, a že s takto upraveným odometrom, po poistení motorového vozidla u žalovaného, došlo dňa 28.12.2022 k dopravnej nehode, v súvislosti s ktorou, ako poistnou udalosťou, si uplatňuje v tomto spore poistné plnenie vo výške 18.000,- eur. Z uvedeného možno nepochybne zhrnúť, že žalobca pri podpise poistnej zmluvy so spoločnosťou UNIQA pojisťovna, a. s., predložil kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bolo síce totožné motorové vozidlo B. C. C., VIN: E., rok výroby XXXX, avšak s kúpnou cenou 16.500,- eur, teda zmluvu inú ako pôvodnú.
23. Keďže v predmetnej veci došlo k späťvzatiu žaloby, v tejto civilnej veci neprebehlo žiadne dokazovanie (okrem predloženého vyšetrovacieho spisu na návrh žalovaného), je možné posudzovať otázku zavinenia žalobcu výlučne z procesného hľadiska v rozsahu kritérií vymedzených v ustanovení 257 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že základný účel inštitútu trov konania vychádza z premisy, že strana sporu, ktorá iniciuje a vedie spor, tak koná na vlastné riziko spočívajúce v zodpovednosti za výsledok sporu. 24. Vychádzajúc z prejednávanej veci bol nosný argument žalobcu týkajúci sa nepriznania nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu založený na zmene jeho životnej a ekonomickej situácii, keďže sa rozviedol, prišiel o prácu, a aj keď sa zaregistroval ako živnostník, jeho príjem sotva postačuje na úhradu súdom určeného výživného na jeho deti spolu vo výške 350,- eur mesačne a na úhradu jeho životných potrieb. Z týchto dôvodov nebol schopný uhrádzať ani úkony právnej služby predchádzajúcemu právnemu zástupcovi, v dôsledku čoho došlo k ukončeniu jeho právneho zastupovania. Súd okrem nim tvrdených argumentov neopomenul ani skutočnosť, že predmetný spor je sporom spotrebiteľským, v ktorom spotrebiteľ vystupuje ako slabšia strana sporu, vo vzťahu ku ktorému sa uplatňuje princíp ochrany slabšej strany oproti žalovanému, ktorý má v tomto spore postavenie dodávateľa. 25. Súd však konštatuje, že uvedenej argumentácii žalobcu nie je možné prisvedčiť, nakoľko tá je založená na jeho subjektívnej predstave, resp. subjektívnych dôvodoch, ktoré nemajú svoj objektívny základ v aktuálnej právnej úprave a ani v aplikačnej praxi súdov Slovenskej republiky. Dôvodnosť žaloby bola založená len na subjektívnej predstave žalobcu, z postavenia ktorého ako „dominus litis“ (pána sporu, ktorý svojím konaním určuje jeho smerovanie) vyplýva aj jeho zodpovednosť za výsledok sporu v rovine povinnosti hradiť trovy konania. 26. Zo všetkých skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu a konania žalobcu vyplýva, že na základe nepravdivých tvrdení (a dôkazov) inicioval súdny spor, v súvislosti s ktorým žalovanému vznikli náklady. Od žalovaného sa snažil nepoctivým spôsobom získať poistné plnenie. Až po oboznámení sa s vyšetrovacím spisom na návrh žalovaného a po výzve súdu, v ktorej ho súd upozornil na „nepoctivosť“ jeho konania, vzal žalobu späť. Z kontextu tohto jeho konania vyplýva, že svojim konaním nepreukázal existenciu zavinenia na zastavení konania na strane žalovaného a ani nepreukázal, že by zodpovednosť na zastavení konania bola v porovnateľnej miere zavinenia na oboch stranách sporu alebo v objektívnej skutočnosti, ktorú strany sporu nemohli predvídať. Z vyššie uvedeného je možné dôjsť k záveru, že zodpovednosť na zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby spočíva v plnej miere na ťarche žalobcu, ktorý je povinný nahradiť trovy konania protistrane, ktorá zastavenie konania nezavinila. Bolo by totižto zásadne nespravodlivé, aby súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu neuložil žalobcovi povinnosť znášať trovy konania, ktoré vznikli žalovanému v súvislosti so sporom, ktorý vyvolal žalobca. 27. Súd sa v dôsledku argumentácie žalobu zaoberal prípustnosťou aplikácie moderačného práva v zmysle ust. § 257 CSP a dospel k záveru, že v okolnostiach prejednávanej veci neboli naplnené kritéria pre jeho aplikáciu. Súdna prax pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok; dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, pričom tieto v prejednávanej veci neboli preukázané. Skutočnosť, že sa po začatí sporu zmenila životná a ekonomická situácii žalobu, z ktorých dôvodov nebol schopný uhrádzať ani úkony právnej služby predchádzajúcemu právnemu zástupcovi, v dôsledku čoho došlo k ukončeniu jeho právneho zastupovania, keď navyše žiadnym spôsobom hodnoverne nepreukázal svoje majetkové pomery, nenapĺňa charakter výnimočných okolností, pre ktoré by súd nemal strane, ktorá nezavinila zastavenie konania priznať náhradu trov konania. Uvedené dôvody tak spočívajú len v subjektívnych okolnostiach žalobcu, ktoré zároveň nenaplňujú intenzitu dôvodov tak, ako prezumuje zákon v ustanovení § 257 CSP. 28. Súdu v kontexte tohto spotrebiteľského sporu a vyššie uvedených skutočností nedá na záver nepoukázať na známe odlišné stanovisko sudcu JUDr. Milana Ľalíka podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu Ústavného súdu sp. zn.: I. ÚS 547/2012: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký
postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).“ 29. Všetky vyššie uvedené skutočnosti viedli súd k procesnému postupu v zmysle § 256 ods. 1 CSP a s prihliadnutím na zistenie, že zastavenie konania zavinil žalobca, súd rozhodol tak, ako je uvedené v II. výroku tohto uznesenia. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Poprad. V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.