Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Poprad 25Csp/64/2025 8725204068 18. 03. 2026 JUDr. Lucia Baštová ECLI:SK:OSPP:2026:8725204068.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Luciou Baštovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpenej LEGALINK s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské nivy 53, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 990 365, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpenému Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – Ružinov, IČO: 53 255 739, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5.000,- eur s príslušenstvom, takto rozhodol: I.
Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu o výške ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením.
100 %,
odôvodnenie: 1. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 21.10.2025 žiadala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.000,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia a na náhradu trov konania. 2. Žalobu odôvodnila tým, že v spore vedenom na Okresnom súde Poprad, pod sp. zn. 25Csp/34/2024 o zaplatenie sumy 10.000,- eur s príslušenstvom súd uznesením č. k. 25Csp/34/2024-165 zo dňa 14.05.2025 konanie zastavil a priznal jej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.06.2024. Tvrdila, že podľa platného znenia § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má právo na primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko bola úspešná v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku a zákon nevyžaduje preukázanie ani len hrozby ujmy. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľa a základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný. S poukazom na rozsudok Krajského súdu Prešov, č. k. 7Co/132/2019-84 zo dňa 28.05.2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/173/2022 zo dňa 25.04.2023 uviedla, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká aj pri zastavení konania pre nedôvodné späťvzatie žaloby zo strany žalovaného v pôvodnom konaní. Vzhľadom k tomu, že z jej strany boli splnené všetky predpoklady pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, žiadala jeho priznanie vo výške 5.000,- eur. 3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa označila a predložila uznesenie Okresného súdu Poprad č. k. 25Csp/34/2024-165 zo dňa 14.05.2024. 4.1 Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.11.2025 považoval nárok žalobkyne za nedôvodný, a to s poukazom na nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie a nepodloženú výšku primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa neho sa žalobkyňa v žalobe dostatočne nevysporiadala
s tým, že základné konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, a teda uplatnením si dispozičného oprávnenia so žalobou a nie z dôvodu, že by v konaní bolo preukázané porušenie akýchkoľvek spotrebiteľských práv žalobkyne, preto táto nie je osobou, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žiadne také právoplatné rozhodnutie vo veci samej doposiaľ neexistuje a žalobkyňa ho ani nepredložila. Z tohto dôvodu jej nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Naviac nie je zrejmé ani to, v čom malo dôjsť k porušeniu spotrebiteľského práva, nakoľko v základnom konaní žiadne porušenie spotrebiteľského práva preukázané a súdom konštatované nebolo, keďže konanie bolo zastavené (t. j. nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie) z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom bez uvedenia dôvodu. Podľa neho nie je zrejmé ani to, na základe akých skutočností považuje žalobkyňa výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5.000,eur za primeranú, ktorú v podanej žalobe ani nijako nezdôvodnila, neuviedla, prečo by práve takáto suma mala byť primeraná, ani ako konkrétne sa k jej výške dopracovala. Podľa neho rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/173/2022 zo dňa 25.04.2023, na ktoré poukázala, nie je možné aplikovať na tento spor, nakoľko vychádza z iných skutkových okolností a iba prosté späťvzatie žaloby v začatom konaní nemôže v žiadnom prípade viesť k dedukcii, že toto späťvzatie bolo vykonané z dôvodu, že si bol vedomý porušenia spotrebiteľských práv. Priznaním primeraného finančného zadosťučinenia by vznikla absurdná situácia, kedy by sa žalobcovia (pokiaľ pre nich súdne konanie stratilo zmysel, a to či už z obchodného, strategického, alebo akéhokoľvek iného dôvodu) obávali vykonania späťvzatia, nakoľko by každé zastavené konanie (za akceptácie argumentácie žalobkyne) pre nich znamenalo riziko uplatnenia si nároku primeraného finančného zadosťučinenia protistranou. 4.2 Ďalej namietal, že nie je subjektom, ktorý so žalobkyňou uzatvoril zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 09.05.2018, a preto aj v prípade, ak by k takémuto porušeniu došlo, nemôže byť subjektom, ktorý za takéto porušenie jej spotrebiteľských práv a povinností zodpovedá. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávok bol týmto subjektom peňažný ústav poskytujúci predmetné úvery - teda postupca, ktorý predmetné pohľadávky voči nej následne odpredal jemu. Namietal preto nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu, nakoľko v základom spore len vyžadoval od žalobkyne plnenie titulom odkúpených pohľadávok (pričom výšku jednotlivých pohľadávok deklaroval peňažný ústav v prílohách k Zmluve o postúpení pohľadávok). V súvislosti s dožadovaním sa týchto pohľadávok neboli porušené žiadne spotrebiteľské práva žalobkyne, a preto nebola opätovne naplnená hypotéza § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/107/2021 zo dňa 28.02.2023. 4.3 A napokon dôrazne odmietol aj ničím nepodloženú výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa neho je cynické, ak žalobkyňa od žalovaného, ktorý neporušil žiadne jej spotrebiteľské práva požaduje navyše 5.000,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia. A preto z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou ohľadne preukázania porušenia práv spotrebiteľa, nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, ale aj čo do uplatnenej výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá je šikanózna a rozporná s dobrými mravmi, považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal je v celom rozsahu zamietnuť. 5.1 Žalobkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 30.12.2025 k vyjadreniu žalovaného, v ktorom namietal samotnú existenciu nároku na primerané finančné zadosťučinenie poukázala na to, že za úspešné uplatnenie alebo bránenie práva sa považuje aj obrana spotrebiteľa v konaní, ktoré bolo zastavené. Ak si bol žalovaný istý svojim nárokom, aký iný myšlienkový postup ho viedol k záveru, že vymoženie takej sumy preňho stratilo zmysel, ak nie obrana žalobkyne. Ak by sa nebola v základnom konaní kvalifikovane bránila, s istotou by nedošlo z jeho strany k žiadnemu (prostému) späťvzatiu žaloby. Z uvedeného vyplýva len márna snaha žalovaného vymaniť sa zo svojej zodpovednosti za podanie nedôvodnej žaloby v základnom konaní. K samotnému vzniku ujmy tvrdila, že postačuje iba jej hrozba a ak by sa proti žalobe podanej žalovaným v pôvodnom konaní aktívne nebránila, vznikla by ujma na jej strane najmenej vo výške 9.196,92 eur (s príslušenstvom by presiahla sumu 15.000,- eur). 5.2 Argument žalovaného, že nezodpovedá za porušenie jej práv ako spotrebiteľa, nakoľko iba odkúpil pohľadávku od postupcu, banky, je bez právneho významu, pretože zodpovedným subjektom za porušenie je vždy ten, kto bol stranou sporu v pôvodnom konaní a tento záver podporuje aj súčasná judikatúra. K samotnej výške primeraného finančného zadosťučinenia zdôraznila, že ak má primerané finančné zadosťučinenie reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním v
takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale má mať tieto funkcie aj reálne, čo primerané finančné zadosťučinenie priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Pre naplnenie všetkých funkcií tejto sankcie nestačí, aby bola určená len v akejsi symbolickej výške. Práve naopak, reparačne, preventívne a satisfakčne môže pôsobiť len výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, blížiaca sa podľa nej jednej polovici pohľadávky uplatnenej žalovaným voči nej v pôvodnom konaní. Záverom poukázala na skutkovo a právne obdobné najnovšie rozhodnutia, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 22CoCsp/22/2024-166 zo dňa 28.11.2024, ktorým bola priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia 1.500,- eur, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/9/2024 - 138 zo dňa 28.11.2024, ktorým bola priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia 500,- eur, t. j. viac ako 50 % zo sumy požadovanej dodávateľom nedôvodnou žalobou v tzv. základnom konaní a rozsudok Okresného súdu Vranov and Topľou sp. zn. 10Csp/99/2023 zo dňa 27.02.2025, ktorým bolo v obdobnej veci žalobcovi dokonca priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- eur, čo bolo takmer 50% z istiny uplatnenej žalovaným v pôvodnom konaní. 6.1 Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 26.01.2025 zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení a k tvrdeniu žalobkyne, že by jej vznikla ujma najmenej vo výške 9.196,92 eur, ak by sa v pôvodnom konaní aktívne nebránila, uviedol, že toto tvrdenie je nedôvodné, nepreukázané a skresľujúce. Je nesporným skutkovým tvrdením, že žalovanému (resp. veriteľovi) dlhuje len na istine celkom 10.014,37 eur (čerpaná suma žalobkyňou 15.000,- eur – jej úhrady započítané len na istinu 4.985,63 eur), o ktorú sumu sa fakticky na úkor veriteľa obohatila, pretože ju nemala a ani nemá ambíciu splatiť. Ak niekomu vznikla akákoľvek ujma titulom neplnenia si svojich zmluvných povinností, potom je to veriteľ, ktorý poskytol peňažné prostriedky v prospech dlžníka a dlžník mu tieto nesplatil. To, čo si žalobkyňa vysvetľuje ako hroziacu ujmu, možno objektívne nazvať dlžnou sumou žalobkyne voči veriteľovi, ktorú nesplatila. Nejde o ujmu, ak si veriteľ uplatní nezaplatenú pohľadávku voči dlžníkovi, ale ide o uplatnenie práva veriteľa a donútenie dlžníka splniť si svoju zmluvnú povinnosť po márnych pokusoch o mimosúdne vyriešenie veci. Koniec koncov údajná hroziaca ujma jej bola refundovaná v podobe priznania trov. Podľa neho o údajnej ujme by bolo možné polemizovať nanajvýš v časti prevyšujúcej inak nespornú a nesplatenú istinu pohľadávky, aj to len za predpokladu, že by súd určil bezúročnosť úveru, k čomu nedošlo. Podanie tejto žaloby nemá nič spoločné so záujmom spoločnosti na ochrane spotrebiteľských práv vo všeobecnosti, ale žalobkyňa ňou „skúša“ vyťažiť z jej spotrebiteľského statusu čo najviac, a to aj bez relevantného zdôvodnenia požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia, len s poukazom na rozhodnutia súdov v iných právnych veciach. Žalobkyňa sa pred podaním žaloby nesnažila ani o zmierlivé riešenie veci, a preto súd by aj pre prípad akéhokoľvek jej úspechu mal vo vzťahu k trovám konania aplikovať § 257 Civilného sporového poriadku a nepriznať trovy inak úspešnej žalobkyni za takéto konanie. 6.2 K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.08.2022, sp. zn. 7Cdo/80/2020 (R 47/2022), podľa ktorého, cit.: „Zodpovedným subjektom, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nemusí byť iba jedna zo sporových strán v súdnom konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný.“ Za porušenie práv spotrebiteľa nezodpovedá postupník, ale postupca (banka), nakoľko len banka sa ako veriteľ mohla dopustiť porušenia povinností uložených zákonom (napr. neplatné postúpenie, dojednanie obsahu spotrebiteľskej zmluvy...), keďže postupník nikdy nebol veriteľom zo spotrebiteľskej zmluvy. Tvrdil preto, že nielenže ako postupník nezodpovedá za akékoľvek porušenie spotrebiteľských práv, ale najmä nemôže byť pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, keďže v tomto prípade prichádza do úvahy ako pasívne vecne legitimovaný subjekt len a výlučne veriteľ (banka) – avšak aj to len za podmienky (súdne) potvrdeného úspechu spotrebiteľa pri hájení svojich práv. 6.3 Žaloba je podľa neho v celom rozsahu nedôvodná nielen z dôvodu jej neprípustnosti pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj čo do uplatnenej a ničím bližšie nezdôvodnenej výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá je svojou povahou rozporná s dobrými mravmi, ak spotrebiteľ – dlžník, ktorý si doposiaľ nesplnil svoju povinnosť riadne splácať úver v splátkach, požaduje za porušenie svojej povinnosti ešte priznanie primeraného zadosťučinenia.
7. V spore bolo nariadené pojednávanie na deň 18.03.2026, na ktoré sa nedostavil právny zástupca žalobkyne, ktorý neospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Nakoľko nebol podaný návrh na odročenie pojednávania ani dôvody jeho odročenia, súd v súlade s § 180 Civilného sporového poriadku pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu žalobkyne. 8. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní súdu zotrval na svojich písomných vyjadreniach a namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, porušenie práv žalobkyne ako spotrebiteľa z jeho strany, ako aj žalobkyňou požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú považoval za neprimeranú a ničím neodôvodnenú. Navrhol preto žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. 9. Súd po oboznámení sa s obsahom žaloby a na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou, nakoľko vykonanie žiadneho z nich nebolo stranami namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a žalovaný žiadne dôkazy nepredložil a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisu tohto súdu, sp. zn. 25Csp/34/2024, zistil nasledovný skutkový stav: 10. Žalobkyňa poukazujúc na pôvodné súdne konanie, rozhodnutie v ňom vydané a tvrdiac, že v predmetnom konaní úspešne na súde uplatnila porušenie svojho práva, má za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom výšku požadovaného zadosťučinenia vyvodzuje z hrozby majetkovej ujmy, ktorá jej hrozila v spore sp. zn. 25Csp/34/2024, v ktorom sa postupník domáhal zaplatenia sumy 10.000,- eur s príslušenstvom a vzhľadom na intenzitu zásahu do jej práv a výšku ním nedôvodne žalovanej sumy, požaduje ju v sume 5.000,- eur. 11. Z uznesenia Okresného súdu Poprad, č. k. 25Csp/34/2024-165 zo dňa 14.05.2024 súd zistil, že spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, ako právny nástupca žalovaného (postupník) sa na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, žalobou podanou na Mestskom súde Bratislava IV dňa 19.06.2023 a postúpenou Okresnému súdu Poprad dňa 11.03.2024 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 10.000,- eur s príslušenstvom. Dňa 24.04.2024 zaslal súdu späťvzatie žaloby v celom rozsahu v dôsledku procesnej obrany žalobkyne a navrhol, aby súd konanie zastavil a vrátil mu súdny poplatok. K späťvzatiu žaloby došlo v priebehu sporu, po pojednávaní, žalovaná so späťvzatím žaloby súhlasila a uplatnila si nárok na náhradu trov konania, nakoľko žalobca zavinil zastavenie konania. Súd preto uznesením zo dňa 14.05.2024 konanie zastavil a žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.06.2024. 12. Z obsahu pripojeného spisu sp. zn. 25Csp/34/2024 mal súd preukázané, že k späťvzatiu žaloby došlo až po tom, čo žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 13.02.2024 namietala premlčanie nároku, skúmanie jej bonity, absenciu dohody o predčasnom vyhlásení splatnosti úveru a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Až následne žalovaný v dôsledku kvalifikovanej obrany žalobkyne vzal žalobu v celom rozsahu späť podaním zo dňa 24.04.2024. Za takejto situácie nie sú pochybnosti o tom, že žalovaný uznal tvrdenia žalobkyne o bezdôvodnosti podanej žaloby vzhľadom na ňou vznesené námietky, a preto nepochybne išlo o úspešnú obranu žalobkyne voči nároku uplatňovanému žalovaným, ktorá sa prejavila v zastavení konania a priznaní jej nároku na náhradu trov konania voči žalovanému, v pôvodnom konaní žalobcovi (viď podporne rozsudky Krajského súdu Prešov, sp. zn. 7Co/132/2019 zo dňa 28.05.2020 a sp. zn. 7CoCsp/9/2024 zo dňa 28.11.2024). Súd na podporu tohto záveru poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Obdo/45/2012 zo dňa 24.06.2013, v ktorej zaujal názor, že pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľ. 13. Podľa § 53 ods. 1 a 3 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.07.2024 ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024. Konania o porušení povinností v oblasti ochrany spotrebiteľa začaté a neukončené pred 1. júlom 2024 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.
14. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.06.2024, ktorý sa použije na prejedávanú vec v zmysle § 53 ods. 1 a 3 Prechodných ustanovení zákona č. 108/2024 Z. z., upravujúce práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne uplatní porušenie ich práva, a to od toho, kto sa porušenie zodpovedá. 15. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 16. Nakoľko žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.11.2025 vzniesol námietku nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že on nie je porušiteľom práva tak, ako to vyžaduje § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože žalobkyni nebola z jeho strany spôsobená žiadna ujma, keďže nie je subjektom, ktorý s ňou uzatvoril zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 09.05.2018, a preto nemôže byť ani subjektom, ktorý za porušenie jej spotrebiteľských práv a povinností zodpovedá. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávok bol týmto subjektom peňažný ústav poskytujúci predmetné úvery - teda postupca, ktorý pohľadávku voči nej následne odpredal jemu a v základom spore len vyžadoval od žalobkyne plnenie titulom odkúpených pohľadávok (pričom výšku jednotlivých pohľadávok deklaroval peňažný ústav v prílohách k Zmluve o postúpení pohľadávok). 17. Podľa relevantnej časti ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 18. V pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 25Csp/34/2024 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000,- eur s príslušenstvom dôvodiac okrem iného tým, že mu na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka dňa 13.11.2020 medzi postupcom Všeobecná úverová banka, a. s. a ním ako postupníkom a na základe Žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 02.06.2022 bola postúpená pohľadávka voči žalovanej od postupcu- Všeobecná úverová banka, a. s. Žalovaný tak v pôvodnom konaní vykonával práva pôvodného veriteľa z úveru a domáhal sa zaplatenia pohľadávky žalobou na súde ako subjekt, ktorý bol oprávnený prijímať plnenia z úveru. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný je právnym nástupcom pôvodného veriteľa- Všeobecnej úverovej banky, a. s., a že vstúpil do práv a povinností tohto právneho predchodcu. Je nepochybné, že žalovaný musí poznať pravidlá postúpenia pohľadávky a aj to, že nadobudnutie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom je rizikom, že v súdnom konaní budú zmluvné podmienky, postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade zistenia porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa, budú voči zodpovednej osobe vyvodené následky a uložené sankcie predpokladané zákonom. Nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalovaného, podľa ktorej to, že ako postupník nezodpovedá za akékoľvek porušenie spotrebiteľských práv, keďže iniciovaním pôvodného súdneho konania a ani odkúpením domnelej pohľadávky neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobkyne, ho nemožno v žiadnom prípade považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľského práva žalobkyne zodpovedala. 19. Súd dáva za pravdu žalobkyni v tom, že zodpovedným subjektom za porušenie je vždy ten, kto bol stranou sporu v pôvodnom konaní a tento záver podporuje aj súčasná judikatúra. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pohľadávku od právneho predchodcu prevzal spolu so všetkými právami a povinnosťami a požadoval jej zaplatenie. Postúpením pohľadávky žalovaný ako postupník vstúpil do práv a povinností zo zmluvného vzťahu a prevzal aj zodpovednosť za porušenie práv a povinností z tohto zmluvného vzťahu, a je preto aj pasívne
legitimovanou stranou sporu. Napokon súdy už opakovane judikovali, že pasívne legitimovaným je aj právny nástupca dodávateľa, preto námietka žalovaného, že nie je pasívne legitimovaný v tomto spore, nie je dôvodná (viď napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/80/2020, sp. zn. 9Cdo/324/2020 a sp. zn. 7Cdo/237/2021, ale aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 972021-12, z ktorého cit.: „Vo vzťahu k uplatnenej námietke sťažovateľky týkajúcej sa svojvoľného posúdenia jej pasívnej vecnej legitimácie v rozsudku I krajský súd argumentuje „... porušením povinnosti právneho predchodcu žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy a konaním žalovaného, ktorý si nedôvodné uplatňoval z takejto zmluvy voči žalobkyni na súde nedôvodné nároky, došlo k situácii, že napriek uzavretej zmluve bez zákonných náležitostí žalovaný požadoval od žalobkyne sumu vyššiu, ako mal nárok, a to až o 334,49 Eur. Na veci nemôže zmeniť nič ani tvrdenie odvolateľa, že úverovú zmluvu so žalobkyňou neuzatváral on, ale jeho právny predchodca, lebo bol to práve žalovaný, ktorému v konaní OS Prešov pod sp. zn. 14 Csp/327/2017 bolo právoplatné rozhodnuté o zamietnutí žaloby čo do sumy 334,49 Eur.). 20. Je preto možné zhrnúť, že aj keď je nepochybné, že žalovaný ako právny nástupca pôvodného veriteľa úverovú zmluvu so žalobkyňou neuzatváral, v dôsledku postúpenia pohľadávky vstúpil do postavenia veriteľa spolu so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z ust. § 524 a nasl. upravujúcich postúpenie pohľadávky. Žalobkyňa postúpením pohľadávky nebola vo svojom právnom postavení dotknutá a námietky, ktoré mala v čase postúpenia pohľadávky, sa zachovali aj po postúpení. Mohla teda namietať premlčanie nároku, absenciu dohody o predčasnom splatení úveru, nedostatočné skúmanie jej bonity, aj samotnú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Bol to žalovaný, ktorý po postúpení pohľadávky podal žalobu na súd a pokračoval v konaní o zaplatenie sumy 10.000,- eur s prísl., pričom následne žalovaný v dôsledku kvalifikovanej obrany žalobkyne vzal žalobu v celom rozsahu späť. 21. Žalovaný ďalej namietal nedôvodnosť a výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá okrem toho, že nie je dostatočným spôsobom špecifikovaná, relevantne odôvodnená, je zároveň aj s poukazom na zneužitie práv spotrebiteľa absolútne neprípustná a v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobkyňa nezaplatila ani len istinu z poskytnutého úveru. 22. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej. 23. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon teda nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, R 48/2022). 24. K podmienke ohľadom úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti súd poukazuje na konanie vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 25Csp/34/2024, v ktorom bola žalobkyňa ako žalovaná v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku úspešná, keď v dôsledku jej kvalifikovanej obrany v písomnom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 13.02.2024, v ktorom namietala
premlčanie nároku, skúmanie jej bonity, absenciu dohody o predčasnom vyhlásení splatnosti úveru a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, následne žalovaný vzal žalobu v celom rozsahu späť podaním zo dňa 24.04.2024 a súd konanie zastavil a priznal jej nárok na náhradu trov konania. Je preto nepochybné, že žalobkyňa mala v konaní úspech a bol tak naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/68/2022 zo dňa 30.03.2023, podľa ktorého, cit.: „Uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa žalobkyne nie je viazané na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo iného inštitútu majetkového charakteru, ale jedinou podmienkou jeho uplatniteľnosti je splnenie podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., a to úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinností.“ 25. Žalobkyňa tak na prvý pohľad splnila všetky zákonom požadované podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z obsahu skutkového stavu mal však súd preukázané také skutočnosti, pre ktoré ochranu práva žalobkyne na priznanie primeraného zadosťučinenia odoprel s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 26. Je nepochybné, že výkon práv a oprávnených záujmov nemôže byť v rozpore dobrými mravmi. Táto zásada predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti (viď napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 2842/10 z 25.05.2011). Či výkon práva je podľa zistených skutkových okolností tej ktorej veci v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné posudzovať vždy individuálne, podľa objektívneho kritéria s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu, vrátane doby, miesta konania, ako aj postavenia subjektov. 27. Neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o úkon, ktorý nie je v rozpore so zákonom a ani ho neobchádza, ale odporuje takým pravidlám správania, ktoré nemajú povahu právnych noriem, a ktoré zákonodarca urobil podporným zdrojom pre určenie pravidiel žiaduceho správania. Výkon práva ako jeden zo spôsobov realizácie práva predpokladá uvádzanie noriem občianskeho práva do života prostredníctvom subjektov občianskeho práva. Výkon práva musí byť právom dovolený. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak sa tieto zásady premietnú do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Teória a súdna prax zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. 28. Zmyslom ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 2421/2012). 29. Súd na tomto mieste dáva za pravdu žalobkyni, že zo strany právneho predchodcu žalovaného ako veriteľa, do práv ktorého vstúpil žalovaný, došlo k späťvzatiu žaloby v dôsledku jej kvalifikovanej obrany vo vyjadrení k podanej žalobe, veď ak si bol žalovaný istý svojim nárokom, aký iný myšlienkový postup ho viedol k záveru, že vymoženie sumy vo výške 10.000,- eur pre neho stratilo zmysel, ak nie obrana žalobkyne. Ak by sa nebola v základnom konaní kvalifikovane bránila, s istotou by nedošlo z jeho strany k späťvzatiu žaloby. 30. V konaní nebolo sporné a vyplýva to aj z obsahu spisu sp. zn. 25Csp/34/2024, že žalobkyni bol na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ zo dňa 09.05.2018, poskytnutý úver vo výške 15.000,- eur, pričom celkovo mala vrátiť sumu 18.957,36 eur v 96 mesačných splátkach vo výške 195,91 eur s dátum prvej anuitnej splátky dňa 25.05.2018 a lehotou splatnosti 96 mesiacov, t. j.
25.05.2026. Taktiež nebolo sporné, že na predmetný úver zaplatila v splátkach sumu 4.985,63 eur, z toho sumu 4.462,13 eur veriteľovi a sumu 523,50 eur žalovanému. Žiadne ďalšie splátky neuhradila, čo nepoprela ani samotná žalobkyňa. Žalovaný od nej v pôvodnom konaní žalobou požadoval sumu vo výške 10.000,- eur pozostávajúcu z neuhradenej istiny úveru, zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 5.378,76 eur si neuplatňoval. 31. S poukazom na uvedené a s ohľadom na vznesenú námietku zo strany žalovaného vo vzťahu k absolútne neprípustnému konaniu žalobkyne, ktoré považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď táto napriek tomu, že nezaplatila ani istinu úveru požaduje primerané finančné zadosťučinenie, bol súd povinný sa s touto námietkou vysporiadať. Je síce pravdou, že na jednej strane vzniklo žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z., avšak s ohľadom na zistený skutkový stav mal súd za to, že konanie žalobkyne je potrebné posúdiť ako výkon jej práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko mal za to, že cieľom dosiahnutia primeraného zadosťučinenia žalobkyňou nebola jej satisfakcia ako taká, ale účelové získanie finančných prostriedkov od veriteľa za účelom ich započítania voči nesplatenému dlhu. 32. V konaní bolo nesporné, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je spotrebiteľským vzťahom. Rovnako nebolo sporné, že v základnom konaní nebolo konštatované hrubé porušenie povinností žalovaného posudzovať schopnosť žalobkyne splácať úver, čoho dôsledkom by bola bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Rovnako nebolo konštatované, aby v zmluve o úvere absentovala niektorá z obligatórnych náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, prípadne nesplnenie inej povinnosti, s ktorou by bol spojený v zmysle ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Bolo konštatované len zastavenie konania v dôsledku späťvzatia žaloby po vyjadrení žalobkyňou k podanej žalobe. V zmysle uvedeného bola žalobkyňa povinná na základe zmluvy vrátiť žalovanému celkovú čiastku vo výške 18.957,36 eur. Napriek tomu, že úver bol poskytnutý vo výške 15.000,- eur, žalobkyňa uhradila na splátkach len sumu vo výške 4.985,63 eur, a teda neuhradila ani poskytnutú istinu úveru. 33. Ak žalobkyňa tvrdila, že účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný a diskriminovaný, tak takéto konanie v tomto prípade zo strany žalovaného preukázané nebolo. Naopak, konanie žalobkyne, ktorá je stále dlžníčkou žalovaného, nezodpovedá podľa názoru súdu hypotéze § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a nepredstavuje spoločenský záujem danej právnej normy, ktorý má súd v spore chrániť. Je v rozpore s dobrými mravmi, aby spotrebiteľ, ktorý si riadne nesplní svoje peňažné záväzky voči veriteľovi, požadoval od svojho veriteľa „odškodnenie“ za porušenie iných povinností veriteľa voči spotrebiteľovi. Takéto konanie vybočuje z rámca ochrany spotrebiteľa upravenej v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. 34. Žiadnym konaním zo strany žalovaného nedošlo ani k zásahu do majetkovej sféry žalobkyne tým, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil na jej úkor ako to zvykne byť v obdobných konania vo veci priznania primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. (aj v konaniach, na ktoré poukázala žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 30.12.2025). V týchto konaniach totiž dochádza väčšinou k situácii, kedy bol spotrebiteľský úver vyhodnotený ako bezúročný a bezpoplatkový, avšak spotrebiteľ uhradil sumu nad istinu poskytnutého úveru, čím došlo na strane veriteľa k bezdôvodnému obohateniu, ktoré bol povinný vydať. Veriteľ tak nielen porušil svoje zákonné povinnosti, ale aj negatívne zasiahol do majetkovej sféry dlžníka, keď sa na jeho úkor obohatil, prípadne mu znemožnil aj slobodne nakladať s jeho majetkom. V takýchto prípadoch je nepochybné, že nemožno potom výkon práva na primerané finančného zadosťučinenie nepriznať pre jeho rozpor s dobrými mravmi. V súdenej veci však takáto situácia nenastala. 35. Nakoľko v základnom konaní nebolo konštatovaného hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré by znamenalo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ani konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou, pre ktoré nebol veriteľ podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch oprávnený úver vyhlásiť za predčasne splatný, žalobkyňa ako dlžník bola povinný naďalej splácať predmetný úver v splátkach až do jeho zaplatenia. Svoju povinnosť riadne splácať úver v splátkach si však doposiaľ nesplnila, a preto nemôže požadovať za porušenie svojej
povinnosti ešte priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, navyše za situácie, keď z istiny poskytnutého úveru nezaplatila ani len jej polovicu. S ohľadom na zistený skutkový stav v tomto spore t. j. na závažnosť porušenia zákonnej povinnosti zo strany žalovaného a jeho následok na žalobkyňu, ako aj s ohľadom na nesplnenie zmluvných povinnosti zo strany žalobkyne voči žalovanému, súd žalobu zamietol ako nedôvodnú pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (obdobne viď napr. rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15CoCsp/44/2023 zo dňa 28.02.2024). 36. Záverom súd dodáva, že to bola žalobkyňa, ktorá si ako prvá nesplnila povinnosť platiť splátky úveru podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka. Až v dôsledku porušenia tejto primárnej povinnosti začal veriteľ uskutočňovať kroky, v rámci ktorých si uplatňoval svoju pohľadávku. Preto súd dáva za pravdu žalovanému, že ak niekomu vznikla ujma titulom neplnenia si zmluvných povinností, potom je to veriteľ, ktorý poskytol peňažné prostriedky žalobkyni ako dlžníkovi a táto mu ich doposiaľ nesplatila. Navyše hroziaca ujma žalobkyni jej bola „refundovaná“ v podobe priznania trov konania voči žalovanému v uznesení o zastavení konania a vyčíslená vo výške 1.364,50 eur (viď uznesenie Okresného súdu Poprad, č. k. 25Csp/34/2024-184 zo dňa 30.08.2024, právoplatné dňa 06.09.2024), ktoré jej žalovaný nepochybne uhradil, keďže túto skutočnosť nenamietala. 37. O trovách konania súd rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovanému ako úspešnému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 38. Pre úplnosť súd uvádza, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa zaoberal aj prípustnosťou aplikácie moderačného práva v zmysle ust. § 257 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že v okolnostiach prejednávanej veci neboli naplnené kritéria pre jeho aplikáciu. Súdna prax pre aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok; dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, pričom tieto v prejednávanej veci neboli preukázané. 39. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Poprad. V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.