Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 5Er/183/2015 8515204360 29. 07. 2024 Mgr. Danka Majdáková ECLI:SK:OSSL:2024:8515204360.2
Uznesenie Okresný súd Stará Ľubovňa v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO : 35 807 598, pr. zast. Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO :36 865 141, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Máčaj proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom B. XXX/XX, XXXXX B. C. o vymoženie 61,34 eur s príslušenstvom takto rozhodol: I. Súd v konaní p o k r a č u j e s právnymi nástupcami povinného A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrela XX.XX.XXXX, a to: 1. D. B. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C., B. XXX/XX, ako povinný v 1/ rade, 2. C. B. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., XXX ako povinný v 2/ rade, 3. G. H. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. C., XXX, ako povinný v 3/ rade, 4. J. H. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C., K. XXXX/XXX, ako povinný v 4/ rade, 5. D. B. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C., B. XXX/XX, ako povinný v 5/ rade . II. Súd námietkam povinnej v y h o v u j e. odôvodnenie: 1. Poverením Okresného súdu Stará Ľubovňa č. 5710045451 zo dňa 16.02.2018 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 10597/14, ktorý vydal dňa 05.11.2014 Stály rozhodcovský súd so sídlom Karloveské rameno 6, 841 04 Bratislava. 2. Dňa 20.03.2018 súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktorým povinného upovedomil, že na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 10597/14, ktorý vydal dňa 05.11.2014 Stály rozhodcovský súd so sídlom Karloveské rameno 6, 841 04 Bratislava. vydal Okresný súd Stará Ľubovňa poverenie č. 5710045451 zo dňa 16.02.2018 proti povinnému. 3. Podaním doručeným súdu dňa 17.04.2018 súdny exekútor predložil na rozhodnutie námietky povinného proti exekúcii. Námietky boli podané včas. Povinný v námietkach navrhol, aby súd vyhovel námietkam a exekúciu v zmysle § 57 EP zastavil. Uviedol, že rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 10597/14 zo dňa 05.11.2014 je nulitný právny akt. Bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná a predstavuje hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán. V danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah pre ktorý je typické, že návrh zmlúv býva veľmi často pretlačený na formulároch s tým, že fyzická osoba – spotrebiteľ nemá možnosť dosiahnuť zmeny v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať a môže tento návrh buď prijať alebo neprijať a zmluvu nezavrieť. Povinný poukázal na § 53 ods. 1, 2 OZ. Povinný je názoru, že uzatvorenú spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu je možné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Cieľom zmluvy je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom, bola nanútená jednou zmluvnou stranou, slabšia strana spotrebiteľ
nedokáže v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym konaním na všeobecnom súde. Rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, možnosť voľby je iluzórna., spotrebiteľ pokiaľ má postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde už nemôže zvoliť všeobecný súd. Výkon práv a povinností v takejto rozhodcovskej zmluve je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Ďalším prejavom je aj tzv. geografická neprijateľnosť konania. Zmluva o úvere neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, úver je bezúročný a bez poplatkov. na základe zmluvy o úvere bol povinnému poskytnutý úver vo výške 350 eur za poplatok vo výške 346 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť v 12 mesačných splátkach po 58,- eur, celková čiastka spojená so zaplatením úveru bola 696,- eur. Poplatok vo výške 346 eur je v zjavnom hrubom nepomere k istine poskytnutému úveru a ako nárok v rozpore s dobrými mravmi predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. rozhodcovský súd v rozsudku vôbec nezohľadnil tú skutočnosť, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V závere povinný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 9.12.2010, sp. zn. II ÚS 545/2010-15, rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 14.01.2016 sp. zn. 5CoE/6/2016. 4. Súd lustráciou v Regob zistil, že povinný dňa XX.XX.XXXX zomrel. Dedičské konanie sa viedlo pod sp. zn.1D/354/2021. Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením sp. zn. 1D/354/2021, Dnot 2/2022 zo dňa 02.03.2022 schválil dohodu o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi A. B.. 5. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len„ EP“ alebo „Exekučný poriadok“ v príslušnom tvare), ak tento zákon v § 241i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 01.04.2017. 6. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 7. Podľa § 9a ods. 3, 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie. Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. 8. Podľa § 37 ods. 3 EP účinných do 31. marca 2017, proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla. 9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Podľa § 63 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. 11.Podľa § 63 ods. 2 CSP, v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.
12.Podľa § 64 CSP, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. 13.Podľa § 65 CSP, právny nástupca podľa § 63 a 64 prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu. 14. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. 15. Podľa § 470 ods. 1 a 2 OZ, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. 16. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 EP), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky ceny nadobudnutého dedičstva (§ 460, § 470 ods. 1 OZ). 17.V posudzovanom prípade, vzhľadom na pluralitu dedičov a na stav, resp. hodnotu dedičstva (nepredĺžené dedičstvo), zodpovedajú dedičia za primerané náklady pohrebu poručiteľa a za dlhy poručiteľa pomerne podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu (§ 470 ods. 2 OZ). Ide pritom o delenú zodpovednosť dedičov, ktorí do právoplatného skončenia konania o dedičstve tvorili nerozlučné procesné spoločenstvo, avšak podľa záverov dedičského konania zodpovedajú každý len za príslušnú časť každého dlhu poručiteľa. 18.Vzhľadom na stratu procesnej subjektivity povinnej, ako aj na skutočnosť, že dedičské konanie vedené pod sp. zn. 1D/354/2021, Dnot 2/2022 bolo právoplatne skončené uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 03.02.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.03.2022 a povinnosť z exekúcie prešla podľa výsledku dedičského konania z povinného na manžela povinnej a na deti povinnej, súd rozhodol o pokračovaní s právnymi nástupcami povinnej tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia (I . výrok uznesenia). 19. Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie ( § 46), o námietkach netreba rozhodnúť. 20. Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44). 21. Podľa § 50 ods. 3 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, rozhodnutie o námietkach sa doručí oprávnenému, povinnému a po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie. 22. Podľa § 50 ods. 4 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie. 23. Exekučný súd skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Súd preto preskúmal aj zmluvu o úvere č. 702900865 zo dňa 03.10.2012 ako aj predložené Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru a rozhodcovskú zmluvu zo dňa 03.10.2012. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť a ani neovplyvnila. Rozhodcovská zmluva teda nesporne nebola individuálne dojednaná. 24. Dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v ostatnom znení má v § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. 25. S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 26. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Pretože povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 4 OZ považovať za spotrebiteľa. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. 27. Povinná pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 OZ), v zmluve sa ako účel pôžičky uvádza „iný účel“. V tomto smere rozhodujúca definícia, obsiahnutá v cit. § 52 ods. 4 OZ, bola do slovenskej právnej úpravy prebratá na základe článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého sa spotrebiteľom rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Pri výklade § 52 ods. 4 OZ treba preto vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý ako jediný má právomoc takýto výklad poskytnúť (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Súdny dvor v tomto kontexte pritom už judikoval, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov a najmä podmienok zmluvy povinný overiť, či dlžník môže byť označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok SDEÚ Faber, C-497/13, bod 48). V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby (pozri rozsudok SDEÚ Costea, C-110/14, bod 23). Ak vo všeobecnom kontexte zmluvy neprevažuje podnikateľský účel, dotknutá zmluvná strana sa musí považovať za spotrebiteľa (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát vo veci C-110/14, bod 55).“ Určitá nejasnosť ale môže vyplynúť z definície pojmu spotrebiteľ obsiahnutej v § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009. Spotrebiteľom sa podľa cit. ustanovenia rozumela „fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“. Túto definíciu však treba vykladať taktiež v súlade s právom Európskej únie, teda v súlade s tým, ako pojem spotrebiteľ vymedzuje smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 12. 2. 1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10. 3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1. 4. 1998). Smernica Rady 87/102/EHS považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, „ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou vykonáva činnosť na účely, ktoré sa nachádzajú mimo jeho obchodnej činnosti a profesie“ [článok 1 ods. 2 písm. a)]. Smernica členským štátom umožňuje len, aby prijímali prísnejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov (článok 15). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je každý členský štát povinný vykonať smernicu spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti a na tento účel sa musia ustanovenia smernice vykonať tak, aby bola zachovaná konkrétnosť, presnosť a jasnosť (pozri
rozsudok SDEÚ Komisia/Taliansko, C-207/96, Zb. s. I-6869, bod 26). Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri rozsudok SDEÚ Adeneler a i., C-212/04, bod 110). To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok SDEÚ Pfeiffer a i., C–397/01, body 115, 116, 118 a 119). Snaha slovenského zákonodarcu postupovať v zmysle tohto pravidla je zreteľná hneď v prílohe č. 3 k zákonu č. 258/2001 Z. z., v ktorej deklaruje prebratie smernice 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009 preto treba vykladať tak, že ním zákonodarca mienil vylúčiť z kategórie spotrebiteľov osoby, ktoré konajú s cieľom, ktorý nesúvisí s ich obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou. 28.V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. 29. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. 30. Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2). 31. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. 32. Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
33. Súdny dvor EÚ vo veci Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky. Berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti civilného súdneho sporu a požiadavku Európskej únie ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, bolo dôvodným potom prednostne podrobiť kontrole uzavretie rozhodcovskej doložky. 34. Súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. 35.Keďže predmetná rozhodcovská zmluva, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky – materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle ust. § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b), v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. 36. Súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR z 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012, kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sund“ (práva patria bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa 37. Súd vyhodnotil vzťah medzi účastníkmi konania za spotrebiteľský, na ktorý sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech. Súd je toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu, keď oprávnený nepreukázal jej individuálne dojednanie s povinnou. Takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi je v danom prípade odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, keď oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo jednotlivá voľba konkrétne znamená. Súd preto hodnotí Rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský
rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná. Vzhľadom na uvedené súd námietkam povinnej vyhovel (II. výrok uznesenia). Poučenie: Proti výrokom pod bodom I. tohto uznesenia odvolanie nie je prípustné. Proti výroku pod bodom II. tohto uznesenia je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Stará Ľubovňa, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).