Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 5C/327/2014 8514206201 05. 06. 2025 JUDr. Jana Sroková ECLI:SK:OSSL:2025:8514206201.22
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Janou Srokovou v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Slavomírom Firmentom, advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom Stará Ľubovňa, ul. 17. novembra 14, Stará Ľubovňa proti žalovanému 1/ E. F., nar. XX.X.XXXX, C. D. XX, právne zastúpený advokátom Mgr. Petrom Lindemanom, advokátom, advokátskej kancelárie Murgašova 86/1, Poprad, o určenie nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Z r u š u j e Uznesenie č.k. 5C/327/2014-29 zo dňa 05.01.2015, právoplatné dňa 22.04.2015 o nariadení predbežného opatrenia. III. Žalovanému priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Na základe podanej žaloby Okresný súd Stará Ľubovňa (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 27. septembra 2019 č. k. 5C/327/2014-332 vo výroku I. určil, že na nehnuteľnosti – pozemku KN-C parc. č. 838 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 v kat. úz. C. D., zapísanom na liste vlastníctve č. XXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, viazne vecné bremeno, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu, a to po celej jeho šírke a dĺžke, v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu, v prospech vlastníkov stavby rodinného domu so súp. č. XX, postavenej na pozemku KN-C parc. č. 840 v kat. úz. C. D., zapísanej na liste vlastníctva č. XX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, v prospech vlastníkov stavby hospodárska budova bez prideleného súp. č., postavenej na pozemku KN-C par. č. 841/1 a vlastníkov pozemkov KN-C parc. č. 839 o výmere 73 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 840 o výmere 427 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 841/1 o výmere 104 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 841/2 o výmere 113 m2 záhrada v kat. úz. C. D., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, a v prospech vlastníka stavby garáž, t. č. nezapísanej v katastri nehnuteľností, postavenej na pozemku KN-C s parc č. 840, za účelom ich prístupu k uvádzaným nehnuteľnostiam. Vo výroku II. uložil žalovaným ako súčasným vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade zmeny vlastníctva aj každému ďalšiemu vlastníkovi nehnuteľnosti – pozemku KN-C parc. č. 838 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 v kat. úz. C. D., zapísanom na liste vlastníctve č. XXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, povinnosť strpieť výkon práva prechodu a prejazdu vlastníkov k stavbe rodinného domu so súp. č. XX, postavenej na pozemku KN-C parc. č. 840 v kat. úz. C. D., zapísanej na liste vlastníctva č. XX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, k stavbe hospodárska budova bez prideleného súp. č., postavenej na pozemku KN-C parc. č. 841/1 a k pozemkom KN-C parc. č. 839 o výmere 73 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 840 o výmere 427
m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 841/1 o výmere 104 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 841/2 o výmere 113 m2 záhrada v kat. úz. C. D., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, a k stavbe garáž, t. č. nezapísanej v katastri nehnuteľností, postavenej na pozemku KN-C s parc č. 840. Vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že už právni predchodcovia žalobcu využívali parcelu č. 838 na prechod k nehnuteľnostiam vo svojom vlastníctve minimálne od roku 1910 a počas doby vyše 40 rokov nikto nenamietal neoprávnené užívanie tejto parcely. Odpoveď Okresného úradu Stará Ľubovňa, katastrálneho odboru, na žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného dvora zo dňa 3. augusta 2017 jednoznačne preukazuje, že minimálne od založenia pozemnoknižných vložiek (ďalej aj „PKV“), t. j. už v 19. storočí, pozemok s parc. č. 838 (pôvodne časť parcely mpč. 104) slúžil ako spoločný dvor nielen pre dom s vtedajším číslom domu XX (v súčasnosti dom žalovaných), ale aj pre domy s č. XX a XX (v súčasnosti jeden rodinný dom žalobcu), čo vyplýva z PKV č. XX, G. XX H. G. XX. K zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo dňa 1. mája 1930 bez právneho dôvodu, v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. 104 do novozaloženej PKV č. XXX. Z uvedeného vyplýva, že I. J. – stará matka t.č. už nebohej žalovanej 2/, ktorá v roku 1910 kúpila spoluvlastnícky podiel na mpč. 104, ako aj I. K. – právny predchodca žalobcu, ktorý v roku 1921 zdedil podiel na mpč. 106, museli mať vedomosť o tom, že k mpč. 104 a k mpč. 106 viazne právo spoločného dvora v prospech vlastníkov domov so súp. č. XX, XX a XX. Preto hoci o dohode právnych predchodcov sporových strán ohľadom spoločného užívania, resp. spoločného dvora nie sú žiadne osobitné písomné doklady, vychádzajúc zo stavu zápisov v pozemkovej knihe je nepochybné, že ho vlastníci rodinných domov č. XX, XX a XX reálne rešpektovali a toto bolo do roku 1930 aj zapísané v pozemkovej knihe, a teda I. K., ktorý si svoj rodinný dom so súp. č. XX postavil cca v roku 1930, musel byť dohodnutý s vtedajšími vlastníkmi susedného domu súp. č. XX pani I. J. a jej manželom I. J., pričom obe strany si museli byť vedomé charakteru a úlohy pozemku mpč. 104, keďže uvedený pozemok (spoločný dvor) sa nachádzal medzi ich rodinnými domami. Pozemok mpč. 104 v časti spoločného dvora v tom čase bez problémov užívali, prechádzali po ňom, jazdili po ňom koňmi s povozom, atď. Nie je možné presne určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov sa takto dohodli, no je nespochybniteľné, že takáto dohoda tu byť musela, keď právo spoločného dvora bolo vo vyššie uvádzaných PKV zapísané už v r. 1865. Zo spomínaných zápisov v PKV XX, XX a XX podľa súdu prvej inštancie možno určiť právny titul na začatie výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu – práva prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve žalovaných. 3. Súd teda dospel k záveru, že vecné bremeno v podobe práva prechodu a prejazdu po mpč. 104 (teraz KN-C 838) vydržal už právny predchodca žalobcu I. K., a to najneskôr k 1. januáru 1961. Jeho právni nástupcovia – rodičia žalobcu a následne samotný žalobca, ktorí toto právo taktiež dobromyseľne realizovali, si tak môžu započítať oprávnenú držbu svojho právneho predchodcu. Predmetné právo vydržali rodičia žalobcu aj ako vlastníci domu so súp. č. XX, ktorí taktiež dobromyseľne právo prechodu a prejazdu využívali (od kúpy v roku 1955), tak ako ho využíval aj ich právny predchodca L. B., ktorý rodinný dom s pozemkom nadobudol v roku 1935; L. B. bol v čase predaja rodičom žalobcu podielovým spoluvlastníkom mpč. 104, teda prístup cez pozemok mpč. 104 nemohol byť sporný. Hoci L. B. previedol dňa 5. apríla 1956 tento svoj podiel na pozemku mpč. 104 na druhého syna M. B. (brata A. B. st.), ktorý si v roku 1949 postavil na zadnej časti pozemku rodinný dom so súp. č. XXX, nič sa týmto vo vzťahu k užívaniu spoločného dvora medzi domami XX, XX, XX nezmenilo. 4. Súd pripustil, že zmluvou o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva zo dňa 14. februára 1973 došlo medzi M. B. a H. J., ktorý sa stal po smrti jeho matky I. J. vlastníkom domu súp. č. XX a spoluvlastníkom pozemku mpč. 104, k vyporiadaniu spoluvlastníctva tak, že zadnú časť – pozemok EN 291 o výmere 570 m2 nadobudol do výlučného vlastníctva M. B. s manželkou a prednú časť – pozemok EN 292 o tej istej výmere nadobudol H. J.. Uvedená zmluva však vôbec neriešila otázku bremien, príp. iných tiarch viaznucich na nehnuteľnosti, napr. právo prechodu a prejazdu vlastníkov domov s pôvodným súp. č. XX a XX, neobsahovala žiadne ustanovenie o tom, že takéto ťarchy príp. bremená neexistujú, ani ustanovenie o ich existencii, a to napriek tomu, že obidve zmluvné strany o takomto práve mali vedomosť. Žalobca nikdy netvrdil, že cez pozemok sa v minulosti neprechádzalo aj zo zadnej strany, no zo žiadnej výpovede nevyplýva, že by vlastníci domov č. XX a XX mali mať prístup iba zo zadnej strany, keďže oba ich domy
boli postavené hneď pri hlavnej ceste, do ktorých sa dostávali oni, ako aj ich predchodcovia, cez prednú časť pozemku. 5. Podľa vyhodnotenia súdu žalobca nemal pochybnosti o oprávnenosti držby práva prechodu a prejazdu ani pri nadobudnutí nehnuteľností v roku 1983 a ani neskôr, keďže od roku 1986 až do roku 2017 (ako to potvrdil katastrálny odbor Okresného úradu v Starej Ľubovni v liste zo dňa 12. mája 2015) bol pri parcelách KN-C 840 a 838 ako spôsob užívania evidovaný spoločný dvor. Žalovaní a ich právni predchodcovia sa až do roku 2012 nijako aktívne nebránili užívaniu pozemku na prechod a prejazd žalobcom a jeho právnymi predchodcami, nepodali žalobu ani nevyužili iný právny prostriedok na zamedzenie vstupu, prechodu a prejazdu cez ich pozemok. Nevyužili napr. ani možnosť výstavby ohradenia pozemku v prednej časti, ktorým by zabránili vstupu na pozemok, v prednej časti pozemku parc. č. KN-C 838 nikdy nebol plot a ani brána až do času, kedy si bránu po vzájomnej dohode postavili žalobca spolu so žalovanými, cca v roku 2000, pričom si náklady na výstavbu delili rovným dielom. Tvrdenie žalovaných, že žalobca má možnosť iného relevantného vstupu na svoje nehnuteľnosti v konaní preukázané nebolo. 6. Na základe podaného odvolania žalovanými 1/ a t.č. už nebohou žalovanou 2/ Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 23. septembra 2021 č. k. 5Co/13/2020-377 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že ich zaplatia spoločne a nerozdielne. V odôvodnení s odkazom na § 387 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konštatoval, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a jeho odôvodnenie za správne a presvedčivé. 7. Odvolací súd k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie najmä o odpoveď Okresného úradu Stará Ľubovňa, katastrálny odbor, na žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného dvora zo dňa 3. augusta 2017. Z tejto odpovede vyplýva, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo bez právneho dôvodu v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. 104 do novozaloženej PKV č. XXX. Toto sa teda udialo bez vedomia vlastníkov rodinných domov č. XX, XX a XX, ktorí naďalej v rovnakom rozsahu dobromyseľne využívali predmetné pozemky v časti spoločného dvora, t. j. cez ne chodili, jazdili povozmi atď. Toto spoločné užívanie každý rešpektoval ako prirodzenú vlastnosť pozemku, hoci sa jeho zápis v katastri pri prepisovaní údajov bezdôvodne stratil. Pravidlám formálnej logiky preto zodpovedá názor súdu prvej inštancie, že od nepamäti, teda nie je možné v súčasnosti určiť odkedy presne, sa pozemky medzi rodinnými domami, ktoré sa tam nachádzajú až dodnes vedľa seba, aktuálne označené ako parcely KN-C č. 838 a KN-C č. 839 využívali ako spoločný dvor, respektíve ako prístupová cesta k susediacim rodinným domom, hospodárskym budovám a k iným pozemkom. K námietke žalovaných, že po reálnej deľbe pozemkov sa nemohlo jednať vo vzťahu k pozemku č. 838 o spoločný dvor, odvolací súd konštatoval, že v konaní nebola riešená otázka vlastníctva k uvedenej nehnuteľnosti, ale otázka, či na uvedenej nehnuteľnosti viazne právo vecného bremena. 8. Odvolací súd však súhlasil s námietkou žalovaných, že súd prvej inštancie konštatoval vydržanie vecného bremena I. K., najneskôr k 1. januáru 1961 a následne aj a jeho právnymi nástupcami – rodičmi žalobcu a samotným žalobcom. Podľa názoru odvolacieho súdu je však podstatné tvrdenie súdu prvej inštancie, že nie je možné presne určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov sa dohodli na využívaní nehnuteľnosti KN -C parc. č. 838 ako spoločného dvora, keď toto právo spoločného dvora bolo v pozemno-knižnej vložke zapísané už v roku 1865. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zo zápisov v PKV č. XX, XX H. XX možno určiť právny titul na začatie výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve žalovaných. Právni predchodcovia žalobcu vstúpili do užívania tohto práva v dobrej viere, že im patrí, nemali pochybnosti o oprávnenosti držby a vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu pokojne a nerušene od jeho vzniku, vrátane žalobcu, ktorý užíval pokojne a nerušene sporné vecné bremeno od roku 1983 až do roku 2012, keď v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená a dobromyseľná a žalovaní dobromyseľnosť žalobcu či jeho právnych predchodcov nespochybnili. O tom, že žalobca bol v presvedčení, že právo prechodu vykonáva v súlade so zákonom, svedčí aj správanie žalovaného, keď žalobca na parcele vyložil zámkovú dlažbu a spolu so žalovaným 1/ postavili bránku. Aj keď súd prvej inštancie v súvislosti s právnymi predchodcami žalobcu uvádza stredný Občiansky zákonník, jednoznačne sa zaoberá podmienkami uvedenými v § 134 Občianskeho zákonníka účinného
od 1. januára 1992. Najneskôr vtedy so započítaním vydržacej doby svojich právnych predchodcov z dôvodu, že vecné bremeno chybou pozemkovej knihy zapísané nebolo, došlo k vydržaniu tohto práva žalobcom, ako to správne zistil súd prvej inštancie. 9. K námietke žalovaných , že sa nemohlo jednať o dobromyseľný vstup do držby zo strany žalobcu, pretože pokiaľ by vstúpil do držby práva vecného bremena po 1. apríli 1964, držba práva vecného bremena opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu (malo by sa jednať o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný), odvolací súd poukázal na závery súdu prvej inštancie, že nie je možné presne určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov sa dohodli na vecnom bremene, ale je nespochybniteľné, že takáto dohoda musela byť uzavretá, pretože právo spoločného dvora bolo v pozemno-knižnej vložke zapísané už v roku 1865. Preto možno dôvodne predpokladať, že zmluva bola uzatvorená zákonne tak, aby zodpovedala podmienkam na zápis v pozemkovej knihe. To, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo bez právneho dôvodu v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. 104 do novo založenej pozemnoknižnej vložky č. XXX (pričom túto skutočnosť nemožno pripísať v neprospech žalobcu), bolo dôvodom, že existenciu vecného bremena bolo potrebné deklarovať súdnym rozhodnutím, aby bolo zapísateľné v katastri nehnuteľností. 10. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali spoločné dovolanie žalovaní 1/ a t.č. už nebohá žalovaná 2/ (ďalej aj „dovolatelia“), a to z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. Dovolatelia uviedli, že odvolací súd a aj súd prvej inštancie nerešpektoval dôsledne ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, ktoré určuje náležitosti riadneho odôvodnenia rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako súd vec právne posúdil a ďalším pochybením je nedostatočné vysporiadanie sa s právnymi argumentmi žalovaných, čoho následkom je to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nepresvedčivé a nezrozumiteľné. Podľa dovolateľov v napadnutom rozsudku nie je jasne a zrozumiteľne zdôvodnené, kedy, akým spôsobom, za akej platnej právnej úpravy žalobca vstúpil do držby práva vecného bremena, aký bol obsah tohto práva, po akú dobu oprávnená držba trvala, kedy a podľa ktorého právneho predpisu vydržal právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Nie je zrejmé, či vecné bremeno vydržal žalobca alebo jeho právni predchodcovia a či to malo byť podľa tzv. stredného Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.) alebo podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (v ktorom znení) a v ktorom čase. Odvolací súd nedal žiadnu relevantnú, jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na uvedené otázky. Tiež nie je zrejmé, ako súd dospel k tomu, že žalobca vydržal vecné bremeno v rozsahu, ktorý je špecifikovaný vo výroku rozhodnutia, teda, že vecné bremeno viazne nielen v prospech vlastníkov rodinného domu, ale aj v prospech vlastníkov ďalších nehnuteľností . 12. K argumentu súdu prvej inštancie, že I. K. dobromyseľným užívaním spoločného dvora minimálne od roku 1930 vydržal právo vecného bremena v podobe prejazdu a prechodu po mpč. 104 (teraz KN - C 838), a to najneskôr k 1. januáru 1961, dovolatelia už v odvolaní uviedli, že pôvodný dom I. K. bol užší, ako je v súčasnej dobe stavba rodinného domu žalobcu, ktorý zrekonštruoval pôvodne dva rodinné domy do jednej stavby. K prechodu pešo k svojmu domčeku teda I. K. vôbec nepotreboval chodiť po pozemku žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Aj v súčasnej dobe má žalobca prístup pešo k svojmu domu z veľkej časti po svojich pozemkoch p. č. 840 a 839. Či pán K. jazdil po pozemku žalovaných nejakým povozom, k tomu neboli predložené žiadne dôkazy, ale ako uviedli vo svojich výpovediach žalovaní, prejazd povozmi sa v minulosti umožňoval aj iným osobám, čo však nemôže zakladať oprávnenie na vstup do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ak mal I. K. vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu v roku 1961, prečo v kúpnej zmluve z roku 1970, ktorou previedol svoje vlastníctvo na rodičov žalobcu, nie je o tom žiadna zmienka, a prečo uvedené právo, ak bol jeho skutočným držiteľom, nebolo zapísané do pozemnoknižnej vložky . Z odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako I. K. toto svoje právo previedol v roku 1970 na rodičov žalobcu. K tomu neboli uvedené zo strany žalobcu žiadne tvrdenia a ani označené žiadne dôkazy, ktoré by mali prevod takéhoto práva preukazovať. 13. Pokiaľ mali predmetné vecné bremeno vydržať aj rodičia žalobcu ako vlastníci domu č. XX, súd bližšie neuviedol, akým spôsobom rodičia žalobcu vstúpili do držby tohto práva, kedy, aký bol obsah a rozsah tohto práva a kedy mala uplynúť vydržacia doba. Žalovaní majú za to, že všetky zmluvy jasne dokazujú, že prístup k svojim pozemkom aj rodinnému domu s. č. XX mali títo vlastníci predovšetkým zo zadnej ulice, a to už od roku 1930, kedy žalobcov starý otec kúpil prvý pozemok na parcele mpč. 104. Ak
mali vecné bremeno vydržať rodičia žalobcu, z odôvodnenia súdov nie je zrejmé, ako a kedy toto svoje právo previedli na žalobcu. Už v odvolaní poukázali žalovaní aj na to, že z kúpnej zmluvy zo dňa 30. apríla 1970 ani zo zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30. decembra 1983 nevyplýva žiadna zmienka o tom, že prevodca má nejaké právo k susednému pozemku žalovaných p. č. 838, resp. pôvodne mpč. 104. Ak sa žalobca spoliehal iba na ústne oznámenie svojich rodičov o vecnom bremene, vzhľadom na zákon účinný od 1. apríla 1964 nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby práva vecného bremena (išlo o neospravedlniteľný právny omyl). Odvolací súd podľa dovolateľov nedal ani na túto ich argumentáciu žiadnu relevantnú odpoveď. 14. Odvolací súd podľa dovolateľov nevenoval žiadnu pozornosť ani ich argumentácii, že z označenia spôsobu využitia nehnuteľnosti „spoločný dvor“ nemožno vyvodiť vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. také niečo ani nemôže byť titulom pre vstup do oprávnenej držby takéhoto práva. Spoločný dvor znamenal, že pozemok bol v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb, najmä vlastníkov susedných domov, a cez tento pozemok sa vchádzalo do týchto domov. Taká bola aj situácia v minulosti ohľadne pozemku žalovaných, z ktorého časti neskôr vznikol terajší pozemok p. č. 838, kedy tento pozemok bol v podielovom spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, nikdy však nebol v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov. Podľa dovolateľov z predložených listín vyplýva, že pôvodná parcela mpč. 104 bola v podielovom spoluvlastníctve I. J., starej mamy žalovanej 2/ v podiele 1/2, ktorý podiel získala kúpou 22. apríla 1910. Tento spoluvlastnícky podiel získal dňa 16. novembra 1972 na základe dedenia (D 300/72-15) H. J.. Dňa 14. februára 1973 bola medzi H. J. a M. B., ktorý bol druhým podielovým spoluvlastníkom parcely mpč. 104 v podiele 1/2 na základe kúpnej zmluvy z 5. apríla 1956, uskutočnená reálna deľba pozemku mpč. 104 na základe notárskej zápisnice N 94/73, NZ 73/73 tak, že výlučným vlastníkom v jeho prednej časti (parcela KN-C č. 292) sa stal H. J., otec žalovanej 2/ a v zadnej časti (parcela KN-C č. 291) sa stal výlučným vlastníkom M. B.. Ani v tejto zmluve sa neuvádza, že by predmetné pozemky boli zaťažené vecným bremenom alebo iným právom v prospech tretích osôb. Od roku 1973 sa tak právny predchodca žalovaných H. J. stal výlučným vlastníkom pozemku, ktorý v súčasnej dobe predstavuje pozemok p. č. 838, a od tohto obdobia sa nielen fakticky, ale aj právne nemohlo jednať vo vzťahu k tomuto pozemku o spoločný dvor. 15. Ako právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), dovolatelia uviedli posúdenie splnenia podmienok vydržania vecného bremena v súvislosti s dobromyseľnosťou držiteľa. Podľa nich mohol žalobca vstúpiť do držby práva najskôr uzavretím zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30. decembra 1983. Jeho vstup do držby práva vecného bremena sa však neopiera o písomnú zmluvu, čo má za následok, že nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, pretože držba práva vecného bremena opierajúcu sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu, jedná sa o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný. K tomu poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010 („Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti na základe zmluvy, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a nemôže byť držiteľom oprávneným.“) a na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012, ktorý odkazoval aj na ďalšie rozsudky najvyššieho súdu („Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným.“). Uvedené závery sú podľa dovolateľov použiteľné aj pre prípad vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a odvolací súd sa v posudzovanom prípade odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto právnej otázke. 16. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaných navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaných zamietol. Uviedol, že dovolanie považuje za zmes účelových tvrdení a argumentov, ignorujúcich, príp. popierajúcich reálny stav veci. Vzhľadom k tomu, že tieto tvrdenia v dovolaní sú totožné s tými, ktoré žalovaní uviedli vo svojom odvolaní, ku ktorým sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 12. decembra 2019, nepovažuje za účelné opakovane sa k nim vyjadrovať a odkazuje na uvedené podanie a vyjadrenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca má za to, že z odôvodnenia rozsudku v kontexte s rozsudkom prvoinštančného súdu je zrejmé, ako odvolací súd vec právne posúdil a ako sa vysporiadal s námietkami a relevantnými argumentmi žalovaných uplatnenými v odvolaní, toto odôvodnenie je podľa názoru žalobcu dostatočne rozsiahle, presvedčivé a zrozumiteľné.
17. Vo vzťahu k namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu žalobca uviedol, že ani tento dôvod neobstojí pri konfrontácii s nálezom Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015, ktorým ústavný súd prekonáva doposiaľ súdmi aplikovaný názor, keď v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním ustálil, že „pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva, základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ je prípustné a dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 19. Nadväzujúc na predchádzajúcu judikatúru (3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006, 5Cdo/234/2009 a 5Cdo/49/2010) najvyšší súd v rozsudku z 22. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/147/2016 konštatoval, že jedným z predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť, že ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu), je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcim tu nie sú subjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť, podobne ako v prípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu. 20. Ak mala byť domnelým právnym titulom poznámka v pozemkovoknižných vložkách o spoločnom dvore, odvolací súd na jednej strane na námietku žalovaných, že po reálnej deľbe pozemkov sa nemohlo jednať o spoločný dvor konštatoval, že v konaní nebola riešená otázka vlastníctva (t. j. súhlasil s tým, že spoločný dvor je inštitút týkajúci sa vlastníctva, resp. spoluvlastníctva pozemku); na druhej strane však (v zhode so súdom prvej inštancie) odvodil vydržanie práva prechodu a prejazdu (t. j. vecného bremena, nie spoluvlastníctva) práve od zápisu poznámky o spoločnom dvore v pozemkovoknižných vložkách. Žalovaní pritom v odvolaní namietali, že z označenia spôsobu využitia nehnuteľnosti „spoločný dvor“ nemožno vyvodiť vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. také niečo nemôže byť titulom pre vstup do oprávnenej držby takéhoto práva, a poukázali aj na to, že inštitút spoločného dvora súvisel so spoluvlastníctvom predmetného pozemku (keď sa právo prechodu odvodzuje od spoluvlastníctva, nie od vecného bremena). Na tieto podstatné námietky žalovaných odvolací súd nereagoval. Nevysvetlil, aký právny a faktický význam pripisuje poznámke o spoločnom dvore, či ide alebo nejde o spoluvlastnícky inštitút a ako je od tohto inštitútu spoločného dvora možné odvodzovať právo prechodu a prejazdu v podobe vecného bremena, resp. na základe čoho sa mohli žalobca a jeho právni predchodcovia oprávnene (dobromyseľne) domnievať, že aj keď nie sú spoluvlastníkmi predmetnej parcely mpč. 104, resp. v súčasnosti parcely reg. „C“ parc. č. 838 (označenej v evidenciách nehnuteľností ako spoločný dvor), patrí im právo prechodu a prejazdu cez ňu vo forme vecného bremena. 21. Odvolací súd nevenoval pozornosť ani námietke žalovaných, že pôvodný dom I. K. bol užší, ako je v súčasnej dobe stavba rodinného domu žalobcu, a teda, že na prechod k svojmu domčeku I. K. vôbec nepotreboval chodiť po pozemku žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Vo vzťahu k námietke, že prístup k svojim pozemkom a k rodinnému domu s. č. XX mali títo vlastníci zo „zadnej“ ulice, sa súd prvej inštancie a odvolací súd uspokojili so zistením, že v súčasnosti prístup zo „zadnej“ ulice nie je možný (čo by postačovalo ako argument pre zriadenie práva prechodu smerom k „prednej“ ulici, nie
však pre určenie vydržania práva prechodu), pričom neskúmali, či takýto prístup v minulosti existoval, prečo v súčasnosti neexistuje. 22. Napokon sa odvolací súd nevysporiadal ani s právnou námietkou žalovaných, že ak mal právo prechodu a prejazdu vydržať žalobca k 1. januáru 1992 so započítaním vydržacej doby svojich rodičov, vzhľadom na znenie vtedy účinného zákona nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby práva vecného bremena len na základe ústneho oznámenia rodičov o existencii takéhoto vecného bremena (išlo by o neospravedlniteľný právny omyl), keďže sa v tom čase vyžadovala písomná zmluva. Argument odvolacieho súdu, že možno dôvodne predpokladať, že zmluva bola uzatvorená zákonne, nie je dostačujúci (nie je zrejmé, akú zmluvu tu mal odvolací súd na mysli, ale ak malo ísť o zmluvu obsahujúcu právo prechodu a prejazdu v prospech právnych predchodcov žalobcu, okolnosti, spôsob ani čas uzavretia takejto zmluvy bližšie nevysvetlil). 5Co/20/2024 19 23. Aj keď sa dovolací súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry v prípade existencie procesnej vady podľa § 420 CSP už nevyjadruje k dovolacím dôvodom podľa §421 CSP (pozri napr. rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017, 1Cdo/214/2022), je možné v tejto veci aspoň poukázať na rozsudok najvyššieho súdu z 22. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/147/2016, v ktorom bolo konštatované, že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru určitého subjektu v to, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zakladať zmluva, na základe ktorej nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností. Obdobne v rozsudku z 10. decembra 2008 sp. zn. 5Cdo/260/2008 najvyšší súd uviedol, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp., že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil. 24. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil východiská ochrany práva na spravodlivý proces citované vyššie (v bodoch 9. až 12. tohto odôvodnenia), konkrétne tým, že sa nevysporiadal s viacerými podstatnými odvolacími argumentmi žalovaných, čo je potrebné hodnotiť ako postup odporujúci obsahu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, t. j. ako porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces. Preto bolo dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP v spojení s § 431 CSP nielen prípustné, ale aj dôvodné a bolo potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 CSP) a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 25. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie znova, keď zobral do úvahy právny názor dovolacieho súdu v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario zohliadniac názor dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení zistil, že rozsudok je potrebné zrušiť. 26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05). 27. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu držiac sa inštrukcií
vyslovených dovolacím súdom, nezistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav a zo zistených skutočností prijal zatiaľ predčasný právny záver keď žalobe vyhovel. 28. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa v danom rozsudku nezohľadnil východiská ochrany práva na spravodlivý proces, konkrétne tým, že sa nevysporiadal s viacerými podstatnými odvolacími argumentmi žalovaných, čo je potrebné hodnotiť ako postup odporujúci obsahu základných práv zaručených v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, t.j. ako porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces. Odvolací súd sa vo svojom pôvodnom rozhodnutí priklonil k názoru súdu prvej inštancie. Jeho názor však bol vyvrátený dovolacím súdom, ktorý konštatoval, že tak, ako to odvolací súd uviedol vyššie nezohľadnil východiská ochrany práva na spravodlivý proces. Preto bolo žalovaným toto právo porušené. K tomu odvolací súd uviedol, že argumentami, ktoré považoval dovolací súd za podstatné sa nezaoberal ani súd prvej inštancie, čo vyplýva jednoznačne i z rozhodnutia dovolacieho súdu. Preto odvolací súd mal za to, že bude účelné a hospodárne rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle ust. § 391 CSP. 29. Úlohou súdu prvej inštancie bude znova vo veci konať v intenciách naznačených tak odvolacím, ako aj dovolacím súdom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu, z ktorého niekoľkokrát citoval vo svojom rozhodnutí (v bodoch 39. až 46.). Následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme svoje rozhodnutie podľa zásad uvedených v ust. § 220 ods. 2 CSP, tak ako to uviedol i dovolací súd vo svojom rozhodnutí aj náležite odôvodniť. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhradách náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods. 3 CSP). Teda trov odvolacích i dovolacích.
30. Vzhľadom na horeuvedené Okresný súd Stará Ľubovňa vo veci ďalej konal v intenciách uvedených tak dovolacím ako aj odvolacím súdom. Po zistení, že v priebehu konania zomrela žalovaná v 2/. rade, súd Uznesením č.k. 5C/327/2014-452 zo dňa 18.11.2024 rozhodol, že pokračuje v konaní s dedičom žalovanej v 2. rade - N. F., nar. X.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX C. D. G. XX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, a to s E. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX C. D. G. XX- žalovaným v 1.rade. 31. Súd vo veci nariadil pojednávanie a vykonal ďalšie dokazovanie v zmysle pokynov odvolacieho súdu. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, vyjadril sa k otázke spoločného dvora so záverom, že nie vždy bolo tak, že sa spoločný dvor viazal k spoluvlastníctvu pozemku, nakoľko sa stávalo, že pri prevode vlastníctva k domu, ku ktorému spoločná dvor patrol sa v prevodnej zmluve podiel na spoločnom dvore neuviedol. Problematika spoločného dvora bola komplikovaná a boli rôzne vklady akým spôsobom sa má zapisovať, ide síce o špecifický druh spoluvlastníctva, ale podiel na spoločnom dvore sa viaže k nehnuteľnosti a nie ku konkrétnemu vlastníkovi. Poukázal na to, že aj podľa stanoviska katastra je v danom prípade chybný zápis v roku 1930, že keďže pôvodné mpč. 104 zapísané na č.XX ako spoločný dvor súviselo aj so zápismi na PKV XX-XX, kde tento spoločný dvor bol zapísaný a keď sa v 30-tom roku urobil prepis na iný PKV, tak z týchto dvoch PKV nezmizol ten spoločný dvor, tam naďalej zostal zachovaný, čiže ak by išlo o správny zápis v r. 1930 , tak podľa jeho názoru by musel byť ten spoločný dvor potom vymazaný aj z tých dvoch ostatných PKV. V r. 1930 sa z PKV spoločný dvor podľa ich názoru z dôvodu chyby sa tam nezapísal, ale vlastníci rodinného domu pôvodne XX a XX nemali ako vedieť o tom na základe čoho sa tak udialo. Ďalej uviedol, že vstupom do dobromyseľnej držby na strane žalobcu je práve zaopatrovacia zmluva, ktorá bola štátnym notárstvom registrovaná 30.10.198, na základe ktorej on nadobudol vlastníctvo od svojich rodičov. Čiže od toho momentu od toho 30.12.1983 bol dobromyseľný v tom, keďže ho aj jeho rodičia utvrdili, že právo prechodu sa k tomu pozemku viaže. Je pravda, že to nebolo spomínané v zaopatrovacej zmluve, čo argumentuje protistrana, ale z kontextu užívania, muselo byť každému jasné, že k rodinnému domu za prvým rodinným domom, čiže k XX-XXX sa nie je možné dostať inak ako cez tú pôvodnú mpč. 104. Čiže vlastne po uplynutí vydržacej lehoty, ktorá bola 10 rokov tak má za to, že k 31.12.1993 vlastne vydržal právo z vecného bremena žalobca. Má za to, že už vlastne nie je potrebné započítavať oprávnenú držbu právnych predchodcov hoci na ňu predtým poukazovali a podľa
ich názoru táto splnená bola lebo oni priamo boli účastní toho, keď sa po spoločnom dvore chodilo, kedy ešte na pôvodných PKV vložkách tie zápisy boli. Nie je to vyslovene uvedené v zaopatrovacej zmluve ale poukázal v tom smere aj na odlišnú judikatúru aj posudzovania otázky dobromyseľnosti pri vydržaní, je veľmi komplikované a nie jednoznačná. Je toho názoru, že žalobca bol dobromyseľný v tom, že keď nadobudol zaopatrovacou zmluvou rodinný dom aj s pozemkami, tak s poukazom na ústne ubezpečenie rodičov bol dobromyseľný. Pokiaľ ide o tvrdenie, že pôvodný dom I. K. – právneho predchodcu, bol užší uviedol, že protistrana nepredložila žiadny argument a do spisu doložil čestné prehlásenie osôb, ktoré sú žijúci teraz, že žiadne rozširovanie sa tam nedialo a títo si takúto situáciu nepamätajú. Aj napriek výhradám zo strany odvolacieho a dovolacieho súdu má za to, že je potrebné žalobe vyhovieť. V opačnom prípade pokiaľ ide o trovy konania žiadal, aby súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa tieto nepriznal, vzhľadom na okolnosti sporovej veci. 32. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na všetkých doterajších písomných a ústnych vyjadreniach v tejto veci a zároveň poukázal na rozhodnutie jednak Najvyššieho súdu SR v tejto veci ako aj posledné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Od počiatku tvrdili, že žalobca nepreukázal, že sú splnené podmienky na to, aby nadobudol právo vecného bremena vydržaním. V tomto smere poukázal na ich odvolanie a dovolanie, ktorému dostatočne sa venoval aj Najvyšší súd SR. Podľa žalovaného nie je vôbec zrejme akým spôsobom, kedy a za akej platnej právnej úpravy žalobca vstúpil do držby práva vecného bremena, aký mal byť obsah tohto práva a po akú dobu trvala oprávnená držba. Pokiaľ to má byť odvodené od poznámky spoločného dvora, oni majú za to, že tento inštitút súvisel so spoluvlastníctvom pozemku a nemôže byť právnym dôvodom do vstupu držby práva vecného bremena. Pokiaľ sa odvoláva žalobca na zmluvy, ktoré boli uzatvorené medzi ním a jeho právnym predchodcami, žiadna z týchto zmlúv ani slovkom sa nezmieňuje o nejakom práve prechodu cez priľahlý alebo susedný pozemok, takže nie je o tom žiadna písomná zmienka a v tejto súvislosti tak isto poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu SR, kde sa v odôvodnení hovorí o tom, že nemôže byť takýto držiteľ dobromyseľný pokiaľ sa uspokojí iba s ústnou informáciu o existencii nejakého práva aj vzhľadom na právnu úpravu v tom čase, kedy bolo jednoznačne dané, že vecné bremená sa nadobúdali písomnou zmluvou. V tejto veci má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že nadobudol právo vecného bremena vydržaním a navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov tohto konania. Súd na základe vykonania ďalšieho dokazovania výsluchom strán sporu a právnych zástupcov, oboznámenia sa s predloženými listinnými dôkazmi konštatuje skutkový stav: 33. Nespornou skutočnosťou je, že žalobca nadobudol rodinný dom súp. č. XX spolu s drevárňou a hospodárskymi budovami, nachádzajúcimi sa pôvodne na pozemku s parc. č. KN-C 840 na základe zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.1983 uzatvorenej formou notárskej zápisnice N 462/83 s pôvodnými vlastníkmi, jeho právnymi predchodcami - rodičmi A. B., nar. XX.XX.XXXX a E. B., nar. XX.XX.XXXX. Touto zmluvou nadobudol aj vlastnícke právo k pozemku zastavanému stavbou s mpč. 106, záp. č. 1046 na LV č. XX a vlastnícke právo k pozemkom s mpč. 105, 107, záp. č. 183, stav v EN neidentický. Otec žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX nadobudol (ako prvý v poradí) rodinný dom so súp. č. XX /pôvodné súp. č. XX/ s pozemkami mpč. 105 a 107 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04. 1955 uzatvorenej s vtedajším vlastníkom - jeho otcom - L. B.. L. B. tento dom s pozemkami pôvodne nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 31.05.1935 uzatvorenej s pôvodným vlastníkom K. F.; jednalo sa o nehnuteľnosti zapísané v PKV XXX. 34. L. B. predtým než kúpil uvedený dom s pozemkami kúpil v dražbe dňa 30.04.1930 - tak ako to vyplýva z PKV XX, záznam 39 písm. b/ a PKV XXX, rad. č. 2, spoluvlastnícky podiel 1 na mpč. 104; v tom čase druhou spoluvlastníčkou mpč. 104 vo veľkosti podielu 1 na mpč. 104 bola právna predchodkyňa žalovaných I. J. , ktorý podiel získala kúpou dňa 22.04.1910. Tento jej spoluvlastnícky podiel získal dňa 16.11.1972 na základe dedenia D 300/72-15 H. J.. 35. Rodičia žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX a E. B., nar. XX.XX.XXXX nadobudli s odstupom času aj rodinný dom s vtedajším súp. č. XX /pôvodné súp. č. XX/ a podiel na pozemku s mpč. 106 zastavanom rodinným domom, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.04.1970 uzatvorenej formou notárskej
zápisnice N 195/70 s pôvodným vlastníkom I. K., nar. XX.XX.XXXX. Zmluvné strany v texte zmluvy, konkrétne v č. I uviedli, že na uvedenej parcele „si vybudoval svoj rodinný domček, ktorý spokojne a nerušene užíva asi 40 rokov“. I. K. nadobudol podiel na dome so súp. č. XX a podiel na pozemku mpč. 106 ako maloletý dedením v roku 1921 - tak ako to vyplýva z PKV XX. 36. Dňa 14.02.1973 bola medzi H. J. a M. B., ktorý bol druhým podielovým spoluvlastníkom parcely mpč. 104 v podiele 1 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04.1956, uskutočnená reálna deľba pozemku mpč. 104 na základe notárskej zápisnice N 94/73 - NZ 73/73 tak, že výlučným vlastníkom v jeho prednej časti (parcela KN-C č. 292) sa stal H. J., otec pôvodne žalovanej v 2. rade /t.č. nebohej/a v zadnej časti k parcele KN-C 291 sa stal výlučným vlastníkom M. B. – práv. predchodca žalobcu. Ani v tejto zmluve sa neuvádza, že by predmetné pozemky boli zaťažené vecným bremenom alebo iným právom v prospech tretích osôb. Od roku 1973 sa tak právny predchodca žalovaných H. J. stal výlučným vlastníkom pozemku, ktorý v súčasnej dobe predstavuje pozemok parc. č. 838. 37. Žalobca, ako vlastník rodinného domu č. XX /pôvodne č. XX, XX/ a vlastník KN-C 840 a 839, sa podanou žalobou dožaduje určenia nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním , a to na pozemku žalovaného parc. KN-C 838 k.ú. C. D. , LV č. XXX, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu v prospech vlastníkov rodinného domu č. XX ako aj k ďalším hospodárskym budovám. Teda predmetom konanie nie je zriadenie vecného bremena podľa ust. § 151 ods. 3 Občianského zákonníka v prospech žalobcu. Právny stav: 38. Podľa § 129 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej „OZ“),(1) Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.(2) Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon. 39. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 40. Podľa § 134 ods. 1, 3 OZ,(1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.(3) Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. 41. Podľa § 151 o ods. 1 OZ, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 OZ tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. 42. Podľa § 137 písm. c/ C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 43. V predmetnej veci spornou skutočnosťou je preukázanie splnenia podmienok vydržania v súvislosti s dobromyseľnosťou, t.j. že žalobca bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu toto právo patrí. Predpokladmi tohto spôsobu nadobudnutia sú : oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania (rozsudok najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 sp. zn. 5Cdo/260/2008). Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu toto právo patrí, pričom dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska (rozsudok najvyššieho súdu zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2Cdo/271/2007). Jedným z predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť, že ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu), je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcim tu nie sú subjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť, podobne ako v prípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu. 44. Nebolo sporné, že po predmetnom pozemku v minulosti prechádzali nielen právni predchodcovia žalobcu, ale aj iní obyvatelia obce (skracujúc si tak cestu medzi „prednou“ a „zadnou“ ulicou), takéto prechádzanie však samo o sebe nezakladá právo zodpovedajúce vecnému bremenu ale mohlo ísť len o tolerovaný prechod bez právneho dôvodu. 45. Pokiaľ ide o poznámku o spoločnom dvore, súd v zmysle odôvodnenia zrušujúceho rozsudku sa prikláňa k názoru, že z označenia spôsobu využitia nehnuteľnosti „spoločný dvor“ nemožno vyvodiť vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. také niečo nemôže byť titulom pre vstup do oprávnenej držby takéhoto práva. Možno konštatovať a súd sa prikláňa k názoru protistrany, že inštitút spoločného dvora súvisel so spoluvlastníctvom predmetného pozemku (keď sa právo prechodu odvodzuje od spoluvlastníctva, nie od vecného bremena), pričom predmetný pozemok síce bol v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, nikdy však nebol v spoluvlastníctve žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov. Spoločný dvor teda nezakladal vznik práva vecného bremena. 46. Pokiaľ ide o tvrdenie, že pôvodný rodinný dom práv. predchodcov žalobcu bol užší, ako je terajší dom žalobcu, toto nebolo preukázané. Z predloženého čestného prehlásenia súrodencov žalobcu /č.l. 461/ vyplýva, že predmetný rodinný dom je postavený od základov asi od roku 1910, šírka a dĺžka rodinného domu sa nemenila. Vykonanou ohliadkou na mieste samom bolo zistené, že aj keď v minulosti bolo možné prechádzať smerom z prednej ulice na zadnú, t..č. toto už nie je možné, nakoľko parc. č. 838 končí drevenou stodolou. Žalovaný na mieste samom uviedol, že predtým sa chodilo z tejto časti okolo susedy cez dvor ďalšieho občana. T.č. je tento priestor reálne ohradený oplotením, t.j. prechod teraz nie je možný zo zadnej časti /č.l. 186/. Uvedené je však pre dané konanie právne bezvýznamné, nakoľko predmetom konania nie je zriadenie práva prechodu ale jeho nadobudnutie vydržaním. Táto skutočnosť by bola podstatné v konaní o zriadenie práva prechodu. Taktiež nebolo preukázané, kedy vznikli rozpory ohľadne užívania nehnuteľností, nakoľko tvrdenia strán sporu sa tu odlišovali a každý uvádzal svoje . 47. Právny zástupca žalobcu na poslednom pojednávaní uviedol, že pokiaľ ide o preukázanie dobromyseľnosti tak, vstupom do dobromyseľnej držby na strane žalobcu je práve zaopatrovacia zmluva z 30.10.1983, na základe ktorej nadobudol žalobca vlastníctvo od svojich rodičov. Od tohto momentu bol dobromyseľný v tom, že právo prechodu sa k tomu pozemku viaže, keďže jeho rodičia ho v tom ústne utvrdili. Teda uplynutím 10-tich rokov vydržal právo vecného bremena. Predtým však tvrdil, že už jeho právni predchodcovia vydržali právo vecného bremena. 48. Súd tu ale znova konštatuje, že zo zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.1983, ktorú uzatvoril žalobca so svojimi rodičmi, ani z kúpnej zmluvy zo dňa 30.04.1970, ktorú uzatvorili jeho právni predchodcovia nevyplýva žiadna zmienka o tom, že vo vzťahu k prevádzaným nehnuteľnostiam má on alebo mal práv. predchodca nejaké právo k susednému pozemku žalovaných - parc. č. 838, resp. k pôvodnému pozemku mpč. 104. Navyše, ak by malo spolu s prevodom vlastníctva podľa zaopatrovacej a kúpnej zmluvy z roku 1983 dôjsť k prevodu práva vecného bremena z rodičov žalobcu na žalobcu, podľa vtedy platnej právnej úpravy by sa tak muselo stať písomnou zmluvou. Ak sa žalobca spoliehal iba na ústne oznámenie svojich rodičov o vecnom bremene, nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby práva vecného bremena. Pokiaľ by totiž niekto vstúpil do držby práva vecného bremena po 1. apríli 1964 na základe zmluvy, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, pretože držba práva vecného bremena opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu. Jedná sa o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. 49. Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/147/2016, v ktorom je konštatované, že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru určitého subjektu v to, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zakladať zmluva, na základe ktorej nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností. Obdobne v rozsudku z 10. decembra 2008 sp. zn. 5Cdo/260/2008 Najvyšší súd SR uviedol, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s
vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp., že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil. 50. Taktiež súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010 („Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti na základe zmluvy, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a nemôže byť držiteľom oprávneným.“) a na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012, ktorý odkazoval aj na ďalšie rozsudky najvyššieho súdu („Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným.“). 51. S poukazom na vykonané dokazovanie súd konštatuje, že pokiaľ žalobca tvrdí, že do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vstúpil uzavretím uvedenej zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30. decembra 1983, jeho vstup do držby tohto práva sa ale neopiera o písomnú zmluvu, čo má za následok, že nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, pretože držba práva vecného bremena opierajúcu sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu, jedná sa o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal dobromyseľnosť vstupu do držby t.j. splnenie podmienok vydržania práva vecného bremena, a preto súd žalobu zamietol. 52. Zároveň z dôvodu zamietnutia žaloby súd zrušil aj uznesenie č.k.5C/327/2014-29 zo dňa 05.01.2015, právoplatné dňa 22.04.2015 o nariadení predbežného opatrenia. Trovy konania: 53. Podľa § 255 ods. 1 CSP , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 54. Súd žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania podľa 255 ods. 1 C.s.p., O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník súdu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením /§262 ods. 2 C.s.p./ Súd konštatuje, že nevzhliadol žiadny dôvod osobitného zreteľa, ktorý by bol v okolnostiach sporovej veci alebo na strane účastníkov konania a ktorý by odôvodňoval nepriznanie trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 (§ 360 ods. 1, 2 CSP). Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 361 ods. 1 CSP). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.