Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 5C/57/2024 8524201050 06. 10. 2025 JUDr. Emília Mišenková ECLI:SK:OSSL:2025:8524201050.8
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou v sporovej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. E. F., XXX XX G., občan SR, pr. zast.: JUDr. Michal Barnovský, advokát, AK so sídlom Námestie generála Štefánika 532/7, 064 01 Stará Ľubovňa proti žalovanému: H. I., nar. XX.XX.XXXX, C. D. E. F., XXX XX G., občan SR, právne zast. Mgr. Michal Dlugolinský, Levočská 335/1, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 55 425 071, v konaní o určenie vlastníckeho práva, takto rozhodol: I. Súd u r č u j e , že žalobca j e vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území C. D. E. F., obec C. D. E. F., J. I. K., evidovaných Okresným úradom Stará Ľubovňa, katastrálnym odborom, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, a to: - parcely registra „C“ č. 60/1 o výmere 526 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, - parcely registra „C“ č. 60/2 o výmere 25 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, - parcely registra „C“ č. 60/3 o výmere 37 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, - parcely registra „C“ č. 60/4 o výmere 50 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, - parcely registra „C“ č. 61 o výmere 99 m2, druh pozemku záhrada, v spoluvlastníckom podiele 45/2040 k celku. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí. odôvodnenie: 1. Žalobca podal na tunajšom súde žalobu, ktorou žiadal, aby súd určil, že žalobca je spoluvlastníkom parciel registra „C“ č. 60 a 61, zapísaných na LV č. XXX, nachádzajúcich sa v kat. úz. C. D. E. F.. V dôvodoch žaloby uviedol, že spoluvlastnícke právo k týmto parcelám nadobudol v dedičskom konaní po svojom otcovi D. B., ktoré sa viedlo pod sp. zn. D 651/96 a na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 29.10.1997 bol žalobca vedený ako vlastník predmetných nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. Napriek skutočnosti, že bol vedený ako vlastník týchto nehnuteľností, bez jeho akéhokoľvek prejavu vôle už aktuálne ako vlastník nefiguruje. Ďalej poukázal na to, že právna predchodkyňa žalovaného – L. I. bola zapísaná ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností na základe rozhodnutia vydaného v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k ním v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z. Žalobca má za to, že vzhľadom na to, že žalobca a ani jeho právny predchodca nikdy právnej predchodkyni žalovaného nescudzili svoj spoluvlastnícky podiel vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, právnej predchodkyni žalovaného nesvedčí žiaden titul, na základe ktorého by splnila podmienku dobrej viery vzhľadom na všetky okolnosti, že jej vlastnícky patria. Nakoľko je ako vlastník predmetných parciel v evidencii katastra nehnuteľnosti v súčasnosti vedený žalovaný, žalobca má záujem danú situáciu vyriešiť a dať do súladu stav právny so stavom faktickým. Preto navrhol súdu,
aby jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 2. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.11.2024 uviedol, že žalobu považuje za účelovú. Poukázal na to, že žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 45/2040, čo predstavuje výmeru pre žalobcu 14,08 m2 na parcele KN-C č. 60 a výmeru 2,18 m2 na parcele KN-C č. 61. Pre túto žalobu tak žalovaný nevidí pochopenie, nakoľko v prípade úspechu žalobcu bude vyvolaná situácia, kedy žalovaný sa bude domáhať zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k týmto pozemkom a teda sa vyvolá ďalší spor a viac než pravdepodobným opačným výsledkom. Žalobca nie je vlastníkom ani jednej z okolitých nehnuteľností a tieto prípadné spoluvlastnícke podiely nedokáže pre ich malú výmeru v budúcnosti využiť, skôr naopak, toto vlastníctvo dokáže iba zneužívať na robenie priekov žalovanému. Ďalej poukázal na to, že matka žalobcu bola 20 rokov v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako výlučný vlastník sporných pozemkov a následne žalovaný viac ako 2 roky, pričom počas celej tejto doby žalobca nijako nespochybňoval ich vlastníctvo, nedovolával sa svojich nárokov a k tomu pristúpil až potom, čo žalovaný začal rekonštruovať svoj dom a priľahlé pozemky. Žalovaný a jeho právni predchodcovia tieto nehnuteľnosti desiatky rokov užívajú vždy ako svoju vlastnú bez toho, aby bolo ich vlastnícke právo akokoľvek spochybnené. Teda uplatňovanie takýchto nárokov zo strany žalobcu považuje žalovaný za účelové a podľa neho neexistuje reálny záujem žalobcu na zosúladení stavu právneho so stavom užívacím, pričom sa žalovanému javí, že ide o naplnenie pohnútok tretích osôb na uplatnení tohto nároku za jeho finančnú odmenu. Žalovaný navrhuje preto zamietnuť žalobu, nakoľko žalovaný nemá naliehavý právny záujem na takomto určení. Žalovaný aj jeho právni predchodcovia vždy boli dobromyseľní v držbe a užívaní sporných nehnuteľností, a preto im patgrí vlastnícke právo tak, ako je zapísané v katastri nehnuteľnosti. Záverom žalovaný dodal, že pokiaľ žalobcu viedli k podaniu žaloby zištné ekonomické dôvody, tak je ochotný mu vyplatiť sumu predstavujúcu hodnotu spoluvlastníckych podielov ním požadovaných, a to v cenách, ktoré boli určené obcou Ruská Voľa nad Popradom v tomto konaní, a to v sume 15,- eur/1 m2 pri zastavaných plochách a v sume 5,- eur/1 m2 pri záhradách. Toto považuje za hospodárnejšie z pohľadu času a finančných nákladov ako vyvolanie potencionálne dvoch súdnych konaní. 3. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 30.12.2024 zotrval na dôvodoch podanej žaloby. Tvrdil, že žalobca riadne preukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam dedením v súlade s § 460 Občianskeho zákonníka po svojom neb. otcovi D. B., v dôsledku čoho bol následne žalobca vedený ako spoluvlastník vyššie označených nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 45/2040 k celku, vedených na LV č. X. Skutočnosť, aby mohla byť pani L. I. dobromyseľnou nadobúdateľkou predmetných nehnuteľností spochybňuje aj fakt, že menovaná bola vedená ako vlastníčka až na základe (dovtedy jej vlastnícke právo nesvedčalo) a zároveň bola vedená ako vlastníčka len minoritného podielu vo výške 120/2040. Pritom ani právny predchodca žalobcu a ani žalobca samotný nikdy žiadnym spôsobom svoj spoluvlastnícky podiel na L. I. nepreviedli. Žiadal, aby súd vyhovel jeho žalobe v celom rozsahu a priznal mu náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov založených v spise a na základe vykonaného dokazovania, ustálil tento skutkový stav: 5. Z osvedčenia o dedičstve č. D 651/96, D not 3/97 zo dňa 29.10.1997 súd zistil, že žalobca v dedičskom konaní po jeho otcovi, poručiteľovi D. B., nadobudol (okrem iných) nehnuteľnosti v kat. úz. C. D., ktoré sú zapísaná v katastri nehnuteľnosti na LV č. X, parc. č. 60, zastavaná plocha o výmere 638 m2, zastavaná plocha, parcela č. 61, záhrada o výmere 99 m2, pod A 1/gg v 45/2040. 6. Z listu vlastníctva č. X vedeného pre obec C. D. je zrejmé, že následne, na základe rozhodnutia v dedičskom konaní bol A. A. B. zapísaný ako spoluvlastník uvedených parciel, t.j. č. 60 a 61, pod A 8/1gg o veľkosti podielu 45/2040, položka výkazu zmien 1/98. Z tohto LV zároveň plynie, že na uvedenom liste je zapísaná ako spoluvlastníčka týchto parciel L. I., titulom osvedčenia o dedičstve D 573/98, v spoluvlastníckom podiele 120/2040 k celku, položka výkazu zmien 19/99. 7. Z aktuálneho listu vlastníctva č. XXX vedeného pre katastrálne územie C. D. E. F., vyplýva, že na tomto LV sú zapísané (aj) parcela č. 60 o výmere 638 m2, zastavaná plocha a nádvorie a parcela č. 61 o výmere 99 m2, záhrada. Výlučným vlastníkom týchto parciel je žalovaný H. I., titulom nadobudnutia je darovacia zmluva V-2175/2022 zo dňa 11.1.2023.
8. Vlastnícke právo právnej predchodkyne žalovaného – L. I. k parcelám parcelám KN-C č. 60 o výmere 638 m2 a KN-C č. 61 o výmere 99 m2, v oboch prípadoch v podiele 1/1, bolo potvrdené rozhodnutím Správy katastra Stará Ľubovňa zo dňa 21.10.2002, ktorým Správa katastra v Starej Ľubovni potvrdila, že L. I. nadobudla podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona NR SR č. 180/95 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v kat. úz. C. D., a to titulom vydržania dňom 1.1.1967. Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia: 9. Podľa § 137 písm. c/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 10. Podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. 11. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. 12. Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 13. Podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. 14. Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 15. Podľa § 868 Obč. zák. pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. 16. Podľa § 39 Obč. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 17. Podľa § 460 Obč. zák. dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. 18. Podľa § 211 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len C.m.p.) ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie o dedičstve sa nevykoná. Právne posúdenie vecí: Naliehavý právny záujem 19. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko v prípade zistenia, že tento nie je daný, je to dôvod na zamietnutie žaloby bez rozhodnutia v merite veci. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny
záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). V danom prípade súd dospel k záveru, že stav právnej neistoty u žalobcu, ktorý popiera dôvodnosť zápisu vlastníckeho práva k sporným pozemkom v katastri nehnuteľnosti v prospech žalovaného existuje, pričom účelom konania je určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom daných nehnuteľností. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení je teda daný. Vec sama 20. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcu súd prihliadal na základné ústavné princípy ochrany vlastníckeho práva, najmä na právo vlastniť majetok, na ochranu vlastníckeho práva, zásadu neodňateľnosti, nepremlčateľnosti vlastníckeho práva, ako aj na spôsoby nadobúdania vlastníctva uvedené v § 132 a § 134 Občianskeho zákonníka. 21. Zároveň sa riadil ustanovením § 70 zákona o katastri nehnuteľnosti, v ktorom je premietnutá zásada hodnovernosti zápisov v katastri nehnuteľnosti. V zmysle tejto zásady platí, že to, čo je zapísané v katastri nehnuteľnosti sa považuje za správne a v súlade so skutočným stanovom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru v správnosť údajov zapísaných v katastri. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t.j. údaje katastra prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak, teda pokiaľ zápis v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu nad evidovaným stanovom. 22. V predmetnej veci sa žalobca domáha určenia spoluvlastníckeho práva k parcelám: č. 60 o výmere 638 m2, zastavaná plocha a nádvorie a č. 61 o výmere 99 m2, záhrada, u obidvoch v podiele 45/2040. Žalobcu teda zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdenej skutočnosti, t.j. že jemu svedčí dané spoluvlastnícke právo k týmto parcelám. 23. V tomto smere žalobca predložil relevantné dôkazy, ktoré jeho tvrdenia osvedčujú a to rozhodnutie v dedičskom konaní č. D 651/96, D not 3/97 zo dňa 29.10.1997, z ktorého vyplýva, žalobca že nadobudol spoluvlastnícke podiely k sporným parcelám v dedičskom konaní po svojom právnom predchodcovi, otcovi D. B., a to v podiele 45/2040. Táto skutočnosť je podporená aj kópiou originálu LV č. X pre kat. úz. C. D. E. F., ktorý LV bol následne zrušený z dôvodu ROEP. Z tohto listu vlastníctva jednoznačne plynie, že pôvodne bol podielovým spoluvlastníkom daných parciel právny predchodca žalobcu D. B., zapísaný pod A 1 gg, so spoluvlastníckym podielom 45/2040 a následne, na základe rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní, bol na LV č. X zapísaný ako spoluvlastník týchto nehnuteľností v podiele 45/2040 zapísaný žalobca A. A. B., a to pod A 8/1 gg. 24. Žalobca tak uniesol bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že jemu svedčí spoluvlastnícke právo k sporným parcelám KN-C č. 60 a KN-C č. 61 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 45/2040, nakoľko vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca tieto spoluvlastnícke podiely nadobudol v dedičskom konaní č. D 651/96, D not 3/97 po svojom právnom predchodcovi D. B. tak, ako je to popísané v predchádzajúcich odsekoch tohto rozsudku a toto spoluvlastnícke právo následne nepreviedol na žiaden iný subjekt. 25. Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že on je oprávneným výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktoré vlastnícke právo mal nadobudnúť na základe darovacej zmluvy od svojej matky, pričom táto bola evidovaná 20 rokov ako výlučný vlastník sporných pozemkov na základe potvrdenia vlastníckeho práva o vydržaní dňom 1.1.1967, jeho zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania existenciu zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva jeho právnej predchodkyne L. I., a to (i) existenciu oprávnenej (dobromyseľej) držby, (ii) trvajúcej po stanovenú dobu a (iii) právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva. 26. V prvom rade súd, vo vzťahu k rozhodnutiam vydaným v procese usporiadania vlastníctva k pozemkom v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z., poznamenáva, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov rozhodnutie o schválení ROEP v zásade nezakladá účinky „prejudiciality“, a to z dôvodu, že tieto majú iba deklaratívny charakter verejnej listiny. Žalobou o určenie vlastníckeho práva možno vlastnícke právo zapísané na základe rozhodnutia vydaného v rámci ROEP kvalifikovaným spôsobom spochybniť.
27. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že jeho právna predchodkyňa nadobudla vlastnícke právo k sporným parcelám vydržaním tak, ako sa to deklaruje v rozhodnutí zo dňa 21.10.2002, bolo na ňom, aby preukázal splnenie všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov jeho právnou predchodkyňou pre takýto spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto skutočnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu VP vydržaním. 28. Ako to už bolo vyššie uvedené, jedným z predpokladov pre vydržanie je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí. Teda držba musí byť oprávnená a dobromyseľná. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo patrí. Takéto posúdenie nemôže vyplývať len zo subjektívnych predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Pre oprávnenej držby nepostačuje len samotná držba, resp. užívanie nehnuteľnosti, bez preukázania jej oprávnenosti a dobromyseľnosti. 29. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že u právnej predchodkyne žalovaného, L. I., neboli naplnené zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k parcelám KN-C č. 60 a KN-C č. 61 vydržaním, nakoľko jednou z podmienok je oprávnená držba, ktorá predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto viere so zreteľom ku všetkých okolnostiam. Súd má za to, že v čase potvrdenia vydržania sporných nehnuteľností vo vzťahu k L. I. absentoval platný právny titul nadobudnutia aj spoluvlastníckych podielov žalobcu, ako aj dobromyseľnosť L. I. v tom, že jej patrí vlastnícke právo aj k spoluvlastníckym podielom žalobcu, nakoľko v danom čase, t. j. v čase potvrdenia vydržania vlastníckeho práva L. I., bol žalobca riadne zapísaný ako spoluvlastník týchto nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 45/2040. Žalobca tieto nehnuteľnosti nadobudol v dedičskom konaní po svojom právnom predchodcovi D. B. a nepreviedol na žiadnu inú osobu. 30. Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo (majetok) v súlade so zákonom (v súlade s platným právnym poriadkom) patrí ústavnoprávna ochrana podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. 31. S poukazom na uvedené dôvody dospel súd k záveru, že u právnej predchodkyne žalovaného L. I. nebola naplnená jedna z esenciálnych zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. V tomto smere zo strany žalovaného nebol predložený žiaden relevantný dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť oprávnenosť a dobromyseľnosť držby sporných pozemkov jeho právnou predchodkyňou a žalovaný neoznačili žiaden nadobúdací titul, resp. nepreukázal také relevantné okolnosti, ktoré by svedčili o právnom dôvode nadobudnutia sporných spoluvlastníckych podielov žalobcu jeho právnou predchodkyňou. Preto je potrebné konštatovať, že právna predchodkyňa žalovaného L. I. nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo k sporným parcelám vydržaním a následne ani žalovaný ich nemohli platne nadobudnúť na základe darovacej zmluvy od jeho právnej predchodkyne. 32. Ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s ohľadom na zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná predstava spravodlivosti“ . (Nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 460/2017). 33. Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo (majetok) v súlade so zákonom (v súlade s platným právnym poriadkom), patrí ústavnoprávna ochrana podľa článku 20 ods. 1 ústavy (k tomu viď aj PL. ÚS 33/95). Taktiež platí, že „rovnaká ústavná ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom, ktorí nadobudli vlastníctvo v súlade s právnym poriadkom. Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je predmetom ochrany prvou vetou článku 20“ (k tomu viď aj DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. C. H. BECK: Bratislava, 2019, s. 517 a nasl.). Predmetnými východiskami je nevyhnutné riadiť sa
aj pri posudzovaní možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris a prípadnej možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa. 34. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súd bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzoval možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. 35. V predmetnej veci sa súd riadil starou rímskou právnou zásadou „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ ktorá sa dá vyjadriť aj slovami t.j., že nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má on sám. V zmysle tejto zásady platí, že ak právna predchodkyňa žalovaného, teda subjekt, od ktorého žalovaný svoje vlastnícke právo odvodzuje, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, nemohlo toto vlastnícke právo ani na žalovaného rade platne prejsť. 36. Súd má za to, že v danom prípade je potrebné poskytnúť ochranu žalobcovi, pretože v opačnom prípade by bolo popreté ústavné právo o nedotknuteľnosti vlastníctva, ale aj princíp spravodlivosti. Spravodlivosť v rámci súdneho konania znamená, že každé rozhodnutie by malo byť nielen zákonné ale aj spravodlivé. 37. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP. V tomto smere súd poukazuje na to, že pokiaľ návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel a určil, že žalobca je spoluvlastníkom parciel KN-C č. 60 a KN-C č. 61 tak, ako to navrhol žalobca, najmä ak sa žalovaný neúspešne bránil, niet zásadne prekážok, aby súd nepoužil ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Konajúci súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/94/2022 zo dňa 26.09.2023, z ktorého, vyplýva že: „Nad rámec uvedeného dovolací súd dodáva, že sa stotožňuje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku odvolacieho súdu, že za úspech žalobcu v spore sa považuje, ak súd v plnom rozsahu vyhovel žalobnému návrhu, respektíve ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje s navrhovaným rozhodnutím žalobcu. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala teda strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (pozri R 54/1973, 7Cdo/255/2021).“ 38. V danej veci žalobca úspešne uplatnil na súde svoje právo a súd mu v celom rozsahu vyhovel a rozhodol úplne v súlade s jeho žalobou. 39. Z uvedených dôvodov rozhodol súd o trovách konania s poukazom na § 255 CSP, keď na strane žalovaného nemal preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP. Súd tak priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.