Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 11Csp/97/2024 z 16. 4. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Vranov nad Topľou 11Csp/97/2024 6124341611 16. 04. 2025 JUDr. Andrea Zolotová ECLI:SK:OSVT:2025:6124341611.5

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Andreou Zolotovou v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 2. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, obaja zastúpení: Mgr. Ondrej Barna, advokát, AK so sídlom Námestie SNP 538/16, Stropkov, o zaplatenie 10 673,17 eur s príslušenstvom, t a k t o rozhodol: I. Žalobu

zamieta.

II. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 11 236,84 eur spolu so 6,59 % ročným úrokom za úver zo sumy 10 673,17 eur od 26.01.2024 do zaplatenia, najviac do 15.10.2031 a 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 10 768,37 eur od 26.01.2024 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. 3143081 7 02 bola so žalovanými uzatvorená Zmluva o o medziúvere a stavebnom – spotrebiteľskom úvere zo dňa 04.11.2011 (ďalej len „zmluva o úvere“), v súlade s ktorou poskytol žalobca žalovaným medziúver č. 3143081 4 03 vo výške 17 000 eur. Žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky z medziúveru mesačnou splátkou vo výške 93,36 eur, splatnou prvého každý mesiac, ktorá bola v zmysle čl. II. zmluvy o úvere započítaná na dohodnuté 6,59% p.a. úroky z medziúveru a súčasne platiť poplatok za poistenie typu A vo výške 6,80 eur. Žalovaní sa zaviazali platiť splátku úrokov a poplatok za poistenie jednou splátkou vo výške 100,16 eur v prospech účtu stavebného sporenia, splatnou do 15.dňa v mesiaci. Suma poskytnutého medziúveru bola základom pre výpočet úrokov medziúveru. Žalovaní sa zároveň zaviazali vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 27,20 eur. Žalobca po pripísaní vkladu na konto sporenia tento v plnej výške preúčtoval na konto medziúveru a po zaplatení úroku za medziúver prevyšujúcu sumu preúčtoval naspäť na konto stavebného sporenia, pričom sa táto prevyšujúca suma započítala najskôr na poplatok za poistenie a následne ako vklad na stavebné sporenie. Od júla 2014 žalobca začal účtovať poplatok za poistenie na konto medziúveru, prijatý vklad sa z konta sporenia preúčtoval na konto medziúveru a po zaplatení úroku za medziúver a poplatku za poistenie sa prevyšujúca suma preúčtovala ako vklad na konto stavebného sporenia. Uvedené preúčtovanie sa vykonávalo v súlade so zásadou poradia uspokojovania v súlade s čl. II. zmluvy o úvere. Od decembra 2014 žalobca upravil systém tak, aby sa na konto medziúveru preúčtovala len časť, ktorá mu prináleží, teda splátka za úroky z medziúveru a poplatok za poistenie. V súlade s čl. II., čl. III. a V. zmluvy o úvere žalovaní sa zaviazali platiť poplatok za poistenie typu A pravidelnými

mesačnými platbami vo výške 6,80 eur a žalovaný I. prehlásil a svojim podpisom potvrdil prijatie do poistenia ako poistená osoba. Žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a úver prestali riadne a včas splácať. Listom zo dňa 14.12.2023 žalobca vyzval žalovaných na doplatenie omeškaných splátok, pričom ich zároveň upozornil, že v prípade ak omeškané splátky nebudú doplatené, žalobca bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Nakoľko omeškané splátky neboli doplatené žalobca dňa 25.01.2024 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Žalobca listom zo dňa 16.04.2024 vyzval žalovaných na plnenie, no žalovaní dlžnú sumu neuhradili. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, žalobca zúčtoval nasporenú sumu vo výške 6326,83 EUR so sumou poskytnutého medziúveru vo výške 17 000,00 EUR (poskytnuté úverové prostriedky), čo predstavuje po započítaní sumu 10 673,17 EUR (istina). Dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (25.01.2024), predstavuje sumu vo výške 11 236,84 EUR, pričom pozostáva z istiny vo výške 10 673,17 EUR, z nezaplatených 6,59 % p. a. úrokov za medziúver zo sumy 17 000,00 EUR do 25.01.2024 spolu vo výške 468,47 EUR a z nezaplatených poplatkov vo výške 95,20 EUR. Žalobca si týmto dovoľuje uviesť, že si v žalobe neuplatňuje sumu nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti celkovo vo výške 57 EUR. Uvedené poplatky boli súčasťou vyčíslenia dlžnej sumy ku dňu 25.01.2024 v Oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 26.01.2024. (11 293,84 EUR - 57 EUR = 11 236,84 EUR, t. j. žalovaná suma). Požadovaním predčasného splatenia úveru, úverová zmluva nezaniká, žalobca úročí istinu dohodnutým 6,59% p.a. úrokom za úver a zároveň istinu s nezaplatenými poplatkami ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti 5% p.a. úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti ( t.j. 26.01.2024). V súvislosti s nárokom na úrok z úveru po vyhlásení splatnosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2019, sp.zn. 6Cdo/113/2018, kde NS SR dal do pozornosti odvolaciemu súdu „....rozsudok Súdneho dvora (piatej komory) zo 07.09.2018 v spojených veciach C-96/16 a C- 94/17, v ktorom sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankciovať nesplnenie svojej povinnosti dlžníkom splatiť úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti a prípadne nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej splatenia. Z týchto záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.06.2020, spis. zn. 5Cdo/42/2020, kde NS SR zdôrazňuje, že žiadna zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. NS SR ďalej uvádza: „...neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva tak nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo...“ NS SR ako dovolací súd tak dospel k záveru, že ,,....v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“ Predmetné rozhodnutie aplikoval do praxe aj Krajský súd v Bratislave, ktorý rozhodnutím zo dňa 30.06.2020, spis. zn. 8Co/268/2019, zmenil rozhodnutie Okresného súdu Malacky zo dňa spis. zn. 27Csp/239/2017 - kde Okresný súd Malacky nepriznal žalobcovi nárok na riadny úrok po splatnosti tak, že Krajský súd v Bratislave s odkazom na predmetné rozhodnutie NS SR zo dňa 16.06.2020, tento nárok na úrok za úver po splatnosti žalobcovi riadne priznal. 2. Na základe výzvy súdu v rámci upomínacieho konania zo 17.07.2024 žalobca uviedol, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru pre splátku k 15.10.2023, t.j. premlčacia doba začala žalobcovi plynúť nasledujúci deň po splatnosti splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, teda od 16.10.2023. Žalobca si svoj nárok uplatnil na súde žalobou dňa 04.07.2024, t.j. žalobca si uplatnil nárok v trojročnej premlčacej lehote odkedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca má za to, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť za dodržania podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, keďže žalovaných upozornil na možnosť zosplatnenia úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní Upozornením sa vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, pričom bola zároveň dodržaná podmienka, že žalovaný bol

v omeškaní so splátkou viac ako 3 mesiace. V ďalšom uviedol, že v procese schvaľovania úveru poskytnutého na základe Zmluvy o medziúveru a stavebnom – spotrebiteľskom úvere zo dňa 04.11.2011 uplatňoval princípy obozretného podnikania a schopnosť žalovaných splácať úver v rámci skúmania ich ekonomickej situácie bola preverená dopytmi v spoločnom registri bankových informácii ( SRBI/NKRI)overením, že za posledných 12 mesiacov nevznikla negatívna informácia. Na zákalde vykonaných dopytov mal žalobca za preukázané, že platobná disciplína za obdobie posledných 12 mesiacov je na strane žalovaných vyhovujúca. Žalobca pre úplnosť uviedol, že v čase posudzovania žiadosti o úver neexistovali opatrenia Národnej banky Slovenska, ktorými sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie resp. spotrebiteľský úver. V čase posudzovania žiadosti neexistovalo ani Odporúčanie NBS č. 1/2014 z 07.10.2014 v oblasti politiky obozretnosti na makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov, ktoré stanovilo pravidlá a princípy pre posúdenie schopnosti klienta splácať úver, ktoré bolo neskôr prenesené do príslušných opatrení. 3. Žalobca následne v rámci upomínacieho konania opravil návrh na vydanie platobného rozkazu v časti istiny, úrokov a v časti, v ktorej si žalobca uplatňuje príslušenstvo a navrhol, aby súd žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne na úhradu istony vo výške 10 673,17 eur, poplatkov vo výške 95,20 eur, úroku za úver od 25.01.2024 vo výške 468,47 eur, 6,59 % p.a. úroku za úver zo sumy 10 673,17 eur od 26.01.2024 do zaplatenia, najviac do sumy 1308,97 eur, 5 % p.a. úroku z omeškania zo sumy 10 768,37 eur od 26.01.2024 do zaplatenia. 4. Predmetom ďalšieho konania tak ostal vyššie uvedený nárok žalobcu. Následne v uvedenom rozsahu Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 04.09.2024 platobný rozkaz. 5. Žalovaní podali prostredníctvom svojho právneho zástupu proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom uviedli, že v žalobe absentuje akékoľvek tvrdenie žalobcu o tom, z čoho presne pozostáva jeho uplatňovaný nárok , zo splatnosti akých splátok odvodzuje svoju pohľadávku. Žaloba žalobcu je teda vnútorne rozporná a ako taká s poukazom na povinnú súladnosť tvrdení žalobcu s obsahom a ( ne)úplnosťou navrhovaných dôkazov nemôže obstáť a už z týchto dôvodov, ale najmä z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby je potrebné žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalobca teda nedisponuje ním tvrdeným nárokom v tvrdenom rozsahu a to ani čiastočne. Podľa ich názoru nie je možné žalobcom uplatnený návrh považovať za oprávnený z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky stanovené v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a teda nedošlo k platnému zosplatneniu pohľadávky. Z obsahu jednostranných právnych úkonov nemožno zistiť s akou konkrétnou splátkou majú byť v omeškaní, aká časť omeškaného plnenia má predstavovať istinu a ďalšie príslušenstvo. Nie je preto možné žiadne overenie si tvrdení žalobcu. V ďalšom poukázali na inkasovanie poplatku za poskytnutie úveru pričom veriteľ tento poplatok odpočítal od sumy istiny a poskytol inú istinu ako je deklarovaná v zmluve, čím došlo k zkresleniu údajov ostatných náležitosti zmluvy napr. hodnota RPMN. Zmluva taktiež obsahuje zmluvné podmienky, ktoré svojím obsahom vytvárajú hrubú nerovnováhu medzi stranami zmluvy v ich neprospech, čo by súd mal ex offo zohľadniť a vyhlásiť za neprijateľné. Poukázali tiež na neskúmanie bonity a preto neuznávajú peňažný nárok uvedený v platobnom rozkaze v celom rozsahu. 6. Vo vyjadrení k odporu žalobca výslovne poprel všetky tvrdenia žalovaných uvedené v odpore. Svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje z hmotnoprávneho úkonu, ktorým je platne uzatvorená zmluva o medziúvere a stavebnom- spotrebiteľskom úvere zo dňa 04.11.2011, v súlade s ktorou žalobca poskytol žalovaným mimoriadny medziúver č. 3143081 4 03 vo výške 17 000 eur. taktiež poprel, že by neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Poukázal na podmienky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 OZ, ktorými je podmienená strata výhody splátok v právnom vzťahu so spotrebiteľmi. Dikcia zákona navyše vyžaduje, aby veriteľ dlžníka upozornil, že si uplatňuje právo na zapaltenie celého dlhu. Veriteľ musí uplatnenie svojho práva notifikovať vopred aspoň v 15-dňovej lehote. Po jej uplynutí právo na zaplatenie celej zvyšujúcej pohľadávky sa stáva účinným. Obsahom upozornenia dlžníka je, že veriteľ si uplatňuje právo na zaplatenej celej pohľadávky. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ neupravuje moment začiatku planutia uvedenej notifikačnej lehoty. V súlade s vyššie uvedeným je povinnou náležitosťou, upozornenie dlžníka na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v prípade, že nedôjde k úhrade omeškaných splátok, a teda, že veriteľ pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého dlhu. Zákon žiadne ďalšie náležitosti ako je napr. uvedenie pre ktorú splátku, resp. splátky sa vyhlasuje mimoriadna splatnosť úveru nepožaduje. Zákon nepredpisuje formu a náležitosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti- veriteľ musí

buď vyzvať dlžníka, pričom by sa v uvedenom prípade mala dodržať písomná forma alebo rovno namiesto výzvy adresovanej dlžníkovi možno uplatniť právo na zaplatenie celej pohľadávky podaním žaloby na súde. Žiadosť veriteľa o zaplatenie celej pohľadávky, resp. jej neuspokojeného zvyšku, je jednostranným adresovaným úkonom, ktorého účinky sú podmienené tým, že dôjde dlžníkovi ( § 45 ods. 1 OZ). Zákon pre túto žiadosť osobitnú formu nepredpisuje, avšak vzhľadom na jej účinky vo vzťahu k zmene obsahu záväzkového vzťahu je pri záväzkoch vzniknutých na základe písomných dohôd nevyhnuté zachovať písomnú formu ( § 40 ods. 2 OZ). Žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.03.2022, sp.zn. 7CoCsp/4/2021, rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 09.06.2021 sp.zn. 5CoCsp/14/2021, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.07.2023 sp.zn. 17CoCsp/43/2022 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2024, sp.zn. 1Cdo/123/2022. V ďalšom poprel tvrdenia žalovaných, že by inkasovanie poplatku za spracovanie úveru malo za následok nesprávny výpočet RPMN. Zmluvné strany sa slobodne dohodli na tom, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov bude znížená o výšku poplatku za spracovanie úveru, ktorého presná suma bola uvedená v amortizačnej tabuľke. V súlade s čl. II. zmluvy o úvere poplatok za spracovanie medziúveru vrátane zmluvnej dokumentácie zúčtoval pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov tak, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov bola znížená o výšku tohto poplatku. Nárok žalobcu ako veriteľa na poplatok za spracovanie medziúveru predstavuje nárok vyplývajúci priamo zo zákona, konkrétne ide o odplatu, ktorú je banka oprávnená od dlžníka požadovať v zmysle ust. § 499 zákona č. 413/1991 Zb. Obchodný zákonník. Rovnako odplatu nevylučuje ani § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Žalovaní podpisom zmluvy súhlasili, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov bude znížená o výšku poplatku za spracovanie úveru. Skutočnosť, že z poskytnutých finančných prostriedkov bol zúčtovaný spracovateľský poplatok, nemá dosah na výpočet RPMN. Pre tento záver svedčí aj vyjadrenie NBS, z ktorého vyplýva, že spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je splatný v deň uzatvorenia zmluvy, môže byť zohľadnený pri výpočte RPMN dvomi spôsobmi, pričom pri obidvoch matematických zápisoch základnej rovnice na výpočet RPMN je výsledok výpočtu hodnoty RPMN rovnaký. Pri výpočte RPMN je irelevantné, či sa použije plná výška úveru na jednej strane rovnice a následne na druhej strane rovnice v nultej splátke sa použije spracovateľský poplatok, alebo na jednej strane rovnice ako výška úveru sa použije suma úveru po odpočítaní spracovateľského poplatku a na druhej strane už nebude do nultej splátky vstupovať spracovateľský poplatok. Matematický prepočet RPMN počíta so sumou obratov k danému dátumu a dátum výplaty medziúveru je rovnaký ako dátum účtovania poplatku. To znamená, že ak žalobca počíta s celou výškou vyplateného úveru a následne obrat zníži o poplatok, je to presne to isté ako keby počítal s výškou vyplateného úveru zníženého o poplatok. Z uvedeného vyplýva, že z hľadiska výpočtu RPMN je irelevantné, či sa bude výpočet odvíjať od celkovej sumy požičaných peňazí, alebo od sumy poníženej o poplatok za spracovanie úveru, lebo výsledkom bude stále tá istá výška RPMN. K tvrdeniam žalovaných, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky uviedol, že žalovaní neuviedli ani jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu nerovnováhu v neprospech žalovaných a už vôbec nie takú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu, aby bolo v zmysle ustanovení OZ podmienky možné klasifikovať ako neprijateľnú. Taktiež poprel tvrdenia žalovaných týkajúcich sa absencie skúmania bonity žalovaných. Zmluva o úvere bola uzatvorená v roku 2011 a žalobca pri skúmaní bonity postupoval v súlade s vtedy platnou a účinnou legislatívou. Žalobca pre úplnosť tiež uvádza, že v čase posudzovania žiadosti o úver neexistovali opatrenia NBS, ktorými sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie resp. spotrebiteľský úver. V nadväznosti na predložené dôkazy preukazujúce spôsob skúmania bonity žalovaných, má žalobca za to, že pri posudzovaní žiadosti o úver primerane a v súlade s platnými právnymi predpismi preskúmal schopnosť žalovaných splácať úver. V závere dodal, že v spotrebiteľskom práve sa uplatňuje koncepcia priemerného spotrebiteľa, t. j. spotrebiteľa, ktorý má dostatok informácií a je v rozumnej miere pozorný a opatrný s ohľadom na jeho sociálne, kultúrne a jazykové faktory. V čase uzavretia zmluvy mali žalovaní 35 a 32 rokov a teda mali všetky predpoklady, od ktorých možno legitímne očakávať, že pred uzavretím zmluvy konali rozumne a zodpovedne, t. j. zmluvu si pred podpisom dôkladne prečítali, vyžiadali si všetky potrebné informácie a svojim vlastnoručným podpisom potvrdzujú prejav ich slobodnej a vážnej vôle nielen nadobudnúť práva zo zmluvy o úvere, ale byť aj viazaní povinnosťami, ktoré zo zmluvy o úvere jednoznačne a nezameniteľne vyplývajú. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 23Cdo/1201/2009. Zdôraznil, že pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť možnosť, že spotrebiteľ pri splácaní úveru napr. dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.. V prípade, že by sme pripustili takýto výklad predmetnej právnej

normy, bolo by nevyhnutné, aby veriteľ pri zisťovaní bonity klienta posudzoval všetky aspekty jeho života, čo objektívne nie je možné. V súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. PL ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018: „Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ Žalobca má za to, že je v rozpore s princípom právneho štátu to, aby sa pri poskytovaní ochrany práv spotrebiteľa a pri požiadavke preukazovania konania s odbornou starostlivosťou požadovala od veriteľov skúmanie údajov o spotrebiteľoch nad zákonom stanovený rámec a nad ich zákonné možnosti pri preverovaní samotných údajov poskytnutých im zo strany spotrebiteľov. Žalobca si na tomto mieste tiež dovoľuje poukázať na skutočnosť, že žalovaní sú v konaní zastúpení advokátom, ktorý v ich mene, na základe predloženého Splnomocnenia zo dňa 20.09.2024, podal absolútne nekvalifikovaný prostriedok procesnej obrany, a to aj napriek skutočnosti, že žalovaní ako spotrebitelia udelením splnomocnenia advokátovi strácajú v zmysle ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“) postavenie slabšej strany, keďže advokát má pre nich predstavovať kvalifikovanú právnu pomoc. Žalobca na tomto mieste tiež zdôrazňuje, že za náležité odôvodnenie odporu zodpovedajú výlučne žalovaní, v tomto prípade právny zástupca žalovaných na základe udeleného Splnomocnenia. Záverom tiež žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaní čerpanie finančných prostriedkov na základe zmluvy o úvere nepopierajú, a teda je podľa neho absurdné, že požadujú zrušenie platobného rozkazu a zároveň priznanie im náhrady trov konania, a to napriek skutočnosti, že finančné prostriedky na základe zmluvy o úvere im zo strany žalobcu boli riadne poskytnuté, čo v zmysle podaného odporu nepovažujú za spornú skutočnosť a podaná žaloba je v tomto ohľade dôvodná. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná a žalovaní sa podaným odporom a v ňom prezentovanými všeobecnými a vágnymi konštatovaniami, bez akéhokoľvek relevantného vecného odôvodnenia, usilujú vyhnúť sa splneniu si svojich povinností v zmysle zmluvy o úvere. Žalobca trvá na podanej žalobe v celom rozsahu, pretože má za to že jeho nárok je plne dôvodný a oprávnený. 7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami a to Zmluvou o medziúvere a stavebnom – spotrebiteľskom úvere, amortizačnou tabuľkou pre medziúver a stavebný úver, doručenkami, súhlasom s prijatím do poistenia, upozornením na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, výpisom z účtu stavebného sporenia, výpisom z účtu medziúveru, žiadosťou o úver bez záložného práva, dátami dopytu zo SRBI, prednesom právneho zástupcu žalovaných, výpoveďou žalovaných, písomným vyjadrením žalobcu. 8. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav veci: 9. Medzi žalobcom Prvou stavebnou sporiteľňou a.s., ako veriteľom a žalovaným v 1.rade ako dlžníkom a žalovanou v 2.rade ako ďalším dlžníkom došlo dňa 04.11.2011 k uzatvoreniu Zmluvy o medziúvere a stavebnom –spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru pod č. 3143081 4 03 vo výške 17 000 eur s tým, že po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, ako aj „ Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby sa medziúver zúčtuje bez osobitnej dohody s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia na stavebný úver pod č. 3143081 7 02 vo výške 10 291,80 eur. Zmluva bola podpísaná všetkými účastníkmi zmluvného vzťahu. 10. Z ust. čl. II. ZÁKLADNÉ PODMIENKY je zrejmé, že žalovaným bol poskytnutý stavebný/ spotrebiteľský úver na dobu určitú v celkovej výške medziúveru/stavebného spotrebiteľského úveru 17 000 eur. Výška mesačného vkladu bola dohodnutá na 27,20 eur a splatnosť vkladov na účet stavebného sporenia bola nastavená mesačne, vždy k prvému dňu mesiaca. Počet mesačných vkladov na účet stavebného sporenia: 135, úroková sadzba medziúveru fixná na dobu 5 rokov bola dohodnutá na 6,59% p.a., ročná percentuálna miera nákladov medziúveru: 7,57 %, priemerná hodnota RPMN spotrebiteľských úverov v SR: 20,16 %, výška mesačnej splátky úrokov medziúveru vrátane poplatku za prijatie do poistenia predstavovala 100,16 eur, splatnosť splátok úrokov z omeškania bola dohodnutá mesačne, vždy k prvému dňu mesiaca, úroková sadzba stavebného úveru fixná na celú dobu trvania stavebného úveru: 4,7 % p.a., ročná percentuálna miera nákladov stavebného úveru: 6,77 %, výška mesačnej splátky vrátane úrokov stavebného úveru a poplatku za prijatie do poistenia: 127,36 eur, splatnosť splátok stavebného úveru bola dohodnutá mesačne, vždy k prvému dňu mesiaca. Počet

splátok istiny stavebného úveru: 105, počet splátok úrokov stavebného úveru: 105, doba trvania medziúveru/stavebného úveru v rokoch: 20, konečná splatnosť medziúveru/stavebného úveru: do 31.10.2031. 11. Podľa článku III. zmluvy účelom úveru je modernizácia a obnova bytu, rodinného domu vrátane súvisiacich drobných stavieb, bytového domu alebo na udržiavacie práce na nich. 12. V zmysle článku VI. zmluvy - Omeškanie - bod 1. Ak je dlžník v omeškaní s platbou mesačného vkladu na účet zmluvy o stavebnom sporení, má veriteľ právo účtovať si 5% p.a. úrok z omeškania zo zameškaných vkladov. 13. Podľa čl. VII. bod 1. zmluvy Odstúpenie od zmluvy- veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok. 14. Ako vyplýva z bodu 2. písm. i) čl. VII. zmluvy veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie medziúveru a stavebného úveru aj v prípade ak dlžník nesplnil alebo porušil povinnosti vymedzené touto zmluvou alebo zabezpečovacími zmluvami. 15. Podľa článku VIII. zmluvy - Záverečné ustanovenia - bod 1. právny vzťah medzi zmluvnými stranami sa riadi právnym poriadkom SR, Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom a zákonom č. 310/92 Zb. o stavebnom sporení v znení neskorších noviel, zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení noviel a Všeobecnými podmienkami. 16. Žalobca listami zo dňa 14.12.2023 upozornením na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti oznámil žalovaným, že dňa 31.12.2023 vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru. Upozornenie bolo žalovaným doručené dňa 19.12.2023. 17. Žalobca listami zo dňa 26.01.2024 oznámil žalovaným, že z dôvodu porušenia povinnosti splácať úver riadne a včas, ku dňu 25.01.2024 nastáva mimoriadna splatnosť celého úveru, preto žiadal žalovaných vrátiť sumu 11 293,84 eur. 18. Z výpisu z účtu stavebného sporenia je zrejmé, že žalovaní na stavebný úver uhradili sumu 6326,83 eur. 19. Z výpisu z účtu medziúveru vyplýva, že dňa 11.11.2011 žalobca vyplatil žalovaným medziúver vo výške 13600 eur s tým, že dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavuje 11 236,84 eur a pozostáva z dlžnej istiny vo výške 10 673,17 eur, nezaplatených poplatkov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 95,20 eur a nezaplatených úrokov za úver do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 468,47 eur. 20. Právny zástupca žalovaných vo svojom prednese na pojednávaní dňa 26.03.2025 uviedol, že s podanou žalobou v celom rozsahu nesúhlasia, tak ako to namietli už v podanom odpore, keďže podľa ich názoru ani neboli splnené podmienky pre vydanie takéhoto platobného rozkazu, ktorý je vlastne exekučným titulom. Dôvodom je najmä nesplnenie predpokladov pre vyhlásenie predčasnej splatnosti a to s poukazom na jednak teda neurčitosť, teda neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, ktoré vlastne sú vo vzťahu k žalovanému 1 a 2, aj súčasťou súdneho spisu a to z dôvodu obsahovej neurčitosti, ktorá pokiaľ rozhodovacia prax vyžaduje uvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú má byť vyhlásená predčasná splatnosť úveru a to z viacerých dôvodov, jednak pre posúdenie premlčania, jednak pre právnu istotu spotrebiteľa vo vzťahu k prevereniu skutočnosti, či došlo k takejto zaplatenej alebo k nezaplateniu takejto splátky. Rozhodovacia prax s týmto spája nemožnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. V danom kontexte poukazuje aj na rozhodovaciu prax tunajšieho súdu, ktorý už takéto závery v iných obdobných veciach žalobcu posúdil ako dôvodné pre neplatnosť vyhlásenia takéhoto úveru. Práve potvrdil tieto závery kedy pôvodne tunajší súd vyhovel žalobe, čo do istiny, lebo považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, ale mal za to, že je ku dňu rozhodovania súdu potrebné uhradiť nejakú sumu. Krajský súd práve uviedol, že nie je to dôvodné pre neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Krajský súd vlastne sa venoval len otázke toho, že či teda je to platne vyhlásená predčasná splatnosť alebo nie uviedol, že jednoznačne nie. Síce sa nevenoval otázke splatnosti istiny, ale táto je

jasná vlastne z obsahu jednotlivých zmlúv v konkrétnom prípade, v tomto prípade teda pokiaľ môže poukázať na znenie zmluvy, je jednoznačné a to vyplýva aj z výpisov, ktoré uviedol žalobca, že pred inkasovaním istiny zo strany žalovaných im bol zrazený poplatok za poskytnutie úveru, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť tohto úveru. V takom prípade teda pri platení tejto zmluvy prvých 135 splátok, čo je asi 11 rokov, je potrebné platiť len príslušenstvo, na ktoré ale nárok nemá žalobca, titulom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a preto už tieto zaplatené sumy sa musia započítať na istinu úveru. Istina úveru je splatná najskôr po zaplatení 135 splátok a nasporení si takzvanej cieľovej sumy, ktorá je ako prvé plnenie započítaná na istinu úveru aj následne sa vlastne tento medziúver doslova premenuje na stavebný úver a vtedy po odrátaní výšky cieľovej sumy od istiny sa má splácať ďalšia splátka už teda v rozsahu vyššom, konkrétne v tomto prípade 127,36 eur a to v rozsahu počtu splátok 105, pričom konečná splatnosť je až 31.10.2031. V takom prípade teda by bolo možné ustáliť, že v súčasnosti môžu byť splatné splátky istiny, ale teda len, čo do istiny splátok avšak je potrebné ustáliť, že tieto splátky ak sú už nejak splatné tak už boli zaplatené predošlými plneniami zo strany žalovaných, ktorí plnili splátkami medziúveru na úroky, na ktoré nemal nárok žalobca, čiže v takom prípade to považuje vzhľadom teda na obsah spisu, na množstvo aj zaplatených splátok, že v danej veci je skutkový stav taký, že v čase rozhodovania súdu nie je taká splátka splatná, ktorá by bola v súčasnosti neuhradené, čiže žalobca nemá nárok aktuálne na žiadne plnenie. To však samozrejme nepopierajú, že by mohol teoreticky mať nárok na budúce splatné splátky istiny, ale tieto nie sú splatné v čase rozhodovania súdu. Preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 21. Žalovaný v 1.rade vo svojej výpovedi uviedol, že zmluvu so žalobcom uzavrel, zmluvu podpísal a úver mu bol poskytnutý vo výške 17 000 eur. Pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie úveru, tento mu stiahli zo sumy istiny úveru. Na otázku súdu, aby uviedol, čo dokladoval veriteľovi pri podaní žiadosti o úver, aké listiny pokiaľ ide o jeho príjmy a výdavky uviedol, že dával len občiansky preukaz. Žalobca od neho nepožadoval doklady preukazujúce jeho príjem a výdavky. Na otázku súdu, aby uviedol, akú sumu uhradil uviedol, že platil od roku 2011 ale sumu nevie. Zmluvu uzatváral v Prvej stavebnej na pobočke. Na otázku, čo mu bolo prezentované pri uzatváraní zmluvy uviedol, že predtým sporili asi rok, potom doniesli len občiansky preukaz a bolo všetko vybavené. 22. Žalovaná v 2.rade vo svojej výpovedi uviedla, že zmluvu o medziúvere a stavebnom úvere podpísala a medziúver im bol poskytnutý. Nevie však uviesť koľko uhrádzala. Veriteľ od nej nepýtal žiadne doklady o jej mesačných príjmoch a výdavkoch, pýtal len občiansky preukaz. Na otázku, aby uviedla, kde uzatvárali úver a kto tam bol prítomný uviedla, že tam bola len ona s manželom a 1 osoba zo strany stavebnej sporiteľne. 23. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 11.04.2025 uviedol, že opakovane výslovne popiera, že zo strany žalobcu nedošlo k platnému a účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Okrem už predloženej argumentácie vo Vyjadrení k odporu zo dňa 08.11.2024 podporenej rozsiahlou rozhodovacou praxou, žalobca uvádza, že má za to, že tak zo strany Okresného súdu ako aj zo strany právneho zástupcu žalovaných ide o nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca opakovane uvádza, že podmienkou pre platné zosplatnenie úveru je iba to, aby so splátkou dlhu umožňujúcou zosplatnenie úveru boli dlžníci v omeškaní viac ako tri mesiace a druhou podmienkou je, že veriteľ oznámi dlžníkovi, že voči nemu eviduje dlžnú splátku/splátky, a ak sa chce vyhnúť vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, má v stanovenej lehote zaplatiť, inak môže veriteľ využiť svoje právo dané mu § 565 OZ a že toto právo musí reálne využiť v období medzi uplynutím troch mesiacov od omeškanej splátky a nasledujúcou najbližšou splátkou a nie uvedenie splátky, pre nezaplatenie ktorej mieni veriteľ pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024: „Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.“ bolo výsledkom pozmeňujúceho návrhu k vládnemu návrhu zákona s odôvodnením, že stratu výhody splátok a jej dôsledky upravené v § 565 OZ je potrebné upraviť pre spotrebiteľské veci tak, aby nedochádzalo k neprimeranému zneužívaniu pôvodného ustanovenia a navrhuje predĺžiť lehotu na vysporiadanie dlhu tak, aby vznikla rovnováha medzi oprávnenými nárokmi veriteľa a na druhej strane bola zvýšená ochrana dlžníka. Rovnováha medzi oprávnenými nárokmi veriteľa na strane jednej a ochranou spotrebiteľa na strane druhej nie je zabezpečená textom oznámenia (upozornenia) podľa § 53 ods. 9 OZ, ale zachovaním zákonných podmienok pre platné zosplatnenie, ktoré je súdom ukontrolovateľné aj z iných

skutkových tvrdení než textu oznámenia o vôli veriteľa využiť právo na zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ pre omeškanie splátky úveru zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca zastáva názor, že ak je úkon veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ dostatočne určitý a zrozumiteľný a spotrebiteľ dokáže z textu takéhoto oznámenia zistiť, ktoré splátky eviduje veriteľ ako nezaplatené a kedy vzniká a zaniká veriteľovi právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 OZ, nemôže sa úkon oznámenia o možnosti zosplatnenia považovať za neplatný podľa § 37 OZ len z dôvodu absencie textu napr. „s touto splátkou ste v omeškaní. Aj podľa novelizácie OZ a aktuálnej právnej úpravy nebol zo strany zákonodarcu prejavený úmysel stanoviť veriteľovi povinnosť identifikovať splátku, pre ktorú dochádza k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, naopak, uvádza sa len povinnosť veriteľa uviesť sumu splátok, zodpovedajúcu konkrétneho % omeškania, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní. Požiadavku vyčíslenia dlžnej sumy spĺňa pritom aj upozornenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Z oboch právnych úkonov (upozornenie pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti) žalobcu je pri uplatnení princípu racionálneho správania účastníkov zmluvného vzťahu, ako aj zodpovednosti a obozretnosti zmluvných strán možné vyvodiť, že muselo byť žalovaným zrejmé s akými splátkami sú v omeškaní a aké konanie sa od nich očakáva v prípade, ak chce zabrániť neželanému následku v podobe vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca si na podporu svojich tvrdení opätovne dovoľuje poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30. januára 2024 k náležitostiam oznámenia podľa § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024 najvyšší súd uviedol, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, nie je podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd ďalej uviedol, že nepovažuje za potrebné v uvedenom rozhodnutí viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považoval však za vhodné uviesť, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej 21 17CoCsp/25/2024 vety OZ je po potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti. Zároveň žalobca poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2024 uvádza, že: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá.“ Okrem uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu, si žalobca na podporu svojich tvrdení o tom, že upozornenie ako aj oznámenie o vyhlásenie mimoriadnej splatnosti sú právne úkony dostatočne určité, dovoľuje poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.03.2022 sp zn. 7CoCsp/4/2021: „Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že výzvu zo dňa 15.09.2017 a predčasné zosplatenie úveru zo dňa 08.11.2017 treba považovať pre neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za neplatné právne úkony, pretože v nich nie je jednoznačne uvedené, pre omeškanie s ktorou mesačnou splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ neuvádzajú, že veriteľ musí výslovne uviesť vo výzve na zaplatenie omeškaného dlhu, s ktorou splátkou je dlžník v omeškaní, resp. pre ktorú splátku vyhlásil splatnosť celého úveru.“ 24. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení účinného ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o stavebnom sporení“), stavebným sporením sa rozumie a) prijímanie vkladov od stavebných sporiteľov alebo v prospech stavebných sporiteľov, b) poskytovanie úverov stavebným sporiteľom zo zdrojov fondu stavebného sporenia na stavebné účely uvedené v § 11 ods. 1 (ďalej len „stavebný úver“). 25. Podľa § 2 ods. 3 písm. e) zákon o stavebnom sporení, v bankovom povolení sa môže stavebnej sporiteľni okrem vykonávania stavebného sporenia podľa odseku 1 povoliť aj vykonávanie týchto bankových činností: poskytovanie spotrebiteľských úverov zo zdrojov mimo fondu stavebného sporenia na financovanie vybavenia domácnosti. 26. Podľa § 7 odsek 3, ods. 4 zákona o stavebnom sporení Zmluva o stavebnom úvere musí obsahovať a) identifikačné údaje o stavebnej sporiteľni a o stavebnom sporiteľovi najmenej v rozsahu údajov ustanovenom osobitnými predpismi,) b) úrokovú sadzbu stavebného úveru, c) podmienky poskytnutia a splácania stavebného úveru, d) spôsob zabezpečenia pohľadávok zo stavebného úveru, e) podmienky, za ktorých možno vykonať prevod práv a povinností zo zmluvy o stavebnom úvere, f) podmienky,

za ktorých možno odstúpiť od zmluvy o stavebnom úvere. Zmluvy o stavebnom sporení a zmluvy o stavebnom úvere môžu obsahovať aj ďalšie náležitosti dohodnuté medzi stavebnou sporiteľňou a stavebným sporiteľom. 27. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 28. Ako vyplýva z § 1 ods. 1 a 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ( ďalej len „ zákon o spotrebiteľských úveroch“), tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 29. V zmysle § 2 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie, spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 30. Podľa § 7 od. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3. 31. Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. 32. Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 33. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. 34. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. 35. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 36. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 37. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 38. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 39. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 40. Podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 41. Podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 42. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že je nesporné, že medzi žalobcom a žalovanými došlo k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uzavretej zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol žalovaným ako dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 17 000 eur, ktorý sa mal neskôr zmeniť na stavebný úver vo výške 10 291,80 eur. Dlžníci, žalovaní čerpali, čo vyplýva z predložených listín. Z obsahu zmluvy vyplýva že išlo o spotrebiteľský úver žalobca vystupoval ako dodávateľ a žalovaní ako spotrebitelia. Spotrebiteľský charakter tohto zmluvného vzťahu bol niekoľkokrát potvrdený odvolacími súdmi v obdobných právnych veciach, kde ako žalobca vystupovala Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.. 43. Súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, kde sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebitelia, ktorí nemohli individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. 44. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 45. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

46. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. 47. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“). 48. Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti nekalej podmienke. 49. Aj napriek tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, ako už súd uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaní ako spotrebitelia, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaných privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. 50. Skutočnosť, že sa jednalo o spotrebiteľský úver nebola medzi stranami sporná, pričom uvedené je zrejmé aj zo samotného označenia zmluvy. 51. Súd sa preto zaoberal tou skutočnosťou, či predmetný spotrebiteľský úver spĺňa všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. 52. Odplata za poskytnutie úveru musí byť úmerná okrem iného aj bonite klienta, pričom vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaných náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. 53. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 54. Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 55. Podľa ust. § 150 ods. 1, 2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

56. Podľa ust. § 151 ods. 1, 2 skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 57. Z vykonaného dokazovania súdu je zrejmé, že pri overovaní bonity žalovaných žalobca nemal takmer žiadne údaje preukazujúce skutočnú výšku výdavkov žalovaných, nebolo preto preukázané, či s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. 58. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch totiž nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú, napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006 Z. z. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018). Overovanie bonity žalovaného iba na podklade informácií poskytnutých žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru a z reportu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom Spoločného registra bankových informácií, nemožno považovať za posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 2CoCsp/20/2020 z 23. 09. 2020). 59. Postup žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba formálny a nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. 60. Žalobca v danom prípade tvrdí, že preveroval úverové zaťaženie žalovaných v spoločnom registri bankových informácií (SRBI), čo preukázal predloženými Dátami dopytu. Uvedené by však naviac v intenciách vyššie uvedeného aj tak nepostačovalo. V danom prípade nebolo preukázané, aby žalobca mal k dispozícií doklady o výdavkoch žalovaných, najmä nákladoch na bývanie, doklady SIPO, prípadne výpisy z bežného účtu žalovaných, pri uzatváraní zmluvy. 61. Súd tak nemá za preukázané, že by mal žalobca v čase poskytnutia úveru vedomosť o majetkových pomeroch žalovaných, teda kde títo bývali, či vlastnili nehnuteľnosť alebo či bývali v podnájme, aké výdavky spojené s ubytovaním uhrádzali a taktiež nepreukázali ani iné doklady, resp. zistenia o ich výdavkoch predstavujúcich uspokojovanie základných životných potrieb. Bez toho, aby žalobca preukázal, že skúmal aj výdavky na strane žalovaných, nemohol mať reálny obraz o majetkovej situácii spotrebiteľa potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať poskytnutý úver (porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.14CoCsp/3/2021 z 14. 10. 2021). 62. Žalobca vôbec neskúmal skutočné výdavky žalovaných, a to predložením prislúchajúcich listín. Zo žiadneho údaja nie sú zrejmé ani ďalšie rodinné pomery žalovaných a s tým súvisiace výdavky. Napriek týmto (nedostatočným) údajom žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 17 000 eur. 63. Náklady na bývanie a ďalšie nevyhnutné výdavky a ani úverové zaťaženie žalobca preukázateľne neskúmal, preto uvedené minimálne nezodpovedá odbornej starostlivosti dodávateľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo sa týka skúmania pravidelných výdavkov žalovaných pred samotným uzavretím uvedenej úverovej zmluvy.

64. Nahliadnutie do databáz úverových registrov a databáz bánk za účelom skúmania výdavkov žalovaných, samo o sebe taktiež nie je možné považovať za dostatočné. Výpisy z týchto databáz nepodávajú kompletný obraz o výdavkoch žiadateľa, nakoľko výdavkami klienta sú aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ žalobca nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoCsp/18/2022 z 28.06.2022 obdobne tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18CoCsp/15/2022 z 24. 11. 2022). 65. Porovnanie príjmov a výdavkov žalovaných nevyplynulo zo žiadneho z predložených dôkazov žalobcom. 66. Uvedené je možné považovať iba za formálne overenie bonity žalovaných, nie však skutočné overenie bonity s odbornou starostlivosťou, ako to vyžaduje § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. 67. Povinnosť súdu ex offo zisťovať, či došlo k skúmaniu bonity spotrebiteľa vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-679/18, podľa ktorého články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe. 68. Podľa Rozsudku Súdneho dvora (šiesta komora) z 10. júna 2021 C 303/20, Ultimo Portfolio Investment (Luxembourg) SA proti KM, za účasti:Prokuratura Okręgowa w Kielcach. Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice. 69. Keďže žalobca nepredložil potrebné dôkazy, ktorými by preukázal, že veriteľ pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovanými skúmal riadne ich schopnosť splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, súd má za to, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri plnení svojej zákonnej povinnosti skúmať schopnosť žalovaných splácať spotrebiteľský úver, čo v zmysle § 11 ods. 2 citovaného zákona má za následok, že veriteľ nebol oprávnený požadovať od žalovaných jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Vzhľadom k uvedenému žalobcom vyhlásené mimoriadne splatnosti úveru je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. 70. Taktiež súd poukazuje na to, že zosplatnenie je neplatné aj z dôvodu, že v zosplatnení úveru v liste zo dňa 26.01.2024 absentuje špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru. Ani v liste zo dňa 14.12.2023, ktorým upozornil žalovaných na omeškanie nie je uvedené, s ktorou konkrétnou splátkou a za ktorý mesiac sa mal dlžník dostať do omeškania 71. V tomto smere súd poukazuje na rozhodovaciu súdnu prax. Súd dáva do pozornosti rozhodnutie NS SR zo dňa 25.01.2024, č.k. 5Cdo/2/2023. Cit: „ 14.2 Dovolací súd uvádza, že pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď

súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.“ Uvedené je potrebné pre pripočítaní lehoty na vyhlásenie predčasnej splatnosti, či bola dodržaná tak ako to stanovuje ust. § 53 ods. 9 OZ. 72. Súd poukazuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.11.2021, sp. zn. 7CoCsp/14/2021, kde aj v tomto súdnom rozhodnutí sa uvádza, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný a to v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh. prípade, že takto veriteľ neurobí, ide o neurčitý právny úkon a takýto právny úkon je absolútne neplatný podľa § 37 ods. 1 OZ. 73. Rozhodovacia prax súdov sa v súvislosti s posudzovaním platnosti týchto jednostranných právnych úkonov menila. Ako je to vyššie citované v najnovších súdnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR ako odvolacích súdov aktuálna súdna prax považuje za nevyhnutné pre platne právne zosplatnenie špecifikáciu konkrétnej splátky, pre ktorú k zosplatneniu došlo. Takto tomu v danom prípade podľa súdu nebolo. Z obsahu úkonov, kde je uvedené, že dlžník sa dostal do omeškania s úhradou splátok nemožno jednoznačne vyvodiť to, s akou splátkou sa dostal do omeškania. Jej uvedenie je nevyhnuté aj pre počítanie lehôt podľa ust. § 53 ods. 9 OZ . To tiež nie je možné preskúmať. 74. Súd sa ale ďalej zaoberal skutočnosťou, či spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase jej uzavretia. 75. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch). Reálne zníženie poskytnutého úveru o poplatok za poskytnutie namietala samotná žalovaná. 76. V zmluve výška poskytnutého úveru bola uvedená sumou 17 000 eur. Žalobca tvrdí, že sa jedná o sumu aj odovzdanú žalovaným. Avšak okamžite s poskytnutím prvej časti medziúveru (dňa 11.11.2011) bol žalovaným zaúčtovaný poplatok za spracovanie medziúveru vo výške 130 eur. 77. Ak na účet žalovaných bola pripísaná suma úveru, vzápätí z nej žalobca zinkasoval, ihneď vzal späť sumu poplatku 130 eur, teda reálne žalovaní disponovali nie istinou úveru 17 000 eur, ale sumou 16 870 eur krátenou o zinkasovaný poplatok. Uvedené je zrejmé aj z výpisu z účtu medziúveru, kedy bol žalovaným medziúver poskytnutý v dvoch výplatách, a to dňa 11.11.2011 v sume 13 600 eur a dňa 02.11.2012 v sume 3270 eur. Takýto postup žalobcu rozhodne nepotvrdzuje, že žalovaným žalobca úver reálne poskytol vo výške dohodnutej sumy v zmluve o to viac, keď uvedený postup iba potvrdzuje, že prioritným záujmom dodávateľa ( veriteľa ) bol ekonomický profit, prioritne a ihneď získať poplatok, ktorý sa ale mal splácať v rámci nákladov spotrebiteľa súvisiacich s poskytnutím úveru v priebehu trvania celého zmluvného vzťahu. Za tejto situácie je preukázané, že žalovaní disponovali reálne sumou úveru iba vo výške 16 870 eur a ak v zmluve bola výška úveru uvedená sumou 17 000 eur bola uvedená nesprávne. Pre absenciu tejto obligatórnej náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. g) je potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy (v obdobnej veci žalobcu v súvislosti poplatkom za poskytnutie úveru porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.

5CoCsp/53/2020 z 24. 02. 2022, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.15CoCsp/4/2024 z 28. 02. 2024 v prípade iných dodávateľov porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2CoCsp/51/2021 z 20. 04. 2022, porovnaj tiež rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 10CoCsp/15/2021 z 27. 10. 2021). 78. V súlade s § 220 ods. 2 CSP súd zohľadňuje aj ustálenú rozhodovaciu prax súdov a poukazuje na vyššie cit. ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a najmä na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“. 79. Súd sa z dôvodu predošlej odlišnej judikatúry vyšších súdov ohľadne poplatku obdobného typu (za spracovanie úveru, poskytnutie úveru) vždy priklonil k judikatúre uprednostňujúcej výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa. Tu je však potrebné poukázať na tú skutočnosť, že napriek predošlej odlišnej aplikačnej praxi, došlo už v súčasnosti k zjednocujúcemu záveru publikovanému dokonca vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 80. Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 9Cdo 287/2021 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 49/2022. Podľa tohto rozhodnutia, celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie a tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Zmluvné dojednanie umožňujúce veriteľovi hneď pri uzavretí zmluvy zraziť poplatok za poskytnutie úveru z istiny, je okolnosťou vyvolávajúcou nielen sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ale zároveň predstavuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach ha povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 81. Žalobca bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, keď zaň má zaplatiť poplatok 130 eur pri poskytnutom úvere 17 000 eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že poplatok za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu agendu s tým spojenú. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Súd poukazuje na argumentáciu Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3.mája 2011 (17 U 192/10), v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene“. Pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Ak poskytovateľ úveru má riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho licencovaného predmetu podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby so spotrebiteľom uzatvoril zmluvu, ktorá v prípade spotrebiteľského úveru musela mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu. Ide teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby mohol spotrebiteľom poskytovať úvery a spotrebitelia sú za poskytnuté úvery povinní zaplatiť odmenu. Samotné spoplatnenie úkonu uzatvorenia zmluvy v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ ide o dojednanie poplatku za poskytnutie úveru vo výške 130 eur, súd uvádza, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je

neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. 82. V prípade úveru vo výške 17 000 eur suma 130 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru, mala byť uhradená započítaním pri poskytnutí úveru. Je teda nepochybné, že žalobca do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za jeho poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Je to zrejmé z ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa rozumeli všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. 83. Ak žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalovaným a spoludlžníkovi bol teda poskytnutý úver v skutočnosti nie vo výške 17 000 eur, ale vo výške 16 8870 eur. Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za jeho poskytnutie, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej výšky úveru. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (porovnaj v obdobnej veci žalobcu rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/53/2020 z 24. 02. 2022). 84. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/EHS, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ je vymedzený v čl. 3 písm. h) Smernice 2008/48 ako „ súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“ vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. 85. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, do celkovej výšky úveru nemala byť zahrnutá suma 130 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru. Žalobca tak poskytol žalovaným úver iba vo výške 16 870 eur a nie vo výške 17 000 eur. Celková výška spotrebiteľského úveru ako náležitosť vyplývajúca z ust.§ 9 ods. 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, nebola uvedená správne a teda tiež pre absenciu tejto náležitosti je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. 86. Pokiaľ by žalobca poukázal na ust. § 499 Obchodného zákonníka, toto je aplikovateľné v prípade uzavretia zmlúv podľa Obchodného zákonníka, pokiaľ tieto zmluvy nie sú posudzované ako spotrebiteľské zmluvy. Pri spotrebiteľských zmluvách (ako je to aj v tomto prípade) je potrebné do úvahy vziať už ochranu spotrebiteľa pri posudzovaní, či veriteľ pri dojednaní záväzku poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky spotrebiteľovi, môže dojednať odplatu v zmysle § 499 Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že ide o priamo dojednanie v zmluve, takáto zmluvná podmienka, vzhľadom na to, že ide o spotrebiteľský úver, podlieha súdnemu prieskumu v zmysle generálnej klauzuly § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Ak spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné podmienky), potom vyžadovanie poplatku za spracovanie medziúveru, na základe zmluvného dojednania, je neprijateľnou podmienkou, pretože žalobca (banka) koná v rámci svojej obchodenej a podnikateľskej činnosti, keď na jednej strane vykonáva bankové činnosti priamo v zmysle zákona o stavebnom sporení aj s poskytovaním stavebných úverov, ale na druhej strane, v neprospech spotrebiteľa vyžaduje za vykonávanie takejto bankovej činnosti vyplývajúcej priamo zo zákona nielen samotný poplatok za spracovanie úveru (medziúveru), čím dochádza k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pojem „značná nerovnováha“ je potrebné chápať aj v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ v rozsudku vo veci C-226/12, Constructora Principado, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia značnej nerovnováhy nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv, vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti - dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza, na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, alebo prekážky v ich výkone, alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktoré vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa. Pri poplatku za spracovanie úveru má spotrebiteľ platiť dodávateľovi za to, že tento v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonáva konkrétny úkon, ktorý práve vyplýva z jeho obchodnej a podnikateľskej činnosti a prenáša tak nákladové bremeno za samotné spracovanie úveru a následne vedenie účtu na spotrebiteľa, pričom takýto účet ani nie je platobným účtom regulujúcim platobné služby. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že žalobca poplatok za spracovanie medziúveru zaúčtoval už pri prvej výplate mimoriadneho medziúveru, takže celková výška vyplateného mimoriadneho medziúveru bola znížená o výšku týchto poplatkov, čo žalobca priamo uviedol aj v zmluve v čl. VIII. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalobca tak síce formálne poskytol žalovanej finančné prostriedky, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami spotrebitelia nemohli disponovať a v skutočnosti im bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úvere. Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru je neprijateľná, a teda voči spotrebiteľom neúčinná. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa (pozri aj rozsudok NS SR 9Cdo/287/2021, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.15CoCsp/4/2024 z 28. 02. 2024). 87. Ako uviedol Ústavný súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/201-19). 88. Súd ďalej na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že v zmluve je uvedená nesprávna hodnota priemernej RPMN v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch. 89. V zmluve o úvere je uvedená priemerná hodnota RPMN vo výške 20,16 % p.a.. V danom prípade zmluva o úvere bola uzavretá dňa 04.11.2011 a priemerná hodnota RPMN má byť stanovená podľa Ministerstva financií SR. V čase uzatvorenia zmluvy bola teda platnou priemernou hodnotou RPMN tá, ktorá je uverejnená na webovom sídle Ministerstva financií SR za 3. štvrťrok 2011. Táto hodnota priemernej RPMN pre daný typ úveru (ostatné spotrebiteľské úvery vo výške viac ako 6 500,- eur od

10 rokov) bola zverejnená vo výške 12,38 % (Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2011 zverejnené MS SR) a nie 20,16 %, ako je uvedené žalobcom v zmluve o úvere, čo znamená, že v zmluve o úvere je uvedený údaj o priemernej RPMN v nesprávnej výške. Súd preto dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o priemernej RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy o úvere, preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch je aj z uvedeného dôvodu úver poskytnutý žalovaným bezúročný a bez poplatkov. 90. Údaj o priemernej RPMN pre príslušný spotrebiteľský úver je pritom údaj, na základe ktorého získa spotrebiteľ informáciu o tom, či úver je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými na trhu výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii podmienok navrhovaných dodávateľom. V tomto prípade dodávateľ - žalobca v zmluve uviedol, že priemerná hodnota RPMN obdobných úverov na trhu bola v rozhodnom období 20,16 %, avšak tá bola vo výške 12,38 %,čo zavádza spotrebiteľa v tom, že obdobné úvery na trhu (teda úvery poskytované konkurenciou) sú nevýhodnejšie ako v skutočnosti, resp. inak povedané, čo následne vedie spotrebiteľa k záveru, že úver poskytovaný žalobcom je výhodnejší než v skutočnosti je. 91. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné úver z predmetnej zmluvy považovať za bezúročný a bez poplatkov, a preto je treba vychádzať z toho, že žalovaní by mali žalobcovi vrátiť len sumu skutočne poskytnutého úveru. 92. Vzhľadom k neplatnému zosplatneniu, ako aj k zisteniu, že úver je bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi patrí len nárok na istinu z doposiaľ splatných splátok do dňa vyhlásenia rozsudku. 93. Z amortizačnej tabuľky pre medziúver a stavebný úver na čl. 11, vypracovanej samotným žalobcom jednoznačne vyplýva, že od roku 2011 až do roku 2023 istina v splátke nebola splatná. Splátky istiny začali byť splatné až od 01.02.2023, pričom z predloženej tabuľky vyplýva, že na splátkach istiny mali žalobcovia do rozhodnutia súdu uhradiť sumu vo výške 2327,80 eur, pričom uhradili celkovo sumu vo výške 6326,83 eur. Keďže žalovaní uhradili vyššiu sumu, než na akú mal žalobca nárok. Súd tak žalobu žalobcu považoval v celom rozsahu za nedôvodnú a preto ju zamietol. Z vyššie uvedeného súd zamietol aj nárok na úroky z omeškania. 94. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 95. Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 96. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 97. Súd žalobu zamietol, úspešní tak boli žalovaní. Súd preto rozhodol, že ako úspešní majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v potrebnom počte vyhotovení. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.