Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Vranov nad Topľou 12T/16/2024 8824010120 06. 05. 2026 JUDr. Andrea Havírová ECLI:SK:OSVT:2026:8824010120.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Andreou Havírovou na hlavnom pojednávaní konanom dňa 06. mája 2026 vo Vranove nad Topľou takto rozhodol: Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku o s l o b o d z u j e obžalovanú A. B., nar. XX. XX. XXXX vo B. C. D., trvale bytom E. F. XXXX/XX, G., nezamestnanú, spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou právne kvalifikovanej ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že ako zákonný rodič mal. H. B., nar. XX. XX. XXXX, mal. B. B., na. XX. XX. XXXX, mal. I. B., nar. XX. XX. XXXX, mal. J. B., nar. XX. XX. XXXX, mal. J. B., nar. XX. XX. XXXX a mal. J. B., nar. XX. XX. XXXX, všetci trv. byt. B., K. L. F. XXX/X, okr. Vranov nad Topľou, si v mieste svojho trvalého bydliska, ako aj mimo neho, z nedbanlivosti neplní pravidelne svoju zákonnú povinnosť vyživovať svoje deti, ktorá jej vyplýva zo Zákona o rodine a taktiež aj z Rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou pod číslom konania 6P/113/2017, zo dňa 18. 07. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 08. 2017 a vykonateľnosť dňa 21. 09. 2017, ktorým bola zaviazaná prispievať na výživu na každé z maloletých detí sumou 30 % zo sumy životného minima vždy do 20-tého dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám otca H. B., nar. XX. XX. XXXX, byt. B., K. L. F. XXX/X, okr. Vranov nad Topľou, pričom túto povinnosť si na mal. B. B., mal. I. B., mal. J. B., mal. J. B. a mal. J. B. z nedbanlivosti neplní za obdobie od 05/2017 až doposiaľ a na mal. H. B. za obdobie od 05/2017 do 08/2022, kedy menovaný ukončil povinnú školskú dochádzku a tým mu zanikol nárok na výživné, čím jej takto vznikol dlh na výživnom spolu výške 13.568,94 Eur, z dôvodu, že skutok n i e
je
trestným činom. odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou podal na obžalovanú A. B. obžalobu pre vyššie uvedený skutok, ktorý právne kvalifikoval ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona. Obžalovanej A. B. bolo na hlavnom pojednávaní umožnené urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Obžalovaná urobila vyhlásenie, že je nevinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom obžalovanej; poškodeného H. B. st. a poškodených I. B., B. B. a H. B. J.; prečítaním výpovede zamestnankyne Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľo - J. J. z prípravného konania; oboznámením početných listinných dôkazov,
predovšetkým zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, či Vranov nad Topľou, ako aj Sociálnej poisťovne, či ďalších štátnych orgánov, či už z prípravného konania, tak aj zo súdneho konania; na základe čoho súd zistil nasledovné. Obžalovaná A. B. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že síce nevie uviesť, odkedy presne nezdieľala spoločnú domácnosť s poškodeným H. B. M., avšak domnievala sa, že to asi bolo od decembra roku 2016, či od januára roku 2017. Táto obžalovaná pred súdom vysvetlila, že k ukončeniu jej spolužitia s týmto poškodeným došlo z toho dôvodu, že nadviazala vzťah s iným mužom, J. J. z G. a takisto aj z toho dôvodu, že ju poškodený H. B. st. vyhodil z domu a nechcel jej odovzdať deti. Táto obžalovaná jednoznačne uviedla, že s týmto poškodeným má sedem detí; H., B., J., J., I., J.; ktoré všetky deti sú v starostlivosti tohto poškodeného a ešte aj syna E., ktorý je zas v opatere starých rodičov zo strany otca. Táto obžalovaná ďalej uviedla, že konkrétne poškodený H. B. ml. má tri deti so svojou družkou; jej dcéra B. má žiť so svojím druhom a ich synom u poškodeného H. B. M.; dcéra I. by mala navštevovať nejakú školu, obžalovaná však nevedela uviesť, akú školu a ani aký ročník, avšak táto má trpieť zdravotnými problémami s očami; pričom zdravotnými problémami s očami tak, že ani nevidí, má trpieť aj jej ďalší syn J. B., ktorý navštevuje takisto nejakú školu. Táto obžalovaná sa vyjadrila ešte aj k ďalším svojím dvom deťom; konkrétne k J. B., ktorý je zdravý a takisto aj k J. B., ktorá by mala byť takisto zdravá a tieto jej ďalšie dve deti by mali navštevovať nejakú školu, aj keď obžalovaná nevedela uviesť, aký ročník. Táto obžalovaná jednoznačne uviedla, že od doby, keď odišla zo spoločnej domácnosti s poškodeným H. B. M., nemala byť zamestnaná. Obžalovaná zas potvrdila, že si splnila svoju oznamovaciu povinnosť voči úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s tým, že v čase svojho odchodu zo spoločnej domácnosti s poškodeným bola ešte na materskej dovolenke a po ukončení výplaty materskej dávky už nepoberala rodičovský príspevok. V čase výpovede tejto obžalovanej na hlavnom pojednávaní dňa 09. 02. 2026, mala táto obžalovaná, podľa svojho vyjadrenia, poberať dávku v hmotnej núdzi vo výške 85,00 eura; pričom takúto dávku v hmotnej núdzi v rovnakej výške 85, 00 eura mal poberať aj jej druh. Táto obžalovaná zároveň uviedla, že so svojím druhom nemá deti s tým, že jej druh má síce dve deti, avšak tieto jeho deti sú umiestnenie v ústavnej starostlivosti. Táto obžalovaná ďalej vysvetlila, že si nehľadá žiadne zamestnanie z toho dôvodu, že má zdravotné problémy. Tieto zdravotné obtiaže táto obžalovaná bližšie opísala tak, že má problémy so sluchom, nemá pritom počuť na jedno ucho a na druhé ucho má počuť len slabo; takisto trpí trasom nôh a má problémy aj s hlavou. Táto obžalovaná ďalej uviedla, že nie je poberateľkou invalidného dôchodku, keďže jej ho nevybavila jej matka už v čase jej útleho detstva, pretože už odvtedy mala táto obžalovaná trpieť slabším sluchom. Táto obžalovaná bližšie vysvetlila, že v súvislosti so svojimi problémami so sluchom pravidelne navštevuje ORL lekára; s dolnými končatinami však nenavštevuje žiadneho lekára a v súvislosti s nejakým jej bližšie nešpecifikovaným ochorením hlavy má zas táto obžalovaná navštevovať neurológa v Hanušovciach nad Topľou s tým, že psychiatra nemá navštevovať. Táto obžalovaná však nevedela neskôr bližšie vysvetliť dôvod, pre ktorý si nesplnila svoju ohlasovaciu povinnosť na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Táto obžalovaná pritom potvrdila, že sa o svoje maloleté deti zaujíma, navštevuje ich; a to asi raz za dva mesiace a pri týchto príležitostiach im nakúpi sladkosti či oblečenie, s tým, že tieto veci svojim deťom kupuje z finančných prostriedkov od svojho druha. Táto obžalovaná však jednoznačne potvrdila, že na uvedených šesť detí platí výživné mesačne po 20,00 eur. Túto skutočnosť táto obžalovaná na hlavnom pojednávaní dokladovala aj predložením poštových poukážok o úhradách výživného od roku 2018 s tým, že fotokópie týchto poštových poukážok až do mesiaca februára roku 2024 už boli súčasťou vyšetrovacieho spisu. Následne teda obžalovaná dokladovala platby výživného; za rok 2024 dňa 19. 03. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 18. 04. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 20. 05. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 19. 06. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 16. 07. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 13. 08. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 13. 09. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 11. 10. 2024 v sume 25,00 eur, dňa 19. 11. 2024 v sume 25,00 eur a dňa 18. 12. 2024 v sume 25,00 eur. Za rok 2025 mala táto obžalovaná vykonať úhrady výživného dňa 20. 01. 2025, dňa 18.02.2025, dňa 18. 03. 2025, dňa 16. 04. 2025, dňa 19. 05. 2025, dňa 18. 06. 2025, dňa 18. 07. 2025, dňa 18. 08. 2025, dňa 18. 09. 2025, dňa 20. 10. 2025 a dňa 18. 11. 2025 v sume 25,00 eur s tým, že dňa 17. 12. 2025 na úhradu výživného obžalovaná zaplatila sumu 20,00 eur. Do dňa konania hlavného pojednávania dňa 09. 02. 2026 za rok 2026, táto obžalovaná zaplatila na výživnom iba dňa 19. 01. 2026 sumu 20,00 eur. V čase konania hlavného pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej; dňa 06. 05. 2026; táto obžalovaná dokladovala ďalšie úhrady výživného; konkrétne dňa 18. 02. 2026, dňa 18. 03. 2026 a dňa 20. 04. 2026; všetky vo výške 20,00 eur s tým, že obžalovaná tiež uviedla, že za mesiac máj roku 2026 ešte výživné neuhradila. Táto obžalovaná ďalej tvrdila, že z dôvodu trasu nôh, ktorým zdravotným problémom trpí už dávno, ešte pred rokom 2017; si nemôže nájsť žiadnu prácu. Táto obžalovaná pritom pripustila, že výživné na maloleté deti
uvedené v obžalobe neplatí od mesiaca mája roku 2017. Táto obžalovaná pritom vysvetľovala svoje neskoršie úhrady výživného deťom pravidelne každý mesiac od roku 2024 až do jej výpovede v konaní pred súdom dňa 09. 02. 2026; keďže v predchádzajúcom období do mesiaca februára roku 2024 mala obžalovaná uskutočňovať úhrady výživného len štyrikrát, päťkrát alebo šesťkrát do roka; tým, že predtým nepoberala dávku v hmotnej núdzi. Táto obžalovaná ďalej pred súdom uviedla, že v januári roku 2026 jej bola poskytnutá dávka v hmotnej núdzi vo výške 175,00 eur z dôvodu jej práceneschopnosti; o čom táto obžalovaná súdu predložila aj potvrdenie o PN v čase od 19. 11. 2025 do 09. 02. 2026. Táto obžalovaná sa k svojim výdavkom vyjadrila tak, že za elektrinu, vodu, či aj poplatky spojené s užívaním bytu platí jej svokra; na stravu a hygienu má minúť 30,00 eur alebo 40,00 eur mesačne a za lieky má uhrádzať táto obžalovaná sumu 30,00 eur až 40,00 eur mesačne. Táto obžalovaná ešte uviedla, že s posudzovanými deťmi je v každodennom telefonickom kontakte. Táto obžalovaná tiež vypovedala, že ona sama; okrem detí, ktoré má mať spoločne s poškodeným H. B. M.; nemá už žiadne iné deti. Táto obžalovaná ešte na záver svojej výpovede uviedla, že sa voči nej nevedie žiadne exekučné konanie. Na ďalšom hlavnom pojednávaní dňa 06. 05. 2026; okrem predloženia ďalších poštových poukážok o úhradách výživného; obžalovaná na výzvu súdu ešte uviedla, že lekársku správu od ORL lekára nemá z toho dôvodu, že tento špecialista mal v danom období čerpať dovolenku a že neurológ v Hanušovciach nad Topľou v čase jej návštevy v tejto ambulancii neordinoval. Táto obžalovaná ešte ďalej uviedla, že od času konania jej výpovede dňa 09. 02. 2026, do času konania jej výpovede na ďalšom hlavnom pojednávaní dňa 06. 05. 2026, nedošlo u nej k žiadnej zásadnej zmene pomerov. Od času konania hlavného pojednávania dňa 09 02. 2026, do času vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej na hlavnom pojednávaní dňa 06. 05. 2026, mala táto obžalovaná podľa svojej výpovede navštíviť svoje deti asi trikrát a telefonovať im mala zas každý deň prostredníctvom služby Messenger; pričom týmto deťom mala táto obžalovaná kúpiť aj jogurty a sladkosti, či aj tepláky a tričká. Táto obžalovaná na záver svojej výpovede predložila aj lekárske správy; z urgentnej chirurgickej ambulancie zo dňa 27. 04. 2026, z urologického centra zo dňa 28. 04. 2026 a dňa 29. 04. 2026 s diagnózou obličková kolika a z rádiologického oddelenia Nemocnice A. Leňa v Humennom zo dňa 29. 04. 2026. Z výpovede poškodeného H. B. st. v konaní pred súdom súd zistil, že s obžalovanou obýval spoločnú domácnosť až do januára roku 2017. Tento poškodený konkrétne k skutku obžaloby uviedol, že obžalovaná neplatila výživné asi od mája roku 2017. Uvedený poškodený ďalej vypovedal, že s obžalovanou má sedem detí; a to H. B. mladšieho vo veku 20 rokov, ktorý je už samostatný, žije so svojou družkou a s troma maloletými deťmi. Ďalším ich spoločným dieťaťom mala byť, podľa udania tohto poškodeného, ich dcéra B. B. vo veku 19 rokov, ktorá má žiť spoločne so svojím druhom a s jedným maloletým synom s týmto poškodeným. Ďalším ich dieťaťom mal byť ich syn J. B. vo veku skoro 16 rokov, ktorý má žiť takisto s týmto poškodeným a ktorý navštevuje šiesty ročník Špeciálnej základnej školy. Ďalší spoločný syn tohto poškodeného s obžalovanou má byť syn J. B., ktorý má zas mať 15 rokov a má navštevovať siedmy ročník Špeciálnej základnej školy. Ďalšia ich spoločná dcéra J. B. má mať 10 rokov a má navštevovať siedmy ročník Špeciálnej základnej školy. Tento poškodený sa vyjadril aj k ich ďalšiemu spoločnému synovi E. B. vo veku deviatich rokov, ktorý mal byť zverený do starostlivosti starej matky. Poškodený H. B. st. ďalej vypovedal, že jeho spoločná dcéra s obžalovanou I. B. síce má vo februári roku 2026 dovŕšiť vek 18 rokov a ukončila už aj základnú školu; avšak na uvedenú spoločnú dcéru má tento poškodený poberať opatrovateľský príspevok a takisto mal v mesiaci januára roku 2026 požiadať o invalidný dôchodok pre túto dcéru z dôvodu jej psychických ťažkostí, ako aj jej problémov s očami; avšak rozhodnutie o prípadnom priznaní tohto invalidného dôchodku nebolo poškodenému ani do času konania ďalšieho hlavného pojednávania dňa 06. 05. 2026 doručené. Aj ďalší syn tohto poškodeného s obžalovanou, J. B., má mať problémy s očami s tým, že pred dvoma rokmi mal prísť o oko v očnej guli a z toho dôvodu má byť, podľa udania tohto poškodeného, slepý. Obe tieto deti majú, podľa výpovede tohto poškodeného, trpieť očným zákalom a mali sa aj podrobiť operácii v Bratislave. Tento poškodený teda aj na svojho syna J. B. poberá opatrovateľský príspevok. Dcéra B. B., podľa vyjadrenia tohto poškodeného, od ukončenia povinnej školskej dochádzky pred troma rokmi; v čase výpovede tohto poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 09. 02. 2026; nemá byť zamestnaná s tým, že táto dcéra poberá materský príspevok a žije spolu so svojím druhom s týmto poškodeným. K výdavkom na uvedené maloleté deti sa tento poškodený vyjadril tak, že tieto deti požadujú lepšie oblečenie a že za školu; v prípade tých detí, ktoré ešte navštevujú nejaké školské zariadenie; uhrádza mesačne sumu 40,00 eur. Tento poškodený pritom podľa svojej výpovede na stravu, ako aj na drogériu minie mesačne okolo 700,00 eur. Uvedený poškodený ešte ďalej vysvetlil, že poberá opatrovateľský príspevok na jedno dieťa a na druhé dieťa má poberať opatrovateľský príspevok jeho priateľka M. N.. Tento poškodený má
byť teda poberateľom opatrovateľského príspevku vo výške 815,00 eur s tým, že jeden opatrovateľský príspevok má poberať v plnej výške a druhý v polovičnej sume. Tento poškodený má teda súhrne dosahovať príjem vo výške 2.300,00 eur, v ktorej sume je zahrnutý okrem opatrovateľského príspevku a prídavkov na deti, aj náhradné výživné. K tomu tento poškodený ešte doplnil, že na dcéru J. B. poberá opatrovateľský príspevok jeho priateľka; ale spolu ako rodina poberajú sumu 2.300,00 eur. Ďalej tento poškodený uviedol, že práve z dôvodu poberania opatrovateľského príspevku sa nemôže zamestnať. Tento poškodený má mať podľa svojho udania zvýšené výdavky na očné kvapky pre obe svoje deti, za ktoré uhrádza sumou 50,00 eur mesačne. Okrem týchto očných kvapiek má tento poškodený ešte kupovať paralen, nejaké lieky od kašľu, či nosné kvapky; za ktoré liečivá uhrádza mesačne približne okolo 150,00 eur. K výdavkom na ubytovanie sa tento poškodený vyjadril tak, že za vodu a elektrinu platí mesačne 120,00 eur, uhrádza ešte za službu wi-fi a takisto aj paušál na mobilný telefón na splátky. Uvedený poškodený má pritom bývať v dome, avšak za bývanie neplatí nejaké poplatky. Bližšie sa tento poškodený vyjadril aj k vlastníctvu pozemku, na ktorom si tento poškodený pred rokom postavil dom. Tento poškodený tvrdil, že on osobne netrpí žiadnymi zdravotnými problémami. Uvedený poškodený ďalej vypovedal, že v období od mája roku 2017 do februára roku 2026 obžalovaná platila výživné okolo 20,00 eur každý druhý, či tretí mesiac, avšak v čase konania výpovede tohto poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 09. 02. 2026 asi rok a pol mu už mala táto obžalovaná platiť výživné každý mesiac, a to niekedy vo výške 20,00 eur a niekedy po 25,00 eur. K tomu tento poškodený ešte dodal, že v prípravnom konaní mu boli predložené poštové poukážky o úhradách výživného obžalovanou, na základe ktorých poštových poukážok tento poškodený potvrdil, že obžalovaná mu skutočne uhrádzala výživné podľa týchto poštových poukážok. Uvedený poškodený ďalej vypovedal, že obžalovaná telefonuje deťom prostredníctvom služby Messenger asi dvakrát do mesiaca a že ich zas navštevuje asi dvakrát do roka. Tento poškodený spomenul aj jednu udalosť, keď jeho spoločná dcéra s obžalovanou I. B. bola pred štyrmi rokmi hospitalizovaná v nemocnici v Humennom z dôvodu ochorenia mandlí s tým, že keď poškodený vtedy požiadal obžalovanú, aby poskytovala opateru v nemocnici tejto ich dcére, obžalovaná mu mala povedať, že nemôže byť s ich dcérou v nemocnici, pretože sa bála svojho druha a z tohto dôvodu tento nemocničný pobyt strávila spoločne s ich spoločnou dcérou v tejto nemocnici jeho priateľka. Tento poškodený teda poukázal na to, že aj keď obžalovaná navštívi deti, tak im neprinesie žiadne oblečenie a ani sladkosti; nezaujíma sa o ich zdravotný stav a teda od doby, keď obžalovaná mala opustiť spoločnú domácnosť, tak sa o deti stará iba tento poškodený. Tento poškodený ďalej vypovedal, že deti mu boli zverené do jeho opatery súdnym rozhodnutím aj z toho dôvodu, že raz ho telefonicky kontaktovala ošetrujúca detská lekárka týchto detí z toho dôvodu, že keď tieto deti do tejto ambulancie sprevádzala obžalovaná, tak táto nevedela uviesť, z dôvodu akých zdravotných ťažkostí týchto detí navštívila túto ambulanciu. Poškodený H. B. st. poukázal aj na inú udalosť, keď uvedené deti boli objednané na operačný zákrok do Bratislavy s tým, že obžalovaná očakávala príchod sanitky, ktorá ju mala odviesť do Prešova, aj keď tieto deti teda boli objednané na zákrok do Bratislavy. Ďalej tento poškodený poukazoval aj na to, že obžalovaná ako matka týchto detí nevedela poskytnúť potrebnú stravu maloletým deťom. Uvedený poškodený takisto uviedol, že voči obžalovanej sa nevedie žiadne exekučné konanie. Tento poškodený síce najprv tvrdil, že maloleté deti sa mali dostať do núdze s tým, že predtým nepoberal opatrovateľský príspevok, tento opatrovateľský príspevok má tento poškodený poberať len posledné tri, či štyri roky od konania jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 09. 02. 2026. Avšak tento poškodený vypovedal, že pred samotným poberaním tohto opatrovateľského príspevku robil na tzv. fuškách, na ktorých zarobil mesačne 700,00 eur, 600,00 eur, či 500,00 eur. V čase konania výpovede tohto poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 09. 02. 2026 však tento poškodený mal teda poberať opatrovateľský príspevok, ktorý príspevok mala poberať aj jeho priateľka M. N. s tým, že iný príjem už ich rodina nemá poberať. K svojmu synovi H. B. ml. sa tento poškodený vyjadril tak, že tento ukončil povinnú školskú dochádzku v auguste roku 2022. Tento poškodený ďalej uviedol, že okrem detí s obžalovanou má ešte syna vo veku 25 rokov a dcéru vo veku 23 rokov s inou ženou s tým, že v čase svojej výpovede na hlavnom pojednávaní už neočakával narodenie ďalšieho žiadneho dieťaťa. Tento poškodený potvrdil, že nedošlo k žiadnemu zvýšeniu výživného na posudzované deti uvedené v skutku obžaloby. Tento poškodený nevedel síce presne uviesť obdobie, odkedy začal poberať náhradné výživné, ale zas potvrdil, že to mohlo byť od februára roku 2018. Tento poškodený ďalej v súvislosti so stavom núdze vysvetlil, že jeho deti neboli na tom až tak zle, že by nemali čo jesť, že by nemali kde bývať a nemali si čo obliecť. Pri ďalšej svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 06. 05. 2026, tento poškodený potvrdil tvrdenia obžalovanej o jej návštevách maloletých detí, ako aj poskytnutia im oblečenia a sladkostí. Tento poškodený takisto potvrdil, že obžalovaná platí naďalej výživné na vyživované deti mesačne po 20,00
eur alebo po 25,00 eur. Tento poškodený tvrdil, že od konania hlavného pojednávania dňa 09. 02. 2026, keď bol vo veci vypočutý, na jeho strane nedošlo k žiadnej zásadnej zmene jeho osobných, rodinných ,či majetkových pomerov. Už v čase súdneho konania plnoleté vyživované osoby, I. B., B. B. a H. B. ml. na hlavnom pojednávaní vo veci využili svoje právo; z dôvodu, že obžalovaná je ich matka; a teda odmietli vo veci vypovedať. V prípade, už v čase konania prípravného konania, plnoletého poškodeného H. B. ml. však na návrh prokurátora, bola na hlavnom pojednávaní prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania. Tento poškodený teda vypovedal, že v minulosti navštevoval Základnú školu N. B. F., ktorú ukončil absolvovaním 6. ročníka dňa 31. 08. 2022. Tento poškodený syn obžalovanej a poškodeného H. B. st. ďalej vypovedal, že v štúdiu už ďalej nepokračoval a že na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny sa dobrovoľne prihlásil. Tento pôvodne maloletý poškodený ďalej vypovedal, že v minulosti a ani v čase konania jeho výpovede pred príslušným policajným orgánom dňa 31. 01. 2024 nevykonával žiadne platené zamestnanie a ani inú zárobkovú činnosť a že žiadne zamestnanie si ani dobrovoľne nehľadá. Tento poškodený pritom uviedol, že býva na adrese bydliska spolu so svojou družkou a s jedným dieťaťom. Spoločný príjem tohto pôvodne maloletého poškodeného s jeho družkou tak predstavuje materská dávka, ktorú poberá jeho družka vo výške 340,00 eur mesačne. Takýto príjem má pritom, podľa udania tohto pôvodne maloletého poškodeného, im postačovať na úhradu základných životných potrieb; ale zároveň tento poškodený ďalej uviedol, že im finančne vypomáha aj jeho stará matka. Tento poškodený teda zhrnul, že po ukončení šiesteho ročníka základnej školy v roku 2022 sa mu narodil syn a od tej doby celá jeho rodina, pozostávajúca z jeho osoby, z jeho družky a jeho syna, žije iba z materskej dávky. Tento poškodený tiež uviedol, že ich nevyhnutné náklady predstavujú náklady na základné potraviny a na nevyhnutné oblečenie. Na hlavnom pojednávaní bola pritom prečítaná aj výpoveď zamestnankyne Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou - J. O. J. z prípravného konania. Táto zástupkyňa tohto úradu teda vypovedala, že na základe rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Vranove nad Topľou, VT1/OHNNV/ŠSD/SOC/2018/36585-5 bol priznaný poškodenému H. B. st. nárok na vyplácanie náhradného výživného na maloletého H. B. ml., ktoré náhradné výživné mu bolo vyplácané na uvedené maloleté dieťa v období od februára roku 2018 do augusta roku 2022 v minimálnej výške tak, ako to táto zástupkyňa uviedla pri tejto svojej výpovedi. K tomuto pôvodne maloletému synovi obžalovanej a poškodeného sa táto svedkyňa ešte vyjadrila tak, že po tomto období; teda od dňa 01. 09. 2022; náhradné výživné na uvedenú vyživovaciu osobu zaniklo, nakoľko mal. H. B. ml. ukončil povinnú školskú dochádzku a v štúdiu ďalej nepokračoval. Na vtedy ešte mal. B. B., mal. I. B., na mal. J. B., na mal. J. B. a na mal. J. B. mal tento úrad vyplácať poškodenému H. B. st. náhradné výživné od februára roku 2018 doposiaľ; teda aj v čase konania výpovede tejto svedkyne pred príslušným policajným orgánom dňa 21. 11. 2023; v minimálnych výškach na základe právoplatného Rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 6P/113/2017, zo dňa 18. 07. 2017, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22. 08. 2017; a to za povinnú osobu, teda obžalovanú B.. Na záver svojej výpovede táto zamestnankyňa tohto úradu uviedla, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Vranove nad Topľou si voči obžalovanej neuplatňuje nárok na náhradu škody a v tom prípade, pokiaľ by táto obžalovaná uhradila výživné poškodenému H. B. M., tak tento poškodený je povinný im to nahlásiť a vyplatené náhradné výživné vrátiť tomuto úradu. V prípravnom konaní boli pritom zabezpečené Rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6P/113/2017, zo dňa 18.07. 2017; oznam o narodení H. B. J., B. B., I. B., J. B., J. B. a J. B.; prehľad o platení výživného; poštové poukážky o úhradách výživného predložené samotnou obžalovanou; správa Sociálnej poisťovne o nepoberaní žiadnych dávok touto obžalovanou; oznámenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné na obžalovanú s príslušnými potvrdeniami o poberaní dávky v hmotnej núdzi obžalovanou; oznámenie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny na maloleté deti B.; oznam Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou s príslušnými rozhodnutiami o poberaní náhradného výživného poškodeným H. B. M. na maloleté deti H. B. J., B. B., I. B., J. B., J. B. a J. B.; oznam toho istého úradu na osobu samotného poškodeného H. B. st.; správa Obce B. na poškodeného H. B. st. a maloleté deti B., správa Mestskej polície G. na obžalovanú. Vo veci v prípravnom konaní bol vypracovaný aj záznam o úhradách výživného obžalovanou od roku 2017 do februára roku 2024 a prehľad platieb výživného obžalovanou v podobe poštových poukážok; či aj potvrdenia o návšteve školy J. B., J. B., J. B., I. B. a B. B..
V konaní pred súdom bol oboznámený trestný rozkaz tunajšieho súdu zo dňa 22. 03. 2024, ako aj odpor podaný obžalovanou voči tomuto trestnému rozkazu zo dňa 21. 05. 2024. Aj v rámci súdneho konania bol zabezpečený oznam Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, spolu s potvrdeniami o poberaní dávok v hmotnej núdzi obžalovanou; správa Okresného úradu Humenné na obžalovanú; rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou o poberaní náhradného výživného poškodeným H. B. st. na mal. J. B. J., či správa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou na deti B. spolu s doručenkou a s jeho rozhodnutiami o zániku nároku na náhradné výživné tohto poškodeného na mal. deti H. B. J., B. B. a I. B.. Takisto vo veci podala správu na obžalovanú aj Sociálna poisťovňa. Samotná obžalovaná na hlavnom pojednávaní predložila potvrdenie o svojej dočasnej práceneschopnosti; poštové poukážky o úhradách výživného; rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti tejto obžalovanej o invalidný dôchodok zo dňa 03. 12. 2025, ako aj ďalšie lekárske správy. Bola opätovne predložená aj správa mesta G. o povesti obžalovanej. Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako i v ich súhrne, súd dospel k záveru, že nie je možné uznať vinu obžalovanej B. za skutok uvedený v obžalobnom návrhu. Podstata žalovanej trestnej činnosti obžalovanej v predmetnej trestnej veci mala pritom spočívať v neplnení si jej vyživovacej povinnosti k pôvodne až šiestim mal. deťom pochádzajúcich z jej predchádzajúceho manželského zväzku s poškodeným H. B. M.; a to k už aktuálne plnoletému H. B. ml. nar. XX. XX. XXXX; tiež už k plnoletým B. B., nar. XX. XX. XXXX a k plnoletej I. B., nar. XX. XX. XXXX; k naďalej ešte maloletým J. B., nar. XX. XX. XXXX, J. B., nar. XX. XX. XXXX a J. B., nar. XX. XX. XXXX. V obžalobe; vychádzajúc pritom ako z vyjadrenia poškodeného H. B. st. ako oznamovateľa, tak aj z jeho výpovede v prípravnom konaní; bolo pritom ustálené, že síce obžalovaná opustila spoločnú domácnosť s týmto poškodeným a vtedy ešte maloletými deťmi ešte niekedy v decembri roku 2016 ,či v januári roku 2017, avšak podľa výpovede tohto poškodeného si do konca mesiaca apríla 2017 táto obžalovaná mala ešte plniť svoju vyživovaciu povinnosť k týmto vyššie vymenovaným deťom. Poškodený H. B. st.; ako to napokon tento poškodený uviedol aj pri svojej výpovedi v konaní pred súdom; teda jednoznačne trval na tom, že obžalovaná si neplnila svoju vyživovaciu povinnosť k týmto deťom od mesiaca mája roku 2017. Táto obžalovaná pritom pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní síce nevedela presne uviesť dátum svojho odchodu zo spoločnej domácnosti s poškodeným H. B. M.; ale zas pripustila, že to mohlo byť niekedy v decembri roku 2016 s tým, že od januári roku 2017 už s týmto poškodeným a s deťmi nežila. Súd pri ustálení tejto doby vychádzal pritom aj z príslušného súdneho rozhodnutia; a to konkrétne z Rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 6P/113/2017, zo dňa 18. 07. 2017, právoplatného dňa 22. 08. 2017; ktorým súdnym rozhodnutím boli maloletí H., B., I., J., J. a J. B. zverené do osobnej starostlivosti ich otca; teda poškodeného H. B. st. a ktorým súdnym rozhodnutím bola táto obžalovaná takisto zaviazaná platiť výživné na tieto deti vo výške 30 % zo sumy životného minima, počnúc dňom 01. 05. 2017. K takto určenej vyživovacej povinnosti obžalovanej však súd ihneď na tomto mieste dodáva, že v rámci trestného konania sa musí súd osobitne zaoberať aj určením samotného rozsahu vyživovacej povinnosti obžalovanej vo vzťahu k všetkým posudzovaným; či už maloletým, tak aj k plnoletým deťom; keďže pri vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti za stíhaný trestný čin nie je súd viazaný rozhodnutím vydaným v občianskoprávnom konaní, súd tento rozsah posudzuje samostatne a môže teda vychádzať z iného rozsahu vyživovacej povinnosti, než ktorý bol určený právoplatným a doposiaľ nezmeneným občianskoprávnym rozhodnutím. O ustálení začiatku doby neplnenia si vyživovacej povinnosti touto obžalovanou na vyššie vymenované deti obžalovanej s týmto poškodeným H. B. st. v zmysle obžalobného návrhu však súd teda nemal žiadne pochybnosti, a to ani po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní. Táto vyživovacia povinnosť tejto obžalovanej jej mala pritom; aj v zmysle obžaloby; zaniknúť vo vzťahu k poškodenému H. B. ml., ktorý ukončil povinnú školskú dochádzku k 31. 08. 2022; tak, ako to bolo uvedené už v samotnom žalovanom skutku obžaloby. V priebehu súdneho konania súd pritom zistil, že až v čase po podaní obžaloby mal. B. B. nadobudla plnoletosť dňa 10. 10. 2024 a mal. I. B. zas nadobudla plnoletosť dňa 18. 02. 2026; a teda v prípade odsudzujúceho rozhodnutia tejto obžalovanej by v dobe od dosiahnutia plnoletosti týchto dvoch dcér obžalovanej s poškodeným H. B. M., bolo potrebné túto obžalovanú zaviazať na prípadné úhrady výživného voči týmto dvom deťom už priamo týmto jej dvom plnoletým dcéram. Súd potom následne na základe vykonaného dokazovania dospel k tomu záveru, že síce obžalovaná samotným neplnením si svojej vyživovacej povinnosti vo vzťahu k všetkým až šiestim oprávneným
osobám, po objektívnej stránke síce naplnila skutkovú podstatu žalovaného trestného činu právne kvalifikovaného obžalobou ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona; avšak tejto obžalovanej nemožno pripočítať zavinenie ani v podobe nedbanlivosti vyžadovaným týmto zákonným ustanovením. Obžalovaná totiž na základe zisteného skutkového stavu; zisteného ako na hlavnom pojednávaní, tak aj v prípravnom konaní; nemala dostatok finančných prostriedkov ani na plnenie si svojej vyživovacej povinnosti v minimálne zákonom stanovenej výške. Pri posudzovaní platieb výživného touto obžalovanou; ako to bude rozobraté nižšie; pritom nemožno opomenúť to, že obžalovaná síce nie od samotného ustáleného momentu začiatku jej povinnosti platiť výživné na uvedené detí počnúc mesiacom máj roku 2017; ale konkrétne až od augusta roku 2018; začala platiť; aj keď nie pravidelne; mesačne čiastočné úhrady výživného v rozmedzí od 10,00 eur do 20,00 eur a počnúc mesiacom februárom roku 2024 až do novembra roku 2025 začala táto obžalovaná uhrádzať výživné už vo výške 25,00 eur každý mesiac až do konania hlavného pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej dňa 06. 05. 2026, kedy poslednýkrát táto obžalovaná vykonala úhradu výživného vo výške 20,00 eur dňa 20. 04. 2026; aj keď od decembra roku 2025 až do apríla roku 2026 už opätovne táto obžalovaná platila na úhradu tejto svojej vyživovacej povinnosti len sumu 20,00 eur. Z výpovede tejto obžalovanej; čo pritom potvrdil aj samotný poškodený H. B. M.; na hlavnom pojednávaní pritom vyplývalo aj to, že táto obžalovaná; aj keď podľa udania poškodeného len sporadicky; navštevuje všetky posudzované oprávnené osoby a takisto im pri týchto príležitostiach daruje nejaké sladkosti, či súčasti oblečenia. Pri poskytovaní nejakej naturálnej starostlivosti touto obžalovanou týmto deťom však súd zobral do úvahy aj tvrdenie obžalovanej; ktoré sa však nedalo nijakým spôsobom preukázať a ani vyvrátiť; že táto spoločnú domácnosť s poškodeným H. B. M. a vtedy ešte s maloletými deťmi opustila nielen z dôvodu nadviazania iného partnerského vzťahu; ale aj z toho dôvodu, že poškodený H. B. st. ju vyhnal z ich spoločného bydliska a takisto jej odmietol odovzdať ich spoločné deti za účelom jej ďalšej starostlivosti o tieto deti. Obžalovaná pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní svoje neplnenie si vyživovacej povinnosti odôvodňovala predovšetkým nedostatkom finančných prostriedkov na jeho úhradu. Táto obžalovaná totiž vypovedala, že po ukončení materskej dovolenky, či rodičovskej dovolenky, bola vedená v evidencii nezamestnaných príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny; ktorú skutočnosť potvrdil aj uvedený úrad v meste Humenné v ním podaných správach; a to tú skutočnosť, že táto obžalovaná bola vedená v takejto evidencii od 06. 06. 2018 do 20. 02. 2024, keď bola táto obžalovaná vyradená dňom 21. 02. 2024 pre jej nespoluprácu s týmto úradom. Táto obžalovaná pritom pred súdom vysvetlila, že si sama zamestnanie ani nehľadala z dôvodu svojho nepriaznivého zdravotného stavu, pričom svoje zdravotné obtiaže so sluchom, s nervovým systémom, či aj s dolnými končatinami, táto obžalovaná na hlavnom pojednávaní aj bližšie opísala. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné ešte z prípravného konania zo dňa 06. 11. 2023 bolo pritom zrejmé, že táto obžalovaná bola teda vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 06. 06 .2018; avšak tejto ani nebolo ponúknuté žiadne voľné pracovné miesto s prihliadnutím na jej vzdelanie a prax. Tento štátny orgán takisto aj v konaní pred súdom vo svojej správe zo dňa 05. 02. 2026 uviedol, že táto obžalovaná bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 21. 02. 2024 pre jej nespoluprácu s týmto úradom. Obžalovaná teda uvádzala, že jej jediným príjmom od ukončenia rodičovskej dovolenky; keďže táto obžalovaná ani nemohla poberať rodičovský príspevok; bola len dávka v hmotnej núdzi. Z príslušných, už vyššie uvedených oznamov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné (č. l. 44 a č. l. 127), je pritom zrejmé, že táto obžalovaná mala najprv poberať prídavky na dieťa a rodičovský príspevok až do dňa 31. 07. 2017 a následne na to dávky v hmotnej núdzi od dňa 01. 06. 2018 do dňa 31. 08. 2019; pričom tento úrad vo svojej neskoršej správe zo dňa 05. 02. 2026 uviedol, že táto dávka bola obžalovanej vyplácaná aj od 01. 10. 2019 aj naďalej. Z príslušných potvrdení o vyplácaní tejto dávky v hmotnej núdzi obžalovanej vyplýva, že tento štátny príspevok sa mal vyplácať tejto obžalovanej v období od roku 2019 do roku 2023 v rozsahu od 61,60 eur do 107,50 eur; a raz aj vo výške 168,80 eur. Vychádzajúc pritom nielen z výpovede obžalovanej, ale predovšetkým aj z oznamov vyššie uvedeného úradu, mal tak súd za preukázané, že od októbra roku 2023 mala táto obžalovaná poberať dávku v hmotnej núdzi už vo výške 85,00 eur, až do konca roku 2024 s tým, že od roku 2025; okrem mesiaca januára; mala obžalovaná túto dávku poberať už vo výške 87,00 eur. Tejto obžalovanej mala byť pritom už v čase rozhodovania súdu, konkrétne od januára roku 2026, už priznaná táto dávka v hmotnej núdzi vo výške 175,00 eur z dôvodu vedenia konania o priznanie invalidného dôchodku tejto obžalovanej. Je však zrejmé, keďže sa uvedené konanie o priznaní tejto dôchodkovej dávky obžalovanej ukončilo vydaním rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 03. 12. 2025 o zamietnutí žiadosti obžalovanej o priznanie
invalidného dôchodcu (č. l. 195); že v takejto zvýšenej sume poskytovaná táto dávka v hmotnej núdzi už naďalej nebude tejto obžalovanej vyplácaná. Pri posudzovaní schopností tejto obžalovanej plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči oprávneným deťom však súd považuje za potrebné uviesť, že táto obžalovaná síce poukazovala na viaceré svoje zdravotné ťažkosti, ktorými má trpieť; avšak zas táto obžalovaná tvrdila, že sa nestala poberateľkou invalidného dôchodku z dôvodu jeho nepriznania už v rannom detstve. Obžalovaná B. pritom až pred ukončením dokazovania na hlavnom pojednávaní predložila rozhodnutie Sociálnej poisťovni zo dňa 03. 12. 2025 (č. l. 195), ktorým rozhodnutím tejto poisťovne bola žiadosť tejto obžalovanej o priznanie invalidného dôchodku zo dňa 04. 11. 2025 zamietnutá s poukazom na odborný posudok posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, podľa ktorého nedošlo u tejto obžalovanej k poklesu jej schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobu. Obžalovaná pritom poukazovala však na to, že aj napriek dosahovanému nízkemu príjmu, pozostávajúceho z vyplácanej dávky v hmotnej núdzi, maloletým deťom vyplácala a platí aj naďalej výživné podľa ňou predložených poštových poukážok. Z týchto poštových poukážok predložených touto obžalovanou; ktoré poskytovanie výživného potvrdil aj poškodený H. B. st. ako na hlavnom pojednávaní, tak ešte aj v prípravnom konaní; mal tak súd za preukázané, že od mája roku 2017 do konca roku 2017 táto obžalovaná nezaplatila na výživné na uvedené maloleté deti žiadnu sumu. V roku 2018 zaplatila táto obžalovaná výživné za mesiac august, september, október a november, v celkovej výške 65,00 eura. V roku 2019 vykonala táto obžalovaná úhrady výživného len v mesiaci marec, apríl a júl vo výške 15,00 eur a v mesiaci september vo výške 10,00 eur; teda v súhrnnej výške 55,00 eur. V priebehu roka 2020 táto obžalovaná zaplatila v mesiaci január, máj a júl sumu 20,00 eur a v mesiaci október sumu 15,00 eur; teda v celkovej výške 75,00 eur. V roku 2021 táto obžalovaná vykonávala úhrady výživného v mesiaci apríl, júl a september vo výške 15,00 eur a v novembri vo výške 20,00 eur; teda v celkovej výške 65,00 eur. V roku 2022 táto obžalovaná zaplatila v mesiaci február sumu 25,00 eur a následne v mesiaci marec, jún, júl, september a október sumu 20,00 eur; teda v celkovej výške 125,00 eur. Aj v roku 2023 táto obžalovaná zaplatila len sumu 20,00 eur v mesiacoch január, apríl, august, október, november, december; teda v celkovej výške 120,00 eur. Je potrebné zdôrazniť, že od roku 2024, do času rozhodnutia súdu vo veci samej na hlavnom pojednávaní dňa 06. 05. 2026, táto obžalovaná uhrádzala už výživné takmer každý mesiac. Presnejšie v roku 2024 táto obžalovaná platila mesačné výživné vo výške 25,00 eur; okrem mesiaca január roku 2024, keď táto obžalovaná zaplatila sumu 20.00 eur; celkovo tak vo výške 295,00 eur. Rovnako aj v roku 2025 táto obžalovaná platila už výživné každý mesiac v sume 25,00 eur; okrem mesiaca december, keď zaplatila sumu 20,00 eur; súhrnne opäť v sume 295,00 eur. V priebehu roka 2026 táto obžalovaná už pritom vykonávala úhrady výživného v mesiacoch január, február, marec, apríl; teda okrem mesiaca mája roku 2026, pričom súd rozhodoval vo veci samej dňa 06. 05. 2026; mesačne v sume 20,00 eur; celkovo teda v sume 80,00 eur. Táto obžalovaná pritom takéto čiastočné úhrady výživného; teda nie v zákonom vyžadovanej sume; vysvetľovala tým, že z dôvodu poberania dávky v hmotnej núdzi nielen ňou samotnou, ale aj jej druhom v rovnakej výške 85,00 eur; je schopná uhrádzať výživné aspoň v takýchto sumách. Táto obžalovaná pritom v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávaní aj uvádzala, že o uvedené deti sa zaujíma, tieto deti navštevuje, pri týchto návštevách poskytuje týmto deťom nejaké sladkosti, či ošatenie a telefonuje im každý deň, aj prostredníctvom služby Messenger. Obžalovaná pritom už v podanom odpore proti trestnému rozkazu dňa 21. 05. 2025 uvádzala, že výživné na uvedené detí uhrádza v rámci svojich možností, keďže poberá len dávku v hmotnej núdzi vo výške 60,00 eur, pričom aj jej druh, s ktorým obýva spoločnú domácnosť, poberá takúto dávku z dôvodu výkonu aktivačných prác približne vo výške 60,00 eur. Táto obžalovaná pritom v rámci tohto opravného prostriedku argumentovala tým, že práve z dôvodu svojho nepriaznivého zdravotného stavu si ani nemôže zabezpečiť nejaký príjem pracovnou činnosťou. Súd; aj vzhľadom na zabezpečené správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné o neponúknutí práce tejto obžalovanej vzhľadom na jej vzdelanie a prax; s prihliadnutím síce aj na rozhodnutie Sociálnej poisťovni zo dňa 03. 12. 2025 o nepriznaní invalidného dôchodku tejto obžalovanej; takúto námietku obžalovanej vyhodnotil ako dôvodnú. V zmysle príslušných zákonných ustanovení § 70 a nasledujúcich zákona č. 461/2003 Z. z. o Sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, sa totiž na priznanie invalidného dôchodku v prvom rade vyžaduje pokles schopnosti posudzovanej osoby vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou; a to na základe odborného posudku vystaveného posudkovým lekárom sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne. Takýto posudok bol pritom aj súčasťou predmetného rozhodnutia Sociálnej poisťovne o nepriznaní invalidného dôchodku tejto obžalovanej zo dňa 03. 12. 2025, ktorého súčasťou
bolo aj uvedenie súhrnných odborných nálezov, ako aj rôznych lekárskych správ. Práve z tohto odborného posudku mal súd pritom za preukázané, že táto obžalovaná trpí obojstranne stredne ťažkou nedoslýchavosťou s celkovou stratou sluchu podľa Fowlera 61,3 %, na ktorú diagnózu predovšetkým poukazovala obžalovaná, avšak takisto ľahkou mentálnou retardáciou, pre ktorú jej bol stanovený pokles pracovnej schopnosti na 30 %, s navýšením o 5% pre stredne ťažkú nedoslýchavosť. Celkovo tak obžalovanej bola stanová miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 35 %; čiže v prípade tejto obžalovanej tento pokles nedosiahol zákonom vyžadovanú hranicu 40 %. Je však nepochybné, že pokiaľ osoba trpiaca komplexom viacerých zdravotných ťažkostí; napriek nepriznaniu jej invalidity v zmysle príslušných zákonných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o Sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a zvlášť za takej situácie, keď konkrétne v prejednávanom prípade obžalovanej táto invalidita nebola priznaná z dôvodu nedosiahnutia len ďalších 6 % poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť; tak takáto osoba má nepochybne sťaženú možnosť uplatniť sa na trhu práce. Aj v tomto odbornom posudku bolo pritom uvedené, že táto obžalovaná v minulosti ani nikdy nepracovala a porodila sedem detí; ktoré skutočnosti sami osebe; bez ohľadu na jej celkový zdravotný stav; jej nepochybne znemožňujú až zabraňujú zamestnať sa. Nemožno pritom opomenúť, že táto obžalovaná aj v čase konania hlavného pojednávania predložila súdu najprv potvrdenie o svojej dočasnej práceneschopnosti trvajúcej v dobe od 19. 11. 2025 do 09. 02. 2026 (č. l. 170) a následne na ďalšom hlavnom pojednávaní, ktorého sa zúčastnila, predložila aj rôzne lekárske správy od Urologického centra, s. r. o., Humenné zo dňa 28. 04. 2026 a zo dňa 29. 04. 2026 (č. l. 199 a č. l. 202); podľa ktorých správ táto obžalovaná trpela obličkovou kolikou a ďalej táto obžalovaná poskytla súdu aj správy od rádiológa (č. l. 200) a aj od sekundárneho lekára Nemocnice A. Leňa v Humennom, a. s. (č. l. 201). Súd aj s poukazom na takto samotnou obžalovanou predložený odborný posudok, tvoriaceho prílohu rozhodnutia Sociálnej poisťovne o zamietnutí jej žiadosti o priznanie jej invalidného dôchodku zo dňa 03. 12. 2025, ako aj ňou súdu poskytnuté lekárske správy, považoval teda schopnosť obžalovanej zamestnať sa za výrazne sťaženú, až znemožnenú. K tomu je potrebné ihneď dodať, že v tom prípade, ak nejaká preskúmavaná osoba nemá možnosť sa riadne zamestnať, tak potom za splnenia zákonných podmienok môže byť takejto osobe poskytovaná nejaká štátna dávka; ako to nakoniec bolo aj v prípade tejto obžalovanej, ktorej jediným zdrojom príjmu tak bola len dávka v hmotnej núdzi. V správe príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné zo dňa 05. 02. 2026 síce bolo uvedené, že táto obžalovaná bola vyradená dňom 21. 02. 2024 z evidencie nezamestnaných z dôvodu nespolupráce tejto obžalovanej; čo nepochybne bolo potrebné vyhodnotiť v neprospech tejto obžalovanej; na druhej strane však bolo možné naďalej na základe vykonaného dokazovania dospieť k tomu záveru, že táto obžalovaná si vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav nemôže nájsť tomuto jej zdravotnému stavu zodpovedajúce zamestnanie. Do úvahy pritom, podľa názoru súdu, prichádzala v prípade tejto obžalovanej iba možnosť zvýšenia poberanej dávky v hmotnej núdze z dôvodu výkonu tzv. aktivačných prác. Súd pritom nemal z vykonaného dokazovania ani za preukázané, že by si prípadne táto obžalovaná mohla zvýšiť dosahovaný príjem pozostávajúci len z dávky hmotnej núdze aj prípadne poberaním nejakej inej štátnej sociálnej dávky. Práve v súvislosti so zisťovaním pomerov páchateľa stíhaného trestného činu je okrem iného potrebné zisťovať, z akého konkrétneho dôvodu nie je tento páchateľ evidovaný nezamestnaný a či sa bez dôležitého dôvodu nevzdal iného príjmu, a to aj pomoci v hmotnej núdzi, či inej formy pomoci v hmotnej núdzi, alebo akejkoľvek inej štátnej sociálnej dávky priznávanej na území Slovenskej republiky. K tomu však súd ešte dodáva, že v mnohých prípadoch je výška invalidného dôchodku vyššia ako samotná suma dávky v hmotnej núdzi poskytovanej tej ktorej osobe. Teda v tom prípade, pokiaľ by obžalovanej bol priznaný takýto invalidný dôchodok; hoc nie v plnej výške; tak v takomto prípade by celkový dosahovaný príjem tejto obžalovanej mohol byť aj vyšší, ako doposiaľ jej priznaná dávka hmotnej núdzi. Súd už len na okraj poznamenáva, že v čase pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, predstavovala suma dávky pomoci v hmotnej núdzi na zabezpečenie základných životných podmienok jednotlivca; keďže obžalovaná vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní tvrdila, že nie je spoločne posudzovaná na priznanie tejto dávky aj so svojím druhom; výšku 86,50 eur. Súd tak vychádzajúc z príjmu obžalovanej, pozostávajúceho len z dávky hmotnej núdze v rozhodnom období vo výške 175,00 eur, zistil, že v prípade dosahovania takéhoto príjmu tejto obžalovanej by jej denná dávka predstavovala len sumu 5,83 eura a v tom prípade, pokiaľ by obžalovaná poberala túto dávku v hmotnej núdze, podľa vyjadrenia tejto obžalovanej, vo výške 85,00 eur; tak by jej denná dávka bola dokonca iba vo výške 2,83 eurá a pokiaľ by zas bola táto jej dávka vo
výške 87,00 eur; ako to vyplývalo z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné zo dňa 05. 02. 2026; tak by denná dávka obžalovanej dosiahla sumu 2,90 eur. V zmysle zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v znení neskorších predpisov pritom životné minimum na jednu plnoletú osobu v roku 2026 do 30. 06. 2026 predstavovalo sumu 295,22 eur. Teda takto jediný poberaný príjem tejto obžalovanej nedosahoval ani životné minimum v zmysle príslušných zákonných ustanovení počas v podstate celého rozhodného obdobia v prejednávanej trestnej veci. Z uvedených zistení teda plynie nesporný záver o tom, že príjem tejto obžalovanej bol nedostatočný ani na zabezpečenie jej základných životných potrieb a z tohto dôvodu nebolo možné ani reálne od obžalovanej vyžadovať; na úkor uspokojenia jej vlastných životných potrieb, pozostávajúcich hoc z potrieb výživy, či potrieb ošatenia, alebo predovšetkým v prípade tejto obžalovanej z úhrad za lieky; aby táto obžalovaná uhrádzala výživné na všetky posudzované oprávnené osoby v zákonom určenej minimálnej výške predstavujúcej 30 % zo životného minima. Je zároveň nepochybné, že základné životné potreby týchto maloletých detí sú zabezpečené predovšetkým z opatrovateľského príspevku, ktoré na uvedené deti poberá; či už samotný poškodený H. B. M., alebo jeho partnerka obývajúca s ním spoločnú domácnosť. Súd k tomu na záver dopĺňa, že súhrnná výška týchto opatrovateľských príspevkov oboch týchto poberateľov má, podľa vyjadrenia tohto poškodeného ,dosahovať sumu 2.300,00 eur; pričom dávka v hmotnej núdzi obžalovanej mala byť podľa jej udania len vo výške 85,00 eur a podľa vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné v sume 87,00 eur a neskôr síce vo výške 175,00 eur; ale takáto suma tohto štátneho príspevku bola obžalovanej poskytovaná len z dôvodu prebiehajúceho konania o priznanie jej invalidného dôchodku, ktorý invalidný dôchodok tejto obžalovanej priznaný nakoniec nebol a teda táto obžalovaná by aj naďalej mala poberať dávku v hmotnej núdzi len vo výške 87,00 eur. Už len z takéhoto porovnania príjmu obžalovanej a príjmu poškodeného je nepochybné, že samotný príjem obžalovanej je niekoľkonásobne nižší ako príjem poškodeného H. B. M.. Nemožno pri posudzovaní schopnosti obžalovanej plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči najprv až šiestim a už v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej len voči trom maloletým deťom B. neprihliadať aj na tú závažnú okolnosť, že táto obžalovaná; okrem teda samotného čiastočného plnenia si svojej vyživovacej povinnosti v peňažných prostriedkoch; sa snažila poskytovať, do istej miery, aj nejakú naturálnu starostlivosť týmto svojim deťom. Táto obžalovaná totiž vypovedala, že tieto deti navštevuje raz za dva mesiace a že s nimi telefonuje každý deň s tým, že aj poškodený H. B. st. potvrdil, že s deťmi obžalovaná komunikuje aj prostredníctvom služby Messenger, ako to napokon uvádzala aj samotná táto obžalovaná. Tento poškodený však celkovo frekvenciu týchto kontaktov, či stykov obžalovanej s maloletými, či aj prípadne s plnoletými deťmi znižoval, či inak spochybňoval, keďže vypovedal, že obžalovaná deťom telefonuje asi dvakrát do mesiaca a že ich osobne navštívi asi dvakrát do roka. Po konaní hlavného pojednávania dňa 09. 02. 2026, na hlavnom pojednávaní dňa 06. 05. 2026, tento poškodený pritom potvrdil, že obžalovaná týmto deťom pri návšteve odovzdala nejaké mliečne výrobky, či sladkosti a aj nejaké ošatenie; keďže zas obžalovaná už pri svojej prvotnej výpovedi pred súdom tvrdila, že deťom kupuje sladkosti, ako aj oblečenie. Z takýchto výpovedí ako obžalovanej, tak aj tohto poškodeného, mal tak súd za potvrdené, že táto obžalovaná poskytuje; aj keď nie v natoľko potrebnej miere; aj osobnú opateru týmto deťom. Už len na doplnenie k tejto formy starostlivosti obžalovanej o deti súd dodáva, že pokiaľ dôjde k nejakému nedobrovoľnému odchodu zo spoločnej domácnosti jedného z rodičov; k čomu môžu pristúpiť navyše aj ďalšie nepriaznivé okolnosti; môže dôjsť aj k pretrhnutiu citových väzieb medzi takýmto rodičom a jeho deťmi a za takejto situácie nemožno vylúčiť ani tú možnosť, že samotné deti nemajú záujem stretávať sa s tým rodičom, ktorý opustil spoločnú domácnosť obývanú s nimi; a v takomto prípade ani nemožno od takéhoto rodiča vyžadovať, aby sa napriek nezáujmu samotných detí; zvlášť v prípade dosiahnutia ich plnoletosti, alebo v dobe tesne pred dosiahnutím veku 18 rokov, o tieto deti zaujímal. Výpoveď obžalovanej; pokiaľ teda ide predovšetkým o úhrady výživného touto obžalovanou; pritom v plnej miere potvrdil aj poškodený H. B. st. Tento poškodený pritom najprv podrobne opísal pomery všetkých spoločných detí s obžalovanou zverených mu do jeho opatery. Uvedený poškodený ďalej uviedol, že potreby všetkých týchto detí zabezpečuje z opatrovateľského príspevku, ktorý on osobne poberá na už plnoletú I. B., ako aj na spoločného syna s obžalovanou mal. J. B. s tým, že opatrovateľský príspevok na mal. J. B. už poberá jeho priateľka, s ktorou aj obýva spoločnú domácnosť. Tento poškodený pritom pred súdom vysvetlil, že jeho dcéra I. B. trpí psychickými problémami a postihnutím zraku a takisto má problémy so zrakovým ústrojenstvom aj jeho ďalší syn mal. J. B.. Okrem týchto dvoch
detí trpiacimi zdravotnými problémami pritom, podľa výpovede tohto poškodeného, ostatné deti, ktoré má tento poškodený spoločne s obžalovanou, majú byť zdravé. Naviac poškodený H. B. J.; ktorý na hlavnom pojednávaní odmietol vo veci vypovedať a ktorého výpoveď z prípravného konania bola prečítaná na hlavnom pojednávaní; má byť už samostatný a žiť spolu so svojou družkou a s už troma maloletými deťmi. Takisto aj plnoletá poškodená B. B.; ktorá bola takisto predvolaná ako poškodená na hlavné pojednávanie z dôvodu dosiahnutia svojej plnoletosti a ktorá na hlavnom pojednávaní využila svoje právo a vo veci odmietla vypovedať; má podľa vyjadrenia jej otca, poškodeného H. B. M., žiť spoločne s týmto poškodeným aj so svojím druhom a s jedným spoločným maloletým synom, pričom táto jeho dcéra má poberať materský príspevok. Už tiež plnoletá I. B.; na ktorú má teda poškodený H. B. st. poberať opatrovateľský príspevok a za ktorú mal tento poškodený aj podať žiadosť o priznanie jej invalidného dôchodku; na hlavnom pojednávaní, takisto ako dcéra obžalovanej, odmietla vo veci vypovedať. Ostatné deti tohto poškodeného a obžalovanej, ktoré sú naďalej maloleté; teda mal. J. B. vo veku 16 rokov, mal. J. B. skoro vo veku 15 rokov a mal. J. B. vo veku zas nedosiahnutých 11 rokov; majú podľa tvrdenia tohto poškodeného navštevovať Špeciálnu základnú školu s tým, že tieto deti; teda okrem mal. J. B.; by teda podľa udania tohto poškodeného nemali mať nejaké zvýšené náklady v súvislosti so svojím zdravotným stavom. Celkový príjem tohto poškodeného má teda pozostávať z ním poberaného opatrovateľského príspevku na I. B. a mal. J. B., ako aj z opatrovateľského príspevku vyplácaného zase jeho partnerke na mal. J. B. v polovičnej priznanej sume, ako aj vyplácaného náhradného výživného a aj prídavkov na deti; v súhrnnej výše 2.300 eur. V súvislosti s poberaním náhradného výživného týmto poškodeným nemožno síce neprihliadať na ten fakt, že uvedené náhradné výživné, vyplácané teda tomuto poškodenému už v čase súdneho konania, by malo byť nepochybne v nižšej výške; keďže v prípade poškodeného H. B. ml. došlo k zániku nároku na vyplácanie tohto náhradného výživného už od dňa 01. 09. 2022; u poškodenej B. B. od dňa 01. 07. 2024 a u poškodenej I. B. od dňa 01. 11. 2025; na základe rozhodnutí Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou (č. l. 141 až č. l. 152). Práve k tomuto náhradnému výživnému sa teda poškodený pred súdom vyjadril tak, že mu takéto náhradné výživné bolo vyplácané aj v čase konania hlavného pojednávania dňa 15. 04. 2026 naďalej na mal. J. B., mal. J. B. a na mal. J. B.. Celkové mesačné výdavky tohto poškodeného majú zas podľa jeho vyjadrenia pozostávať z úhrady poplatkov za školu vo výške 40 eur, na stravu a drogériu minie tento poškodený zas sumu približne 700,00 eur, na lieky zas sumu 150,00 eur mesačne a tiež mesačne za vodu a elektrinu uhrádza sumu 120,00 eur; čím celkovo teda výdavky tohto poškodeného podľa jeho vyjadrenia dosahovali sumu 1.010,00 eur; aj keď tento poškodený presne nekonkretizoval výšku platieb za wi-fi a za paušál na mobilný telefón a bližšie nevyčíslil ani výdavky za oblečenie. Z takéhoto vyjadrenia tohto poškodeného je tak zrejmé, že po úhrade týchto nevyhnutných nákladov by tomuto poškodenému mala zostať ešte suma 1.290,00 eur. Z uvedeného zistenia súdu; pokiaľ ide o dosahovaný príjem a výdavky tohto poškodeného; mal súd za dostatočne preukázané, že základné životné potreby posudzovaných maloletých detí; či už niektorých v čase rozhodovania súdu vo veci samej plnoletých detí tohto poškodeného a obžalovanej; sú nepochybne dostatočným spôsobom uspokojené. Na takomto závere súdu nič nemení ani vyjadrenie poškodeného H. B. st. na hlavnom pojednávaní dňa 09. 02. 2026, že deti, o ktoré sa tento poškodený stará, nemajú záujem o bežne dostupné ošatenie, či obuv, ale, že tieto deti požadujú napríklad obuv značkovej výroby. Okrem teda potvrdenia úhrad výživného obžalovanou B. poškodeným H. B. M. tak, ako to napokon dokladovala táto obžalovaná; či už v rámci prípravného konania alebo v konaní pred súdom; teda spočiatku vo výške približne okolo 20,00 eur každý druhý, či tretí mesiac a v neskoršom období už každý mesiac vo výške 20,00 eur, či 25,00 eur; tento poškodený pritom potvrdil aj istý záujem obžalovanej o uvedené deti; aj keď zas tento poškodený vypovedal, že naturálna starostlivosť obžalovanej o uvedené deti pozostávala z približne dvoch telefonátov mesačne a dvoch návštev do roka. Naviac však tento poškodený pri svojej výpovedi v konaní pred súdom poukazoval aj na konkrétne udalosti, pri ktorých obžalovaná, podľa jeho názoru, neposkytla potrebnú opateru týmto maloletým deťom. Poškodený H. B. st. ako príklad; podľa jeho názoru nedostatočného záujmu obžalovanej o ich spoločné deti; uviedol nemocničný pobyt ich dcéry I. B. v nemocnici v Humennom, keď obžalovaná mala podľa jeho vyjadrenia odmietnuť spoločnú hospitalizáciu s touto ich dcérou; bližšie nedatovanú návštevu tejto obžalovanej s deťmi ambulancie všeobecného lekára pre deti a dorast týchto detí, pri ktorej návšteve nevedela obžalovaná uviesť lekárke dôvod návštevy tejto ambulancie; ku ktorej však malo dôjsť nepochybne ešte pred odchodom obžalovanej zo spoločnej domácnosti s ním a s deťmi; a aj udalosť, keď sa obžalovaná mala domnievať, že vozidlo záchrannej služby malo ju, ako aj ich deti odviezť
na nemocničný zákrok do nemocnice do Prešova, aj keď takýto operačný zákrok mali tieto deti absolvovať v nemocničnom zariadení v meste Bratislava. Takéto tvrdenia tohto poškodeného však obžalovaná jednoznačne vyvrátila; zdôrazňujúc aj to, aby súd tomuto poškodenému neveril, pokiaľ išlo konkrétne o vyjadrenie tohto poškodeného o jej čakaní na vozidlo záchrannej služby do mesta Prešov, namiesto do mesta Bratislavy, ako aj o jej nedostavení sa do nemocničného zariadenia, v ktorom mala byť hospitalizovaná ich spoločná dcéra I. B.. Takisto súd nemohol prehliadnuť ani vyjadrenie tohto poškodeného, keď tento poškodený síce najprv tvrdil, že z dôvodu neplatenia výživného na ich spoločné; v danej dobe ešte maloleté deti; obžalovanou sa títo ich spoloční potomkovia mali dostať do núdze; keďže tento poškodený, podľa svojho vyjadrenia, mal začať poberať opatrovateľský príspevok len približne tri, či štyri roky od konania jeho výpovede na hlavnom pojednávaní dňa 09. 02. 2026; z čoho teda vyplývalo, že tento poškodený sa domnieval, že tento opatrovateľský príspevok mal začať poberať niekedy od roku 2022 alebo od roku 2023; avšak na druhej strane zas tento poškodený uvádzal, že ešte pred samotným priznaním mu opatrovateľského príspevku pracoval na tzv. fušky, pri ktorej činnosti dosiahol mesačný príjem v rozmedzí od 500,00 eur do 700,00 eur. Už len z takéhoto samotného vyjadrenia tohto poškodeného je zrejmé; s prihliadnutím aj na príjem obžalovanej v rozhodnom období od mája 2017 do času vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej dňa 06. 05. 2026; že samotný príjem tohto poškodeného; zas s prihliadnutím na samotný počet pôvodne až šiestich vyživovaných detí; by nemal spôsobiť, aby sa tieto jeho deti v takto posudzovanom období mali dostať do stavu núdze. Tento poškodený pritom neskôr aj výslovne potvrdil, že jeho deti neboli na tom až tak zle, že by neboli uspokojené ich základné životné potreby, vrátane výživy, bývania, či ošatenia a teda súd mal za dokázané, že tieto deti sa tak do tohto stavu núdze vôbec nedostali. Napriek teda tomu, že teda súd ustálil; s prihliadnutím na príjem obžalovanej; že táto obžalovaná nebola schopná uhrádzať výživné ani v zákonom stanovenej minimálnej výške; tak táto obžalovaná teda; ako to už bolo aj vyššie uvedené; v rámci svojich možností a schopností predsa len aspoň čiastočne uhrádzala výživné na svoje deti. Súd pritom najprv za celé posudzované obdobie od mája roku 2017 do apríla roku 2026 musel ustáliť celkovú výšku minimálneho výživného, ktoré mala obžalovaná zaplatiť na všetky posudzované deti; s prihliadnutím však na tú skutočnosť, že postupne u poškodených H. B. J.; B. B. a I. B.; z dôvodu, či už ukončenia povinnej školskej dochádzky u poškodeného H. B. ml., alebo dosiahnutia ich plnoletosti v prípade poškodených B. B. a I. B.; vzhľadom teda na nadobudnutie ich schopnosti samostatne sa živiť; došlo postupne k zániku vyživovacej povinnosti obžalovanej k týmto trom vyššie vymenovaným posudzovaným deťom. K poškodenej I. B. naviac pritom samotný poškodený H. B. st. vysvetlil, že v čase prebiehajúceho hlavného pojednávania má prebiehať konanie o priznanie invalidného dôchodku tejto poškodenej s predpokladom dlhšieho trvania tohto osobitného konania; čím teda v prípade priznania takejto dôchodkovej dávky tejto poškodenej dcére obžalovanej by tak nepochybne základné životné potreby tejto poškodenej boli uspokojované z tejto dávky. Pôvodne na všetkých šesť; neskôr päť, štyri, či tri deti; maloleté deti B. mala táto obžalovaná; za vyššie ustálené rozhodné obdobie a vychádzajúc teda zo súm minimálneho výživného; uhradiť spolu sumu 18.285,46 eur. Konkrétne od mája roku 2017 do decembra roku 2017 mala totiž obžalovaná zaplatiť na výživu týchto detí sumu 1.309,08 eur; za rok 2018 sumu 1.994,40 eur; za rok 2019 mala zaplatiť sumu 2.047,32 eur; za rok 2020 mala uhradiť sumu 2.095,56 eura; za rok 2021 mala zaplatiť sumu 2.134,44 eur; za rok 2022 mala zaplatiť sumu 2.102,84 eur; za rok 2023 mala zaplatiť sumu 2.067,30 eur; za rok 2024 mala zaplatiť sumu 2.154,84 eur; za rok 2025 mala zaplatiť sumu 1.834,80 eur a od januára roku 2026 do apríla roku 2026 mala zaplatiť sumu 544, 88 eur. Súd sa pritom opieral o fakt ukončenia povinnej školskej dochádzky poškodeným H. B. ml. dňom 31. 08. 2022, čím teda od septembra roku 2022 zanikla vyživovacia povinnosť obžalovanej k tomuto jej dieťaťu; a z povinnosti plniť si svoju vyživovaciu povinnosť obžalovanou na poškodenú B. B. z titulu nadobudnutia jej plnoletosti do dňa 10. 10. 2024 a u poškodenej I. B. z toho istého titulu zas ku dňu 18. 02. 2026; teda do februára roku 2026. Obžalovaná z takejto sumy pritom uhradila sumu 1.175,00 eur; keďže v roku 2017 nezaplatila žiadne výživné, v roku 2018 táto obžalovaná celkovo zaplatila sumu 65,00 eur, v roku 2019 sumu 55,00 eur, v roku 2020 sumu 75,00 eur, v roku 2021 sumu 65,00 eur, v roku 2022 sumu 125,00 eur, v roku 2023 sumu 120,00 eur, v roku 2024 sumu 295,00 eur, v roku 2025 tiež sumu 295,00 eur a v roku 2026; do mesiaca apríla roku 2026; keďže súd vo veci samej rozhodoval dňa 06.05.2026; táto obžalovaná zaplatila sumu 80,00 eur. Pre posúdenie naplnenia všetkých trestnoprávnych stránok skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu je však potrebné sa zaoberať aj subjektívnou stránkou daného trestného činu. V danom prípade, trestný čin zanedbania povinnej výživy upravený v ustanovení § 207 ods. 1 Trestného zákona, možno
spáchať buď úmyselnou formou zavinenia alebo nedbanlivostným konaním, ktorú skutočnosť treba pretaviť aj do právnej vety rozsudku. V danom prípade, aj na základe ustálenej judikatúry, pre vyslovenie záveru, že obvinený sa dopustil tohto stíhaného trestného činu, nepostačuje zistenie, že páchateľ si neplní svoju vyživovaciu povinnosť istého druhu podľa § 207 Trestného zákona. Pre vyslovenie záveru, že obžalovaný sa dopustil tohto trestného činu, musí byť preukázaná aj subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu. Pri skúmaní zavinenia páchateľa tohto trestného činu je preto potrebné vychádzať z jeho celkovej sociálnej, majetkovej a finančnej situácie, pričom treba náležite zistiť aj dôvody, pre ktoré sa o túto situáciu obvinený pričinil (Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. Tpo/1145/2010). Osobu, ktorej príjem spočíva len v sociálnych dávkach na úrovni životného minima, možno stíhať za trestný čin zanedbania povinnej výživy len za predpokladu, že by bola preukázaná schopnosť takejto osoby i z týchto dávok plniť si svoju vyživovaciu povinnosť, prípadne, že by jej to umožňovali jej iné celkové majetkové pomery a napriek tomu tak povinná osoba zavinenie neurobila. Obdobne by bolo možné postupovať, pokiaľ by bolo zistené, že takáto osoba konala zámerne tak, aby nebola prijatá do zamestnania žiadnym zo zamestnávateľov, u ktorých sa o zamestnanie uchádzala, a to aj prípadne na základe odporúčania od úradu práce, sociálnych vecí a rodiny; napriek tomu, že jej vykonávanie takejto práce jej zdravotný stav umožňoval. V rámci rozhodovania o trestnom čine zanedbania povinnej výživy sa musia pri posudzovaní otázky, v akej výške by bol obžalovaný schopný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť, brať ohľad na všetky dôležité hľadiská, vrátane toho, či sa obžalovaný bez dôležitého dôvodu nevzdal výhodnejšieho zamestnania alebo nejakého príjmu. Nejde iba o zistenie, že obžalovaný v rozhodnej dobe, ako aj v čase rozhodovania súdu je bez zamestnania a poberá iba príslušný príspevok od štátu. Teda okolnosť, že obžalovaný je bez zamestnania a poberá v tom čase len príslušný príspevok od štátu, sama osebe nemý vplyv na existenciu jeho vyživovacej povinnosti voči dieťaťu a nezbavuje ho preto trestnej zodpovednosti za neplnenie si tejto vyživovacej povinnosti v zmysle ustanovenia § 207 Trestného zákona, pokiaľ výška príspevku prevyšuje hranicu sociálnej odkázanosti stanovenú v príslušných právnych predpisoch rozsudok Rt 18/93 ). V tejto súvislosti je však potrebné zvýrazniť, že ak povinný sám zo sumy životného minima nezasielal výživné, nemohol sa dopustiť tohto trestného činu, pretože táto suma je nevyhnutná na zabezpečenie jeho výživy a ostatných základných potrieb a na úhradu nevyhnutných nákladov na domácnosť. To, či je povinný v hmotnej núdzi je otázkou predbežnou. Je však potrebné zisťovať, z akých príčin sa povinný dostal do stavu sociálnej odkázanosti, či sa sám bez dôležitého dôvodu nevzdal výhodnejšieho zamestnania, aké konkrétne dôvody viedli povinného k ukončeniu pracovného pomeru, z akých dôvodov nie je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, či mal v posudzovanej dobe iné príjmy, z ktorých mohol výživné uhrádzať, či si finančné prostriedky zabezpečoval príslušnými brigádami a podobne. Zo zisteného skutkového stavu mal pritom súd za jednoznačne preukázané, že v rozhodnom období, ktoré bolo jednoznačne ustálené na obdobie od mája roku 2017 až do rozhodnutia súdu vo veci samej dňa 06. 05. 2026; jediným príjmom obžalovanej mali byť len dávky v hmotnej núdzi; či už vo výške 175,00 eur, avšak prevažne v sume 85,00 eur, či 87,00 eur; čo mal súd za preukázané aj potvrdeniami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné; naproti pritom príjmu, ktorý poberal poškodený so spoločne posudzovanou osobou; s jeho partnerkou; ktorý mal dosahovať až sumu 2.300,00 eur. Ak by pritom súd vychádzal z výšky dávky v hmotnej núdzi poberanou touto obžalovanou; či už vo výške 85,00 eur; 87,00 eur alebo až 175,00 eur, ktorá suma dávky mala byť obžalovanej poskytovaná len v poslednom období; tak pokiaľ by obžalovaná mala platiť výživné už len na tri maloleté deti v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci, tak by mesačne táto obžalovaná musela na výživnom uhradiť sumu 116,76 eur; čiže v sume výrazne prevyšujúcej samotnú výšku jej vyplácanej dávky v hmotnej núdzi. Naviac u tejto obžalovanej je potrebné zohľadniť aj jej nepriaznivý zdravotný stav, ktorý teda napriek nepriznaniu jej invalidity jej nepochybne sťažuje, až znemožňuje zamestnať sa v nejakom druhu pracovnoprávneho vzťahu. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že obžalovaná v tomto období nebola vôbec schopná plniť si svoju vyživovaciu povinnosť na všetky maloleté deti B. v predmetnej trestnej veci; a to ani v minimálnej sume vo vyššie zmienenom období. Napriek však svojej nepriaznivej situácii v prospech tejto obžalovanej bolo potrebné zohľadniť ten fakt, že táto sa predsa len snažila z poskytnutých jej dávok v hmotnej núdzi uhrádzať aspoň čiastočne výživné prevažne vo výške 20,00 eur či 25,00 eur; od roku 2024 až do času vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej dňa 06. 05. 2026 už každomesačne.
Súd teda dospel k tomu záveru, že obžalovanej nemožno prisúdiť ani zavinenie vo forme nedbanlivosti, keďže táto z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nemala možnosť uhrádzať výživné v tejto peňažnej podobe ani v zákonom stanovenej minimálnej výške v prípade všetkých posudzovaných pôvodne maloletých detí. Pri hodnotení schopnosti páchateľa daného trestného činu je však potrebné prihliadať nielen na plnenie si jeho vyživovacej povinnosti v peňažnej podobe, ale aj na tú okolnosť, či ten ktorý páchateľ poskytoval vyživovaným osobám aj osobnú starostlivosť. Za výživné totiž nie je možné považovať len výživné poskytované v peňažnej forme, ale aj výživné vynakladané v tzv. naturálnej forme, pričom výživným nie je len poskytovanie stravy, ale i ošatenia a riadneho bývania, starostlivosť o zdravie a čistotu dieťaťa, výkon dohľadu nad ním a poprípade aj zaobstaranie ďalších prostriedkov potrebných pre všestranný vývoj dieťaťa v zmysle príslušných ustanovení zákona o rodine. Poskytovanie naturálnych potrieb je zákonnou povinnosťou vyživovať iného v zmysle ustanovenia § 207 Trestného zákona. Pri posudzovaní tejto formy starostlivosti súd pritom zohľadnil, že nebola sporná medzi obžalovanou a poškodeným ani táto forma starostlivosti obžalovanej, keďže táto obžalovaná mala naďalej navštevovať svoje deti a byť s nimi v telefonickom kontakte a pri príležitostiach návštev im mala aj odovzdávať nejaké ošatenie, či sladkosti; pričom spornou medzi obžalovanou a poškodeným H. B. zostala len frekvencia týchto návštev, či telefonických kontaktov. V zmysle ustanovenia § 8 a § 15 a § 16, v nadväznosti na ustanovenie § 17 Trestného zákona, pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu je však potrebné, aby bola naplnená tak objektívna, ako aj subjektívna stránka konania obžalovaného, t. z. zavinenie, v tomto konkrétnom prípade zavinenie úmyselné alebo nedbanlivostné, ako to vyplýva z ustanovenia § 15 a 16 Trestného zákona. Daný trestný čin pritom môže byť spáchaný úmyselne, ako aj z nedbanlivosti, ktorá nastane v tom prípade, ak páchateľ má vedomosť, že má plniť svoju vyživovaciu povinnosť, ale bez primeraných dôvodov sa spolieha, že ju plniť nemusí. V každom jednotlivom prípade daného trestného činu je potrebné sa zaoberať formou zavinenia a to vo výroku rozsudku, v tzv. právnej vete, v ktorej je potrebné výslovne uviesť, či sa páchateľ dopustil stíhaného trestného činu úmyselne alebo z nedbanlivosti. Zavinenie sa musí vzťahovať i na normatívny znak „zákonná povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného.“ Zhrnúc tak všetky vyššie uvedené okolnosti, tak súd dospel k tomu záveru, že obžalovaná samotným neplnením si vyživovacej povinnosti k posudzovaným maloletým deťom, síce po objektívnej stránke naplnila skutkovú podstatu posudzovaného žalovaného trestného činu; ale z dôvodu, že z ňou získanej sumy zo štátnych sociálnych príspevkov slúžiacich na uspokojovanie jej vlastných základných potrieb; pričom podstatná je aj tá okolnosť, že obžalovaná si vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav ani nemôže nájsť nejaké vhodné a primerané zamestnanie, čím si teda nemôže zabezpečiť akýkoľvek iný príjem iným spôsobom, hoci nejakým brigádnickým príjmom; si teda táto obžalovaná nemohla plniť svoju vyživovaciu povinnosť k posudzovaným maloletým deťom či už aj k plnoletým deťom ani v minimálne určenej sume; obžalovanej nie je možné prisúdiť aj naplnenie subjektívnej stránky tohto trestného činu. Napriek teda tomu, že v schopnostiach a možnostiach tejto obžalovanej nebolo uhrádzať výživné ani v minimálnej zákonom určenej výške; táto obžalovaná si jednak čiastočne plnila svoju vyživovaciu povinnosť; v neskoršom období už pravidelne každý mesiac; a zároveň aj poskytovala nejakú opateru týmto svojim deťom. Zároveň nebolo ani preukázané, že by si táto obžalovaná; a to vzhľadom na jej sociálne pomery; prípadne z cudzích zdrojov; aj keď táto obžalovaného tiež uvádzala, že takéto výživné na tieto deti už začala platiť aj z toho dôvodu, že dávku v hmotnej núdzi osobitne poberá aj jej terajší druh; dokázala zabezpečiť potrebné finančné prostriedky na úhradu výživného v predmetnej trestnej veci. Nemožno opomenúť v tejto súvislosti aj ten fakt, že obžalovaná finančné prostriedky takto získané od štátu má spotrebovať predovšetkým na úhradu svojich základných životných potrieb. Zo všetkých vyššie uvedených zistení tak nepochybne vyplýva, že nebolo v schopnostiach, v možnostiach a ani v majetkových pomeroch obžalovanej uhrádzať výživné na všetky posudzované osoby tak, ako to bolo uvedené v skutku obžaloby ani v zákonnej minimálne určenej výške výživného počas súdom ustáleného obdobia. Aj keď teda obžalovaná v prejednávanej trestnej veci po objektívnej stránke naplnila pojmové znaky trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, nedošlo z jej strany k naplneniu subjektívnej stránky, a to ani vo forme nedbanlivosti.
Vychádzajúc z uvedeného teda súd obžalovanú podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby prokurátora oslobodil, pretože skutok, ktorý spáchala, nie je trestným činom, nakoľko nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona a jej konanie nebolo možné podriadiť ani pod skutkovú podstatu iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnásť) dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Vranov nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.