Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/212/2018 1018201737 19. 09. 2023 JUDr. Lucia Tóth ECLI:SK:SpSBA:2023:1018201737.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu JUDr. Ivany Rudinskej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: MEDIA.COM Slovakia s.r.o., Toplianska 26, 821 07 Bratislava, IČO: 35 880 791, právne zastúpený: JUDr. Ľudmila Penz Vachulová, advokátka, Leškova 3/A, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102291904/2018 zo dňa 21.11.2018, takto rozhodol: I. Správny súd návrh žalobcu na spojenie vecí zo dňa 11.03.2019 z a m i e t a . II. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 102291904/2018 zo dňa 21.11.2018 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101464733/2018 zo dňa 31.07.2018 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. III. Správny súd žalobcovi rozsahu.
priznáva
voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2015 až október 2015, o výsledku ktorej vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 100847002/2018 zo dňa 27.04.2018 (ďalej aj „protokol“). Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 03.05.2018, ktorý sa k zisteniam vyjadril v podaní zo dňa 23.05.2018. Správca dane prerokoval so žalobcom jeho pripomienky na ústnom pojednávaní dňa 20.07.2018 a následne dňa 31.07.2018 vydal prvostupňové rozhodnutie č. 101464733/2018. Správca dane vydal vo vzťahu k žalobcovi celkovo 3 protokoly o daňovej kontrole, a to za obdobie jednotlivých mesiacov január až december 2014, január až október 2015 a január až august 2016. 2. Správca dane rozhodnutím č. 101464733/2018 zo dňa 31.07.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XXXX,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nepriznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 15/01/33 (151100017) v sume XXX,- eur a č. 15/01/41 (151100036) v sume
XXX,- eur, vyhotovených organizačnou zložkou FENICIA LLC., Ružová dolina 6, Bratislava, IČO: 46 227 130 za počítačové služby. Správca dane po zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel k záveru, že obchodné transakcie medzi organizačnou zložkou FENICIA LLC. a žalobcom sa neuskutočnili tak, ako je deklarované na preverovaných faktúrach, čím žalobca nepreukázal splnenie podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň uvedených v § 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“). Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré bolo postúpené žalovanému. Žalovaný rozhodnutím č. 102291904/2018 zo dňa 21.11.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 3. Finančné orgány v odôvodneniach svojich rozhodnutí konštatovali, že svedecká výpoveď p. A. B., vedúceho organizačnej zložky FENCIA LLC. nepreukázala uskutočnenie zdaniteľných obchodov; svoje tvrdenia nevedel preukázať žiadnymi dokladmi a dôkazmi. Nepamätal si, či niekoho v roku 2015 splnomocnil na zastupovanie organizačnej zložky FENCIA LLC. Nevedel uviesť názvy spoločností a mená konateľov, s ktorými obchodoval a ani nevedel zodpovedať, ktorí odberatelia tovaru, resp. služby boli zahrnutí v účtovníctve. Všetky doklady organizačnej zložky FENCIA LLC. odovzdal protokolárne osobe, ktorej meno si nepamätal. Finančné orgány uzavreli, že samotná existencia faktúry nie je dôkazom reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia na nej uvedeného. Dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu a bolo jeho povinnosťou preukázať reálne uskutočnenie všetkých zdaniteľných obchodov. 4. Ďalej finančné orgány uviedli, že predložené faktúry, objednávky, mesačný výkaz vykonaných prác, zmluva a doklady o úhrade nie sú dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodanie tovaru a služby sa reálne uskutočnilo, nakoľko uvedené doklady je možné technicky vyhotoviť aj bez reálneho plnenia. Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu, p. A. C., spoločnosť MEDIA.COM Slovakia s.r.o. plnenie na preverovaných faktúrach reálne nevykonala, ale nakúpila ho od daňového subjektu FENICIA LLC., organizačná zložka a MODIFIN STAVBY, s.r.o. a nevie, kto služby skutočne poskytol a práce zrealizoval. Tiež neboli akceptované žalobcom predložené dôkazy, ktorými sú čestné prehlásenia od odberateľov žalobcu AUPARK, a.s., POLUS, a.s. a PFIZER LUXEMBURG SARL, organizačná zložka, potvrdzujúce dodania služieb. 5. Ak žalobca počas daňovej kontroly predloží faktúru na určité plnenie, je povinný preukázať, že toto plnenie bolo skutočne dodané a má mať vedomosť o tom, kto skutočne službu fyzicky vykonal. Ak takéto vedomosti mu chýbajú, správca dane má pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného plnenia uvedeného na predložených dokladoch. Ak doklady neodrážajú reálne plnenie vykonané osobami uvedenými na faktúrach, nemôže byť žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane. Podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri daňovej kontrole to, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Je na úvahe žalobcu, akým spôsobom mal zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukázali dodanie služieb osobou uvedenou na faktúrach. Správca dane nevykonal pri daňovej kontrole iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia zdaniteľných obchodov, ktoré boli deklarované na predložených faktúrach. Hodnotenie dôkazov neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako fakty, pretože ak správca dane na základe informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak žalobca ich hodnovernosť nepreukázal. V daňovej kontrole (pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu) platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia, správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. II. Žaloba 6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102291904/2018 zo dňa 21.11.2018 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101464733/2018 zo dňa 31.07.2018 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) – g) zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“). Súčasne požadoval náhradu trov konania.
7. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia za nezákonné, keďže vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a neboli dostatočne odôvodnené. Nedostatočné odôvodnenie má za následok ich arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. Tiež zistenia skutkového stavu žalovaným a správcom dane boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav je v rozpore a administratívnymi spismi a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo a malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 8. Žalobca namietal, že správca dane mal počas daňovej kontroly preverovať dodávky tovarov a služieb od zmluvného partnera v zmysle predložených faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Závery správcu dane nie sú správne, sú tendenčné, nezákonné a bez vyhodnotenia dôkazov. Dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca v odvolaní podrobne uviedol aj bližšie špecifikoval všetky predložené dôkazy (preukazujúce skutočné poskytnutie služieb), a to nasledovné: Zmluva o poskytovaní servisných služieb 01/2014 a 02/2015 (zmluvy sú riadne podpísané štatutárnym zástupcom zmluvného partnera); objednávky, faktúry (protihodnota za plnenie uvedená v jednotlivých faktúrach nie je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka, protihodnota bola uhradená); mesačné výkazy vykonaných prác (presne rozpisujú jednotlivé služby - úkony priradené k odberateľom spolu s počtom vykonaných hodín tak, ako bolo dojednané v zmluve); čestné prehlásenia odberateľov (žalobca nad rámec uvedených dokladov, ktoré mal založené v účtovníctve požiadal obchodných partnerov - odberateľov o vyjadrenie, či boli služby riadne dodané a vykonané, pričom najvýznamnejší odberatelia tieto skutočnosti písomne potvrdili). Správca dane neskúmal prepojenosť dodávateľských a odberateľských faktúr, rovnako nepreveroval, či k dodaniu služieb došlo, obmedzil sa len na konštatovanie, že dôkazná povinnosť je na strane dodávateľa, teda uvedené má preukázať žalobca. Skutočnosť je taká, že toto žalobca preukázal, ale správny orgán sa týmto vôbec nezaoberal. 9. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vykonanie služieb a poukazoval na skutočnosť, že konateľ žalobcu p. A. C. nevie uviesť, kto (ktorá osoba) tieto práce skutočne vykonal. Nie je rozhodujúce, kto (ktorá fyzická osoba) vykonal predmetné služby, keď je rozhodujúce a preukázané, že boli reálne (skutočne) služby vykonané, keďže aj samotní odberatelia tieto skutočnosti potvrdili. Žalobca bol zmluvne zaviazaný na realizáciu služieb od zmluvného partnera, ktorý nebol zaviazaný na osobné vykonanie týchto služieb, preto v prípade, ak vykonával tieto služby dodávateľsky, nie je odôvodnené, prečo by malo žalobcu zaujímať, kto tieto služby vykonal. Žalobcovým obchodným partnerom, ktorý skutočne zodpovedal za riadne a včasné vykonanie služieb bol výlučne jeho zmluvný partner. Služby boli vykonané riadne a včas, presne špecifikovaný postup priebehu vykonávania služieb, kontroly žalobcom a následnou realizáciou úhrady za vykonanie služieb uviedol konateľ žalobcu v zápisnici zo dňa 12.03.2018. 10. Žalobca preukázal, že odberateľom boli IT služby poskytnuté prostredníctvom žalobcu, tento ich získal subdodávateľsky, kedy viedol všetky účtovné a daňové doklady ohľadom zmluvného partnera riadne. Tvrdenie štatutárneho orgánu zmluvného partnera, že zmluvný partner nevie uviesť, kto tieto služby vykonal a nemá k tomu žiaden doklad, nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcovi, ktorý nemal o týchto skutočnostiach vedomosť, ani nemal dôvod. Žalobca vykonával kontrolu služieb zmluvného partnera riadne (cez informačné systémy) a odberatelia boli spokojní s dodaním služieb. Neexistovalo žiadne podozrenie, že zmluvný partner je nespoľahlivý, v opačnom prípade by s ním nespolupracoval. 11. Žalobca tiež zdôraznil, že mal všetky účtovné daňové doklady v poriadku, daňovou kontrolou mu nebolo nič vytýkané, správca dane len opakovane tvrdí, že daňový subjekt údajne nepreukázal vykonanie služieb, ktoré sú predmetom faktúr. Na druhej strane sa správny orgán správne nevysporiadal so všetkými dôkazmi preukazujúcimi vykonanie služieb, a ak by tieto mal dôvod spochybniť, mal by preukázať, že služby poskytnuté neboli, vrátane relevantného vyhodnotenia potvrdení žalobcových odberateľov, ktorí potvrdili dodanie služieb. Nie je absolútne zrejmé, aký dôkaz by považoval správny orgán prvého stupňa za dostatočne preukazujúci poskytnutie IT služieb, ktoré nie sú materiálne uchopiteľné, keďže všetky listinné dôkazy vrátane súpisu vykonaných prác, kde sú opísané vykonané úkony, ktorých skutočné vykonanie možno v systémoch dotknutých osôb verifikovať, daňových a účtovných dokladov žalobca predložil správnemu orgánu prvého stupňa riadne a včas.
12. Žalobca predložil v odvolaní ďalšie dôkazy, a to odberateľské faktúry, ktoré dopĺňajú ostatné skôr predložené dôkazy. K týmto dôkazom sa žalovaný v odôvodní napadnutých rozhodnutí absolútne nevyjadril. V prípade, ak by bolo pravdivé tvrdenie či už žalovaného alebo správcu dane, že sa zamerali práve na reálnosť plnenia, nemohli dospieť k záverom, že zdaniteľný obchod sa neuskutočnil, keď tento obchod bol zo strany odberateľa riadne vykonaný (čestné prehlásenia odberateľov), uhradený a vyfakturovaný odberateľskými faktúrami (doložené v odvolacom konaní). Žalobca si uskutočnenie služieb zabezpečil subdodávateľsky prostredníctvom zmluvného partnera (zmluva o poskytovaní služieb, objednávky a faktúry, mesačné výkazy konaných prác, pokladničné doklady o úhrade). Legitímnym očakávaním žalobcu bolo, že žalovaný riadne odôvodní, prečo nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 13. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie a výklad § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože preukázal, že služba vznikla. Správny orgán prvého stupňa na základe svojich ničím nepodložených a neodôvodnených indícií urobil závery o domnelom neuskutočnení obchodných transakcií. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a preto, že vôbec nie sú náležite a zákonne odôvodnené. Správca dane sa nevyporiadal so skutočnosťami uvádzanými v písomnej výzve a v zápisniciach o ústnom pojednávaní, vo vzťahu týmto správca dane riadne nezdôvodnil prečo na ne neprihliadol. Žiadne skutočnosti nenasvedčovali tomu, že by sa mal žalobca domnievať, že zmluvný partner už nedisponuje so svojím účtovníctvom. Žalobca v odôvodnení napádaných rozhodnutí nedostal presvedčivú odpoveď, prečo má táto skutočnosť takú dôkaznú silu, že poprie existenciu všetkých ostatných dôkazov, ktoré preukazujú opak. 14. Žalobca rovnako poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Právo na odpočítanie dane môže byť zamietnuté len preto, že sa objektívne preukáže, že platiteľ dane vedel, alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (C-80/11 a C-142 bod 42 a 45). Žalobca a jeho významní obchodní partneri potvrdili vykonanie služieb, a preto je nesporné, že sa nemôže jednať o podvod. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/69/2017 zo dňa 17.01.2018, z ktorého je zrejmé, že aj Súdny dvor Európskej únie vrozsudku zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C 80/2011 a C - 142/2011 (Mahagében Kft a Pétér Dávid) jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi, právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúci nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. 15. Ďalej žalobca namietal porušenie § 3 a § 63 ods. 5 daňového poriadku. Žalovaný sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s tvrdeniami a predloženými dôkazmi zo strany žalobcu, zároveň nevyhodnotil predložené dôkazy jednotlivo (odôvodnenia trpia vadou nepreskúmateľnosti, pretože jednotlivé dôkazy ani nevymenoval, už vôbec sa nimi nezaoberal, len všeobecne konštatoval zaužívané názory daňových orgánov na jednotlivé druhy dôkazov) a v ich vzájomnej súvislosti (nevyhodnotil, prečo absencia dôkazu - účtovníctva zmluvného partnera je dôkaz s väčšou právnou silou ako všetky ostatné dôkazy predložené žalobcom). K riadnemu odôvodneniu rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/82/2016 zo dňa 10.05.2018 (bod 48). Záverom uviedol, že absencia dokladov zmluvného partnera nie je rozhodujúca pre skutočnosť, že práce a služby boli skutočne vykonané. III. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 11.02.2019 v plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutých rozhodnutiach a navrhol žalobu zamietnuť. Námietky žalobcu považoval za všeobecné, nepoukazujúce na konkrétne porušenia všeobecne záväzných predpisov. Žalobca nepredložil žiadne nové doklady a dôkazy, o ktorých by žalovaný nevedel. Žalobca len namieta
nezákonnosť napádaného rozhodnutia, konštatuje, že preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov, a preto má nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015. 17. Žalovaný len predloženie faktúr žalobcom a ústne tvrdenia dodávateľa žalobcu nepovažoval za dostatočný dôkaz vecného a reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodaných práve dodávateľom uvedeným na faktúrach, a opakované tvrdenie žalobcu o predložení všetkých dokladov tak za nepreukazné, irelevantné, bez vplyvu na výsledok daňovej kontroly. 18. Žalovaný predloženie zmluvy o poskytovaní servisných služieb č. 01/2014 zo dňa 01.01.2014 nepovažoval za dôkaz uskutočnenia služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach, nakoľko konateľ dodávateľskej spoločnosti tvrdil, že služby poskytoval výlučne na základe ústnych objednávok, nie v papierovej forme, služby neposkytoval a nevykonával, ale riešil ich subdodávateľsky, ale názvy subdodávateľov si nepamätá, tiež nevie, s kým rokoval. Z uvedeného dôvodu správca dane neskúmal prepojenosť s odberateľskými faktúrami, pretože správca dane v priebehu daňovej kontroly jednoznačne preukázal nedodanie služby deklarovanej na dodávateľských faktúrach dodávateľa FENICIA LLC., organizačná zložka. 19. K tvrdeniu žalobcu o predložení mesačných výkazov vykonaných prác uviedol, že predložené doklady boli v anglickom jazyku, čo je v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého ide o povinnosť používania štátneho jazyka a vzťahuje sa na všetky podania v písomnej forme týkajúce sa samotného správcu dane, ale i daňových subjektov. V prípade, že podanie by bolo podané v inom ako štátnom jazyku, je povinnosťou toho, kto podanie urobil, dať podanie úradne preložiť, podpísať a podpis overiť. V tomto prípade sú predložené mesačné výkazy prác tvoriace prílohu k faktúram v anglickom jazyku všeobecné, bez presnej špecifikácie vykonaných prác, miesta a času. 20. Žalovaný k predloženým čestným vyhláseniam obchodných partnerov spoločností POLUS City Center, AUPARK a.s. a PFIZER LUXEMBOUR SARL, organizačná zložka, dodal, že sú vo všeobecnej rovine, kde odberateľské spoločnosti uvádzajú len, že sú spokojní s dodanými tovarmi a službami žalobcu, ktoré boli dodané včas a v dohodnutej kvalite. V deklarovaných čestných prehláseniach nie je uvedené, kto práce vykonal, kedy boli dodané, akým spôsobom boli vykonané a o akú oblasť služby sa jednalo, t. j. predložené čestné prehlásenia nie je možné považovať za dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaného dodávateľskou spoločnosťou FENICIA LLC., organizačná zložka. Žalovaný k použiteľnosti čestného prehlásenia ako dôkazného prostriedku poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 2Sžf/40/2011. IV. Replika žalobcu 21. Žalobca v replike zo dňa 11.03.2019 zdôraznil, že nebol súčasťou žiadneho podvodného konania, riadne za služby zaplatil a zároveň mu bolo riadne za tieto služby zaplatené odberateľmi. Nebolo mu zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia by mal daňový subjekt sledovať reťazec subdodávateľského vykonania služby a zároveň nie je zrejmé, prečo by sa mali zákonné ustanovenia daňového poriadku a špeciálnych zákonov z oblasti daní vykladať v neprospech daňového subjektu. Takýto výklad má za následok arbitrárnosť rozhodnutí správcu dane a žalovaného a teda ich nepreskúmateľnosť. 22. Tvrdenie štatutárneho orgánu dodávateľskej spoločnosti, že nevie uviesť, kto (subdodávateľsky) tieto služby vykonal a nemá k tomu žiaden doklad nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcovi, ktorý nemal o týchto skutočnostiach vedomosť, ani nemal dôvod, nakoľko služby boli skutočne vykonané. Záverom podal návrh na spojenie vecí, ktoré sa týkali rovnakých skutkových okolností a rovnakých účastníkov konania. 23. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil. V.
Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov 24. Na základe § 3 ods. 1, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/212/2018 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave dňa 06.06.2023 a je vedená pod sp. zn. BA-2S/212/2018. 25. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 19.09.2023. 26. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 29. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 30. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 31. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 32. Podľa § 51 ods.1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 33. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH, faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. 35. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 36. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
37. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 38. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 39. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 40. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 41. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 42. Správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad § 134 ods. 2 SSP, § 195 SSP). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. 43. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného potvrdzujúceho rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel dane v sume XXXX,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 z dôvodu neuznania práva na odpočítanie DPH z faktúr vystavených dodávateľom FENICIA LLC., organizačná zložka, za dodávku počítačových služieb. Správca dane a žalovaný konštatovali, že žalobca nepreukázal, že dodávateľ fakturované služby skutočne poskytol. 44. V preskúmavanej veci správny súd zistil, že v skutkovo aj právne obdobnej veci identických účastníkov konania, týkajúcej sa dodávateľa FENICIA LLC., organizačná zložka (až na rozdiel vo výške vyrubenej sumy rozdielu DPH) rozhodol Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sfk/44/2023 zo dňa 31.05.2023 (zdaňovacie obdobie máj 2014). V predmetnom konaní kasačný súd považoval argumentáciu žalobcu za dôvodnú a rozhodol o zmene rozsudku krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd sa s vyššie uvedeným rozsudkom v plnej miere stotožňuje a v ďalšom stručne zopakuje jeho dôvody, vrátane tam uvedeného označenia jednotlivých bodov odôvodnenia, s poukazom na § 140 SSP: 45. „32. Kasačný súd dáva primárne do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ i kasačného súdu obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami (i) preukazovaním materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu
na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené. 33. K vyššie uvedenému kasačný súd odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach SGI a Valériane C-459/17 a C-460/17: „Dobrá viera alebo jej absencia na strane zdaniteľnej osoby, ktorá žiada o odpočítanie DPH, nemá žiadny vplyv na otázku, či sa uskutočnilo dodanie tovaru v zmysle článku 10 ods. 2 šiestej smernice. V súlade s cieľom tejto smernice, ktorým je zriadenie spoločného systému DPH založeného okrem iného na jednotnej definícii zdaniteľných plnení, má totiž pojem „dodanie tovaru“ podľa článku 5 ods. 1 uvedenej smernice objektívny charakter a musí sa uplatňovať nezávisle od cieľov a výsledkov dotknutých plnení, a to bez toho, aby boli daňové orgány povinné vykonať vyšetrovanie zamerané na stanovenie úmyslu zdaniteľnej osoby alebo zohľadňovať úmysel iného subjektu ako tejto zdaniteľnej osoby, ktorý tvorí súčasť rovnakého dodávateľského reťazca.“ 37. Ďalej, ani záver krajského súdu o neunesení dôkazného bremena v otázke splnenia hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH sťažovateľom (odhliadnuc od odôvodnenia rozsudku úvahami o daňovom podvode) nemožno pokladať za správny. 38. Kasačný súd pripomína, že v zmysle zákona o DPH sa hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane myslia (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023). 39. V prejednávanej veci bolo orgánmi finančnej správy spochybnené predovšetkým splnenie druhej podmienky uvedenej vyššie - uskutočnenie zdaniteľného plnenia subjektom označeným na vystavených faktúrach. Pokiaľ ide o existenciu materiálneho plnenia, túto správca dane výslovne nepotvrdil, zároveň však odmietal vykonať výsluch odberateľov, ktorí by k zisteniu tejto skutočnosti mohli prispieť, s tým že sa nimi nepotvrdí, kto práce vykonal. Z uvedeného i z celkového obsahu rozhodnutí teda vyplýva, že sporným bolo najmä dodanie služieb konkrétnym dodávateľom. 40. Sťažovateľ na preukázanie svojho nároku predložil písomné dôkazy a doklady (písomná zmluva s dodávateľom, objednávky, faktúry a mesačné výkazy vykonaných prác, a to s pečiatkami a podpismi vedúceho organizačnej zložky dodávateľa). Správca dane však ich hodnovernosť spochybnil, a to na základe svedeckej výpovede vedúceho organizačnej zložky dodávateľa, ktorý všeobecne poskytnutie služieb a vystavenie faktúr potvrdil, neoznačil však konkrétne osoby, ktoré práce vykonali, neposkytol konkrétne okolnosti spolupráce a neposkytol ani písomné doklady či účtovníctvo dodávateľa. Správca dane tiež uviedol, že ani konateľ sťažovateľa nevedel, kto konkrétne práce vykonal. Následne sťažovateľ preukazoval splnenie podmienok čestnými prehláseniami odberateľov a návrhmi na ich výsluch, čo správca dane odmietol s poukazom na to, že tieto nepreukážu, kto práce skutočne vykonal. 41. Kasačný súd po preštudovaní administratívneho spisu konštatuje, že zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými správca dane spochybnil vierohodnosť žalobcom predložených dôkazov, nepovažuje za minimálne rovnako závažné, ako boli žalobcom predložené dôkazy. Obsah svedeckej výpovede štatutára dodávateľa nevie žalobca ovplyvniť (táto výpoveď môže byť motivovaná aj úmyselným zatajovaním skutočností samotným dodávateľom). U dodávateľa môžu nastať rôzne situácie, ako napríklad nelegálne zamestnávanie, zabezpečenie externých spolupracovníkov bez zmluvného základu, faktické využitie inej spoločnosti, čo sú skutočnosti mimo kontrolovaného daňového subjektu,
pretože sú v plne réžii jeho dodávateľa. Existujú teda aj iné možné vysvetlenia či skutkové verzie deja, pre ktoré dodávateľ relevantné skutočnosti „zatajuje“, než je konštatácia o nedodaní služieb žalobcovi. 42. Rovnako nebolo v moci sťažovateľa ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie si daňových povinností zo strany dodávateľa. Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito inými osobami (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 627/2022-43 z 27.04.2023). 43. Obdobne ani skutočnosť, že konateľ sťažovateľa nevedel označiť konkrétne osoby, ktoré práce vykonali, nemôže byť „relevantne spochybňujúcim“ zistením správcu dane. V obchodnej praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. 44. Z uvedených dôvodov nemohol sťažovateľ niesť dôkaznú núdzu a právny následok v podobe straty nároku na odpočet DPH (pri produkcii všetkých v čase zdaniteľného plnenia štandardne uchovávaných dokladov z jeho strany), len na základe vyššie uvedených spochybňujúcich zistení a dôkazov správcu dane. Kasačný súd preto v predmetnej veci nepovažuje zistenia a dôkazy správcu dane za spôsobilé spochybniť vierohodnosť sťažovateľových predložených dokladov, v dôsledku čoho ani nemožno hovoriť o prechode dôkazného bremena na sťažovateľa. 45. K uvedenému kasačný súd poukazuje aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“; „Skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, najmä z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje, však nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť spoločnosti Vikingo odopreté právo na odpočítanie, keďže táto skutočnosť môže byť dôsledkom tak podvodného zatajovania dodávateľov, ako aj jednoduchého využitia subdodávateľov.“ K aplikácii rozhodnutia SD EÚ vo veci Vikingo vo svojej rozhodovacej praxi pristúpil aj Najvyšší správny súd SR (rozsudok sp. zn. 5Sžfk/17/2020 z 28.06.2022, rozsudok sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 publikovaný v Zbierke stanovísk a súdnych rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 23/2022). 46. Kasačný súd zameriava pozornosť aj na recentnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „27 ... Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. ... 28 ... Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia, od následného forenzného dokazovania. V prípade, ak správca dane pričíta daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze týkajúcu sa skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, ide o postup v rozpore so zákonom. ... 30. Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek
inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľskoodberateľskom vzťahu. Zároveň je potrebné uviesť, že tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak.“ (nález ÚS SR I. ÚS 259/2022- 37 zo dňa 12.10.2022). 47. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že krajský súd i finančné orgány vec nesprávne právne posúdili v otázke, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane. Kasačný súd však považuje za potrebné dodať, že závery prezentované v tomto rozsudku automaticky neznamenajú, že sťažovateľovi má byť priznané právo na odpočet dane z predmetného dodania služieb. Úlohou finančných orgánov však bude buď relevantne spochybniť splnenie materiálnych podmienok a zreteľne oznámiť sťažovateľovi, ktorú podmienku považujú za spochybnenú s následným umožnením sťažovateľovi preukázať jej splnenie (napríklad pri spochybnení existencie plnenia výsluchom odberateľov) alebo preukázať, že sťažovateľ buď priamo participoval na daňovom podvode alebo mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou.“ 46. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 47. V tomto smere správny súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sžfk/35/2021 zo dňa 28.04.2023, sp. zn. 1Sfk/43/2023, 1Sfk/45/2023 zo dňa 31.05.2023, sp. zn. 1Sfk/24/2022 zo dňa 23.06.2023, sp. zn. 4Sfk/26/2022 zo dňa 02.08.2023, ktorými bolo rozhodnuté rovnako. 48. V súvislosti s návrhom žalobcu zo dňa 11.03.2019 na spojenie vecí, ktorým žalobca žiadal o spojenie vecí pôvodne vedených na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/179/2018, sp. zn. 1S/183/2018, sp. zn. 1S/184/2018, sp. zn. 1S/186/2018, sp. zn. 2S/212/2018, sp. zn. 2S/216/2018, sp. zn. 5S/218/2018, sp. zn. 5S/219/2018, sp. zn. 6S/210/2018, sp. zn. 6S/217/2018, nakoľko tieto sa týkajú rovnakých skutkových okolností (vyhotovený protokol č. 100847002/2018 zo dňa 27.04.2018) s rovnakými účastníkmi konania, správny súd uvádza, že nepovažoval predmetný návrh žalobcu za dôvodný. Navrhovaný procesný úkon, upravujúci vedenie konania má fakultatívny charakter, a teda je na zvážení správneho súdu, či spojí na spoločné konanie viaceré veci týkajúce sa tých istých účastníkov konania. Základným kritériom pre spojenie veci, ktoré sa začali pred tým istým správnym súdom je kritérium hospodárnosti konania. Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej, správny súd sám nie je týmito uzneseniami viazaný a v priebehu konania ich môže kedykoľvek meniť. Správny súd dodáva, že konania žalobcu o preskúmanie zákonnosti jednotlivých rozhodnutí žalovaného, ktoré boli spojené na Krajskom súde v Bratislave uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/35/2021 zo dňa 31.05.2021, právoplatným dňa 10.06.2021, najvyšší súd vylúčil na samostatné konanie, a preto správny súd nevyhovel návrhu žalobcu. 49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. 50. Toto rozhodnutie senát prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku v časti výroku I. nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. a/ SSP).
Proti tomuto rozsudku v časti výrokov II. a III. možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.