Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 5S/26/2023 0723100735 26. 06. 2024 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková ECLI:SK:SpSBA:2024:0723100735.1
Uznesenie Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., IČO: 31 820 174, so sídlom: Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava (P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava), právne zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o., IČO: 53 929 691, so sídlom: Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, za ktorú koná JUDr. Ján Tkáč, advokát a konateľ, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, IČO: 42 181 810, so sídlom: Námestie Ľudovíta Štúra 1, 811 02 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. sp. 10417/2023-9., č. 36800/2023 zo dňa 28.06.2023, o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, takto rozhodol: Súd návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 04.09.2023 z a m i e t a . odôvodnenie: 1. Všeobecnou správnou žalobou podanou dňa 04.09.2023 na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. sp. 10417/2023-9., č. 36800/2023 zo dňa 28.06.2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), v spojení s rozhodnutím Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, Sekcia posudzovania vplyvov na životné prostredie, Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. 3848/2023-11.1.2/im, 23575/2023 zo dňa 04.04.2023 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa § 61, § 59 ods. 1, ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým prvostupňový orgán podľa § 19 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“) rozhodol, že navrhovaná činnosť „Predajňa Lidl Martin Košúty“, uvedená v odôvodnenom písomnom podnete, sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. 2. V rámci podanej žaloby žalobca zároveň navrhol, aby súd priznal správnej žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Svoj návrh odôvodnil s poukazom na to, že okamžitý výkon alebo právne následky, najmä prvostupňového rozhodnutia, hrozia závažnou ujmou na životnom prostredí, pričom priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným poriadkom. Dôvodnosť návrhu odvodzoval z § 13 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ŽP“), podľa ktorého „Ak možno so zreteľom na všetky okolnosti predpokladať, že hrozí nebezpečenstvo nenávratného alebo závažného poškodenia životného prostredia, nesmie byť pochybnosť o tom, že k takému poškodeniu skutočne dôjde, dôvodom pre odklad opatrení, ktoré majú poškodeniu zabrániť“. Vo vzťahu k ochrane životného prostredia sú podľa neho pomenované viaceré uplatniteľné princípy a zásady, najmä princíp prevencie a predbežnej opatrnosti, ktoré je v prípade súdnej ochrany potrebné spojiť s inštitútom odkladného účinku. Poukázal na priemernú dĺžku súdneho konania, v dôsledku ktorej sa v praxi stáva, že súdny prieskum sa síce skončí zrušujúcim rozsudkom, no napadnuté rozhodnutie už bolo medzičasom realizované spolu s nezvrátiteľným dopadom na životné prostredie. Takáto súdna ochrana je nesúladná s uvedenými princípmi. Požiadavka na účinnú ochranu životného prostredia
pritom vyplýva aj z Aarhuského dohovoru. Žalobca skonštatoval, že bez priznania odkladného účinku nie je po preskúmaní zákonnosti už čo chrániť. Správny orgán podľa neho svojím konaním preferoval a posudzoval iba práva a záujmy dotknutých osôb na stavebnej činnosti. Pri rozhodovaní o odkladnom účinku musí správny súd posudzovať princíp právnej istoty a prezumpcie správnosti rozhodnutí správnych orgánov, proti ktorému stojí princíp preventívnej opatrnosti založený na materiálnom ohrození životného prostredia, preto mu prvý z uvedených princípov musí dočasne ustúpiť. Zdôraznil, že nespochybniteľným verejným záujmom je aj právo verejnosti na priaznivé životné prostredie, a uzavrel, že v tomto konaní prevažuje požiadavka na aplikáciu princípu predbežnej opatrnosti podľa § 13 zákona o ŽP, ktorý je možné zjednodušene interpretovať ako zásadu v prípade pochybností v prospech životného prostredia. Nepriznaním odkladného účinku sa pritom umožní ďalšie skládkovanie odpadov v rozpore so záväzkami Slovenskej republiky. Žalobca mal vzhľadom na uvedené za to, že sú splnené všetky podmienky na postup podľa § 185 SSP, a poukázal na zásadu minimalizácie miery zaťaženia životného prostredia, ústavnú zásadu vyvažovania legitímnych ústavných práv a záujmov, i zákaz zneužitia vlastníckeho práva poškodzujúceho životné prostredie. 3. Podaním doručeným správnemu súdu dňa 09.04.2024 sa k navrhovaným odkladným účinkom správnej žaloby vyjadril žalovaný, ktorý zároveň predložil administratívny spis. Uviedol, že návrh žalobcu nie je podložený žiadnymi dôkazmi, jeho tvrdenia sú nepreukázané, a žalobca nešpecifikoval, v čom by mala spočívať podstata tvrdenej hrozby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal existenciu reálneho vplyvu, ktorý môže mať napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím na životné prostredie. Realizáciou navrhovanej činnosti podľa žalovaného nehrozí žiadne nebezpečenstvo nenávratného poškodenia životného prostredia. Princíp prevencie a opatrnosti sa podľa neho neaplikuje v situácii, kedy je požadovaná úroveň ochrany životného prostredia presne kvantifikovateľná, pretože v takomto prípade sa rozhoduje podľa presne vyčíslených hodnôt. Návrh žalobcu považoval za nepreukázaný a nedôvodný a navrhol ho zamietnuť podľa § 188 SSP. 4. Uznesením predsedníčky správneho súdu č. k. BA-5S/26/2023-63 zo dňa 07.06.2024 bol z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený jeden z členov senátu (sudca spravodajca) a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky došlo k zmene v zložení senátu. Vec bola následne pridelená inému sudcovi spravodajcovi. 5. Kontrolou obsahu spisového materiálu bolo zistené, že administratívny spis správnemu súdu nebol predložený v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej pod administratívnym spisom treba rozumieť úplný, žurnalizovaný a originálny zväzok listín týkajúcich sa veci, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutia (napr. rozsudok sp. zn. 3Sžo/7/2012 zo dňa 03.04.2012). Správny súd preto vyzval žalovaného na predloženie chýbajúcich náležitostí administratívneho spisu, konkrétne osvedčení o doručení napadnutého rozhodnutia, ktoré boli následne správnemu súdu žalovaným predložené dňa 20.06.2024. 6. Podľa § 185 písm. a) SSP správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. 7. Podľa § 186 ods. 1 SSP nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 8. Podľa § 188 SSP ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne. 9. Nevyhnutným procesným predpokladom rozhodnutia správneho súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe je návrh žalobcu, ktorý tvrdí, že okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozí závažná
ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok. Ide o prejav dispozičnej zásady správneho súdneho konania, ktorá sa pri tomto procesnom inštitúte uplatňuje len vo vzťahu k žalobcovi, t. j. jedine žalobca je oprávnený takýto návrh podať. Výlučne žalobcu potom zaťažuje i dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam, t. j. tento je povinný predložiť relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o hroziacej ujme. Nie je potrebné preukazovať, že k ujme (či inému zákonom definovanému negatívnemu následku) už reálne došlo, postačuje hrozba, že táto nastane a dosiahne zákonom požadovanú intenzitu (závažná ujma, značná hospodárska alebo finančná škoda, vážny nenapraviteľný následok). Ďalším predpokladom vydania takéhoto procesného rozhodnutia je, aby priznanie odkladného účinku pre tento zákonný dôvod nebolo v rozpore s verejným záujmom. Zároveň sa vyžaduje, aby žalovaný mal možnosť sa k návrhu na odkladný účinok správnej žaloby vyjadriť. 10. Vzhľadom k tomu, že priznaním odkladného účinku sa až do právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu vo veci samej pozastavujú všetky účinky napadnutého právneho aktu orgánu verejnej správy, čo znamená, že tento nemôže byť podkladom pre vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení, a akékoľvek možnosti realizovať oprávnenia z neho plynúce sú vylúčené, teda sa ním prelamujú právne účinky právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy a zasahuje sa do princípu právnej istoty, je možné konštatovať, že ide o výnimočný inštitút, ktorého aplikácia má byť rovnako výnimočná, nevyhnutná, a jeho dôvody hodnoverne preukázané. Pri rozhodovaní o návrhu na priznanie odkladného účinku súd každú vec posudzuje individuálne, pričom nemusí prihliadať na opodstatnenosť žaloby a v tejto súvislosti rozhodnutie vo veci samej nesmie prejudikovať. Rozhodujúcou skutočnosťou je osvedčenie niektorého z možných negatívnych následkov uvedených v § 185 písm. a) SSP. V tejto časti správny súd poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 132/2022-11 z 03.03.2022, podľa ktorého „Okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) by mal návrh obsahovať aj dostatočnú identifikáciu dôvodu na priznanie odkladného účinku v zmysle písm. a) alebo b) § 185 SSP. Pri dôvode týkajúcom sa písm. a) § 185 SSP by pritom mal navrhovateľ (žalobca) dostatočne vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Od tohto vymedzenia nakoniec závisí vo veľkej miere aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho odôvodnenia.“ 11. Správny súd v kontexte analyzovaných procesných predpokladov skúmal, či tieto boli splnené, a zistil, že návrh žalobcu bol podaný, bol odôvodnený a žalovaný sa k nemu vyjadril. Vo vzťahu k dôvodnosti takéhoto návrhu však dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. a) SSP. 12. Žalobca svoj návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, podaný ako súčasť správnej žaloby, odôvodňoval závažnou ujmou na životnom prostredí s poukazom na zákon o ŽP, Aarhuský dohovor a všeobecné princípy ochrany životného prostredia. Správny súd zastáva názor, že tvrdenia žalobcu uvádzané v návrhu sú abstraktné, nekonkrétne a pohybujú sa v rovine všeobecných hypotéz, založených na nešpecifikovanej požiadavke prevencie. Žalobca nekonkretizoval, v čom má spočívať akákoľvek ujma na životnom prostredí, ku ktorej by malo výkonom napadnutého rozhodnutia, či s ním súvisiaceho prvostupňového rozhodnutia dôjsť, a už vôbec tvrdené skutočnosti nepreukázal žiadnym súdu predloženým dôkazom. Správny súd zdôrazňuje, že hoci sa pre priznanie odkladných účinkov vyžaduje preukázanie iba hroziacej, nie existujúcej ujmy, nemožno pod pojem hrozba (hroziaca ujma) podraďovať i prevenciu. Ide o dva významovo odlišné pojmy, pričom pojem prevencia je širší. Hrozbou je treba rozumieť bezprostredné riziko, nebezpečenstvo, ktoré je reálne, a preto je možné ho špecifikovať, rovnako tak ujmu, ktorá v jeho dôsledku hrozí a ktorá je z hľadiska svojej závažnosti identifikovateľná (v tomto prípade ako závažná). Žalobca neuviedol žiaden konkrétny, relevantný negatívny dôsledok výkonu preskúmavaných rozhodnutí či pôsobenia ich právnych účinkov, ktorý by reálne hrozil, a tento nevyplýva ani z obsahu napadnutých rozhodnutí. Potrebu prevencie pri ochrane životného prostredia žalobca interpretoval tak, že akákoľvek činnosť, ktorá má čo i len teoretický potenciál zasahovať do životného prostredia, je zároveň hroziacou ujmou preň. Takýto výklad na účely rozhodovania o priznaní odkladného účinku správnej žalobe však nie je prípustný. Návrh žalobcu je preto treba považovať za neodôvodnený a nepodložený, a v časti podmieňovania realizácie práv verejnosti na ochranu životného prostredia postupom podľa § 185 písm. a) SSP aj za rozporný s účelom tohto inštitútu. Správny súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno vo vzťahu k návrhu podľa § 185 písm. a) SSP nesie výlučne žalobca a nie je úlohou správneho súdu nahrádzať túto povinnosť, či už vyhľadávaním údajov, dopytom, produkovaním výziev tak, aby sa dosiahlo jej splnenie. Je v záujme samotného žalobcu, ak situácia podľa jeho názoru odôvodňuje postup podľa § 185 písm. a) SSP, aby okolnosti odôvodňujúce hrozbu, vymedzenú
zákonnou intenzitou predmetného ustanovenia, riadne osvedčil. V opačnom prípade nesie následky, vyplývajúce z neunesenia dôkazného bremena v tomto konaní, a tým je zamietnutie jeho návrhu. 13. Vzhľadom k tomu, že žalobca neosvedčil existenciu hrozby zákonom definovaného následku, správny súd sa ďalej nezaoberal ani podmienkou preukázania absencie rozporu s verejným záujmom, keďže tieto dve podmienky v zmysle § 185 písm. a) SSP musia byť splnené kumulatívne. Keďže neboli naplnené základné zákonom vyžadované predpoklady ustanovenia § 185 písm. a) SSP, súd v súlade s § 188 SSP návrh žalobcu zamietol. 14. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustná kasačná sťažnosť [§ 439 ods. 2 písm. e) SSP].