Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/181/2018 1018201736 19. 06. 2024 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201736.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu Mgr. Pavla Ištóka a JUDr. Iny Šingliarovej, v právnej veci žalobcu: MEDIA.COM Slovakia s.r.o., so sídlom Toplianska 26, 821 07 Bratislava, IČO: 35 880 791, právne zastúpeného advokátkou: JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, so sídlom Leškova 3/A, 811 04 Bratislava, IČO: 30 802 547, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102268276/2018 zo dňa 16. novembra 2018, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102268276/2018 zo dňa 16.11.2018 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101453559/2018 zo dňa 27.07.2018 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 101453559/2018 zo dňa 27.07.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP alebo Daňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014. 2. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014 až december 2014, o výsledku ktorej vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 100836334/2018 zo dňa 26.04.2018 (ďalej len protokol). Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 03.05.2018, ktorý sa k zisteniam vyjadril v podaní zo dňa 23.05.2018. Správca dane prerokoval so žalobcom jeho pripomienky na ústnom pojednávaní dňa 20.07.2018. Žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 14/08/06 (141100314) v sume X.XXX,- eur, č. 14/08/32 (141100328) v sume X.XXX,- eur, č. 14/08/33 (141100329) v sume X.XXX,- eur vystavených spoločnosťou A. B., organizačná zložka, so sídlom C. D. X, XXX XX E., IČO: XXXXXXXX (ďalej len A. B.) za počítačové služby v mesiaci august 2014. 3. Správca dane zistil porušenie § 51 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH) tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane pri
kúpe služby uvedenej na preverovaných faktúrach tým, že nepreukázal dodanie služby od daňového subjektu A. B. a nepreukázal použitie prijatého plnenia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Zo zistených skutočností pre správcu dane vyplynulo, že obchodné transakcie medzi daňovým subjektom A. B. a žalobcom sa neuskutočnili tak, ako je deklarované na preverovaných faktúrach. 4. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca dňa 31.08.2018 odvolanie. 5. Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR, ako druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím č. 102268276/2018 zo dňa 16.11.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101453559/2018 zo dňa 27.07.2018. 6. Druhostupňový správny orgán mal za to, že správca dane postupoval správne, keď za august 2014 nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr za deklarované služby. Uviedol, že z vykonaných zistení, predložených dokladov a vyjadrení bolo preukázané, že dodávateľ žalobcu (A. B.) neuskutočnil predmet dane uvedený na faktúrach, nepredložil dôkazne prostriedky o ich realizácii. Svedecká výpoveď F. A., vedúceho A. B., nepreukázala uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Svoje tvrdenia nevedel preukázať žiadnymi dokladmi a dôkazmi. Nepamätal si, či niekoho v roku 2015 splnomocnil na zastupovanie daňového subjektu A. B.. Nevedel uviesť názvy spoločností a mená konateľov, s ktorými obchodoval a ani nevedel zodpovedať, ktorí odberatelia tovaru, resp. služby boli zahrnutí v účtovníctve. Všetky doklady A. B. odovzdal na audit, ale už si nepamätá komu. Žalovaný uzavrel, že samotná existencia faktúry nie je dôkazom reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia na nej uvedeného. Dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu a bolo jeho povinnosťou preukázať reálne uskutočnenie všetkých zdaniteľných obchodov. Ak žalobca počas daňovej kontroly predloží faktúru na určité plnenie, je povinný preukázať, že toto plnenie bolo skutočne dodané a má mať vedomosť o tom, kto skutočne službu fyzicky vykonal. Ak mu takéto vedomosti chýbajú, správca dane má pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného plnenia uvedeného na predložených dokladoch. Ak doklady neodrážajú reálne plnenie vykonané osobami uvedenými na faktúrach, nemôže byť žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane. Podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri daňovej kontrole to, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Je na úvahe žalobcu, akým spôsobom mal zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukázali dodanie služieb osobou uvedenou na faktúrach. Správca dane nevykonal pri daňovej kontrole iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia zdaniteľných obchodov, ktoré boli deklarované na predložených faktúrach. Hodnotenie dôkazov neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako fakty, pretože ak správca dane na základe informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak žalobca ich hodnovernosť nepreukázal. V daňovej kontrole (pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu) platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia, správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa II. Žaloba 7. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 102268276/2018 zo dňa 16.11.2018 v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 101453559/2018 zo dňa 27.07.2018 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 8. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, keďže vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a neboli dostatočne odôvodnené. Zistenia skutkového stavu žalovaným a správcom dane boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav je v rozpore a administratívnymi spismi a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo a malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 9. Žalobca namietal, že správca dane mal počas daňovej kontroly preverovať dodávky tovarov a služieb od zmluvného partnera v zmysle predložených faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Závery správcu dane nie sú správne, sú tendenčné, nezákonné a bez vyhodnotenia
dôkazov. Dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca v odvolaní podrobne uviedol aj bližšie špecifikoval všetky predložené dôkazy (preukazujúce skutočné poskytnutie služieb), a to nasledovne: Zmluva o poskytovaní servisných služieb 012014 (zmluva je riadne podpísaná štatutárnym zástupcom zmluvného partnera); objednávky, faktúry (protihodnota za plnenie uvedená v jednotlivých faktúrach nie je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka, protihodnota bola uhradená); mesačné výkazy vykonaných prác (presne rozpisujú jednotlivé služby - úkony priradené k odberateľom spolu s počtom vykonaných hodín tak, ako bolo dojednané v zmluve); čestné prehlásenia odberateľov (žalobca nad rámec uvedených dokladov, ktoré mal založené v účtovníctve, požiadal obchodných partnerov - odberateľov o vyjadrenie, či boli služby riadne dodané a vykonané, pričom najvýznamnejší odberatelia tieto skutočnosti písomne potvrdili). Správca dane neskúmal prepojenosť dodávateľských a odberateľských faktúr, rovnako nepreveroval, či k dodaniu služieb došlo, obmedzil sa len na konštatovanie, že dôkazná povinnosť je na strane dodávateľa, teda uvedené má preukázať žalobca. Skutočnosť je taká, že toto žalobca preukázal, ale správca dane sa týmto vôbec nezaoberal. 10. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vykonanie služieb a poukazoval na skutočnosť, že konateľ žalobcu F. G. nevie uviesť, kto (ktorá osoba) tieto práce skutočne vykonal. Nie je rozhodujúce, kto (ktorá fyzická osoba) vykonal predmetné služby, lebo je rozhodujúce a preukázané, že boli reálne služby vykonané a aj samotní odberatelia tieto skutočnosti potvrdili. Žalobca bol zmluvne zaviazaný na realizáciu služieb od zmluvného partnera, ktorý nebol zaviazaný na osobné vykonanie týchto služieb, preto v prípade, ak vykonával služby dodávateľsky, nie je odôvodnené, prečo by malo žalobcu zaujímať, kto ich vykonal. Žalobcovým obchodným partnerom, ktorý skutočne zodpovedal za riadne a včasné vykonanie služieb, bol výlučne jeho zmluvný partner. Služby boli vykonané riadne a včas, presne špecifikovaný postup priebehu vykonávania služieb, kontroly žalobcom a následnou realizáciou úhrady za vykonanie služieb uviedol konateľ žalobcu v zápisnici zo dňa 12.03.2018. 11. Žalobca preukázal, že odberateľom boli IT služby poskytnuté prostredníctvom žalobcu, tento ich získal subdodávateľsky, kedy riadne viedol všetky účtovné a daňové doklady ohľadom zmluvného partnera. Tvrdenie štatutárneho orgánu zmluvného partnera, že zmluvný partner nevie uviesť, kto tieto služby vykonal a nemá k tomu žiaden doklad, nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcovi, ktorý nemal o týchto skutočnostiach vedomosť. Žalobca vykonával kontrolu služieb zmluvného partnera riadne (cez informačné systémy) a odberatelia boli spokojní s dodaním služieb. Neexistovalo žiadne podozrenie, že zmluvný partner je nespoľahlivý, v opačnom prípade by s ním žalobca nespolupracoval. 12. Žalobca tiež zdôraznil, že mal všetky účtovné daňové doklady v poriadku, daňovou kontrolou mu nebolo nič vytýkané, pričom správny orgán prvého stupňa len opakovane tvrdil, že údajne nepreukázal vykonanie služieb, ktoré boli predmetom faktúr. Na druhej strane sa správny orgán správne nevysporiadal so všetkými dôkazmi preukazujúcimi vykonanie služieb, a ak by bol dôvod ich spochybniť, mal by preukázať, že služby poskytnuté neboli, vrátane relevantného vyhodnotenia potvrdení žalobcových odberateľov, ktorí potvrdili dodanie služieb. Nie je zrejmé, aký dôkaz by považoval správny orgán prvého stupňa za dostatočne preukazujúci poskytnutie IT služieb, ktoré nie sú materiálne uchopiteľné, keďže všetky listinné dôkazy vrátane súpisu vykonaných prác, kde sú opísané vykonané úkony, ktorých skutočné vykonanie možno v systémoch dotknutých osôb verifikovať, daňových a účtovných dokladov, žalobca predložil správcovi dane riadne a včas. 13. Žalobca predložil v odvolaní ďalšie dôkazy, a to odberateľské faktúry, ktoré dopĺňajú ostatné skôr predložené dôkazy. K týmto dôkazom sa žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí absolútne nevyjadril. V prípade, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného alebo správcu dane, že sa zamerali práve na reálnosť plnenia, nemohli dospieť k záverom, že zdaniteľný obchod sa neuskutočnil, keďže obchod bol zo strany odberateľa riadne vykonaný (čestné prehlásenia odberateľov), uhradený a vyfakturovaný odberateľskými faktúrami (doložené v odvolacom konaní). Žalobca si uskutočnenie služieb zabezpečil subdodávateľsky prostredníctvom zmluvného partnera (zmluva o poskytovaní služieb, objednávky a faktúry, mesačné výkazy konaných prác, pokladničné doklady o úhrade). Legitímnym očakávaním žalobcu bolo, že žalovaný riadne odôvodní, prečo nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 14. Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci a výklad § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože preukázal, že služba vznikla. Správca dane na základe svojich ničím nepodložených a neodôvodnených indícií urobil závery o domnelom neuskutočnení obchodných transakcií. Rozhodnutie žalovaného ako
aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov . Správca dane sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v písomnej výzve a v zápisniciach o ústnom pojednávaní a neodôvodnil, prečo na ne neprihliadol. Žiadne skutočnosti nenasvedčovali tomu, že by sa mal žalobca domnievať, že jeho zmluvný partner už nedisponuje so svojím účtovníctvom. Žalobca v odôvodnení napádaných rozhodnutí nedostal presvedčivú odpoveď, prečo má táto skutočnosť takú dôkaznú silu, že poprie existenciu všetkých ostatných dôkazov, ktoré preukazujú opak. 15. Žalobca rovnako poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Právo na odpočítanie dane môže byť zamietnuté len preto, že sa objektívne preukáže, že platiteľ dane vedel, alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (C-80/11 a C-142/11 body 42 a 45). Žalobca a jeho významní obchodní partneri potvrdili vykonanie služieb, a preto je nesporné, že sa nemôže jednať o podvod. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/69/2017 zo dňa 17.01.2018, z ktorého je zrejmé, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C-80/2011 a C-142/2011 (Mahagében Kft a Pétér Dávid) jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi, právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca, vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. 16. Ďalej žalobca namietal porušenie § 3 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s tvrdeniami a predloženými dôkazmi zo strany žalobcu, nevyhodnotil predložené dôkazy jednotlivo (odôvodnenia trpia vadou nepreskúmateľnosti, pretože jednotlivé dôkazy ani nevymenoval, už vôbec sa nimi nezaoberal, len všeobecne konštatoval zaužívané názory daňových orgánov na jednotlivé druhy dôkazov) a v ich vzájomnej súvislosti (nevyhodnotil, prečo absencia dôkazu - účtovníctva jeho zmluvného partnera - je dôkazom s väčšou právnou silou ako všetky ostatné dôkazy predložené žalobcom). K riadnemu odôvodneniu rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/82/2016 zo dňa 10.05.2018 (bod 48). Záverom uviedol, že absencia dokladov zmluvného partnera nie je rozhodujúca pre skutočnosť, že práce a služby boli skutočne vykonané. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe v plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutých rozhodnutiach a navrhol žalobu zamietnuť. Námietky žalobcu považoval za všeobecné a nepoukazujúce na konkrétne porušenia všeobecne záväzných predpisov. Žalobca nepredložil žiadne nové doklady a dôkazy, o ktorých by žalovaný nevedel. Žalobca len namieta nezákonnosť napádaného rozhodnutia, konštatuje, že preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov, a preto má nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014. 18. Žalovaný len predloženie faktúr žalobcom a ústne tvrdenia dodávateľa žalobcu nepovažoval za dostatočný dôkaz vecného a reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodaných práve dodávateľom uvedeným na faktúrach, a preto opakované tvrdenie žalobcu o predložení všetkých dokladov ostalo nepreukazné, irelevantné, bez vplyvu na výsledok daňovej kontroly. 19. Žalovaný predloženie zmluvy o poskytovaní servisných služieb č. 012014 zo dňa 01.01.2014 nepovažoval za dôkaz uskutočnenia služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach, keďže konateľ dodávateľskej spoločnosti tvrdil, že služby poskytoval výlučne na základe ústnych objednávok, nie v papierovej forme, služby neposkytoval a nevykonával, ale riešil ich subdodávateľsky, ale názvy subdodávateľov si nepamätá, tiež nevie, s kým rokoval. Z uvedeného dôvodu správca dane neskúmal prepojenosť s odberateľskými faktúrami, pretože správca dane v priebehu daňovej kontroly jednoznačne preukázal nedodanie služby deklarovanej na dodávateľských faktúrach dodávateľa A. B.. 20. K tvrdeniu žalobcu o predložení mesačných výkazov vykonaných prác uviedol, že predložené doklady boli v anglickom jazyku, čo je v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ide o povinnosť používania štátneho jazyka a vzťahuje sa na všetky podania v písomnej forme
týkajúce sa samotného správcu dane, ale i daňových subjektov. V prípade podania v inom ako štátnom jazyku, je povinnosťou toho, kto podanie urobil, dať podanie úradne preložiť, podpísať a podpis overiť. V tomto prípade sú predložené mesačné výkazy prác tvoriace prílohu k faktúram v anglickom jazyku všeobecné, bez presnej špecifikácie vykonaných prác, miesta a času. 21. Žalovaný k predloženým čestným vyhláseniam obchodných partnerov spoločností F. H. H., G. G. a F. B. I., J. K., dodal, že sú vo všeobecnej rovine, kde odberateľské spoločnosti uvádzajú len, že sú spokojní s dodanými tovarmi a službami žalobcu, ktoré boli dodané včas a v dohodnutej kvalite. V deklarovaných čestných prehláseniach nie je uvedené, kto práce vykonal, kedy boli dodané, akým spôsobom boli vykonané a o akú oblasť služby išlo, t. j. predložené čestné prehlásenia nie je možné považovať za dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaného dodávateľskou spoločnosťou A. B.. Žalovaný k použiteľnosti čestného prehlásenia ako dôkazného prostriedku poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 2Sžf/40/2011. 22. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. IV. Pojednávanie 23. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len zákon č. 151/2022 Z.z.) prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/181/2018 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-1S/181/2018. 24. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 19.06.2024 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, keďže nepožiadali o nariadenie pojednávania vo veci. V. Relevantná právna úprava 25. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 26. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 27. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby 29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 31. Podľa § 51 ods.1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
32. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. 33. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. 34. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 35. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane 36. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 37. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 38. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 39. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 40. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal VI. Posúdenie veci správnym súdom 41. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 42. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 43. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. 44. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 45. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. 46. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 47. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie tak, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 48. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, preukázal, že splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. 49. Základnou podmienkou je, aby išlo o tovar (službu), ktorý bol dodaný platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane správne vychádzal nielen z daňových dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad. 50. Reálne dodanie služby, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je tiež podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom a má preukázať, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj po stránke obsahovej. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil službu, pri ktorej mu vznikla daňová povinnosť. 51. Žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal dodanie služby od daňového subjektu A. B. a nepreukázal použitie prijatého plnenia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
52. V danej súvislosti súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napríklad rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 zo 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen,), z ktorej vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri rozsudok Bonik bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. 53. Na druhej strane sa však osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. 54. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. 55. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napríklad preto, že nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. 56. V predmetnej právnej veci bolo žalovaným a správcom dane spochybnené predovšetkým splnenie druhej hmotnoprávnej podmienky - uskutočnenie zdaniteľného plnenia subjektom označeným na vystavených faktúrach. Pokiaľ ide o existenciu materiálneho plnenia, túto správca dane výslovne nepotvrdil, zároveň však odmietal vykonať výsluch odberateľov, ktorí by k zisteniu tejto skutočnosti mohli prispieť, s tým že sa nimi nepotvrdí, kto práce vykonal. Z uvedeného i z celkového obsahu rozhodnutí teda vyplýva, že sporným bolo najmä dodanie služieb konkrétnym dodávateľom. 57. Žalobca na preukázanie svojho nároku predložil písomné dôkazy a doklady (písomná zmluva s dodávateľom, objednávky, faktúry a mesačné výkazy vykonaných prác, a to s pečiatkami a
podpismi štatutárneho orgánu dodávateľa). Správca dane však ich hodnovernosť spochybnil, a to na základe svedeckej výpovede konateľa dodávateľa, ktorý všeobecne poskytnutie služieb a vystavenie faktúr potvrdil, neoznačil však konkrétne osoby, ktoré práce vykonali, neposkytol konkrétne okolnosti spolupráce a neposkytol ani písomné doklady či účtovníctvo dodávateľa. Správca dane tiež uviedol, že ani konateľ žalobcu nevedel, kto konkrétne práce vykonal. Následne žalobca preukazoval splnenie podmienok čestnými prehláseniami odberateľov a návrhmi na ich výsluch, čo správca dane odmietol s poukazom na to, že tieto nepreukážu, kto práce skutočne vykonal. 58. Zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými správca dane spochybnil vierohodnosť žalobcom predložených dôkazov, nie je možné považovať za minimálne rovnako závažné, ako boli žalobcom predložené dôkazy. Obsah svedeckej výpovede štatutára dodávateľa nevie žalobca ovplyvniť (táto výpoveď môže byť motivovaná aj úmyselným zatajovaním skutočností samotným dodávateľom). U dodávateľa môžu nastať rôzne situácie, ako napríklad nelegálne zamestnávanie, zabezpečenie externých spolupracovníkov bez zmluvného základu, faktické využitie inej spoločnosti, čo sú skutočnosti mimo kontrolovaného daňového subjektu, pretože sú v plne réžii jeho dodávateľa. Existujú teda aj iné možné vysvetlenia či skutkové verzie deja, pre ktoré dodávateľ relevantné skutočnosti „zatajuje“, než je konštatácia o nedodaní služieb žalobcovi. 59. Rovnako nebolo v moci žalobcu ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie si daňových povinností zo strany dodávateľa. Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito inými osobami (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 627/2022-43 z 27.04.2023). 60. Obdobne ani skutočnosť, že konateľ žalobcu nevedel označiť konkrétne osoby, ktoré práce vykonali, nemôže byť relevantne spochybňujúcim zistením správcu dane. V obchodnej praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. 61. Z uvedených dôvodov nemohol žalobca niesť dôkaznú núdzu a právny následok v podobe straty nároku na odpočet DPH (pri produkcii všetkých v čase zdaniteľného plnenia štandardne uchovávaných dokladov z jeho strany), len na základe vyššie uvedených spochybňujúcich zistení a dôkazov správcu dane. Správny súd preto v predmetnej veci nepovažuje zistenia a dôkazy správcu dane za spôsobilé spochybniť vierohodnosť žalobcom predložených dokladov, v dôsledku čoho ani nemožno hovoriť o prechode dôkazného bremena na žalobcu. 62. K uvedenému správny súd poukazuje aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“; „Skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, najmä z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje, však nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť spoločnosti Vikingo odopreté právo na odpočítanie, keďže táto skutočnosť môže byť dôsledkom tak podvodného zatajovania dodávateľov, ako aj jednoduchého využitia subdodávateľov.“ K aplikácii rozhodnutia SD
EÚ vo veci Vikingo vo svojej rozhodovacej praxi pristúpil aj Najvyšší správny súd SR (rozsudok sp. zn. 5Sžfk/17/2020 z 28.06.2022, rozsudok sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 publikovaný v Zbierke stanovísk a súdnych rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 23/2022). 63. Poukázať je možné aj na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „ Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. (...) Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia, od následného forenzného dokazovania. V prípade, ak správca dane pričíta daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze týkajúcu sa skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, ide o postup v rozpore so zákonom. (...) Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľskoodberateľskom vzťahu. Zároveň je potrebné uviesť, že tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak“ (nález č.k. I. ÚS 259/2022- 37 zo dňa 12.10.2022). 64. Sumarizujúc správny súd uzatvára, že žalovaný a správca dane vec nesprávne právne posúdili v otázke, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane. Správny súd však považuje za potrebné dodať, že to automaticky neznamená, že žalobcovi má byť priznané právo na odpočet dane z predmetného dodania služieb. Úlohou daňových orgánov však bude buď relevantne spochybniť splnenie materiálnych podmienok a zreteľne oznámiť žalobcovi, ktorú hmotnoprávnu podmienku považujú za spochybnenú s následným umožnením žalobcovi preukázať jej splnenie (napríklad pri spochybnení existencie plnenia výsluchom odberateľov) alebo preukázať, že sťažovateľ buď priamo participoval na daňovom podvode alebo mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou. 65. Správny súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP). V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa opäť posúdi vec v zmysle záverov tohto rozsudku, doplní dokazovanie a vo veci následne rozhodne. 66. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 67. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ods. 4 SSP). Poučenie:
(§ 139
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).