Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/219/2020 1020201397 17. 09. 2025 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201397.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX/XX, E., F., právne zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, so sídlom Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina, IČO: 42 224 501, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BA2-2020/038562-007 zo dňa 17. augusta 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. p. PPZ-HCP-BA2-2020/038562-007 zo dňa 17. augusta 2020 a rozhodnutie oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p. PP2-HCP-BA6-192-022/2020-TPC zo dňa 23. apríla 2020 z r u š u j e a v e c v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 28. októbra 2019 si žalobca na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“) podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na základe toho, že sa na území Slovenskej republiky zdržiaval oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. Žalobca sa na území Slovenskej republiky preukázateľne zdržiaval od 25. októbra 2014, pričom mal udelený prechodný pobyt na účel podnikania s platnosťou do 22. novembra 2019. 2. Prvostupňový orgán dňa 28. októbra 2019 zaslal v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov žiadosť o stanovisko č. p.: PPZ-HCP-BA6-1479-003/2019-TPC-VRA Slovenskej informačnej službe (ďalej len „SIS“) k žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Dňa 22. januára 2020 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko k ohrozeniu bezpečnosti štátu v súvislosti s udelením dlhodobého pobytu č. PPZ-HCP-OPC1-2020/007705-003 zo dňa 31. decembra 2019, v ktorom sa konštatuje, že na základe stanoviska SIS v rámci utajovaného režimu pod číslom SIS-65/51-V-174-2/2019-S zo dňa 12. decembra 2019 týkajúceho sa žiadosti evidovanej pod č. p.: PPZHCP-BA6-1479-003/2019-TPC-VRA zo dňa 28. októbra 2019, SIS na základe vyhodnotenia informácií, ktoré mala k dispozícii, vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre štátneho príslušníka tretej krajiny z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že uvedený štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Dňa 24. januára 2020 sa oprávnený pracovník prvostupňového orgánu oboznámil s doručenou
utajovanou písomnosťou stupňa utajenia „Vyhradené“ vedenou pod č. SIS-65/51-V-174-2/2019-S zo SIS adresovanou k žiadosti žalobcu. Utajovaná písomnosť obsahovala dôvod na postup v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z dôvodu, že ide o utajovanú písomnosť, táto nemohla byť súčasťou spisu. O uvedenom svedčí úradný záznam z oboznámenia sa s utajovanou písomnosťou č. p.: PPZ-HCP-BA6-192-011/2020-TPC/VRA zo dňa 30. januára 2020, ktorý bol spísaný pracovníkom oprávneným oboznamovať sa s utajovanými písomnosťami, a ktorý sa nachádza v spisovom materiáli týkajúcom sa žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Získaná informácia utajovaného charakteru požíva ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOUS“), a preto nebolo možné uvedenú informáciu zverejniť. 3. Dňa 24. januára 2020 prvostupňový orgán zaslal žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa podľa ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), a tak dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k spôsobom ich zistenia, prípadne, aby navrhol ich doplnenie. Prvostupňový orgán v zaslanej výzve informoval žalobcu o možnosti využiť svoje právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, keďže sa zistili skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože SIS zaujala stanovisko, v ktorom vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu, nakoľko je dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Dňa 12. februára 2020 bolo prvostupňovému orgánu doručené vyjadrenie k podkladom pred vydaním rozhodnutia, v ktorom žalobca uviedol, že má za zrejmé, že príslušný orgán rozhodoval na základe dôkazov, ktoré sa v spise nenachádzajú a žalobcovi nebolo dovolené sa s nimi ani oboznámiť, čím mu bolo znemožnené účelne brániť svoje práva. Z uvedeného dôvodu sa nevedel relevantne vyjadriť k podkladu pre rozhodnutie, čím mu malo byť odopreté právo na spravodlivé konanie. Podľa žalobcu prvostupňový orgán ignoroval novelizáciu zákona o pobyte cudzincov platnú od 6. marca 2019, ktorou na základe Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018 stratil účinnosť § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, a teda treba odôvodňovať všetky rozhodnutia podľa zákona o pobyte cudzincov, pričom nestačí sa odvolávať len na ohrozenú bezpečnosť štátu. Žalobca tak navrhol prvostupňovému orgánu, aby požiadal pôvodcu utajovanej písomnosti o zrušenie stupňa utajenia (odtajnenie) utajovanej písomnosti č. p. SIS-65/51-V-174-2/2019-S zo dňa 12. decembra 2019 minimálne v rozsahu dôvodov na zamietnutie žiadosti, a túto následne doložil do spisového materiálu ako podklady pre rozhodnutie. Následne by sa malo znova umožniť žalobcovi sa s týmito podkladmi oboznámiť a vyjadriť sa k nim. 4. V nadväznosti na vyjadrenie žalobcu prvostupňový orgán dňa 13. februára 2020 zaslal na SIS žiadosť o zdôvodnenie vyjadreného nesúhlasu s udelením dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Dňa 9. marca 2020 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko SIS č. SIS-65/51-61-1/2020 zo dňa 21. februára 2020, v ktorom sa uvádza, že zákon explicitne neustanovuje povinnosť SIS vzťahujúcu sa k obsahovým náležitostiam jej stanoviska poskytovaného podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a vo všeobecnosti neukladá, aby súčasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie. Zákon ani neprezumuje uvádzanie konkrétnych dôvodov týkajúcich sa bezpečnostného rizika. Vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o zrušenie stupňa utajenia utajovanej písomnosti č. p. SIS-65/51-V-174-2/2019-S zo dňa 12. decembra 2019 minimálne v rozsahu dôvodov na zamietnutie žiadosti, v súlade s § 7 ods. 1 ZoOUS, SIS zhodnotila zákonom prezumované dôvody spočívajúce v posúdení trvania potreby utajovanej skutočnosti a ako pôvodca utajovanej písomnosti so zrušením stupňa jej utajenia nesúhlasil. 5. Prvostupňový orgán mal tak za zrejmé, že SIS je kompetentným orgánom na posudzovanie a vyhodnocovanie miery ohrozenia bezpečnosti štátu, a je orgánom kompetentným v plnej miere zhodnotiť žiadosť prvostupňového orgánu o vydanie stanoviska k udeleniu pobytu v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, pričom má oprávnenie a dostatočné prostriedky posudzovať takúto žiadosť, a v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že účastník konania ohrozí bezpečnosť štátu, je plne kompetentným orgánom na vydanie takého stanoviska, na základe ktorého mal prvostupňový orgán nepochybne za preukázané, že je dôvodom na zamietnutie žiadosti podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán poukázal aj na skutočnosť, že zaslal SIS žiadosť o zdôvodnenie vyjadreného nesúhlasu s udelením dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, kde žiadal uviesť aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa vyjadreného nesúhlasu v takej miere a rozsahu, aby s nimi mohol byť žalobca oboznámený, avšak SIS, ako kompetentný orgán, odmietol,
resp. nevyhovel požiadavke na sprístupnenie a uvedenie dôvodov týkajúcich sa vydaného stanoviska. Zároveň prvostupňový orgán zdôraznil, že ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je ustanovením kogentným, a tak po naplnení dôvodov predmetného ustanovenia nemal inú možnosť než žiadosť žalobcu zamietnuť, a to rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BA6-192-022/2020-TPC zo dňa 23. apríla 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 6. Dňa 20. mája 2020 podal žalobca odvolanie na poštovú prepravu, ktoré bolo prvostupňovému orgánu doručené dňa 22. mája 2020. Prvostupňový orgán odvolaniu nevyhovel a odvolanie odstúpil žalovanému. 7. V odvolaní žalobca uvádza, že s rozhodnutím prvostupňového orgánu nesúhlasí, považuje ho za vecne nesprávne, neopodstatnené, postup prvostupňového orgánu ako aj samotné rozhodnutie nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané taktiež v rozpore s § 47 Správneho poriadku, najmä preto, že rozhodnutie neobsahuje riadne a dostatočné odôvodnenie, čím sa stáva zmätočným, nepreskúmateľným a odňalo žalobcovi možnosť účelne brániť svoje práva. Dané rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci, tak právneho ako i skutkového. Zároveň v odvolaní uviedol, že príslušný orgán úplne ignoroval novelizáciu zákona o pobyte cudzincov platnú od 6. marca 2019, ktorou na základe Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018 stratil účinnosť § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, a teda treba odôvodňovať všetky rozhodnutia podľa zákona o pobyte cudzincov a nestačí sa odvolávať na ohrozenú bezpečnosť štátu, alebo ako v tomto prípade preniesť zodpovednosť na iný orgán tým, že ten nám neposkytol informácie. Neuvedenie dôvodov ale len odvolávanie sa na utajovanú skutočnosť, ktorá má byť dôkazom, je svojvôľou prvostupňového orgánu a porušuje základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a Ústavy Slovenskej republiky. 8. Žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku, ako aj zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia po stránke právnej a skutkovej, pričom skonštatoval, že dôvodom vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky bolo, že prvostupňovému orgánu bolo doručené vyjadrenie SIS, v ktorom sa uvádza, že informácie, ktorými SIS disponuje, odôvodňujú neudelenie súhlasu SIS s udelením dlhodobého pobytu žalobcu, a preto SIS s udelením dlhodobého pobytu nesúhlasila. Žalovaný taktiež požiadal SIS o bližšie špecifikovanie dôvodov vyjadrenia nesúhlasu s udelením dlhodobého pobytu žalobcu, a to v zmysle § 2 ods. 1 písm. 1) alebo písm. m) zákona o pobyte cudzincov, avšak SIS vo svojom stanovisku uviedla, že pri zasielaní nesúhlasného stanoviska trvá na súčasnom postupe v zmysle § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a naďalej trvá na svojom stanovisku. 9. Podľa názoru žalovaného prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí uvedením jednotlivých podkladov, správnou úvahou a aplikovanými zákonnými ustanoveniami k podkladom rozhodnutia, dostatočným spôsobom odôvodnil vydané rozhodnutie, čím spĺňa obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 47 Správneho poriadku. Prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol všetky podklady, z ktorých vychádzal, ako aj zákonom povolenou správnou úvahou nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Podkladom rozhodnutia bolo zistenie, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu a prvostupňový orgán to mal preukázané získanou informáciou utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Vyhradené“, ktorej pôvodcom bola SIS. Vzhľadom na skutočnosť, že získaná informácia je utajovaného charakteru požívajúca ochranu poskytovanú ZoOUS, nebolo možné uvedenú informáciu zverejniť. Prvostupňový orgán túto skutočnosť v odôvodnení rozhodnutia uviedol, a tak je zrejmé, z čoho pri rozhodovaní vychádzal. Zákon o pobyte cudzincov regulujúci podmienky cudzincov na území Slovenskej republiky zveril právomoc SIS zaujať v rozsahu pôsobnosti, prihliadajúc najmä na bezpečnostné záujmy štátu, stanovisko k žiadosti o udelenie pobytu, keďže má oprávnenie a dostatočné prostriedky posudzovať takúto žiadosť, a v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že účastník konania ohrozí bezpečnosť štátu, je plne kompetentným orgánom na vydanie takého stanoviska, na základe ktorého má orgán verejnej správy bez pochýb za preukázané, že je dôvodom na zamietnutie žiadosti podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 10. K námietke žalobcu týkajúcej sa skutočnosti, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorej pôvodcom je SIS, a na základe ktorej bola zamietnutá jeho žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán umožnil
žalobcovi nahliadnuť do spisového materiálu týkajúceho sa jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, o čom svedčí aj spracovaný záznam. Prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, kto je pôvodcom utajovanej písomnosti a taktiež uviedol, že ako orgán verejnej správy konajúci v jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky nie je oprávnený k sprístupneniu tejto informácie. Na tomto mieste žalovaný zdôraznil, že pôvodcom utajovanej písomnosti je SIS, a z toho dôvodu nie je v kompetencii správneho orgánu dávať súhlas na oboznámenie sa s utajovanými informáciami podľa § 35 ods. 3 ZoOUS. 11. Prvostupňový orgán, ako aj žalovaný, sú viazaný vyjadrením SIS a takéto vyjadrenie je pre nich záväzné. Orgán verejnej správy koná na základe zákonných ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ako aj Správneho poriadku a nemôže podľa ľubovôle takéto vyjadrenie ignorovať. Žalovaný má za to, že žalobca bol oboznámený s tým, že SIS nesúhlasí s udelením dlhodobého pobytu. Vychádzajúc z ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré ako jeden z dôvodov zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu uvádza dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, žalovaný rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA2-2020/038562-007 zo dňa 17. augusta 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu zamietol. II. Správna žaloba 12. Žalobca sa správnou žalobou podanou dňa 6. októbra 2020 na Krajskom súde v Bratislave domáhal preskúmania zákonnosti, zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení žaloby uviedol, že s napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 13. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky zamietnutá z dôvodu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, hoci je zachytené na ôsmich stranách, neobsahovalo žiaden iný dôvod smerujúci k zamietnutiu žiadosti žalobcu. Napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené, sa rovnako napriek svojej rozsiahlosti obmedzilo iba na konštatovanie existencie utajovanej informácie, ku ktorej SIS odmietla poskytnúť akékoľvek odôvodnenie, pretože zákon o pobyte cudzincov jej takú povinnosť neukladá. Žalobca tak nevie, čo je obsahom utajovanej informácie. Na žiadosť právneho zástupcu žalobcu táto informácia nebola sprístupnená. Žalobca tak nie je ani čiastočne oboznámený s tým, z akých dôvodov bola odmietnutá žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. 14. Dňa 12. decembra 2018 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky nález sp. zn. PL. ÚS 8/2016, ktorého podstatou je záver, že ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí (podľa § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona o pobyte cudzincov a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, súdny prieskum takýchto rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. V dôsledku uvedeného nálezu stratilo účinnosť a po uplynutí šiestich mesiacov aj platnosť ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vrátane písm. g), podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Stratou účinnosti a platnosti § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stratili prvostupňový orgán a žalovaný možnosť vydať rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu bez odôvodnenia iba s odkazom na existenciu informácie o tom, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky uložil orgánom verejnej správy povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie aj vtedy, ak
údajne existujú informácie o hrozbe účastníka konania pre bezpečnosť štátu. Ak k takému odôvodneniu rozhodnutia nie je nápomocná SIS, musí rozhodnutie riadne odôvodniť z pohľadu účastníka konania ako aj súdu sám orgán verejnej správy. Ak totiž absentuje odôvodnenie rozhodnutia, absentuje aj rozumný podklad pre konštatovanie existencie dôvodu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a utajovaná informácia SIS, ktorú účastníkovi konania nemožno aspoň čiastočne sprístupniť, je pre potreby konania orgánov verejnej správy v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky nepoužiteľná. Až pri existencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia spoľahlivo preukazujúceho, že sú skutočne dané okolnosti svedčiace o nebezpečnosti účastníka konania, možno dospieť k záveru, že je daný dôvod podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a napokon aj k záveru, že správne orgány nemajú inú možnosť ako žiadosť účastníka konania zamietnuť. 15. Žalobca riadne podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu a predložil k svojej žiadosti všetky doklady vyžadované zákonom. Na území Slovenskej republiky sa pred podaním žiadosti zdržiaval oprávnene po dobu piatich rokov, preukázal pravidelné a stabilné zdroje a splnil ďalšie podmienky vyžadované ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov a prvostupňovým orgánom. Počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky sa nedopustil konania, pre ktoré by bolo možné spomenúť hrozbu jeho osoby pre bezpečnosť štátu. Rovnako sa takého konania nedopustil v krajine pôvodu, nakoľko pre získanie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky mal povinnosť predložiť doklad o svojej bezúhonnosti aj z krajiny pôvodu. K dnešnému dňu tak neexistuje žiaden záznam z krajiny pôvodu žalobcu a zo Slovenskej republiky nasvedčujúci tomu, že by bol žalobca hrozbou pre bezpečnosť štátu. Napriek tomu údajne existujú utajované informácie, pre ktoré bola žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu zamietnutá. 16. V nadväznosti na uvedené sú prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie založené na existencii jedinej utajovanej informácie, ktorej nositeľom je SIS, ktorej obsah žalobcovi nie je známy. Informácia sa pritom stala jediným podkladom rozhodnutia hoci v prípade posudzovania žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle § 51 a nasl. zákona o pobyte cudzincov existencia nesúhlasného stanoviska SIS sama osebe nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žiadosti žalobcu. Dôvodom pre zamietnutie jeho žiadosti v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov môže byť len presvedčenie žalovaného nemajúce žiadne logické pochybnosti o tom, že žalobca je osobou, ktorá môže ohroziť bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 4. decembra 2020 zhrnul priebeh administratívneho konania a následne opätovne poukázal na ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Toto ustanovenie je kogentné, čo znamená, že pre orgán verejnej správy neexistuje pri naplnení dôvodov na zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt iná možnosť, len takúto žiadosť zamietnuť. V prípade žalobcu je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, čo slúžilo ako podklad pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Základom pre odôvodnenie bola písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené“, a teda táto písomnosť požíva ochranu, ktorá je poskytnutá ZoOUS. Žalovaný ani prvostupňový orgán tak obsah tejto písomnosti nemohli prezradiť, čo však dostatočne odôvodnili vo svojich rozhodnutiach. 18. Ďalej žalovaný poukázal, že pre rozhodovanie v tejto veci nebol relevantný § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. V predmetnom konaní sa rozhodlo na základe stanoviska SIS, ktorá niekoľkokrát vo svojom stanovisku uviedla, že nesúhlasí s udelením pobytu, nakoľko disponuje informáciami k osobe žalobcu, na základe ktorých je dôvodná obava, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Utajované informácie obsahovali spravodajské informácie, ktorých pôvodcom bola SIS. Z uvedeného dôvodu nebolo v kompetencií prvostupňového orgánu ani žalovaného zasahovať do činnosti SIS k spôsobu získania spravodajských informácií. Taktiež prvostupňový orgán ani žalovaný nemali dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť týchto informácií získaných SIS k žalobcovi. 19. Doloženie zákonom predpísaných dokladov a splnenie podmienky oprávneného a nepretržitého zdržiavania sa na území Slovenskej republiky po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti je jednou, nie však jedinou podmienkou na udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej
republiky. Žalovaný je presvedčený o tom, že žalobca bol oboznámený s podstatou vydania rozhodnutia o zamietnutí žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky t. j. že SIS vydala písomnosť, v ktorej uvádza dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 20. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní a ani v správnej žalobe neuviedol podstatné skutočnosti, ktoré by mali akýkoľvek vplyv na zmenu ním prijatého rozhodnutia. IV. Replika žalobcu 21. Žalobca v podanej replike opätovne skonštatoval, že žalovaný má v každom prípade povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie, a to aj v prípade existencie informácie utajenej podľa osobitného predpisu. V tom spočíva význam rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018. Podstatou rozhodnutia je záver, že ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí, súdny prieskum takýchto rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. 22. Rozhodnutie postavené na údajnej existencii informácie evidovanej SIS nie je riadne odôvodnené a nie je možné ho ani podrobiť relevantnému súdnemu prieskumu. Nesúhlasné stanovisko SIS nie je dôvodom, aby prvostupňový orgán a žalovaný svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili, pričom podstatnou nie je kvantita, ale kvalita rozhodnutia, pretože za riadne odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať množstvo strán pojednávajúcich o nemožnosti zverejniť informáciu o SIS. Aj samotné vyjadrenie k žalobe zvolilo obdobný prístup k prípadu žalobcu. 23. Dlhodobý pobyt, ktorého udelenie je predmetom žiadosti žalobcu, je osobitne upravený v § 51 a nasl. zákona o pobyte cudzincov, pričom v § 54 ods. 2 sú aj osobitne upravené dôvody zamietnutia žiadosti. Medzi dôvodmi zamietnutia nie je existencia nesúhlasného stanoviska SIS podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Aj zo systematiky zákona o pobyte cudzincov tak vyplýva, že existencia stanoviska SIS sama osebe nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. Žalobca tak trvá na podanej žalobe 24. Žalovaný na repliku žalovaného nereagoval. V. Relevantná právna úprava 25. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. 26. Podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 27. Podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. 28. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od
doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti. VI. Pojednávanie 29. Správny súd v Bratislave dáva do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z. z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/219/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-1S/219/2020. 30. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal na pojednávaní konanom dňa 17. septembra 2025 žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Súd rozhodol na pojednávaní rozsudkom, ktorý vyhlásil postupom podľa ust. § 137 ods. 3 prvá veta zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v prítomnosti právnej zástupkyne žalobcu, pričom žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil. VII. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 31. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. p. PPZ-HCP-BA2-2020/038562-007 zo dňa 17. augusta 2020, ktorým podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p.: PPZ-HCPBA6-192-022/2020-TPC zo dňa 23. apríla 2020, ktorým bola v zmysle ust.§ 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu, pretože existuje dôvodné podozrenie, že ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. 32. V preskúmavanej veci bolo zásadným posúdenie otázky zákonnosti postupu a rozhodnutia príslušných orgánov verejnej správy, ktoré aplikujúc ustanovenia zákona o pobyte cudzincov zamietli žiadosť žalobcu, štátneho príslušníka Ukrajiny, o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, a to na podklade nesúhlasného stanoviska SIS, vyžiadaného postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Na základe informácií utajovaného charakteru, so stupňom utajenia „Vyhradené“, správne orgány dospeli k záveru, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu. Úlohou správneho súdu bolo tak posúdiť zákonnosť postupu orgánov verejnej správy, ktoré v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, bez bližšej špecifikácie dôvodov, s odkazom na režim ich utajenia v zmysle ZoOUS, v dôsledku čoho žalobca nebol oboznámený s dôvodmi (ani len s ich podstatou), na základe ktorých sa dospelo k záveru, že predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, a tieto dôvody tvoria základ ich rozhodnutí. 33. Žalobca v správnej žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, nedostatočné zistenie skutkového stavu pre riadne posúdenie veci, nesprávne právne posúdenie veci a použitie neúčinného právneho predpisu. 34. Správny súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že otázky týkajúce sa oboznamovania žiadateľa o pobyt s podkladmi rozhodnutia a náležitostí odôvodnenia rozhodnutia príslušných orgánov vo veciach pobytu v prípadoch, kedy je podkladom rozhodnutia informácia SIS v utajovanom režime, bola opakovane riešená Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL.ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad ustanovenia §120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení (v zmysle ktorého policajný útvar uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez bližšieho odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí, prípadne zrušení určeného druhu pobytu) s čl. 46 ods.1 a 2, č. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Ďalej správny súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023, v ktorom Ústavný súd
Slovenskej republiky vyslovil protiústavnosť ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení, a to ich rozpor s článkom 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 13. februára 2024 mal policajný útvar zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 (teda aj stanovisko SIS) obsahovalo nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Obdobne ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 13. februára 2024 ustanovovalo, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov obsahovalo nesúhlas s udelením trvalého pobytu. Z argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedenej vo vyššie uvedených nálezoch správny súd vychádzal aj pri posudzovaní dôvodnosti správnej žaloby v preskúmavanej veci. Ústavný súd Slovenskej republiky aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zdôraznil, že účastníkovi konania je v takýchto prípadoch potrebné oboznámiť aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemožno dotknutému účastníkovi konania oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí týkajúcich sa pobytu. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane uviedol, že oboznámenie aspoň s podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol vyslovený nesúhlas s udelením žiadaného pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Ústavný súd Slovenskej republiky uznal, že v určitých prípadoch nie je možné právo na kontradiktórne konanie realizovať v absolútnom rozsahu a že rozsah realizácie tohto práva sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu. 35. Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023 skonštatoval protiústavnosť takej právnej úpravy, v zmysle ktorej bola zamietnutá žiadosť o prechodný alebo trvalý pobyt, ak bolo v administratívnom konaní predložené orgánom cudzineckej a hraničnej polície nesúhlasné stanovisko SIS v utajovanom režime. V preskúmavanej veci rozhodli orgány verejnej správy o žiadosti žalobcu o dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda podľa inej právnej úpravy ako tej, ktorej ústavná udržateľnosť bola riešená v označenom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023. Za podstatné však správny súd považuje skutočnosť, že aj v administratívnom konaní, ktorého výsledkom sú preskúmavané rozhodnutia, rovnako prvostupňový orgán žiadal o stanovisko SIS postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov (ktorého protiústavnosť nebola v tomto Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatovaná s tým, že regulačná podstata tohto ustanovenia spočíva výlučne v povinnosti orgánu verejnej správy vyžiadať si stanovisko SIS a Vojenského spravodajstva, pričom oba orgány sú v prípade nesúhlasného stanoviska povinné zaslať policajnému útvaru v lehote 15 dní od doručenia žiadosti stanovisko, teda zákon o pobyte cudzincov nepredpokladá povinnosť spravodajských služieb formulovať závery stanoviska alternatívne (súhlas-nesúhlas), ale nevylučuje ani inú podobu stanoviska) a v odôvodnení rozhodnutí uviedli len tú skutočnosť, že SIS ako štátny orgán, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom zákonom o SIS, vydal nesúhlasné stanovisko s dlhodobým pobytom žalobcu po vyhodnotení informácií, ktorými disponuje (so záverom, že žalobca môže ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky). Procesný postup a následné posúdenie veci je teda vo svojich dôsledkoch obdobné ako pri aplikácii ustanovení § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, ktorých protiústavnosť Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v označenom Náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023. 36. V preskúmavanej veci bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu z dôvodu, že SIS vyjadrila nesúhlas s jeho dlhodobým pobytom na území Slovenskej republiky, pretože existuje dôvodné podozrenie, že ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu (Slovenskej republiky). Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalobcovi nebola oznámená ani len podstata dôvodov, pre ktoré nebol udelený súhlas s jeho dlhodobým pobytom na území Slovenskej republiky, neboli mu sprístupnené a ani v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí neboli uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre zamietnutie jeho žiadosti o dlhodobý pobyt. Žalobca sa z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí dozvedel len to, že SIS na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, neudelila súhlas s jeho dlhodobým pobytom na území Slovenskej republiky. Vydané rozhodnutia teda neobsahovali žiadne konkrétne skutočnosti alebo informácie, resp. nebolo v nich označené žiadne konkrétne konanie žalobcu osvedčujúce záver o existencii dôvodného podozrenia, že ohrozí bezpečnosť štátu, a to z hľadiska konkrétnych pojmových znakov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov. Pre náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje len odkaz na
existenciu negatívneho/nesúhlasného stanoviska SIS k žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Správny súd pri vyhodnocovaní žalobných námietok žalobcu, vychádzajúc aj z argumentácie vyšších súdnych autorít uvedených vo vyššie označených rozhodnutiach, dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 37. Správny súd ďalej poukazuje na to, že rozhodovanie vo veciach prechodného pobytu, trvalého pobytu a tiež dlhodobého pobytu, je konaním, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach adresátov verejnej správy (štátnych príslušníkov tretej krajiny) rozhoduje orgán verejnej správy. Ide o konanie, ktoré zahŕňa vecný rozsah pôsobnosti Správneho poriadku vymedzený v § 1ods. 1 (v spojení s § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Za takého právneho stavu, v rámci ktorého štát, zastúpený príslušným orgánom verejnej správy, zasahuje do sféry právneho postavenia fyzickej osoby, nie je možné v zásade pripustiť myšlienku, že by adresát verejnoprávneho aktu, ktorý konštituuje jeho práva a povinnosti, nemal možnosť sa oboznámiť s dôvodmi, ktoré k rozhodnutiu viedli. Aby k takejto situácii nemohlo dôjsť, samotný Správny poriadok upravuje niekoľko procesných záruk, počnúc zásadou vyplývajúcou z ust. § 3 ods. 2, podľa ktorého sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy, a tiež zásadou, podľa ktorej rozhodnutie orgánov verejnej správy musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku). Z citovaných ustanovení Správneho poriadku je možné vyvodiť ich základný zmysel, aby účastník konania mohol z konkrétneho rozhodnutia vydaného v jeho veci zistiť, prečo, resp. na základe akých dôvodov, orgán verejnej správy dospel k určitému záveru a vydal svoje rozhodnutie. Tieto zásady sú zároveň premietnuté do ďalších ustanovení Správneho poriadku, pričom v súvislosti s preskúmavanou vecou možno poukázať na inštitút nazerania do spisov (§ 23), povinnosť orgánu verejnej správy zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1), právo účastníka konania navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke (§ 33 ods. 1), povinnosť orgánu verejnej správy dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2). Rovnako dôležitý význam majú tiež ust. § 46 Správneho poriadku, podľa ktorého musí byť rozhodnutie v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti a ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 38. Vyššie uvedené základné zásady správneho konania sú premietnutím čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ako súčasť práva na spravodlivý proces, je úzko prepojené so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Podstatou zásady kontradiktórnosti je primárne požiadavka umožňujúca stranám sporu, aby sa oboznámili a mali možnosť podať stanovisko ku všetkým dôkazom, ktoré boli predložené buď protistranou alebo vykonané z iniciatívy orgánu, pred ktorým sa vedie konanie (napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Brandstetter proti Rakúsku zo dňa 28. augusta 1991, Barbera, Messegué a Jabardo proti Španielsku zo dňa 6. decembra 1988, Vermeulen proti Belgicku zo dňa 20. februára 1996). ESĽP v rozsudku zo dňa 18. februára 1997 vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku uviedol, že pri posudzovaní dodržania spravodlivého konania nie je dôležitý význam dôkazu pre rozhodnutie príslušného orgánu, ale samotná skutočnosť, či sa mohla k nemu protistrana vyjadriť. Nie je teda dôležitý obsah vyjadrenia dokumentu alebo iného dôkazného prostriedku, ale forma dokumentujúca, či bol s týmito dôkazmi účastník konania oboznámený, a či tak mal možnosť sa k nim aj vyjadriť (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Werz proti Švajčiarsku zo dňa 17. decembra 2009, príp. rozhodnutie D. a ostatní proti Českej republike zo dňa 21. júna 2005). 39. Ako už uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023, právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie. Uvedené platí aj v prípade, pokiaľ podklad tvoria utajované informácie v zmysle ZoOUS. V predmetnej
veci zásadný a v podstate aj jediný podklad pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu predstavovalo nesúhlasné stanovisko SIS vydané na základe informácií utajovaného charakteru, so stupňom utajenia „Vyhradené“, na ktoré sa vzťahuje režim ZoOUS, a ktoré si prvostupňový orgán vyžiadal v súlade s § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán ako aj žalovaný na základe uvedeného stanoviska dospeli k záveru, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a keďže sa na uvedené informácie utajovaného charakteru vzťahuje režim ZoOUS, z tohto dôvodu neboli súčasťou administratívneho spisu, nebolo možné ich zverejniť, ani ich uviesť v odôvodnení rozhodnutí a ani sprístupniť žalobcovi. 40. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že uvedenou problematikou sa zaoberal aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 6Sak/4/2023 zo dňa 30. júla 2024 uviedol: „38. ...Sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj k odhaleniu používaných foriem, metóda prostriedkov vyšetrovania. Za tohto stavu potom nemusí vždy (a niekedy ani nemôže) do úvahy prichádzať úplné a presné oboznámenie účastníka konania s týmito podkladmi, čo možno rozumne odôvodniť ochranou záujmov týkajúcich sa národnej bezpečnosti, zvlášť, ak by sprístupnenie takýchto informácií mohlo priamo a osobitne ohroziť národnú bezpečnosť štátu, prípadne v tomto spojení národnú bezpečnosť iného (členského) štátu, alebo mohlo ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb, alebo odhaliť konkrétne vyšetrovacie metódy, ktoré používajú orgány poverené špecializovanými úlohami v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im k plneniu týchto úloh zabrániť. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka, aby príslušné orgány v kontexte na ochranu utajovaných skutočností zvolili také postupy a realizovali také úkony, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ mohol dosiahnuť bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (zásada minimalizácie informácií, zásada dôvernosti informácií). 39. Nadväzne na uvedené možno poukázať aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej zo zásady kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práv na obhajobu uvedených v už spomínanom článku 47 Charty základných práv Európskej únie, vyplýva, že účastníci konania musia mať právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho rozhodnutie ovplyvniť alebo sa k týmto dôkazom vyjadriť, čo si vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami uvedenými v spise, ktoré má k dispozícii súd rozhodujúci o žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu. Právo na obhajobu nie je absolútnym právom a právo na prístup k spisu, ktoré je nevyhnutnou súčasťou týchto práv, môže byť tiež obmedzené na základe vyváženia práva dotknutej osoby na účinný prostriedok nápravy na jednej strane a záujmov uvedených na odôvodnenie nesprístupnenia časti spisu tejto osobe na druhej strane, najmä ak sa tieto záujmy týkajú národnej bezpečnosti. V správnom, ako aj súdnom konaní sa však môže ukázať nevyhnutné, že určité informácie sa dotknutej osobe nebudú môcť sprístupniť, najmä vzhľadom na dôvody súvisiace s národnou bezpečnosťou, avšak je potrebné odmietnuť, aby sa právo na obhajobu obmedzilo na nulu, a to bez ohľadu na citlivosť dotknutej oblasti. Toto obmedzenie spočívajúce v nesprístupnení všetkých informácií tvoriacich záväzný podklad pre ďalší postup správneho orgánu však nesmie viesť k tomu, že právo dotknutej osoby na obhajobu bude zbavené akejkoľvek účinnosti a že svojho obsahu bude zbavené aj právo podať opravný prostriedok, ktoré táto osoba musí mať podľa tohto článku, najmä tým, že táto osoba alebo prípadne jej právny zástupca nebudú oboznámení ani len s podstatou dôvodov (angl. „the essence of the grounds“/nem. „der wesentliche Inhalt“), na ktorých je založené rozhodnutie prijaté voči tejto osobe. Hoci právo Únie umožňuje členským štátom, najmä ak si to vyžaduje národná bezpečnosť, neposkytnúť dotknutej osobe priamy prístup k celému jej spisu, nemožno túto skutočnosť bez porušenia zásady efektivity, práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinný prostriedok nápravy vykladať v tom zmysle, že umožňuje príslušným orgánom uviesť túto osobu do situácie, v ktorej by ani ona, ani jej právny zástupca nemali možnosť, a to v prípade potreby aj v rámci osobitného konania, ktorého účelom je zachovanie národnej bezpečnosti, účinne sa oboznámiť s podstatou rozhodujúcich skutočností uvedených v tomto spise. V tejto súvislosti už Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že v prípade, keď je sprístupnenie informácií zo spisu obmedzené z dôvodov národnej bezpečnosti, nie je dostatočne zabezpečené rešpektovanie práv dotknutej osoby na obhajobu tým, že táto osoba má možnosť získať za určitých podmienok povolenie na prístup k týmto informáciám, ktoré je sprevádzané úplným zákazom použitia takto získaných informácií na účely správneho konania alebo súdneho konania (pozri rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 4. júna 2013, C-300/11 vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home Department, zo dňa 22. septembra 2022, C-159/21 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag, alebo pomerne aktuálny rozsudok v spojený
veciach zo dňa 25.apríla 2024, C-420/22 a C-528/22 vo veci NW a PQ proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag).Možno tiež doplniť, že právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise dotknutou osobou, ak sa nemôže oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-159/21 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag zo dňa 22. septembra 2022). 40. Oboznámenie žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu aspoň s podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby vyslovený nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve totiž predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného zákona znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov jeho rozhodnutia, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Príslušný súd môže zabezpečiť efektívnu ochranu dotknutých práv a právom chránených záujmov tejto osoby len vtedy, keď predmetom jeho kontroly (prieskumu) bude zákonnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup pri napĺňaní účelu zákona o ochrane utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovanej osobe (analogicky pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. decembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 8/2016, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 17/2022, prípadne mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2004, sp. zn. PL. ÚS 15/03).“ 41. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že pokiaľ orgány verejnej správy rozhodli o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu s odkazom na nesúhlasné stanovisko SIS, vychádzajúceho z informácií, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa ZoOUS, a žalobcu primeraným spôsobom (pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter týchto informácií) neupovedomili aspoň o podstate dôvodov, pre ktoré bol v tomto stanovisku vyslovený nesúhlas k udeleniu dlhodobého pobytu, čo by mu následne umožnilo efektívne využiť Ústavou Slovenskej republiky a tiež medzinárodnými aktami (primárne v tomto kontexte Chartou základných práv Európskej únie) garantované právo na spravodlivý proces (kontradiktórnosť, rovnosť účastníkov, právo na obhajobu, prístup k spisu), zaťažili konanie vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia vydaného v právnom režime zákona o pobyte cudzincov. 42. Z priebehu konania pred prvostupňovým orgánom a z administratívneho spisu je podľa správneho súdu zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia a spôsobu jeho získania bolo žalobcovi poskytnuté len formálne, bez reálnej možnosti oboznámiť sa s obsahom tohto podkladu (stanoviska SIS), keďže neobsahovalo žiadne informácie, z ktorých by vyplývali konkrétne skutočnosti osvedčujúce dôvody pre vyvodenie záveru o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Žalobcovi tak nebolo umožnené využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spojené, a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Prvostupňový orgán opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho povinnosťou, ktorá je upravená v § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je orgán verejnej správy povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v odvolacom konaní neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom bola SIS, spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter týchto informácií, možno konštatovať, že okrem toho, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 43. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci (vo vzťahu k nesprávnemu výkladu ust. § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov) správny súd uvádza, že vzhľadom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípade,
ak je rozhodnutie zrušované pre nepreskúmateľnosť, pretože v odôvodnení nie sú uvedené dôvody, pre ktoré dotknutý orgán vo veci rozhodol (v prejednávanej veci v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí absentujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce záver o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, pričom, ako už bolo uvedené, nepostačuje len všeobecný odkaz na existenciu negatívneho stanoviska SIS), bolo by predčasné vyvodiť záver o nesprávnom právnom posúdení veci. Je však možné súhlasiť s argumentáciu žalobcu, že § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov nespája s existenciou nesúhlasného stanoviska SIS taký právny následok, akým je zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. 44. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súdny prieskum zákonnosti žalobcom napadnutých administratívnych rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu. Účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady administratívneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci, namiesto príslušného orgánu. Za daných okolností, spočívajúcich najmä v nepreskúmateľnosti vydaných rozhodnutí orgánov verejnej správy, v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci i v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej správy, správny súd nevyužil možnosť oboznámiť sa s obsahom spisov obsahujúcich utajované skutočnosti. Správny súd zároveň uvádza, že v prípade, ak by sa aj oboznámil s informáciou, ktorá je utajovanou skutočnosťou, a ktorá je obsiahnutá v stanovisku SIS (keďže sudcom správneho súdu zo zákona o ochrane utajovaných skutočností nepochybne vyplýva oprávnenie na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami), takýmto postupom by nahradil činnosť orgánu verejnej správy, t. j. aj postup, úvahu a právne posúdenie orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/14/2018 zo dňa 24. októbra 2019, podľa ktorého správny súd preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, no nesmie nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy. Pokiaľ sú informácie od SIS podkladom pre rozhodnutie orgánu verejnej správy, je to práve orgán verejnej správy, ktorý ich musí vyhodnotiť, t. j. takéto informácie musia predovšetkým podliehať hodnoteniu a úvahám orgánu verejnej správy. Orgán verejnej správy je teda tým subjektom, ktorý účastníkovi konania v rámci svojej kompetencie zverenej zákonom v administratívnom konaní ako aj v rozhodnutí odôvodní, aký rozsah z utajovanej informácie je možné sprístupniť a či vôbec (a to prípadne aj v spolupráci s pôvodcom utajovanej skutočnosti a orgánmi, do ktorých kompetencie patrí vyhodnotenie bezpečnostných rizík), prípadne v rozhodnutí uvedie aspoň podstatné dôvody, uvedené v stanovisku SIS, resp. vyplývajúce z tohto stanoviska, z ktorých orgán verejnej správy rozhodujúci o podanej žiadosti účastníka konania vyvodil záver, že z nich vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že účastník konania (žalobca) ohrozí bezpečnosť štátu, čo je zákonom predpokladaný dôvod pre zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 45. Žalobca v správnej žalobe namietal aj nedostatočne zistený skutkový stav pre riadne posúdenie veci, tvrdiac, že prvostupňový orgán i žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav vo vzťahu k údajnému dôvodnému podozreniu, že žalobca mal ohroziť bezpečnosť štátu s odkazom na negatívne stanovisko SIS, v ktorom nebola konkretizovaná podstata dôvodov týkajúcich sa nesúhlasného stanoviska s udelením dlhodobého pobytu žalobcovi, pričom orgány verejnej správy nezistili a nevyhodnotili skutkové dôvody, ktoré viedli SIS k vydaniu nesúhlasného stanoviska. Správny súd považoval uvedenú námietku za dôvodnú, stotožniac sa s argumentáciou žalobcu a konštatuje, že v dôsledku skutočnosti, že ani prvostupňový orgán a ani žalovaný v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí neuviedli konkrétne skutkové dôvody odôvodňujúce aplikáciu ust. § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy je nedostačujúce pre riadne posúdenie veci. Správny súd ani z obsahu administratívnych spisov nezistil existenciu dôkazov, z ktorých by vyplývali skutkové zistenia odôvodňujúce záver o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, a to označením konkrétneho konania alebo zistenia konkrétnych skutočností, na základe ktorých by bolo možné uvedený záver vyvodiť s prihliadnutím na ust. § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého ohrozením bezpečnosti štátu sa pre účely tohto zákona rozumie konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. Takéto konkrétne skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu negatívneho stanoviska SIS, ktoré tvorilo podklad preskúmavaných rozhodnutí. Správny súd preto uvedenú námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu pre riadne posúdenie veci vyhodnotil ako dôvodnú. Vyššie uvedené skutočnosti súčasne
odôvodňujú záver správneho súdu o dôvodnosti námietky žalobcu, že v administratívnom spise sa nenachádzajú podklady, z ktorých by vyplývalo dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, a teda je možné konštatovať, že skutkový stav, ktorý vzali orgány verejnej správy za základ preskúmavaných rozhodnutí, nemá oporu v administratívnom spise. 46. Aplikujúc závery vyslovené v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023 bolo nevyhnutné, aby orgány verejnej správy primeraným spôsobom, zohľadniac nevyhnutný dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií, oboznámili žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, na základe ktorých bol stanoviskom SIS vyslovený nesúhlas k udeleniu dlhodobého pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky, a to za účelom zachovania jeho práva na spravodlivý proces a zabezpečenie toho, aby sa žalobca mohol v konaní účinne brániť. 47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní príslušný orgán opätovne rozhodne o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky a vysporiada sa so všetkými rozhodnými skutočnosťami potrebnými pre vydanie rozhodnutia tak, ako bolo vyššie uvedené, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby spĺňalo základné požiadavky stanovené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku s prihliadnutím aj na ust. § 54 ods. 2 písm. b) v spojení s § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie tak musí spĺňať aj povinný rozsah odôvodnenia vyplývajúci z vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, a teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí poskytnúť súhrnné a všeobecné informácie, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal, bez toho, aby ich konkretizoval, avšak tak aby bolo dostatočne zrejmé a preskúmateľné, ako tieto informácie spracoval a vyhodnotil za účelom rozhodnutia v otázke udelenia dlhodobého pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky. V prípade, že v konaní zistí, že žalobca skutočne prestavuje pre Slovenskú republiku bezpečnostné riziko, v prípustnej miere ozrejmí aspoň všeobecné informácie o aktivitách zo strany žalobcu, v ktorých tvrdené bezpečnostné riziko má spočívať. Vysloveným právnym názorom v rozhodnutí správneho súdu je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). 48. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu správny súd priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania, o ktorých výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 49. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ods. 4 SSP).
(§ 139
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§493e SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.