Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14Sas/11/2024 2017200262 27. 03. 2025 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2025:2017200262.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobkyne: A. A. B., narodená XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpená advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 3. júla 2017, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta (ďalej len „pobočka žalovanej“) rozhodnutím č. XXXXXXXXXXXXX-XXXX/XX zo 4. januára 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“) nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia pobočka žalovanej poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom do 31. júla 2006, na § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1. augusta 2005 do 31. decembra 2007 a na § 21 ods. 4 v znení účinnom do 31. júla 2006 uviedla, že podľa údajov, ktoré poskytla Slovenská lekárska komora v elektronickej forme zistila, že žalobkyňa mala aj po 28. februári 2006 platnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A, ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Pobočka žalovanej preto následne skúmala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2004, pričom na základe údajov Daňového riaditeľstva SR zistila, že žalobkyňa dosiahla príjem vyšší ako bola zákonom stanovená hranica 78 000 SKK (2 589,13 EUR), v dôsledku čoho došla k záveru, že žalobkyni dňa 28. februára 2006 nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc, že dňa 28. februára 2006 oznámila pobočke žalovanej skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru pobočka žalovanej po preskúmaní všetkých skutočností rozhodla o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Poukázala na to, že jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení a preto mala za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti s poukazom § 222 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. skonštatovala, že vzťahom na skutočnosť, že od právoplatnosti rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako jeden rok, pobočka žalovanej nemôže v danej veci nariadiť obnovu konania. Rovnako namietala, že ju pobočka žalovanej neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej
príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, na čo jej bolo ku dňu 28. februára 2006 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a rovnako jej bolo zrušené IČO, DIČ pre SZČO, od tohto dátumu nevykazovala príjem ako SZČO, pretože jej správca dane zrušil registráciu pre daň z príjmu, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jej zrušil kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a bez tohto kódu nemohla vykonávať žiadnu administratívnu činnosť, ani predpisovať žiadne recepty a zdravotnícke poukazy ako fyzická osoba, pričom od 1. marca 2006 pracuje ako lekár poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ORTOPÉDIA NZZ s.r.o. s použitím licencie L1C. 4. Záverom označila postup pobočky žalovanej, ktorým aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. formálne bez toho, aby skúmala z materiálnej stránky t.j., či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže mať absurdné dôsledky za nesprávny. 5. Žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX z 3. júla 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobkyne zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom na ustanovenia § 3 písm. a) druhý bod zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010, § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. júla 2007, § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, § 138 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007 a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 poukázala na to, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 28. februára 2006 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom žalobkyňa uviedla ako dátum zániku poistenia 28. február 2006. Súčasne poukázala na to, že Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím č. TA/2006/118 (právoplatné 12. januára 2006) ku dňu 28. februára 2006 zrušil rozhodnutie č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 vydané Krajským úradom v Trnave o povolení poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia ďalej, že Slovenská lekárska komora vydala účastníčke konania licenciu č. L1A/TT/0068/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s účinnosťou odo dňa 8. apríla 2005 a súčasne, že príjem účastníčky konania z podnikania vykonávaného na základné iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov bol za rok 2004 vo výške 1 397 728 SKK t.j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok 2004. Vychádzajúc z uvedených skutočností zastala právny názor, že v prípadoch, ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom ustanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. trvá. Poukázala na to, že v Slovenskej republike platí nevyvrátiteľná právna domnienka o znalosti právnych predpisov, v zmysle ktorej sa predpokladá, že odvádzateľ poistného pozná svoje povinnosti ustanovené zákonom v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k procesných námietkam dôvodila, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky žalovanej, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníčke konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona), pričom zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Tento svoj názor podoprela aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011. Poukázala ďalej na to, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci dodajúc, že organizačná zložka je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho súčasne vyplýva, že je vecou organizačnej zložky, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy. Záverom žalovaná uviedla, že v predmetnej veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, nakoľko Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného sociálneho poistenia v sporných prípadoch, t.j. keď odvádzateľ poistného nepodá Registračný list fyzickej osoby, resp. ho podá nesprávne vyplnený. Z uvedeného dôvodu preto zastala názor, že v predmetnej veci nemohla byť nariadená obnova konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mala za to, že pobočka žalovanej vo veci nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníčky konania rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
II. Správna žaloba 6. Voči napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu, namietajúc jeho nezákonnosť z dôvodu nesprávneho posúdenia veci ako aj z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 7. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 28. februáru 2006 zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie jej zaniklo je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie IČO. Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 28. februárom 2006 ani potom a v súvislosti s predmetnou licenciou nemala nikdy žiaden príjem. Ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 1. marca 2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť ORTOPÉDIA NZZ, s.r.o., so sídlom Nezábudkova 3092/12, Galanta, pričom sama je zamestnancom tejto spoločnosti a od 1. marca 2006 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti. 8. Žalobkyňa mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. bez toho, aby skúmala, či skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017. 9. Žalobkyňa ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. poukazovala na to, že nie všetky rozhodnutia žalovanej musia mať písomnú formu, pričom zo zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila žalovanej všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 28. februáru 2006, mala za to, že žalovaná rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tiež uviedla, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, žalovaná nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení. 10. Žalobkyňa taktiež namietala, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu pobočka žalovanej rozhodla tak, ako je uvedené, nakoľko vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje žalovanú zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovanej. 11. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) žalobkyňa namietala, že žalovaná ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy. III. Vyjadrenia žalovanej a replika žalobkyne 12. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31. decembra 2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu [§ 5 písm. c)], čo znamená, že ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva. Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A). Žalovaná, vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z., poukázala na to, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“). 13. Žalovaná opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov. 14. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázala na to, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem 1 397 728 SKK a preto jej vzniklo od 1. júla 2005 do 30. júna 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. 15. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 28. februári 2006, kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 nezaniklo dňom 28. februára 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona č. 461/2003 Z. z. súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam. 16. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej
odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016. 17. Žalovaná taktiež nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 28. februára 2006 predložila Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 28. februára 2006, avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, pričom tento svoj záver podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017. V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0068/05, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná poukázala tiež na to, že skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až dňa 7. apríla 2016, pričom dňa 4. januára 2017 rozhodla o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom prípade. V tejto súvislosti zdôraznila, že zákon o sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a preto nebola a ani nemohla byť zo strany sociálnej poisťovne nariadená obnova konania (do 4. januára 2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby). 18. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté, nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky žalovanej, pričom konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákona č. 461/2003 Z. z. ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní. 19. Záverom vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedla, že proti tomuto podala kasačnú sťažnosť a súčasne poukázala na rozhodnutia správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája 2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jej právny záver, že nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. 20. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala argumentáciu, podľa ktorej na to, aby mohla byť považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a to dosahovanie príjmu z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z licencie L1A neplynul, nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení. IV. Ďalší priebeh konania pred krajským a kasačným súdom
21. O žalobe rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) dňa 24. septembra 2018 rozsudkom č. k. 46Sa/23/2017-79, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila a podstatne porušila ustanovenia o konaní, pričom uviedol, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení, avšak v danom konkrétnom prípade správny súd majúc za to, že posudzovaná situácia nie je zákonom č. 461/2003 Z. z. explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne zvažujúc aj dopad daného rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Krajský súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobkyňa skutočne nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, teda ňou nedosahovala príjem, ktorý podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v danom prípade verejný záujem nie je dotknutý. 22. Voči uvedenému rozsudku podala žalovaná kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dňa 27. júna 2022 sp. zn. 9Sžsk/8/2019 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe ne/zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006. Kasačný súd túto spornú otázku považoval za zásadnú, a preto predovšetkým na ňu zameral svoju pozornosť. Hneď vzápätí poukázal na zmenu rozhodovacej praxe čo do posudzovania statusu lekára ako SZČO v prípade, ak je držiteľom licencie L1A. Rozsudok veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019 bol totiž prekonaný rozsudkom veľkého senátu v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 (ktorý prešiel aj testom ústavnosti), ktorý poskytol odpoveď na nastolenú otázku tak, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona č. 461/2003 Z. z.. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z.. Vec bola preto vrátená krajskému súdu na nové konanie, zohľadňujúc uvedený právny názor. 23. Krajský súd opätovne pristúpil k posúdeniu žaloby žalobkyne a rozsudkom z 12. augusta 2022 sp. zn. 20Sa/22/2022-144 zrušil napadnuté rozhodnutie konštatujúc, že kasačný súd vo svojom rozhodnutí nezaujal stanovisko k nedostatku rozhodnutia správneho orgánu konštatovanému v odôvodnení zrušeného rozsudku - k prekvapivosti rozhodnutia správneho orgánu, t.j. k jeho nepredvídateľnosti, nevyplývajúcej v tomto prípade z rozporu rozhodnutia s doterajšou rozhodovacou praxou správneho orgánu, ale zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí takmer 11 rokov po podaní odhlášky z poistenia a pri bezproblémovosti právneho vzťahu medzi žalovanou a žalobkyňou počas tohto obdobia. Z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nie je zrejmé, či za existencie určitých skutkových okolností (zrejme najmä podanie odhlášky z poistenia k určitému dňu a zistení týkajúcich sa nezrušenia licencie L1A) bolo zákonnou povinnosťou rozhodnutie vo veci nezániku poistenia vydať alebo ide o iniciatívu poisťovne smerujúcu k dosiahnutiu určitého legitímneho cieľa, prípadne, či išlo o formu opravy pochybenia v evidencii poisťovne, ktorá na základe odhlášky žalobkyne ukončenie jej poistenia zaevidovala, či má rozhodnutie slúžiť ako podklad pre dovyrubenie poistného alebo pre niečo iné. Bez tohto vysvetlenia nie je možné posudzovať, či rozhodnutie o nezániku poistenia (bez stanovenia podľa názoru žalovaného správneho dátumu jeho zániku) vôbec splnilo svoj účel a nie je iba výsledkom svojvôle správneho orgánu. 24. Aj voči tomuto rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dňa 31. januára 2024 rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Ssk/14/2023 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval, že „...kasačný súd už v predošlom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2019 zo dňa 29.06.2022 vyriešil všetky podstatné hmotnoprávne a procesnoprávne otázky v tu prejednávanej veci a od tohto riešenia nemá dôvod sa odchyľovať ani v tomto rozsudku. S odkazom na rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 už uzavrel, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra
2010, na základe ktorého je lekár - jej držiteľ považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti (v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.. V nadväznosti na uvedené kasačný súd v rozsudku zo dňa 29.06.2022 konštatoval, že Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 28.02.2006. 28. Vo vzťahu k nedostatkom, ktoré žalovanej vytýka správny súd v tu preskúmavanom rozsudku zo dňa 12.08.2022, kasačný súd konštatuje, že rozhodnutie pobočky žalovanej je síce stručné, ale obsahuje všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmuje dôvod, na základe ktorého žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28.02.2006 (držba licencie a príjem v rozhodnom období). Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom cit. zákon ukladá pobočke Sociálnej poisťovni (§ 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý cit. zákona) povinnosť rozhodnúť v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol aj prípad žalobkyne. Napriek tomu, že žalobkyňa podala odhlášku ku dňu 28.02.2006, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0068/05, o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Pobočka vlastným šetrením, na základe údajov Slovenskej lekárskej komory zo dňa 08.04.2016 a na základe údajov Finančnej správy o príjmoch žalobkyne za rok 2004, dospela k záveru o spornosti zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ku dňu 28.02.2006, t. j. ku dňu tvrdenom žalobkyňou v podanej odhláške doručenej Sociálnej poisťovni dňa 28.02.2006. Na základe takto zisteného skutkového stavu pobočka žalovanej ešte vyzvala žalobkyňu na splnenie ohlasovacej povinnosti a až po odmietnutí zo strany žalobkyne vydala prvostupňové rozhodnutie zo dňa 04.01.2017. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnila skutkové zistenia pobočky žalovanej (držba licencie L1A aj po 28.02.2006 a relevantná výška príjmu za rok 2004) a neuviedla ani iné relevantné pripomienky, dospela žalovaná k správnemu záveru o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, pričom tento svoj záver riadne odôvodnila a ozrejmila dôvody, pre ktoré prvostupňový správny orgán rozhodoval o tejto veci ako o spornej, dôvody pre ktoré rozhodoval s takým časovým odstupom, pričom identifikovala i porušenie povinnosti vyplývajúcej žalobkyni z § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení. 29. Kasačný súd konštatuje, že § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 ukladal SZČO povinnosť prihlásiť sa na nemocenské a dôchodkové poistenie do ôsmich dní od vzniku týchto poistení a odhlásiť sa z nich do ôsmich dní od ich zániku. Len samotné podanie prihlášky či odhlášky nemožno chápať ako vydanie rozhodnutia o skutočnostiach v nej uvedených, ani na základe jej podania nevzniká povinnosť žalovanej vydať rozhodnutie vyznačením v spise. Prihláška a odhláška boli teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - vzniklo alebo zaniklo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v nich akceptovať, to však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o vzniku či zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v Registračnom liste fyzickej osoby alebo ich účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o vzniku alebo zániku povinného poistenia inak, než v nich bolo uvedené. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní prihlášky alebo odhlášky. Kasačný súd dodáva, že žalobkyňa pri podaní odhlášky ku dňu 28.02.2006 (a ani dodatočne) nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 227 ods. 2 písm. a) cit. zákona preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho poistenia a teda sama prispela k tomu, že Sociálna poisťovňa vo veci jej povinného poistenia ako SZČO mohla rozhodnúť až so značným časovým odstupom. 30. Z obsahu odôvodnení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a sťažovateľky kasačný súd vyvodil záver, že obe rozhodnutia vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, ktorý je dokladovaný dôkazmi zabezpečenými vlastným šetrením správneho orgánu a dôkazmi poskytnutými na základe spolupráce s inými subjektami (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Slovenská lekárska komora), tvoriacimi obsah administratívneho spisu. Je nutné zároveň dodať, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej postačujúcim spôsobom vysvetľuje všetky podstatné skutočnosti a dáva odpovede na nastolené právne i skutkové otázky vrátane odvolacích námietok a z hľadiska jeho komplexného posúdenia je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé. 31. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Rozhodnutie žalovanej teda môže byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok (obdobne rozsudok sp. zn. 9Sžsk/117/2018). V predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky postačujúco rozvedené a vysvetlené napadnutým rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie o ich presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti. S prihliadnutím na tento záver je potom potrebné nazerať aj na nedostatky vytýkané sťažovateľke správnym súdom. Sťažovateľka v preskúmavanom rozhodnutí ozrejmila všetky podstatné skutočnosti a vyjadrila sa k podstatným odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce. 32. Okrem toho kasačný súd zdôrazňuje, že vada nepreskúmateľnosti v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP znamená, že preskúmavané rozhodnutie nie je možné podrobiť meritórnemu prieskumu práve vzhľadom na to, že súdy sa nemajú čoho „zachytiť“, keďže podstatné dôvody v ňom absentujú. V danom prípade však kasačný súd v skoršom zrušujúcom rozsudku meritórne vyhodnotil odôvodnenie preskúmaného rozhodnutia a podrobne vysvetlil právny názor vo veci samej vzťahujúci sa na zistený skutkový stav. Už len samotná táto skutočnosť mala viesť správny súd k úsudku, že odôvodnenie preskúmaného rozhodnutia netrpí vadami tohto druhu a je riadne preskúmateľné. Pokiaľ správnemu súdu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia chýbalo vysvetlenie, prečo došlo k vydaniu rozhodnutia až po viac ako 10 rokoch od odhlášky, odpoveď na túto otázku v ňom bola uvedená. Pokiaľ správnemu súdu chýbali odpovede na ďalšie (podružné) otázky, napr. hľadanie „skutočného“ dôvodu jeho vydania, tieto neboli pre právne posúdenie veci nosné a preto nedošlo k porušeniu zákona, keď neboli zo strany žalovanej vyhodnotené. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že nie je povinnosťou súdu ani správneho orgánu odpovedať na všetky nastolené otázky, ale je jeho povinnosťou odpovedať na podstatné otázky, čo v danom prípade bolo nepochybne splnené.“ V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom ku dňu rozhodovania, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 25. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol zriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 26. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná krajským súdom pod pridelenou spisovou značkou 20Sa/22/2022 (predtým aj 46Sa/23/2027). Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným výberom po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 20Sa/22/2022-144 z 12. augusta 2022 pridelená samosudcovi do oddelenia 14Sa, ktorý o nej konal pod novou spisovou značkou 14Sas/11/2024. V zmysle Dodatku č. 6 k Rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 bola vec následne pridelená zákonnej sudkyni do oddelenia 16Sa, ktorá o veci konala a rozhodla pod naposledy pridelenou spisovou značkou. 27. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej žalobe fyzickej osoby v sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP) dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 28. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 27. marca 2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu.
29. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým pobočka žalovanej rozhodla, že žalobkyni nezaniklo dňa 28. februára 2006 povinné nemocenské a povinné starobné dôchodkové poistenie ako SZČO. 30. Správny súd konštatuje, že ku dňu jeho rozhodovania sa jedná v poradí o tretie rozhodnutie vo veci posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd je viazaný právnym názorom vysloveným kasačným súdom tak v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2019 z 27. júna 2022 ako aj v rozsudku sp. zn. 7Ssk/14/2023 z 31. januára 2024. Kasačný súd pritom dospel k výslovnému záväznému právnemu názoru vo všetkých otázkach, ktoré v rámci podaných námietok postavila do centra pozornosti žalobkyňa v podanej správnej žalobe. V prvom rade išlo o nesprávne ustálenie jej statusu ako samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, a porušenie procesných ustanovení vo vzťahu k vydaniu napadnutého rozhodnutia po viac ako roku od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia. Podľa názoru žalobkyne jej zároveň bolo odopreté právo oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a možnosti sa ku nim vyjadriť resp. podať návrhy. Správnemu súdu preto nezostalo nič iné, iba na tento poukázať a rozhodnúť v jeho intenciách. Pre predídenie skresleniu záverov kasačného súdu niektoré nižšie uvádza v citácii. 31. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam kasačný súd v bode 35 rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2019 z 27. júna 2022 konštatoval, že skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia č. TA/2006/118 Trnavského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni ku dňu 28. februára 2006 zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia, bola i naďalej držiteľom licencie číslo: L1A/TT/0068/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 08. apríla 2005 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem. Následne čo do právneho posúdenia kasačný súd konštatoval, že žalovaná v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003Z.z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006, keďže v intenciách rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Kasačný súd sa v bode 36 rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2019 z 27. júna 2022 nestotožnil ani s námietkou žalobkyne o porušení procesných ustanovení, keď jej žalovaná neumožnila v konaní, ktoré sa načína z jej vlastného podnetu, oboznámiť sa s podkladmi a vyjadriť sa k nim. V danej veci sa jedná o nedávkové konanie, ktoré sa v súlade s § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z. začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 citovaného zákona začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá Správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. (bližšie pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011). 32. V poradí druhom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/14/2023 z 31. januára 2024 sa kasačný súd vysporiadal aj s konštatovanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia, ktorú nevzhliadol a uviedol, že hoci je napadnuté rozhodnutie stručné, obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti a riadne ozrejmuje podstatnú otázku a to, prečo žalobkyni povinné nemocenské a povinné starobné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 28. februára 2006. Zároveň potvrdil skôr konštatovaný záver, že obe rozhodnutia žalovanej vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. V bode 28 a 29 predmetného rozsudku kasačný súd zhrnul, že „... Napriek tomu, že
žalobkyňa podala odhlášku ku dňu 28.02.2006, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0068/05, o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Pobočka vlastným šetrením, na základe údajov Slovenskej lekárskej komory zo dňa 08.04.2016 a na základe údajov Finančnej správy o príjmoch žalobkyne za rok 2004, dospela k záveru o spornosti zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ku dňu 28.02.2006, t. j. ku dňu tvrdenom žalobkyňou v podanej odhláške doručenej Sociálnej poisťovni dňa 28.02.2006. Na základe takto zisteného skutkového stavu pobočka žalovanej ešte vyzvala žalobkyňu na splnenie ohlasovacej povinnosti a až po odmietnutí zo strany žalobkyne vydala prvostupňové rozhodnutie zo dňa 04.01.2017. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnila skutkové zistenia pobočky žalovanej (držba licencie L1A aj po 28.02.2006 a relevantná výška príjmu za rok 2004) a neuviedla ani iné relevantné pripomienky, dospela žalovaná k správnemu záveru o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, pričom tento svoj záver riadne odôvodnila a ozrejmila dôvody, pre ktoré prvostupňový správny orgán rozhodoval o tejto veci ako o spornej, dôvody pre ktoré rozhodoval s takým časovým odstupom, pričom identifikovala i porušenie povinnosti vyplývajúcej žalobkyni z § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení. 29. Kasačný súd konštatuje, že § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 ukladal SZČO povinnosť prihlásiť sa na nemocenské a dôchodkové poistenie do ôsmich dní od vzniku týchto poistení a odhlásiť sa z nich do ôsmich dní od ich zániku. Len samotné podanie prihlášky či odhlášky nemožno chápať ako vydanie rozhodnutia o skutočnostiach v nej uvedených, ani na základe jej podania nevzniká povinnosť žalovanej vydať rozhodnutie vyznačením v spise. Prihláška a odhláška boli teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - vzniklo alebo zaniklo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v nich akceptovať, to však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o vzniku či zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v Registračnom liste fyzickej osoby alebo ich účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o vzniku alebo zániku povinného poistenia inak, než v nich bolo uvedené. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní prihlášky alebo odhlášky. Kasačný súd dodáva, že žalobkyňa pri podaní odhlášky ku dňu 28.02.2006 (a ani dodatočne) nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 227 ods. 2 písm. a) cit. zákona preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho poistenia a teda sama prispela k tomu, že Sociálna poisťovňa vo veci jej povinného poistenia ako SZČO mohla rozhodnúť až so značným časovým odstupom.“ 33. Správny súd uvádza, že právny názor kasačného súdu treba vnímať ako názor na aplikáciu práva hmotného i procesného na rovnaký skutkový stav. Ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu, je krajský súd resp. správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov. To však samozrejme platí, pokiaľ nedošlo po zrušení veci v správnom súdnom konaní či v administratívnom konaní k zmene skutkových okolností, ktoré sú odlišné od pôvodných výsledkov dokazovania. Ak dôjde v ďalšom konaní k zmene skutkového základu veci, z ktorého vychádzal kasačný súd, nemôže sa záväznosť jeho právneho názoru uplatniť. Odklon od záväzného právneho názoru kasačného súdu nemožno vylúčiť ani v dôsledku judikatórnych zmien. Svoj odlišný právny názor musí však správny súd podoprieť komplexnou, racionálnou a transparentnou konkurujúcou argumentáciou (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 1As 6/2011). 34. Ako už správny súd uviedol skôr, keďže kasačný súd záväzne a vyčerpávajúco vyriešil všetky podstatné hmotnoprávne ako i procesnoprávne otázky napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd nezistil dôvod, prečo by sa od takto vyjadreného právneho názoru, ktorý vyvracia dôvodnosť námietok žalobkyne, mal odchýliť (v konaní nevyšiel najavo iný skutkový základ a v poradí druhé rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 nebolo doposiaľ prekonané), správnu žalobu zamietol postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP. 35. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanej podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť na podáva na
Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.