Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 3S/95/2025 0725101433 21. 05. 2026 JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101433.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej, LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., štátna občianka Ukrajiny, právne zastúpená advokátom Mgr. Oleg Pacholčuk, AK so sídlom Námestie 1. mája 9, Bratislava, IČO: 51 358 492, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2025/045221-003 zo dňa 26.08.2025, takto rozhodol: I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície č. PPZHCP-BA2-2025/045221-003 zo dňa 26.08.2025, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-1006-011/2025-PC zo dňa 07.04.2025 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobkyňa podala dňa 22.11.2024 žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky a oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) si vyžiadalo v zmysle § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ zákon o pobyte cudzincov“) za účelom posúdenia žiadosti od Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) stanovisko. SIS vydalo dňa 06.12.2024 nesúhlasné stanovisko pod č. p. SIS-69/720-186/2024 k žiadosti odôvodniac ho tým, že disponuje informáciami, ktoré odôvodňujú neudelenie súhlasu na udelenie dlhodobého pobytu osobe A. B., nar. XX.XX.XXXX a že menovaná predstavuje bezpečnostné riziko v zmysle § 125 ods. 8 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 2. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava listom zo dňa 28.12.2024 vyzvalo splnomocneného zástupcu na vyjadrenie sa podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) k podkladom rozhodnutia, k spôsobom jeho zistenia, prípadne navrhnúť doplnenie, lebo zistil skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti účastníka konania podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Konkrétne z dôvodu, že SIS zaujala záporné stanovisko s udelením dlhodobého pobytu pre dôvodné podozrenie, že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Právny zástupca žalobkyne doručil správnemu orgánu dňa 15.1.2025 vyjadrenie, v ktorom požiadal nahliadnuť do administratívneho spisu a oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami, ktoré zakladajú dôvod na postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov. Do administratívneho spisu nahliadol dňa 10.02.2025, dňa 28.3.2025 požiadal o vypočutie žalobkyne prostredníctvom SIS. 3. SIS listom zo dňa 05.03.2025 oznámila právnemu zástupcovi žalobkyne, že nevyhovuje jeho žiadosti o udelenie súhlasu na jednorazové oboznámenie s utajovanou skutočnosťou – obsahom utajovanej písomnosti stupňa utajenia „Vyhradené“, ktorou bol odôvodnený postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ohľadom žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu. Nesúhlas odôvodnila tým, že vo vzťahu k žalobkyni nevedie vo svojej pôsobnosti žiadne konanie, preto je žiadateľ ako advokát žalobkyne nepovolanou osobou. 4. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava rozhodnutím č. PPZ-HCPBA6-1006-011/2025-PC zo dňa 07.04.2025 zamietlo žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 5. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2025/045221-003 zo dňa 26.08.2025 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení žalovaný okrem iného uviedol, že správny orgán nemá dosah ani vplyv ako SIS posudzuje žiadosti štátnych príslušníkov tretích krajín, nemá vedomosť o skutku, pre ktorý SIS vyhodnotila účastníka konania ako hrozbu pre bezpečnosť štátu, žalobkyni bol sprístupnený kompletný administratívny spis. Nebolo možné sprístupniť informácie, na ktoré nemá dosah, keďže ich SIS nesprístupnila ani jemu. II. Žaloba 6. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 18.09.2025, doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.09.2025, domáhal preskúmania zákonnosti druhostupňového aj prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f), g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 7. Žalobkyňa namieta nesprávne právne posúdenie veci a konanie nad rámec zákona, lebo žiadala o udelenie dlhodobého pobytu, ale prvostupňový správny orgán si vyžiadal stanovisko SIS podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, pritom predmetné ustanovenie sa týka len prechodného a trvalého pobytu. Odvolala sa na rozsudok sp. zn. 2Sak/20/2022 zo dňa 26.06.2024, v ktorom MS S SR uviedol, že “…..Pokiaľ správny orgán vyžiadal k žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu stanovisko podľa § 125 ods. 6 ZoPC, konal v rozpore so znením ustanovenia § 125 ods. 6 ZoPC, pretože v danom prípade nešlo o prechodný ani trvalý pobyt, ale o dlhodobý pobyt…”. Podľa jej názoru správny orgán nebol oprávnený stanovisko od SIS žiadať. 8. Žalobkyňa ďalej namieta nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí, lebo z nich nevyplývajú konkrétne skutočnosti, na základe ktorých má predstavovať hrozbu pre štát podľa § 125 ods. 8 písm. b) zákona o pobyte cudincov. Rovnako v rozhodnutiach nie je uvedené, na základe čoho dospeli správne orgány k záveru, že poznatky SIS sú správne, keď nimi ani nedisponovali. Citovanie § 125 ods. 8 písm. b) zákona o pobyte cudincov nie je zhrnutím dôvodov zo stanoviska SIS, pritom podľa žalobkyne jediným dôvodom zamietnutia jej žiadosti bolo neodôvodnené záporné stanovisko SIS. 9. Ďalej namieta nedostatočne zistený skutkový stav, rozpor skutkového stavu s administratívnymi spismi a podstatné porušenie ustanovení o konaní pre orgánom verejnej správy. Stanovisko SIS malo byť len jedným z podkladov, prvostupňový správny orgán nemal len bezvýhradne akceptovať obsah písomnosti, zbaviť sa zodpovednosti a nekriticky prevziať záver zo správy SIS. Spochybňuje dôvody uvedené v správe SIS, lebo nie je bezpečnostnou hrozbou pre Slovesnko, nie je vedená v žiadnom medzinárodnom sankčnom zozname a nevykonáva žiadnu inú činnosť, ktorá by smerovala proti ekonomickým záujmom Slovenskej republiky. Právo na vyjadrenie sa k podkladom jej bolo poskytnuté len formálne, v rozhodnutiach nie je uvedená aspoň podstata dôvodov, preto sa nemohla kvalifikovane vyjadriť k zisteným skutočnostiam, pre ktoré nebolo vyhovené jej žiadosti. Podporne sa žalobkyňa odvolala napr. na nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023 alebo rozsudok NSS SR sp.
zn. 1Sak/5/2023 zo dňa 30.04.2024, v zmysle ktorého je správny orgán povinný zabezpečiť od pôvodcov utajovaných informácií abstrakt relevantných informácií, ktoré sú podstatou rozhodnutia. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.12.2025 zhrnul priebeh administratívneho konania a uviedol, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu bolo dôvodné podozrenie, že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nesúhlasí s tým, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci aplikáciou § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, lebo dlhodobý pobyt predstavuje najstabilnejší typ pobytového oprávnenia v zmysle § 51 citovaného zákona a fakticky zodpovedá trvalému pobytu. Vyžiadanie stanoviska od SIS bolo zákonné a nevyhnutné na riadne posúdenie splnenia podmienky podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nesúhlasí ani s tým, že by rozhodnutie nebolo preskúmateľné, lebo obmedzené zverejnenie dôvodov v rozhodnutiach nie je prejavom nedostatočného odôvodnenia, ale dôsledkom zákonnej povinnosti zachovať utajenie v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Taktiež nesúhlasí, že by nebol spoľahlivo zistený skutkový stav alebo že by bol v rozpore s administratívnym spisom, stanovisko SIS je odborný podklad, ale vyhodnotil ho v kontexte ostatných zistení uvedených v administratívnom spise. K žalobným bodom ďalej uviedol, že správny poriadok neukladá obligatórne vykonať výsluch účastníka konania v každej veci a žalobkyňa v žiadosti o vypočutie neoznačila nové skutkové okolnosti. Žalobkyňa má platný prechodný pobyt a nebola vyhostená. IV. Replika žalobcu, duplika žalovaného 11. Žalobkyňa v replike zotrvala na námietkach uvedených v žalobe. Dodala, že v rozhodnutiach správnych orgánov absentuje správna úvaha, ako sa správne orgány vyporiadali s jednotlivými zisteniami, ktoré žalovaný uvádzal vo vyjadrení k žalobe (jej vek, status študentky, ...), či ako mala ako študentka nevykonávajúca ekonomickú činnosť predstavovať bezpečnostné riziko pre štát. 12. Žalovaný v duplike zotrval na svojom vyjadrení k žalobe. V. Relevantné právne predpisy 13. Podľa §51 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas. 14. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti,. 15. Podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 16. Podľa § 120 ods. 1 prvá veta zákona o pobyte cudzincov ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 17. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliada na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
18. Podľa § 125 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo zašlú nesúhlasné stanovisko podľa odseku 6 najmä v prípade, ak disponujú poznatkami, že štátny príslušník tretej krajiny predstavuje bezpečnostné riziko. 19. Podľa § 125 ods. 8 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a bezpečnostné riziko podľa odseku 7 sa považuje skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny je vedený na zozname sankcionovaných osôb, na ktoré sa vzťahujú medzinárodné sankcie vyhlásené predpismi o medzinárodných sankciách, alebo je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku: b) činnosti proti ekonomickým záujmom Slovenskej republiky. 20. Podľa 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 21. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 22. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 23. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 25. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 26. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Právne posúdenie veci správnym súdom 28. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania, predchádzajúceho ich vydaniu, a viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 21.05.2026. 29. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2025/045221-003 zo dňa 26.08.2025, ktorým podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-
BA6-1006-011/2025-PC zo dňa 07.04.2025, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky z dôvodu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 30. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala najmä, že napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko sa z jeho odôvodnenia nedozvedela, aké konkrétne bezpečnostné záujmy štátu alebo verejný poriadok mala ohroziť alebo porušiť, pričom jediným podkladom rozhodnutia bolo stanovisko SIS, s ktorým žalobkyňa nemala možnosť sa oboznámiť. Správny súd uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako opodstatnenú z nasledovných dôvodov. 31. Zásadným bolo posúdenie otázky zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov, rozhodujúcich v režime podľa zákona o pobyte cudzincov o zamietnutí žiadosti žalobkyne na podklade nesúhlasného stanoviska SIS, vyžiadaného postupom podľa § 125 ods. 6 o pobyte cudzincov. Na základe informácií utajovaného charakteru, so stupňom utajenia „vyhradené“, dospeli orgány verejnej správy oboch stupňov k záveru, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok. V tomto smere bolo úlohou správneho súdu posúdiť zákonnosť postupu orgánov verejnej správy, ktoré v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, bez bližšej špecifikácie dôvodov, s odkazom na režim ich utajenia v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z., v dôsledku čoho nebola žalobkyňa oboznámená s dôvodmi, na základe ktorých dospeli orgány verejnej správy k záveru, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok, a ktoré dôvody tvoria základ ich rozhodnutia. 32. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. 12. 2018 vyslovil nesúlad ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení (v zmysle ktorého policajný útvar uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez bližšieho odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí, prípadne zrušení určeného druhu pobytu) s čl. 46 ods. 1 a 2, č. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Ďalej správny súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil protiústavnosť ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení, a to jej rozpor s článkom 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy SR. V zmysle § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov v znení do 13. 02. 2024 mal policajný útvar zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 (teda napríklad aj stanovisko Slovenskej informačnej služby) obsahovalo nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Obdobne ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) v znení do 13. 02. 2024 ustanovovalo, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahovalo nesúhlas s udelením trvalého pobytu. 33. Správny súd vychádzal pri vyhodnocovaní dôvodnosti správnej žaloby v prejednávanej veci aj z argumentácie Ústavného súdu SR vo vyššie uvedených nálezoch, a to v rozsahu, ktorý je smerodajný aj pre postup orgánov verejnej správy pri posudzovaní žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. Ústavný súd SR aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Muhammad a Muhammad v. Rumunsko)zdôraznil, že účastníkovi konania je potrebné oznámiť aspoň podstatu dôvodov pre ktoré bol vyslovený nesúhlas s udelením žiadaného pobytu, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemožno dotknutému účastníkovi konania oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí týkajúcich sa pobytu. 34. Ústavný súd uznal, že v určitých prípadoch nie je možné právo na kontradiktórne konanie realizovať v absolútnom rozsahu a že rozsah realizácie tohto práva sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023 skonštatoval protiústavnosť takej právnej úpravy, v zmysle ktorej bola zamietnutá žiadosť o prechodný alebo trvalý pobyt, ak bolo v administratívnom konaní predložené orgánom cudzineckej a hraničnej polície nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby v utajovanom režime. 35. V prejednávanej veci rozhodli orgány verejnej správy o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda podľa inej právnej úpravy ako tej,
ktorej ústavná udržateľnosť bola riešená v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023. 36. Za podstatné správny súd považuje to, že aj v predmetnom administratívnom konaní rovnako prvostupňový orgán žiadal o stanovisko Slovenskú informačnú službu postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov (ktorého protiústavnosť nebola v tomto náleze Ústavného súdu SR konštatovaná s tým, že regulačná podstata tohto ustanovenia spočíva výlučne v povinnosti správneho orgánu vyžiadať si stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, pričom oba orgány sú v prípade nesúhlasného stanoviska povinné zaslať policajnému útvaru v lehote 15 dní od doručenia žiadosti stanovisko, teda zákon o pobyte cudzincov nepredpokladá povinnosť spravodajských služieb formulovať rezultát stanoviska alternatívne súhlas – nesúhlas, ale nevylučuje ani inú podobu stanoviska) a v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol len tú skutočnosť, že Slovenská informačná služba ako štátny orgán, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom zákonom o Slovenskej informačnej službe, vydal nesúhlasné stanovisko s dlhodobým pobytom žalobkyne po vyhodnotení informácií, ktorými disponuje so záverom, že môže ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky. Procesný postup a posúdenie veci je teda vo svojich dôsledkoch obdobné ako pri aplikácii ustanovení § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, ktorých protiústavnosť ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023. 37. Orgány verejnej správy v prejednávanej veci zamietli žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu predovšetkým na základe toho, že Slovenská informačná služba vyjadrila nesúhlas s jeho dlhodobým pobytom, pretože existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Nie je sporné, že žalobkyňa nebola oboznámená ani s podstatou dôvodov, pre ktoré nebol udelený súhlas s jeho dlhodobým pobytom a neboli sprístupnené žiadne skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt, teda žalobca sa z obsahu preskúmavaných rozhodnutí dozvedel len to, že Slovenská informačná služba na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, neudelila súhlas s jeho dlhodobým pobytom. Správny súd pri vyhodnocovaní žalobných námietok žalobkyne, vychádzajúc aj z argumentácie Ústavného súdu SR uvedenej vo vyššie zmieňovaných nálezoch, dospel k záveru, že napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné. 38. V zmysle § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa na konanie podľa tohto zákona použije správny poriadok, ak zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia sú stanovené v § 47 správneho poriadku a keďže zákon o pobyte cudzincov neustanovuje žiadnu výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, musí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku. S ohľadom na charakter podkladov rozhodnutia, najmä vo vzťahu k stanovisku SIS, ktoré podlieha režimu utajenia, je však potrebné rešpektovať aj ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností. Správny súd, zohľadňujúc aj závery vyslovené vo vyššie uvedených nálezoch Ústavného súdu SR, považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k objasneniu, aké bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky žalobkyňa ohrozuje alebo porušuje. Vychádzajúc z požiadavky preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je potrebné, aby orgán verejnej správy uviedol minimálne vo vzťahu ku ktorému záujmu podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov má žalobkyňa predstavovať riziko, čím by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti štátu. Stanovisko SIS je podkladom pre rozhodnutia orgánov verejnej správy a preto sú to orgány verejnej správy, ktoré musia skutočnosti v stanovisku uvedené vyhodnotiť (v súlade s kritériami uvedenými v § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov), čo znamená, že musia podliehať hodnoteniu a úvahám orgánov verejnej správy a orgán verejnej správy musí v prvom rade byť tým subjektom, ktorý účastníkovi konania v rámci svojej zákonnej kompetencie v rozhodnutí odôvodní, aký rozsah z utajovanej informácie je možné sprístupniť, a či vôbec, a to prípadne aj v spolupráci s pôvodcom utajovanej skutočnosti a orgánmi, do ktorých kompetencie patrí vyhodnocovanie bezpečnostných rizík. V dôsledku absencie odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí v uvedenom smere sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Taktiež nemožno považovať odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí za vyhovujúce požiadavke podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku
pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Prvostupňový orgán aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach nevykonali náležité posúdenie a odôvodnenie skutočností uvedených v § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov v konkrétnostiach týkajúcich sa žalobcu, ale použili len všeobecné formulácie aplikovateľné v podstate na akýkoľvek prípad, najmä týkajúce sa možného zásahu do súkromného a rodinného života a všeobecného uprednostňovania verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnosti štátu. 39. Ako už bolo uvedené, na administratívne konanie vo veciach pobytu cudzincov podľa zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje správny poriadok, ktorý zakotvením základných zásad správneho konania a procesných oprávnení účastníka konania zabezpečuje realizáciu práva zakotveného v čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ako konštatoval Ústavný súd SR aj Najvyšší správny súd SR, právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom ako súčasť práva na spravodlivý proces je úzko prepojené so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom výslovne zaručenom v podobe individuálneho verejného práva v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Obsahom zásady kontradiktórnosti je, aby sa stranám sporu umožnilo oboznámiť sa a mať možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré boli predložené protistranou alebo ktoré boli obstarané a vykonané z iniciatívy orgánu verejnej správy, pred ktorým sa vedie konanie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Brandstetter proti Rakúsku zo dňa 28.08.1991, Barbera, Messegué a Jabardo proti Španielsku zo dňa 06.12.1988, Vermeulen proti Belgicku zo dňa 20.02.1996). Aj súdy vyššej súdnej autority v odôvodnení vyššie zmieňovaných rozhodnutí pripustili, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu. Zároveň však uviedli, že jeho dôležitosť je umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie, pričom toto platí aj v prípade, pokiaľ záväzný podklad rozhodnutia tvoria utajované informácie v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“). Aj v prejednávanej veci bolo nosným podkladom pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktoré predstavovalo informácie so stupňom utajenia „Vyhradené“ a s obsahom ktorého sa oboznámili len príslušní zamestnanci orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného a žalobcovi ani jeho právnemu zástupcovi neboli z obsahu týchto informácií sprístupnené žiadne skutočnosti. 40. Niet pochýb o tom, že informácie, ktoré sú obsahom vyjadrenia SIS, boli utajovanou skutočnosťou s príslušným stupňom utajenia. Nemožno spochybniť, že v prípade sprístupnenia utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť aj k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou, ktorej sa informácie týkajú, a zároveň by mohlo dôjsť aj k odhaleniu používaných foriem, metód a prostriedkov získavania informácií. Preto možno akceptovať, že nie vždy do úvahy prichádza úplné a presné oboznámenie účastníka konania s podkladom rozhodnutia, ktorý má podobu utajeného režimu, čo možno odôvodniť práve zabezpečením ochrany záujmov týkajúcich sa národnej bezpečnosti a verejného poriadku. Je preto potrebné, aby v kontexte konkrétneho prípadu s ohľadom na zabezpečenie ochrany utajovaných skutočností, boli zvolené také postupy a realizované také úkony, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zachovaný cieľ - zabezpečenie určitej miery kontradiktórnosti konania, mohol dosiahnuť aj bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu, a aby nevznikali s tým spojené ujmy. 41. Pokiaľ orgány verejnej správy rozhodli o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu výlučne s odkazom na nesúhlasné stanovisko SIS obsahujúce spravodajské informácie, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností a žalobkyňu, prípadne jej právneho zástupcu, neupovedomili aspoň o podstatnom obsahu týchto informácií, prípadne nezdôvodnili konkrétnymi okolnosťami tohto prípadu (teda nielen všeobecnými formuláciami) prečo nie je možné v určitom rozsahu sprístupniť informácie, ktoré sú dôvodom pre zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt, takýto postup je v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku, ktoré zabezpečujú realizáciu práva na kontradiktórne konanie (najmä § 3 ods. 2, § 33 ods. 2). 42. Správny súd prisvedčil aj žalobnej námietke, že v správnom konaní boli porušené procesné práva žalobkyne, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonných rozhodnutí, keďže orgány verejnej správy jej reálne neumožnili sa oboznámiť s dôvodmi stanoviska SIS a relevantne sa v priebehu správneho
konania k nemu vyjadriť. Z administratívneho spisu bolo zistené, že orgán verejnej správy prvého stupňa právnemu zástupcovi žalobkyne doručil pred vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti výzvu, v ktorej oznámil, že SIS vyjadrila nesúhlasné stanovisko k udeleniu dlhodobého pobytu a že sa s týmto stanoviskom sa oboznámila oprávnená osoba prvostupňového orgánu. Zároveň bol právny zástupca žalobkyne vyzvaný, aby sa v lehote vyjadrila k podkladom pre vydanie rozhodnutia. Žalobkyňa sa k výzve vyjadrila. V priebehu konania pred orgánom verejnej správy prvého stupňa žalobkyňa nemala reálnu možnosť oboznámiť sa s podkladom prvostupňového rozhodnutia a účinne sa voči nemu brániť, nakoľko nepoznala ani podstatu dôvodov nesúhlasného stanoviska SIS. Ani z postupu žalovaného nemožno vyvodiť, že by konal v súlade s § 3 ods. 2 správneho poriadku, teda že by postupoval v úzkej súčinnosti so žalobkyňou a že by jej dal príležitosť, aby mohla svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. 43. Úlohou orgánov verejnej správy v predmetnej veci bolo oboznámiť žalobkyňu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti a to prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska), avšak tým spôsobom, aby súčasne nedošlo k porušeniu povinností v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ústavný súd SR vo svojich nálezoch opakovane konštatoval, že je nedostačujúce, ak sa môže s utajovanou skutočnosťou, ktorá je dôvodom pre zamietnutie alebo zrušenie pobytu cudzinca, oboznámiť súd alebo advokát. Žalobkyňa nemala reálnu možnosť, aby sa vyjadrila k stanovisku SIS. Uvedené procesné pochybenia prvostupňového orgánu aj žalovaného správny súd považoval za tak závažné porušenie povinností uložených im ustanovením § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku (t. j. práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie a navrhovať dôkazy), že tieto pochybenia mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. 44. Pokiaľ žalobkyňa namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie sú založené v podstate len na jedinom dôkaze, a to je nesúhlasné stanovisko SIS s udelením prechodného pobytu, s touto žalobnou námietkou sa správny súd nestotožnil. Z administratívneho spisu je zrejmé, že orgány verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu mali k dispozícii aj iné listiny, hoci ako rozhodujúci podklad preskúmavaných rozhodnutí bolo brané nesúhlasné stanovisko SIS vydané podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Nemožno teda uzavrieť, že by prvostupňový orgán a žalovaný vychádzali len z jediného podkladu pri vydávaní svojich rozhodnutí. 45. Nemožno pripustiť, aby pod rúškom utajovaných informácií, o ktorých relevancii si nie je možné vytvoriť úsudok, bolo svojvoľne a bez spoľahlivých skutkových dôvodov nakladané s osudmi ľudí (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Azs/259/2019-28 zo dňa 12. 03. 2020, bod 22). Právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise dotknutou osobou, ak sa nemôže oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá (k tomu viac aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. 09. 2022 vo veci GM proti Országos Idegenrendeszeti Főigazgatóság C-159/21)“. 46. Súd poukazuje záverom na to, že prieskumom rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov sa už opakovane zaoberal aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozsudkoch sp. zn. 1Sak/5/2023 zo dňa 30.04.2024 alebo 2 Sak/20/2022 zo dňa 26.6.2024 dospel k rovnakému záveru, ako správny súd vyššie uviedol. Podobné situácie boli riešené aj v množstve rozsudkov správnych súdov, pr.: rozsudky Správneho súdu v banskej Bystrici sp. zn. 3S/10/2023 zo dňa 15.01.2025, sp. zn. 6S/14/2024 zo dňa 28. 05. 2025, rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 3S/29/2023 zo dňa 11. 12. 2025. 47. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že pokiaľ orgány verejnej správy rozhodli o zamietnutí žiadosti s odkazom na nesúhlasné stanovisko SIS, vychádzajúceho z informácií, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa zákona č. 215/2004 Z. z., a žalobkyňu primeraným spôsobom (pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter týchto informácií) neupovedomili aspoň o podstate dôvodov, pre ktoré bol v tomto stanovisku vyslovený nesúhlas k udeleniu prechodného pobytu, ktorá skutočnosť by mu následne umožnila efektívne využiť Ústavou Slovenskej republiky a tiež medzinárodnými aktami (primárne v tomto kontexte Chartou základných práv Európskej únie) garantované právo na spravodlivý proces (kontradiktórnosť, rovnosť účastníkov, právo na obhajobu, prístup k spisu), zaťažili konanie vadou, majúcou vplyv na zákonnosť rozhodnutia vydaného v právnom režime zákona č. 404/2011 Z. z.
48. Správny súd dodáva, že súdny prieskum zákonnosti žalobkyňou napadnutých administratívnych rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu. Účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci, namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Za daných okolností správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcich utajované skutočnosti. Nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobkyni vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za orgány verejnej správy administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to je úlohou orgánov verejnej správy konajúcich o žiadosti žalobkyne. 49. Správny súd dospel k záveru o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, keďže uznal ako dôvodné žalobné námietky žalobkyne o nepreskúmateľnosti oboch rozhodnutí, aj o procesných vadách, ktoré mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Preto obe rozhodnutia zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom tento je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP). Úlohou orgánu verejnej správy prvého stupňa opätovne rozhodnúť o žiadosti, pričom bude postupovať v súlade s § 3 ods. 2 a § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku a následne vydá rozhodnutie spĺňajúce kritériá ustanovené v § 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku a bude rešpektovať právny názor vyslovený správnym súdom v tomto rozsudku. 50. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal úspešnej žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.