Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 2S/39/2026 0726100745 08. 07. 2026 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100745.1
Uznesenie Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice-Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti: 1/ ARPenviro, s.r.o., so sídlom 929 01 Padáň 3176, IČO: 46 560 181, 2/ Mestská časť Bratislava – Rusovce, so sídlom Vývojová 484/8, 851 10 Bratislava-Rusovce, IČO: 00 304 611, 3/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 429/1, 814 99 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 00 603 481, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BA-OOP3-2026/448941-002 zo dňa 18. marca 2026, o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, takto rozhodol: Správny súd v Bratislave návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 22. mája 2026 zamieta. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu dňa 22. mája 2025 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. OU-BA-OOP3-2026/448941-002 zo dňa 18. marca 2026 (ďalej len napadnuté rozhodnutie), ako aj rozhodnutie žalovaného č. OU-BA-OSZP3-2026/387122-013 zo dňa 27. januára 2026 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalovaný ako príslušný orgán štátnej správy starostlivosti o životné prostredie rozhodol, že navrhovaná činnosť „IBV BRATISLAVA RUSOVCE – Nový stavebný obvod Rusovce“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o posudzovaní vplyvov) a určil tam uvedené opatrenia na zabránenie a zmiernenie znečisťovania životného prostredia. 2. Súčasne s podaním žaloby žalobca navrhol, aby správny súd podľa § 185 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) priznal žalobe odkladný účinok, keďže napadnuté rozhodnutie má základ v čl. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ zo dňa 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej len smernica o EIA), o ktorej platnosti vo vnútroštátnom poriadku vzhľadom na nesprávnu transpozíciu je objektívna pochybnosť a je predmetom tejto žaloby (a v rozhodnom čase bola predmetom odôvodneného stanoviska Európskej komisie podľa čl. 258 Zmluvy o fungovaní EÚ č. INFR/2019/2223), pričom predmetom žaloby zainteresovanej verejnosti je samotné presadzovanie objektívneho práva v jeho eurokonformnom výklade. Napadnuté rozhodnutie nerešpektuje účel a cieľ čl. 4 smernice o EIA v zmysle jej vnútroštátnej transpozície § 29 zákona o posudzovaní vplyvov a tak vytvára tlak na novú aplikačnú prax, ktorá bude znovu v rozpore so smernicou o EIA v dôsledku pôsobenia zásady materiálnej kontinuity podľa čl. 3 ods. 5 správneho poriadku. Za predpokladu imperatívu lojálnej spolupráce súdnej moci podľa čl. 4 Zmluvy o EÚ a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ ustanovenia SSP o žalobe zainteresovanej
verejnosti vo veciach životného prostredia sú nevykonateľné bez transpozície relevantných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zjednocujúcimi stanoviskami Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pretože samotný SSP neobsahuje osobitné procesné normy zosúlaďujúce vnútroštátny právny predpis o konaní pred správnym súdom s platným právom EÚ v oblasti spravodlivosti vo veciach životného prostredia. Zainteresovanej verejnosti hrozí závažná ujma spočívajúca v samotnom obchádzaní a nedodržiavaní smernice o EIA, relevantnej prejudikatúry SD EÚ, a teda pochybnosti o vecnej a správnej procesnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Verejnosti a spoločnosti ako takej hrozí závažná ujma spočívajúca v opätovnom presadení aplikačnej praxe rozpornej so smernicou o EIA, a teda v konečnom dôsledku ďalšie odôvodnené stanovisko podľa čl. 258 Zmluvy o fungovaní EÚ a prípadné pokuty za systematické porušovanie smernice o EIA a práv zainteresovanej spoločnosti. 3. Je nesporné, že žaloba zainteresovanej verejnosti vo veciach životného prostredia má základ v čl. 9 Aarhuského dohovoru a tak v dôsledku Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo dňa 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (ďalej len „nariadenie o Aarhuskom dohovore“) a jeho novely Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/1767 zo dňa 6. októbra 2021, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1367/2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva, ide o žalobu majúcu právny základ nie vo vnútroštátnom práve, ale v práve Európskej únie, a teda aj o odkladnom účinku takejto žaloby je nutné rozhodnúť podľa § 185 písm. b) SSP. Súčasne je nesporné, že boli splnené obe podmienky hypotézy normy § 185 písm. b) SSP, a to že: ide o žalobu majúcu základ v práve EÚ, v rozhodnom čase bol vnútroštátny právny predpis (podľa ktorého sa rozhodlo v žalobnej veci) v rozpore s právom EÚ, existujúca judikatúra je obsolentná, nejednotná a v rozpore s judikatúrou SD EÚ, je v záujme Európskej únie rozhodovať na základe zásady lojálnej spolupráce podľa čl. 4 Zmluvy o EÚ v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v zmysle záväzného výkladu sekundárneho práva EÚ Súdnym dvorom Európskej Únie. Aj podľa doktríny správneho práva je § 185 písm. b) SSP osobitným procesným inštitútom, ktorej úlohou je zabezpečiť presadzovanie európskeho práva v situácii, keď je opodstatnená pochybnosť o jeho aplikabilite z dôvodov na strane členského štát a jeho orgánov. 4. K návrhu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 15. júna 2026, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s návrhom na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 5. Podľa § 184 SSP podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 6. Podľa § 185 písm. b) SSP správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie. 7. Podľa § 188 SSP ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne. 8. Pri posudzovaní návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. b) SSP správny súd musí skúmať podmienky na jeho priznanie, a to konkrétne či napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, či možno mať vážne pochybnosti o platnosti tohto právne záväzného aktu Európskej únie, či by žalobcovi inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a či priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie. 9. Žalobca argumentuje, že dôvodná pochybnosť o právne záväznom akte Európskej únie má spočívať v pochybnosti o platnosti smernice o EIA vzhľadom na jej nesprávnu transpozíciu. Správny súd sa s týmto argumentom nestotožnil. Nesprávna alebo absentujúca transpozícia smernice EÚ nie je schopná ovplyvniť platnosť smernice. Podľa čl. 263 a 264 Zmluvy o fungovaní Európskej únie SD EÚ vyhlási akt
za neplatný, ak je v rozpore s právom EÚ. Transpozícia ako vnútroštátny akt nie je podmienkou platnosti legislatívnych aktov EÚ. Výklad, ktorý uviedol žalobca, by znamenal, že platnosť legislatívnych aktov EÚ by bola podmienená vôľou členského štátu tieto riadne transponovať do vnútroštátneho právneho poriadku. 10. Správny súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej je podmienkou na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. b) SSP skutočnosť, že v rozhodnom čase bol vnútroštátny právny predpis v rozpore s právom EÚ. Z dikcie citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že neplatnosť sa má týkať právne záväzného aktu Európskej únie, nie vnútroštátneho právneho predpisu. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na komentár k § 185 SSP, podľa ktorého: „dôvod priznania odkladného účinku vymedzený v § 185 písm. b) má povahu osobitného prípadu ničotnosti preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré bolo vydané na podklade neplatného právne záväzného aktu EÚ. Z logiky veci pritom vyplýva, že pôjde v zásade o sekundárne pramene práva EÚ“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 929). Žalobca vo svojom návrhu tiež poukazoval na komentár k § 185 SSP. Záver, ktorý z neho vyabstrahoval a podľa ktorého je priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. b) SSP osobitným procesným inštitútom, ktorého úlohou je zabezpečiť presadzovanie európskeho práva v situácii, keď je opodstatnená pochybnosť o jeho aplikabilite z dôvodov na strane členského štátu a jeho orgánov, však z neho nevyplýva. Okrem toho žalobcom uvádzaná časť komentára k § 185 sa týka podmienok pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. a) SSP. 11. Správny súd nezistil a žalobca ani netvrdil žiadne pochybnosti o platnosti smernice o EIA alebo o nariadení o Aarhuskom dohovore. Namietal iba nesprávnu transpozíciu do vnútroštátneho poriadku. Správny súd nemal za preukázané ani existenciu hrozby vážnej a nenapraviteľnej ujmy, teda splnenie ďalšej podmienky pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Žalobca ako ujmu označil opätovné presadenie aplikačnej praxe rozpornej so smernicou o EIA a ďalší „infringement“, prípadne pokuty za porušovanie práv zainteresovanej verejnosti. Odhliadnuc od toho, že žalobcom uvedená ujma je len hypotetická a bližšie nešpecifikovaná, nie je ani ujmou zainteresovanej verejnosti (žalobcu). Správny súd nepristúpil k skúmaniu existencie rozporu priznania odkladného účinku správnej žalobe so záujmom Európskej únie, pretože návrh žalobcu by bolo potrebné zamietnuť pre nesplnenie dvoch vyššie uvedených podmienok. Takéto skúmanie by bolo preto iba abstraktné a teoretické bez reálnej možnosti ovplyvniť výrok tohto uznesenia. 12. Na základe vyššie uvedeného správny súd návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe nemohol vyhovieť a v súlade s § 188 SSP ho zamietol. 13. Správny súd dodáva, že pri rozhodovaní o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe žiadnym spôsobom neposudzuje zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia napadnutého správnou žalobou, ale posudzuje len splnenie podmienok pre priznanie odkladného účinku vyplývajúcich z § 185 SSP. 14. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. e/ SSP).
(§ 139