Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/84/2022 1022200569 08. 07. 2026 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200569.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.: XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXXXXX D., E. F., právne zastúpená: JUDr. PaedDr. Róbert Monsberger Kozák, advokát so sídlom Komenského 18, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 40 454 576, SAK č.6899, proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, 833 36 Bratislava-Staré Mesto, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.029710/2022-KORU-30 zo dňa 21. februára 2022, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Moskve číslo 029710/2022-KORU-30 zo dňa 21. februára 2022 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný dňa 3. februára 2022 prijal prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Moskve (ďalej len veľvyslanectvo) osobne podanú žiadosť žalobkyne č. 138 zo dňa 3. februára 2022 o udelenie národného víza (ďalej len žiadosť) na úradnom tlačive podľa § 17 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov). Žalobkyňa k žiadosti pripojila svoju farebnú fotografiu s rozmermi 3 x 3,5 cm, svoj cestovný pas, potvrdenie o cestovnom poistení, potvrdenie o zostatku na bankovom účte vydané bankou VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, osvedčenie o živnostenskom podnikaní č. OU-LM-OZP-2021/010331-2 zo dňa 13.09.2021, výpis z registra trestov Ruskej federácie zo dňa 19.11.2021 v ruskom jazyku spolu s úradným prekladom do slovenského jazyka, čestné vyhlásenie konateľa obchodnej spoločnosti QUADRO IT OÜ, so sídlom Katusepapi tn 4/1, Lasnamäe linnaosa, G. D., XXXXX H., I. E., IČO XX XXX XXX, B. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. K. XX-XXX, XXX XX H., I., A. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX, XXX XXX C., E. F., o súhlase vlastníkov a poskytnutí ubytovania v nehnuteľnosti pre žalobkyňu počas jej zdržiavania sa v Slovenskej republike spolu s výpisom z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností č. XXX pre k.ú. L.. 2. Veľvyslanectvo po prijatí žiadosti žalobkyne požiadalo dňa 3. februára 2022 podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov o stanovisko centrálny vízový orgán (CVO). Dňa 18. februára 2022 prijalo veľvyslanectvo nesúhlasné stanovisko CVO k udeleniu národného víza.
3. Žalovaný prostredníctvom veľvyslanectva vydal rozhodnutie č. 029710/2022-KORU-30 zo dňa 21. februára 2022 (ďalej len napadnuté rozhodnutie), ktorým neudelil žalobkyni národné vízum z dôvodu podľa § 17 ods. 5 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že „ VRT je po platnosti“. II. Žaloba 4. Žalobkyňa sa včas podanou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 29. apríla 2022 domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadala ako nezákonné zrušiť. Poukazujúc na znenie ust. § 17 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov uviedla, že zákon výslovne ustanovuje oprávnenie vyžadovať si aj ďalšie doklady len za predpokladu, ak sú doklady predložené k žiadosti o národné vízum nepostačujúce na rozhodnutie o žiadosti. V zmysle § 121 zákona o pobyte cudzincov bezúhonnosť štátny príslušník tretej krajiny preukazuje výpisom z registra trestov štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, a ktorý nie je starší ako 90 dní. Výpis z registra trestov zo dňa 19.11.2021 predložený žalobkyňou v čase podania žiadosti dňa 03.02.2022 o udelenie národného víza nebol po dátume platnosti, t.j. nebol starší ako 90 dní, a navyše nesprávne posúdená doba platnosti výpisu z registra trestov bola jediným dôvodom, prečo nebolo žalobkyni udelené národné vízum. Napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu medzinárodnoprávne garantovaných základných zásad materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princíp právnej istoty a princíp predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní. III. Vyjadrenie žalovaného 5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 5. septembra 2022, v ktorom po zhrnutí skutkového stavu uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, je zákonné, a preto je žaloba podľa jeho názoru nedôvodná. 6. Žalovaný sa nestotožňuje so žalobným dôvodom podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) o nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobkyňa v žalobe ako jediný žalobný dôvod uvádza nezákonnosť rozhodnutia, ktoré má spočívať v porušení ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Žalobkyňa nešpecifikuje žiadnu judikatúru vo vzťahu k žalobnému dôvodu o nesprávnom právnom posúdení veci. Konanie o udelenie národného víza je upravené ustanoveniami § 17 zákona o pobyte cudzincov, pričom podľa § 17 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov sa na konanie o udelenie národného víza nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Žalovaný sa stotožňuje s konštatovaním žalobkyne, že aj napriek vylúčeniu správneho poriadku je správny orgán povinný dodržiavať zásady správneho konania, čo bolo potvrdené i v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1Sžr/68/2011 zo dňa 27.3.2015. Základné zásady správneho konania sú pozitívnoprávne vyjadrené v § 3 správneho poriadku. Medzi základné zásady patrí aj tzv. zásada legality, vyjadrená aj v § 3 ods. 1 správneho poriadku tak, že správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Rovnako je zásada legality vyjadrená aj priamo v Ústave Slovenskej republiky, a to konkrétne v čl. 2 ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 7. V prípade, ak je účelom cesty žiadateľa o národné vízum podanie žiadosti o pobyt na cudzineckej polícii v Slovenskej republike, čo v prípade žiadosti žalobkyne účelom bolo, považuje sa za „doklad o účele cesty“ v zmysle § 17 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov úplná žiadosť o prechodný pobyt, ktorú bude cudzinec podávať na cudzineckej polícii v Slovenskej republike. Vyžaduje sa, aby doklady predložené k žiadosti o národné vízum spĺňali zákonom o pobyte cudzincov stanovené podmienky v čase podania žiadosti o pobyt na cudzineckej polícii, nielen v čase podania žiadosti o národné vízum na zastupiteľskom úrade. Žalobkyňa bola o tejto skutočnosti vyrozumená, čo potvrdzuje aj priloženie kompletnej žiadosti o udelenie prechodného pobytu k žiadosti zo dňa 3.2.2022. Žalovaný poukazuje na ustanovenie § 32 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého priloží štátny príslušník tretej krajiny k žiadosti o udelenie prechodného pobytu doklad alebo doklady nie staršie ako 90 dní,
ktoré potvrdzujú jeho bezúhonnosť. Podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, zastupiteľský úrad môže udeliť národné vízum len po predchádzajúcom súhlasnom stanovisku ministerstva vnútra. Podľa § 17 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zastupiteľský úrad rozhodne o žiadosti o udelenie národného víza do 30 dní od jej prijatia; v tej istej lehote rozhodne aj ministerstvo vnútra, ak bola žiadosť podaná podľa odseku 1 druhej vety. Ako už žalovaný uviedol, žiadosť zo dňa 3.2.2022 prijalo veľvyslanectvo dňa 3.2.2022 a v rovnaký deň ju odoslalo na stanovisko CVO. K žiadosti bol predložený aj výpis z registra trestov vydaný dňa 19.11.2021. Z pohľadu platnosti bol v deň podania žiadosti na veľvyslanectve výpis z registra trestov platným dokladom preukazujúcim bezúhonnosť pre účel podania žiadosti o pobyt. Žalobkyňa dňa 3.2.2022 však na veľvyslanectve nepodala žiadosť o prechodný pobyt, ale požiadala o udelenie národného víza, na základe ktorého deklarovala záujem vycestovať na Slovensko a podať žiadosť o pobyt na cudzineckej polícii v Slovenskej republike. Vo formulári žiadosti o vízum uviedla dátum predpokladaného vstupu do SR 7.3.2022. Podľa § 32 ods. 1 druhej vety zákona o pobyte cudzincov pri podaní žiadosti o udelenie prechodného pobytu je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad a všetky náležitosti k žiadosti o udelenie prechodného pobytu ustanovené týmto zákonom, inak zastupiteľský úrad alebo policajný útvar žiadosť o udelenie prechodného pobytu neprijme. Dňa 18.2.2022 vydalo CVO nesúhlasné stanovisko k vydaniu víza z dôvodu uvedeného v poznámke: „§17 ods. 5 písm. b) - VRT po platnosti“. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že ku dňu 18.2.2022 bol predložený výpis z registra trestov starý 91 dní, teda nespĺňal stanovenú podmienku podľa § 32 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na platnosť dokladu pre účel podania žiadosti o pobyt. Na základe dokladov predložených k žiadosti zo dňa 3.2.2022 žalobkyňa v čase rozhodnutia o žiadosti nemohla podať na cudzineckej polícii v Slovenskej republike žiadosť o prechodný pobyt z dôvodu neplatného výpisu z registra trestov, a teda nemohla naplniť účel cesty, ktorý deklarovala pri podaní žiadosti o národné vízum a nesplnila podmienku preukázania účelu cesty pre udelenie národného víza podľa § 17 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Keďže žalobkyňa podala žiadosť o udelenie národného víza za účelom podania žiadosti o pobyt na cudzineckej polícii v Slovenskej republike, pričom účel cesty preukázala predložením dokladov, ktoré jej v čase doručenia stanoviska CVO a prijatia rozhodnutia veľvyslanectva už neumožňovali podanie žiadosti o pobyt v Slovenskej republike (výpis z registra trestov bol starší ako 90 dní), CVO neudelil súhlasné stanovisko na udelenie národného víza a veľvyslanectvo nemohlo konať inak, ako žiadosť zamietnuť, pričom žalobkyňu o dôvodoch informovalo v napadnutom rozhodnutí. 8. Žalovaný pre úplnosť ešte raz uvádza, že veľvyslanectvo po prijatí žiadosti zaslalo dňa 3.2.2022 podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žiadosť o stanovisko na CVO. Veľvyslanectvo prijalo dňa 18.2.2022 prostredníctvom národného vízového informačného systému nesúhlasné stanovisko CVO k udeleniu víza žalobkyni. Nesúhlasné stanovisko CVO s udelením víza je podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov prekážkou, pre ktorú zastupiteľský úrad nemôže národné vízum udeliť. Na rozdiel od konania o udelení schengenského víza, ktoré upravuje § 16 zákona o pobyte cudzincov, žalovaný nemá oprávnenie v konaní o udelení národného víza v rámci nového posudzovania dôvodov vyžiadať si opätovné stanovisko CVO. Na uvedenom právnom základe teda v rámci konania o udelení národného víza v prípade žalobkyne veľvyslanectvo nemalo zákonnú možnosť na akýkoľvek iný postup ako ten, ktorý je ustanovený v § 17 zákone o pobyte cudzincov a ktorý podľa príslušnej právnej úpravy aj vykonal. Veľvyslanectvo, resp. žalovaný, nemajú v konaní o udelení národného víza zákonné oprávnenie posudzovať správnosť stanoviska CVO alebo sa od tohto stanoviska odchýliť. Akýkoľvek odlišný postup ako ten, ktorý bol v konaní o udelení národného víza žalobkyni žalovaným vykonaný, by bol v rozpore so zásadou legality vyjadrenou v Ústave Slovenskej republiky a v zásadách správneho konania. Práve odlišný postup, ktorý v žalobe žalobkyňa navrhuje, by spôsobil nezákonnosť rozhodnutia v konaní o udelení národného víza, keďže na takýto postup by nemal žalovaný právny základ a bola by porušená ústavná a zákonná zásada legality. 9. Žalovaný sa nazdáva, že argumentáciou žalobkyne „o porušení zásad materiálneho štátu“ mala žalobkyňa v úmysle označiť žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Žalovaný dôrazne odmieta tento nepodložený žalobný dôvod o porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej moci, ktorý žalobkyňa uviedla v žalobnom návrhu, a ktorý relevantne neodôvodnila. Žalovaný vyššie v tomto vyjadrení podrobne vysvetlil zákonnú povinnosť rešpektovať nesúhlasné stanovisko CVO v konaní o udelenie národného víza a nemožnosť odkloniť sa podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov od tohto stanoviska. Taktiež žalovaný v predchádzajúcej časti tohto vyjadrenia konštatoval, že neexistoval priestor na ďalšiu správnu úvahu žalovaného o negatívnom stanovisku CVO, ktoré bolo jediným dôvodom rozhodnutia o zamietnutí víza, a to z dôvodu absencie právneho základu a nemožnosti
odkloniť sa od tohto stanoviska, pričom celú túto správnu úvahu žalovaný v odôvodnení uviedol. Práve z týchto jednoznačných skutočností je potrebné považovať aj žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP o porušení procesného postupu žalovaného, resp. dôvodu porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia za ničím nepodložený a účelovo uvedený. 10. Žalobkyňa namietala porušenie základných zásad materiálneho právneho štátu, osobitne zásadu materiálnej spravodlivosti, zákonnosti, spravodlivého procesu, zásadu právnej istoty a zásadu ochrany legitímnych očakávaní v spojení so zásadou rovnosti ľudí pred zákonom. V tomto kontexte žalovaný dôrazne poukazuje na to, že v žalobe žalobkyňa porušenie predmetných zásad právnej istoty iba konštatuje bez ďalšieho vysvetlenia a uvedenia akejkoľvek judikatúry, ktoré sú kľúčové pre aplikáciu princípov a zásad v oblasti ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný porušenie predmetných zásad jednoznačne odmieta. Úmysel pre udelenie prechodného pobytu na Slovensku či vlastnenie nehnuteľnosti na Slovensku nezakladá právny nárok na udelenie národného víza podľa zákona o pobyte cudzincov ani podľa iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Nemožno preto pripustiť porušenie zásady spravodlivého procesu a právnej istoty vydaním rozhodnutia o zamietnutí víza, keďže zákonodarca takúto „právnu istotu“ v zákone neustanovil. Nárok žalobkyne na vstup na územie Slovenskej republiky sa tak nijako nezmenil a právna istota (právny stav) žalobkyne nebol rozhodnutím o zamietnutí víza nijako dotknutý. Rovnako aj v prípade ďalšej zásady ochrany legitímnych očakávaní v spojení so zásadou rovnosti, spravodlivosti a spravodlivého procesu je potrebné ich porušenie odmietnuť. Žalovaný uvádza, že napriek tomu, že zásada legitímnych očakávaní v spojení so zásadou rovnosti, spravodlivosti sú súčasťou práva na spravodlivý proces, ktoré je základnou zásadou správneho konania, ktoré je aj pozitívnoprávne vyjadrené v § 3 správneho poriadku, v konaní o udelení národného víza porušené nebolo. Táto zásada nemôže byť vnímaná spôsobom prezentovaným žalobkyňou v zmysle, že správne orgány majú povinnosť plniť očakávania účastníka konania a v prípade, ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu tejto zásady. Tento záver žalovaného potvrdzuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné (I. ÚS 736/2016; II. ÚS 407/2016). Na základe judikatúry ÚS SR je argumentácia žalobkyne neaplikovateľná, keďže konanie o udelenie národného víza nie je odvolacím konaním vo vzťahu k žiadnemu existujúcemu alebo zamýšľanému konaniu žalobkyňou. Zásada ochrany legitímnych očakávaní v spojení so zásadou rovnosti nemohla byť porušená iným – žalobkyňou neočakávaným – rozhodnutím v rozličných konaniach, keďže žalovaný nemá vedomosť o iných konaniach žalobkyne, v ktorom by žalovaný či iný správny orgán rozhodoval odlišne. S prihliadnutím na skutočnosti uvedené v tejto časti vyjadrenia konštatoval, že v konaní o udelení národného víza žalobkyni a rozhodnutím o zamietnutí víza nedošlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej moci, napadnuté rozhodnutie je zákonné a žalobný dôvod podľa § 191 ods. 2 písm. g) SSP je potrebné odmietnuť. 11. Žalobkyňa sa ďalej k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila. IV. Relevantná právna úprava 12. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 13. Podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov štátnemu príslušníkovi tretej krajiny môže byť udelené národné vízum, ak je to potrebné v súvislosti s udelením pobytu v Slovenskej republike. 14. Podľa § 17 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny podáva žiadosť o udelenie národného víza na úradnom tlačive na zastupiteľskom úrade. Štátny príslušník tretej krajiny môže podať žiadosť o udelenie národného víza aj na ministerstve vnútra, ak sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a národné vízum má byť udelené v záujme Slovenskej republiky.
15. Podľa § 17 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov k žiadosti o udelenie národného víza je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad, farebnú fotografiu s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúcu jeho aktuálnu podobu, doklad potvrdzujúci účel pobytu a doklad o zdravotnom poistení. Zastupiteľský úrad alebo ministerstvo vnútra si môže od štátneho príslušníka tretej krajiny vyžiadať ďalšie doklady len vtedy, ak sú doklady predložené podľa predchádzajúcej vety nepostačujúce na rozhodnutie o žiadosti o udelenie národného víza. Na požiadanie je štátny príslušník tretej krajiny povinný osobne sa dostaviť na pohovor. 16. Podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov zastupiteľský úrad môže udeliť národné vízum len po predchádzajúcom súhlasnom stanovisku ministerstva vnútra; ministerstvo vnútra a ministerstvo zahraničných vecí sa môžu dohodnúť, v ktorých prípadoch môže zastupiteľský úrad udeliť národné vízum aj bez stanoviska ministerstva vnútra. Zastupiteľský úrad alebo ministerstvo vnútra neudelí národné vízum, ak a) štátny príslušník tretej krajiny nepredloží všetky doklady podľa odseku 2, b) štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie národného víza alebo c) štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby. 17. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú účel pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, v živnostenskom registri alebo v inom obdobnom registri alebo zapísaný v obchodnom registri ako osoba oprávnená konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 18. Správny súd v Bratislave dáva do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z. z. (ďalej len zákon č. 151/2022 Z. z.) prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/84/2022 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-2S/84/2022. 19. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z., rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) rozsudkom dňa 8. júla 2026. Žalobkyňa ani žalovaný nežiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nezistil iné dôvody, pre ktoré by bolo potrebné pojednávanie nariadiť (§ 107 ods. 1 SSP). VI. Právne posúdenie veci 20. Predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým neudelil žalobkyni národné vízum. Žalobkyňa namietala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu rozporu so zákonom č. 404/2011 Z. z., čo správny súd vyhodnotil ako žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, teda nesprávne právne posúdenie veci. 21. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pozostáva z odkazu na § 17 ods. 5 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a z poznámky „VRT je po platnosti“. V napadnutom rozhodnutí akékoľvek bližšie odôvodnenie absentuje. Žalovaný svoju úvahu o dôvode zamietnutia žiadosti žalobkyne vysvetlil vo vyjadrení k žalobe. Z odôvodnenia, ktoré v tomto vyjadrení poskytol, je zrejmé, že za primárny dôvod, pre ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, považuje vydanie nesúhlasného stanoviska CVO. Zároveň je z vyjadrenia zrejmé, že ust. § 17 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v kontexte ust. § 32 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov vykladá v tom zmysle, že predložené doklady žiadateľom nemôžu byť staršie ako 90 dní v čase obdržania stanoviska od CVO v zmysle § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ako aj v čase vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie víza. Uvedený výklad podľa názoru správneho súdu z týchto ustanovení nevyplýva. Naopak takýto výklad by znamenal svojvôľu CVO resp. žalovaného, pokiaľ by sa podmienka predloženia dokumentov nie starších ako 90 dní posudzovala s ohľadom na
to, kedy CVO, resp. žalovaný urobia nejaký úkon. Takýto postup zo strany žalovaného a CVO by bol ľahko zneužiteľný bez možnosti žiadateľov ovplyvniť výsledok konania o ich žiadosti o udelenie víza. Žiadateľ o víza nemôže zabezpečiť, aby CVO vydalo stanovisko ku konkrétnemu dátumu, ani aby žalovaný vydal rozhodnutie ku konkrétnemu dňu. Postup žalovaného je v takomto prípade pre žiadateľov o víza nepredvídateľný. Neobstojí pritom ani námietka, že žalovaný je limitovaný lehotou na vydanie rozhodnutia, keďže prekročenie tejto lehoty nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ zákon o pobyte cudzincov umožnil žiadateľom predložiť všetky potrebné doklady nie staršie ako 90 dní ku dňu podania žiadosti, nie je možné dodatočne túto 90-dňovú dobu platnosti dokumentov považovať za stále plynúcu počas administratívneho konania pred žalovaným, resp. vybavovania žiadosti o stanovisko CVO. Žalobkyňa bola oprávnená predložiť výpis z registra trestov nie starší ako 90 dní, a túto podmienku bolo potrebné posudzovať ku dňu podania žiadosti o udelenie národného víza. Iba tak je možné zo strany žiadateľky vedieť, ako staré dokumenty môže k žiadosti priložiť a prispôsobiť tak svoje správanie (vybavenie dokumentov) splneniu tejto zákonnej podmienky. Správny súd preto vyhodnotil ako relevantnú námietku žalobkyne, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu posúdeniu splnenia podmienky podľa § 17 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 32 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktorým žalovaný vo vyjadrení argumentoval. 22. Správny súd pripomína, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu. Túto zásadu uplatnil ústavný súd najprv v konaní o súlade právnych predpisov, keď vyslovil právny názor: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou SR určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR“ (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). 23. Pokiaľ žalovaný namieta, že v čase, ktorý žalobkyňa uviedla, ako vstup do krajiny, by bol uvedený výpis z register trestov starší ako 90 dní, správny súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené v konečnom dôsledku nevylučuje podanie úplnej žiadosti o udelenie povolenia na pobyt a predloženie všetkých potrebných dokladov podľa ust. § 32 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný žalobkyňu poučil o tom, že doklady, ktoré predkladá, sú žalovaným posudzované s ohľadom na plánovaný čas vstupu do Slovenskej republiky (teda k momentu, ktorý nastane v budúcnosti). 24. Správny súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného ohľadom jeho viazanosti stanoviskom CVO. Skutočnosť, že žalovaný vzhľadom na nesúhlasné stanovisko CVO nemohol žalobkyni národné vízum udeliť, nijakým spôsobom nezbavuje žalovaného jeho povinnosti vydať rozhodnutie v súlade so zákonom. Skutočnosť, že CVO zvolil nesprávny výklad ust. § 17 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a v tomto dôsledku nesprávne posúdil platnosť predloženého výpisu z registra trestov, nie je možné považovať za relevantný dôvod na zamietnutie žiadosti, pretože uvedené skutočnosti nemožno vykladať na ťarchu žalobkyne. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že žalovaný je stanoviskom CVO viazaný. Je na žalovanom a CVO, ako orgánoch verejnej správy reprezentujúcich v administratívnom konaní jeden štát, aby zvolili taký postup, ktorého výsledkom bude rozhodnutie vydané v súlade so zákonom. 25. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že žalobkyňa na podporu svojich argumentov o porušení základných zásad správneho konania neuviedla žiadnu judikatúru. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedenie judikatúry nie je obligatórne a vymedziť žalobný bod možno dostatočne aj bez poukázania na iné rozhodnutia súdov. 26. Za rovnako irelevantnú považoval správny súd obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že nemohlo dôjsť k porušeniu princípu materiálneho právneho štátu a s tým spojenými princípmi materiálnej spravodlivosti, právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže zákonodarca takúto „právnu
istotu“ v zákone neustanovil. Skutočnosť, že na udelenie národného víza neexistuje právny nárok, neznamená, že žalobkyňa ako žiadateľka o toto vízum je zbavená akejkoľvek právnej ochrany vo vzťahu k spravodlivému a zákonnému konaniu orgánov verejnej moci. Vzhľadom na to, že Ústava Slovenskej republiky definuje Slovenskú republiku ako právny štát, musia byť princípy právneho štátu aplikované všetkými orgánmi konajúcimi v mene Slovenskej republiky vo všetkých veciach a voči všetkým subjektom. Absolútnym základom právneho štátu, myšlienkou, pre ktorú vznikol, je obmedzenie štátu právom, antitéza k uplatňovaniu svojvôle a protiklad k despotickej vláde, kde vládne svojvôľa namiesto práva. „Ak má byť štát právnym štátom, musí byť presne právne definovaný. Právny poriadok musí obsahovať mnohé garancie proti porušovaniu práv, rozsah, prostriedky a medze jeho aktivity, takisto aj sféru slobody občanov.“ (DRGONEC, Ján. Čl. 1. In: DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 211.). 27. Ústavný sud Slovenskej republiky sa k pojmu materiálny právny štát vyjadril napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2008 z 20. mája 2009, v ktorom uviedol: „Koncepcia materiálneho právneho štátu akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99). Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu (obdobne napr. PL. ÚS 22/06). Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.“ 28. Správny súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že zásada správneho konania vyjadrená v § 3 správneho poriadku nemôže byť vnímaná spôsobom, že správne orgány majú povinnosť plniť očakávania účastníka konania a v prípade, ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu tejto zásady. Uvedené však nie je prípad žalobkyne, pretože nejde o plnenie očakávania žalobkyne, že jej bude priznané národné vízum (ani ako vlastníčke nehnuteľnosti), ako to uviedol žalovaný, ale o očakávanie, že o jej žiadosti bude rozhodnuté v súlade so zákonom. Uvedené očakávanie je vzhľadom na princípy právneho štátu nepochybne očakávaním legitímnym. 29. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné a bolo vydané na základe nesprávneho výkladu relevantných zákonných ustanovení (§ 17 ods. 5 v nadväznosti na ust. § 32 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov), preto zrušil napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie (§191 ods. 4 SSP). 30. Úlohou žalovaného po vrátení veci bude žiadosť žalobkyne znova posúdiť a rozhodnúť o nej, prípadne si vyžiadať stanovisko od CVO, ktoré nanovo posúdi splnenie podmienok na udelenie národného víza s ohľadom na záväzný právny názor vyjadrený v tomto rozsudku. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak by orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd by opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). 31. O práve na náhradu trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal úspešnej žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP. 32. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP), ktorá nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Podľa § 445 ods. 1 a 2 SSP v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1 a 2 SSP sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.