Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/171/2022 1022201119 07. 07. 2026 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201119.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 651 682, právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101699458/2022 zo dňa 08.06.2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II.
Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania 1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 102455748/2021 zo dňa 02.12.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi podľa § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) pokutu vo výške X XXX,XX eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, a to za uvedenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017 v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty v sume nižšej, ako mal uviesť. 2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane konštatoval, že Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 100801822/2020 zo dňa 23.04.2020 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017. Toto rozhodnutie Daňového úradu Prešov bolo žalobcovi doručené dňa 27.04.2020 s tým, že právoplatným sa stalo dňa 27.05.2020 a vykonateľným dňa 12.06.2020. Správca dane ďalej citoval relevantnú právnu úpravu a uviedol spôsob výpočtu výšky pokuty. 3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101699458/2022 zo dňa 08.06.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že pokuta sa podľa relevantnej právnej úpravy ukladala obligatórne. Nebolo teda na úvahe správcu dane, či pokutu uloží alebo nie.
Správca dane bol povinný pokutu uložiť, ak si daňový subjekt nesplnil určitú zákonom stanovenú povinnosť. Odvolacia námietka nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že v ňom nebol uvedený dátum úhrady rozdielu dane, bola neopodstatnená, pretože dátum úhrady rozdielu dane v prípade uloženia tejto pokuty nemal vplyv na jej výšku. Ani odvolacia námietka duplicitného sankcionovania pokutou ako aj úrokom z omeškania nebola dôvodná. Správca dane totiž vyruboval úrok z omeškania iba v prípade, ak daňový subjekt uhradil rozdiel dane oneskorene. Ak daňový subjekt nedisponoval finančnou čiastkou v ustanovenej lehote a ustanovenej výške, mal možnosť podľa § 57 daňového poriadku požiadať správcu dane v zákonom taxatívne uvedených prípadoch o povolenie odkladu alebo platenie dane v splátkach. Žalobca však túto možnosť nevyužil. Odvolacie námietky nepreukazovali nesprávnosť alebo nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Správca dane pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. II. Žaloba 5. Žalobca sa žalobou zo dňa 08.08.2022, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 09.08.2022, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia (ďalej spolu len „rozhodnutie finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt“) a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie, pričom tiež navrhol, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov konania. 6. Žalobca ako právny základ žaloby (opakovane) citoval ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a daňového poriadku. 7. Správny poriadok pre rozhodnutia vydané v správnom konaní určoval základný rámec zákonných náležitostí, ktoré museli takéto rozhodnutia spĺňať. V rámci týchto kritérií sa osobitný dôraz kládol na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré muselo byť predovšetkým jasné a zrozumiteľné, pričom sa muselo opierať o vykonané dôkazy. Správny orgán tak bol povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia. Správny orgán sa tiež musel vyrovnať s otázkou, prečo nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkom konania. 8. Napadnuté rozhodnutie bolo príliš všeobecné a príliš široko koncipované. Toto rozhodnutie neodrážalo konkrétnu situáciu žalobcu. V zmysle § 155 ods. 4 daňového poriadku mal správca dane pri určovaní výšky pokuty prihliadať na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Zohľadnenie týchto okolností predstavovalo obligatórnu náležitosť rozhodnutia o uložení pokuty, a to bez ohľadu na to, za aký správny delikt sa pokuta ukladala. Finančné orgány teda nemohli opomenúť prihliadnuť na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Finančné orgány sa taktiež nemohli svojvoľne rozhodnúť, že z dôvodu taxatívne určenej výšky pokuty neuvedú posúdenie závažnosti, trvania a následkov protiprávneho stavu. Z odôvodnenia rozhodnutia finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt však nebolo zrejmé, ako finančné orgány vyhodnotili závažnosť protiprávneho konania žalobcu, resp. v čom videli protiprávnosť konania žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt tiež absentovali dôvody, prečo finančné orgány rozhodli o uložení pokuty v konkrétnej výške. Z odôvodnenia rozhodnutia finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt taktiež nebolo zrejmé, ako vyhodnotili finančné orgány závažnosť, spôsob, čas trvania a možné následky porušenia povinnosti žalobcu. Rozhodnutie finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt bolo preto nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a nepresvedčivé. 9. Finančné orgány rozhodli na základe neprávoplatného základného rozhodnutia, neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci a spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci. Vydané rozhodnutie finančných orgánov obsahovalo rozpory v podstatných otázkach. Finančné orgány prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydali svoje rozhodnutie v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Rozhodnutie finančných orgánov neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Finančné orgány nepostupovali pri vydaní predmetného rozhodnutia v súlade s platnými právnymi predpismi.
III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 21.10.2022 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že správca dane uložil žalobcovi pokutu na základe rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. 100801822/2020 zo dňa 23.04.2020, ktorým Daňový úrad Prešov vyrubil žalobcovi rozdiel dane na základe výsledkov daňovej kontroly, pričom toto rozhodnutie Daňového úradu Prešov nadobudlo právoplatnosť dňa 27.05.2020. Bolo tak zrejmé, že správca dane žalobcovi uložil pokutu na základe právoplatného rozhodnutia. 11. Správca dane mal dostatok dôkazov a dostatočne posúdil skutkový stav, pretože pokutu za správny delikt uložil na základe údajov z rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane a zákonom stanoveného výpočtu výšky pokuty za správny delikt. Podľa relevantnej právnej úpravy sa pokuta ukladala obligatórne. Nebolo teda na úvahe správcu dane, či pokutu uloží alebo nie. Správca dane bol povinný pokutu uložiť, ak si daňový subjekt nesplnil povinnosť, a to buď v správnej výške alebo v lehote tak, ako to vyplývalo z jednotlivých hmotnoprávnych predpisov alebo z rozhodnutia správcu dane. 12. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného k žalobe nevyužil. IV. Konanie na správnom súde 13. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/171/2022 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-1S/171/2022. 14. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd vec rozhodol na pojednávaní dňa 07.07.2026. V. Relevantná právna úprava 15. Podľa § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, správneho deliktu sa dopustí ten, kto uvedie v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v daňovom priznaní uviesť. 16. Podľa § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku, správca dane uloží pokutu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ročne zo sumy o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatenú podľa osobitných predpisov bez podania daňového priznania, za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) a f). 17. Podľa § 155 ods. 2 daňového poriadku, pokuta podľa odseku 1 písm. f) až h) sa počíta za každý deň odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na podanie daňového priznania alebo po dni splatnosti dane až do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo do uplynutia lehoty uvedenej v § 16 ods. 9 na podanie dodatočného daňového priznania po spísaní zápisnice o začatí daňovej kontroly, doručení oznámenia o daňovej kontrole, doručení oznámenia o rozšírení daňovej kontroly na iné zdaňovacie obdobie alebo po doručení oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň, alebo do dňa doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok nie menej ako 1 % z vyrubenej sumy najviac
však vo výške vyrubenej sumy. Pri vyrubení dane vyrubovacím rozkazom sa pokuta vypočíta spôsobom podľa prvej vety do dňa vyrubenia dane. 18. Podľa § 155 ods. 4 daňového poriadku, správca dane pri určovaní výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu a na index daňovej spoľahlivosti. VI. Právne posúdenie veci správnym súdom 19. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo posúdiť, či finančné orgány pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou, a to v medziach žalobných námietok ako aj v medziach právnej úpravy ustanovenej v § 195 SSP. Pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt v medziach žalobných námietok, správny súd pripomína, že samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, determinujú mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky. Správny súd v tejto súvislosti vo vzťahu k žalobným námietkam taktiež pripomína, že nemal oprávnenie všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti rozhodnutia finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia uvedeného rozhodnutia finančných orgánov za žalobcu konkretizovať (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/7/2025 zo dňa 29.01.2026, ods. 34). 20. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky prvotne uvádza, že obsah žaloby bol na mnohých miestach neurčitý, všeobecný a s preskúmavanou právnou vecou nesúvisiaci (napríklad odkaz žalobcu na správny poriadok, ktorého aplikácia je však v preskúmavanej právnej veci s poukazom na § 163 daňového poriadku vylúčená). Správny súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami, spočívajúcimi v citácii veľkého množstva právnych predpisov (aj nesúvisiacich) alebo judikatúry, či všeobecných konštatovaní. Žaloba musí byť formulovaná dostatočne konkrétne, pretože správnemu súdu neprináleží úloha namiesto žalobcu vyhľadávať možné porušenie zákona v rozhodnutí, resp. v postupe správneho orgánu. 21. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky, presnejšie v nadväznosti na žalobnú námietku, v rámci ktorej žalobca poukazoval na právnu úpravu ustanovenú v § 155 ods. 4 daňového poriadku, taktiež uvádza, že jazykový výklad predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme a je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu, k čomu slúžia aj ďalšie postupy ako napríklad logický a systematický výklad, či výklad e ratione legis. Zmysel právnej normy pritom nie je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému. Preto je potrebné obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými normami právneho predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia, ku ktorému patrí, či celého právneho systému. Jednotlivé metódy zisťovania obsahu a zmyslu právnej normy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Je potom zrejmé, že ani zmysel právnej úpravy ustanovenej v § 155 ods. 4 daňového poriadku nie je možné určiť izolovane bez poznania vnútorných súvislostí právnych predpisov na úseku správy daní. 22. Vo vzťahu k žalobnej námietke, v zmysle ktorej rozhodnutie finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, keďže finančné orgány podľa žalobcu neprihliadali v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 155 ods. 4 daňového poriadku na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu, správny súd uvádza, že táto námietka nebola dôvodná. Žalobca síce má pravdu, že v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 155 ods. 4 daňového poriadku správca dane pri určovaní výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu, avšak v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci je potrebné uvedomiť si, že žalobcovi bola uložená pokuta v zmysle § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku, ktorý stanovuje, že správca dane uloží pokutu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“) ročne zo sumy, o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatenú podľa osobitných predpisov bez podania daňového priznania, za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) a f) daňového poriadku. Daňový poriadok tak v § 155 ods.
1 písm. f) bod 1 stanovuje presnú výšku pokuty, ktorú možno uložiť (nejedná sa o rozpätie od – do). Správny súd súčasne uvádza, že v prípade správnych deliktov podľa § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku zákon ukladá správcovi dane povinnosť uložiť pokutu, a teda sa nejedná o oprávnenie správcu dane, ale o jeho povinnosť (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/32/2020 zo dňa 08.12.2020, ods. 17). 23. Ak daňový poriadok pracuje s pojmom „trojnásobok základnej úrokovej sadzby“ ECB ročne zo sumy, o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatenú podľa osobitných predpisov bez podania daňového priznania, jedná sa o priamo určiteľnú sumu, a to bez ohľadu na závažnosť správneho deliktu, trvanie a následky protiprávneho stavu. Inak povedané, skutočnosti uvedené v § 155 ods. 4 daňového poriadku nemajú vplyv na sankciu, ktorá bola žalobcovi uložená za predmetný správny delikt. V preskúmavanej právnej veci išlo o rozhodovanie o správnom delikte založené na princípe objektívnej zodpovednosti. Finančné orgány vychádzali z právoplatného rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, ktorým boli viazané, pričom subjektívne okolnosti na strane žalobcu (ako daňového subjektu), ktoré viedli k priznaniu dane, ktorá bola nižšia ako daň, ktorá mala byť v daňovom priznaní uvedená, neboli predmetom konania o predmetnom správnom delikte a na rozhodnutie o vine a treste (sankcii) zaň nemali žiadny vplyv a liberácia žalobcu (ako daňového subjektu) nebola prípustná (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/32/2020 zo dňa 08.12.2020, ods. 14). 24. Pre uloženie sankcie podľa § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku je podstatné, že daňovému subjektu bola zvýšená rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom konaní daň uvedená v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatená podľa osobitných predpisov bez podania daňového priznania a od tejto sumy sa potom odráža výška sankcie. Z predloženého administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 100801822/2020 zo dňa 23.04.2020 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 112 459,30 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017. Toto rozhodnutie Daňového úradu Prešov nadobudlo právoplatnosť dňa 27.05.2020. Bola tak splnená podmienka právoplatného rozhodnutia, ktorým bola zvýšená daň uvedená v daňovom priznaní (v čase vydania prvostupňového rozhodnutia). Splnenie tejto podmienky je podstatné na uloženie pokuty na základe § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku. Na výšku pokuty tak nemá vplyv úhrada zvýšenej dane (i), trvanie tohto deliktu (ii) a ani závažnosť a následky (iii). Správny súd súčasne uvádza, že § 155 ods. 4 daňového poriadku sa na danú vec neaplikuje, pretože § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku predstavuje vo vzťahu k § 155 ods. 4 daňového poriadku špeciálne ustanovenie, ktoré má aplikačnú prednosť a ktoré už z povahy veci vylučuje všeobecnú aplikáciu § 155 ods. 4 daňového poriadku (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Stk/11/2021 zo dňa 28.02.2023). 25. Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že finančné orgány pri uložení pokuty žalobcovi vychádzali z právoplatného rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, ktorým boli viazané. Z výroku prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrejmé, že žalobcovi bola pokuta uložená s odkazom na § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku, a to za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, vo výške X XXX,XX eur na tom skutkovom základe, že žalobca uviedol daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017 v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty v sume nižšej ako bola suma dane, ktorú mal uviesť. 26. Rozhodnutie finančných orgánov vo veci uloženia pokuty za správny delikt bolo nepochybne len zákonným následkom porušenia povinnosti žalobcu, o ktorej mal žalobca vedomosť vzhľadom na právoplatnosť predtým vydaného rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty. Inými slovami, uloženie pokuty žalobcovi bolo len obligatórnym vyústením postupu finančných orgánov voči žalobcovi (ako daňovému subjektu), ktorý začal už daňovou kontrolou a v rámci ktorej mal žalobca možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly. Výsledkom predmetnej daňovej kontroly bolo nielen vyrubenie rozdielu dane, ale aj uloženie pokuty za správny delikt. Aj v tomto prípade je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v konaní o správnom delikte išlo o dvojstupňové konanie finančných organov, a teda žalobca mal možnosť vzniesť námietky v odvolacom konaní, čo aj učinil. Je tiež potrebné vziať do úvahy charakter konania o uložení sankcie, kde správca dane rozhodoval len na podklade právoplatného rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, s ktorým bol žalobca oboznámený.
27. Správny súd preskúmal predmetnú právnu vec aj z hľadiska právnej úpravy ustanovenej v § 195 SSP, avšak nezistil žiadnu z tam uvedených okolností, ktorá by odôvodňovala postup podľa § 196 SSP, a ktorá by následne mohla viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a prípadne aj prvostupňového rozhodnutia. 28. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 29. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 30. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave [§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a) a § 145 ods. 2 písm. a) SSP]. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.