Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 302/2020-44 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, zastúpeného JUDr.
Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 133/2013 z 29. mája 2013, a takto rozhodol: Ústavnej sťažnosti
nevyhovuje. Odôvodnenie: I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť
,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“). 2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v pozícii žalovaného sporovou stranou napadnutého konania o ochranu osobnosti, ktoré začalo podaním žaloby na okresnom súde 28. mája 2003. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 861/2008 z 20. novembra 2015 žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Co 259/2016 z 28. novembra 2018 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Výšku náhrady trov odvolacieho konania žalovaného okresný súd podľa tvrdení sťažovateľa nevyčíslil samostatným uznesením. 3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na konanie bez zbytočných prieťahov s poukazom na to, že konanie celkovo trvá 17 rokov napriek skoršiemu nálezu ústavného súdu, ktorý okrem iného prikázal okresnému súdu konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) (Čičmanec v. Slovenská republika) podľa názoru sťažovateľa nemožno konanie v merite oddeľovať od konania o náhrade trov, o výške ktorých dosiaľ nebolo rozhodnuté samostatným uznesením okresného súdu, napriek tomu, že ich krajský súd rozsudkom vydaným v odvolacom konaní v plnom rozsahu priznal protistrane sťažovateľa. Konanie žiada posúdiť z hľadiska jeho celkovej extrémnej dĺžky ako jeden celok, keďže nie je ukončené. 4. Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol: „... 3. Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
2
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod č.k. 4C/861/2008 porušené boli. 4. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č.k. 4C/861/2008 konal bez zbytočných prieťahov . 5.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 17.000 Eur, ktoré
je Okresný súd Pezinok povinný mu zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu. 6.
priznáva náhradu trov konania v sume 364,62 Eur, ktorú je
Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť...“ 5. Ústavný súd z evidencie vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že sťažovateľ podal pred podaním tejto ústavnej sťažnosti 192 iných ústavných sťažností. Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 133/2013 z 29. mája 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. júla 2013, už vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008, prikázal okresnému súdu konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur. 6. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 302/2020 z 23. júna 2020 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 133/2013 z 29. mája 2013 a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol. II. Vyjadrenie odporcu, replika sťažovateľa a priebeh napadnutého konania 7. Zastupujúca predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr 87/20 z 8. júla 2020 ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti a k priebehu napadnutého konania v podstatnom uviedla, že okresný súd vykonal rozsiahle a náročné dokazovanie, popísala priebeh konania a poukázala na príspevok sťažovateľa k predĺženiu
3
konania, ktorý sa opakovane nedostavil na pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný. Uviedla tiež, že v rokoch 2004 až 2008 a v období rokov 2015 až 2018 okresný súd nebol vecne alebo funkčne príslušný na konanie a nemal vplyv na priebeh konania. 8. Sťažovateľ podaním zo 16. júla 2020 zotrval na ústavnej sťažnosti, oznámil svoj súhlas s upustením od pojednávania a k meritu uviedol, že „porušovateľ nedal odpoveď na dlhosiahle obdobia jeho nečinnosti, nezáujmu o vec, nekonanie s urýchlením“ a „ku dňu podania tohto vyjadrenia porušovateľ nerozhodol o trovách odvolacieho konania, hoc bol k tomu povinný“. 9. Vzhľadom na oznámenia sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 10. Ústavný súd zo zapožičaného spisového materiálu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého konania v rozhodnom období po právoplatnosti skoršieho nálezu, t. j. od 3. júla 2013: - Z dôvodu ospravedlnenia (kolízia termínov) právneho zástupcu sťažovateľa a (práceneschopnosť a
iné)
sťažovateľa
bolo
odročené
pojednávanie
nariadené
na 6. september 2013, 29. január 2014, 4. apríl 2014, 13. jún 2014, 17. október 2014 a 22. apríl 2015. - Okresný súd v časti zastavil konanie uznesením z 9. februára 2015 z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu. - Z dôvodu kolízie termínov sťažovateľa okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 11. september 2015. - Okresný súd vyniesol rozsudok (ktorým zamietol žalobu) na pojednávaní za účasti sporových strán 20. novembra 2015. - Sťažovateľ podal odvolanie 9. februára 2016.
4
- Po vykonaní procesných úkonov bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave 22. júna 2016 na odvolacie konanie. - Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7 Co 259/2016 z 28. novembra 2018 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a priznal žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Dňa 21. decembra 2018 bol spis vrátený okresnému súdu. - Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 22. januára 2019. - Sťažovateľ podal dovolanie 14. marca 2019. - Okresný súd výzvou z 23. marca 2019 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za dovolacie konanie s poučením o následok nezaplatenia v podobe zastavenia dovolacieho konania. - Sťažovateľ požiadal 25. apríla 2019 o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku a 14. júla 2019 vydokladoval osobné a majetkové pomery. - Okresný súd uznesením z 13. augusta 2019 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku. - Sťažovateľ podal 20. septembra 2019 sťažnosť proti tomuto uzneseniu. - Okresný súd uznesením zo 16. októbra 2019 vydaným sudcom sťažnosť zamietol. - Okresný súd uznesením z 27. januára 2020 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. - Sťažovateľ podal 24. februára 2020 sťažnosť proti uzneseniu o zastavení dovolacieho konania, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením z 26. marca 2020 tak, že sťažnosť zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. mája 2020. - Sťažovateľ sa elektronicky 14. mája 2020 informoval na okresnom súde, či bolo vydané uznesenie o náhrade trov odvolacieho konania žalovaného v zmysle rozsudku odvolacieho súdu. - Okresný súd uznesením z 15. mája 2020 priznal náhradu trov odvolacieho konania žalovaného v sume 0 €, pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Toto uznesenie bolo odoslané do elektronických schránok právnych zástupcov sporových strán 18. mája 2020 o 11:27:31 h s označením „Uznesenie zo dňa 15.5.2020...“ a doručenka k „4C/861/2008 uznesenie č.l. 485“. Právny zástupca žalovaného ho prevzal 19. mája 2020
5
a právny zástupca sťažovateľa 3. júna 2020. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. júna 2020 (po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti). - Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu 20. mája 2020. III. Relevantná právna úprava a judikatúra 11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 12. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04). 14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Priznanie práva na prerokovanie vecí bez
6
zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu a sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01). 15. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky fázy súdneho konania smerujúceho k urovnaniu sporu o občianskom práve alebo záväzku skončili v primeranej lehote, a to vrátane fáz nasledujúcich po rozhodnutí v merite veci (napr. rozsudok ESĽP vo veci Hornsby v. Grécko z 19. 3. 1997, sťažnosť č. 18357/91). 16. Európsky súd pre ľudské práva však tiež zdôrazňuje, že strany v konaní by mali preukázať starostlivosť pri uskutočňovaní procesných úkonov, zdržať sa akýchkoľvek zdržovacích taktík a využiť prostriedky vnútroštátneho práva, ktoré umožňujú skrátenie príslušného procesu (rozsudok ESĽP vo veci Unión Alimentaria Sanders S.A. v. Španielsko zo 7. 7. 1989, sťažnosť č. 11681/85). 17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa. IV. Právne posúdenie veci 18. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie vo veciach ochrany osobnosti tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a ani okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú jej mimoriadnu skutkovú či právnu náročnosť. Predmet konania je hodnotený ako prioritný.
7
19. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ rozhodujúcou mierou prispel k predĺženiu konania, a to späťvzatím časti žaloby so značným časovým odstupom od jej podania a zmarením siedmich nariadených pojednávaní svojou neúčasťou. Na jedinom pojednávaní, ktorého sa sťažovateľ v rozhodnom období zúčastnil, okresný súd meritórne rozhodol. 20. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). 21. Z popísaného priebehu súdneho konania (bod 10 nálezu) vyplýva, že okresný súd postupoval v konaní plynulo a efektívne, márne vytyčoval pojednávania v krátkych intervaloch a reagoval na početné procesné úkony sťažovateľa bez zbytočného odkladu. 22. Pokiaľ sťažovateľ osobitne poukazuje na oneskorené vydanie uznesenia o vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania protistrany, ústavný súd považuje za potrebné komplexne posúdiť okolnosti celého prípadu. Z nich vyplýva, že sťažovateľova právna istota v merite bola (po čiastočnom zastavení konania pre späťvzatie žaloby 9. februára 2015) nastolená právoplatne 22. januára 2019. Následne okresný súd vykonával úkony súvisiace s predložením veci na dovolacie konanie, ktoré inicioval sťažovateľ a ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom (právoplatne 5. mája 2020). Uznesením z 15. mája 2020 okresný súd priznal náhradu trov odvolacieho konania protistrane v sume 0 €, a to jeden deň po dopyte sťažovateľa.
8
23. Ústavný súd preskúmal celé konanie v rozhodnom období, rešpektujúc judikatúru ESĽP, pretože primeranosť lehoty sa musí vzťahovať aj na fázy konania nasledujúce po meritórnom rozhodnutí. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej však v tomto prípade neprebiehalo konanie, ktoré by mohlo ovplyvniť výsledok sporu o občianskom spore sťažovateľa (dovolacie konanie bolo zastavené pre nezaplatenie poplatku sťažovateľom, pozn.), a to ani v časti konania o náhrade trov konania, keďže okresný súd už rozsudkom náhradu trov konania účastníkom nepriznal a odvolací súd v rozsudku priznal náhradu trov úspešnému žalovanému, ktorému trovy nevznikli. Okresný súd vydal uznesenie o vyčíslení trov odvolacieho konania po zastavení dovolacieho konania. Vzhľadom na to, že výška priznanej náhrady trov konania nemá vplyv na zmenu hmotnoprávneho postavenia sťažovateľa (je povinný zaplatiť 0 eur), nemožno uvažovať o zásahu do práv sťažovateľa. Zistené oneskorenie s vydaním tohto uznesenia teda nemá ústavnoprávnu relevanciu ani z hľadiska posudzovania zbytočných prieťahov. Zároveň sa žiada podotknúť, že podanie sťažnosti namietajúcej neprimeranú dĺžku konania poznačeného obštrukciami zo strany sťažovateľa, a to v čase, keď mal právny zástupca sťažovateľa uvedené uznesenie v elektronickej schránke a trvanie konania odvodzoval výlučne od nevydania tohto rozhodnutia o výške trov, ktoré nijako nezasahuje do jeho hmotných práv, sa javí ako špekulatívne a zneužívajúce ochranu procesných práv. Teda konanie, ktoré nepožíva ochranu. 24. Ústavný súd preto konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní v rozhodnom období možno hodnotiť ako efektívne smerujúci k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa, predĺženie konania bolo spôsobené okolnosťami na strane sťažovateľa a jeho právna istota bola nastolená v čase pred podaním ústavnej sťažnosti 22. januára 2019. Uznesenie vyčísľujúce priznané trovy konania protistrany bolo síce vydané s časovým odstupom po nastolení právnej istoty v merite, avšak tento odstup bol spôsobený konaním o dovolaní sťažovateľa, a uznesenie samotné nebolo spôsobilé privodiť ujmu na právach sťažovateľa v ústavne relevantnej intenzite. Z uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
9
25. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Sťažovateľ nebol v konaní úspešný a okresnému súdu trovy nevznikli, preto o nich ústavný súd nerozhodoval. 26. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu
10