Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 367/2026-33 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky správcu konkurznej podstaty Profesionálna správcovská kancelária, k.s., IČO 46 333 908, Námestie slobody 28, Bratislava, zastúpenej Lukáč & Co., s. r. o., Železničná 89/10, Považská Bystrica, proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 4Sf/41/2023-126 z 22. januára 2026 takto rozhodol: 1. Uznesením Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 4Sf/41/2023-126 z 22. januára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 4Sf/41/2023-126 z 22. januára 2026 z r u š u j e a v e c v r a c i a Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 014,41 eur, ktorú j e Správny súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci 1. Ústavnému súdu bola 7. apríla 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením správneho súdu č. k. 4Sf/41/2023-126 z 22. januára 2026. Sťažovateľka navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správca konkurznej podstaty úpadcu , sa správnou žalobou z 20. decembra 2023 domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102613121/2023 z 20. októbra 2023, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane (ako
prvého stupňa) z 5. mája 2023 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 24 000 eur za zdaňovacie obdobie júl 2014. 3. Správny súd uznesením zo 14. augusta 2025 uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podanú správnu žalobu vo výške 35 eur podľa položky č. 10 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), v spojení s § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 1 a 3 zákona o súdnych poplatkoch v lehote 10 dní od doručenia uznesenia, pričom ju poučil o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku v stanovenej lehote. Uznesenie spolu s platobným predpisom na zaplatenie súdneho poplatku boli sťažovateľke prostredníctvom právneho zástupcu doručené 7. augusta 2025. 4. Správny súd následne uznesením č. k. 4Sf/41/2023-109 vydaným vyšším súdnym úradníkom 5. novembra 2025 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanie správnej žaloby v stanovenej lehote, ktorá uplynula 18. augusta 2025. 5. Sťažovateľka podala sťažnosť, v ktorej nespochybňovala, že vyrubený poplatok za správnu žalobu nezaplatila. Namietala nesprávnu aplikáciu zákona o súdnych poplatkoch, keďže vôbec nebol aplikovaný § 4 ods. 2 písm. p) zákona o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého je správca konkurznej podstaty od zaplatenia súdneho poplatku oslobodený. Sťažovateľka sa domnievala, že na jej strane nebola v tomto prípade založená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie správnej žaloby, preto jej bol uznesením zo 4. augusta 2025 vyrubený poplatok uložený nesprávne a nezákonne. Sťažnosťou napadnuté uznesenie o zastavení konania pre jeho nezaplatenie tak označila za vecne nesprávne a nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže neboli založené dôvody na zastavenie konania pre nezaplatenie poplatku. 6. Sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení konania vydanému vyšším súdnym úradníkom správny súd napadnutým uznesením vydaným sudcom 22. januára 2026 zamietol ako nedôvodnú. V odôvodnení prezentoval výklad sporného § 4 ods. 2 písm. p) zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je oslobodenie viazané na postavenie správcu a jeho činnosť vykonávanú v rámci konkurzného konania podľa osobitného právneho predpisu, pričom toto oslobodenie nemožno vykladať extenzívne. Oslobodenie sa preto vzťahuje len na tie procesné úkony správcu, ktoré bezprostredne súvisia s výkonom jeho zákonných povinností v konkurznom konaní, najmä s ochranou, so správou a speňažovaním majetku patriaceho do konkurznej podstaty, ako aj s uplatňovaním a vymáhaním práv a nárokov úpadcu v rámci konkurzu. Podanie správnej žaloby v správnom súdnictve podľa názoru správneho súdu nepredstavuje úkon, ktorý by bol nevyhnutnou a priamou súčasťou výkonu činnosti správcu konkurznej podstaty v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Ide o procesný prostriedok ochrany subjektívnych práv v oblasti verejného práva, ktorý svojou povahou presahuje rámec úkonov smerujúcich k speňaženiu majetku konkurznej podstaty alebo uspokojeniu veriteľov úpadcu. Podanie správnej žaloby preto nemožno subsumovať pod vecné oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. p) zákona o súdnych poplatkoch. Za relevantnú skutočnosť, ktorá oslabuje argumentáciu sťažovateľky, označil správny súd to, že v iných obdobných konaniach totožný žalobca konajúci sťažovateľkou uhradil súdny poplatok bez námietok. Z toho vyvodil „ustálenú procesnú prax“ sťažovateľky, „v rámci ktorej sám žalobca implicitne uznával svoju povinnosť zaplatiť súdny poplatok“, a procesné pochybenie, resp. opomenutie sťažovateľky, ktoré sa následne 2
snaží dodatočne legitimizovať účelovou právnou argumentáciou založenou na extenzívnom a nesprávnom výklade § 4 ods. 2 písm. p) zákona o súdnych poplatkoch. II. Argumentácia sťažovateľky 7. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta nesprávne právne posúdenie poplatkovej povinnosti správcu konkurznej podstaty, ktoré je v rozpore so znením § 4 ods. 2 písm. p) zákona o súdnych poplatkoch, ktoré správcu od poplatkov oslobodzuje. V správnom súdnom konaní preto žalobca nemal poplatkovú povinnosť, tá mu bola uložená nezákonne a zastavenie konania pre nezaplatenie poplatku, na ktorého úhradu nie je povinný, nie je ústavne akceptovateľné a porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, najmä mu tým bol odňatý prístup k správnemu súdu bez právneho základu. 8. Podľa názoru sťažovateľky je správca oslobodený v každom súdnom konaní, pretože dotknuté ustanovenie neurčuje žiadne ďalšie podmienky a zakotvuje jedinú taxatívnu výnimku – uplatňovanie nárokov z pohľadávok postúpených na úpadcu po vyhlásení konkurzu. Právna úvaha vyjadrená v napadnutom uznesení spôsobom, že oslobodenie nemožno vykladať extenzívne, ale výlučne v medziach a na účely sledované zákonom, nemá žiadnu legislatívnu oporu, naopak, je v priamom rozpore s explicitnou úpravou zákona o súdnych poplatkoch. V tejto súvislosti poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 63/2019, z ktorého vyplýva pri výklade poplatkovej povinnosti zásada v pochybnostiach v prospech poplatníka. 9. Sťažovateľka ďalej uviedla, že správnu žalobu podala v rámci svojej správcovskej činnosti podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii a snaží sa ňou zvrátiť nezákonné rozhodnutie finančného riaditeľstva, ktoré má priamy (negatívny) finančný dopad na majetok úpadcu, a to vo výške 24 000 eur s príslušenstvom. Správna žaloba podaná zo strany správcu bola konkrétnym právnym prostriedkom uplatneným v záujme ochrany majetku úpadcu a následného uspokojenia veriteľov a realizáciou zákonnej povinnosti konať s odbornou starostlivosťou. Na podporu svojich argumentov a vyhliadky úspechu v merite veci priložila k ústavnej sťažnosti rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/31/2021 z 27. júna 2022 vydaný v predchádzajúcom konaní o kasačnej sťažnosti úpadcu, ktorého sťažovateľka zastupuje v tejto veci. Týmto rozsudkom bolo zrušené rozhodnutie daňových orgánov o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty úpadcovi za totožné zdaňovacie obdobie (júl 2014), na ktoré nadväzuje konanie v tejto veci o preskúmanie v poradí ďalšieho rozhodnutia. 10. Sťažovateľka v závere uviedla, že zaplatenie poplatkov v iných súvisiacich veciach, ktoré majú ten istý právny základ a týkajú sa iných zdaňovacích období, nemá žiadnu relevanciu pri posudzovaní zastavenia konania v tejto veci. Poplatky v týchto veciach neplatila sťažovateľka pri podaní správnych žalôb, ale až po vyrubení súdneho poplatku tieto preventívne zaplatila, a to výlučne z opatrnosti pred prípadným zastavením konania. Sťažovateľka nepopiera, že v tomto jedinom prípade sa jej platbu nepodarilo vykonať, avšak to nemôže odôvodňovať zastavenie konania pre nezaplatenie poplatku, na ktorý nie je povinná. 11. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 367/2026-16 zo 17. júna 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vo zvyšnej časti (označeného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. 3
III. Vyjadrenie správneho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky 12. Správny súd listom sp. zn. Spr 4003/2026 zo 6. júla 2026 predložil vyjadrenie sudkyne spravodajkyne, ktorá popísala priebeh konania a označila ústavnú sťažnosť za nedôvodnú, pretože zotrvala na dôvodoch uvedených v napadnutom uznesení. 13. Finančné riaditeľstvo ako zúčastnená osoba sa na výzvu ústavného súdu k ústavnej sťažnosti nevyjadrilo. 14. Sťažovateľka sa v replike z 30. júla 2026 na vyjadrenie správneho súdu v celom rozsahu pridŕžala argumentácie doteraz uvedenej v ústavnej sťažnosti, keďže vyjadrenie správneho súdu sa v celom rozsahu obmedzuje len na argumenty uvedené v napadnutom uznesení. IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 15. Ústavný súd v danom prípade upustil od ústneho pojednávania, pretože na základe podaní účastníkov dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci [§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. 16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením správneho súdu, ktorými zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom o zastavení konania. Napadnuté uznesenie správneho súdu sťažovateľka považuje za arbitrárne a nezákonné, vychádzajúce z ústavne nekonformného výkladu aplikovaných noriem. 17. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy (čl. 141 ods. 1 ústavy). Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd preto vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv v ústavne relevantnej intenzite. 18. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi. Princíp právnej istoty ako súčasť princípu právneho štátu spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. 19. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako je napr. právo 4
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. 20. Ústavný súd ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie, aby preskúmal ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia správneho súdu v zmysle predložených námietok sťažovateľky týkajúcich sa ústavne nesúladného výkladu ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch upravujúceho výnimku z platenia súdneho poplatku správcom konkurznej podstaty. 21. V konaní pred správnym súdom sa poplatok platí správnemu súdu, ktorý vo veci koná (§ 9 ods. 7 zákona o súdnych poplatkoch). 22. Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním žaloby, súd podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). 23. Podľa § 4 ods. 2 písm. p) zákona o súdnych poplatkoch od poplatku je oslobodený správca podľa osobitného predpisu – zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak nejde o uplatňovanie nárokov z pohľadávok postúpených na úpadcu po vyhlásení konkurzu. 24. V konaní nie je sporné, že sťažovateľka neuhradila súdny poplatok splatný podaním žaloby ani na dodatočnú výzvu správneho súdu v ním určenej lehote. Sporným je v prejednávanej veci výklad oslobodenia správcu konkurznej podstaty od platenia súdneho poplatku. Účastníci konania pred ústavným súdom ponúkajú svoje konkurenčné právne názory na uplatnenie oslobodenia vo veciach správneho súdnictva. Sťažovateľka zastáva názor, že jej vec podlieha oslobodeniu, pretože správna žaloba bola podaná v rámci správcovskej činnosti podľa osobitného predpisu, smeruje k zrušeniu daňového rozhodnutia, ktoré má priamy finančný vplyv na konkurznú podstatu a uspokojenie veriteľov v rámci konkurzu. Navyše zákon o súdnych poplatkoch ustanovuje jedinú výnimku, keď správca nie je oslobodený od poplatku (postúpenie pohľadávok po vyhlásení konkurzu), čo nie je tento prípad. Správny súd zastáva opačný právny názor, že v správnom súdnictve sa oslobodenie neaplikuje, pretože podanie správnej žaloby nepredstavuje úkon, ktorý by bol nevyhnutnou a priamou súčasťou výkonu činnosti správcu konkurznej podstaty v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a ide o procesný prostriedok ochrany subjektívnych práv v oblasti verejného práva, ktorý svojou povahou presahuje rámec úkonov smerujúcich k speňaženiu majetku konkurznej podstaty alebo uspokojeniu veriteľov úpadcu. 25. Ústavný súd konštantne judikuje, že spravodlivá a účinná materiálna ochrana základných práv adresátov právnych noriem vyžaduje zvoliť ten z do úvahy prichádzajúcich konkurujúcich výkladov sporného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, ktorý poskytne plnohodnotnú realizáciu práv sťažovateľky, teda prikloní sa k poskytnutiu súdnej ochrany. 26. Pre posúdenie ústavnej akceptovateľnosti výkladu poskytnutého správnym súdom je podstatné, čo je v konaní o správnej žalobe v hre. V danej veci správna žaloba požadovala zrušenie rozhodnutia orgánov finančnej správy, ktorým bola uložená konkrétna finančná povinnosť úpadcovi, prípadný úspech správnej žaloby by mal preto priamy dopad na konkurznú podstatu úpadcu. Správnu žalobu podával správca konkurznej podstaty pri výkone svojej právomoci zverenej mu zákonom o konkurze a reštrukturalizácii v mene úpadcu. Výklad poskytnutý sťažovateľkou 5
ústavný súd považuje za koncepčný a logický bez zásadných právnych nejasností. Právna úvaha správneho súdu o tom, že podanie správnej žaloby presahuje rámec úkonov smerujúcich k speňaženiu konkurznej podstaty sa ústavnému súdu javí ako veľmi všeobecná, nezohľadňujúca konkrétne dopady konania o správnej žalobe a nereflektuje ani na zákonnú formuláciu, ktorá vylučuje jediný prípad podania žaloby správcom konkurznej podstaty. Úvahy o úhrade poplatkov v iných veciach sťažovateľkou uvedené v napadnutom uznesení ústavný súd hodnotí ako úplne bez právneho významu pri posudzovaní poplatkovej povinnosti v tejto veci. Žiadna prax spočívajúca v plnení súdom autoritatívne uložených povinností pod hrozbou zastavenia konania pre nezaplatenie poplatku nemôže zakladať následnú povinnosť takej praxe sa ďalej držať na strane sťažovateľky alebo odvodzovať z nej možnosť neoslobodenia od poplatku v rozpore so znením zákona o súdnych poplatkoch na strane súdu. Navyše správny súd uvažuje o oslobodení ako o vecnom – vzťahujúcom sa na konkrétny druh súdneho konania, pričom v danej veci podľa dikcie a systematizácie dotknutého ustanovenia ide o oslobodenie osobné – správcu konkurznej podstaty vo všeobecnosti bez ohľadu na predmet konania. 27. Ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že ide o uloženie verejnoprávnej (poplatkovej) finančnej povinnosti zo strany štátneho orgánu, pričom povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona. Ak zákon o poplatkovej povinnosti explicitne z tejto povinnosti vyníma osobu správcu konkurznej podstaty pri realizácii jeho oprávnení, nie je ústavne aprobovateľné na základe neodôvodneného zužujúceho výkladu odoprieť túto úľavu v priamom rozpore so zmyslom a s účelom ustanovenej výnimky, navyše s následkom odopretia prístupu k súdu. 28. Pokiaľ tak správny súd urobil, o veci sťažovateľky rozhodol na základe ústavne nekonformného výkladu sporného ustanovenia zákona, čím porušil základné právo sťažovateľky domáhajúcej sa súdnej ochrany zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, preto napadnuté uznesenia správneho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu). 29. Úlohou správneho súdu, ktorý je v zmysle § 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu, bude opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky, majúc na zreteli, že každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku). V. Trovy konania 30. Úspešná sťažovateľka si uplatnila právo na náhradu trov konania. 31. Ústavný súd priznal sťažovateľke fakultatívnu náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za dva úkony právnej služby v roku 2026 (prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) a režijného paušálu k nim podľa § 16 ods. 3 vyhlášky. Takto určená suma predstavuje spolu s daňou z pridanej hodnoty celkom 1 014,41 eur (bod 3 výroku nálezu).
6
32. Priznanú náhradu trov konania je správny súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 33. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár predseda senátu
7