Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky III. ÚS 294/2026-43 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateliek 1) ARAVER a.s., M. R. Štefánika 26, Trenčín, a 2) AUTONOVO, a.s., Zvolenská cesta 40, Banská Bystrica, zastúpených URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Protimonopolného úradu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 0012/OKT/2016, postupu Správneho súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 2Shs/1/2025 a postupu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3Shk/3/2022 takto rozhodol: Ústavným sťažnostiam n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Skutkový stav a argumentácia sťažovateliek 1. Sťažovateľky doručili ústavnému súdu 3. marca 2026 obsahovo totožné ústavné sťažnosti, ktorými sa domáhajú vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd napadnutým postupom protimonopolného úradu a napadnutými postupmi správneho súdu a najvyššieho správneho súdu. Navrhujú, aby ústavný súd prikázal správnemu súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal im finančné zadosťučinenie po 15 000 eur proti protimonopolnému úradu, po 30 000 eur proti správnemu súdu a po 15 000 eur proti najvyššiemu správnemu súdu a náhradu trov konania. 2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 294/2026-20 z 5. mája 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) spojil ústavné sťažnosti a prijal ich na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Protimonopolný úrad začal napadnuté správne konanie proti sťažovateľkám (a ďalším subjektom) 3. júna 2016. Lehota na vydanie rozhodnutia bola podľa zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaži“) opakovane predĺžená v súhrnnej dĺžke o 24 mesiacov. Proti prvému rozhodnutiu protimonopolného úradu z 30. novembra 2018 sťažovateľky podali rozklad, o ktorom rozhodla Rada protimonopolného úradu (ďalej len „rada úradu“) 12. júla 2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušila a vrátila protimonopolnému úradu na ďalšie konanie. Protimonopolný úrad rozhodol v poradí druhým rozhodnutím 3. februára 2020, ktoré bolo na základe rozkladu radou úradu zmenené rozhodnutím z 15. mája 2020. Uvedenými rozhodnutiami bola sťažovateľkám uložená pokuta a sťažovateľke 1 aj zákaz účasti na verejnom obstarávaní a verejnej súťaži po dobu troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. 4. Proti rozhodnutiam protimonopolného úradu sťažovateľky podali 29. júla 2020 (s doplnením z 30. júla 2020) správnu žalobu, ktorá bola predmetom konania na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/166/2020. Krajský súd rozsudkom z 29. júna 2021 rozhodnutia protimonopolného úradu z 3. februára a 15. mája 2020 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Najvyšší správny súd v napadnutom konaní rozhodnutím z 30. apríla 2025 zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. V napadnutom konaní na najvyššom správnom súde bola predĺžená lehota na vyhotovenie písomného rozhodnutia. Správnemu súdu bolo písomné vyhotovenie rozhodnutia najvyššieho správneho súdu vrátane spisového materiálu odoslané 23. júna 2025. Sťažovateľkám bolo rozhodnutie najvyššieho správneho súdu doručené 22. augusta 2025. 6. V napadnutom konaní na správnom súde sa uskutočnilo pojednávanie 24. apríla 2026, na ktorom bola žaloba zamietnutá. 7. Sťažovateľky namietajú, že konanie v ich veci nie je právoplatne skončené ani po viac ako deviatich rokoch, pričom ide o štandardnú rozhodovaciu agendu protimonopolného úradu, ako aj správnych súdov a zároveň žiadna zo sťažovateliek svojím správaním nezapríčinila prieťahy v konaní. 8. Sťažovateľky zvýrazňujú v namietaných konaniach najmä neefektívnu a nesústredenú činnosť protimonopolného úradu aj správneho súdu, ktorých rozhodnutia boli opakovane rušené. 9. Vzhľadom na výšku uloženej pokuty a zákaz účasti na verejných súťažiach uložený sťažovateľke 1 má pre nich meritórne ukončenie veci a nastolenie právnej istoty mimoriadny význam. II. Vyjadrenia odporcov 10. Protimonopolný úrad vo vyjadrení zdôraznil, že napadnuté konanie trvalo v celkovej dĺžke 3 roky a 11 mesiacov. Zákon o hospodárskej súťaži v znení účinnom v čase správneho konania ukladal v § 30 lehotu na vydanie rozhodnutia 6 mesiacov a zároveň umožňoval v zložitých 2
prípadoch túto lehotu predĺžiť opakovane, najviac o 24 mesiacov. Tieto časové limity sa primerane aplikovali aj na fázu správneho konania po podaní rozkladu. Ako kľúčové pre posúdenie zbytočných prieťahov v napadnutom správnom konaní protimonopolný úrad označil skutočnosť, že na všetkých úrovniach konal v medziach zákonných limitov na vydanie rozhodnutia vrátane objektívnej a subjektívnej prekluzívnej lehoty pre uloženie pokuty. 11. Ďalej protimonopolný úrad uviedol, že napadnuté správne konanie bolo jednoznačne skutkovo i právne vysoko náročné. Na podporu tohto tvrdenia protimonopolný úrad poukázal na charakter antitrustových konaní, rozsah jednotlivých rozhodnutí, ktoré majú typicky niekoľko stoviek strán, a pod. V konkrétnostiach poukázal na to, že v napadnutom konaní bolo celkom 15 účastníkov a ďalší 3 žiadatelia o zhovievavosť, pričom bolo posudzované protisúťažné konanie v rozsahu od roku 2010 do 2016. Okrem toho za zložitú situáciu označil aj fakt, že bolo potrebné zabezpečiť zachovanie práv všetkých účastníkov vrátane zachovania obchodného tajomstva. Podľa protimonopolného úradu v napadnutom správnom konaní išlo o horizontálnu kartelovú dohodu konkurentov z hľadiska cieľa, čo predstavuje jedno z najzávažnejších porušení hospodárskej súťaže a súčasne jedno z najťažších na odhalenie. Navyše, konanie bolo posúdené ako také, ktoré môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi Európskej únie, a teda na konanie sa uplatňoval čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čo zároveň vyžaduje mechanizmus spolupráce medzi Európskou komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov. 12. Pokiaľ ide o správanie účastníkov v napadnutom správnom konaní, protimonopolný úrad poukázal na to, že účastníci opakovane žiadali predĺženie lehoty na vyjadrenie pred vydaním každého správneho rozhodnutia. Za kritický označil aj reakčný čas a kvalitu vyznačenia obchodného tajomstva, na ktoré boli jednotliví podnikatelia úradom vyzvaní. Na ústnom pojednávaní 11. januára 2018, ktoré sa konalo na základe žiadosti niektorých účastníkov, boli prezentované rozsiahle vyjadrenia, ktoré bolo potrebné vyhodnotiť a spracovať za stáleho zachovania práv všetkých účastníkov, čo jednoznačne časovo zaťažovalo celé konanie. Aj z vyjadrení sťažovateliek počas konania vyplýva, že vec považovali za skutkovo zložitú. Okrem toho protimonopolný úrad poukázal aj na viacnásobné zmeny právneho zastúpenia jednotlivých účastníkov konania a s tým súvisiace poskytnutie primeraného času na štúdium prípadu. V konaní bolo potrebné vysporiadať sa aj s návrhom sťažovateliek na podanie prejudiciálnej otázky a tiež s podanými námietkami zaujatosti. 13. Vo vzťahu k povahe veci protimonopolný úrad uviedol, že predmetná vec, v ktorej sa skúmala kartelová dohoda, nie je takej povahy, ktorá by si vyžadovala osobitnú rýchlosť. Pokiaľ sťažovateľky uvádzali dôležitosť prípadu v kontexte potencionálneho úbytku majetku, je potrebné zdôrazniť účel a charakter pokuty ako takej. V súvislosti s námietkou sťažovateliek o ich právnej neistote v nadväznosti na právo vlastniť majetok protimonopolný úrad poukázal na skutočnosť, že pokuta bola obom sťažovateľkám právoplatne uložená, teda je im známy jej rozsah a výška. I keď rozhodnutia úradu podliehajú súdnemu prieskumu, uložená povinnosť automaticky nestráca svoju záväznosť ani nevzniká pochybnosť o jej existencii. Napokon k požiadavke finančného zadosťučinenia sa protimonopolný úrad vyjadril spôsobom, že podľa jeho názoru v napadnutom konaní nedošlo k zbytočným prieťahom, preto nie je dôvod na jeho priznanie. 14. Správny súd uviedol, že rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Shk/3/2022 z 30. apríla 2025 mu bol doručený 23. júna 2025. Po konečnom prerozdelení spisu bol rozsudok najvyššieho
3
správneho súdu doručovaný jednotlivým účastníkom a doručený im bol v rozmedzí od 11. augusta do 18. augusta 2025. 15. Od septembra 2025 do marca 2026 boli súdu priebežne doručované vyjadrenia účastníkov a správny súd zabezpečoval ich vzájomné preposielania. V marci 2026 správny súd doručoval aj predvolania na pojednávanie nariadené na 24. apríl 2026. Na tomto pojednávaní napokon správny súd žalobu zamietol. 16. Podľa správneho súdu k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní nedošlo, pretože po vrátení spisu z najvyššieho správneho súdu bol potrebný dlhší čas na jeho naštudovanie s ohľadom na počet účastníkov, rozsah spisu (2 400 strán), ako aj zložitosť veci. Navyše, správny súd je stále personálne poddimenzovaný. 17. Najvyšší správny súd vo svojom vyjadrení zdôraznil, že vo veci rozhodol 30. apríla 2025, a teda v čase podania ústavnej sťažnosti už nemožno uvažovať o právnej neistote sťažovateliek či prieťahoch v konaní v tomto stupni. Pre úplnosť kasačný súd uviedol, že skoršiemu rozhodnutiu v danej veci bránila objektívna nemožnosť zložiť zákonný senát, keďže dvaja sudcovia senátu 3S boli vylúčení a spôsob určenia zastupujúcich sudcov sa opakovane menil. Tiež uviedol, že ide o rozsiahly a zložitý prípad, ktorý vyžadoval dlhší čas na štúdium. III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 18. Podstata námietok sťažovateliek spočíva v porušení ich základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v dôsledku nečinnosti, resp. neefektívneho postupu protimonopolného úradu a správnych súdov, ktorého dĺžku sťažovateľky považujú za jedno konanie. III.1. K namietanému postupu protimonopolného úradu: 19. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu o skončení konania pred protimonopolným úradom ústavný súd podčiarkuje jednu zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorá musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Tento názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 165/2021). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde (II. ÚS 104/2022, III. ÚS 107/2022,)], pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudky vo veciach Obluk proti Slovenskej republike z 20. 6. 2006, sťažnosť č. 69484/01, body 61 až 65; Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
4
20. Vo vzťahu ku konaniu protimonopolného úradu je preto potrebné vysloviť, že toto konanie bolo právoplatne skončené ešte pred podaním ústavnej sťažnosti. V tomto štádiu konania teda nejde o aktuálny a trvajúci zásah do práv sťažovateliek zo strany protimonopolného úradu, čo je v zmysle ustálenej judikatúry nevyhnutným predpokladom vyslovenia porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti nebolo tejto časti ústavnej sťažnosti vyhovené [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde]. III.2. K správnemu súdnemu konaniu: 21. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017, II. ÚS 118/2019). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. 22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V rámci prvého kritéria prihliada ústavný súd aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade. 23. Predmetom konania bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí protimonopolného úradu o kartelovej dohode medzi 15 podnikateľmi za účasti ďalších 3 subjektov za obdobie 6 rokov. Možno konštatovať, že správna žaloba sťažovateliek netvorí bežnú a rutinnú agendu správnych súdov. Aj z tohto dôvodu, ale aj z dôvodu, že predmetom posúdenia je pomerne veľké množstvo skutočností a dôkazov, možno konštatovať, že ide o vec skutkovo aj právne pomerne zložitú. 24. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek v napadnutom konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v priebehu konania k zbytočným prieťahom, a ani správne súdy také správanie sťažovateliek vo svojich vyjadreniach neuviedli. 25. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj tretím hodnotiacim kritériom, teda postupom správnych súdov v napadnutom konaní. Poukazuje predovšetkým na to, že celkové trvanie tohto konania, v čase podania ústavnej sťažnosti takmer 6 rokov, sa samo osebe javí ako neprimerané. 26. Pokiaľ ide o postup krajského/správneho súdu, ústavný súd nezistil v jeho činnosti také obdobia, ktoré by bolo možné označiť za zbytočné prieťahy. Krajský súd rozhodol do jedného roka (správna žaloba bola podaná v júli 2020 a súd rozhodol v júni 2021). Čiastočnej neefektívnej činnosti krajského súdu svedčí skutočnosť, že jeho rozsudok z 29. júna 2021 bol neskôr najvyšším správnym súdom zrušený (apríl 2025). Na druhej strane treba tiež zdôrazniť, že po vrátení veci (jún
5
2025) správny súd meritórne rozhodol o žalobe po deviatich mesiacoch (apríl 2026). Možno tak sumarizovať, že konanie na správnom súde trvalo v súhrnnej dĺžke menej ako 2 roky. 27. V tejto súvislosti ústavný súd s odkazom na vlastnú judikatúru, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach akcentuje, že dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy a zložitosti veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 203/2021). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 401/2022). 28. Vo vzťahu ku konaniu na najvyššom správnom súde treba prisvedčiť sťažovateľkám, že dĺžka kasačného konania nebola optimálna. Je však potrebné zdôrazniť, že v čase podania ústavnej sťažnosti bolo toto konanie právoplatne skončené takmer jeden rok, a teda nemožno uvažovať o aktuálnom a trvajúcom zásahu do základných práv sťažovateliek. Ústavný súd preto aj tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. 29. Z hľadiska komplexného posúdenia namietaných konaní postup protimonopolného úradu ani správnych súdov neviedol k porušeniu označených práv sťažovateliek, preto nebolo ich ústavným sťažnostiam vyhovené (§ 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario). P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl predseda senátu
6