Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 489/2026-73
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JP Legal, s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti upovedomeniu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 5 Kn 39/26/5500-2 z 3. februára 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť 1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. marca 2026 a doplnenou 21. júla 2026 sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) upovedomením krajskej prokuratúry označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté upovedomenie zrušiť, vec vrátiť krajskej prokuratúre na ďalšie konanie a žiada priznať jej aj finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania. 2. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 489/2026 z 13. augusta 2026 prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II. Skutkové východiská 3. ako bývalý partner sťažovateľky a otec ich spoločného maloletého dieťaťa mal na sťažovateľku 29. novembra 2024 fyzicky zaútočiť. Tvrdený skutok sťažovateľka bezprostredne po jeho spáchaní oznámila policajtovi ústne do zápisnice s úmyslom podať trestné oznámenie. Keďže policajt sťažovateľke odmietol vydať zápisnicu o podaní trestného oznámenia, sťažovateľka
z dôvodu právnej istoty podala 12. decembra 2024 na obvodnom oddelení Policajného zboru v Kysuckom Novom Meste (ďalej len „obvodné oddelenie“) podľa § 196 Trestného poriadku trestné oznámenie pre spomenutý skutok, ako aj pre podozrenie z ďalších trestných činov, ktorých sa mal dopustiť . Trestné oznámenie sťažovateľka v priebehu roka 2025 viackrát doplnila. Keďže postup orgánov činných v trestnom konaní pri vybavovaní trestného oznámenia nebol podľa názoru sťažovateľky dostatočne efektívny, sťažovateľka podala 17. júla 2025 a 14. októbra 2025 žiadosti na účel odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a preverenia vybavovania trestného oznámenia. Sťažovateľka sa podľa vlastného tvrdenia medzičasom v podstate náhodne dozvedela, že časť skutkov, pre ktoré podala trestné oznámenie, bola postúpená na konanie o priestupku, pričom procesný osud konania o inej časti skutkov jej nemal byť známy. 4. Okresná prokuratúra Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) sťažovateľke 4. novembra 2025 v reakcii na jej podanie zo 14. októbra 2025 notifikovala, že na prokuratúre sú vedené viaceré konania, v ktorých sťažovateľka vystupuje ako oznamovateľka, pričom jedno z konaní je priestupkovým konaním, kde prokuratúra nevykonáva dozor podľa Trestného poriadku. Okresná prokuratúra zároveň sťažovateľku vyzvala, aby uviedla, či žiada preskúmať postup orgánov činných v trestnom konaní, a v prípade, ak áno, aby identifikovala trestné konanie, ktorého sa žiadosť týka. Pre prípad, že sťažovateľka žiada odstrániť prieťahy v priestupkovom konaní, okresná prokuratúra podotkla, že podanie bude odstúpené netrestnému úseku prokuratúry. 5. V reakcii na výzvu okresnej prokuratúry sťažovateľka 13. novembra 2025 oznámila, že žiada preskúmať postup policajta pri vybavovaní trestného oznámenia v znení jeho doplnení, o ktorom „sa takmer rok nekoná, a teda oznamovateľka ani nemôže konkretizovať trestné konanie, ale len trestné oznámenie, na základe ktorého malo začať a s najväčšou pravdepodobnosťou doposiaľ nebolo začaté žiadne trestné konanie“. Sťažovateľka sa podľa vlastného tvrdenia nedomáhala vykonania dozoru prokuratúry v režime podľa Trestného poriadku v priestupkovom konaní, ale vykonania dozoru podľa Trestného poriadku nad postupom policajta pri vybavovaní trestného oznámenia. Konkrétne sťažovateľka špecifikovala, že prokurátor „nie je vylúčený z prieskumu postupu policajta len preto, že tento policajt preskúmava skutok oznámený trestným oznámením tým, že začne objasňovanie skutku v priestupkovom konaní, ktoré je správnym konaním. Prokurátor totiž vykonáva dozor nad tým, či sa nielen hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne policajt vysporiadal s podaním trestných oznámení. A ak je trestné oznámenie vybavované v priestupkovom konaní namiesto trestného konania, tak ide o nezákonný postup policajta podľa Tr. por.“. 6. Okresná prokuratúra, reagujúc na podania sťažovateľky zo 14. októbra 2025 a 13. novembra 2025, sťažovateľke prípisom z 19. decembra 2025 oznámila, že sťažovateľka podľa obsahu podaní žiadala o realizáciu oprávnení prokuratúry v netrestnej oblasti, a to vo vzťahu k preskúmaniu zákonnosti pri objasňovaní priestupku v správnom konaní vedenom na obvodnom oddelení pod sp. zn. ORP-P-493/ORP-KNM-2024. Prokurátor vydal upozornenie, ktorým sa domáhal odstránenia nečinnosti vo vzťahu k uvedenému priestupkovému konaniu a najmä k skončeniu objasňovania priestupku. V rámci dozoru prokuratúry bola skúmaná aj skutočnosť, či na základe oznámení sťažovateľky nie je dôvod na vydanie pokynu na začatie trestného stíhania a realizáciu úkonov trestného konania. Takúto skutočnosť okresná prokuratúra nezistila.
2
7. V nadväznosti na prípis okresnej prokuratúry z 19. decembra 2025 podala sťažovateľka 20. januára 2026 krajskej prokuratúre žiadosť podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 9/2025 z 27. októbra 2025 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní (ďalej len „príkaz“). Sťažovateľka v podstatnom žiadala o prieskum postupu okresnej prokuratúry a obvodného oddelenia, ako aj o prijatie opatrení na účel riadneho vybavenia trestného oznámenia. Konkrétne, sťažovateľka navrhovala, aby krajská prokuratúra uložila povinnosť (i) bezodkladne zaevidovať podanie trestného oznámenia, (ii) dôkladne preskúmať a vyhodnotiť všetky informácie a dôkazy týkajúce sa skutkov, ktoré sú predmetom trestného oznámenia a jeho doplnení, a (iii) o trestnom oznámení riadne vydať rozhodnutie podľa § 197 alebo § 199 Trestného poriadku, ktoré bude obsahovať jasný a logicky zdôvodnený opis skutkových zistení, právnu kvalifikáciu posudzovaného konania a úvahy, na základe ktorých orgány činné v trestnom konaní dospeli k svojim záverom. Zároveň sťažovateľka žiadala o prieskum postupu okresnej prokuratúry a obvodného oddelenia vo vedených konaniach o priestupkoch, ako aj o prijatie opatrení špecifikovaných v podanej žiadosti. 8. Napadnutým upovedomením krajská prokuratúra sťažovateľku informovala, že orgány činné v trestnom konaní posudzujú podania prioritne podľa obsahu bez ohľadu na ich označenie. Ďalej uviedla, že sťažovateľkine „trestné oznámenia“ sú „aktuálne vyhodnocované a realizované v rámci priestupkového konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a to pod ORP-P-493/ORP- KNM-2024. Samotné preverovanie tak neprebieha v zmysle ustanovení Trestného poriadku, ale podľa osobitného predpisu. V uvedenom režime, t. j. podľa osobitného predpisu, musia byť posudzované aj sťažnosti, podania a následne aj opravné prostriedky proti rozhodnutiam vydaným v takomto konaní. Aktuálne ani prokuratúra, a to v rámci trestného úseku, nie je oprávnená posudzovať podania mimo trestného konania, t. j., ktoré sa neriadia režimom a postupom v zmysle Trestného poriadku.“. Krajská prokuratúra s poukazom na uvedené zhrnula, že sťažovateľkinu žiadosť z 20. januára 2026 nemožno kvalifikovať ako žiadosť podľa príkazu, pretože príkaz zo svojej vecnej pôsobnosti vylučuje (okrem iného) žiadosti poukazujúce na nedostatky v činnosti orgánu verejnej moci, ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené osobitným predpisom alebo ktorých odstránenie alebo vybavenie nepatrí do pôsobnosti prokuratúry, resp. žiadosti, ktoré sú sťažnosťou alebo iným podaním podľa osobitného predpisu (napríklad podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o priestupkoch“). Nad rámec uvedeného krajská prokuratúra podotkla, že sťažovateľka má adresovať svoje ďalšie podania nadriadeným orgánom policajta, ktorý vykonáva priestupkové konanie. Popritom z napadnutého upovedomenia vyplýva, že krajská prokuratúra sťažovateľkinu žiadosť z 20. januára 2026 zaslala okresnej prokuratúre, ktorá je oprávnená predmetnú vec preskúmať ex offo a v prípade potreby vydať pokyn, aby sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali sťažovateľkinými námietkami v režime podľa Trestného poriadku. 9. Z doplnenia ústavnej sťažnosti doručeného ústavnému súdu 21. júla 2026 vyplýva, že sťažovateľkina žiadosť z 20. januára 2026 bola okresnou prokuratúrou postúpená späť krajskej prokuratúre, ktorá vo veci vydala 22. apríla 2026 ďalšie upovedomenie. Odtiaľ rezultuje rekapitulácia stavu priestupkového konania vedeného v reakcii na sťažovateľkine podania. Krajská prokuratúra podotkla, že upozorneniu okresnej prokuratúry z 19. decembra 2025 obvodné oddelenie vyhovelo a vo veci sa postupuje v súlade opatreniami navrhovanými v predmetnom upozornení.
3
Vzhľadom na uvedené krajská prokuratúra v danom štádiu konania neidentifikovala žiaden dôvod na ingerenciu v rámci výkonu dozoru na netrestnom úseku.
III. Argumentácia sťažovateľky 10. Sťažovateľka namieta, že do podania ústavnej sťažnosti nebolo jej trestné oznámenie po dobu 16 mesiacov vybavené žiadnym zo spôsobov predpokladaných Trestným poriadkom. Žiada, aby bolo jej trestné oznámenie „konečne prijaté, zaevidované, vecne preskúmané a vybavené zákonným a preskúmateľným spôsobom podľa Tr. por.“. Orgány činné v trestnom konaní totiž odmietajú vykonať trestné konanie, ktoré sa podaním trestného oznámenia v jeho predprípravnej fáze musí začať. Tento proces môže byť aj s poukazom na judikatúru ústavného súdu meritórne ukončený výlučne vydaním uznesenia podľa § 197 alebo § 199 Trestného poriadku (s následnou garanciou sťažnostného mechanizmu podľa § 197 ods. 3 Trestného poriadku), a nie iným neformálnym spôsobom. Namiesto zákonného vybavenia boli podania sťažovateľky bagatelizované a „vytlačené“ mimo režim trestného konania a v dôsledku zmätočného konania orgánov činných v trestnom konaní sťažovateľka nevie, o ktorých oznámených skutkoch orgány konajú, o ktorých nekonajú a o ktorých sa vedie priestupkové konanie. 11. Ak ide o napadnuté upovedomenie, sťažovateľka konkretizuje, že krajská prokuratúra odmietla prijať opatrenia na účel riadneho vybavenia jej trestného oznámenia. Podľa sťažovateľky «Prokurátor nie je vylúčený z prieskumu postupu policajta len preto, že policajt preskúmava skutok oznámený trestným oznámením tým, že začne objasňovanie skutku v priestupkovom konaní, ktoré je správnym konaním. Prokurátor totiž vykonáva dozor nad tým, či sa nielen hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne policajt vysporiadal s podaním trestných oznámení. A ak je trestné oznámenie vybavované v priestupkovom konaní namiesto trestného konania alebo nie je vybavované vôbec, alebo sa „stratí“, tak ide o nezákonný postup policajta podľa Tr. por.». 12. Sťažovateľka sumarizuje, že tvrdenými nedostatkami malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na účinné vyšetrovanie, ktoré je súčasťou základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň mali byť porušené aj procesné zložky ochrany súkromia, ako aj telesnej a duševnej integrity sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, s čím skutky uvádzané v trestnom oznámení vecne súvisia. Zvlášť promptne, urýchlene (dokonca preventívne) je totiž potrebné postupovať v prípadoch partnerského násilia, s čím sťažovateľkou oznámená a ňou tvrdená trestná činnosť súvisí. IV. Vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a replika sťažovateľky IV.1. Vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky: 13. Ak ide o námietku porušenia čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažovateľka v súvislosti s incidentom z 29. novembra 2024 podala policajtovi vysvetlenie podľa zákona o priestupkoch, príslušnú zápisnicu riadne podpísala a s jej obsahom súhlasila. Ďalšie podania (z 12. decembra 2024, 12. mája 2025, zo 17. júla 2025 a 6. októbra 2025), hoci formálne označené ako „doplnenie trestného oznámenia“, zasielala primárne obvodnému oddeleniu, ktoré ich evidovalo ako súčasť
4
objasňovania priestupku. Prokuratúra pritom vecne vybavuje podania označené ako trestné oznámenia len vtedy, ak aj ich obsah skutočne smeruje k prijatiu opatrenia v pôsobnosti prokuratúry. Viaceré podania aj napriek tomu, že sú označené ako trestné oznámenie, takúto povahu nemajú. Znamená to, že prokurátor s nimi nemusí nakladať ako s trestnými oznámeniami, ale prijme iné opatrenia zodpovedajúce ich obsahu. Základná premisa, ktorá platí naprieč celým právnym poriadkom, totiž znie, že každé podanie posudzuje prokurátor podľa obsahu. 14. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) si je vedomá prístupu ústavného súdu, podľa ktorého nie je dôvod na to, aby sa prokurátor vyhol formalizovanému rozhodnutiu podľa Trestného poriadku, a podanie, v ktorom je formulovaná subjektívna, hoc aj celkom nesprávna predstava o tom, že konkretizovaným postupom bol spáchaný trestný čin, neposúdil ako trestné oznámenie (III. ÚS 53/2024). V prípade sťažovateľky však ide o inú procesnú situáciu, pretože na základe ňou oznámených skutočností sa viedlo priestupkové (nie trestné) konanie. Prokurátori netrestného úseku prokuratúry sa v rámci výkonu svojej pôsobnosti opakovane zaoberali vybavovaním podaní sťažovateľky a obsah sťažovateľkou uvádzaných protiprávnych konaní vyhodnotili ako možný priestupok bez zistenia dôvodu na začatie trestného stíhania. Priestupkové konanie vedené proti pritom dosiaľ nie je ukončené a sťažovateľka má naďalej k dispozícii účinné prostriedky nápravy k všetkým rozhodnutiam vydaným správnym orgánom. 15. Ak ide o tvrdené porušenie čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy, napadnutým upovedomením došlo k postúpeniu podania sťažovateľky na vybavenie inej príslušnej prokuratúre. Preto sa ústavná sťažnosť javí v tomto aspekte zjavne neopodstatnená. Napriek tomu, že vo veci nebolo vedené žiadne trestné konanie, krajská prokuratúra vybavila podanie sťažovateľky z 20. januára 2026 včas. 16. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ústavy a čl. 10 listiny generálna prokuratúra uvádza, že pozitívne záväzky štátu, z ktorých vyplýva povinnosť štátnych orgánov uplatňovať trestnoprávne mechanizmy účinného vyšetrovania a stíhania, sa týkajú tvrdení o závažných násilných činoch spáchaných súkromnými osobami. V prípade sťažovateľky ide o objasňovanie menej závažných protiprávnych konaní , ktorými sa policajné orgány riadne zaoberali a dospeli k záveru, že tieto konania nedosahujú intenzitu potrebnú na vyvodenie trestnej zodpovednosti. 17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti k zásahu do ústavných práv sťažovateľky nedošlo. Generálna prokuratúra navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť. IV.2. Replika sťažovateľky: 18. Sťažovateľka sa v replike pridržiava ústavnej sťažnosti, pretože vyjadrenie generálnej prokuratúry neodpovedá na jej podstatu. Generálna prokuratúra opisuje len jeden fyzický incident z 29. novembra 2024 a priestupkové konanie, ktoré bolo v súvislosti s ním začaté a do ktorého polícia priradila aj sťažovateľkine trestné oznámenie a doplnenia. Z podpisu zápisnice v súvislosti so skutkom z 29. novembra 2024 nevyplýva súhlas sťažovateľky s právnou kvalifikáciou skutku ani vzdanie sa práva podať trestné oznámenie a jeho doplnenia. Sťažovateľke nemožno vytýkať, že svoje podania zasielala obvodnému oddeleniu, ktoré ich evidovalo ako súčasť objasňovania priestupku. Sťažovateľka nemohla ovplyvniť internú evidenciu polície.
5
19. Ak generálna prokuratúra žiada ústavnej sťažnosti nevyhovieť, tak sa mala vysporiadať najmä s tým, ako môžu správne orgány preskúmavať trestné oznámenie a ako by mohla prokuratúra v tomto smere vykonávať zákonný dohľad. Trestné oznámenie sťažovateľky bolo bez rozhodnutia podľa § 197 Trestného poriadku priradené k priestupkovému spisu, jeho obsah bol redukovaný, sťažovateľke nebola vydaná zápisnica a nebol jej umožnený prístup k spisu. Tvrdenia sťažovateľky sa nezakladajú len na formálnom označení jej podaní, ale na celom ich obsahu, z ktorého boli zistiteľné skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu. Vo veci je pritom rozhodujúce, či obsah podania vyžadoval postup podľa Trestného poriadku a vydanie preskúmateľného rozhodnutia. 20. Vyjadrenie generálnej prokuratúry, že sťažovateľka bude môcť využiť opravné prostriedky proti rozhodnutiu správneho orgánu, je nepravdivé. Sťažovateľka má v priestupkovom konaní len postavenie svedkyne (nemá k dispozícii žiadne opravné prostriedky) a nemá možnosť nahliadnuť do spisu na účel zistenia, o akých skutkoch sa koná. Sťažovateľka by sa mohla domáhať postavenia účastníčky priestupkového konania a vyslovenia porušenia práv účastníka konania, čo by však bolo zložité a viedlo by to k produkcii ďalších podaní. Navyše, rozhodnutia v priestupkovom konaní nie sú účinnou právnou náhradou chýbajúceho rozhodnutia o trestnom oznámení. 21. Nedostatok má aj právny názor, podľa ktorého vo veci neprebiehalo trestné konanie, a preto nemožno namietať jeho prieťahy. Sťažovateľka namieta, že jej trestné oznámenia neboli zákonne prijaté a vybavené, hoci to ich obsah vyžadoval. Neobstojí ani tvrdenie, že v prípade išlo o menej závažné protiprávne konania. Sťažovateľka tvrdí, že opakované protiprávne zásahy ju závažne obmedzujú v bežnom živote a jej každodenná agenda sa obmedzuje na vybavovanie podaní . Generálna prokuratúra nevysvetľuje, prečo opakovaný vzorec konania nedosahuje intenzitu nevyhnutnú na aktiváciu pozitívneho záväzku štátu viesť účinné vyšetrovanie. 22. Sťažovateľka sumarizuje, že generálna prokuratúra rieši to, čo ústavná sťažnosť nenamieta, a nereaguje na to, čo namieta. Obhajuje možnosť posúdiť podanie podľa obsahu, ale nepreukazuje obsahové posúdenie oznámených skutkov a nereaguje na celý obsah podaní. Opisuje priestupkové konanie, ale nevysvetľuje absenciu rozhodnutia podľa Trestného poriadku, pričom nešpecifikuje, o akých skutkoch správny orgán koná (a sťažovateľka sa to nemá ako dozvedieť). Sťažovateľka sa nedomáha vznesenia obvinenia ani konkrétneho výsledku trestného konania, ale toho, aby príslušný orgán jej podania obsahujúce opis konkrétnych skutkov posúdil v zákonnom režime, vykonal potrebné preverenie a výsledok vyjadril preskúmateľnou procesnou formou. V. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 23. Ústavný súd primárne poukazuje na skutočnosť, že jeho kompetencia rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel tkvie v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity kompetencie ústavného súdu
6
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj legislatívnej konštrukcie § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd (iný orgán verejnej moci) alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (napr. III. ÚS 123/2023). 24. V posudzovanom prípade sa sťažovateľka prostredníctvom ňou podaného a viackrát doplneného trestného oznámenia domáhala prieskumu podozrenia zo spáchania trestného činu . Obsah podaní sťažovateľky nebol zo strany orgánov verejnej moci vyhodnotený ako trestné oznámenie, a preto sa vo veci vedie priestupkové konanie. Ústavný súd neprehliada námietku sťažovateľky, podľa ktorej bolo jej trestné oznámenie (a jeho doplnenia) fakticky presunuté do priestupkovej roviny bez vydania rozhodnutia podľa § 197 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, na ktoré by nadväzovala možnosť podania sťažnosti v zmysle § 197 ods. 3 Trestného poriadku. Ani táto okolnosť však v skutkových intenciách veci sama osebe neodôvodňuje bezprostrednú ingerenciu ústavného súdu, pretože podania sťažovateľky sa posudzujú v priestupkovom konaní. V tomto štádiu konania nemožno vylúčiť, že správny orgán postúpi podania iným príslušným orgánom vrátane orgánu činného v trestnom konaní, ak zistené skutočnosti budú nasvedčovať, že ide o trestný čin [§ 71 písm. a) zákona o priestupkoch]. Takýmto postupom by sa vec opätovne dostala do dispozície orgánov činných v trestnom konaní, ktoré by boli povinné zaoberať sa ňou v režime Trestného poriadku. Tým by sa zároveň sťažovateľke opätovne otvorila možnosť využitia procesných prostriedkov nápravy, ktoré Trestný poriadok v súvislosti s postupom a rozhodovaním orgánov činných v trestnom konaní poskytuje a v ktorých by mohla predostierať svoju argumentáciu, ktorú aktuálne uvádza v ústavnej sťažnosti. 25. Za týchto okolností sa ústavný súd nepovažuje za potrebné zaoberať argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej konanie (vzhľadom na povahu a závažnosť) odôvodňovalo jeho posúdenie v trestnom konaní, a preto malo postupom orgánov činných v trestnom konaní dôjsť aj k porušeniu sťažovateľkinho práva na účinné vyšetrovanie. Táto námietka je v súčasnom štádiu predčasná. Okolnosti konania sú totiž predmetom prebiehajúceho priestupkového konania, v ktorom je úlohou správneho orgánu náležite zistiť skutkový stav a tento právne posúdiť. Pokiaľ by výsledky objasňovania veci nasvedčovali tomu, že konanie napĺňa znaky trestného činu, správny orgán disponuje už zmieňovaným zákonným mechanizmom na postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní. V aktuálnej situácii nemožno prejudikovať výsledok prebiehajúceho priestupkového konania. Posudzovanie námietky porušenia práva na účinné vyšetrovanie ústavným súdom už v tomto štádiu by preto znamenalo neprípustné predbehnutie kompetencie správneho orgánu zaoberajúceho sa skutkovými okolnosťami veci. Ústavný súd už len pripomína, že z podania trestného oznámenia nemožno vyvodiť subjektívne právo oznamovateľa na začatie trestného stíhania, vedenie trestného konania proti konkrétnej osobe ani na dosiahnutie ním požadovaného výsledku trestného konania. 26. Ústavný súd konštatuje, že podaniami sťažovateľky sa musí primárne zaoberať správny orgán, a až od jeho rozhodnutia či postupu, ale nevylučujúc ani iný zásah, bude závisieť konečný osud sťažovateľkiných podaní (podobne III. ÚS 123/2023). Situácia sťažovateľky sa v tomto líši od iných prípadov riešených ústavným súdom (napr. III. ÚS 415/2021, III. ÚS 53/2024), kde bolo
7
trestné oznámenie posúdené ako podnet, ktorý bol následne odložený bez bližšieho odôvodnenia (porov. III. ÚS 123/2023). Ani argumentácia, že sťažovateľka nemá v priestupkovom konaní postavenie účastníčky konania, nie je spôsobilá na spôsobe vybavenia ústavnej sťažnosti nič zmeniť. Rozhodné je, že sama sťažovateľka v replike uznáva, že sa postavenia účastníčky priestupkového konania môže domáhať. Z princípu subsidiarity ústavnej sťažnosti pritom vyplýva aj požiadavka, aby sťažovateľka pred podaním ústavnej sťažnosti využila dostupné prostriedky, ktorými sa môže domôcť procesného postavenia v prebiehajúcom priestupkovom konaní umožňujúceho jej účinne chrániť práva a následne využiť na to nadväzujúce procesné prostriedky. Argument sťažovateľky, že by sa musela „zložito domáhať postavenia účastníka konania a porušenia práv účastníka, čo by viedlo k produkcii ďalších podaní“, na tomto závere nič nemodifikuje. Subjektívne vnímaná procesná zložitosť či nehospodárnosť zákonom predpokladaného postupu nemôže nahradiť požiadavku vyčerpania prostriedkov ochrany práv v subsidiárnom reťazci predchádzajúcom ústavnej sťažnosti. Ak sa sťažovateľka postavenia účastníčky správneho konania domôže, bude sa môcť v rozsahu s týmto postavením spojených procesných oprávnení oboznámiť s predmetom a skutkovým rozsahom vedeného konania a uplatňovať v ňom svoje práva. Naopak, ak sa sťažovateľke napriek využitiu dostupných procesných prostriedkov nepodarí takéto postavenie dosiahnuť, prípadne jej tieto prostriedky neposkytnú účinnú ochranu, zostáva jej zachovaná finálna a konečná možnosť obrátiť sa po vyčerpaní iných prostriedkov nápravy na ústavný súd s novou ústavnou sťažnosťou. 27. Nejaví sa pravdivé ani tvrdenie sťažovateľky, že sa o niektorých ňou oznámených konaniach nevedie určité právne konanie. Sťažovateľka v replike sama uvádza, že polícia jej „trestné oznámenie a doplnenia“ priradila k veci fyzického incidentu z 29. novembra 2024, ktorá je prejednávaná v priestupkovom režime. Pokiaľ teda podľa vlastných tvrdení sťažovateľky boli jej jednotlivé podania priradené k tejto veci, nemožno prijať záver, že sťažovateľke nie je známe, v akom procesnom režime sa nimi orgány verejnej moci zaoberajú. Naopak, uvedená okolnosť nasvedčuje tomu, že sťažovateľkou oznamované skutočnosti boli začlenené do veci prejednávanej v priestupkovom konaní, a teda neostali bez procesnej odozvy. Tomuto konštatovaniu korešponduje aj záver uvedený na s. 23 vyjadrenia generálnej prokuratúry, podľa ktorého sú podania sťažovateľky zasielané obvodnému oddeleniu súčasťou objasňovania priestupku. Za tohto stavu nemožno krajskej prokuratúre v ústavno-právnej rovine vytýkať ani to, že nateraz neprijala opatrenia smerujúce k vybaveniu podaní sťažovateľky v trestno-procesnej sfére. Osobitne to platí za situácie, keď posúdenie veci vo vedenom priestupkovom konaní nie je nezvratne ukončené, a osobitne v kontexte čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) treba dodať, že priestupkové konanie nepochybne progreduje a nevyznačuje sa pasivitou. Ústavný súd znovu pripomína, že ak v priebehu administratívneho konania vyjdú najavo skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu, právna úprava umožňuje, resp. ukladá príslušnému správnemu orgánu povinnosť formálne postúpiť vec orgánom činným v trestnom konaní. 28. Aj napriek tomu, že došlo k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v celom rozsahu, podľa dikcie § 56 ods. 2 úvodnej vety zákona o ústavnom súde je jej odmietnutie v rámci predbežného prerokovania len možnosťou. Zo znenia zákona o ústavnom súde implicitne vyplýva, že aj po prijatí veci na ďalšie konanie je možné návrh z procesných dôvodov odmietnuť, keďže prijatie veci na ďalšie konanie nezakladá prekážku rozhodnutej veci v časti splnenia procesných podmienok. Tento názor je stabilne uznávaný nielen v judikatúre ústavného súdu
8
(napr. III. ÚS 231/2020, III. ÚS 167/2021, III. ÚS 370/2023), ale aj v ústavno-procesnej doktríne (napr. Tomaš, L. O princípe subsidiarity. 1. vydanie. Praha : Leges, 2026, s. 135 – 141). Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol v celosti pre nevyčerpanie prioritných nástrojov ochrany, a teda pre jej neprípustnosť z dôvodu predčasnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 123/2023). Odmietnutie ústavnej sťažnosti má zároveň za následok stratu právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej petite. 29. Ak sťažovateľka požadovala doručenie príloh vyjadrenia generálnej prokuratúry na účel podania repliky, ústavný súd uvádza, že zákon o ústavnom súde výslovne neupravuje povinnosť ústavného súdu doručiť sťažovateľke vyjadrenie odporcu ani všetky k nemu pripojené prílohy. Potrebu takéhoto postupu ústavný súd posudzuje s prihliadnutím na povahu veci, obsah vyjadrenia a jeho príloh, ako aj na potrebu zachovania možnosti sťažovateľa účinne reagovať na skutočnosti významné pre rozhodnutie o ústavnej sťažnosti. V posudzovanej veci sťažovateľka napriek tomu, že jej požadované prílohy vyjadrenia generálnej prokuratúry doručené neboli, v ústavným súdom určenej lehote predložila repliku, v ktorej zaujala vecné stanovisko. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom repliky, ako aj s ostatnými podaniami a podkladmi tvoriacimi obsah spisu, dospel k záveru, že disponuje dostatočným podkladom na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti, a preto sťažovateľke prílohy vyjadrenia generálnej prokuratúry už nezasielal. Dôvod neprípustnosti ústavnej sťažnosti vyplýva zo skutočností, ku ktorým mala sťažovateľka možnosť vyjadriť sa. Obsah požadovaných príloh ani prípadná ďalšia procesná reakcia sťažovateľky na ne by neboli spôsobilé ovplyvniť záver ústavného súdu o neprípustnosti ústavnej sťažnosti. Doručovanie príloh vyjadrenia generálnej prokuratúry sťažovateľke by za týchto okolností neplnilo účel ochrany jej ústavných práv, ale, naopak, viedlo by iba k predĺženiu konania pred ústavným súdom. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2026
Robert Šorl predseda senátu
9