Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 294/2026-35 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Vajnorská 21A, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. SK-2C/14/2019-248 z 5. marca 2026 takto rozhodol: 1. Uznesením Okresného súdu Bardejov č. k. SK-2C/14/2019-248 z 5. marca 2026 vo výroku I b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Okresného súdu Bardejov č. k. SK-2C/14/2019-248 z 5. marca 2026 vo výroku I z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie. 3. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci 1. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 294/2026-11 z 19. mája 2026 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením okresného súdu označeným v záhlaví. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania. 2. Proti sťažovateľke ako žalovanej sa viedol spor o ochranu osobnosti, v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur. Rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 2C/14/2019 z 13. septembra 2021 bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 2 175 eur (výrok I), vo zvyšku bola žaloba zamietnutá (výrok II) a žalobcovi bola priznaná proti sťažovateľke náhrada trov konania v rozsahu 100 % (výrok III). 3. Na podklade odvolania podaného sťažovateľkou rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/21/2022 z 25. januára 2024 bolo potvrdené meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 110 eur, v prevyšujúcej (vyhovujúcej) časti bol rozsudok zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá a žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. 4. Následne uznesením okresného súdu vydaným vyššou súdnou úradníčkou z 31. mája 2024 bola v spore neúspešná sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi trovy konania 1 122,44 eur. V rámci odôvodnenia okresný súd konštatoval, že základná sadzba tarifnej odmeny v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za jeden úkon právnej služby pri tarifnej hodnote veci 2 000 eur (hodnota sporu pri ochrane osobnosti s nemajetkovou ujmou) je 91,29 eur. Tarifná odmena za 9 úkonov právnej služby bola vyčíslená na sumu 821,61 eur, režijný paušál za tieto úkony na sumu 96,14 eur, cestovné náhrady 3,12 eur, náhrada za stratu času 14,50 eur a daň z pridanej hodnoty 187,07 eur. 5. Proti danému rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky podala sťažovateľka sťažnosť. Namietala správnosť základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 91,29 eur za jeden úkon právnej služby. Súdu prvej inštancie bolo z jeho rozhodovacej činnosti známe, že mu boli v skutkovo a právne identickej veci doručené viaceré žaloby o ochranu osobnosti 166 žalobcami. V týchto konaniach sa opakoval veľký počet obsahovo aj formálne totožných úkonov, keď každé ďalšie podanie na súde vyžadovalo len zmenu identifikačných údajov. Takéto úkony právnej služby nie je možné považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie práva, a preto by žalobcovi nemalo byť priznaných 5 úkonov právnej služby spolu s režijným paušálom (písomné podanie na súde – žaloba z 2. mája 2019; replika z 13. augusta 2019; vyjadrenie z 3. septembra 2021; písomné podanie z 21. februára 2022 a duplika k odvolaniu zo 14. februára 2022). Taktiež namietala priznanie trov za ďalšiu poradu s klientom z 29. júna 2021. Súčasťou sťažnosti bol aj návrh sťažovateľky na prerušenie konania z dôvodu, že v skutkovo a právne identickej veci prijal ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie. 6. Napadnutým uznesením okresného súdu vydaným sudkyňou bola sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodná zamietnutá (výrok I) a zamietnutý bol aj jej návrh na prerušenie konania (výrok II). V dôvodoch rozhodnutia sudkyňa zopakovala, že trovy konania boli priznané strane, ktorá bola v konaní úspešná, teda žalobcovi, a nie jeho právnemu zástupcovi, ten je v zmysle Civilného 2
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) len platobným miestom. Argumentácia o opakujúcich sa a obsahovo rovnakých právnych úkonoch preto môže platiť len pre sťažovateľku, keďže práve ona je stranou vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Proti sťažovateľke v týchto konaniach stojí vždy iný žalobca. Povinnosť hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd uloží jednej zo strán nahradiť trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Súd dospel k záveru, že všetky súdom priznané právne úkony boli vynaložené účelne na riadne uplatňovanie a bránenie práva. II. Argumentácia sťažovateľky 7. Sťažovateľka poukázala na výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti o trovách konania, kde odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti sťažovateľke v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Zároveň v rámci odôvodnenia rozsudku uviedol, že vhodným riešením bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Podľa odvolacieho súdu priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP). 8. Ústavný súd už rozhodoval o identických sťažnostiach proti právoplatným uzneseniam súdu prvej inštancie, ktorými tento určil výšku trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v skutkovo a právne identických veciach, a to nálezmi č. k. I. ÚS 313/2024-65 z 21. novembra 2024 a č. k. III. ÚS 689/2024-33 z 27. februára 2025, v ktorých konštatoval porušenie identických práv sťažovateľky v obdobných konaniach. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v aktuálnej ústavnej sťažnosti ide už o tretí prípad, keď súd prvej inštancie nerešpektuje právoplatný výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania v skutkovo a právne identických veciach (vo všetkých bolo rozhodnuté tou istou sudkyňou súdu prvej inštancie, ktorá musela mať pri vydávaní napadnutého uznesenia vedomosť o tejto rozhodovacej činnosti ústavného súdu). 9. Okresný súd pri rozhodovaní o výške trov konania nerešpektoval výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, ktorý týmto interpretoval vo svojom rozsudku podľa odôvodnenia tohto výroku pojem úspech vo veci v súlade s § 255 CSP a s ohľadom naň stanovil spôsob určenia trov konania a trovy konania (pozostávajúce výlučne z trov právneho zastúpenia) určil podľa § 10 ods. 8 vyhlášky. Namiesto výpočtového základu pre výpočet trov právneho zastúpenia podľa rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým mala byť prisúdená suma 110 eur, rozhodol práve s poukazom na vyhlášku, že výpočtovým základom pre výpočet trov právneho zastúpenia bude suma 2 000 eur. 10. Ak odvolací súd vo výroku rozsudku vo veci samej v časti o trovách konania vyslovil, že trovy konania majú byť určené z prisúdenej sumy, nemá súd prvej inštancie pri určovaní samotnej výšky trov konania inú možnosť, ako túto skutočnosť rešpektovať. Opačný postup súdu prvej inštancie, ktorý by pri určovaní trov konania nerešpektoval samotný právoplatný a vykonateľný výrok rozsudku o nároku na náhradu trov konania, ktorým sa konanie končí, by predstavoval revíziu, resp. zvrátenie právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým tento interpretoval
3
pojem úspech vo veci v predmetnom konaní podľa § 262 ods. 1 v spojitosti s § 255 CSP, a takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie by muselo byť považované za arbitrárne. 11. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu je potrebné podľa názoru sťažovateľky považovať za arbitrárne, pretože bez existencie zákonnej opory revidovalo meritórne rozhodnutie krajského súdu o náhrade trov konania podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP. Postupom súdu prvej inštancie bol podľa sťažovateľky porušený aj princíp právnej istoty ako jeden zo základných princípov právneho štátu. 12. Výrok o povinnosti sťažovateľky nahradiť konkrétnu výšku trov konania žalobcovi mal zároveň negatívny dopad na jej majetok (jeho zmenšenie), a preto došlo napadnutým uznesením okresného súdu i k porušeniu jej majetkových práv. III. Vyjadrenie okresného súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky III.1. Vyjadrenie okresného súdu: 13. Ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie sa k podanej ústavnej sťažnosti. Podľa jej názoru by ústavný súd nemal ústavnej sťažnosti vyhovieť, keďže argumentácia v nej obsiahnutá nemá relevantný ústavnoprávny rozmer a napadnutým uznesením nedošlo k zásahu do sťažovateľkou označených práv. Okresný súd napadnutým uznesením riadne rozhodol, pričom rozhodnutie a dôvody, pre ktoré vychádzal z § 10 ods. 8 vyhlášky, tiež podporil judikatúrou, teda ozrejmil aj dôvod, prečo nevychádzal pri priznávaní trov z prisúdenej sumy. 14. Odvolací súd má právomoc rozhodovať o nároku na náhradu trov konania (percentuálne vyjadrenie, zlomok), avšak nie o ich výške (čo znamená, že nemôže zaväzovať okresný súd v časti týkajúcej sa výšky trov konania, a teda ani čo sa týka toho, z akej sumy má okresný súd vychádzať). Uvedená časť výroku „z prisúdenej sumy“ presahuje právomoc odvolacieho súdu, lebo priamo určuje spôsob výpočtu výšky náhrady trov, čo odvolaciemu súdu neprináleží. Z uvedeného dôvodu nemožno rozhodnutie okresného súdu považovať za „nerešpektovanie výroku rozhodnutia odvolacieho súdu“, pokiaľ odvolací súd v časti výšky trov konania nemal právomoc o tejto výške rozhodovať. Uvedené by bolo popretím znenia a účelu § 262 ods. 2 CSP. III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby: 15. Žalobca ako zúčastnená osoba bol listom ústavného súdu z 21. mája 2026 upovedomený o podaní ústavnej sťažnosti, jej prijatí a bolo mu umožnené vyjadriť sa k prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľky, avšak zúčastnená osoba toto procesné oprávnenie nevyužila. III.3. Replika sťažovateľky: 16. Vyjadrenie okresného súdu doručil ústavný súd sťažovateľke, ktorá vyjadrila nesúhlas s názormi okresného súdu. Tvrdí, že ak už konajúci súd raz posúdil pri riešení otázky miestnej príslušnosti žalobami uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody, mal by tento svoj právny názor následne konzistentne aplikovať na riešenie všetkých právnych otázok, ktorých posúdenie závisí od toho, či súd považuje prejednávanú vec za žalobu o ochranu osobnosti s požiadavkou na zaplatenie 4
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy alebo za žalobu o náhradu škody. V opačnom prípade uplatňuje tzv. selektívnu spravodlivosť. 17. Sťažovateľka poukázala na rozhodovaciu činnosť niektorých senátov odvolacích súdov, ktoré v rámci argumentácie uvádzali, že priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma, čo sa týka právneho základu, a nie čo sa týka výšky priznaného nároku (II. ÚS 339/2019). 18. Vyjadrenie „100 % z prisúdenej sumy“ je rozhodnutím o nároku (nie o výške trov) odzrkadľujúcim skutočnosť, že žalobcovi plne úspešnému, čo sa týka základu, napriek nie plnému úspechu, čo sa týka výšky nároku, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy. Odvolací súd rozhodol o trovách celého konania v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP s poukazom na úspech žalobcu v konaní a na to, že výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. 19. V prípadoch, keď odvolacie súdy vo výroku o trovách konania nelimitujú trovy konania výškou prisúdenej sumy (u podstatnej väčšiny žalobcov ide o sumu 110 eur), sťažovateľka podáva okrem iného aj dovolania proti výrokom rozsudkov odvolacieho súdu o trovách konania. Dovolací súd vyhovel viacerým dovolaniam sťažovateľky a zrušil rozsudky odvolacieho súdu v ich výroku o trovách konania okrem iného aj z dôvodu, že sa nevysporiadali s podstatnou argumentáciou sťažovateľky spočívajúcou v tom, či za situácie, keď na sťažovateľke uplatňovali žalobou zaplatenie peňažnej náhrady v sume 5 000 eur a odvolacím súdom im bola priznaná peňažná náhrada v symbolickej výške 110 eur (u podstatnej väčšiny žalobcov) predstavujúcej približne 45násobne nižšiu sumu, resp. 2 % zo žalovanej sumy, majú žalobcovia vôbec nárok na náhradu trov konania, a ak áno, či v plnom rozsahu. Ide napr. o uznesenie sp. zn. 4Cdo/96/2024 z 26. augusta 2024, uznesenie sp. zn. 4Cdo/130/2024 z 27. marca 2025, uznesenie sp. zn. 4Cdo/90/2024 z 27. marca 2025, uznesenie sp. zn. 6Cdo/20/2024 z 11. decembra 2024, uznesenie sp. zn. 4Cdo/89/2024 z 28. novembra 2024 a uznesenie sp. zn. 3Cdo/119/2024 z 10. októbra 2025. IV. K ústnemu pojednávaniu 20. Ústavný súd v zmysle § 58 ods. 3 prvej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a so stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 21. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o porušení jej práv pri rozhodovaní o výške právoplatne priznaného nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodu, že výrok napadnutého rozhodnutia o výške trov konania nekorešponduje s výrokom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.
5
22. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (I. ÚS 198/07, II. ÚS 272/08). Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania (I. ÚS 119/2012, I. ÚS 629/2016, I. ÚS 233/2017). V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť (IV. ÚS 248/08, III. ÚS 48/2013, II. ÚS 364/2014). 23. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba výnimočne, však neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov, ktorí sa v tejto súvislosti na ústavný súd obrátia. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09, I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018, IV. ÚS 431/2018), ako aj v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010). 24. Sťažovateľka namieta, že okresný súd pri rozhodovaní o výške trov konania nerešpektoval výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, ktorý týmto interpretoval vo svojom rozsudku podľa odôvodnenia tohto výroku pojem úspech vo veci v súlade s § 255 CSP a s ohľadom naň stanovil spôsob určenia trov konania a trovy konania určil podľa § 10 ods. 8 vyhlášky. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 313/2024 z 21. novembra 2024 a sp. zn. III. ÚS 689/2024 z 27. februára 2025. 25. V kontexte uvedeného nevidí ústavný súd dôvod odkloniť sa od záverov, ku ktorým dospel vo svojich skorších nálezoch (odsek 24), ktoré sú plne aplikovateľné aj na aktuálne prerokúvanú vec sťažovateľky. Ústavný súd opakovane dospel k záveru, že ak odvolací súd vo výroku rozsudku vo veci samej vyslovil, že trovy konania majú byť určené z prisúdenej sumy, nemá súd prvej inštancie pri určovaní výšky trov konania inú možnosť, ako túto skutočnosť rešpektovať. Opačný postup by nerešpektoval právoplatný (zásadne nezmeniteľný) a vykonateľný výrok rozsudku a predstavoval by ničím nevyvolanú iniciatívu vo forme revízie, resp. zvrátenia právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej bez ingerencie účastníka konania, tak ako sa to stalo v prejednávanej veci sťažovateľky. Rozhodovanie o výške náhrady trov konania sa prenieslo do časti konania po právoplatnosti rozhodnutia, keď výsledok sporového konania je už nespochybniteľný, a preto aj miera úspechu (prípadne iných okolností) z hľadiska trov je jednoznačne určená. Argumentácia žalobcu síce môže byť legitímna, ale nie včasná. Je absolútne neprípustné, aby sa v štádiu rozhodovania o výške trov konania prehodnocovalo, či bolo vecne správne rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Prípadnú nesprávnosť meritórneho rozhodnutia v časti výroku o nároku na náhradu trov konania už nie je možné zhojiť v rámci konania o určení výšky trov konania na súde prvej inštancie. Zmena rozhodnutia po právoplatnosti je prípustná výnimočne a na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré zo strany žalobcu využité neboli.
6
26. Ak okresný súd nerešpektoval právoplatný výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania pri určovaní ich výšky, porušil princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou, ktorý vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. To vedie ústavný súd k nevyhnutnému záveru, že výrok I napadnutého uznesenia okresného súdu predstavuje nielen zásah do práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj do jej majetkových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže nesprávna výška náhrady trov konania sa negatívne prejavila v majetkovej sfére sťažovateľky (bod 1 výroku tohto rozhodnutia). 27. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neatakovala odôvodnenie sudkyne (bod 25 napadnutého uznesenia), ktorým zamietla jej návrh na prerušenie konania. Preto vo vzťahu k výroku II napadnutého uznesenia ústavný súd nevyhovel jej ústavnej sťažnosti (bod 4 výroku tohto rozhodnutia). 28. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. 28.1. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. 29. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu čiastočne vyhovel (bod 2 výroku tohto rozhodnutia). V ďalšom konaní je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 druhá veta zákona o ústavnom súde) pri opätovnom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky, rešpektujúc pritom obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené. Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto rozhodnutia). Vzhľadom na vyjadrenie okresného súdu možno pro futuro dodať, že opakované nerešpektovanie judikatúry ústavného súdu by mohlo byť považované za prvok svojvôle. VI. Trovy konania 30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 31. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky. Úhradu trov konania priznal sťažovateľke v rozsahu za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu
7
zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2026 predstavuje sumu 396,50 eur a režijný paušál v roku 2026 sumu 15,86 eur. Ústavný súd teda sťažovateľke priznal náhradu za dva úkony právnej služby vrátane dane z pridanej hodnoty celkovo vo výške 1 014,41 eur (bod 3 výroku tohto rozhodnutia). Náhradu za tretí úkon právnej služby – repliku sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 18. júna 2026 ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože jej obsah nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci. 32. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa predseda senátu
8