Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej repub liky V mene Slovenskej republiky IV. ÚS 331/2026-34 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, a maloletého sťažovateľa , , , zastúpeného matkou , , zastúpeného advokátom Mgr. Jakubom Andreánskym, PhD., Vilová 6, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. B5-59P/130/2018 v spojení s postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12CoP/39/2023 takto rozhodol: 1. Postupom Mestského súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. B5-59P/130/2018 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12CoP/39/2023 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Mestskému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. B559P/130/2018 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 250 eur, z ktorej j e jej Mestský súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť 750 eur a Krajský súd v Trnave 2 500 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia 4. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 250 eur, z ktorej j e mu Mestský súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť 750 eur a Krajský súd v Trnave 2 500 eur do rúk jeho zákonnej zástupkyne matky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia
5. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 1 014,40 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľov 1. Sťažovatelia sa ústavnými sťažnosťami doručenými ústavnému súdu 4. júna 2026, ktoré boli uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 331/2026-14 z 9. júna 2026 podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) spojené na ďalšie konanie, domáhali vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. B5-59P/130/2018 (predtým Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 59P/130/2018) v spojení s postupom krajského súdu (predtým Krajského súdu v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. 12CoP/39/2023 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6CdoR/16/2025. Sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutými konaniami mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6CdoR/16/2025, prikázal mestskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 eur vo vzťahu k mestskému súdu, 10 000 eur vo vzťahu ku krajskému súdu a 4 000 eur vo vzťahu k najvyššiemu súdu a náhradu trov konania. Sťažovateľ maloletý v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutými konaniami mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6CdoR/16/2025, prikázal mestskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000 eur vo vzťahu k mestskému súdu, 12 000 eur vo vzťahu ku krajskému súdu a 6 000 eur vo vzťahu k najvyššiemu súdu a náhradu trov konania. 2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 331/2026-14 z 9. júna 2026 po spojení obidvoch ústavných sťažností rozhodol podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde o prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. B5-59P/130/2018 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12CoP/39/2023. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6CdoR/16/2025 rozhodol o odmietnutí podaných ústavných sťažností z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde 2
a v sekundárnej rovine aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 3. Z obsahu obidvoch ústavných sťažností, ktoré sú obsahovo argumentačne totožné (výslovne doslovné), vyplýva, že sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia označených základných práv v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností sťažovateľa ako maloletého k jeho otcovi , , (ďalej len „odporca“), a sťažovateľke ako matke, ktoré trvá od 4. apríla 2018 do času podania ústavných sťažností sťažovateľmi 4. júna 2026 už 8 rokov a 2 mesiace, a to napriek tomu, že v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 304/2011), ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (ako napr. Bóna proti Slovenskej republike, Fabišík proti Slovenskej republike)] je možné konanie vo veci maloletých považovať za konanie s osobitnou rýchlosťou, resp. za „TOP prioritný typ konania“. Vtedajší Okresný súd Bratislava V vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020, ktorým vo výroku I manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol, vo výroku II zveril sťažovateľa ako maloletého do osobnej starostlivosti sťažovateľky ako jeho matky, vo výroku III rozhodol o tom, že zastupovať sťažovateľa ako maloletého majú obidvaja rodičia vrátane správy jeho majetku, vo výroku IV zaviazal odporcu prispievať na výživu sťažovateľa ako jeho maloletého syna sumou vo výške 300 eur a vo výroku V určil styk odporcu so sťažovateľom ako jeho maloletým synom. Vtedajší Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025 potvrdil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa zverenia sťažovateľa ako maloletého do osobnej starostlivosti sťažovateľky ako jeho matky a v časti týkajúcej sa zastupovania maloletého a správy jeho majetku a zmenil výrok o vyživovacej povinnosti odporcu a úprave jeho styku k sťažovateľovi ako maloletému dieťaťu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025 v časti úpravy styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým a trov konania a rozsudok okresného súdu č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020 v časti úpravy styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým a vrátil vec mestskému súdu na ďalšie konanie. 4. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026 v bode 29 dospel k záveru o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý proces, a to vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní a súhrnne vo vzťahu k spôsobu zisťovania záverov pre úpravu styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým synom (vrátane obsahu takto vykonaného dokazovania) okresného súdu aprobovaných v odvolacom konaní krajským súdom. Prvé pochybenie identifikované najvyšším súdom spočívalo v porušení procesných práv odporcu krajským súdom pri prednese záverečnej reči, ktorej význam ako procesného práva ozrejmil v bode 20 predmetného uznesenia, aby v bode 21 konštatoval, že „v prípade, keď odvolací súd nevyzval otca na záverečnú reč (pozn.: matka aj jej právny zástupca sa v závere vyjadrili), t. j. v danom prípade nedostal reálne priestor na záverečnú reč, bez ohľadu na to, že tento dostal otcov právny zástupca, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.“. V druhej rovine najvyšší súd napadol spôsob zisťovania skutkových záverov súdov, na podklade ktorých, resp. z ktorých vychádzali pri úprave styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým, keď v bodoch 23 a 27 pripomenul význam mimosporového súdneho konania a osobitne časť týkajúcu sa starostlivosti súdu o práva maloletých osôb s osobitným akcentom na obsah a význam pojmu najlepšieho záujmu dieťaťa, aby v bodoch 25 a 26 uzavrel, že krajský súd nesprávne pri rozhodnutí 3
o úprave styku vychádzal len (i) z obsahu súdneho spisu a (ii) výsluchu maloletého, keď „nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy (hoci tu bola snaha o vypracovanie nového znaleckého posudku i zo strany súdu, od čoho bolo očividne neskôr upustené).“. Vzhľadom na to potom „bez toho, aby nižšie súdy zohľadnili relevantným spôsobom diagnózu maloletého dieťaťa, je akékoľvek rozhodnutie o úprave styku predčasné. Za nedostatočný a neurčitý je potrebné považovať záver odvolacieho súdu o tom, že vychádzal z obsahu spisu (bez bližšej konkretizácie) a výsluchu maloletého.“. Predmetné skutkové závery najvyšší súd oprel (bod 31) o „rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/10/2022 (na ktoré nadviazali i iné rozhodnutia), podľa ktorého psychológ z oblasti klinickej psychológie je prípustný i pre úpravu styku vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Tu však v následnom konaní bude potrebné reflektovať aj na novú právnu úpravu v predmetnej oblasti (jún 2023), keď právna úprava v súčasnosti výslovne vymedzila, že znalec zapísaný v odvetví 34 01 00 - Klinická psychológia detí – nie je príslušný na skúmanie stability budúceho výchovného prostredia, vývinových potrieb, citových väzieb, manipulácie maloletých a rodinných konfliktov v konaniach vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a styku s maloletými.“. Už prezentované zistenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní viedli k vysloveniu dôvodnosti odporcom podaného dovolania z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, následkom čoho najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025 v časti úpravy styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým a trov konania a rozsudok okresného súdu č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020 v časti úpravy styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým a vrátil vec mestskému súdu na ďalšie konanie. 5. Sťažovatelia spoločne namietajú proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní jeho celkovú dĺžku v trvaní 2 rokov a 8 mesiacov, počas ktorej okresný súd (i) vykonal celkovo 5 pojednávaní (12. septembra 2018, 11. novembra 2019, 14. októbra 2020, 11. decembra 2020 a 16. decembra 2020) a (ii) samostatné návrhy sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia a nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vylúčil uzneseniami č. k. 59P/130/2018-44 zo 14. júna 2018 a č. k. 59P/130/2018-45 zo 14. júna 2018 na samostatné konania. Vo vzťahu k postupu krajského súdu v napadnutom konaní vytkli predovšetkým jeho neúmernú dĺžku trvania viac ako 4 roky (od podania odvolania sťažovateľkou 25. februára 2021). Počas tejto doby krajský súd (i) vykonal niekoľko pojednávaní (12. júla 2022, 18. februára 2025 a 25. marca 2025) a (ii) uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP/163/2021-1041 z 28. júla 2022 bolo nariadené znalecké dokazovanie v odbore psychológie, odvetví klinickej psychológie dospelých, klinickej psychológie detí a poradenskej psychológie na účely doplnenia znaleckého posudku č. 32/2019 zo 7. júna 2019. Sťažovatelia s odkazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu (II. ÚS 829/2015, III. ÚS 421/2017, III. ÚS 106/2018, IV. ÚS 559/2021) konštatujú, že za ústavne akceptovateľnú dobu odvolacieho konania je možné považovať dobu jedného roka, ktorá bola v postupe krajského súdu niekoľkonásobne prekročená. Procesnú situáciu, keď bol rozsudok krajského súdu č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025 v časti úpravy styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým a trov konania a rozsudok okresného súdu č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020 v časti úpravy styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým zrušený a vec vrátená mestskému súdu na ďalšie konanie, považujú za neefektívnu činnosť krajského súdu a okresného súdu. 6. Sťažovatelia sú s odkazom na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 75/2026 z 15. apríla 2026 toho názoru, že konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom je 4
prednostným konaním, v ktorom sa predpokladá osobitná pozornosť efektívnemu a rýchlemu postupu súdu vo veci, a to aj s ohľadom na mimoriadny význam výsledku takéhoto konania pre procesné strany. S ohľadom na závery vyplývajúce z predmetného nálezu ústavného súdu sťažovatelia poukazujú aj na to, že svojou procesnou aktivitou nežiaducim spôsobom neovplyvnili jeho dĺžku, keďže procesná aktivita strán nezbavuje súd povinnosti postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Za vzniknutú celkovú dobu konania v trvaní 8 rokov a 2 mesiacov sú podľa sťažovateľov zodpovedné okresný súd ako súd prvostupňový a krajský súd ako súd odvolací. II. Vyjadrenie mestského súdu a krajského súdu 7. Mestský súd k veci zdôraznil, že napadnuté konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava V, pričom následkom reorganizácie súdnej sústavy v súvislosti s účinnosťou zákona č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov v znení neskorších procesov bola predmetná vec 16. júna 2023 prevedená na mestský súd. Táto skutočnosť predstavuje podľa mestského súdu „zákonom predpokladanú zmenu výkonu súdnictva a nebola spôsobená nečinnosťou súdu ani zákonnej sudkyne.“. Mestský súd ďalej zdôraznil, že „podstatnú časť rozhodného obdobia sa spis nachádzal na odvolacom, resp. dovolacom súde, kde prebiehalo rozhodovanie o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch účastníkov konania. V čase, keď sa spis nenachádzal na súde prvej inštancie, tento objektívne nemohol vykonávať ďalšie procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej.“. V ďalšom mestský súd zdôraznil, že po vrátení spisu vykonal procesné úkony potrebné na pokračovanie v konaní, zabezpečil doručovanie dovolaní účastníkom a kolíznemu opatrovníkovi, vyžiadal ich vyjadrenia a po rozhodnutí najvyššieho súdu opätovne nariadil pojednávanie na najbližší možný termín zodpovedajúci procesnej pripravenosti veci a organizačným možnostiam súdu. 8. Podľa mestského súdu je potrebné prihliadnuť na predmet konania, ktorým je starostlivosť súdu o maloleté dieťa, ktoré si vyžaduje (i) mimoriadne citlivý procesný postup, (ii) rešpektovanie procesných práv všetkých účastníkov konania, (iii) vykonanie dokazovania v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, (iv) ako aj zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, v dôsledku čoho ho tak preto „nemožno hodnotiť izolovane iba podľa plynutia času, ale aj s prihliadnutím na jeho skutkovú a právnu náročnosť, procesnú aktivitu účastníkov a rozsah preskúmavania veci odvolacím a dovolacím súdom.“. V nadväznosti na najvyšším súdom vyslovený záväzný právny názor, ktorý je pre prvostupňový súd záväzný, je potrebné zdôrazniť, že si takáto procesná situácia nevyhnutne vyžadovala pokračovanie v dokazovaní a opätovné prejednanie veci. V súhrne je mestský súd presvedčený o tom, že sa v jeho postupe po vrátení veci nevyskytli žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by „bolo možné pripísať organizačnému zlyhaniu súdu, alebo nečinnosti zákonnej sudkyne.“, v dôsledku čoho tak „v danej veci neboli zistené také okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. 9. Krajský súd je s ohľadom na poskytnutú chronológiu vykonaných procesných úkonov presvedčený o tom, že v rámci odvolacieho konania konal bez prieťahov, a to i s poukazom na 5
uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 584/2024-14 z 19. novembra 2024, z ktorého vyplýva, že aj keď odvolací súd vo veci nevykonáva pojednávanie či ďalšie dokazovanie, musí sa pred vydaním rozhodnutia oboznámiť s na vec sa vzťahujúcim súdnym spisom a podkladmi potrebnými pre rozhodnutie. Krajský súd aj poukázal na to, že napriek tomu, že časový úsek rozhodovania presiahol 6 mesiacov, keď trval od 16. júna 2023 do 25. marca 2025, táto situácia však bola spôsobená v dôsledku reformy súdnej mapy s účinnosťou od 1. júna 2023, na podklade ktorej bolo z Krajského súdu v Bratislave postúpené veľké množstvo nerozhodnutých vecí v rodinnoprávnej agende, čo sa odrazilo aj na rýchlosti postupu krajského súdu v odvolacom konaní. Krajský súd zároveň poukázal aj na správanie účastníkov konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním, so žiadosťami o zrušenie, odročenie termínov pojednávaní, s podaním námietky zaujatosti, ktoré spôsobili prieťahy konania. 10. Krajský súd zároveň poskytol ústavnému súdu podrobný prehľad vo veci vykonaných úkonov v napadnutom konaní vzťahujúcich sa na postup krajského súdu v odvolacom konaní, ako aj postup účastníkov konania vrátane postupu samotnej sťažovateľky . III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 11. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je posúdenie porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu a krajského súdu v napadnutom konaní. III.1. Všeobecné judikatúrne východiská: 12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v jeho všeobecnom poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, IV. ÚS 64/2020). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr. IV. ÚS 535/2013, I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, IV. ÚS 64/2020). 13. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného konania v čl. 17 CSP a čl. 12 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (resp. účastníkov konania) a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení procesných kódexov so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.
6
14. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové konania) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní, ale aj v § 34 CMP, ktorým je vylúčená aplikácia ustanovení Civilného sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej koncentrácie konania). 15. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový, protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje významné ohrozenie právne existujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov alebo ich riadneho postupu. Z uvedenej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom popísaného zásahu orgánu verejnej moci (jeho pasivity) nemožno čeliť inak než ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu. 16. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 54/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, IV. ÚS 64/2020). Okrem toho sa prihliada aj na význam sporu pre účastníkov (Záborský a Šmáriková proti Slovenskej republike zo 16. 12. 2003, sťažnosť č. 58172/00). V nadväznosti na to ústavný súd pri posudzovaní napadnutého konania mestského súdu a krajského súdu vychádzal z kritéria výnimočnej rýchlosti požadovanej v prípadoch konaní o rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí aj konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, úpravu styku a určenie výživného na maloleté dieťa. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti hodnotil a prisúdil význam plynutia lehoty vo vývoji dieťaťa z hľadiska budovania citových väzieb k osobám, v ktorých výchove a starostlivosti sa nachádza, ako aj k osobám, s ktorými je alebo nie je v pravidelnom kontakte (pozri II. ÚS 35/01). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuje špecifickú povahu konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujúcich si prístup s osobitnou starostlivosťou (napr. III. ÚS 254/2015), v ktorých je povinnosťou súdov konať rýchlo (H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987, Hokkanen proti Fínsku z 23. 9. 1994, Niederböster proti Nemecku z 27. 2. 2003). III.2. Posúdenie veci: 17. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že vtedajší Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020 vo výroku I manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol, vo výroku II zveril ich syna maloletého do osobnej starostlivosti sťažovateľky ako jeho matky, vo výroku III rozhodol o tom, že zastupovať sťažovateľa ako maloletého majú obidvaja rodičia vrátane správy jeho majetku, vo výroku IV zaviazal odporcu prispievať na výživu jeho maloletého syna
7
sumou vo výške 300 eur a vo výroku V určil styk odporcu s jeho maloletým synom . Krajský súd rozsudkom č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025 potvrdil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa zverenia maloletého do osobnej starostlivosti sťažovateľky ako jeho matky a v časti týkajúcej sa zastupovania maloletého a správy jeho majetku a zmenil výrok o vyživovacej povinnosti odporcu a úprave jeho styku k maloletému synovi . 18. Ústavný súd považuje za potrebné primárne akcentovať, že právna neistota sťažovateľky a jej maloletého syna sťažovateľa bola odstránená, čo sa týka rozvodu manželstva, zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, správy majetku maloletého dieťaťa, zastupovania maloletého dieťaťa a rozhodnutia o výške vyživovacej povinnosti, ktorá bola v odvolacom konaní zvýšená. Stav právnej neistoty sťažovateľky a jej maloletého syna sťažovateľa naďalej pretrváva, len čo sa týka finálnej úpravy styku rodičov k maloletému dieťaťu, keďže najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026 zrušil len výroky rozsudku krajského súdu č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025 a rozsudku vtedajšieho Okresného súdu Bratislava V č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020 o úprave styku rodičov k maloletému dieťaťu. Pokiaľ sa teda sťažovatelia domáhajú prieskumu postupu mestského súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach, k čomu aj predložili prehľad vykonaných procesných úkonov, tak ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na parciálne právoplatné ukončenie napadnutých konaní mestského súdu a krajského súdu nebude ich vyhodnocovať ako celok, ale svoju prieskumnú právomoc týkajúcu sa porušenia práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zamieria len na rozhodovanie o úprave styku rodičov k ich maloletému dieťaťu. Z uvedeného dôvodu aj bude hodnotiť spoločne napadnuté konanie mestského súdu (resp. vtedajšieho Okresného súdu Bratislava V) a napadnuté konanie krajského súdu vrátane zohľadnenia všetkých troch základných kritérií (zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu). 19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti týkajúcej sa porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už zdôraznil, že k ich porušeniu dochádza nielen nečinnosťou, ale aj nesprávnou a neefektívnou činnosťou všeobecného súdu, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (IV. ÚS 22/02, II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011, IV. ÚS 103/2023, IV. ÚS 205/2023). 20. Ústavný súd pristúpil teda k hodnoteniu napadnutého konania mestského súdu a krajského súdu spoločne vrátane zohľadnenia všetkých troch základných kritérií (zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu) relevantných pre meritórny záver o porušení práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže vychádzal z obsahu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý proces, a to vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní a súhrnne vo vzťahu k spôsobu zisťovania skutkových podkladov pre úpravu styku odporcu so sťažovateľom ako maloletým synom (vrátane obsahu takto vykonaného dokazovania) okresného súdu aprobovaných v odvolacom konaní krajským súdom. Najvyšší súd vo vzťahu ku krajskému súdu identifikoval 8
procesné pochybenie pri prednese záverečnej reči účastníkom konania, keď jej prednes neumožnil odporcovi ako otcovi maloletého syna , keď naproti tomu ho umožnil sťažovateľke ako matke maloletého syna a jej právnemu zástupcovi. Vo vzťahu k obidvom súdom najvyšší súd vytkol spôsob zisťovania skutkových záverov súdov, na podklade ktorých, resp. z ktorých vychádzali pri úprave styku odporcu s maloletým synom , ktoré považoval za nedostatočné, a to v takej miere, že neumožňovali rozhodnutie o úprave styku rodičov (sťažovateľky a odporcu) s ich maloletým dieťaťom (bližšie pozri body 23 až 31 uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026 a bod 4 tohto uznesenia). 21. Zhodnotiac už predostreté názorové východiská, je potrebné primárne skonštatovať, že okrem procesného pochybenia krajského súdu pri prednese záverečnej reči (ktoré samo osebe mohlo byť dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025) boli meritórnym dôvodom zrušenia výroku o úprave styku odporcu a sťažovateľky k ich maloletému dieťaťu vo vzťahu k rozsudku vtedajšieho Okresného súdu Bratislava V č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020, ako aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025 nedostatočné skutkové zistenia potrebné pre rozhodnutie o úprave styku rodičov k maloletému dieťaťu. Najvyšší súd konkrétne uviedol, že „dáva do pozornosti nižším súdom vo vzťahu k znalcom rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/10/2022 (na ktoré nadviazali i iné rozhodnutia), podľa ktorého psychológ z oblasti klinickej psychológie je prípustný i pre úpravu styku vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Tu však v následnom konaní bude potrebné reflektovať aj na novú právnu úpravu v predmetnej oblasti (jún 2023), keď právna úprava v súčasnosti výslovne vymedzila, že znalec zapísaný v odvetví 34 01 00 - Klinická psychológia detí – nie je príslušný na skúmanie stability budúceho výchovného prostredia, vývinových potrieb, citových väzieb, manipulácie maloletých a rodinných konfliktov v konaniach vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a styku s maloletými.“. Na predostretý právny názor mal a mohol v primeranej miere reflektovať predovšetkým krajský súd ako súd revízny, ktorý v rozhodnej dobe aj konal v odvolacom konaní a ktorý aj v rámci svojho odôvodnenia pri prieskume námietky otca o nesprístupnení záznamu o pohovore znalca s dieťaťom poukázal na jej nedôvodnosť, argumentujúc aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/3/2023 z 29. marca 2023. Zároveň s ohľadom na aktuálny legislatívny vývoj, tak ako na to poukázal najvyšší súd (jún 2023), mal a mohol krajský súd rozhodnúť o vykonaní znaleckého dokazovania korešpondujúceho s aktuálnym legislatívnym vývojom, a to o to viac, že Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 11CoP/163/2021-1041 z 28. júla 2022 rozhodol o pribratí znalca z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie dospelých a klinickej psychológie detí Mgr. Martina Balka na podanie doplňujúceho znaleckého posudku k znaleckému posudku tohto znalca č. 32/2019 zo 7. júna 2019, pričom toto doplnkové znalecké dokazovanie bolo ukončené uznesením krajského súdu sp. zn. 12CoP/39/2023 z 18. februára 2025. Počas doby odvolacieho konania mal krajský súd minimálne od 20. septembra 2023 možnosť doplniť znalecké dokazovanie s ohľadom na aktuálny legislatívny vývoj a nielen po 17 mesiacoch ukončiť doplnkové znalecké dokazovanie pribratým znalcom svojím uznesením sp. zn. 12CoP/39/2023 z 18. februára 2025. Taktiež je potrebné prízvukovať, že od krajského súdu ako súdu odvolacieho/revízneho možno mať vyššie odborné a procesné očakávania ako od prvostupňového súdu z dôvodu práve jeho revíznej a kasačnej právomoci. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pričíta dĺžku dovolacieho konania trvajúceho pred najvyšším súdom 9 mesiacov od podania dovolania sťažovateľkou 19. mája 2025 do vydania uznesenia
9
najvyššieho súdu sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026, pričom 8. apríla 2026 bol súdny spis vrátený mestskému súdu, na vrub krajskému súdu. Krajský súd konal v odvolacom konaní od 20. septembra 2023, keď mu bola vec prikázaná uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Ndo/41/2023 z 22. augusta 2023 namiesto Krajského súdu v Bratislave, kde sa spor týkajúci sa príslušnosti viedol na podklade zmien súvisiacich s novým usporiadaním všeobecných súdov, tzv. súdnou mapou na základe zákona č. 150/2022 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s novými sídlami a obvodmi súdov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. júna 2023. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 12CoP/39/2023-2856 z 25. marca 2025, v dôsledku čoho tak odvolacie konanie bezprostredne pred krajským súdom (rozumej aj Krajským súdom v Trnave) trvalo od 20. septembra 2023 do 25. marca 2025, teda 1 rok a 6 mesiacov, a k tejto dobe ústavný súd pripočítal dobu trvania dovolacieho konania 9 mesiacov (od 19. mája 2025 do 8. apríla 2026), spolu tak 2 roky a 3 mesiace. K tejto dobe je však potrebné ďalej pripočítať dobu konania v tom čase Okresného súdu Bratislava V v čase pred predložením veci odvolaciemu súdu, keď sťažovateľka 25. februára 2021 podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020, a postup Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní, ktorý vo veci konal do 1. júna 2023. Celkovo tak odvolacie konanie trvalo od marca 2021 do 25. marca 2025, teda 4 roky, spolu s dovolacím konaním 4 roky a 9 mesiacov. Mestský súd, resp. vtedajší Okresný súd Bratislava V konali v napadnutom konaní od 4. apríla 2018, keď podala sťažovateľka súdu príslušný návrh, do vydania meritórneho rozhodnutia, a to rozsudku vtedajšieho Okresného súdu Bratislava V č. k. 59P/130/2018-503 zo 16. decembra 2020, teda 1 rok a 8 mesiacov. 22. Napriek záverom o neefektívnej činnosti krajského súdu v napadnutom (odvolacom) konaní, tak ako ich predostrel najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026, ktoré ústavný súd nespochybňuje, je potrebné akcentovať správanie sťažovateľky , ktorá bola (i) 9. apríla 2024 krajským súdom vyzvaná na poskytnutie súčinnosti pri doplnkovom znaleckom skúmaní a bolo jej oznámené nevyhovenie jej návrhu na dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, (ii) 17. mája 2024 predložila krajskému súd zoznam dodatočných otázok pre ustanoveného znalca, (iii) 13. januára 2025 podala námietku zaujatosti proti konajúcemu senátu, ktorá bola najvyšším súdom vyhodnotená ako neobsahujúca predpísané obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho o nej nekonal, a (iv) viacnásobne žiadala o odročenie nariadeného termínu pojednávania, a to aj z neopodstatnených dôvodov (napr. 5. februára 2025, 17. februára 2025) alebo z dôvodov, pre ktoré bol nariadený termín pojednávania krajského súdu odročený (napr. 29. októbra 2024, 9. decembra 2024). Uvedené správanie sťažovateľky podľa ústavného súdu nesmerovalo k poskytnutiu súčinnosti k čo najskoršiemu skončeniu veci, ale, naopak, pôsobilo v kontexte predlžovania napadnutého konania. V naznačenom smere aj ESĽP zohľadňuje úmysel sťažovateľa predlžovať konanie, keď táto skutočnosť jasne vyplýva zo súdneho spisu (I. A. proti Francúzsku z 23. 9. 1998, sťažnosť č. 28213/95, bod 121). 23. S ohľadom na závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6CdoR/16/2025 z 26. februára 2026 o nedostatočných skutkových zisteniach potrebných pre úpravu styku rodičov k maloletému dieťaťu, pričom tento nedostatok sa vzťahoval na prvostupňový súd, ako aj odvolací súd, ústavný súd v širšom rozsahu nevyhodnocoval postup účastníkov konania a súdov v napadnutých konaniach, ale v súhrne konštatuje neefektívny postup mestského súdu (resp. vtedajšieho Okresného súdu Bratislava V) v napadnutom konaní v trvaní 1 roka a 8 mesiacov 10
a krajského súdu v trvaní 4 rokov a 9 mesiacov. Úmysel sťažovateľky predlžovať postup krajského súdu v napadnutom konaní bude ústavný súd zohľadňovať pri priznaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia. V dôsledku uvedených záverov tak mestský súd a krajský súd v napadnutom konaní porušili základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). 24. Ústavný súd taktiež pripomína, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03 I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06, IV. ÚS 66/2023). Ústavný súd citlivo vníma problém nadmernej zaťaženosti všeobecných súdov, avšak zároveň v kontexte štandardných kritérií nastavených judikatúrou ESĽP poukazuje na to, že je úlohou zmluvných štátov nastaviť si svoj právny systém takým spôsobom, aby boli súdy schopné zaručiť každému právo na rozhodnutie v primeranej lehote (rozsudok Veľkej komory vo veci Sürmeli proti Nemecku z 8. 6. 2006, sťažnosť č. 75529/01, bod 129). Chronické, resp. dlhotrvajúce preťaženie súdov nemôže ospravedlniť neprimeranú dĺžku konania (Probstmeier proti Nemecku z 1. 7. 1997, sťažnosť č. 20950/92, bod 64). 25. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na to, že mestský súd v konaní vedenom pod sp. zn. B5-59P/130/2018 dosiaľ nerozhodol, ústavný súd mu podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). IV. Primerané finančné zadosťučinenie 26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 27. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. 28. Sťažovateľka požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 15 000 eur vo vzťahu k mestskému súdu, 10 000 eur vo vzťahu ku krajskému súdu. Sťažovateľ maloletý požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 17 000 eur vo vzťahu k mestskému súdu, 12 000 eur vo vzťahu ku krajskému súdu z dôvodu prieťahov v konaní s osobitnou rýchlosťou. 29. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (III. ÚS 45/2012, IV. ÚS 132/2012, I. ÚS 70/2012, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020, tiež Zongorová proti Slovenskej republike z 19. 1. 2010, sťažnosť č. 28923/06 a Ďurech a ďalší proti Slovenskej republike zo 7. 7. 2009, sťažnosť č. 42561/04).
11
30. Ústavný súd zistil prieťahy v postupe výlučne mestského súdu v napadnutom konaní v trvaní 1 roka a 8 mesiacov a v postupe krajského súdu v napadnutom konaní (spolu s dovolacím konaním) v trvaní 4 rokov a 9 mesiacov. S prihliadnutím na identifikovanú dobu prieťahov a svoju vlastnú rozhodovaciu prax (IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020, IV. ÚS 103/2023), ale s prihliadnutím aj na obštrukčné správanie sťažovateľky počas odvolacieho konania priznal sťažovateľke sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu k mestskému súdu v sume 750 eur a vo vzťahu ku krajskému súdu v sume 2 500 eur (bod 3 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti jej návrhom nevyhovel (bod 6 výroku nálezu). S ohľadom na rovnaké východiská priznal ústavný súd sťažovateľovi sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu k mestskému súdu v sume 750 eur a vo vzťahu ku krajskému súdu v sume 2 500 eur (bod 4 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti jeho návrhom nevyhovel (bod 6 výroku nálezu). 31. Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil aj judikatúru ESĽP (Scordino a ďalší proti Taliansku z 27. 3. 2003, sťažnosť č. 36813/97 oddiel I, Horváthová proti Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 74456/01, Palgutová proti Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 9818/02, Švalík proti Slovenskej republike z 15. 2. 2005, sťažnosť č. 51545/99). 32. Ústavný súd zároveň konštatuje, že vyjadrenie krajského súdu z 18. júla 2026 a mestského súdu zo 7. júla 2026 nezaslal na vyjadrenie právnym zástupcom sťažovateľov z dôvodu, že ich prípadné vyjadrenie by neovplyvnilo rozhodnutie ústavného súdu pri posúdení merita veci a ani pri rozhodnutí o výške priznaného finančného zadosťučinenia. V. Trovy konania 33. Sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhli, aby im ústavný súd priznal náhradu trov konania. 34. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania. 35. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 36. Ústavný súd sa v náleze č. k. III. ÚS 209/2020-112 z 20. októbra 2020 zaoberal vzájomným vzťahom § 73 ods. 1 a § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom dospel k záveru, že svojou štruktúrou vytvárajú koncept, ktorý je „založený na východisku, podľa ktorého účastník konania na ústavnom súde v zásade sám znáša trovy takého konania a len v odôvodnených (i) prípadoch ústavný súd môže (ii) podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Zákon o ústavnom súde nestavia právo na náhradu trov konania do nárokovateľnej polohy, ako je to v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesov (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd teda disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu.“.
12
37. V posudzovanej veci ústavný súd využil koncept ponúkaný vzájomným vzťahom § 73 ods. 1 a § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde k redukcii uplatnenej náhrady trov konania vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi , ktorému právneho zástupcu zvolila sťažovateľka ako jeho zákonná zástupkyňa, a to aj napriek tomu, že si sama pre konanie pred ústavným súdom zvolila iného právneho zástupcu. Výsledkovo tak je ale ústavná sťažnosť podaná sťažovateľkou obsahovo totožná (argumentačne úplne rovnaká), ako je ústavná sťažnosť podaná jej maloletým synom ako sťažovateľom. Vzhľadom na úplnú obsahovú totožnosť/zhodu obidvoch podaných ústavných sťažností priznal ústavný súd náhradu trov konania len sťažovateľke, a nie aj sťažovateľovi ako jej maloletému synovi, keďže voľba iného právneho zástupcu jej maloletému synovi nebola determinovaná skutkovými, právnymi a ani inými okolnosťami veci. 38. Ústavný súd tak sťažovateľke priznal trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2026, a to prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Za 2 úkony právnej služby patrí sťažovateľke náhrada trov konania vo výške 824,72 eur a tiež 23 % dane z pridanej hodnoty, spolu tak 1 014,40 eur (bod 5 výroku nálezu). Návrhu sťažovateľa na náhradu trov konania pred ústavným súdom nevyhovel (bod 6 výroku nálezu). 39. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd, ktorý sa v rozhodujúcej miere podieľal na vzniku prieťahov, povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP). 40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. júla 2026 Libor Duľa predseda senátu
13