Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/334/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105218635 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1105218635.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a členov senátu JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa : Q.. Š. S., A. A., G. Č.. XX, zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, Bratislava, Podbrezovská č. 34 proti odporcovi : Petit Press, a.s., Bratislava, Lazaretská č. 12, zastúpený spoločnosťou DEDÁK & Partners, s. r. o. Bratislava, Mlynské Nivy č. 45 a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Bratislava, Špitálska č. 43, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19 C 139/2005 - 103 zo dňa 18.6.2007 rozhodol r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady nemajetkovej ujmy sa p o t v r d z u - j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 4.072,25 Eur k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu (žalovaného) k povinnosti ospravedlniť sa navrhovateľovi (žalobcovi) v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a to tak, že v denníku SME uverejní na titulnej strane tak ako bol v pondelok 28. februára 2005 uverejnený článok „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ pod názvom „Ospravedlnenie predsedovi trestného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. S.“ nasledovné texty: „V denníku SME v pondelok 28. februára 2005 bol na titulnej strane uverejnený článok pod názvom „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ v prvých dvoch odsekoch i s textom: … „N. W. N. B. Š. S. v minulom režime odsúdil za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza A. E. Q.Í.. Za tieto nepravdivé fakty a tvrdenia sa Petit Press, akciová spoločnosť, vydavateľ denníka SME Q.. Š. S. ospravedlňuje. V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom „Sudcovia čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili, denníka SME uverejneného v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej a na strane 4 uvedené i to, že nedávny W. N. B. B. Š. S. v minulom režime v rozpore i s vtedy platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca by v nových demokratických pomeroch nemal robiť sudcu. Za tieto fakty, hodnotiace úsudky urobené bez akéhokoľvek skutkového základu, ktoré boli i prehnané sa Petit Press, akciová spoločnosť, vydavateľ denníka SME Q.. Š. S. ospravedlňuje. Povinnosť ospravedlniť sa boli uložené rozsudkom v konaní vo veci Okresného súdu Bratislava I. Odporcu ďalej zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk. Odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi trovy konania. Odporcu tiež zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa trovy konania štátu. Rozhodol tak z dôvodu, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že článkom uverejneným v denníku Sme na titulnej strane dňa 28. 2. 2005 pod titulom „ Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to do jeho práva na ochranu občianskej cti, a ľudskej dôstojnosti, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami. Článok bol koncipovaný rafinovane s úmyslom škandalizovať a znevažovať navrhovateľa, podsunúť čitateľom záver, že ako sudca rozhodoval tendenčne. Sloboda prejavu ako aj právo na informácie patria medzi základné ľudské práva, nevynímajúc javy spoločensky krízové akou je téma vysporiadavania sa s tendenčnou aplikáciou práva počas rokov 1948 až 1989. Idey právneho štátu sú úzko späté so základnými ľudskými právami a slobodami. Pre právny štát znamená právo základnú podmienku celého fungovania štátu, ale aj podmienku individuálneho a spoločenského konania, ktorý by nemohol existovať bez súdnictva, úlohou ktorého je presadzovať panstvo ústavy a práva, výkon ktorého je zverený výlučne sudcom. Čl. 141, 144, 145 Ústavy zdôrazňuje zásadu nezávislosti a nestrannosti. S poukazom na uvedené je preto povinnosťou každého, o to viac publicistov, ktorí ovplyvňujú mienku občanov, brániť zásady právneho štátu a to tým, že sa zdržia nekompetentného vyjadrovania sa a hodnotenia rozhodnutia súdov, ktorých zákonnosť je zabezpečená formou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Konanie pred súdom podlieha prísnym procedurálnym kritériám s dôrazom na vykonané dokazovanie, ktoré sa premietne v rozhodnutí súdu. Súd prvého stupňa súhlasil s tvrdením navrhovateľa, že zneužívanie práva a justície na presadzovanie záujmov vládnucich skupín je odôvodnene možné považovať za mimoriadne závažný zásah do právnej istoty. Danú problematiku riešil aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Perna v. Taliansko „ Sudcovia musia byť chránení proti nepodloženým výpadom tlače, predovšetkým s ohľadom na to, že im povinnosť zdržanlivosti zakazuje reagovať...“ čím je podložený záver súdu o porušení článku 10 Dohovoru. Kľúčovou témou článku bolo informovať o sudcoch, a to menovite, ktorí súdili za prejavy viery v období rokov 1948 až 1989, neospravedlnili sa, súdia na súdoch dodnes, a niektorí prešli aj na vyššie funkcie. Pri riešení základnej otázky, či uverejnením článku, došlo k neoprávnenému zásahu spôsobilému zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa je potrebné uviesť, že záhlavie, úvodná veta v nadväznosti na prvý odsek inkriminovaného článku v ktorom je uvedené meno navrhovateľa, jeho postavenie v justícií, zverejnenie mena a priezviska katolíckeho kňaza, výmer trestu a rok odsúdenia bez ďalšieho majú takú vypovedaciu silu faktu, že nepripúšťajú náznak akýchkoľvek pochybností o ich pravosti. Z obsahu článku nie je možné zistiť, prečo autorka článku zaradila navrhovateľa medzi sudcov, čo súdili za prejavy viery keď odporca pravdivosť týchto tvrdení nevedel súdu preukázať a ani nepreukázal. Pokiaľ ide o druhú časť žalobného petitu predmetnými článkami nebola daná čitateľovi možnosť urobiť si svoj vlastný úsudok na menovaných sudcov, medzi ktorých patrí aj navrhovateľ, vzťahujúc označenie “starých kádrov pretrvávajúcich dokonca vo vedúcich postaveniach odvolávajúc sa na svoju nezávislosť“ čím sprofanoval ich postavenie. Zodpovednosti sa nemôže zbaviť ani tým, že odcitoval údaje vyslovené treťou osobou, V. R.. Otázka vysporiadavania sa s minulosťou má predovšetkým symbolický dosah a je kritickým hodnotiacim úsudkom na politickú militantnosť sudcov v bývalej komunistickej strane, mala by opodstatnenie iba v prípade, ak by sa opierala o pravdivý faktický základ, a to i s ohľadom na závažnosť takto vyslovených obvinení. V danom prípade však pre hodnotiace úsudky absentoval pravdivý faktický základ. Vo veci išlo o taký spôsob spracovania danej témy pri ktorom čitateľ musel vyvodiť, že jeho nadpis na titulnej strane “Sudcovia, čo súdili za prejavy viery sa neospravedlnili“ korešponduje s menom navrhovateľa a v kontexte článkov na štvrtej strane denníka vytvára dojem, že obe zložky spolu súvisia. Vzhľadom k tomu, že predmetnými článkami bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľa priznal navrhovateľovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy mal súd za spravodlivú a primeranú následkom zásahu, pričom súd prihliadol k tomu, že nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi vo verejnosti v značnej miere znížili jeho dôveryhodnosť a česť tak v rodinnom ako aj v profesionálnom živote a táto česť je pri výkone sudcovskej moci ťažisková. Skutočnosti uvedené v predmetných článkoch nabádajú čitateľskú verejnosť len k vyvodeniu si záveru o nemorálnom, nečestnom a protiprávnom konaní navrhovateľa pri výkone jeho profesie - sudcu. Z vykonaného dokazovania - výpovedí svedkov manželky, syna, brata, synovca navrhovateľa, kolegov a priateľov i z predložených reakcií čitateľov denníka SME na internete vzťahujúci sa na článok vyplynulo, že na predmetné články verejnosť reagovala veľmi negatívne, ohlasy pretrvávajú dodnes. Navrhovateľ následky pociťoval v odlišnom správaní sa najbližších príbuzných, kolegov a známych, bol vystavený slovným útokom, bol vyčerpaný neustálym vysvetľovaním. Nepriaznivý vplyv mali články vo vzťahu k blízkej rodine. Svedkovia manželka, syn, brat, synovec vypovedali , že článok vyvolal pochybnosti o čestnosti navrhovateľa pri výkone jeho sudcovskej moci, naštrbil vzájomnú dôveru, pretrvávajúca harmónia v rodine bola citeľne narušená. Priznaná náhrada je primeraná i postaveniu navrhovateľa v spoločnosti - predsedu trestného senátu, bývalého predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, t. č. ministra spravodlivosti Slovenskej republiky . Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobe ako dôvodnej v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas podal odvolanie odporca. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že tlač vo všeobecnosti je jeden z najdôležitejších prostriedkov šírenia ideí a informácií, teda prostriedkom realizácie slobody prejavu, ako aj práva na informácie požívajúceho ochranu v zmysle Ústavy SR. Sloboda prejavu patrí k tradičným ľudským právam a je zaradená na čelo politických práv. Každý štátny orgán včítane všeobecných súdov ak rozhoduje o akomkoľvek obmedzení slobody prejavu alebo sankcii, ktorou postihuje realizáciu tohto práva musí mať za preukázané, že ide o opatrenie stanovené zákonom, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z vymedzených legitímnych účelov. Prípadná zákonnosť obmedzenia slobody prejavu vyplýva z aplikácie ustanovení § 11 - 13 Občianskeho zákonníka resp. z ustanovení zákona č. 81/1966 Z. z.. V súlade s ustanovením čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Aj Dohovor garantuje v čl.10 slobodu prejavu a konštrukcia tohto ustanovenia je podobná ústavnej úprave platnej v SR. Súčasťou takto ustanoveného ústavného režimu je povinnosť orgánu rozhodujúceho o práve na slobodu prejavu preskúmať, či existujú príčiny pre obmedzenie práva na informácie. Až na základe skutočnosti, že sú preukázané všetky ústavné náležitosti obmedzenia práva možno dospieť k aplikácii jednotlivých zákonných ustanovení ako v tomto konkrétnom prípade ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. V Slovenskej republike nie je dostatok rozhodnutí či už všeobecných súdov ako aj ústavného súdu SR, ktoré by relevantným spôsobom odrážali aplikáciu čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru na problematiku slobody tlače. Preto pri výklade príslušných ustanovení oboch citovaných právnych noriem siahol k doktrinálnym výkladom ako aj súdnemu výkladu z odôvodnení rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva. Sloboda prejavu bola Európskym súdom pre ľudské práva definovaná ako jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jedna z najdôležitejších podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca. Tlač má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľnú úlohu, i keď nemôže prekračovať určité hranice súvisiace predovšetkým s ochranou povesti a práv iných, ako aj nutnosťou zabrániť úniku dôverných informácií. Sloboda prejavu s výhradou podľa čl. 10 ods. 2 platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré sa prijímajú priaznivo alebo sa považujú za neškodné alebo indiferentné, ale aj pre také, ktoré veľmi urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia, veľkorysosť, bez ktorých neexistuje „demokratická spoločnosť“. Novinárska sloboda zahrňuje taktiež možnosť používať určitej miery zveličovania, ba dokonca provokácie. Vskutku nie je možné pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba v prípade, že môžu dokázať ich pravdivosť. Občiansky zákonník poskytuje ochranu pre konkrétne práva konkrétne určiteľných osôb. Pre poskytnutie právnej relevantnej ochrany nepostačuje iba pocit fyzickej (asi má byť uvedené osoby), že sa jej určité vyjadrenie týka. Subjektívne presvedčenie bez objektívnej možnosti spojiť text s osobou, ktorá sa ochrany domáha musí mať za následok neposkytnutie ochrany. Ochrana sa zásadne neposkytuje pre parafrázy vyjadrení publikovaných v médiách, ktoré sú produktom osoby domáhajúcej sa ochrany resp. akejkoľvek tretej osoby. Pre posúdenie nárokov v zmysle ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce čo skutočne bolo publikované, pričom je potrebné skúmať texty vo vzájomnej súvislosti, nie vytrhávať veci z kontextu tvoreného napr. skupinou článkov. Forma a rozsah poskytovanej ochrany musí zodpovedať neoprávnenému zásahu. Nie je možné poskytnúť takú satisfakciu, ktorá nezodpovedá zásahu parafrázou niečoho, čo nebolo voči verejnosti šírené. Je potrebné odlišovať nepravdivé fakty, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv jedinca od hodnotiacich súdov. I keď hodnotiace súdy môžu zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. Len hodnotiace súdy, ktoré nemajú skutkový základ alebo sú zvolenými výrazovými prostriedkami zjavne neprimerané téme a adresované respondentom sú neoprávnené a právom neaprobované. Nie je možné striktne trvať na to (asi tom), aby každá žurnalistická forma (napr. úvaha, fejtón alebo komentár) vždy a znova priniesli čitateľom fakty, ktoré podkladom pre posudzovaný text.... (ďalej text v odvolaní chýba). Každý hodnotiaci súd je potrebné skúmať vždy aj s ohľadom na verejnú diskusiu v rámci spoločnosti. Ak ide o diskusiu o predmete širokého spoločenského záujmu, ktorá sa týka udalostí spájaných s pôsobením predstaviteľov štátu vo verejných funkciách mal by prejav požívať podstatne silnejšiu ochranu ako keď uvedené skutočnosti nie sú dané. Hodnotenie verejných funkcionárov, ak sa týka výkonu ich verejnej funkcie a udalostí s týmto spojených, môže byť formulovaná médiami „ostrejšie“ a aj expresívnejšie výrazové prostriedky médiami použité musia byť tolerované. To platí i voči sudcom ak ide napr. o minulosť v rámci totalitnej justície, pričom žalovaný nespochybňuje vyššiu mieru ochrany, ktorú z dôvodu zachovania autority súdnej moci poskytuje Dohovor. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že média nemôžu byť bez ďalšieho postihované citáciou tretej osoby. Nie je úlohou médií, aby vyjadrenia im poskytnuté upravovali. Ústava, Dohovor ako ani zákon nepoznajú prejav povolený. Existujú len kritériá pri naplnení ktorých určitý prejav prestáva byť chránený a stáva sa neoprávneným zásahom do chránených práv tretích osôb. Konanie žalovaného - zverejnenie sporného článku je v zmysle vyššie uvedených jednoznačne realizáciou slobody tlače. Ide o článok zverejnený v rámci politickej diskusie týkajúcej (sa) pôsobenia sudcov pred rokom 1989 ako aj otázok fungovania celého represívneho aparátu štátu pri akciách voči cirkvi. Táto politická diskusia prebiehala v danom období v širokom rozsahu v celej spoločnosti. Médiá sa v danej téme venovali už pred zverejnením sporných textov. Danému obdobiu a činnosti súdov a iných orgánov činných v trestnom konaní sa v rámci svojej misie venuje aj Ústav pamäti národa, ktorý o svojich zisteniach informuje prostredníctvom médií verejnosť. Spornými je skupina článkov opisujúca okolnosti pôsobenia určitých sudcov v rámci káuz, ktoré podľa zistení Ústavu pamäti národa boli Štátnou bezpečnosťou iniciované v rámci represívnych opatrení voči cirkvi. Články pre verejnosť približujú rôzne aspekty opisovaných káuz a prinášajú názory rôznych zainteresovaných osôb k danej problematike. Text zverejnený dňa 28.2.2005 na strane 1 denníka SME pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ posudzoval žalobca ako i prvostupňový súd bez kontextu článkov uverejnených na strane 4 tohto vydania denníka SME, na ktoré predmetný článok čitateľov priamo odkazoval. Súd nijako nevzal do úvahy, že denník SME sa kauze kňaza Q. venoval ešte raz a to vo vydaní dňa 12.7.2006, kde celú vec včítane úlohy Štátnej bezpečnosti v danom prípade podrobnejšie vysvetlil. Pri akciách namierených proti cirkvi zohrávala významnú úlohu štátna bezpečnosť, ktorá vyberala tzv. záujmové osoby a snažila sa pripraviť „scenár“ ich možnej perzekúcie prostriedkami trestného práva. Presnú úlohu Štátnej bezpečnosti v trestnom stíhaní kňaza Janíka popisuje potom článok z 12.7.2006, pričom je nepochybné, že celú akciu proti františkánom (ku ktorým patril Q.) iniciovala a režírovala Štátna bezpečnosť, ktorá prostredníctvom využitia psychicky labilných a nespoľahlivých svedkov a nátlaku na odvolací súd v konečnom dôsledku dosiahla odsúdenie uvedenej osoby na nepodmienečný trest odňatia slobody. To, že Štátna bezpečnosť prejavila o osobu A. Q. nebývalý záujem nebolo dôsledkom toho, že išlo o podvodníka veľkého formátu, ktorý spôsobil poškodeným značné škody. Jedinou a pravou príčinou postupu voči Q. bola jeho činnosť pre cirkev a členstvo v nepovolenom františkánskom ráde. Žalovaný netvrdí, že do plánu Štátnej bezpečnosti boli priamo zapojené (resp. o ňom informované) konajúce súdy, avšak z existujúcich dokumentov, ktoré sú súčasťou spisu vyplýva, že tieto mohli mať (a v prípade žalobcu pri prvom rozhodovaní o obžalobe A. Q.) aj mali o právnej kvalifikácii a preukázaní skutku, tak ako ho prezentovala prokuratúra vážne pochybnosti. Zdôraznil, že už v článku zo dňa 28.2.2006 (má byť 2005) je napísané, že žalobca najprv Q. spod obžaloby pre trestný čin podvodu oslobodil a až na základe záväzného právneho názoru odvolacieho súdu bol Q. odsúdený. Má za to, že pre prejednávanú vec je nepodstatné, či je pravdivý údaj o tom, či krajský súd Q. odsúdil a ešte aj za akýkoľvek trestný čin. Žalovanému v tejto súvislosti nie je zrejmé prečo sa súd nestotožnil s jeho obranou. Údaj, ktorý v článku nezodpovedal citovanému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, nemá nijaký vzťah k činnosti žalobcu v danej veci. Žalovaný je presvedčený, že v danom texte je pravdivo opísaná činnosť žalobcu v danej kauze a čitatelia denníka SME mali možnosť hodnotiť postup žalobcu na základe doložených faktov. Ak budú posudzované texty na strane 1 ako aj na strane štyri vo vzájomnej súvislosti, nie je možné dospieť k záveru, že v denníku SME boli zverejnené nepravdivé údaje, ktoré sú spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na právach. To platí o to viac, že kauze Q. sa denník SME venoval ešte raz, kde bola táto vec podrobne rozobratá. Čitatelia denníka SME mali možnosť už dňa 28.2.2005 získať ucelený obraz o skutočnostiach týkajúcich sa odsúdenia kňaza Q. a boli poskytnuté dostatočné informácie na to, aby médiá mohli tvrdiť, že Q. bol odsúdený za prejav viery, i keď v réžii Štátnej bezpečnosti formálne odsúdený za trestný čin podvodu. O zvláštnosti celej veci svedčí aj odôvodnenie rozsudkov vo veci Q.. Celé dokazovanie ako aj usvedčenie obžalovaného je postavené na výpovedi jedinej svedkyne, ktorá počas konania viackrát menila výpoveď. Údajne spôsobená škoda je stanovená opätovne len na základe výpovede jedinej svedkyne a jej tvrdení o záznamoch v zošite spálenom pred tromi rokmi. Zdôrazňujeme, že okrem výpovede svedkyne inštruovanej v tejto veci zo strany Štátnej bezpečnosti neboli voči Q. žiadne ďalšie dôkazy svedčiace o spáchaní trestného činu podvodu. V naznačených súvislostiach vyznieva absurdne aj vyjadrenie žalobcu na pojednávaní, že A. Q. bol typický podvodník. Uvedené platí najmä v spojení s faktom, že žalobca Q. najprv spod obžaloby oslobodil až následne na základe záväzného právneho názoru odvolacieho súdu bol Janík žalobcom odsúdený. Pre komplexné posúdenie veci je potrebné v súlade s judikatúrou ESĽP skúmať úmysel autora článku pri jeho písaní. Žalobca v návrhu bez ďalšieho argumentuje snahou denníka SME o jeho diskreditáciu, pričom bez vykonania akýchkoľvek dôkazov tento záver prijal i prvostupňový súd. V tejto súvislosti neboli vykonané žiadne dôkazy a prvostupňový súd v konečnom dôsledku nepovažoval za dôležité vypočuť ani autorku článku navrhnutú žalovaným. Výpoveď autora článku je kľúčovou pre posúdenie právnej veci v súvislosti s možnými nárokmi, ktoré je možné sa v zmysle § 13 OZ domáhať. Žalobca (pravdepodobne má byť uvedené „žalovaný“) namieta, že námietka žalobcu na strane štyri denníku SME zo dňa 28.2.2005, kde malo byť uvedené hodnotenie : „nedávny predseda NS SR v minulom režim rozpore s vtedy platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí ich odsúdením za prejavy viery a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca, by v nových pomeroch nemal robiť sudcu“, takýto text a ani hodnotenie podobného významu sa nikde v denníku SME nenachádzali. Prvostupňový súd sa tu stotožnil s akousi parafrázou vytvorenou pre potreby súdneho konania samotným žalobcom, bez toho aby bolo akýkoľvek skúmané, či sa zverejnený text a jeho možné vnímanie dá vôbec takto priemerným čitateľom vôbec interpretovať. Týmto smerom neboli ani zo strany súdu ako ani zo strany žalobcu vypočutí svedkovia a záver súdu, že opísaným spôsobom bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu nemá oporu ani v hmotnom práve ani vo vykonanom dokazovaní. Priznaná satisfakcia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000.000,- Sk je absolútne neprimeraná a nie sú zákonné dôvody pre jej priznanie v uvedenej výške. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súd vychádzal predovšetkým z výpovedí svedkov, ktorí mali k žalobcovi pozitívny vzťah. Viaceré výpovede žalovaný považuje v tejto súvislosti za účelové a spochybniteľné. Svedkovia si nepamätali na iné okolnosti spred dvoch rokov okrem séria článkov, ktorú dokázali vzácne detailne opísať, pri čom zároveň uvádzali, že články čítali naposledy pre dvoma rokmi. I keď väčšina svedkov vypovedala, že si články, kde je spomínaný žalobca prečítali podrobne až na výnimky si svedkovia nečítali texty uverejnené na strane štyri, kde sa uvádza, že žalobca odsúdil kňaza Janíka za podvod a pri prvom konaní ho oslobodil. S týmto tvrdením nikto zo svedkov žalobcu paradoxne nekonfrontoval, všetci boli iba pohoršení a žiadali vysvetlenie k textu na inom mieste denníka SME. Žalovaný má za to, že súd bez zjavného zákonného dôvodu znemožnil vypočúvať svedkov na okolnosti súvisiace s článkom zverejneným v denníku SME dňa 12.7.2006. I keď svedkovia vypovedali, že si v zásade čítajú články o žalobcovi, žalovaný nemal možnosť zistiť výsluchom, či čítali aj následný podrobný text súvisiaci s kauzou Janík. Žalovaný má za to, že aj zverejnenie druhého textu malo byť prvostupňovým súdom vzaté do úvahy pri rozhodnutí o poskytnutí akejkoľvek morálnej alebo relutárnej satisfakcie. Ako boli čitatelia denníka SME podrobne informovaní článkom zo dňa 12.7.2006 o faktoch súvisiacich s odsúdením Bystríka Janíka, nie je zrejmé prečo bola ešte ďalej poskytovaná žalobcovi morálna satisfakcia. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd nebral do úvahy relevantnú judikatúru ESĽP. Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, ako sa aj domáhal trov konania a právneho zastúpenia. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a domáhal sa trov konania. Poukázal na to, že odporca aj v odvolacom konaní zotrváva na svojich doterajších dogmatických prístupoch a videní celej kauzy s jediným cieľom, ospravedlniť a zbagatelizovať zásah inkriminovaného článku do osobnostných práv žalobcu. Verejné právo procesné i súdna prax, vedomé si ťažkostí vymáhateľnosti subjektívneho osobnostného práva na ľudskú dôstojnosť stanovuje vyvrátiteľnú domnienku dokázateľného tvrdenia žalobcu, ktorý má len procesnú povinnosť skutkového tvrdenia a jeho preukázania, pričom platí predpoklad preukázania tohto tvrdeného skutku, pokiaľ sa v konaní nepreukáže opak, pričom tento opak musí preukázať žalovaná. Tá však túto povinnosť nesplnila, ale ani nemohla, lebo od označenia žalobcu ako sudcu, ktorý bežne odsudzoval a prenasledoval nevinných ľudí za prejavy viery, cez fakt, že takto odsúdil aj kňaza so zamlčaním jeho hospodárskej trestnej činnosti (podvodu na bežne veriacej staršej osobe) a formulácie titulkov, sa snažila o jediné a to zdiskreditovať žalobcu v očiach širokej verejnosti. Sloboda prejavu nie je bezbrehá. Z tohto článku možno vyvodiť viacero zásad platiacich pre osobnostné práva - zásadu prednosti ľudskej bytosti a prirodzenej ľudskej dôstojnosti pred záujmami spoločnosti, - zásadu nedotknuteľnosti osobnosti, ktorej prelomenie sa môže udiať aj výkonom iného práva, slobody či verejného statku, ale len za predpokladu, že tento výkon bol po práve, čo sa však v danej veci nestalo. Pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku treba v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové tvrdenia, alebo hodnotiaci úsudok, lebo podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa odlišuje. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, teda objektívne existujúcu realitu. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych kritérií). Hodnotiaci úsudok preto nemožno akokoľvek dokazovať, ale je potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky. Novinový článok konštatuje, že navrhovateľ ako sudca okresného súdu odsúdil katolíckeho kňaza na 28 mesiacov NEPO za prejav viery, čo nie je absolútne pravdivá informácia ani skutočnosť. Tento údaj bol veľmi závažný už sám osebe a po začlenení do kontextu celého článku bol spôsobilý navrhovateľa uraziť, znevážiť jeho profesnú spôsobilosť, česť a morálku, lebo u priemerného čitateľa navodzuje dojem, že navrhovateľ v súčasnosti nesmie vykonávať sudcovské povolanie. Novinár by mal byť otvorený pravde bez ohľadu na svoje pocity, či názory by mal prinášať vyvážené a objektívne príspevky. Nepravdivými skutkovými tvrdeniami a neprípustnou kritikou nemôže mať v tomto konkrétnom prípade právo na informácie, resp. sloboda prejavu prednosť pred právom na ochranu osobnosti fyzickej osoby tak, ako sa toho domáha v podanom odvolaní odporca. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po preskúmaní a prejednaní veci rozhodol. V konaní sp. zn. 6Co 392/2007 Krajského súdu v Bratislave pripustil späťvzatie návrhu vo výroku „ V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ denníka SME uverejneného v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na strane 4 bolo uvedené i to, že nedávny predseda Najvyššieho súdu SR Š. S. v minulom režime v rozpore s vtedy platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery a teda ani v minulosti sa nesprával tak, ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca, by v nových demokratických pomeroch, nemal robiť sudcu.“ rozsudok súdu prvého stupňa sa v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku sa potvrdil. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania v časti späťvzatia návrhu. Odvolací súd po preskúmaní veci v zostávajúcich nárokoch dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 O. s. p. ho potvrdil. Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že článkom uverejneným v denníku SME na titulnej strane dňa 28. 2. 2005 pod titulom „ Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami. Článok bol koncipovaný tak, že znevažoval navrhovateľa, podsunul čitateľom záver, že ako sudca rozhodoval tendenčne. Sloboda prejavu ako aj právo na informácie patria medzi základné ľudské práva, nevynímajúc javy spoločensky krízové akou je téma vysporiadavania sa s tendenčnou aplikáciou práva počas rokov 1948 až 1989. Uvedeným článkom došlo k neoprávnenému zásahu spôsobilému zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Záhlavie, úvodná veta v nadväznosti na prvý odsek inkriminovaného článku v ktorom je uvedené meno navrhovateľa, jeho postavenie v justícií, zverejnenie mena a priezviska katolíckeho kňaza, výmera trestu a rok odsúdenia bez ďalšieho mali takú vypovedaciu silu faktu, že nepripúšťali náznak akýchkoľvek pochybností o ich pravosti. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní boli podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autorka článku uverejnila v článku tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení vychádzala z tvrdení Ústavu pamäti národa a bez toho aby si overila skutočnosti, ktoré tvrdila, ako aj prípadné ďalšie skutočnosti z právneho hľadiska. Predmetný článok bol uverejnený na titulnej strane denníka, ktorý vychádza v značnom náklade. V konkrétny deň vyšiel v počte 78.880 kusov. Titulok bol zvýraznený čiernou tlačou v rozmeroch 0,9 cm. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že predmetné články zasiahli do práv navrhovateľa veľmi vážne najmä v rodinných a priateľských vzťahoch, ale aj vo vzťahoch pracovných. Navrhovateľ v čase zásahu bol a je sudcom Najvyššieho súdu SR, ktorého sudcom je doteraz, hoci pre výkon inej funkcie má prerušený výkon. V minulom období vykonával funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR. Navrhovateľ ako sudca nie je a nebol známy len v mieste svojho bydliska, Z titulu svojej práce a v minulosti výkonu funkcie predsedu Najvyššieho súdu bol a je známy v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen len v sudcovskej obci (medzi sudcami), ale aj čitateľmi denníka. Ide o denník s veľkým nákladom, distribuovaným po celom území Slovenska. Navrhovateľ bol a je sudcom (napriek funkciám, ktoré vykonával, prípadne v súčasnosti vykonáva). Bolo potrebné zachovať autoritu a nestrannosť justície, čo predstavuje jednu zo základných ústavných hodnôt právneho štátu, ktorá môže byť ohrozená, ak budú sudcovia vystavení bezdôvodnej kritike. Je potrebná nutnosť dôvery v právny poriadok a justície, ochrana autority a nestrannosti súdnictva, výkon spravodlivosti, ako aj bolo potrebné brať do úvahy nemožnosť sudcovi reagovať na kritiku svojej osoby. Uvedený článok dotýkajúci sa navrhovateľa nespĺňal tieto kritéria. Skutočnosť, že bol nepravdivý a napísaný spôsobom ako je uvedené vyššie u navrhovateľa odporca narušil tieto atribúty a spochybnil navrhovateľa ako jedného z členov sudcovského zboru a tým jeho autoritu, nestrannosť, vykonávanie spravodlivosti. Opomenul, že sudca nemá možnosť s prihliadnutím na § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. sa proti takýmto zásahom ani brániť. Voči rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 4Cdo 328/2009 zo dňa 25.3.2010 dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.. Účastníkom trovy dovolacieho konania nepriznal. Vo veci na základe ústavnej sťažnosti odporcu konal a rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 408/2010 - 87 zo dňa 16.6.2011 konštatoval, že základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 392/2007 z 23.3.2009 boli porušené. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 392/2007 z 23.3.2009 v časti jeho výroku, v ktorom potvrdil rozsudok súdu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C 139/2005 z 18.6.2007, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“ a v časti výroku, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2.272,37 Eur do rúk advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej“, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol. Krajskému súdu v Bratislave uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s. v sume 457,44 Eur na účet Advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel. K časti sťažnosti, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel sťažovateľovi v odôvodnení nálezu uviedol, že súhlasí so záverom krajského súdu, z ktorého vyplýva, že samotné pravdivé tvrdenie sťažovateľa o navrhovateľovi, podľa ktorého odsúdil v roku 1985 ako sudca Okresného súdu Poprad na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza A.Í. E. Q., nemožno izolovať od článku ako celku, ktorého cieľom je spochybnenie morálnej spôsobilosti niektorých sudcov pôsobiacich v období neslobody zastávať funkciu sudcu v súčasnosti, o čom napokon svedčí aj samotný názov článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“. Aj podľa názoru ústavného súdu malo použitie ináč pravdivého výroku v celkovom kontexte článku jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza A. E. Q. uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v súčasnosti. Z uvedeného následne vyplýva, že vo vzťahu k navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preň nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. Napriek tomu bol v predmetnom článku prezentovaný hodnotiaci súd vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom sformovať si vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu. Ústavný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, podľa ktorého pre vyslovenie v článku uvedeného hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi neexistovala dostatočná základňa odôvodňujúca jeho opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa. Ďalej poukázal na to, že ak zo skutkových okolností uvedených v článku nemožno vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do tej miery, aby čitatelia si mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento spôsob opísania skutkového deja čitateľovi neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku. V posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka SME pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku príspevok do verejnej diskusie o stave súdnictva týkajúcej sa vykonávania funkcie sudcov osobami, ktoré v časoch neslobody súdili ľudí za prejavy viery. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácii v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam. Táto zásada zo strany sťažovateľa dodržaná nebola, o čom svedčí voľba kategorických jednoznačných formulácií, ktoré nedávali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijal tvrdenia autora článku, že aj v tomto prípade došlo k odsúdeniu osoby za prejav viery. Pritom použitím podmienečného spôsobu vyjadrovania v súvislosti s popisom konania navrhovateľa v minulosti sa takémuto zásahu do jeho práv mohol sťažovateľ veľmi jednoducho vyhnúť. Pri skúmaní námietky sťažovateľa neprimeranosti sumy navrhovateľovi priznanej nemajetkovej ujmy, resp. neprimeranosť opatrení prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu ústavný súd vychádzal z toho, že v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodu prejavu a to so zreteľom na zásadu primeranosti vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že súd pri svojom rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy zvažoval, že neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti bol spôsobený článkom so zvýraznenými titulkami a v denníku s vysokým nákladom, ďalej, že tento zásah smeroval proti navrhovateľovi, ktorý je sudca, navyše predsedom najvyššieho súdu, t. j. je považovaný za osobu známu širokej verejnosti, a následkom uvedeného zásahu bolo spochybnenie autority, nestrannosti a vykonávanie spravodlivosti navrhovateľom, resp. cti a dôstojnosti navrhovateľa najmä v rodinnom a pracovnom prostredí. V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolností, za akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Hranice, v rámci ktorých by sa mala pohybovať úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je jedinečnosť prípadu, a stým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom stanovuje len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere. Povinnosť súdu je v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o nemajetkovej ujmy intenzitu zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie okolnosti prípadu. Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácii - predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je arbitrárne a zjavne neodôvodnené, neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty sťažovateľa ani okolnosti predmetnej veci. Podľa názoru ústavného súdu namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho interpretácii neprichádza do úvahy zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. V okolnostiach danej veci arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu v časti priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi ústavný súd posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre medzi účastníkmi súdneho konania, aké dôkazy účastníci v tomto smere predložili a samotnými závermi (ich nenáležitým vyhodnotením) zo strany krajského súdu. Krajský súd napríklad v súvislosti s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil fakt, že navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť (čo krajská súd pripustil, pozn.), pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1.000.000,- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu. Podľa ústavného súdu podstatnými v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť na skutočnosť, že navrhovateľ ako osoba verejne známa zastávajúca funkciu sudcu najvyššieho súdu má medze prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to, že účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu a nie poškodenie mena navrhovateľa alebo kritika nestrannosti a nezávislosti súdnictva. V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej diskusie o stave súdnictva, konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody súdiť v súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy viery na základe vtedy platných zákonov, ktoré však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované základné ľudské práva slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto článku, ktorým je získanie morálneho zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia sa týchto sudcov, nie ich odsúdenie či odvolanie. V tejto súvislosti krajský súd nedal presvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci predmetom posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania (rozhodnutia), ktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom priznaní nemajetkovej ujmy nepochybne právny význam. Nedostatočným sa podľa ústavného súdu javí aj odôvodnenie závažnosti navrhovateľovi spôsobenej ujmy v rozsudku z 23.3.2009, ktoré krajský súd založil na výpovediach rodiny, priateľov a spolupracovníkov navrhovateľa. V tejto súvislosti krajský súd nezohľadnil fakt, že v článku vyslovená kritika sa týkala síce osobnej morálnej spôsobilosti navrhovateľa, avšak hodnotenej v súvislosti s jeho profesionálnou činnosťou, a spôsobená závažná ujma na cti a dôstojnosti navrhovateľa by sa s ohľadom na sumu priznanej nemajetkovej ujmy mala odraziť aj na jeho profesionálnej kariére. Navrhovateľ sa v období krátkom po vydaní uvedeného článku stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Uvedený všeobecne známy kariérny, resp. profesionálny postup navrhovateľa narušenie jeho odbornej povesti, príp. jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti v značnej miere nesignalizuje. Zohľadnená pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť aj skutočnosť, že sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu, ktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný. Tvrdenie sťažovateľa v článku tak síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický základ, ktorý tomu istému okruhu čitateľov dával možnosť vytvoriť si o prijatých hodnotových súdov vlastný záver. Navrhovateľ ako sudca nebol voči skutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný. Disponoval pomerne širokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo predovšetkým v zastávaných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu, minister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej republiky) - v nie malom rozsahu aj využíval (prostredníctvom médií, profesionálneho servisu cez tlačových hovorcov a pod.). Ústavný súd v okolnostiach danej veci generálne predostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdu sudcu“ so zvýšeným rizikom korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri opakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť legitimitu celého sudcovského stavu. Podľa ústavného súdu s ohľadom na uvedené bude potrebné, aby krajský súd opätovne s prihliadnutím na uvedené závery preskúmal a zvážil z pohľadu ich nevyhnutnosti rozsah opatrení prijatých pre účely obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa a satisfakcie navrhovateľa, t. j. opätovne zvážil otázku, či v okolnostiach danej veci je potrebné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel k pozitívnemu záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah. V takomto prípade ale musí krajský (všeobecný) súd v odôvodnení rozhodnutia presvedčivým a ústavne konformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené pochybnosti a výhrady uvedené v tomto rozhodnutí. Odvolací súd po zrušení časti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 392/2007 z 23.3.2009 Ústavným súdom Slovenskej republiky v časti jeho výroku, v ktorom potvrdil rozsudok súdu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C 139/2005 z 18.6.2007, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“ a v časti výroku, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2.272,37 Eur do rúk advokátky JUDr. Z. Ľ.“, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol opätovne preskúmal vec v rozsahu zrušenia podľa § 212 O. s. p. a prejednal ju podľa § 214 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania zostal nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobným návrhom (zo dňa 16.5.2005) sa navrhovateľ domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že odporca v denníku SME dňa 28.2.2005 na titulnej strane uverejnil článok pod názvom „Sudcovia čo súdili za prejav viery sa neospravedlnili“. V prvých dvoch odsekoch na titulnej strane bolo okrem iného uvedené i to, že „N. W. N.Š. B. Š. S. v minulom režime odsúdil za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza A.Í. E. Q.“. Uvedené tvrdenia v predmetnom článku sú zjavné nepravdivé, pretože navrhovateľ odsúdil obžalovaného A. Q. nie ako katolíckeho kňaza za prejavy viery, ale za trestný čin podvodu podľa § 120 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona za majetkový delikt. Tak ako to vyplýva z rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 4.2.1986 sp. zn. 3 T 543/1985 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.5.1986 sp. zn. 6 To 9019/86. Navrhovateľ postup odporcu považoval za mimoriadne rafinovaný až zákerný zámer škandalizovať znevažovať navrhovateľa. Podsúva do vedomia čitateľa záver, že navrhovateľa ako sudca v minulom režime rozhodoval protiústavne. Uvedené fakty a hodnotiace úsudky boli urobené bez akéhokoľvek skutkového základu, difamujúce s jediným zámerom spoločensky, profesne, charakterovo navrhovateľa ponížiť a znemožniť ho v očiach priateľov, kolegov, rodinných príslušníkov ako aj neznámych ľudí. Navrhovateľ a celá jeho blízka i vzdialená rodina sú hlboko veriaci a praktizujúci kresťania, čo okrem iného výrazným a traumatizujúcim spôsobom umocňuje negatívny dopad odporcom neoprávneného zásahu na integritu, osobnosti navrhovateľa, jeho manželky a detí. Navrhovateľ musel čeliť nepríjemným otázkam od manželky, syna, svokry, vzdialenej rodiny, kolegov, priateľov, známych, susedov. Zažil a zažíval osobnú psychickú traumu, má nezhojenú ranu na duši. V čase uverejnenia článku ako i v súčasnosti prostredníctvom archívu na webovej stránke denníka SME pociťuje permanentnú psychickú traumu umocnenú neustálym strachom akým ďalším hanlivým a škandalóznym spôsobom bude priezvisko S. zase mediálne prenasledované a pranierované. Susedia na neho pozerali ako aj na celú rodinu ako na ľudí, ktorý prenasledoval nevinných ľudí len preto, že boli veriaci. Negatívny následok článok spôsobil aj v odbornom a profesionálnom živote, čo navrhovateľ pociťoval v odlišnom správaní sa kolegov - sudcov k nemu. Ocitol sa v izolácii a jeho dôveryhodnosť ako sudcu bola spochybnená. Navrhovateľ vo svojom žalobnom návrhu sa od odporcu domáhal uverejnenia ospravedlnenia a aj nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur). Okresný súd Bratislava I ako súd prvého stupňa žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na základe čiastočného späťvzatia žalobného návrhu navrhovateľom v časti ospravedlnenia rozsudok v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu odmietol. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa (odporcu) v časti, ktorým Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti odporcovi uverejniť ospravedlnenie nevyhovel. Z uvedeného je teda nesporné, že zo strany odporcu došlo k zásahu po práv navrhovateľa, teda zo strany odporcu došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Podľa § 11 Občianskeho zákona fyzická osoby má právo na ochranu osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako i súkromia, svojho mena, prejavov svojej osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tak ako uviedol odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení. je to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a tiež to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Pritom obe tieto podmienky musia byť splnené aby vznikol právny vzťah obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem iného vyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúcich zníženie osobnosti alebo vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto kvalifikovanej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu ani v spôsobe na nemajetkovú ujmu na osobnosť iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá podľa zákona má prednosť. Objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite je vyjadrením zásady adekvátnosti. Toto kritérium vylučuje, aby sa na hodnotenie zásahu stali rozhodujúce iba subjektívne pocity poškodeného. Bude záležať na prostredí, v ktorom zásahu došlo, objekte zásahu, ďalších okolnostiach. Z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. O náhrade imateriálnej ujmy v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži je vážnosť u iných a tým sa ohrozí jej postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia . Súdu sa v konaní musí preto preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade nepostačí ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Ustanovenie § 13 OZ upravuje iba satisfakcia za to, že už k zásahu do osobnosti, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do osobnosti občana, došlo. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom. Odvolací súd aj v intenciách nálezu ústavného sudu skúmal, či navrhovateľovi porušením jeho osobnostných práv došlo k takej intenzite porušenia, že mu vznikol nárok aj na materiálnu ujmu. Ústavný súd v náleze konštatoval, že použitie ináč pravdivého výroku v celkovom kontexte článku malo jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza A. E. Q. uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v súčasnosti. Z uvedeného následne vyplýva, že vo vzťahu k navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preň nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. Napriek tomu bol v predmetnom článku prezentovaný hodnotiaci súd vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom sformovať si vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu. Z vykonaného dokazovania jednak listinnými dôkazmi, ale aj svedeckými výsluchmi bolo nesporne preukázané, že neposkytnutím priestoru pre čitateľskú verejnosť pre vytvorenie si vlastného názoru došlo spochybneniu navrhovateľa v spôsobilosti zastávať funkciu sudcu, ako aj došlo k odsúdeniu navrhovateľa v blízkych rodinných kruhoch s následkami pre navrhovateľa. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili sa následky neoprávnených zásahov, poskytlo sa primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Dôvody priznania náhrady sú v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj iná fyzická osoba. Navrhovateľ vo svojom výsluchu pred súdom prvého stupňa uviedol, že to, že bol zaradený a menovaný na titulnej strane z pozície svojej funkcie bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR zvýrazňuje zákernosť s úmyslom zatraktívniť, prilákať čitateľa pretože pri všetkej skromnosti z uvedených mien bol najznámejšou osobou. Zažil množstvo škandalóznych článkov na jeho osobu, avšak ani jeden článok sa ho nedotkol do takej miery ako tento, pretože je hlboko veriaci človek. Článok u neho vyvolal traumu, pretože celá rodina sú hlboko veriaci, jeho otec nikdy nevstúpil do strany ani do JRD, vždy hlásal princíp viery. Priami príbuzní ho oslovovali, kládli mu otázky, čo za svinstvá to robil. Vyslovili slová sklamania, kládli otázky či iba predstiera kresťanské cítenie. Ľudia z radov kolegov, spolužiakov a známych ho zastavovali s pohoršením, že si nemysleli, že patrí k sudcom, ktorí trestajú osoby za prejavy viery. Samotný fakt , že ho ľudia zastavovali, musel podávať vysvetlenie, ho traumatizovalo, vyčerpávalo. Kolegovia, známi, začali ním pohŕdať, cítili odpor, niektorí sa prestali s ním rozprávať. Najintenzívnejšiu neoprávnenosť zásahu pociťoval v najbližšej rodine. Manželka sa nikdy nezaujímala o jeho rozhodovaciu činnosť. V tomto prípade bola na pochybách, uviedla, že mu verila v akýchkoľvek obvineniach a v negatívnych postojoch voči jeho osobe, stála pri ňom, ale v danom prípade dôvodila tým, že nemôžu predsa v novinách písať niečo, čo nie je pravda. Neverila a požadovala dôkaz. Situácia v rodine v dôsledku tohto napätia bola citeľne narušená. Dovtedy pretrvávajúca harmónia bola výrazným spôsobom narušená, čo pociťovali hlavne dve maloleté deti. Syn ktorý bol študentom Právnickej fakulty v Trnave bol napadnutý spolužiakmi, že mu nadávajú, že má otca chrapúňa. Musel viesť so synom debaty a vyviniť sa. Zo svedeckej výpovede svedka H. S., mal odvolací súd preukázané, že je bratom navrhovateľa. Uviedol, že na článok ho upozornil kolega zo školy, ktorý sa dehonestujúcim spôsobom vyjadril, čo to má za brata, ktorý odsúdil kňaza za prejavy viery a náboženské cítenie. Uviedol, že sa podieľal na výchove brata. Vo veku 15 rokov zomrel im otec. Boli vychovávaní v náboženskej viere, takí sú aj dnes, otec bol v mieste bydliska cirkevný kurátor. Článok čítal znova a znova a nevedel si predstaviť, že mienkotvorný denník napíše niečo čo nie je pravda, a preto tomu uveril. Je riaditeľom gymnázia, vychováva deti k tolerancii. Začal pociťovať zo strany kolegov odstup, prejavovali sa v ich postoji „čo to máš za bezcharakterného brata“. Pociťoval to ako hanobenia mena. Zavolal preto bratovi. Pamätá si, že použil doslovný výraz „čo si to za bezcitného darebáka, že si odsúdil nevinného kňaza za prejavy viery“. Ich vzťahy ochladli, prestali sa stýkať, dokonca v auguste keď mal narodeniny, brata nepozval prvýkrát na rodinnú oslavu, za čo sa cítil navrhovateľ dotknutý. K urovnaniu vzťahov došlo na jeseň na sviatok Všetkých svätých, kedy brat priniesol rozsudok z ktorého vyplývalo, že bol odsúdený uvedený kňaz za podvod. Manželka je hlboko veriaca, o navrhovateľovi už nechcela ani počuť, označila nás, že sme celá taká rodina bezbožníkov necharakterných, keď brat dosúdil nevinného kňaza. Obdobné reakcie boli aj od ľudí z okolia, priateľov zo záhradkárskeho zväzu, ktorých pozná dlhé roky . Svedkyňa J.. X. S., manželka navrhovateľa svedeckej výpovedi uviedla, že o článku sa dozvedela na základe telefonátu od mamy, ktorá plakala a pýtala sa jej, čo to jej muž spravil, že odsúdil nevinného kňaza. Pochádza z malej dediny, kde ju všetci poznajú, boli vychovávaní vo viere, mama bola učiteľka a mala blízky vzťah s miestnym farárom, ktorý si pýtal vysvetlenie. Ujo ku ktorému má blízky vzťah, ktorý sa o ňu staral pri výchove, pretože otec jej zomrel ešte v detstve, jej vytýkal čo to manžel (navrhovateľ) spravil, že sa musí hanbiť, lebo každý ich pozná a aj vie, kto je jej manželom. Kúpila si tieto noviny, prečítala si článok a začala tomu veriť. Bola pobúrená, nechcela tomu veriť, ale uverila , že to tak spravil. Žiadala vysvetlenie, ktoré spočívalo v tom, že jej ukázal rozsudok. Situácia v rodine bola zlá hádali sa, neskôr ju aj mrzelo že pochybovala o človeku ktorého má rada. Syn navrhovateľa A. S. v svedeckej výpovedi uviedol, že na článok ho upozornili spolužiaci. Dávali mu otázky, ako mohol otec súdiť za prejavy viery. Kamaráti, s ktorými hrá futbal ho atakovali, dávali otázky ako môže súdiť naďalej keď súdil nevinného kňaza za náboženské cítenie. Situácia doma bola zlá, mama s otcom sa hádali, bola tichá domácnosť, na sviatky nešli do Tatier hoci každoročne majú taký zvyk, lebo mama sa obávala reakcií ľudí z okolia. Osobne mal tiež pochybnosti. Zastáva názor že nemali by novinári písať z brucha, to čo napíšu by malo mať základ v pravde. Približne 2-3 mesiace po uverejnení článku otec priniesol domov rozsudok a až vtedy sa to doma vysvetlilo. Zo svedeckej výpovede V. W., kolegu navrhovateľa, mal odvolací súd preukázané, že svedok článok čítal, bol nepríjemne prekvapený. Sedeli spolu v senáte. Preto sa ho priamo na to spýtal a bolo mu vysvetlené, ako to bolo, tým to pre neho skončilo. Článok čítal pretože ho k tomu viedla profesionálna zvedavosť. Už z iných článkov mal vedomosť že napr. Q.. B. súdil kňaza za prejavy viery, v článku sa spomínali aj iní kolegovia Q.. Š., ktorí súdil za pašovanie náboženskej literatúry. Článok v ňom vyvolal dojem, že títo sudcovia súdili za prejavy viery a výkon kňazského povolania. Prečítal si to i z toho dôvodu, že chcel vedie s kým sa stretáva a kto z jeho kolegov odsúdil kňazov za prejavy viery. Svedkyňa F. R., v svedeckej výpovedi uviedla, že navrhovateľa pozná od roku 2000 pracovne, neskôr bol jej kolegom. Článok čítala, zaujala ju v prvom rade jeho úprava. Na prvej strane bol napísaný článok titulok, ktorý vyvolal dojem u čitateľov, že žalobca odsúdil kňaza za prejavy viery. A až následne na tretej strane sa medzi rečou uviedlo, že bol odsúdený za majetkový delikt. Spracovanie článku sa jej zdá neférové bez akéhokoľvek skutkového základu. Traduje sa u nás, čo sa píše v novinách je pravda. Zastavovali ju jednoduchí ľudia, susedia , ľudia s ktorými hrá tenis, ľudia z Právnickej fakulty v Banskej Bystrici sa pýtali ako môže navrhovateľ naďalej súdiť, keď súdil za prejavy viery. Článok vytvoril o ňom negatívny obraz. Svedok Q.. Š. V. uviedol, že v roku 2005, v čase vydania článku, pracoval na Ministerstve spravodlivosti SR. Predtým bol dlhoročným sudcom. Článok čítal na základe upozornenia kolegov. Úvodný článok na titulnej strane ho predovšetkým zaujal titulom „sudcovia ktorí súdili za prejavy viery“. Na prvej strane obsah článku sa venuje dvom kolegom, priamo sa uvádzajú mená a veľmi jasne sa píše kto - meno sudcu, koho a na koľko rokov odsúdil za prejav viery. Na tretej strane je rozhovor s kňazom, s ktorým je urobený rozhovor, v závere ktorého sa uvádza, že títo sudcovia by mali vyzliecť talár. Zarazila ho neúplnosť faktov a spôsob spracovania článku. Článok hodnotí ako ukážku sofizmu - navonok sa javí pravdivý vo vnútri je klamlivý, zavádzajúci. Pracoval na Ministerstve spravodlivosti SR, chodil na rôzne porady, kde sa stretával so sudcami a prokurátormi, s ktorými sa bavili na túto tému, pretože táto skutočnosť sa musela dotknúť každého sudcu. Iným spôsobom obsah článku prijali a spracovali sudcovia a iný záver si urobí masa ľudí. Článok je písaný sofistikovane so zlým úmyslom a masa ľudí musela prijať záver, že S. je zlý človek. Osobne pozná navrhovateľa dlhé roky, je hlboko veriaci. Svedok Š. S., synovec navrhovateľa, článok čítal. Reakcia na tento článok nebola príjemná. Je ťažko v kruhu rodiny, priateľov a známych vysvetľovať, že to či napísali v novinách nie je pravdou. S podtónom irónie dostával otázky, „to je ten tvoj strýko o ktorom si hovoril v superlatívoch“, a on odsúdil kňaza za prejav viery. Bežne dostával otázky ,hlavne zo strany svokrovcov, ktorí chodia pravidelne do kostola, čo ste to vy za rodinu načo sa to hráte, ste iní. Po prečítaní článku bo neistý, nemal dobrý pocit, bol rozčarovaný, s pocitom niečo iné hovorí niečo iné robí. Mali blízky vzťah pretože je z otcových súrodencov najmladší. Chodili sme spolu športovať. Sú to veci na ktoré ľudia z dediny nezabudli napr. v krčme si sadne ku stolu a dvaja ľudia sa postavia a odídu. Svedok J.. V. A., uviedol, že v roku 1990 prišiel do Bratislavy. S navrhovateľom chodili spolu hrávať stolný tenis a spriatelili sa. Šlo o veľmi blízky priateľský vzťah, až dôverný. Tento článok narušil ich vzťahy. Na článok ho upozornili priatelia v banke. Pýtali sa ho „čo to máš za priateľa, keď súdil za prejav viery“. Pýtal si vysvetlenie, došlo k výmene názorov, presvedčil ho, vysvetlil mu že šlo o kňaza, ktorý lákal peniaze od starej ženy. Ukázal mu rozsudok, vzťahy sa upravili. Manželka a celá rodina chodia do kostola. Taktiež sa pýtali, čo to má za priateľa, ktorý odsúdil nevinného kňaza. Svedok Y. F. sa s navrhovateľom sa pozná od detstva. Sú rodáci z rodnej obce Ľubica. Pozná celú rodinu navrhovateľa ako silne katolícky založenú, veľmi slušnú, ktorá aj vychovala slušné deti. Navrhovateľ otec nikdy nevstúpil do družstva, preto ho článok pobúril. Je starosta a článok je urážkou celej dediny, ako aj jeho osobnou urážkou. Na článok ho upozornili obyvatelia, pohoršovali sa nad tým. Navrhovateľa veľmi dobre pozná ako čestného a bezúhonného človeka. Obec si ho veľmi váži a s istotou tvrdí, že je hlboko nábožensky založený. Ľ. sa skladá zo starej a novej časti. V novej časti bývajú zväčša prisťahovalci, noví ľudia, ktorí nemajú prepojenie, bývajú na sídlisku. Tá časť tomu uverila. Stará časť tomu neverila , ale pohoršilo ich to. Ak vznikne biľag na človeku veľmi ťažko ho pred ľuďmi zmaže a očistí sa. Svedkyňa Q.. P. A. uviedla, že navrhovateľ je manželom jej najlepšej priateľky. Čítala článok a bola prekvapená. Volala manželke navrhovateľa, ktorej bezprostredná reakcia bola, že je veľmi sklamaná. Celá situácia zle vplýva na rodinu. Obe pochádzajú z dediny od Popradu, kde je 90 % obyvateľov veriacich. Ihneď jej volala mama aj ocko, pýtali sa čo je to za človeka. Po prečítaní článku sa prestali intenzívne stretávať. Prednedávnom vznikla situácia, že sa stretli, manželka navrhovateľa jej vysvetlila , že až na základe dôkazu rozsudku mu uverila. Ťažko bolo porozumieť tomu, keď bolo postavené tvrdenie proti tvrdeniu. Svedok Q.. M. K. uviedol, že navrhovateľa pozná od roku 1982, v čase kedy sám bol sudcom. Zblížili sa, pretože mali spoločné názory. Poznal jeho postoj k profesii, k súdeniu, ako aj ku viere. Pamätá si na prípad ako tvrdošijne oslobodzoval jedného kňaza, v konečnom dôsledku ho aj oslobodil. Po prečítaní článku bol zaskočený mal nepríjemný pocit. Manželka je veriaca, dávala mu otázky čo to má za kamaráta, že až taký svätý zase nebude, keď súdi kňaza za prejav viery. V súčasnosti sa stretávajú menej, hlavne tento článok bol dôvodom obmedzenia ich stretnutí. Svedok Q.. Q. A. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že nemá k navrhovateľovi žiadny blízky vzťah. Nie je stálym čitateľom denníka SME, na článok ho upozornili svokrovci, ktorí pochádzajú z tej istej obec ako manželka navrhovateľa. Ľudia sú tam veľmi katolícky založení a útok na cirkev je vnímaná negatívne. Ak sa niečo takéto objaví v novinách ide o „pozdviženie“. V danom prípade, že navrhovateľ súdil kňaza za prejav viery, že to tak nebolo ako je napísané v titule sa dalo vyčítať až z druhej strany, zväčša sa ľudia orientujú podľa titulu. Zo svedeckých výpovedí mal odvolací súd preukázané, že v danom prípade nielen svedkovia, ale aj iné osoby, ktoré poznali oni sami, prípadne poznali navrhovateľa, jeho rodinu vnímali uverejnenie článkov veľmi negatívne. Z týchto svedeckých výpovedí je zrejmé, že si článok vysvetlili v neprospech navrhovateľa a ako osobu, ktorý odsúdil kňaza za prejav viery. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že nešlo len o situáciu, ktorá trvala len krátko. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že vzťahy boli v manželstve a rodine navrhovateľa narušené. V dôsledku nepravdivých tvrdení uvedených v článku došlo k narušeniu dôvery medzi manželmi, k narušeniu ich vzťahov, ktoré vyúsťovali do hádok Hádkami trpeli tiež aj ich deti. Taktiež vzťah medzi navrhovateľom a jeho synom sa narušil, lebo taktiež vznikli pochybnosti syna voči otcovi, či ho vychováva v pravde. Narušenie manželských a rodinných vzťahov, podávať vysvetlenie manželke a synovi pre narušenie dôvery a predkladať k tomu dôkazy (sporný rozsudok, ktorým mal navrhovateľ odsúdiť kňaza za prejav viery) považuje odvolací súd za veľmi vážny zásah do manželského a rodinného života. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že toto obdobie trvalo dlhšie asi dva až tri mesiace, a začali sa upravovať až po predložení dôkazu navrhovateľom. Zásah, ktorý navrhovateľ ako manžel a otec musel prežívať v súvislosti s reakciami manželky a syna je vždy veľká záťaž , najmä ak dovtedy boli tieto vzťahy harmonické. Z vykonaného dokazovania bolo tiež preukázané, že sa narušili aj ďalšie rodinné vzťahy navrhovateľa, ktorým navrhovateľ musel vysvetľovať a vyvracať obsah článku. V dôsledku narušenia vzťahov v dôsledku tohto článku brat navrhovateľa, H. S., ho nepozval na rodinnú oslavu 50-tych narodenín, ktorá oslava sa konala v auguste v roku, keď bol uverejnený článok. Článok bol uverejnený dňa 28.2.2005, preto narušenie vzťahov, ktoré pretrváva viac ako trištvrte roka považuje odvolací súd za vážny zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Z dokazovania vyplýva, že vzťahy sa začali v širšej rodine upravovať až po sviatku Všetkých svätých. Aj v tomto prípade navrhovateľ musel podávať vysvetlenie, preukazovať dôkazmi či v skutočnosti patril medzi sudcov, ktorí odsúdili kňaza pre prejav viery. Je nesporné, že narušením týchto vzťahov, ktoré sa odrazili nielen na samotnom navrhovateľovi, ale aj celej jeho najbližšej rodine (manželke a deťoch), v dôsledku ktorých musel nielen navrhovateľ, ale aj celá jeho rodina obmedziť styky so širšou rodinou nie je možné považovať za zásah do osobnostných práv, kde je postačujúca iba nemateriálna satisfakcia (ospravedlnenie). Došlo tiež k narušeniu priateľských vzťahov. Zo svedeckej výpovede V. A. blízkeho priateľa bolo preukázané, že vzťahy medzi svedkom a navrhovateľom sa po uverejnení článku výrazne narušili, mal pochybnosti o čestnosti navrhovateľa, žiadal ho vysvetlenie. Vzťahy sa upravili až keď navrhovateľ ukázal rozsudok. Svedkyňa A. a svedok K., uviedli že ich blízky priateľský vzťah v dôsledku obsahu článku ochladol. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že na článok reagovali ďalší ľudia tým, že spochybňovali navrhovateľa ako človeka, ako sudcu, vytýkali jeho rodine, priateľom a známym aké vzťahy udržujú pokiaľ ide o navrhovateľa. Čitateľská verejnosť sa pohoršovala nad osobou navrhovateľa a svoje prejavy dávala najavo jeho príbuzným, priateľom a známym. Ani tieto prejavy nie sú zanedbaniahodné a treba ich hodnotiť ako vážne zásahy do osobnostných práv navrhovateľa. Skutočnosti uvedené článkoch nabádajú čitateľskú verejnosť len k vyvodeniu si záveru o nemorálnom, nečestnom a protiprávnom konaní navrhovateľa pri výkone jeho profesie sudcu. Z výpovedí svedkov manželky, syna, brata, synovca navrhovateľa, kolegov a priateľov i z predložených reakcií čitateľov denníka SME vyplynulo, že na predmetné články verejnosť reagovala veľmi negatívne. Navrhovateľ následky pociťoval v odlišnom správaní sa najbližších príbuzných, kolegov a známych, bol vystavený slovným útokom, bol vyčerpaný neustálym vysvetľovaním. Toto obdobie v najužších rodinných vzťahoch trvalo okolo troch mesiacov, kedy sa začalo stabilizovať a v širších rodinných vzťahov viac ako osem mesiacov. Stabilizovať sa vzťahy začali postupne po týchto obdobiach a tiež trvali určitú dobu kedy došlo k ich urovnaniu. Taktiež medzi priateľmi trvali tieto vzťahy v rozsahu dlhšieho obdobia, kým sa začali upravovať. Na ťarchu odporcu treba uviesť, že v súdnom konaní nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia, ktoré spochybnili nestrannosť, nezávislosť a objektívnosť sudcu S. a označil ho za osobu, ktorá svoju súdnu činnosť zneužíva na politické ciele. Čitateľovi odporca neumožnil urobiť si vlastný úsudok ale bezvýhradne ho nútil prijať jeho tvrdenie (ako to konštatoval aj ústavný súd a v tejto časti odporcovej sťažnosti nevyhovel). Aj v tomto vidí súd závažnosť zásahu. Nezávislosť a nestrannosť sudcov vzbudzuje všeobecný záujem a tlač je jeden z prostriedkov , ktorý má verejná mienka k dispozícii, aby sa uistila, že sudcovia sa svojej vysokej zodpovednosti zhosťujú v súlade s konštruktívnym cieľom poslania, ktoré im je zverené a nie vzbudzovať pochybnosti o ich nestrannosti naviac, bez pravdivého základu. Značné zníženie dôstojnosti a zásahu do cti navrhovateľa odôvodňujúce priznanie i náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobené i tým, že v prípade denníka SME ide o denník s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý má v spoločnosti i dlhotrvajúcu históriu a širokú publicitu, pričom je jedným z najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti. Z prieskumu vyplýva, že v období 2/2005, kedy bol zverejnený článok bolo predaných 78 808 titulov denníka SME. Predmetný článok bol uverejnený na titulnej strane denníka, ktorý vychádza v značnom náklade. Titulok bol zvýraznený čiernou tlačou v rozmeroch 0,9 cm. Aj táto skutočnosť je rozhodujúca pre posúdenie zásahu a výšky ujmy. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v minulom období pred uverejnením sporných článkov bol predsedom Najvyššieho súdu bol aj z tohto dôvodu širokej verejnosti, všetkým obyvateľom Slovenska známy. Preto každý jeden čitateľ mal vedomosť kto je navrhovateľ a akú funkciu ako v minulosti, tak aj v čase uverejnenia článkov zastáva. Nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi, ako vyplýva zo svedeckých výpovedí vo verejnosti v značnej miere znížili jeho dôveryhodnosť a česť tak v rodinnom ako aj v profesionálnom živote a táto česť je pri výkone sudcovskej moci ťažisková. Vzhľadom k tomu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľa mal súd zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia sa za nedodatočné a stotožnil sa s názorom navrhovateľa, že je tu namieste priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie opätovne poukazuje na to, že články, ktoré boli predmetom tohto konania (a v ktorej časti sú rozsudky všeobecných súdov právoplatné), že vo vzťahu k navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preň nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. V predmetnom článku prezentovaný hodnotiaci súd bol vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom sformovať si vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu. Pre vyslovenie v článku uvedeného hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi neexistovala dostatočná základňa odôvodňujúca jeho opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa (ako to konštatoval aj ústavný súd, ktorý sa stotožnil so záverom krajského súdu, vysloveného v rozsudku sp. zn. 6Co 392/2007). Pokiaľ ide o priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch - materiálnej satisfakcie odvolací súd zásahy, ktoré boli spôsobené navrhovateľovi uverejnením týchto článkov považuje vzhľadom na okruh osôb, u ktorých došlo k zníženiu jeho cti a dôstojnosti (a to nielen bližšej a širšej rodiny a priateľov) za tak závažné, že odôvodňujú jej priznanie. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) súdom prvého stupňa odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie považuje za odôvodnenú a primeranú s prihliadnutím na to, že zásah do manželského a rodinného života, do rodinného života aj širšej rodiny, ktorým zásahom sa narušili dovtedy pevné súrodenecké vzťahy, priateľských vzťahov a v neposlednom rade aj kolegiálnych vzťahov, dobu trvania následkov ako aj to, že k upravovanie týchto vzťahov sa začalo normalizovať až po predložení dôkazov, ktoré si navrhovateľ najprv musel zadovážiť. Oblasť citového života a z toho vyplývajúcich manželských a rodinných vzťahov považuje odvolací súd za oblasť, do ktorej ak dôjde k zásahu je jedna z najzávažnejších. Odvolací súd vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej v okruhu najbližších osôb navrhovateľovi, dĺžku jej trvania, ako aj ujmy u širšej čitateľskej verejnosti na území celého Slovenska potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej nemajetkovej ujmy, lebo vzhľadom na uvedené vyššie považuje za primeranú. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, aj keď už v období po zrušení veci ústavným súdom túto okolnosť neskúmal, že vzhľadom na prednes právneho zástupcu odporcu na odvolacom pojednávaní dňa 1.12.2011, teda viac ako 6 rokov (takmer 7) po uverejnení článku, ktorý je toho názoru, že kňaza Q. súdili za prejav viery (aj napriek vykonanému dokazovaniu vykonaného v tomto konaní a znalosti celého spisu), odvolaciemu súdu z tohto a priori vyplýva, že u čitateľskej verejnosti, ktorá nemala možnosť dostať vysvetlenie o tom ako to s odsúdením kňaza Q. bolo, pretrváva názor na navrhovateľa, že bol sudcom, ktorí súdil za prejavy viery (Q. sedel vo väzení neoprávnene bez ohľadu na to, že mohol byť odsúdený pre podvod.). Preto ak pretrváva takýto názor u odporcu voči navrhovateľovi o to viac je odôvodnená dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy a to aj v súdom priznanej výške. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, tak ako uviedol už vo svojom skoršom rozsudku (sp. zn. 6Co 392/2007) že je možné súhlasiť s tým, že kňaz A.K. Q. patril do skupiny ľudí, ktorí boli sledovaní Štátnou bezpečnosťou (najmä ak bol tajne vysvätený za kňaza). O to viac mal svoj život viesť tak, aby sa nedopúšťal takého konania, ktoré bolo v rozpore so zákonom a to nielen „svetským“, ale aj Božími zákonmi a cirkevnými zákonmi. Ak by sa nedopustil trestného činu podvodu, nedošlo by k následku a to k jeho odsúdeniu. V danej veci nebolo rozhodujúce aké povolanie vykonával A. E. Q., ale skutočnosť, že sa dopustil trestného činu podvodu, ktorý je aj činom v rozpore s Božími zákonmi (Desatoro Božích prikázaní). K námietkam uvedeným v odôvodnení nálezu ústavného súdu, že krajský súd v súvislosti s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil fakt, že navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť, pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1.000.000,- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu odvolací súd nezohľadnil, odvolací súd poukazuje na to, že v priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade potrebné prihliadať na to, či došlo v súlade s § 13 ods. 2 0bčianskeho zákonníka k značnému miere zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho vážnosti v spoločnosti. V danej súvislosti nie je rozhodujúce či navrhovateľ sa domáhal ospravedlnenia alebo nie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Materiálnu satisfakciu je možné priznať fyzickej osobe aj bez toho, aby sa vôbec domáhala morálnej satisfakcie. Preto aj keď navrhovateľ v jednej časti svojho návrhu na poskytnutie morálnej satisfakcie zobral návrh späť, táto skutočnosť sa neodrazila na tom, ako reagovali rodinní príslušníci, priatelia kolegovia, čitateľská verejnosť na uverejnené články. Závažnosť zásahu nie je priamo závislá na počte výrokov ospravedlnení - počte výrokov morálnej satisfakcie. Okrem toho obe ospravedlnenia sa dotýkali súboru článkov (dvoch článkov), ktoré boli uverejnené v periodickej (dennej) tlači v jeden deň (dňa 28.2.2005). Nedotýkali sa ospravedlnenia - ich rozsahu viacerých článkov uverejnených v rôzne dni a následkov vzniknutých na takto uverejnené články. V danej veci nebolo možné ani zohľadniť, že navrhovateľ je osoba verejne známa, ktorá zastáva funkciu predsedu najvyššieho súdu a tiež to, že účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu a nie poškodenia dobrého mena navrhovateľa. Odvolací súd k tomuto poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci (str. 23, 24), kde udáva „... Aj podľa názoru ústavného súdu malo použitie ináč pravdivého výroku v celkovom kontexte článku jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza A. E. Q. uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v súčasnosti.... Ďalej poukázal na to, že ak zo skutkových okolností uvedených v článku nemožno vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do tej miery, aby čitatelia si mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento spôsob opísania skutkového deja čitateľovi neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku. V posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka SME pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku príspevok do verejnej diskusie o stave súdnictva týkajúcej sa vykonávania funkcie sudcov osobami, ktoré v časoch neslobody súdili ľudí za prejavy viery.... voľba kategorických jednoznačných formulácií, ktoré nedávali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijal tvrdenia autora článku, že aj v tomto prípade došlo k odsúdeniu osoby za prejav viery. Pritom použitím podmienečného spôsobu vyjadrovania v súvislosti s popisom konania navrhovateľa v minulosti sa takémuto zásahu do jeho práv mohol sťažovateľ veľmi jednoducho vyhnúť....“. Odvolací súd súhlasí s tým a neopiera, že články, reportáže, prípadne rozhovory dotýkajúce sa prístupu štátu ako takého k otázkam cirkví a osôb, ktorí boli veriaci, sú potrebné. Ale aj takéto články je potrebné predložiť verejnosti vyvážené a pokiaľ nie sú overené určité skutočnosti oboznámiť verejnosť s nimi bez toho, aby neoprávnene zasahovali do práv iných osôb. V tomto prípade v predmetnom článku vôbec nemal byť podľa názoru odvolacieho súdu zahrnutý konkrétny prípad dotýkajúci sa kňaza A. E. Q. (a tým aj navrhovateľ) lebo nešlo o prípad odsúdenia za prejav viery. Z obsahu článkov ani nevyplýva, že by išlo o kritiku súdneho rozhodnutia (ktoré sa dotýkalo kňaza A. E. Q.) a odporca to v konaní ani netvrdil. Už samotný názov článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“, ako aj uvedený text na strane štyri tohto denníka a dotýkajúci sa kňaza A. E. Q. sa nezaoberá obsahom súdneho rozhodnutia, ktorým bol odsúdený, ale tvrdeniami, že „... bol obvinený z podvodu, lebo vraj vylákal peniaze... v júni 1985 uňho urobili domové prehliadky a našli samizdatovú, náboženskú literatúru... vrátil vec okresnému súdu. Súd znovu za predsedníctva S. a sudcov... odsúdil Q. na 28 mesiacov nepodmienečne. Krajský súd... ho zároveň odsúdil za marenie dozoru nad cirkvou...“. V predmetnom článku sú uvedené mená všetkých členov senátu okresného súdu, ako aj meno predsedu senátu krajského súdu. Z týchto skutočností vyplýva, že nešlo o kritiku súdneho rozhodnutia, ale o uverejnenie mien sudcov, ktorí podľa článkov patria medzi sudcov tak, ako je to uvedené v nadpise článku na strane prvej. Obsahom článku nebol rozbor súdneho rozhodnutia a či a prečo je toto rozhodnutie nesprávne. Z vyššie uvedeného odvolací súd dospel jednoznačne k záveru, že išlo v daných článkoch o kritiku osoby sudcu - navrhovateľa a nie o kritiku súdneho rozhodnutia. Preto odvolací súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na skutočnosť, že išlo o kritiku navrhovateľa ako sudcu. Odvolací súd pri priznaní nemajetkovej ujmy nemohol prihliadať ani na skutočnosť, že následne sa navrhovateľ stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Články, ktoré sú predmetom tohto konania boli uverejnené 28.2.2005. Je všeobecne známe, že navrhovateľ sa stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky po voľbách, ktoré sa konali v júni roku 2006 (10.7.2006), t. j. 16 mesiacov po uverejnení článku. Ako je uvedené vyššie následky, ktoré boli vyvolané článkami v tomto období už odznievali, lebo navrhovateľ sa snažil všetkým, u ktorých to bolo možné (rodina, priatelia, kolegovia) vysvetliť a objasniť skutkové okolnosti prípadu. Preto ak okruh ľudí - politikov, ktorí ho do tejto funkcie navrhli, sa stotožnili s tým, že navrhovateľ nepatril a nepatrí medzi sudcov, ktorí súdili za prejavy viery, bolo to ich rozhodnutie a nie je možné od toho odvodzovať, že uvedené články navrhovateľa v kariérnom postupe nepoškodili. Na tieto okolnosti by bolo možné prihliadnuť vtedy, ak by k tejto skutočnosti došlo následne (vo veľmi krátkom čase po uverejnení článkov). Funkciu ministra spravodlivosti navrhovateľ vykonával do 23.6.2009 a následne sa stal predsedom najvyššieho súdu. Ani od tejto okolnosti nie je možné odvodzovať posudzovanie nároku, že v dôsledku nej nenastali podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy. Predsedom najvyššieho súdu sa navrhovateľ stal až po 4 a pol roku od uverejnenia článkov. Tieto okolnosti - vymenovanie do funkcie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr do funkcie predsedu najvyššieho súdu nemôžu ovplyvniť citové problémy a narušenie vzťahov, ktoré navrhovateľovi vznikli následne po uverejnení článkov a ktoré pretrvávali obdobie dlhšie ako trištvrte roka a viac. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí udáva, že pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť zohľadnená aj skutočnosť, že sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu, ktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný. Tvrdenie sťažovateľa v článku tak síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický základ, ktorý tomu istému okruhu čitateľov dával možnosť vytvoriť si o prijatých hodnotových súdov vlastný záver. Pri zohľadnení priznania a výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch nebolo možné vziať do úvahy článok, ktorý bol uverejnený v denníku SME následne potom, ako bol navrhovateľ vymenovaný do funkcie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (dôkaz v spise bol stiahnutý z internetu dňa 20.9.2006 (pravdepodobne bol uverejnený dňa 12.7.2006)). Tento článok nebol uverejnený následne po uverejnení článkov, ktoré sú predmetom tohto konania, ale až po roku a štyroch mesiacoch, asi dva dni potom, ako bol navrhovateľ vymenovaný do funkcie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky. Na takúto skutočnosť by bolo možné prihliadať vtedy, keby bol tento článok uverejnený v krátkom období po uverejnení článkov, ktoré sú predmetom tohto konania, v rozsahu jedného až dvoch mesiacov. Navrhovateľ svoj žalobný návrh podal na súd dňa 16.5.2005 (doručený odporcovi 1.7.2005). Ak odporca tvrdí, že článkom z 12.7.2006 ozrejmil celú vec vo vzťahu k navrhovateľovi, vyvstáva otázka, prečo tak neurobil následne, najneskôr v primeranom čase po doručení žalobného návrhu. Ak by sa tak stalo, bolo by možné zvažovať ako dlho trval zásah do práv navrhovateľa spôsobený prvotným článkom. Článok bol spracovaný rovnakou novinárkou ako predchádzajúce články, má názov „Návrat k dávnemu prípadu : za čo odsúdili kňaza“. Odvoláva sa na to, že pred časom denník SME písal aj o sudcoch, ktorí súdili za komunizmu za prejav viery kňazov a sudcami sú aj dnes. Jedným z prípadov bola kauza františkánskeho kňaza A. Q., ktorého Okresný súd v Poprade odsúdil v 80. rokoch na 28 mesiacov nepodmienečne za podvod. Š. S., sudca, ktorý kňaza vtedy súdil, odmieta, že by ho odsúdil za prejav viery. Podľa jeho názoru bol Janík odsúdený za podvod ako majetkový delikt, o čom podľa neho nepochybne svedčia aj rozsudky Okresného súdu v Poprade a rozsudok odvolacieho súdu. Na ponuku denníka SME na rozhovor na túto tému nereagoval. Obsahom článku je ďalej popis, že prípad iniciovala Štb, kňaza podporovala zbožná vdova, Štb využila, že vdova je labilná, súd najprv Q. oslobodil, na druhý raz dostal 28 mesiacov, vdova Q. udala, lebo ju urazil, ukážka práce Štb proti kňazom. V závere článku je vyjadrenie V. R. z Ústavu pamäti národa, ktorý uviedol, že kauza Janík je typický prípad, ako Štb využila hocičo, aby potrestala kňaza. Článok končí tým, že svoju úlohu v tom zohrali aj súdy. Viacerí sudcovia sa dnes bránia, že postupovali len podľa vtedajších zákonov. Či vedeli o tom, akú úlohu v podobných prípadoch hrala Štb, je ťažké dokázať. Z obsahu článku, aj keď vysvetľuje niektoré okolnosti prípadu jasne nevyplýva čo bolo predmetom trestného stíhania, a čo vyplývalo z trestného spisu. Opätovne sú uvádzané subjektívne názory novinárky ako k predmetnému trestnému konaniu malo dôjsť (možno došlo). Z jej svedeckej výpovede (V. C., T.. Ž.) vyplýva, že tento článok spracovala a uverejnila z dôvodu, že navrhovateľ ju obvinil z klamstva. Aj v čase svojej svedeckej výpovede (15.5.2008 pred odvolacím súdom) uviedla, že si myslí, že kňaz bol v tomto prípade odsúdený za vieru a nie za podvod. Tvrdila, že to bola vykonštruovaná kauza, čo vyplýva z dokumentov Štb, z ktorých vychádzala. Vychádzala tiež z toho, že išlo o bežný postup režimu, ak išlo o odsúdenie kňazov a nie často sa zhodovalo so skutočnosťou. Z tohto je zrejmé, že ani následne nebolo v záujme odporcu dať dostatočný podklad pre vytvorenie si vlastného názoru ako v skutočnosti k skutku došlo a za aký trestný čin bol kňaz Q. odsúdený. Je nesporné, že súd koná a rozhoduje na základe tých skutočností, ktoré v tom ktorom konaní vyšli najavo. Ako bolo vyššie uvedené na základe vykonaného dokazovania bolo v trestnom konaní jednoznačne preukázané, že kňaz Q. sa dopustil trestného činu podvodu [podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona, platného v čase rozhodovania sporného prípadu, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že a) uvedie niekoho do omylu, alebo b) využije niečí omyl, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo nápravným opatrením alebo peňažným trestom. Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 pre zárobok, a lebo b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok]. Z obsahu trestného spisu, ktorý mal odvolací súd k dispozícii (pri skoršom rozhodnutí) vôbec nevyplývalo, že by konanie ovplyvňovala Štb. Taktiež nie je možné pokiaľ ide o priznanie materiálnej satisfakcie prihliadnuť na to, že navrhovateľ ako sudca nebol voči skutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný, že disponoval pomerne širokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo predovšetkým v zastávaných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu, minister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej republiky) - v nie malom rozsahu aj využíval (prostredníctvom médií, profesionálneho servisu cez tlačových hovorcov a pod.). Podľa § 30 ods. 10 zák. č. 385/2000 Z. z. sudca je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku funkcie sudcu, o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený podľa tohto zákona alebo osobou, v ktorej záujme túto povinnosť zachováva. Z vážnych dôvodov a so súhlasom sudcu je oprávnený zbaviť sudcu tejto povinnosti aj predseda súdu, a ak ide o predsedu súdu, predseda jeho bezprostredne vyššieho súdu, ak ide o predsedu najvyššieho súdu, predseda národnej rady. Tejto povinnosti zachovávať mlčanlivosť nemôže byť zbavený vo veciach hlasovania. Sudcu však nemožno nútiť, aby vypovedal ako svedok o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie sudcu. Sudca je aj po zbavení povinnosti zachovávať mlčanlivosť povinný dbať na oprávnené záujmy účastníkov konania. V kritickom čase keď boli uverejnené články, ktoré sú predmetom tohto konania navrhovateľ bol sudcom najvyššieho súdu. V tom čase nebol v žiadnej funkcii, ktorá je uvedená vyššie a preto ani nemohol využiť prostriedky uvedené v predchádzajúcom odseku. Okrem toho ako sudca, bez ohľadu na to akú funkciu vykonáva, je povinný dodržiavať § 30 ods. 10 citovaného zákona. Navrhovateľ preto ani ako minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ale ani ako predseda najvyššieho súdu nemohol toto ustanovenie porušiť (a ani neporušil). Jedinú možnosť, ktorú navrhovateľ mal, a ktorá nepodlieha § 30 ods. 10 citovaného zákona, bola možnosť zadovážiť si kópiu rozsudku v trestnom konaní a týmto sa prezentovať, čo aj urobil na obhájenie sa medzi svojimi blízkymi i vzdialenejšími rodinnými príslušníkmi, priateľmi a kolegami. Predmetný rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozhodnutie súdu odvolacieho od podania žalobného návrhu bolo súčasťou spisu. Teda aj odporca mal vedomosť o týchto rozhodnutiach. Pre objektívnejší obraz, ak by mal záujem odporca ho podať, mal tento možnosť ich prípadne uverejniť súčasne s druhým článkom, ktorý bol uverejnený v júli 2006. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že povinnosť mlčanlivosti rešpektuje aj Európsky súd pre ľudské práva. Napr. vo veci Perna v. Taliansko konštatuje „Sudcovia musia byť chránení proti nepodloženým výpadom tlače, predovšetkým s ohľadom na to, že im povinnosť zdržanlivosti zakazuje reagovať...“. Odvolací súd ešte dodáva, že nemôže byť v neprospech navrhovateľa vyhodnotená skutočnosť, že po nastúpení do funkcie ministra spravodlivosti SR (po jeden a pol roku od uverejnenia článku) nevystupoval či už v tlačených, prípadne iných médiách (rozhlas a televízia) a nevyjadroval sa k článkom, ktoré sú predmetom tohto konania. Okrem uvedeného vyššie je nesporné, že v tomto období už viac ako rok v danej veci prebiehalo súdne konanie. Ak by navrhovateľ v priebehu konania verejne vyjadroval svoj názor na uverejnené články, mohlo by dôjsť k ovplyvňovaniu súdu na rozhodnutie vo veci. Na záver odvolací súd si dovolí poukázať na to, že sa javí kontraproduktívne odôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu „...Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácii - predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti. Na jednej strane konštatoval ústavný súd porušenie práv navrhovateľa, na druhej strane poukazuje na to, že neprimeranou sankciou by mohlo byť spôsobené zo strany súdov odradenie šíriteľov informácií od plnenia, resp. vykonávania základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti. Za daných okolností, ak došlo ku konštatovaniu aj ústavným súdom, že odporca porušil svoje povinnosti pri uverejnení článkov, v dôsledku ktorých zasiahol do práv navrhovateľa, je potrebné konštatovať, že odporca týmito článkami (pokiaľ ide o navrhovateľa) nešíril informácie, ale udával nepravdivé tvrdenia. Takomto prípade šíriteľ tlače si neplnil, resp. nevykonával základnú funkciu „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti. Novinári sú povinní pri svojej práci vždy rešpektovať právne a etické princípy zákonov a ľudských práv, vrátane práva na nedotknuteľnosť súkromia a osobnosti. Právo na slobodu prejavu, ktoré zahŕňa slobodu zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky zahŕňa však aj povinnosti a zodpovednosť, čo v tomto prípade dodržané nebolo. Nie je možné sa preto stotožniť s tým, že takáto funkcia šíriteľov (funkcia „strážneho psa!) by mala byť aj pri zverejnení nepravdivých, prípadne pravdu skresľujúcich tvrdeniach ochraňovaná tým, že sa napriek konštatovaniu vyššie, neprizná vyššia sankcia. Iba tam, kde súd zistí porušenie tohto práva a ak intenzita jeho porušenia presahuje možnosť morálnej satisfakcie, pristupuje k materiálnej satisfakcii. V takomto prípade si má šíriteľ tlače uvedomiť svoju zodpovednosť za to, že neuverejnil pravdivé informácie. Odvolací súd preto na základe uvedeného vyššie rozsudok súdu prvého stupňa (v ostávajúcej časti) ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Ústavný súd SR zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj vo výroku „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2.272,37 Eur do rúk advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej“ a vec vrátil aby o nich znovu konal a rozhodol. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 392/2007 - 229 zo dňa 23.3.2009 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 6Co 392/2007 - 307 zo dňa 1.10.2009 rozhodol o trovách konania takto : „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2.472,37 Eur do rúk advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, do troch dní.“. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný. Trovy konania za jednotlivé úkony v odvolacom konaní uplatnil nasledovne : - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 31.8.2007 - účasť na odvolacom pojednávaní dňa 21.2. 2008 - účasť na odvolacom pojednávaní dňa 15.5.2008 po 15.377,- Sk + 3 x režijný paušál 201,- Sk, spolu 46.734,- Sk -- 1.409,90 Eur - účasť na pojednávaní dňa 23.3.2009 663,88 Eur + 6,95 režijný paušál - DPH (19 %)394,96 Sk Za úkony vykonané po čiastočnom zrušení rozsudku Ústavným súdom SR si uplatnil : - napísanie stanoviska k nálezu ÚS SR zo dňa 17.10.2011 663,88 Eur - účasť na pojednávaní dňa 1.12.2011 663,88 Eur 2 x režijný paušál 7,41 Eur a 20 % DPH vo výške 268,50 Eur Trovy konania odvolací súd priznal podľa § 10 ods. 1, § 10 ods. 8, § 11 ods. 1, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Pre priznanie trov konania nebolo možné použiť § 14 b ods. 3 písm. a) vyhl. č. 557/2008 Z. z.. Ustanovenie § 14b bol na základe vyhl. č. 649/2005 Z. z., ktorou sa menila vyhl. č. 655/2004 Z. z. bola do vyhlášky č. 655/2004 Z. z. zaradená tretia hlava, v ktorej boli uvedené paušálne odmeny advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní. Vyhl. č. 209/20090 Z. z. bola opätovne vyhláška č. 655/2004 Z. z. zmenená. Touto vyhláškou došlo k nadpisu tretej hlavy na znenie: „paušálne odmeny advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácanej centrom právnej pomoci“ a došlo aj k zmene výšky taríf v jednotlivých veciach. Znenie § 14b tak ako bol zavedený vyhl. č. 649/2005 Z. z. (vyhl. č. 557/2008 upravovala zmenu zo slovenských korún na eurá) s účinnosťou k 1.6.2009 bolo z vyhl. č. 655/2004 Z. z. vypustené. Základ sporu bol nárok na ochranu osobnosti (imateriálna satisfakcia) s nárok na ujmu vyjadrenú v peniazoch (materiálna satisfakcia). Podľa § 13 ods. 3 ide o zastupovanie v dvoch veciach. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina (1/13) výpočtového základu v imateriálnej satisfakcii a v materiálnej satisfakcii zo základu 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) do roku 2009 je 14.650,- Sk a po roku 2009 486,34 Eur. Hodnota jedného úkonu za spojené veci je pre rok 2007 15.335,50 Sk (509,05 Eur) pre rok 2008 15.382,50 Sk (510,61 Eur), pre rok 2009 513,08 Eur, pre rok 2011 2.000,- Eur (§10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Režijný paušál pre rok 2007 je178,- Sk (5,90 Eur), pre rok 2008 190,- Sk (6,30 Eur), pre rok 2009 6,95 Eur a pre rok 2011 7,41 Eur. Úkony právnej služby boli uplatnené správne a boli vykonané účelne. Odvolací súd preto priznal navrhovateľovi trovy konania za úkony vo výške - za vyjadrenie k odvolaniu 509, 05 + RP 5,90 = 514,95 Eur - odvolacie pojednávanie dňa 21.2.2008 510,41 + RP 6.30 = 516,71 Eur - odvolacie pojednávanie dňa 15.5.2008 510,41 + RP 6.30 = 516,71 Eur - odvolacie pojednávanie dňa 23.3.2009 513,09 + RP 6,95 = 520,04 Eur spolu 2.068,41 Eur DPH 19 % 393,- Eur - stanovisko k nálezu Ústavného súdu z 17.10.2011 663,88 + RP 7,41 = 671,29 Eur - odvolacie pojednávanie dňa 1.12.2011 663,88 + RP 7,41 = 671,29 Eur spolu 1.342,58 Eur DPH 20 % 268,52 Eur Trovy odvolacieho konania spolu sú vo výške 4.072,25 Eur. Za úkony odvolacieho konania zo dňa 21.2.2008 a 15.5.2008 nemohol odvolací súd priznať hodnotu úkonu vo výške 510,61 Eur z dôvodu, že právna zástupkyňa si uplatnila úkon v hodnote 15.377,- Sk (510,41 Eur) a nie 15.382,50 Sk (510,61 Eur), ktorá hodnota úkonu je v súlade s vyhláškou. Taktiež nemohol súd priznať hodnotu režijného paušálu vo vyššej výške ako bol na ten, ktorý rok určený advokátskou komorou. Za úkony vykonané v roku 2011 nárok podľa § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (účinná od 1.6.2009 - vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy) je hodnota úkonu v danej veci 2.000,- Eur. Vzhľadom na to, že súd nemôže ísť nad návrh (trovy konania sú návrhovým konaním), súd priznal iba trovy tak ako boli uplatnené. O povinnosti zaplatiť trovy konania právnej zástupkyni navrhovateľa rozhodol odvolací súd podľa § 149 ods. 1 O. s. p. Na záver odvolací súd udáva, že listinné dôkazy, ktoré predložil navrhovateľ odvolaciemu súdu na pojednávaní dňa 20.10.2011 odvolací súd neprihliadal, lebo tieto listinné dôkazy sa na prejednávanú vec nevzťahovali. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.