Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/180/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201820 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201820.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: B. K., nar. XX.XX.XXXX, 1. mája XXXX/XX, XXX XX A. K., zastúpený: JUDr. Marcel Kohút, advokát, Nám. sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného Č.p.: SLV-PS-PK-166/2011 zo dňa 13.10.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného Č.p.: SLV-PS-PK-166/2011 zo dňa 13.10.2011, ktorým žalovaný rozhodol o rozklade žalobcu proti personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 292 zo dňa 22.07.2011, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Zb. o štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej aj len zákon) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pričom rozklad podľa § 243 ods. 4 zákona zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca bol prvostupňovým rozhodnutím prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, pretože zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Dôvodom jeho prepustenia bolo, že žalobca sa v dňoch 17. a 18. 05. 2011 zúčastnil odborného seminára „Správne konanie v rozhodovacej činnosti správnych orgánov“ na Obvodnom úrade v Košiciach. Dňa 18. 05. 2011 po nástupe na zamestnanie o 09:04 hod. bol podľa čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 N MV SR č. 44/2009 o vykonaní neplánovaných a operatívnych kontrol a o zmene a doplnení N MV SR č. 69 o vnútornom kontrolnom systéme s poukázaním na čl. 3 ods. 1 písm. d), e) N MV SR č. 3/2008 o dislokácii a územnej pôsobnosti sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR a o splnomocneniach príslušníkov PZ a štátnych zamestnancov sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, ktorým sa mení N MV SR č. 17/2002 o zmene organizácie Ministerstva vnútra SR v znení neskorších predpisov podrobený analyzátorom dychu typu Alcotest Dräger 7410, v.č. ARLK-0842 s certifikátom overenia platným do 28. 09. 2011, dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu, pričom mu bola v dychu zistená pozitívna hladina 0,20 mg/l alkoholu, čo v prepočte predstavuje 0,42 promile. Nakoľko žalobca v ústnom vyjadrení poprel požívanie alkoholu počas výkonu služby ako aj pred nástupom do výkonu služby, bol v čase o 09:26 hod. podrobený opakovanej dychovej skúške s pozitívnym výsledkom 0,16 mg/l, v prepočte 0,33 promile. Uvedené konanie bolo nadriadeným vyhodnotené ako porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalobca sa domáhal zrušenia druhostupňového ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Predovšetkým namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí zákonnej lehoty na jeho vydanie a doručenie, s poukazom na § 192 ods. 5 zákona. Žalobca mal údajne vykonávať službu pod vplyvom alkoholu dňa 18.05.2011, pričom o tejto skutočnosti boli ešte v tento deň telefonicky informovaní príslušní nadriadení žalobcu, ktorým bola uložená povinnosť na vyvodenie dôsledkov voči žalobcovi do 18.06.2011. Dňa 19.05.2011 bol riaditeľovi KR PZ v Prešove doručený úradný záznam aj s prílohami, pričom personálny rozkaz bol vydaný dňa 22.07.2011 a doručený dňa 28.07.2011. Podľa žalobcu bol posledným dňom lehoty na vydanie a doručenie rozhodnutia deň 18.07.2011. Poukázal na § 3, § 193 ods. 1 a § 4 ods. 2 zákona s tým, že vo veciach služobného pomeru nie je oprávnený konať výlučne minister. Zákon neuvádza, že lehota na vydanie a doručenie rozhodnutia začína plynúť od okamihu, kedy sa o previnení dozvie orgán oprávnený rozhodnúť o prepustení (minister). Nadriadený žalobcu mal k dispozícií všetky podklady v písomnej forme najneskôr dňa 19.05.2011. Svoju argumentáciu podporil aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 8Sžo 163/2009, 5Sžo 144/2010. Rovnaký výklad začiatku plynutia lehoty obsahuje aj usmernenie žalovaného č.p. SPC-625/1-2005 zo dňa 04.11.2005. Aj v prípade, ak by bol správny výklad, že nadriadeným sa v zmysle § 192 ods. 5 zákona má rozumieť minister, nebola lehota dodržaná. Minister sa totiž o priestupku dozvedel dňom vykonania kontroly pracovníkmi jeho ministerstva. Začiatok plynutia prekluzívnej lehoty na prepustenie policajta nemôže závisieť od subjektívnych, ale iba od objektívnych okolností. Ak sa teda o spáchaní priestupku dozvedia osobitne poverení pracovníci ministerstva vnútra, je potrebné predpokladať aj vedomosť ministra o tejto skutočnosti, bez ohľadu na to, či a kedy sa o nej dozvedel ako fyzická osoba. Za výkon činnosti svojich poverených zamestnancov je totiž minister zodpovedný, nakoľko všetci, ak konajú v rozsahu svojich oprávnení, konajú v jeho mene. Žalobca namietal, že v konaní nebolo preukázané, že by sa dopustil konania, ktoré mu je kladené za vinu, t.j. že by vykonával službu po požití alkoholických látok. Poprel skutočnosť, že dňa 08.05.2011 nastúpil do služby pod vplyvom alkoholu, pričom nikdy počas svojej služby nenastúpil do služby po predchádzajúcom požití alkoholických látok a nikdy v službe alkohol nepožil. Na výzvu kontrolného orgánu sa podrobil opakovanej dychovej skúške vo vedomí, že jej výsledok nemôže byť pozitívny. Výsledok skúšky ho zaskočil, požitie alkoholu poprel a žiadal o umožnenie vyšetrenia alkoholu v krvi. Kontrolný orgán tejto žiadosti nevyhovel a neumožnil mu navštívil lekára po dobu dlhšiu ako 1 hodinu, takže napokon si žalobca dal vykonať lekárske vyšetrenie krvi na vlastnú žiadosť, ktorého výsledok však kontrolný orgán spochybnil z dôvodu prirodzeného odbúravania alkoholu s poukazom na časový odstup vykonania vyšetrenia. V tejto súvislosti zdôraznil, že úlohou kontroly a nadriadeného orgánu je objektívne zisťovanie skutkového stavu ako v prospech, tak aj v neprospech policajta. Medzi dôkazné prostriedky patrí aj lekárske vyšetrenie na zistenie požitého množstva alkoholu, čo platí najmä v prípade, keď prítomnosť alkoholu v dychu je nízka a vyšetrovaný uvádza relevantné skutočnosti vysvetľujúce tento výsledok. Poukázal na § 31 ods. 1, 3 zákona o policajnom zbore s tým, že aj policajt, ktorému hrozí prepustenie zo služobného pomeru, musí mať právo na lekárske vyšetrenie na zistenie požitého množstva alkoholu. Ak správny orgán spochybňuje žiadosť žalobcu o lekárske vyšetrenie krvi, mal kontrolný orgán zaznamenať v zápise z úkonu skutočnosť, že žalobca o takéto vyšetrenie nepožiadal. Kontrolný orgán sa teda pri výkone kontroly dopustil závažného nezákonného zásahu do práv žalobcu. Žalobca v dychovej skúške hľadal dôvod jej pozitívneho výsledku, pričom do úvahy prichádzalo jedine to, čo pred skúškou zjedol a vypil, čo ihneď oznámil kontrolnému orgánu. Jednalo sa o kvapky proti kašľu Stoptussin a pochutinu Mila. Ani v jednom prípade žalobca nevedel, že takéto požitie môže mať za následok pozitívnu dychovú skúšku, pričom v prípade pochutiny Mila o tomto nemal vedomosť ani kriminalisticko-expertízny ústav. Poukázal na vykonanie vyšetrovacieho pokusu, ktorého výsledok preukázal, že požitie poživatiny Mila a lieku Stoptussin má za následok pozitívnu dychovú skúšku. Túto skutočnosť pripustil aj znalecký posudok MUDr. V. C.. Namietal nevykonanie dôkazov, výsluchy svedkov, ktorí sa tiež podrobili kontrole v daný deň, konajúci orgán neumožnil ani vypočuť pracovníkov kontroly, ale vyžiadal si od nich len vyjadrenie. Kontrolný orgán navyše nepoučil kontrolovaných o ich právach a k zmareniu dychovej skúšky došlo aj v dôsledku absencie poučenia o predchádzajúcom jedení a pití. Ak by správny orgán túto povinnosť, vyplývajúcu priamo z návodu meracieho prístroja, nezanedbal, umožnil by žalobcovi vyjadriť sa k požívaniu potravín už pred vykonaním skúšky a mohol ju na nevyhnutnú dobu odložiť. Kontrolný orgán tiež nedal žalobcovi možnosť vyjadriť sa bezprostredne po vykonaní kontroly k jej výsledku. Správny orgán bol povinný prihliadať na všetky okolnosti ohľadom previnenia a osoby žalobcu a v tomto smere poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sž 183/2004. Žalovaný napokon rozhodol aj bez ohľadu na stanovisko odborovej organizácie a bez ohľadu na vlastné vnútorné usmernenie č.p. SPC-625/1-2005 zo dňa 04.11.2005. Žalobca zvýraznil, že za toho istého stavu bolo konanie o prepustenie zo služobného pomeru voči iným policajtom, ktorí boli podrobení kontrole toho istého dňa, zastavené s tým, že ide o nízke množstvo alkoholu v krvi. Žalovaný týmto porušil zásadu rovnosti vyjadrenú v § 2a ods. 1 zákona. Záverom uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa všeobecné náležitosti odôvodnenia správneho rozhodnutia a poukázal na § 47 ods. 3 Správneho poriadku, § 241 ods. 3 a § 194 ods. 1 zákona v nadväznosti na článok 46 ods. 1 Ústavy. Žalobcovi dáva za pravdu aj stanovisku Útvaru sekcie sociálnych a personálnych činností žalovaného zo dňa 14.07.2011, podľa ktorého nemožno bez pochybností stanoviť, že výsledok dychovej skúšky je následkom požitia alkoholu, svedecky bolo vyvrátené, že žalobca mal byť pracovníkmi kontroly doprevádzaný na toaletu, vyšetrovací pokus v plnom rozsahu preukázal pravdepodobnosť tvrdenia žalobcu o účinku požitých potravín, hoci formálne došlo k požitiu látok obsahujúcich alkohol, ani v tomto prípade nemožno konštatovať vznik ujmy dôležitým záujmom štátnej služby, lehota na prepustenie končí dňa 20.07.2011. Podaním zo dňa 20.02.2012 žalobca doručil súdu odpoveď Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, Úradu kontroly, na sťažnosť žalobcu zo dňa 29.07.2011 na nezákonnosť postupu orgánov inšpekčnej služby pri vykonávaní kontroly. V tejto súvislosti žalobca zvýraznil, že pri vykonávaní operatívnej kontroly kontrolná skupina neplnila úlohy PZ v zmysle zákona č. 171/1990 Zb. o Policajnom zbore, ale plnila úlohy na základe splnomocnenia ministra vnútra SR v rozsahu svojich oprávnení pri vykonávaní vnútornej kontroly v oblasti pracovno-právnych vzťahov. Z uvedeného vyplýva, že minister vnútra sa o dôvodoch, pre ktoré so žalobcom ukončil pracovný pomer, dozvedel dňom vykonania kontroly, nakoľko kontrolná skupina vykonala kontrolu na jeho splnomocnenie ako orgán, ktorý je priamo a výlučne podriadený ministrovi vnútra. V rozsiahlom vyjadrení k obsahu žaloby žalovaný navrhol túto zamietnuť. Nesúhlasil ani so žiadosťou žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ nemalo odkladný účinok a po jeho doručení žalobcovi sa tento stal vykonateľným. Personálny rozkaz bol žalobcovi doručený dňa 28.07.2011 a týmto dňom služobný pomer žalobcu v súlade s § 194 ods. 3 zákona skončil bez ohľadu na to, že využil zákonnú možnosť a podal rozklad. Poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že jeho postup a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Uviedol, že dôvodom prepustenia žalobcu bolo naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, pričom tento dôvod prepustenia sa počas konania nezmenil. V samostatnom personálnom konaní žalovaný hodnotil všetky zadovážené dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a dospel k záveru, že žalobca svojim protiprávnym konaním uvedeným v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Konanie o skončení služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona je osobitným konaním vzťahujúcim sa na udržanie alebo skončenie služobného pomeru. Žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z právneho stavu a skutkových okolností existujúcich v čase prepustenia po tom, ako zabezpečil dôkazy v súlade s § 238 zákona svedčiace o protiprávnom konaní žalobcu. Poukázal na § 136 písm. d/ zákona a interné predpisy, s ktorými bol žalobca riadne oboznámený a teda vedel, aké následky v prípade ich porušenia môže očakávať. Žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Konania sa žalobca dopustil dňa 18.05.2011. Riaditeľ ODI OR PZ v Kežmarku sa o tomto konaní dozvedel dňa 20.05.2011 na základe oznámenia zo SKIS MV SR. Návrh na prepustenie žalobcu spolu so zadováženými dôkazmi bol ministrovi vnútra SR, ktorý je jediný oprávnený zistiť dôvod prepustenia uvedený v § 192 ods. 1 písm. e) zákona a jediný oprávnený rozhodnúť o prepustení z uvedeného dôvodu, doručený dňa 11.07.2011. Personálny rozkaz bol vydaný dňa 22.07.2011 a žalobcovi doručený dňa 28.07.2011. Je teda nepochybné, že zákonné lehoty na jeho prepustenie ustanovené v § 192 ods. 5 zákona, boli dodržané. Dvojmesačná subjektívna lehota stanovená v § 192 ods. 5 zákona začína plynúť iba ministrovi vnútra po tom, čo zistí, že došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok stanovených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, pretože oprávnenie zistiť dôvod prepustenia a rozhodnúť o prepustení z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu. Najvyšší súd SR zaujal k otázke začiatku plynutia subjektívnej dvojmesačnej lehote ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona záväzný výklad, a to aj novšími rozhodnutiami vydanými napr. sp. zn. 5 Sžo/190/2010, 5 Sžo 26/2011. Zákon v § 192 ods. 1 písm. e) neobsahuje poľahčujúce hľadiská pre miernejšie posúdenie porušenia služobnej prísahy, a preto nepochybil žalovaný, ak za danej situácie nepovažoval za rozhodujúcu skutočnosť, že žalobca si doposiaľ riadne plnil svoje povinnosti a nebol disciplinárne stíhaný. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 292 zo dňa 22.07.2011 bol žalobca prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona zo služobného pomeru príslušníka PZ s tým, že jeho služobný pomer končí dňom doručenia rozhodnutia (§ 194 ods. 3 zákona). Dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona bolo porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Skutočnosťou, ktorá tento dôvod zakladala bolo to, že žalobca sa v dňoch 17. a 18. 05. 2011 zúčastnil odborného seminára „Správne konanie v rozhodovacej činnosti správnych orgánov“ na Obvodnom úrade v Košiciach. Dňa 18. 05. 2011 po nástupe na zamestnanie o 09:04 hod. bol podľa čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 N MV SR č. 44/2009 o vykonaní neplánovaných a operatívnych kontrol a o zmene a doplnení N MV SR č. 69 o vnútornom kontrolnom systéme s poukázaním na čl. 3 ods. 1 písm. d), e) N MV SR č. 3/2008 o dislokácii a územnej pôsobnosti sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR a o splnomocneniach príslušníkov PZ a štátnych zamestnancov sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, ktorým sa mení N MV SR č. 17/2002 o zmene organizácie Ministerstva vnútra SR v znení neskorších predpisov podrobený analyzátorom dychu typu AlcotestDräger 7410, v.č. ARLK-0842 s certifikátom overenia platným do 28. 09. 2011 dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu, pričom mu bola v dychu zistená pozitívna hladina 0,20 mg/l alkoholu, čo v prepočte predstavuje 0,42 promile. Nakoľko žalobca v ústnom vyjadrení poprel požívanie alkoholu počas výkonu služby ako aj pred nástupom do výkonu služby, bol v čase o 09:26 hod. podrobený opakovanej dychovej skúške s pozitívnym výsledkom 0,16 mg/l, v prepočte 0,33 promile. Uvedeného konania sa žalobca dopustil dňa 18.05.2011. Riaditeľ ODI OR PZ v Kežmarku sa o tomto konaní dozvedel dňa 20.05.2011 na základe oznámenia zo SKIS MV SR. Návrh na prepustenie žalobcu spolu so zadováženými dôkazmi bol ministrovi vnútra SR, ktorý je jediný oprávnený zistiť dôvod prepustenia uvedený v § 192 ods. 1 písm. e) zákona a jediný oprávnený rozhodnúť o prepustení z uvedeného dôvodu, doručený dňa 11.07.2011. Personálny rozkaz bol vydaný dňa 22.07.2011 a žalobcovi doručený dňa 28.07.2011. Služobný pomer skončil žalobcovi zákonným spôsobom v zmysle § 194 ods. 3 zákona, a to dňom doručenia personálneho rozkazu. Žalobca proti personálnemu rozkazu podal rozklad, ktorý bol zamietnutý žalobou napadnutým rozhodnutím Č.p.: SLV-PS-PK-166/2011 zo dňa 13.10.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 19.10.2011. Skutkový stav bol zadokumentovaný vlastným šetrením žalovaného, ktorý ako dôkazy v zmysle § 238 zákona využil výsledky šetrenia, na základe ktorého do konania využil úradný záznam pracovníkov SKIS MV SR č.p: SKIS-OK3-2011/001597 zo dňa 18. 05. 2011 so zápismi o dychových skúškach; prezenčnú listinu účasti na odbornom seminári; certifikát o overení analyzátora dychu č. 0103/331.06/11; protokol o lekárskom vyšetrení ku skúške na alkohol v krvi zo dňa 18.05.2011; zápisnice o výsluchu osôb na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci kpt. Stanislava I., por. Bc. M. A., pplk. M.. B. Z., T.. M. K.; zápisnicu o výsluchu žalobcu ako účastníka konania i jeho vyjadrenia ako aj zvolených zástupcov k začatiu konania i k návrhu na prepustenie; vyjadrenie pracovníkov SKIS MV SR zo dňa 02. 06. 2011 k námietkam žalobcu; Odborné vyjadrenia KEÚ PZ č.p.: PPZ-KEU-BA-EXP-2011/7855 zo dňa 10. 06. 2011 a č.p.:PPZ-KEU-BA-EXP-2011/8250 zo dňa 14. 06. 2011; znalecký posudok č. 4V/2011 znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia M.. V. C. zo dňa 21. 06. 2011; zápisnicu o vyšetrovacom pokuse č.p.: ORPZ-OPDP6-76-024/2011 zo dňa 24. 06. 2011 s dokumentáciou; zhodnotenie služobnej činnosti žalobcu; prehľad o jeho odmenách a trestoch; stanovisko ZO OZP v SR č. 10-06 Poprad zo dňa 30. 06. 2011; návod na použitie prístroja DrägerAlcotest 7410 a úradné záznamy. Žalobca bol s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ, ako aj s podkladovým materiálom na vec sa vzťahujúcim, oboznámený dňa 01.07.2011 a poučený o možnosti vyjadriť sa k návrhu, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Z úradného záznamu o vykonaní operatívnej kontroly zo dňa 18.05.2011 vyplýva, že žalobca bol v čase o 09:04 hod. podrobený orientačnej dychovej skúške s nameranou hodnotou 0,20 mg/l (po prepočte 0,42 promile), čo sa považuje za pozitívny výsledok. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca po pozitívnej dychovej skúške uviedol, že pred nástupom do výkonu štátnej služby ani počas nej alkoholické nápoje nepožil, v čase o 09:26 hod. bol podrobený opakovanej dychovej skúške s nameranou hodnotou 0,16 mg/l (po prepočte 0,33 promile), čo sa považuje za pozitívny výsledok. Žalobca až následne po tom, čo bolo proti nemu začaté konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, začal uvádzať skutočnosti o tom, že tesne pred vykonaním druhej dychovej skúšky požil oblátku Mila a tesne pred vykonaním prvej dychovej skúšky mal požiť liečivo Stoptussin. Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa § 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. Podľa § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 238 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Podľa § 238 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 241 ods. 1 prvá veta zák. č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa § 241 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Podľa názoru súdu nedošlo k porušeniu uvedených zákonných ustanovení žalovaným a konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia bolo vykonané v súlade so zákonom. Žalovaný tiež rešpektoval zásadu zákonnosti, zásadu materiálnej pravdy, princíp rovnosti zbraní a princíp nezneužitia uváženia. Správne orgány náležite zistili skutkový stav a pred vydaním rozhodnutia si zaobstarali všetky potrebné podklady. Ako už súd uviedol, žalovaný v rozsiahlom vyjadrení k žalobe poukázal na množstvo rozhodnutí všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR potvrdzujúcich zákonnosť jeho postupu a rozhodnutia. Faktom je, že posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z § 245 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. V konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi (§ 238 ods. 1 zákona). Žalovaný v samostatnom personálnom konaní hodnotil všetky zadovážené dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach (§ 238 ods. 4 zákona) a dospel k záveru, že žalobca svojím protiprávnym konaním uvedeným v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný v súlade s platnou právnou úpravou (§ 233 zákona) vykonal prešetrenie veci. Dôkazy, ktoré zhromaždil a vyhodnotil v súlade so zákonom považoval za postačujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí a spáchanie protiprávneho konania žalobcu týmito dôkazmi riadne preukázal. Žalovaný v personálnom konaní rozhodoval iba o ďalšom trvaní služobného pomeru žalobcu, pričom dôvod prepustenia sa počas konania vedeného u žalovaného nezmenil (§ 192 ods. 1 písm. e/ zákona) a súd sa s týmto dôvodom ako aj jeho odôvodnením stotožnil. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď štátnu službu vykonával pod vplyvom alkoholu, a to aj napriek oboznámeniu so sprísnenými opatreniami v súvislosti s jeho požívaním. Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočíva zasa v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď počas nej svedomite neplnil úlohy uložené mu zákonom (§ 136 písm. d) zákona) i rozkazom nadriadeného (bod 9 písm. a) časti I. rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997), čím zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta uvedené v ustanovení § 48 ods. 3 písm. a), b), g) a h) zákona. Splnená bola aj ďalšia zákonná podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorá spočíva v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne záväzných právnych predpisov všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v PZ. Zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení vo vzťahu k plneniu služobných povinností a predpokladá, že príslušník PZ v rámci svojho postavenia bude príkladne rešpektovať zákony a iné právne predpisy tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Je v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere bol ponechaný policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený so sprísnenými opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov PZ v súvislosti s výkonom štátnej služby a požívaním alkoholických nápojov príslušníkmi PZ, sa dopustil uvedeného konania, nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Žalovaný bol oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy žalovaného, ktorý posudzuje, či určitá skutočnosť sa má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy alebo je potrebné si obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Žalobca mal v rámci správneho konania možnosť využiť všetky svoje subjektívne práva vyplývajúce mu zo zákona a návrh na prepustenie žalobcu bol vopred prerokovaný s príslušným odborovým orgánom, ktorý s ním síce nesúhlasil, avšak pre žalovaného takéto stanovisko nie je záväzné. Dodržaná bola aj zásada objektívnej pravdy, keď žalovaný pri hodnotení dôkazov starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Žiadne procesné ustanovenie zákona mu neukladá, ako dôkaznú hodnotu resp. silu má tomu - ktorému dôkaznému prostriedku priznať. V hodnotiacej činnosti je obmedzený iba napr. princípom formálnej logiky, ktorým by hodnotiace úsudky nemali odporovať, skúsenosťami z aplikačnej praxe a napokon povinnosťou hodnotiaci záver v rozhodnutí jasne a stručne odôvodniť. Pre posúdenie konania žalobcu postačuje preukázanie skutku, ktorý bol dôvodom na prepustenie a žalovaný musel skutkové zistenia zadovážiť spôsobom, ktorý predpokladá zákon. Podľa § 136 písm. d) zákona, policajt je povinný nepožívať alkoholické nápoje a iné návykové látky, požívatiny a liečivá, ktoré obsahujú alkohol a iné návykové látky, na miestach výkonu štátnej služby a v dobe výkonu štátnej služby ani mimo týchto miest, nenastupovať pod ich vplyvom do výkonu štátnej služby a dodržiavať ustanovený zákaz fajčenia na miestach, kde sa vykonáva štátna služba, ak si to vyžaduje dôležitý záujem štátnej služby, minister môže povoliť požívanie alkoholu, požívatín a liečiv obsahujúcich alkohol. V časti I písm. a) bod 2 a 9 rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997, úlohy na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ, sa ukladá všetkým policajtom zdržať sa pri výkone služobnej činnosti konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť PZ a ohroziť dôveru občanov v tento zbor a nenastupovať pod vplyvom alkoholických nápojov do výkonu služby. Povinnosť podrobiť sa dychovej skúške počas výkonu štátnej služby žalobcovi priamo vyplývala z časti I. písm. a) bod 10 rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ, v zmysle ktorého bolo uložené všetkým policajtom podrobiť sa v súvislosti s výkonom služobnej činnosti vyšetreniu, ktoré vykonáva služobný orgán, aby zistil, či nie je pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných prostriedkov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na časť I. bod 3 rozkazu ministra vnútra SR č. 2/2002 o úlohách na zvýšenie disciplíny príslušníkov PZ v znení rozkazu ministra vnútra SR č. 63/2003, z ktorého vyplýva, že za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa považuje, ak sa u príslušníka PZ pri nástupe do výkonu služby alebo počas výkonu služby zistí, že je pod vplyvom alkoholu, alebo iných návykových látok. Podľa čl. 1 ods. 1 písm. a) nariadenia ministra vnútra SR č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru policajt okrem iného poruší služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, keď vykonáva štátnu službu pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok. So všetkými internými predpismi a z nich vyplývajúcimi povinnosťami bol žalobca riadne oboznámený, a teda vedel aké následky, v prípade ich porušenia, môže očakávať. Podľa § 192 ods. 5 zákona, o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. Pokiaľ ide o otázku nadriadeného, ktorému začína plynúť zákonom stanovená subjektívna dvojmesačná lehota, súd poukazuje na ustálený právny názor súdov. Podľa § 3 zákona, v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“). Z § 3 zákona vyplýva, že je iba na rozhodnutí ministra vnútra, ktorý koná a rozhoduje vo veciach služobného pomeru v mene štátu, a ktorý je nadriadený všetkým príslušníkom PZ, aký rozsah rozhodovania a konania vo veciach služobného pomeru ustanoví svojím interným aktom riadenia aj ďalším nadriadeným. Minister vnútra SR personálnu pôsobnosť prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu, ale ponechal si ju vo svojej výlučnej personálnej pôsobnosti. Iba minister vnútra SR je oprávnený zistiť dôvod prepustenia a o prepustení zo služobného pomeru je povinný v zákonnej dvojmesačnej subjektívnej lehote aj rozhodnúť. Podľa § 193 ods. 1 zákona, návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. Zákon neustanovuje žiadnu lehotu na začatie konania vo veci prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Žiadne ustanovenie zákona nebráni tomu, aby voči policajtovi bolo začaté konanie vo veci jeho prepustenia, ktoré bude neskôr ukončené v súlade s § 239a zákona (zastavenie konania), pretože po zadovážení dôkazov a ich následnom vyhodnotení v súlade s § 233 zákona a nasl. tieto budú preukazovať, že konanie policajta nenapĺňa všetky zákonné podmienky dôvodu prepustenia uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Súd je názoru, že až po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátane dôkazového materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, že jeho ponechanie by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, začína ministrovi vnútra SR plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia o prepustení, pretože ako už bolo uvedené, len minister vnútra je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Práve takýto výklad vyplýva priamo aj z judikatúry NS SR zverejnenej pod číslom č. 17/2004. Bolo by v rozpore s ustanoveniami zákona, ak by minister vnútra, po tom čo mu niektorý z nadriadených príslušníka PZ služobným postupom predloží návrh na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, pričom tento by neobsahoval dôkazy takej kvality, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukázali príslušníkovi PZ protiprávne konanie, ktoré zakladá naplnenie zákonných podmienok dôvodu prepustenia (nezistí uvedený dôvod prepustenia), prípadne by konanie policajta nenapĺňalo všetky zákonnom stanovené podmienky dôvodu prepustenia, bol povinný tento akceptovať a rozhodnúť o jeho prepustení. Zrejme práve preto, aby zo strany ostatných nadriadených nedochádzalo k rozdielnemu postoju pokiaľ ide o aplikáciu dôvodu prepustenia uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, voči podriadeným príslušníkom PZ, kompetenciu zistiť dôvod prepustenia zo služobného pomeru a rozhodnúť o prepustení zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona si ponechal v súlade s § 3 zákona vo svojej výlučnej personálnej pôsobnosti iba minister vnútra, ktorý je v súlade s uvedeným ustanovením zákona oprávnený túto kompetenciu, ako už bolo uvedené delegovať na iného nadriadeného. Minister vnútra po doručení návrhu na prepustenie vrátane dôkazového materiálu, ktorý mu predložil služobným postupom jeden z nadriadených policajta, po jeho preštudovaní môže zistiť, že doposiaľ zadováženými dôkazmi nie je jednoznačne preukázané protiprávne konanie policajtovi v takom rozsahu, aby napĺňalo jednak stupeň intenzity porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti tak, ako to vyžaduje § 192 ods. 1 písm. e) zákona, ako aj splnenie druhej zákonnej podmienky a z tohto dôvodu s predloženým návrhom nebude súhlasiť, pričom nadriadenému, ktorý tento návrh predložil, ho vráti na doplnenie alebo môže rozhodnúť, že protiprávne konanie, a to aj po prípadnom doplnení dokazovania, nenapĺňa stupeň intenzity, ktorú vyžaduje § 192 ods. 1 písm. e) zákona a bez ďalšieho konanie vo veci prepustenia podľa § 239a zákona zastaví. Pokiaľ ide o začiatok plynutia zákonom stanovenej subjektívnej lehoty, žalovaný správne poukázal na publikované rozhodnutie NS SR č. 17/2004, ako aj na ďalšie názory Najvyššieho súdu SR: „Z ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z. z. nesporne vyplýva, že rozhodovacia právomoc vo veciach podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. patrí ministrovi vnútra. Minister vnútra je preto v danej veci „nadriadeným“, nakoľko jedine v jeho právomoci je žalobcu zo služobného pomeru prepustiť. V zmysle doteraz ustálenej judikatúry - právny názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 7SŽ/152/00, 4SŽ/117/03, 6SŽ/69/95, 6SŽ/13/01, 6SŽ/127/03 až po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátane dôkazného materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, že jeho ponechanie by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, začína ministrovi vnútra plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia o prepustení(právny názor NS SR napr. 5 Sžo/190/2010, 5 Sžo 26/2011). „Pokiaľ ide o začatie plynutia zákonnej subjektívnej dvojmesačnej lehoty je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že samotné podozrenie ešte nie je pozitívnym zistením o protiprávnom konaní, pretože hodnovernosť preukázania skutku vyplynie až z výsledkov šetrenia. Vzniká tu rozdielnosť medzi časovým obdobím, kedy bolo šetrenie o protiprávnom konaní žalobcu uzatvorené a kedy bola konečná správa o prešetrení protiprávneho konania predložená jeho nadriadenému k vyvodeniu dôsledkov“ (právny názor NS SR napr. č.k. 7 Sž 152/00, č.k. 4 Sž 117/03). „Nadriadený nemohol vo veci konať iba na základe púheho tvrdenia niektorého podriadeného, lebo by mohol žalobcu, alebo iného poškodiť a sám by konal protiprávne. Preto až prešetrenie veci príslušným orgánom a jeho oznámenie vedúcemu je právne významné pre počítanie lehoty. Až tu vzniká vedúcemu povinnosť postupovať proti žalobcovi spôsobom v zákone uvedeným“(právny názor NS SR napr. č.k. 6 Sž 43/02, č.k. 4 Sž 74/02). „Lehota na rozhodnutie začína plynúť odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia. Keďže v ustanovení § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. robí rozdiel medzi bezprostredným nadriadeným policajta, ktorý spracováva návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru a nadriadeným oprávneným rozhodnúť o prepustení policajta, mal súd za to, že tu ide o dvoch rozdielnych nadriadených a lehota na rozhodnutie plynie tomu nadriadenému, ktorý rozhoduje a nie bezprostrednému nadriadenému (právny názor KS v BA napr. č.k. 2S 435/05, č.k. 1 S 2/2007, č.k. 2 S 328/07)“. Pokiaľ ide o formálne spracovanie návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru (tlačivo T MV SR 18-045), uvedené tlačivo spracováva spravidla bezprostredne nadriadený policajta. Slovo spravidla je možné chápať tak, že návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru PZ nemusí vždy spracovávať bezprostredne nadriadený. Zákon nevyžaduje, aby bezprostredný nadriadený policajta zistil dôvody jeho prepustenia zo služobného pomeru, ale vo svojom ustanovení § 192 ods. 5 vyžaduje, aby dôvody prepustenia policajta zistil jeho nadriadený, pričom ho bližšie nekonkretizuje, avšak s poukázaním na už uvedené skutočnosti je dostatočne odôvodnené, že týmto nadriadeným je iba minister vnútra Slovenskej republiky. Listom zo dňa 26.05.2011 bolo žalobcovi oznámené, že sa proti nemu začína konanie vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Z jeho obsahu je dostatočne preukázané, že žalobca je iba „dôvodne podozrivý“, že svojim konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Zákon však striktne vyžaduje zistenie dôvodu prepustenia. Vzhľadom k tomu, že ani zástupca riaditeľa a súčasne vedúci inšpektorátu poriadkovej a dopravnej polície ODI OR PZ v Kežmarku ako bezprostredný nadriadený žalobcu a ani ďalší nadriadení žalobcu, a to riaditeľ OR PZ v Kežmarku, riaditeľ KR PZ v Prešove a prezident PZ nemali ministrom vnútra SR zverenú personálnu pôsobnosť, neboli oprávnení zistiť dôvod prepustenia uvedený v § 192 ods. 1 písm. e) zákona a rozhodnúť o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ z uvedeného dôvodu, po zadovážení dôkazov preukazujúcich žalobcovi protiprávne konanie bol dňa 11.07.2011 ministrovi vnútra SR predložený návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona. S návrhom sa minister vnútra stotožnil a dňa 22.07.2011 rozhodol o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, a to personálnym rozkazom, ktorý mu bol doručený dňa 28.07.2011 v súlade s § 266 zákona. Dvojmesačná subjektívna lehota stanovená v § 192 ods. 5 zákona teda začína plynúť iba ministrovi vnútra po tom, čo zistí, že došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok stanovených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, pretože oprávnenie zistiť dôvod prepustenia a rozhodnúť o prepustení z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu. Žalovaný tiež správne poukázal na rozdiel pojmov „dozvedieť sa“ a „zistiť“. Skutočnosť, či sa o protiprávnom konaní žalobcu dozvedel (zákon vyžaduje „zistenie“ a nie „dozvedenie“ sa) aj niektorý z ďalších jeho nadriadených v danej veci nie je podstatná, pretože rozhodujúcou skutočnosťou je to, že dôvod prepustenia zo služobného pomeru uvedený v § 192 ods. 1 písm. e) zákona musí zistiť minister vnútra. Na základe ustálenej judikatúry súdov vzťahujúcej sa k začiatku plynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty, lehota na doručenie personálneho rozkazu žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona by tak uplynula až dňa 11.09.2011. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o plynutie zákonom stanovených lehôt, a to dvojmesačnej subjektívnej lehoty a jednoročnej objektívnej lehoty, tieto pri vydávaní a doručovaní personálneho rozkazu boli v plnom rozsahu dodržané. Poukazovanie žalobcu na metodické usmernenie sekcie personálnych a sociálnych činností MV SR č.p.: SPC-625/1-2005 zo dňa 04.11.2005 je nedôvodné vzhľadom na tú skutočnosť, že uvedené závery sú prekonané judikatúrou Najvyššieho súdu SR. V žiadnom prípade nemožno pripustiť, aby si orgán štátnej správy prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a sám podával vydávaním metodických pokynov a stanovísk výklad právnych noriem. Žalobca poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžo/163/2009. Žalovaný správne uviedol, že k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95). Jeho súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Aj z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.“ Najvyšší súd SR však zaujal k otázke začiatku plynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona záväzný výklad, a to aj novšími rozhodnutiami napr. sp. zn. 5 Sžo/190/2010, 5 Sžo 26/2011. Poukazovanie žalobcu na to, že neboli brané do úvahy výsledky jeho doterajšej služobnej činnosti v PZ, nie je namieste. Je potrebné konštatovať, že aktívne plnenie uložených úloh policajtom je základnou služobnou povinnosťou každého policajta, a to počas celej doby príslušnosti k PZ, čo vyplýva priamo z ustanovenia § 48 ods. 3 zákona. Svoju profesionálnu anamnézu žalobca sám negoval svojím protiprávnym konaním. Právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý bol vyslovený v rozsudku 3Sž 183/2004 bol prekonaný (napr. rozsudkami sp. zn. 2Sžo 12/2011 alebo 1Sžo 113/2008). Aktívne a svedomité plnenie uložených úloh nie je a ani nemôže byť ospravedlnením pre protiprávne konanie spáchané policajtom. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR zákon dokonca v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) neobsahuje poľahčujúce hľadiská pre miernejšie posúdenie porušenia služobnej prísahy. Žalobca vo svojom vyjadrení poprel požitie alkoholu pred i počas výkonu služby a pozitívne dychové skúšky pripísal užitiu lieku Stoptussin a oblátky Mila, a to krátko pred vykonaním dychových skúšok. Na tejto obrane zotrval aj pri výsluchu ako účastník konania. Na vlastné náklady si dal vypracovať znalecký posudok znalca M. podľa ktorého pozitívne dychové skúšky u žalobcu mohli byť ovplyvnené užitím uvedeného lieku a oblátky, znalec odporučil vykonať vyšetrovací pokus. Podľa vyjadrenia kontrolujúcich pracovníkov SKIS MV SR žalobca po prvej dychovej skúške požiadal o možnosť vypláchnutia ústnej dutiny vodou, v čom mu bolo vyhovené a na toaletu ho sprevádzal jeden z nich, pričom vylúčili, že by žalobca v tom čase mohol požiť oblátku Mila, prípadne kvapky Stoptussin. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca po pozitívnej dychovej skúške uviedol, že pred nástupom do výkonu štátnej služby ani počas nej alkoholické nápoje nepožil, v čase o 09:26 hod. bol podrobený opakovanej dychovej skúške s nameranou hodnotou 0,16 mg/l (po prepočte 0,33 promile), čo sa považuje za pozitívny výsledok. Žalobca až následne po tom, čo bolo proti nemu začaté konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona začal uvádzať skutočnosti o tom, že tesne pred vykonaním druhej dychovej skúšky požil oblátku Mila a tesne pred vykonaním prvej dychovej skúšky mal požiť liečiva Stoptussin. Tieto tvrdenia však aj súd považuje za účelové. K tvrdeniam uvádzaným žalobcom žalovaný zadovážil vyjadrenie príslušníkov PZ, ktorí vykonávali kontrolu č.p.: SKIS-OK3-2011/001597 zo dňa 02.06.2011. Uvedený dôkaz vyvracia obranu žalobcu o tom, že pred vykonaním dychových skúšok mal tesne požiť liečiva Stoptussin a celú oblátku Mila. Z predmetného vyjadrenia vyplýva, že v čase o 08:50 hod. (prvá dychová skúška bola u žalobcu vykonaná v čase o 09:04 hod.) boli policajti, teda aj žalobca, vyzvaní, aby vyšli z prednáškovej miestnosti na chodbu, kde boli oboznámení s vykonaním kontroly na zistenie požitia alkoholu v ich dychu. Počas presunu policajtov na prízemie budovy u týchto policajtov nebola zistená žiadna činnosť, ktorá by práve mohla ovplyvniť výsledok vykonaných dychových skúšok. Žiaden z príslušníkov PZ pred vykonaním dychových skúšok neuviedol, že tesne pred ňou požil liečivo Stoptussin. Ďalej z tohto vyjadrenia vyplýva, že po vykonaní prvej dychovej skúšky nielen žalobca, ale aj ďalší dvaja policajti, ktorých výsledok bol pozitívny, požiadali o možnosť vypláchnutia si ústnej dutiny vodou, pričom počas presunu na toaletu a späť boli sprevádzaní pracovníkom kontroly. Na toalete sa zdržali približne 2 až 3 minúty. Žalobca sa opakovanej dychovej skúške podrobil až v čase o 09:26 hod. Žiaden z policajtov v danom čase nepožíval žiadne liečivá a ani požívatiny - oblátku Mila. Zo záznamov z vykonania dychovej skúšky na prítomnosť alkoholu elektronickým meračom vyplýva, že žalobca na svoju obranu v danom čase neuviedol žiadne skutočnosti o tom, že požil oblátku Mila prípadne užil liečivo Stoptussin. Žalobca, ktorý bol služobne zaradený v rámci služby dopravnej polície, si pritom mal byť vedomý, že užitie liečiv obsahujúcich alkohol môže ovplyvniť výsledok dychovej skúšky. Žalobca až vo svojom vyjadrení po tom, čo mu bolo oznámené začatie konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, pozitívne dychové skúšky pripísal užitiu lieku Stoptussin a oblátky Mila, a to krátko pred vykonaním prvej a druhej dychovej skúšky. Súd považuje toto tvrdenie za nevieryhodné, pričom je prinajmenšom čudné, že podľa tvrdenia žalobcu požil tieto látky celkom tesne pred vykonaním dychovej skúšky a v takom množstve, že tieto boli spôsobilé privodiť pozitívnu dychovú skúšku. Žalovaný správne poukázal na to, že či zistený alkohol u žalobcu pochádza práve z uvedených látok alebo zistený alkohol pochádza z akéhokoľvek požitého alkoholického nápoja, nie je možné skúmaním zistiť. Skúmaním však bola zistená prítomnosť alkoholu v dychu a dôkazmi žalovaný preukázal, že žalobca vykonával štátnu službu pod vplyvom alkoholu. V tejto súvislosti je opäť vhodné poukázať na § 136 písm. d/ zákona, podľa ktorého je žalobca povinný nepožívať alkoholické nápoje a iné návykové látky, požívatiny a liečivá, ktoré obsahujú alkohol a iné návykové látky, na miestach výkonu štátnej služby a v dobe výkonu štátnej služby ani mimo týchto miest, nenastupovať pod ich vplyvom do výkonu štátnej služby.... Od žalobcu bolo možné rozumne očakávať, že v prípade, ak by bol skutočne požil uvedené liečivo tesne pred vykonaním dychovej skúšky, že požitie tejto látky aj náležite priamo na mieste objasní. Pokiaľ ide o odber krvi u žalobcu je potrebné uviesť, že odberu krvi sa podrobil žalobca bez toho, aby o tejto skutočnosti informoval či už pracovníkov vykonávajúcich kontrolu, prípadne svojho bezprostredného nadriadeného. Odber krvi u žalobcu bol vykonaný v čase o 12:07 hod. dňa 18.05.2011, tzn. v čase viac ako po dvoch hodinách od vykonania poslednej dychovej skúšky. Žiadne okolnosti nebránili žalobcovi v tom, aby po tom, čo bol podrobený dychovej skúške a bola u neho zistená pozitívna hladina alkoholu v dychu, požiadal kontrolných pracovníkov prípadne nadriadeného, aby sa mohol za ich prítomnosti podrobiť odberu krvi za účelom zistenia množstva alkoholu v jeho krvi, ak si bol vedomý, že žiaden alkohol nepožil. Ak žalobca namieta, že nebol poučený o možnosti podrobiť sa odberu krvi zo strany kontrolného orgánu, je potrebné uviesť, že ustanovenia zákona takúto povinnosť žalovanému neukladajú. Zo zadovážených dôkazov je preukázané, že žalobca sa podrobil dychovej skúške tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 5 ods. 4 zákona č. 219/1996 Z. z., dychovú skúšku neodmietol a na lekárske vyšetrenie sa nežiadal. Taktiež je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca sa sám považuje za skúseného, odborne fundovaného policajta, pracujúceho na úseku dopravnej polície, kde takéto dychové skúšky aj u vodičov sám vykonával. V prípade, ak mal žalobca pochybnosti o nesprávnom postupe kontrolného orgánu vo vzťahu k jeho osobe, mal tento na túto skutočnosť v danom čase upozorniť. Pri zisťovaní prítomnosti alkoholu v dychu u žalobcu bol dodržaný postup stanovený výrobcom prístroja. Prvá dychová skúška bola vykonaná v čase o 09:04 hod. s výsledkom 0,20 mg/l (po prepočte 0,42 promile) a opakovaná dychová skúška bola vykonaná v čase o 09:26 hod. s výsledkom 0,16 mg/l (po prepočte 0,33 promile), pričom obidve vykonané dychové skúšky sa podľa stanoviska súdnolekárskej spoločnosti považujú za pozitívne zistenie. Žalobca mal možnosť sa vyjadriť k pozitívnym dychovým skúškam, čo priamo vyplýva zo záznamu z vykonania dychovej skúšky na prítomnosť alkoholu elektronickým prístrojom, čo však nevyužil. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa k zistenému alkoholu v jeho dychu počas výkonu štátnej služby. Ak žalobca namieta, že neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré navrhoval, súd uvádza, že v konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru zhromaždenými dôkazmi bolo žalobcovi preukázane, že štátnu službu vykonával pod vplyvom alkoholu. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci (napr. uznesenie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 345/04-11). Poukazovanie žalobcu na tú skutočnosť, že psychické rozpoloženie osoby, ktorá vykonáva kontrolu a osoby, u ktorej sa kontrola vykonáva je odlišné, v predmetnej veci nie je podstatné. Vnútorné pocity, trauma z následkov, teda citová stránka človeka sa celkom nepochybne aktivuje pri záťažových situáciách. Táto stránka však nemôže mať prednosť pred rozumným konaním v zmysle uváženia. Ak je tomu tak u policajta, tak je to v rozpore so statočnosťou čeliť následkom a čestnosťou, zodpovednosťou, teda vlastnosťami, ktoré musia byť nevyhnutnou charakterovou výbavou každého policajta. Žalobca zamieňa disciplinárne konanie so samostatným personálnym konaním, ktoré bolo voči nemu vedené v súlade s ustanoveniami zákona. Na základe § 3 zákona minister vnútra vydal dve nariadenia, a to: 1) nariadenie ministra vnútra č. 174/2010 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe príslušníkov Policajného zboru (personálna pôsobnosť) v znení neskorších predpisov (ďalej len „N MV SR č. 174/2010“). Predmetné nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky nadobudlo účinnosť dňom 1. januára 2011. Uvedeným nariadením je striktne stanovená personálna pôsobnosť jednotlivých nadriadených voči podriadeným policajtom , 2) nariadenie ministra vnútra č. 22/2009 o rozsahu disciplinárnej právomoci nadriadených (disciplinárna právomoc) v znení neskorších predpisov. Predmetné nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky nadobudlo účinnosť dňom 1. apríla 2009. Uvedeným nariadením je zasa striktne stanovená disciplinárna právomoc jednotlivých nadriadených voči podriadeným policajtom. Personálna pôsobnosť a disciplinárna právomoc nadriadených sú dva samostatné na sebe nezávislé inštitúty, ktoré sa navzájom nevylučujú. Sú samostatne upravené jednak v jednotlivých ustanoveniach zákona a v konečnom dôsledku aj v interných predpisoch žalovaného vydaných na základe zákona. Prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona sa nepovažuje za disciplinárne opatrenie, ale v zmysle zákona spadá do oblasti personálnych opatrení. Aj keby bol žalobca za predmetný skutok riešený súčasne aj disciplinárne (disciplinárne konanie je upravené v § 52 a nasl. zákona), prijatie disciplinárneho opatrenia samo o sebe nevylučuje, aby nadriadený voči policajtovi prijal aj personálne opatrenie podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona (vid rozsudky NS SR sp. zn. 4 Sž 29/04, sp. zn. 5 Sž 110/02, sp. zn. 7 Sž 132/03 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 99/2004, sp. zn. 1 Sžo 5/2009). Záverom k tejto otázke je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej cit.: „Disciplinárne potrestanie žalobcu nemá za následok zánik práva žalovaného prepustiť žalobcu zo služobného pomeru, lebo prepustenie policajta po predchádzajúcom disciplinárnom postihu nemožno hodnotiť ako dvojitý postih za ten istý skutok. Najvyšší súd z vyššie uvedeného nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia zásady ne bis in idem, pretože disciplinárne opatrenie uložené žalobcovi v súvislosti s porušením základných povinností policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. bolo výsledkom disciplinárneho konania, ktoré realizujú na to príslušné orgány a je nezávislé od konania personálneho, v ktorom sa rozhodlo o ukončení služobného pomeru žalobcu. Odvolací súd si nemohol nevšimnúť, že žalobca si zamieňa disciplinárne konanie s konaním personálnym. Najvyšší súd zdôrazňuje, že uvedené konania sú samostatným konaním na sebe nezávislým.“ (rozsudky NS SR napr. sp. zn. 5 Sž 110/02, 5 Sžo 13/2011, 5 Sžo 237/2010, 5 Sžo 190/2010, 5 Sžo 13/2011, 3 Sžo 24/2011, 1 Sž-o-NS 99/2004, uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 42/2012-12). Poukazovanie žalobcu na ustanovenia § 32 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z., je nedôvodné. Žalovaný v samostatnom personálnom konaní nerozhodoval o tom, či sa žalobca dopustil niektorého z priestupkov uvedených v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Je potrebné uviesť, že zákonné predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania alebo konania o priestupku, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu alebo priestupku. Príslušný nadriadený policajta nerieši otázku, či tento spáchal alebo nespáchal priestupok alebo trestný čin (rozsudky NS SR sp. zn. Sž-o-NS 53/03, sp. zn. 6 Sž 120/03, sp. zn. 6 Sž 13/01, sp. zn. 7 Sž 86/02, sp. zn. 7 Sž 34/02, sp. zn. 7 Sž 107/2001, sp. zn. 6 Sž 62/03, sp. zn. 7 Sž 158/2001, sp. zn. 7 Sž 50/02, sp. zn. 6 Sžo 98/2008, sp. zn. 6 Sžo 118/2008, sp. zn. 6 Sžo 272/2008, sp. zn. 6 Sžo 92/2008). Žalobou napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a je v dostatočnom rozsahu odôvodnené tak, ako to ukladá § 241 ods. 3 zákona. Žalovaný sa v ňom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami, na ktoré žalobca v podanom rozklade poukazoval. Žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27. 8. 2003). Poukazovanie žalobcu na § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom poriadku nie je dôvodné vzhľadom na to, že podľa § 247a zákona sa na konanie vo veciach služobného pomeru ustanovenia zákona o správnom konaní nepoužijú s výnimkou výkonu rozhodnutia. Konanie žalobcu je s ohľadom na sprísnené opatrenia na elimináciu negatívnych javov v PZ o zmiernenie negatívneho ohlasu verejnosti na požívanie alkoholických nápojov príslušníkmi PZ (a z toho vyplývajúcich závažných následkov), nezodpovedné a odporujúce obsahu služobnej prísahy, ku ktorej plneniu sa dobrovoľne zaviazal. Práve zo správania sa žalobcu počas vykonávanej kontroly je zrejmé, že si bol vedomý svojho protiprávneho konania a preto vo svojich vyjadreniach už uvádza skutočnosti tak, aby sa zbavil svojej zodpovednosti. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Na činnosť PZ sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby, ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti, a s tým spojené vyššie nároky na činnosť príslušníkov PZ. Žalovaný v čase rozhodovania o prepustení žalobcu v medziach zákona v súlade s povolenou voľnou úvahou (správne uváženie), v ktorej je nezastupiteľný, posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu a v súlade so zákonom aj rozhodol. Hromadný výskyt určitého protispoločenského konania totiž musí vyvolať náležitú odozvu, či už vo forme novej právnej regulácie vzťahov, alebo využívaním prísnejších opatrení, ktoré platný predpis dáva k dispozícii. Zložením sľubu podľa § 17 ods. 1 zákona sa občan stáva príslušníkom PZ - kategórie osôb, ktorých konanie, ak je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Od iných osôb nemožno očakávať plnenie sľubu - vyššiu vernosť a ani zhovievavosť k policajtovi, ktorý sa dopustil protiprávneho konania. Naopak prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, tak ako sa k tomu zaviazali. Zo služobného hodnotenia žalobcu vyplýva, že tento bol hodnotený kladne, a aj zo záznamu o odmenách a trestoch vyplýva, že tomuto boli udeľované viacnásobné odmeny. Súd z ľudského hľadiska vníma rozhodnutie žalovaného ako tvrdé voči žalobcovi, avšak nakoľko žalovaný v medziach zákona v súlade s povolenou voľnou úvahou, v ktorej je nezastupiteľný, posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu tak, ako ju posúdil, rozhodol v súlade so zákonom a preto bolo potrebné žalobcu zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca vo veci nebol úspešný a žalovaný zásadne nemá právo na náhradu trov konania. Predseda senátu zároveň upovedomuje žalobcu o tom, že v súlade s § 250c ods. 1 O.s.p. nevyhovel žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.