Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/201/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107214710 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107214710.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romána Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : H. J., U. I.. D. O. Č.. XX, U., R. U. I. A., I.. G. Č.. X/A, U., M. D. J., I. A., I.. G. Č.. X/A, U., proti odporcom : 1/ Slovenská sporiteľňa a.s., so sídlom Suché mýto č. 6, Bratislava, 2/ Slovenská konsolidačná a.s., so sídlom ul. Cintorínska č. 21, Bratislava, 3/ Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., so sídlom Dostojevského rad č. 4, Bratislava, o ochranu osobnosti, odstránenie následkov, o primerané zadosťučinenie a o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 7C/33/2007-449 zo dňa 16. decembra 2010, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že dňa 20.9.1990 bola uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXX-X, na základe ktorej bol navrhovateľovi poskytnutý úver vo výške 380.000,-Sk ( 12.613,69 eur ) a v zmysle ustanovenia bodu 11 danej zmluvy bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnosti (rodinný dom súp. č. 753 postavený na parc. č. 1024 zapísaný na LV Č.. XXX X. Ú. X. T. ). Úverová zmluva č. XXXXXX- X bola uzatvorená dňa 20.9.1990 a na jej základe bol navrhovateľovi poskytnutý úver vo výške 600.000,- Sk (19.916,35 eur). Úverová zmluva č. XXXXXX-X bola uzatvorená dňa 1.10.1992 a na jej základe bol manželke odporcu D. J. poskytnutý úver v sume 2.300.000,-Sk (76.346,01 eur). Na zabezpečenie tohto úveru bolo na základe Zmluvy č. XXXXXX-X/X zriadené záložné právo k nehnuteľnosti (rodinný dom súp.č. 753 postavený na parc. č. 1024 zapísaný na LV Č.. XXX X. Ú.M. X. T.), pričom toto záložné právo bolo zriadené na LV ako druhé v poradí. Navrhovateľ spolu s manželkou D. J., vedomí si svojich povinností a záväzkov, ktoré si riadne a včas nesplnili, napriek tomu dobrovoľne opustili územie Slovenskej republiky. Azylové konanie vo Švajčiarsku trvalo od 21.6.2001 do 13.10.2005, pričom im nikdy nebol priznaný status azylanta. Počas tohto pobytu v zahraničí si navrhovateľ neuplatnil svoje práva v Slovenskej republike, i keď jeho pobyt v zahraničí nevylučoval podanie žaloby na príslušný súd na území Slovenskej republiky. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.12.2004 odporca 2/ ako postupca postúpil na pána D. F. ako postupníka pohľadávku voči navrhovateľovi vyplývajúcu z Úverovej zmluvy č. XXXXXX- X a z Úverovej zmluvy č. XXXXXX-X. Manželka navrhovateľa D. J. poverila vydavateľstvo ORION , ktorému zverila disponovanie s plnou výškou jej úveru, keď majiteľom daného vydavateľstva bol jej manžel H. J.. Navrhovateľ a jeho manželka D. J. poskytnuté financie použili na realizáciu podnikateľského zámeru, ktorý však nevyšiel a k dnešnému dňu nesplnil podmienky z uzatvorených zmlúv, ani nevrátil poskytnuté finančné prostriedky použité na výkon jeho podnikateľskej činnosti. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 28Cb 402/1999 - 279 zo dňa 21.2.2007 právoplatným dňa 17.4.2007 určil, že úverová zmluva č. XXXXXX-X zo dňa 1.10.1992 je v časti týkajúcej sa H. J. ( navrhovateľa ) neplatná, avšak v zostatku návrh zamietol. Rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 8C 7/1998 zo dňa 10.9.1998 právoplatným dňa 25.5.1999 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 11Co 214/1999, vykonateľným dňa 28.5.1999, bol žalovaný LC PRINT, spol. s.r.o. zaviazaný zaplatiť JÁ. J. sumu 4437176,50 Sk s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 2.7.1998 zo sumy 3.240.000,-Sk do zaplatenia ako aj k náhrade trov konania v sume 23.730,-Sk. Z rozsudku Okresného súdu v Lučenci č.k. 8C 158/1996 je zrejmé, že navrhovateľ využil svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie tlačiarenského stroja od spoločnosti LC PRINT, spol. s.r.o., s ktorou ešte pred vykonaným „zápisom z januára 1994“ uzatvoril ústnu nájomnú zmluvu na tlačiarenský stroj. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T 101/1996 zo dňa 9.2.1999 právoplatným dňa 1.3.1999 boli navrhovateľ a jeho manželka oslobodení spod obžaloby, podľa ktorej sa mali dopustiť trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 Trestného zákona. Uplatnený nárok navrhovateľa voči odporcovi 1/ súd prvého stupňa ako premlčaný zamietol s tým, že v danom prípade bola vznesená námietka premlčania zo strany odporcu 1/. Prvostupňový súd zastával názor, že v danom prípade ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré je premlčateľné a plynutie trojročnej premlčacej lehoty, začalo odo dňa, kedy si mohol navrhovateľ svoj nárok voči odporcovi 1/ uplatniť po prvýkrát, t.j. dňa 1.10.1992 po podpise úverovej zmluvy a nakoniec aj dňa 7.4.1995, kedy odporca 1/ podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu, alebo najneskôr dňa 4.3.1997, kedy si odporca 1/ začal uplatňovať právo na súde žalobou o zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom a toto právo mu uplynulo dňom 4.3.2000 a návrh na začatie konania bol doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa 10.5.2007, t.j. po uplynutí premlčacej lehoty a odporca 1/ sa premlčania dovolal, preto nemožno premlčané právo navrhovateľovi priznať. Zároveň dodal, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal protiprávne konanie odporcu 1/, nepreukázal porušenie svojich základných práv protiprávnym konaním odporcu 1/, či zníženie vážnosti v spoločnosti a zníženie jeho dôstojnosti ako fyzickej osoby. Rovnako nárok voči odporcovi 2/, ktorý taktiež vzniesol námietku premlčania, prvostupňový súd zamietol z dôvodu, že premlčacia lehota v danom prípade začala plynúť dňa 4.3.1997, kedy si právny predchodca odporcu 2/ ( Slovenská sporiteľňa, a.s.) uplatnil žalobou na Krajskom súde v Bratislave nárok na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých na základe Úverovej zmluvy č. XXXXXX-X zo dňa 1.10.1992. K premlčaniu uplatnenej pohľadávky navrhovateľom voči odporcovi 2/ došlo teda dňom 4.3.2000. Rozhodným okamihom môže byť podľa prvostupňového súdu aj postúpenie pohľadávky z odporcu 1/ ( Slovenskej sporiteľne, a.s. ) na odporcu 2/ ( Slovenskú konsolidačnú, a.s. ) ako postupcu na postupníka na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2000, dňom účinnosti zmluvy 30.6.2000, kedy odporca 2/ nadobudol postavenie veriteľa a premlčacia doba v tomto prípade uplynula dňom 30.6.2003. Odporca 3/ taktiež ako odporca 1/ a 2/ vzniesol námietku premlčania navrhovateľom uplatneného nároku s tým, že sa nedopustil neoprávneného zásahu do práv navrhovateľa. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dospel k záveru, že návrh navrhovateľa smerujúci voči odporcovi v 3/ odvodzuje od „zápisu z januára 1994“, ale návrh na začatie konania bol doručený prvostupňovému súdu dňa 10.5.2007, t.j. po uplynutí premlčacej lehoty. Taktiež poukázal na rozsudok Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 8C 158/1996, z ktorého je zrejmé, že navrhovateľ využil svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie tlačiarenského stroja od spoločnosti LC PRINT, spol. s.r.o., s ktorou ešte pred uvedeným „zápisom z januára 1994“ uzatvoril ústnu nájomnú zmluvu na tlačiarenský stroj, t.j. navrhovateľ s predmetom nájmu disponoval ešte pred januárom 1994. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd návrh navrhovateľa voči odporcovi 3/ taktiež zamietol. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil prvostupňový súd čl. 20 ods. 1, 4, čl. 154c ods. 1, 2 Ústavy SR, ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 151a, § 524 ods. 1, § 151ma ods. 3, § 100 ods. 1, 2, 3, § 101 Občianskeho zákonníka; dospel k záveru, že v danom prípade jednak neboli naplnené podmienky na priznanie uplatneného nároku ( nemajetkovej ujmy ), keďže tu neexistoval neoprávnený zásah odporcov, pričom odporcovia postupovali v súlade so zákonom, ako aj premlčania uplatneného nároku navrhovateľom voči odporcom. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O.s.p. vzhľadom na zložitosť prejednávanej veci tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal a nevyhodnotil navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho nesprávne rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prípustnosť odvolania odôvodnil aj tým, že postupom súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, nakoľko procesné pochybenia a nedostatočné odôvodnenie rozsudku majú za následok jeho nepreskúmateľnosť. Navrhovateľ mal za to, že prvostupňový súd porušil jeho základné právo, a to právo na súdnu ochranu. Konštatoval, že jeho oprávneným záujmom nebola v súdnom konaní poskytnutá ochrana, ale naopak nesprávnym postupom súdu prvého stupňa mu boli tieto práva upreté. Námietku odporcov o premlčaní nároku na nemajetkovú ujmu považoval za porušenie dobrých mravov zneužitím práva namietať premlčanie na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, ale zavinili ho odporcovia svojim protiprávnym konaním a navrhovateľ z dôvodov hodných osobitného zreteľa právo včas neuplatnil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o uznaní námietky odporcov týkajúcej sa premlčania nároku, považoval navrhovateľ za porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie a za porušenie jeho nepremlčateľných ľudských práv. Mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne stanovil plynutie premlčacej lehoty. Správne stanovený termín je deň, kedy bola pohľadávka postúpená na tretiu osobu, teda na D. F., a to 17.12.2004. Návrh bol podaný dňa 24.4.2007, teda v danom prípade by bolo právo premlčané 24.12.2007, čo nie je. Mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokiaľ sa týka neoprávneného zásahu do základných práv, nemôže podliehať premlčaniu, nakoľko základné práva sú v zmysle ústavného článku 12 nepremlčateľné. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že v predmetnom konaní sa domáhal zadosťučinenia za protiprávny zásah do základného práva - práva na pokojné užívanie majetku - tlačiarenského stroja zo strany odporcu 3/. Mal za to, že dohoda medzi odporcom 3/ a spoločnosťou LC print, spol. s.r.o. tzv. „Zápis zo dňa 17.1.1994“ predstavuje protiprávny zásah do práva na pokojné užívanie majetku, predstavuje nezákonné pozbavenie majetku, nakoľko nepravdivé deklarovanie v „Zápise“, že navrhovateľ nie je vlastníkom predmetného tlačiarenského stroja a že vlastníkom je odporca 3/, zákaz vydania predmetného tlačiarenského stroja navrhovateľovi nemá oporu v zákone a malo za následok, že spoločnosť LC print, spol. s.r.o. odmietla vydať predmetný tlačiarenský stroj navrhovateľovi ako skutočnému vlastníkovi v čase od 7.11.1995 (po vypovedaní nájomnej zmluvy) do 31.8.1998 na základe „Zápisu“. Vo vzťahu k odporcovi 1/ uviedol, že má za to, že dostatočne preukázal protiprávne konanie spočívajúce v postupe odporcu 1/ odporujúcom dobrým mravom podaním podnetu na trestné stíhanie krivým obvinením : „Už v čase vybavovania úveru mali úmysel tento nesplatiť“ a že toto krivé obvinenie zasiahlo do navrhovateľovho ľudského (základného) práva na dôstojnosť, na súkromie, rodinný život a na majetok. Poukázal na Dohovor čl. 1, Zákaz uväznenia pre dlh : „Nikoho nemožno pozbaviť slobody iba pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“, keď podľa navrhovateľa táto hrozba tu bola od odporcu 1/ v spojení s krivým obvinením a vyše 3 ročnou perzekúciou, a preto má navrhovateľ právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ (Ochrana osobnosti), ako aj náhrady za nemajetkovú ujmu (poprípade za preukázanú škodu). Krivé obvinenie bolo preukázané podaním trestného oznámenia a oslobodzujúcim rozsudkom v kontexte s rozsudkom o neplatnosti úverovej zmluvy v časti týkajúcej sa H. J.. Rovnako aj v prípade nároku voči odporcovi 2/ vytýkal súdu prvého stupňa, že svojim postupom porušil právo navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu. Navrhovateľ mal za to, že poskytnutie dokumentácie z úveru jeho manželky č. XX-XXXXXX-X tretej osobe bez jej súhlasu je porušením zákazu poskytnutia informácií o bankovom úvere v rozpore s ust. § 91 Zákona o bankách a štatútu odporcu, a toto konanie považoval za zlý úmysel odporcu 2/, odporujúci dobrým mravom, pretože podmienilo neprimeranú nezákonnú dražbu majetku navrhovateľa. V tejto súvislosti poukázal na výpis z doplnenia návrhu na určenie neplatnosti Zmluvy o vykonaní dražby, konanie vedené na OS BA I sp. Zn. 19C 181/2009. Mal za to, že v konaní preukázal protiprávne konanie odporcu 2/ v rozpore s ust. § 3 OZ spočívajúce v tom, že postúpil pohľadávku z úveru č. XXXXXX-X postupníkovi s neexistujúcim záložným právom k rodinnému domu vo vlastníctve navrhovateľa, a súčasne v rozpore s povinnosťou zachovať bankové tajomstvo poskytol tej istej tretej osobe o úvere jeho manželky č. XX-XXXXXX s existujúcim záložným právom k rodinnému domu, čím podmienil vykonať nezákonnú neprimeranú dražbu založenej nehnuteľnosti na právnom dôvode pohľadávky z úveru (XX-XXXXXX), ktorú zároveň žiada splatiť. Toto protiprávne konanie odporcu 2/ malo za následok zásah do práv navrhovateľa : práva na dôstojnosť, na súkromie, rodinný život a práva na majetok. Taktiež aj pri odporcovi 2/ poukázal na Dohovor čl. 1 Protokolu č. 1, Právo na majetok, v súvislosti so záložným právom, ktoré nevzniklo a teda i napriek dlhu nemal odporca 2/ postupovať pohľadávku s tvrdením, že ju postupuje aj so záložným právom k rodinnému domu. Navrhovateľ aj v prípade odporcu 3/ poukázal na Dohovor čl. 1 Protokolu č.1, Právo na majetok, v súvislosti so zápisom zo dňa 17.1.1994 na tajnom stretnutí medzi odporcom 3/ a tretími osobami, ktorými bolo preukázané, že nezákonným spôsobom zasiahli do vlastníckych práv navrhovateľa a spôsobili škodu veľkého rozsahu, vrátane poškodenia dobrého mena. V závere odvolania konštatoval, že napadnutý rozsudok je absolútne nepreskúmateľný, nakoľko súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal meritom sporu, len sa snažil čo najviac zdiskreditovať navrhovateľa a jeho manželku. Preto ho považoval za zaujatý a ignorujúci akékoľvek dôkazy predložené navrhovateľom. Vnímal ho ako odplatu za politické aktivity jeho a jeho manželky v minulosti. Následne tvrdil, že postup prvostupňového súdu v konaní nemožno považovať za nestranný a nezaujatý. Podľa navrhovateľa sa vyše 17 rokov nemôže dovolať spravodlivosti a spolu s rodinou žije pod neustálym psychickým tlakom, pričom súdy neposkytujú dostatočnú ochranu ich oprávneným záujmom a odmietajú im priznať spravodlivé zadosťučinenie. Pre navrhovateľa je neprijateľné tvrdenie, že nikto iný, než on spolu s manželkou si sami môžu za svoj stav, keď argumentoval tým, že každý člen spoločnosti nesie svoju vinu aj za všeobecné pomery v spoločnosti, ale zároveň všeobecné pomery v spoločnosti nesú vinu za osudy jednotlivcov. Ako súčasť tohto odvolania predložil navrhovateľ prílohu s názvom : „Tabuľkové vyhodnotenie rozsudku 7C 33/2007-449“, zmyslom ktorej je podľa navrhovateľa uľahčiť a sprehľadniť odvolaciemu súdu pre lepšiu orientáciu odôvodnenia rozsudku v kontexte s pravdivým tvrdením navrhovateľa. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa podal písomné vyjadrenie odporca 2/, v ktorom uviedol, že nebol účastníkom dražby a navrhovateľ dražby nie je účastníkom konania. Navrhovateľ dražbu opakovane označuje za neplatnú, ale podľa odporcu 2/ nepoukázal na konkrétne rozhodnutie súdu, ktorým by táto dražba bola skutočne vyslovená za neplatnú. Osobu, ktorá sa cíti dotknutá na svojich právach pritom splnomocňuje ust. § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, aby sa v prípade, ak má za to, že boli porušené ust. tohto zákona, obrátila na súd o určenie neplatnosti dražby. Avšak neplatnosť predmetnej dražby by nič nemenila na skutočnosti, že jediný subjekt, voči ktorému by si navrhovateľ mohol uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej realizovaním dražby, by mohol byť navrhovateľ dražby, ktorý však nie je účastníkom konania. Navyše medzi postúpením pohľadávky a následným realizovaním dražby, napriek účelovým tvrdeniam navrhovateľa, žiadna súvislosť neexistuje, a preto sú jeho účelové tvrdenia založené na jeho subjektívnych pocitoch a dohadoch bez opory v reálnom stave, prejavom neznalosti zákona. Rovnako neexistuje žiadna súvislosť medzi požadovaným nárokom navrhovateľa a konaním odporcu 2/. Je absurdné, že navrhovateľ ako porušenie jeho práv, resp. neoprávnený zásah vníma také konanie veriteľa, na ktoré ho priamo splnomocnil právny predpis a ktoré predstavuje realizáciu jeho zákonom garantovaných práv veriteľa vo vzťahu k dlžníkovi. Následne poukázal aj na zmätočnosť tvrdení navrhovateľa v konaní, keď v podaní zo dňa 27.9.2010 za rozhodujúci deň pre začiatok plynutia premlčacej lehoty označil okamih, kedy sa dozvedel o dražbe. V odvolaní zo dňa 13.1.2011 už navrhovateľ ako rozhodujúci deň pre plynutie premlčacej lehoty označil deň 17.12.2004, t.j. dátum podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa odporcu 2/ je nemysliteľné, aby rozhodujúcim bol okamih podpisu predmetnej zmluvy, keď jediným rozhodujúcim okamihom vo vzťahu k nemu môže byť okamih postúpenia pohľadávky z odporcu 1/ na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2000. Premlčacia doba na uplatnenie nároku uplynula teda dňa 30.6.2003, t.j. navrhovateľ si svoj neexistujúci nárok uplatnil po jej uplynutí. Z uvedených dôvodov považoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku za vecne správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. K uvedenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril aj odporca 1/. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Tvrdenia navrhovateľa v odvolaní považoval za účelové, uvedené s cieľom oslobodenia od povinnosti splatiť poskytnutý úver. Odporca 1/ zastával názor, že samotná skutočnosť podozrenia z trestného činu a podanie trestného oznámenia nemôže byť porušením základných práv občana, a už vôbec nie osoby, ktorá tento stav privodila svojím nekonaním - neplnením povinností vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy a svojím správaním vo vzťahu k veriteľovi - odporcovi 1/. Za protiprávny zásah do osobnosti nemožno označiť také správanie, ku ktorému došlo v rámci výkonu subjektívneho práva odporcu 1/. Ďalej argumentoval, že existuje a existoval právny dôvod na uspokojenie pohľadávky veriteľa (odporcu 1/), ako aj jeho možnosť domáhať sa jej uspokojenia všetkými zákonnými prostriedkami. Opätovne poukázal na skutočnosť, že podozrenie zo spáchania trestného činu vyvolali a podanie trestného oznámenia odporcom 1/ podnietili iné skutočnosti ako nesplácanie dlhu alebo neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa názoru odporcu 1/ navrhovateľ v danom konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal porušenie základných práv navrhovateľa protiprávnym konaním odporcu 1/. Nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako neodôvodnený, pretože navrhovateľ nepreukázal, že by protiprávnym konaním odporcu 1/ bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Naviac ho odporca 1/ považoval za premlčaný, pretože uplynula všeobecná trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101 OZ. Hoci ide o právo v oblasti osobnostných nemateriálnych práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré je premlčateľné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 278/2007 zo dňa 25.09.2008). Odporca 3/ sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, ustanovené v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho odporca môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok (od slova „mohlo“ a nie od „mohol“). (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997, sp.zn. 3 Obo 44/97). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve. Pokiaľ súd prvého stupňa v posudzovanej veci zastal právny názor, že nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv je premlčaný, je jeho záver vecne správny. Uvedenú problematiku riešil NS SR v rozhodnutí 2 Cdo 278/2007, v ktorom vyslovil, že „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti v značnej miere. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ). V prejednávanej veci nebol dôvod na odchýlenie sa od prijatého záveru, ktorý je výsledkom štandardnej súdnej praxe. Tvrdenie navrhovateľa v podanom odvolaní o nesprávnom vyhodnotení plynutia premlčacej doby súdom prvého stupňa nie je správne. Pozornosti odvolacieho súdu neušiel úmysel navrhovateľa predĺžiť beh premlčacej lehoty označením nových skutočností. V žalobe za rozhodujúci deň pre začiatok plynutia premlčacej lehoty označil okamih, kedy sa dozvedel o dražbe. V odvolaní zo dňa 13.1.2011 už navrhovateľ ako rozhodujúci deň pre plynutie premlčacej lehoty označil deň 17.12.2004, t.j. dátum podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky. Odvolací súd je v zmysle §212 ods. 1 O.s.p viazaný dôvodmi odvolania. Z obsahu spisu je nepochybné, že navrhovateľ bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky skutočnosti a dôkazy musí predložiť alebo označiť skôr, ako súd vo veci vyhlási rozhodnutie, pretože na neskôr označené skutočnosti sa neprihliada. Nadväzne ním uvádzané „nové skutočnosti“ v rámci odvolacieho konania nemôžu byť relevantným odvolacím dôvodom (§ 205a ods. 1 O.s.p.), t.j. podkladom pre ustálenie iného skutkového stavu. Odhliadnuc od toho, že ním označené rozhodujúce skutočnosti sú podľa vyššie uvedeného výkladu z hľadiska posúdenia plynutia premlčanej doby bez právneho významu, nedajú sa kvalifikovať ako také, ktoré bez svojej viny nemohol predložiť pred súdom I. stupňa (205a ods. 1 písm. d./ O.s.p.). Naviac, navrhovateľ sa týmto konaním snažil obísť zákonné ustanovenie a privodiť pre seba úspech. Takému konaniu nebolo možné priznať očakávanú váhu, pretože inštitút premlčania by stratil opodstatnenie. Navrhovateľ si uplatnil návrh na začatie konania v zmysle § 80 písm. b) O.s.p., ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcom. Konanie o plnenie v zmysle citovaného zákona je konaním návrhovým, preto navrhovateľ už v samotnej žalobe mal v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 79 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.) je nosným prvkom v rámci dôkaznej povinnosti účastníka konania. S týmito skutočnosťami a dôkazmi súd pracuje, vyhodnotí ich jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti (§ 123 O.s.p.) a v závere tvoria podklad pre rozhodnutie súdu. V žalobnom návrhu ako aj počas celého konania pred súdom I. stupňa, navrhovateľ označený za neoprávnený zásah považuje, že „odporca 2/ zapríčinil, že tretia osoba vykonala nezákonnú dražbu“ (strana 4 žalobného návrhu) . Vzhľadom na uvedené navrhovateľom vytýkaný nesprávny právny záver ohľadom plynutia premlčacej lehoty je bez právneho významu. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iným, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ho potvrdil. Ak teda súd prvého stupňa prihliadol na odporcami vznesenú námietku premlčania, neskúmajúc vecnú stránku veci, postupoval správne, uplatnil zásadu hospodárnosti konania a správne žalobný návrh zamietol, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keď o týchto rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Poučenie: Tento rozsudok nie je možné napadnúť odvolaním.