Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/349/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210225046 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1210225046.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zast. HMG & PARTNERS, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, proti odporkyni: C. X., E.. XX.XX.XXXX, I. I., D. XX/a, o zaplatenie 3.184,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. mája 2012 č.k. 52C/41/2012-68 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento domáhal zaplatenia sumy 3.184,52 eur s príslušenstvom, súčasne odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ nadobudol žalovanú pohľadávku od veriteľa Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 4.5.2007. Dňa 11.4.2002 bola medzi právnym predchodcom navrhovateľa a P. G. uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, odporkyňa ako ručiteľka prevzala na seba záväzok uspokojiť pohľadávku, ktorú v žalovanom rozsahu neuspokojil dlžník. Súd prvého stupňa konštatoval, že z formy a obsahu zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere úvere je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal právny predchodca navrhovateľa už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa odporcu, pričom dlžník obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Odporkyňa ako ručiteľka nekonala v rámci podnikateľskej činnosti, preto je potrebné aj na právny vzťah účastníkov konania aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení, ktorá právna úprava je pre odporkyňu, ktorá má postavenie spotrebiteľa, výhodnejšia. So zreteľom na odporkyňou vznesenú námietku premlčania bolo potrebné návrh zamietnuť. Dlh zo zmluvy o úvere sa stal splatným ešte 18.11.2003 v dôsledku odstúpenia veriteľa od zmluvy a návrh bol podaný až po uplynutí trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ, dňa 11.11.2010. Podľa názoru súdu prvého stupňa na uplynutie premlčacej doby nemalo vplyv uznanie záväzku dlžníkom, pretože v konaní nebolo preukázané, že odporkyňa s týmto jednostranným úkonom dlžníka vyslovila súhlas (§ 548 OZ). Ak teda odporkyňa takýto súhlas nevyslovila, nemohla potom odporkyni ani spočívať premlčacia doba z dôvodu prebiehajúcej exekúcie výlučne voči dlžníkovi, na základe notárskej zápisnice o uznaní dlhu dlžníkom P. G.. V konaní nebolo preukázané ani čiastočné plnenie odporkyne s následkom uznania dlhu. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešnej odporkyni však náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci, keď zastával názor, že nejde o spotrebiteľský úver; zmluva o medziúvere a stavebnom úvere ako absolútny obchod sa musí vždy spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Nesprávne súd prvého stupňa preto považoval ručiteľku z takéhoto úveru za spotrebiteľku a nesprávne posudzoval premlčanie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu a z dôvodov podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy) predávajúci nesmie žiadnym spôsobom spotrebiteľa diskriminovať ani konať v rozpore s dobrými mravmi; najmä nesmie odmietnuť predať spotrebiteľovi výrobky, ktoré má vystavené alebo inak pripravené na predaj, alebo odmietnuť poskytnutie služby, ktoré je v jeho prevádzkových možnostiach; nesmie takisto viazať predaj výrobkov alebo poskytnutie služieb na predaj iných výrobkov alebo poskytnutie iných služieb, pokiaľ nejde o obmedzenie rovnaké pre všetky prípady a v obchodnom styku obvyklé. To neplatí v prípadoch, v ktorých spotrebiteľ nespĺňa podmienky, ktoré musí spĺňať podľa osobitných predpisov. Podľa § 6 ods. 3 písm. b/ cit. zák. konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že právny predchodca navrhovateľa a dlžník Ladislav Horvát uzatvorili dňa 11.4.2002 zmluvu o mimoriadnom medziúvere stavebnom úvere a odporkyňou ako ručiteľom. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že uzavretú zmluvu je potrebné podriadiť pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzavretia úverovej zmluvy, obsah ktorej spotrebiteľ (dlžník) nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť (§ 6 ods.3 písm. b/). Hlavný záväzkový vzťah (veriteľ-dlžník) má povahu spotrebiteľskú, potom i vzťah založený ručením (akcesorický a subsidiárny) medzi veriteľom a ručiteľom musí mať rovnako spotrebiteľský charakter. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu, ktorá je pre odporkyňu ako spotrebiteľa priaznivejšia. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi právnym predchodcom navrhovateľa a dlžníkom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa inak riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech odporkyne ako spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 11. 2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. I ÚS 402/2013). Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Ústavný súd okrem iného uviedol: „Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 OZ. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Žalobca v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale podľa obchodného práva. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Z. z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61 Cb 221/09). S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (1. 1. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09, rozsudok KS v Prešove vo veci 6Co 26/12). V bežných medziľudských vzťahoch použitie podnikateľského práva na spotrebiteľský vzťah môže s nepochopením a v rozpore s princípom právnej istoty a dôvery v objektívne právo narážať na predstavy spotrebiteľov, že na nich dopadá občianske právo a nie Obchodný zákonník. Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva ale obchodného práva. Postavenie spotrebiteľa nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom zákonníku, vrátane zabezpečenia úveru, ktorý odvolací súd nespochybňuje, že je absolútnym obchodom. V rámci kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa však použije občianskoprávna úprava. Iná vec by bola, ak by išlo o úver medzi dvomi nepodnikateľmi alebo dvoma podnikateľmi, resp. ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu. Treba pripomenúť, že ide o typovú zmluvu, ktorej zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ resp. ich nedá do súladu s § 54 ods. 1 OZ v zmysle § 879f ods. 3, 4 OZ, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 OZ). O takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie.“ Nakoniec odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že novela Občianskeho zákonníka realizovaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne stanovila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď návrh navrhovateľa pre premlčanie jeho práva zamietol. Odvolaciemu súdu potom neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z hľadiska vecnej správnosti jeho výroku. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešnej odporkyni ich náhradu nepriznal, pretože ich náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.