Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/138/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107220159 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107220159.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky : S.. E. D., D. H. XX, D., proti odporcovi : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o návrhu navrhovateľky podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22C 104/2007 z dôvodu iniciovania konania o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh navrhovateľky na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22C 104/2007 sa navrhovateľka svojím návrhom na začatie konania domáha určenia, že jej odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v antidiskriminačnom zákone v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z. a za porušenie uvedeného zákona sa zároveň domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 67.582,83 eur, ako aj náhrady trov konania. Navrhovateľka bola zo strany súdu prvého stupňa vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh celkom vo výške 4.154 eur (99,50 eur za prvý petit na určenie + 4.054,50 eur za druhý petit na plnenie v sadzbe 6 % z výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). Navrhovateľka vo svojom podaní zo dňa 3.12.2010 reagovala na výzvu súdu prvého stupňa, kde uviedla, že podľa jej názoru je rozhodnutie súdu prvého stupňa o súdnom poplatku nesprávne, pretože návrhy vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004 Z.z. (tzv. antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov neboli do 31.12.2008 spoplatnené a položka 7d (stanovujúca osobitnú sadzbu v uvedených veciach vo výške 66 eur za návrh na začatie konania a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy) bola do Sadzobníka súdnych poplatkov zaradená až s účinnosťou od 1.1.2009. Keďže ona svoj návrh na začatie konania podala dňa 19.06.2007, trvá na tom, že jej návrh na začatie konania nepodlieha spoplatneniu a že nemožno za takýto návrh určovať poplatkovú povinnosť ani analogicky. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa sp. zn. 4Cdo 39/2007, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že poplatková povinnosť za konanie vykonávané na návrh vzniká, ak ide o konanie uvedené v sadzobníku. Pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť. Analogické určovanie výšky súdneho poplatku s poukazom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR neprichádza do úvahy a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla. Navrhovateľka v svojom podaní tvrdila, že nečinnosťou súdu jej vznikla poplatková povinnosť, pričom podľa § 18c ods. 6 Zákona o súdnych poplatkoch sa na vznik poplatkovej povinnosti musia použiť doterajšie predpisy spolu so sadzobníkom. Ide o intertemporálne ustanovenie zákona a v takom prípade je bez významu, kedy sa o spoplatnenom úkone rozhodne. Navyše už v tomto podaní poukázala na to, že určenie súdneho poplatku z výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy (a to aj po 1.1.2009) možno považovať za oslabenie účinnej ochrany obetí diskriminácie v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Ďalej zdôraznila, že podľa čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, majú členské štáty zabezpečiť, aby súdne konania smerujúce k dodržiavaniu povinností podľa tejto smernice, boli k dispozícii všetkým osobám, ktoré sa cítia poškodené nedodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania. Výška súdneho poplatku v konaniach podľa antidiskriminačného zákona by tak mala zodpovedať tomu, aby bolo naplnené právo každého domáhať sa na súde jeho ochrany v prípade, že bolo jeho právo na rovnaké zaobchádzanie porušené. Ak súd prvého stupňa v jej prípade vyrubil súdny poplatok vo výške 4.154 eur, dochádza tak v podstate k znemožneniu jej práva domôcť sa svojej ochrany na súde, čím sa jej odníma možnosť konať pred súdom. Ako podotkla, sadzba súdneho poplatku by v týchto konaniach mala byť určená bez ohľadu na výšku čiastky požadovanej v rámci nároku na materiálnu satisfakciu. Preto na vyriešenie tejto otázky navrhla, že by bolo vhodné podať Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledovnom znení : Či spoplatnenie návrhov vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona aj zo sumy požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá požiadavke smernice Rady 2000/78/ ES z 27. novembra 2000, aby účinná ochrana proti diskriminácii bola dostupná všetkým osobám, ktoré sa cítia byť poškodené nedodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania ? Následne súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch zastavil predmetné konanie z dôvodu, že navrhovateľka súdny poplatok za návrh na začatie konania v stanovenej lehote nezaplatila a nejedná sa o konanie, kedy by mohol súd pokračovať v konaní bez zaplateného súdneho poplatku. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa o zastavení konania (č. k. 22C 104/2007-17) podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, kde okrem iných dôvodov, s ktorými sa odvolací súd vysporiada v samostatnom rozhodnutí, v ktorom bude rozhodovať o napadnutom uznesení, opakovane uviedla svoju argumentáciu, že je toho názoru, že v tomto prípade jej poplatková povinnosť nevznikla, pretože osobitná položka 7d Sadzobníka súdnych poplatkov vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania bola zavedená až novelou zákona o súdnych poplatkoch účinnou od 1.1.2009, t. j. poplatková povinnosť vzniká len pri návrhoch podaných po tomto dátume a navrhovateľka podala návrh 19.06.2007. Navrhovateľka v predmetnom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, len zopakovala tvrdenia uvádzané v písomnom podaní zo dňa 3.12.2010 s tým, že súd prvého stupňa jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že v predmetnej veci poplatková povinnosť za návrh navrhovateľke nevznikla. Navrhovateľka písomným podaním zo dňa 11.05.2011 žiadala, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. do rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 9Co 415, 416/2010, alebo aby sa sám v tomto konaní obrátil na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke. V predmetnom návrhu na prerušenie konania uviedla, že je toho názoru, že postup súdu v danej veci nie je v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Svojich nárokov sa nedomáha podľa zákona č. 365/2004 Z.z., ale v dôsledku zákona č. 122/2005 Z.z., ktorým od 15.04.2005 dochádzalo k rozdielnemu odmeňovaniu sudcov Slovenskej republiky v porovnaní so sudcami špeciálneho súdu. Tento stav bol zapríčinený NR SR, ktorá prijala uvedený zákon. Nezákonný zásah vo veci odmeňovania sudcov bol konštatovaný v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 20.5.2009 sp. zn. PL.ÚS 17/08. Opätovne upozornila na to, že predmetné konanie je oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. j/ zákona č. 71/1992 Zb. podľa ktorého, je od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. V súdenej právnej veci je odporcom Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR ( ústredný orgán štátnej správy) a navrhovateľka sa domáha ochrany voči opatreniu orgánu verejnej správy. Predmetné konanie je konaním, na ktoré sa vzťahuje vecné oslobodenie. Povinnosťou súdu bolo v prvom rade ujasniť si otázku na základe akého základu je nárok uplatňovaný. Ak vo veci je nárok, na ktorý sa vzťahuje vecné oslobodenie a zároveň sadzobník súdnych poplatkov určuje súdny poplatok, je potrebné prihliadať na to, že zákon má prednosť pred sadzobníkom. Podľa názoru navrhovateľky, smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000 nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky dostatočne transponovaná, nakoľko v zmysle čl. 9 ods. 1 citovanej smernice neboli prijaté dostatočné zmeny slovenského právneho poriadku zabezpečujúce, aby súdne konania boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené porušením zásady rovnakého zaobchádzania a to predovšetkým v oblasti súdnych poplatkov za takéto žaloby. Domnieva sa, že túto požiadavku prístupnosti súdnych konaní pre všetky osoby spĺňa len oslobodenie takýchto konaní od súdnych poplatkov, resp. stanovenie jednotnej a primeranej čiastky súdneho poplatku za takéto žaloby, bez ohľadu na výšku sumy požadovanej v rámci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Ďalej argumentovala tým, že ak v konaní pred vnútroštátnym súdom vyvstanú sporné otázky, ktoré súvisia s právom Európskej únie (v tomto prípade s interpretáciou ustanovenia čl. 9 ods. 1 antidiskriminačnej smernice č. 2000/78/ES), vnútroštátny súd sa môže, či už z vlastnej iniciatívy alebo na podnet účastníkov konania, obrátiť na Súdny dvor so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Dokonca ak sa jedná o potrebu vyriešenia predbežnej otázky pred vnútroštátnym súdom najvyššej inštancie, takýto súd je povinný obrátiť sa so žiadosťou o konanie o predbežnej otázke na Súdny dvor. Rozhodnutie Súdneho dvora o tejto otázke má v tomto konaní zásadný význam po právnej stránke. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, či vyrubený súdny poplatok nepredstavuje prípadne prekážku v dostupnosti súdnej ochrany, je súčasťou práva na spravodlivý proces. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie; názov Súdny dvor Európskych spoločenstiev sa používal do 30.11.2009). Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (pozn. Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. Keďže súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu navrhovateľky na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, odvolací súd bol tak povinný v prvom rade zaoberať sa týmto návrhom navrhovateľky a rozhodnúť o ňom. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok, alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy, alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. Aj z článku 267 ZFEÚ vyplýva, že otázka, či vnútroštátny súd alebo sudca predložia prejudiciálnu otázku, alebo nie, sa rieši na základe jeho úsudku a subjektívneho presvedčenia opierajúceho sa o skutkové a právne okolnosti prípadu, ktorý tento súd prejednáva a rozhoduje, samozrejme okrem prípadov, kedy má povinnosť tak urobiť. Podľa toho sa rozlišuje fakultatívne a obligatórne konanie o predbežnej otázke. Inak povedané, aby si vnútroštátny súd mohol zvážiť možnosť obrátiť sa na Súdny dvor so žiadosťou o prejudiciálne konanie, nesmie ísť o súd posledného stupňa v rámci inštančného postupu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok a nesmie ísť o otázku platnosti úniového práva, ale výlučne o otázku výkladu práva Únie. V právnom poriadku Slovenskej republiky sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p., pretože z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania. To znamená, že v prípade, ak je proti rozhodnutiu súdneho orgánu, ktorý rozhoduje vo veci samej, t.j. meritórne, prípustné dovolanie, taký súdny orgán nemá povinnosť obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Súdny dvor ďalej vo svojej judikatúre (vec 283/81 CILFIT) zadefinoval tri situácie, za ktorých aj ten súdny orgán, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. V prvom prípade ide o situáciu, ak otázka nie je relevantná a je zjavne neopodstatnená vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, teda keď odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu. V druhom prípade ide 15Co 138/2011 - 29 o situáciu, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade. V treťom prípade pôjde o situáciu, ak je výklad či adekvátna aplikácia úniového práva natoľko zrejmá a zjavná, že nie je potrebné „obťažovať“ Súdny dvor žiadosťami o výklad. V istých prípadoch sa však vnútroštátny súd v rámci prebiehajúceho konania musí obrátiť na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, nemá teda možnosť posúdiť danú otázku sám a zvážiť, či sa na Súdny dvor obráti, alebo nie. Je to v prípade, keď vnútroštátny súd v ktoromkoľvek článku inštančného postupu dospeje k názoru, resp. vznikne dôvodná pochybnosť o platnosti/neplatnosti úniového právneho aktu, pretože vysloviť neplatnosť takého aktu môže len Súdny dvor, alebo v prípade ak sa národný súd zamýšľa odchýliť od konštantnej judikatúry Súdneho dvora, alebo v prípade ak súdu poslednej inštancie vyvstane otázka výkladu úniového práva a na túto otázku sa nevzťahuje žiadna z výnimiek z povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie tak ako boli uvedené vyššie. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci neprináleží odvolaciemu súdu povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku vyvolanú návrhom navrhovateľky Súdnemu dvoru, nakoľko sa nejedná o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok a nejde tu ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu čl. 9 ods. 1 smernice č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000, preto nebolo potrebné v danom prípade ďalej skúmať naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Keďže odvolaciemu súdu zostala fakultatívna možnosť rozhodnúť o predložení, resp. nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, v ďalšom kroku skúmal potrebnosť a odôvodnenosť jej predloženia, ako aj prípadnú spornosť výkladu namietaného ustanovenia smernice. Podľa čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, členské štáty zabezpečia, aby súdne a/alebo správne konania vymáhania povinností podľa tejto smernice, keď to považujú za vhodné aj vrátane zmierovacieho konania, boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu opomenutia uplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, a to aj keď sa už skončil vzťah, v ktorom sa napadnutá diskriminácia vyskytla. Podľa § 9 ods. 1 - 5 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a noviel (antidiskriminačný zákon) každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov (Pozn.: napr. Zákonník práce) nie je týmto zákonom dotknuté. Každý má právo na ochranu svojich práv aj mimosúdnou cestou prostredníctvom mediácie. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a noviel súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. písm. a) veta prvá citovaného zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 7 ods. 1 veta prvá citovaného zákona pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena predmetu poplatkového úkonu. Podľa § 18c ods. 6 Prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 citovaného zákona za úkony navrhnuté alebo za konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak. Podľa položky 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov (v znení účinnom do 31.12.2008) poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6 % z ceny predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu a ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, poplatok je 3.000,- Sk (t. j. 99,50 eur). Podľa položky 7d písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (v znení účinnom od 1.1.2009) poplatok z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona s náhradou nemajetkovej ujmy je 66 eur a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. (Pozn.: Týmto osobitným zákonom je antidiskriminačný zákon). Pokiaľ ide o samotné prejudiciálne konanie, predmetom konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok a to otázky týkajúce sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov. Súdny dvor nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným súdom, ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. V posudzovanom prípade sa navrhovateľka domáha položenia otázky, či spoplatnenie návrhov vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona aj zo sumy požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá požiadavke smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, aby účinná ochrana proti diskriminácii bola dostupná všetkým osobám, ktoré sa cítia byť poškodené nedodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania. Vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu, posudzujúc návrh navrhovateľky z hľadiska predmetu, prípustnosti a formulácie prejudiciálnej otázky, bolo by možné považovať navrhovanú otázku za prípustnú, avšak z hľadiska potreby, nevyhnutnosti a opodstatnenosti jej zodpovedania pre vynesenie rozsudku vo veci samej je nutné konštatovať, že je irelevantná, nadbytočná a spôsobila by neodôvodnené predĺženie konania. V súvislosti s transponovaním smernice 2000/78/ES z 27. novembra 2000 je dôležité dať na pravú mieru tú skutočnosť, že táto smernica bola riadne prevzatá do nášho právneho poriadku v znení zákona č. 365/2004 Z.z. - tzv. antidiskriminačný zákon, ktorý presne tak ako citovaná smernica v čl. 9 ods. 1, vo svojom ustanovení § 9 priznáva každému (rozumej „všetkým osobám“ ako uvádza smernica), kto je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, právo domáhať sa svojich práv na súde. Je nevyhnutné zdôrazniť, že citovaná smernica nemá žiadny vplyv na vnútroštátne pravidlá pre uplatnenie týchto práv vo vnútroštátnych konaniach a už vonkoncom jej znenie nezasahuje do fiškálnych záujmov členského štátu na vyberaní súdnych poplatkov za takéto návrhy a také niečo nie je možné ani z účelu ani zo samotného textu tohto úniového aktu vyvodiť. Ak teda sama smernica právo na bezplatné súdne konanie v diskriminačných veciach negarantuje, v nesúlade s ňou sa nemôže ocitnúť vnútroštátna právna úprava len preto, lebo pre konkrétne súdne konanie ustanovuje súdne či iné poplatky. Zákon o súdnych poplatkoch preto nemôže (a ani nemohol) byť transponovaním citovanej smernice dotknutý v tom zmysle ako naznačila navrhovateľka, že tieto konania súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania by mali byť oslobodené od súdnych poplatkov a to či už úplne alebo čiastkovo, resp. že by mali byť primerané povahe týchto konaní, nakoľko otázka spoplatnenia jednotlivých úkonov je ponechaná na vnútroštátnu úpravu toho ktorého členského štátu. Tam, kde neexistuje úniová úprava procesných podmienok a pravidiel pre uplatnenie úniových nárokov, riadia sa tieto podmienky a pravidlá vnútroštátnymi procesnými predpismi. Pri aplikácii vnútroštátnych procesných pravidiel v týchto konaniach musia však národné súdy rešpektovať dve základné úniové požiadavky na aplikáciu vnútroštátnych procesných predpisov a to jednak požiadavka ekvivalencie (nediskriminácie) a jednak požiadavka efektívnosti (vec 33/76 Rewe, vec 45/76 Comet, vec 246/09 Bulicke). Požiadavka ekvivalencie znamená, že procesné podmienky uplatňovania úniových nárokov nesmú byť nepriaznivejšie než procesné podmienky uplatňovania podobných nárokov založených na čisto vnútroštátnom práve. Požiadavka efektívnosti znamená, že procesné podmienky uplatňovania nárokov založených na úniovom práve nesmú byť také, že by prakticky ich uplatnenie znemožňovali, príp. nadmieru sťažovali, avšak ani táto požiadavka sa neaplikuje automaticky a absolútne, pokiaľ jej predchádza záver, že sú dodržané základné zásady vnútroštátneho súdneho procesného systému. V danom prípade teda treba vykladať čl. 9 ods. 1 smernice v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého prejednanie návrhu súvisiaceho s porušením zásady rovnakého zaobchádzania je podmienené zaplatením súdneho poplatku vo výške v prípade ak bol podaný do 31.12.2008 sumou 99 eur a sadzbou 6 % z nemajetkovej ujmy, a ak bol podaný po 1.1.2009 sumou 66 eur a sadzbou 3 % z nemajetkovej ujmy, pod podmienkou, jednak že spoplatnenie tohto konania nie je menej výhodné ako spoplatnenie vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy v danej oblasti, a jednak že určenie výšky súdneho poplatku nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných smernicou. Konanie vo veci súvisiacej s porušením zásady rovnakého zaobchádzania je osobitým konaním, ktoré by sa dalo svojím charakterom prirovnať ku konaniu o ochranu osobnosti. V obidvoch prípadoch sa celková výška súdneho poplatku odvíja okrem pevne stanovenej sumy za určovací návrh najmä od výšky požadovanej nemajetkovej ujmy, to znamená, závisí od úvahy konkrétneho účastníka akú vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatní a čo považuje za dostačujúce. Konkrétnu sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí po vykonaní dokazovania súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku, pričom platí, že právo na náhradu škody tým nie je dotknuté. Za konanie o ochranu osobnosti zákon o súdnych poplatkoch stanovuje osobitnú sadzbu (položka 7b Sadzobníka súdnych poplatkov) a to za určovací návrh 66 eur a ak je návrh spojený aj s náhradou nemajetkovej ujmy, súdny poplatok sa vyrubí sadzbou 3 % z požadovanej náhrady v peniazoch, pričom však v minulosti sa táto sadzba menila, napr. v roku 2001 to bolo 5 %, do 30.6.2007 dokonca 6 % a od 1.7.2007 sú to 3 %. Pokiaľ ide o spoplatnenie návrhov v tzv. antidiskriminačných konaniach v čase do 31.12.2008 zákon o súdnych poplatkoch celkom jasne upravoval, že podľa položky 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6 % z ceny predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu a ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, poplatok je 3.000,- Sk (t. j. 99,50 eur). Uvedený spôsob vyrubenia poplatku bol vzhľadom k tomu, že osobitná sadzba pre takéto konania v zákone ustanovená nebola, celkom zjavne pokrytý v rozhodnom čase citovanou položkou 1 písm. a) a b) sadzobníka a to bez použitia akejkoľvek analógie. Od 1.1.2009 bola do zákona zavedená osobitná sadzba aj pre tieto konania a súdny poplatok sa vyrubuje rovnakým spôsobom ako v konaní o ochranu osobnosti aj vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania (t .j. 66 eur + 3 % z uplatnenej nemajetkovej ujmy). Z toho je evidentné, že požiadavka ekvivalencie je v danom prípade splnená. Pokiaľ ide o požiadavku efektívnosti, aby teda inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného aj v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, zákon o súdnych poplatkoch v ustanovení § 4 ods. 1 taxatívne vymenúva konania, ktoré sú od súdneho poplatku oslobodené ex lege (zákonné vecné oslobodenie) a v ustanovení § 4 ods. 2 osoby, ktoré sú od poplatku oslobodené ex lege (zákonné osobné oslobodenie). Aby štát garantoval prístup k súdnej ochrane aj pre tých, ktorým sociálna situácia skutočne neumožňuje zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh, ktorým sa zjavne odôvodnene domáhajú ochrany svojich práv na súde, pre ten účel obsahuje právny poriadok Slovenskej republiky inštitút priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ak to pomery konkrétneho účastníka odôvodňujú. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V rámci garantovaného práva na súdnu ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nie je absolútne, keď jeho obmedzenie je dané legitímnym cieľom, ktorý štát sleduje v súvislosti s poplatkovou povinnosťou účastníkov konania ako podmienkou prejednania návrhu. Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za súčasného splnenia vyššie uvedených zákonných predpokladov. Z tohto hľadiska je preto potrebné pri rozhodovaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona zabezpečiť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou. Právo na spravodlivý proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dôvodiť, že právo na spravodlivý súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie. S ohľadom na uvedené, právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje možnosti ako sa možno „bremena“ zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh zbaviť, ak však účastník nespĺňa zákonom stanovené podmienky, ostáva mu len povinnosť zákonom stanovený súdny poplatok zaplatiť, pričom pri dodržaní takéhoto postupu tu nemožno hovoriť ani o odňatí možnosti konať pred súdom, ani o denegatio justitiae, teda odopretí spravodlivosti. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že je potrebné poukázať aj na zásadu aplikácie právnych predpisov v ich aktuálne platnom a účinnom znení, ako aj na zásadu zákazu retroaktivity, s čím sa bez ďalších pochybností vysporiadal aj zákonodarca, keď v ustanovení § 18c ods. 6 Prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 stanovil, že za úkony navrhnuté alebo za konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci pri eurokonformnej aplikácii vnútroštátnych pravidiel neexistuje v Slovenskej republike žiadna prekážka prístupu k súdnej ochrane pre obete diskriminačného konania, ktorá by bola v rozpore s právom Únie. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol, že nepožiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, čím nie je daný dôvod pre obligatórne prerušenie konania zo strany odvolacieho súdu, a preto návrh navrhovateľky na prerušenie konania zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 201, 202 ods. 3 písm. o) O.s.p.).