Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/103/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107227702 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107227702.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľa: P. U. O. Ú. L. H. I. H. , bytom Š. Č.. XX, Š., zastúpený JUDr. Milanom Valašikom, advokátom v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 5, proti odporcovi: T. U. U. G., Ž. B. Č.. XX, X., o zaplatenie ušlej mzdy v sume XX.XXX,XX € (X.XXX.XXX,-- Sk), o zaplatenie ušlého zisku v sume XXX.XXX,XX € (X.XXX.XXX,-- Sk), o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume XXX.XXX,XX €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2. februára 2010, č.k. 21C 125/2007-88, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 02.02.2010, č.k. 21C 125/2007-88, zamietol návrh navrhovateľa. Ním sa domáhal zaplatenia ušlej mzdy v sume XX.XXX,XX € (X.XXX.XXX,-- Sk), ušlého zisku v sume XXX.XXX,XX € (X.XXX.XXX,-- Sk) a zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume XXX.XXX,XX € odporcom titulom náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané, že odporca nemá vo veci pasívnu legitimáciu. Nebolo pochýb o tom, že sa navrhovateľ návrhom na začatie konania domáha náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. jednoznačne vyplýva, že za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát. Navrhovateľ sa však náhrady škody nedomáhal voči Š. - U. G., ale voči T. U.O. U. G.. Š. ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti (§ 21 Občianskeho zákonníka), je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a orgánov štátnej správy, či už ústredných alebo miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych (alebo obchodných) vzťahoch v mene štátu. V tom-ktorom prípade je vždy rozhodujúce, či z právnych úkonov nadobúdajú práva a povinnosti právnická osoba, organizácia, orgán štátnej správy, sami, vlastným menom, alebo či z právnych úkonov, ktoré právnické osoby, organizácie a orgány štátnej správy vykonávajú v mene štátu, nadobúda práva a povinnosti štát, podľa konkrétnych ustanovení napríklad Občianskeho zákonníka alebo iných, osobitných predpisov. Štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone, napríklad v zákone č. 58/1969 Zb., nahradenom zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. Je tomu tak napr. aj v prípadoch ustanovených v § 462 Občianskeho zákonníka, kde je uvedené, v ktorom prípade nadobudne dedičstvo štát, v § 135 ods.1 Občianskeho zákonníka, v ktorom prípade stratená vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456 Občianskeho zákonníka, v ktorom prípade sa vydá bezdôvodné obohatenie štátu, v § 879i ods. 2 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza, že zostatky zo zrušených vkladov prechádzajú na štát. V prejednávanej veci je pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom Š. - Slovenská G., za ktorého koná odporca, ako štátny orgán, zodpovedný za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Súd prvého stupňa preto už nepokračoval v konaní vykonaním dôkazov - výsluchom svedkov tak, ako to navrhovateľ navrhol. Nezaoberal sa tiež otázkou, či u navrhovateľa došlo ku vzniku či už majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu hospodárnosti konania súd ani nevypočul svedkov, pretože mal za to, že ich výsluchom by sa nedostatky, pre ktoré súd musel návrh zamietnuť, neodstránili. O náhrade trov konania rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže mu trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že v konaní pred súdom prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, vec nesprávne právne posúdil vec. Zdôraznil stanovisko publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ktoré zároveň priložil (stanovisko zo dňa 10.1.1980). Z neho vyplýva, že pokiaľ žalobca podal návrh nie proti štátu, ale proti ústrednému orgánu, je povinnosťou súdu, aby predovšetkým poučil žalobcu o potrebe zmeny v označení žalovaného. Pokiaľ žalobca napriek poučeniu túto zmenu nevykonal, súd návrh zamietne pre nedostatok pasívnej legitimácie. Súd je povinný postarať sa v zmysle ustanovenia § 43 O.s.p. o opravu alebo doplnenie návrhu, aby v ňom bol účastník označený v súlade s ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ povinnosť súdu vyzvať účastníka na opravu návrhu v časti označenia odporcu podľa ustanovenia § 43 O.s.p. platila už pred rokom 1989, nie je dôvod, aby po roku 1989 platil výklad, ktorý je pre účastníka menej priaznivý. V súčasnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prevláda v otázke označenia účastníka konania názor o povinnosti súdu dať účastníkovi možnosť napraviť nesprávnosť ďalším procesným postupom. Opak by bol ničím neodôvodnený formalistický a svojvoľný postup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti, reprezentovaným článkom l Ústavy Slovenskej republiky a § 1, § 117 ods. l Občianskeho súdneho poriadku, a tým aj v rozpore s čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (zdôraznil rozhodnutie Najvyššieho súdu Rc 4Cdo 143/2006, 84/2006 ZSP). Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol návrh z dôvodu, že odporca nie je pasívne legitimovaný, bolo povinnosťou súdu najskôr vyzvať navrhovateľa na opravu návrhu. Pokiaľ sa tak nestalo, súd odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ podal odvolanie aj z dôvodu nevykonania ním navrhovaného dokazovania, pričom súd je povinný vykonať dokazovanie bez ohľadu na svoj právny názor na vec, dokonca aj pokiaľ by sa súdu právo javilo premlčané. V opačnom prípade pozbaví odvolací súd možnosti zmeniť rozsudok, pretože nebude mať v prípade iného právneho názoru k dispozícii podklady na prípadnú zmenu rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Navrhovateľ v odvolaní neuvádzal také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l v znení účinnom od 01.01.2012, ďalej len O.s.p.; § 372t O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonného podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. mája 2012; termín verejného vyhlásenia rozsudku účastníkom oznámil zákonným spôsobom (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny, a keďže sa stotožňuje aj s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa však odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Navrhovateľ podal návrh na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Podaním tohto návrhu začalo sporové konanie, účastníkmi ktorého sú navrhovateľ (žalobca), odporca (žalovaný), teda tí, ktorých v návrhu označil navrhovateľ. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania neoznačil subjekt (Š.), ktorý je podľa zákona č. 58/1969 Zb. nositeľom zodpovednosti za škodu, ale označil ústredný orgán štátnej správy T. U. U. G., právnickú osobu so samostatnou právnou subjektivitou. Takto označený odporca (podľa hmotného práva) nie je nositeľom zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka konania (t.j. keď účastník konania nie je subjektom práv alebo povinností v rámci hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje návrhom uplatnený nárok) je potrebné odlišovať od nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania (nedostatok procesnej povahy). Nedostatok vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu návrhu, nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103, § 104 ods. l O.s.p.). Stanovisko uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk, o ktoré navrhovateľ svoj názor opiera, nemožno použiť v prejednávanej veci a v súčasnosti. Je z roku 1980 a bolo vydané na základe vtedy platného a účinného procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku). Na tomto mieste odvolací súd pripomína zásadu, že účastníci konania majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie (§ 18 veta prvá O.s.p.), súdy poskytujú účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia len o ich procesných práva a povinnostiach; túto povinnosť pritom nemajú, ak je účastník zastúpený advokátom (§ 5 ods. l, 2 O.s.p.). Ustanovenie § 5 O.s.p. je reflexiou ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces najmä so zreteľom na tzv. rovnosť zbraní. Poučovacia povinnosť súdu sa teda dotýka len oblasti procesného práva. Poučenie o hmotnom práve nie je súčasťou obligatórnej a ani fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu. Vecná legitimácia účastníka je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý odpovedá na otázku, či je navrhovateľ nositeľom tvrdeného subjektívneho práva a či je odporca nositeľom tvrdenej subjektívnej povinnosti. Ide teda o to, či uplatnený nárok si podľa hmotného práva mohol uplatniť práve navrhovateľ a či v návrhu označil ako odporcu pasívne vecne legitimovaný subjekt, to znamená subjekt, ktorý je vo sfére hmotného práva nositeľom povinnosti, o ktorú v konaní ide. Tam, kde procesný inštitút vychádza z otázok hmotného práva, je poučenie súdu o tomto procesnom inštitúte neprípustné. Ustanovenie § 43 ods. l O.s.p. sa aplikuje iba v prípadoch, ak podanie účastníka nespĺňa základné predpoklady, ktoré zákon pre všeobecné podanie, či podanie konkrétneho druhu ustanovuje. Ak by však nesprávnosť, neúplnosť či nezrozumiteľnosť podania spočívala vo svojej podstate v hmotnoprávnych otázkach, súd nemôže v uznesení podľa § 43 ods. l O.s.p. uviesť, ako treba opravu a doplnenie vykonať, pretože by už išlo o poučenie o otázkach hmotného práva; napr. že označovaný subjekt nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu však nejde o procesný nedostatok návrhu na začatie konania v označení odporcu. Zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný, nebolo by to totiž poučením o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný, ale ani oprávnený poskytnúť. Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôže o tomto nedostatku navrhovateľa poučiť podľa ustanovenia § 5 O.s.p., nejde o vadu návrhu zhojiteľnú postupom podľa ustanovenia § 43 O.s.p. Takýmto postupom súd neodníma navrhovateľovi možnosť konať pred súdom (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 4Obo 285/1993, stanovisko uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 38/1994, v časopise Zo súdnej prace č. 39/1999, ale aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3Cdo 78/2004, 3Cdo 309/2008, 3Cdo 38/2009, 6Cdo 132/2010). Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.). Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 3Cdo 51/20117, 5Cdo 218/2009, 7Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 01.01.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.